Výročia

Zobrazené heslá 1 – 20 z celkového počtu 20 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1961 – Barbu, Ion

Barbu, Ion, vlastným menom Dan Barbilian, 19. 3. 1895 Câmpulung – 11. 8. 1961 Bukurešť — rumunský básnik. Od 1942 profesor matematiky na univerzite v Bukurešti. Významný predstaviteľ rumunského modernizmu. Nadviazal na parnasistickú tradíciu, neskôr sa inšpiroval ľudovou poéziou (lyrickoepická poéma Na slimáky, După melci, 1921). Jeho tvorba je charakteristická metafyzickým chápaním sveta, zameraná na poznanie. Barbu hľadal spojenie medzi mikro- a makrokozmom a pokúšal sa odkryť prapôvodné korene básnictva. Tvorca tzv. absolútnej poézie, ktorej vrcholom je básnická zbierka Druhá hra (Joc secund, 1930).

1861 – Berger, Augustin

Berger, Augustin, vlastným menom Augustin Karel Ratzesberger, 11. 8. 1861 Boskovice – 1. 6. 1945 Praha — český tanečník, choreograf a pedagóg, jeden zo zakladateľov prvého českého profesionálneho baletného súboru.

V rokoch 1883 – 1900 pôsobil ako sólový tanečník, 1884 – 1923 s prestávkami ako umelecký šéf a choreograf Národného divadla v Prahe, 1912 – 22 ako umelecký vedúci baletného súboru v Drážďanoch a vo Varšave, 1923 – 32 v Metropolitnej opere v New Yorku.

Choreografie: Prodaná nevĕsta (1884), Carmen (1884), Labutí jezero (1888), Bajaja (1916), Princezna Hyacinta (1917), Čert a Káča (1917), Louskáček (1923), Z pohádky do pohádky (1939) a i.

Je autorom niekoľkých baletných libriet, k jeho žiakom patria Stanislas Idzikowski, Ivo-Váňa Psota a i.

1995 – Church, Alonzo

Church [čerč], Alonzo, 14. 6. 1903 Washington, D. C. – 11. 8. 1995 Hudson, Ohio — americký logik a matematik. R. 1929 – 67 pôsobil na Princetonskej univerzite (1947 profesor matematiky, 1961 profesor matematiky a filozofie), 1967 – 90 profesor matematiky a filozofie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Zaoberal sa matematickou logikou, teóriou rekurzie a teoretickou počítačovou vedou (computer science). Autor tzv. lambda kalkulu (→ lambda počet) (1930), t. j. formalizovaného systému vhodného na skúmanie funkcií (používaného v počítačovej vede). R. 1936 dokázal tzv. Churchovu teorému (→ Churchova téza) a 1940 sformuloval jednoduchú teóriu typov. Jeho monografia Úvod do matematickej logiky (Introduction to Mathematical Logic, 1956) bola vo svojej dobe najrozšírenejšou učebnicou matematickej logiky v USA.

1926 – Ferdinandy, Alina

Ferdinandy, Alina, 11. 8. 1926 Košice – 17. 9. 1974 Bratislava — slovenská sochárka, šperkárka a kritička výtvarného umenia. Vyrastala v Košiciach a v Bardejove, v prostredí s dôrazom na pozdvihnutie kultúry a slovenského národného povedomia. Po presťahovaní sa do Bratislavy študovala zároveň na Prírodovedeckej a Pedagogickej fakulte Slovenskej univerzity (dnes UK, absolvovala 1949) a na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (dnes STU, absolvovala 1949) u J. Mudrocha a J. Kostku. Následne študovala monumentálne sochárstvo na VŠVU (1949 – 53) u F. Štefunka, pričom patrila k prvým absolventom vôbec (v tom období navyše bolo priekopnícke, že išlo o ženu). Zároveň navštevovala prednášky a semináre z dejín umenia na Filozofickej fakulte UK. Pôsobila v Československom rozhlase, na Povereníctve kultúry, prednášala na Strednej škole umeleckého priemyslu (dnes Škola umeleckého priemyslu Jozefa Vydru) a Fakulte architektúry SVŠT. Pracovala vo vydavateľstve Tvar a od roku 1959 pôsobila ako samostatná výtvarníčka v Bratislave. V 2. polovici 40. a v 50. rokoch 20. stor. uverejňovala v dennej tlači i odborných periodikách glosy a recenzie o súdobom výtvarnom umení a umelcoch (sporadicky aj preklady), monograficky spracovala tvorbu G. Angyala (Tvar, 1950).

Od 50. rokov 20. stor. sa orientovala na realistickú sochársku tvorbu. Vytvorila viaceré portréty osobností národnej minulosti i najnovšej histórie Slovenska (I. Ruttkay, 1952 – 56; R. Jašík, 1960; O. Borodáčová, 1962; V. Clemetis, 1965 a i.), figurálne kompozície (Spievanky, 1957) a zväčša nízke reliéfy (Zlievači, 1955). Vzhľadom na zdravotné problémy, ktoré sa u nej prejavovali od konca 40. rokov 20. stor., bola jej sochárska tvorba limitovaná. Od 60. rokov 20. stor. sa preto sústredila na komorné sochárstvo v kove, na tvorbu autorských šperkov, medailí a plakiet. Vo svojich najlepších dielach prehlbovala nefiguratívny prejav založený na miniatúrnom expresívnom štruktúrovaní povrchov. Používala tradičné zlatnícke techniky, napr. ryla formy zo sépiovej kosti a odlievala z nich do cínu (sépiová forma Zrodenie šperku, 60. roky 20. stor.). Reliéfne kompozície väčšieho formátu vytvárala spájaním viacerých častí do väčších celkov. Týmto spôsobom výnimočne vytvárala aj rozmernejšie diela v exteriéroch i interiéroch verejných stavieb, napr. Náhrobok I. Krasku v Lukovištiach (1965 – 66), Vstupná brána kaštieľa v Bratislave – Rusovciach (1967 – 68) či Reliéfna stena pre Výskumný ústav bioniky v Bratislave na Kramároch (1970 – 71). Jej najhodnotnejšie komorné diela sa vyznačujú monumentálnym pôsobením (vnútornou monumentalitou).

Spolu s A. Cepkom a E. Masarovičovou patrí k zakladateľom modernej šperkovej tvorby v slovenskom umení. Jedinečné sú jej šperky z cínu, zo striebra a z polodrahokamov, v ktorých od abstraktného a symbolického vyjadrenia dospela až k expresívnemu výrazu (Náhrdelník pre dievča roka, 1967; Prsteň, 1965).

Vynikla aj v medailérskej tvorbe. Štylizovala a abstrahovala konkrétne motívy na minimum (Božská komédia III., 1965; II. festival slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch, 1971), pričom dospela k podobným abstraktným štruktúram ako vo voľnej tvorbe.

1882 – Graziani, Rodolfo di Neghelli

Graziani [-ciá-], Rodolfo di Neghelli, markíz, 11. 8. 1882 Filettino – 11. 1. 1955 Rím — taliansky poľný maršal (1936). V medzivojnovom období slúžil v koloniálnych jednotkách v Macedónsku, Eritrei a Líbyi. R. 1930 – 34 vrchný veliteľ talianskej armády v Líbyi, 1935 – 36 guvernér Somálska, 1936 – 37 vicekráľ Etiópie (Habeša). R. 1937 získal titul markíz di Neghelli. V lete 1940 viedol ofenzívu proti Britom v Egypte, po katastrofálnej porážke (1941) bol však odvolaný. Na jeseň 1943 sa stal ministrom obrany vo vláde B. Mussoliniho a veliteľom fašistickej Ligúrskej armády. Po 2. svetovej vojne väznený (do 1950).

1711 – Halbax, Michael Wenzel

Halbax, Michael Wenzel (Michal Václav), aj Hallwachs, Halwachs, Halpax, okolo 1661 Ebenfurth, Dolné Rakúsko – 11. 8. 1711 kláštor Sankt Florian, Horné Rakúsko — rakúsky maliar pôsobiaci v Čechách.

Okolo 1680 študoval u Johanna Carla Lotha v Benátkach. R. 1685/6 – 94 pôsobil v Prahe, 1694 založil vlastnú dielňu v Linzi a pracoval najmä pre neďaleký kláštor Sankt Florian (Umučenie sv. Víta, okolo 1695). V tom období vytvoril štýl, ktorý sa vyznačuje dekoratívnosťou, malebnosťou a uvoľnenosťou, pomocou svetla a tieňa dosahoval dramatické efekty. R. 1700 – 08/09 pôsobil opäť v Prahe, kde maľoval oltárne obrazy (Štyria cirkevní otcovia, 1705), 1707 vytvoril fresky v Šternberskom paláci na Hradčanoch. Spolu s architektom F. M. Kaňkom a sochárom Františkom Preissom (*okolo 1660, †1712) podpísal 1709 žiadosť o založenie Akadémie výtvarných umení v Prahe. Patril k prvým maliarom vrcholného baroka v Čechách. Dramatickým temnosvitom a typológiou postáv ovplyvnil P. J. Brandla a V. V. Reinera.

1905 – Havrevold, Finn

Havrevold, Finn, 11. 8. 1905 Oslo – 8. 2. 1988 Ringsaker, Hedmark — nórsky prozaik. R. 1939 debutoval zbierkou noviel To sa netýka Andersena (Det raker ikke Andersen), do literárneho povedomia vošiel románom Smelým (Til de dristige, 1946), v ktorom deheroizoval vojenské hrdinstvá počas 2. svetovej vojny. Bol psychológom ľudských vášní, v románe Lavína (Skredet, 1949) odhalil skryté agresívne pudy v človeku v erotických vzťahoch, v románoch Súdny deň (Den ytterste dag, 1963), Vzdorovití (De gjenstridige, 1965) a Modrý rytier (Den blå rytter, 1968) prejavy rôznych patologických anomálií.

Autor úspešných divadelných hier, napr. Bezprávie (Uretten, 1955), ktorá vyvolala debatu o ženskej emancipácii, a viacerých kníh pre mládež, napr. Vreckový nôž (Lommekniven, 1969), ako aj románov Walter mierumilovný (Walter den fredsomlige, 1947), Šíp vo svetle (Pilen i lyset, 1971) a Priateľstvo (Vennskapen, 1976), cyklu spomienok na detstvo Vlani v lete (I fjor sommer, 1977), Zima vo Vallegatanovej ulici (Vinter i Vallegatan, 1979), Otcov dom (Fars hus, 1979), Vitaj doma (Velkommen hjem, 1980) a i.

2009 – Hell, Pavel

Hell, Pavel, 5. 12. 1930 Prešov – 11. 8. 2009 Zvolen, pochovaný v Štiavnických Baniach — slovenský ornitológ a teriológ, nestor slovenského poľovníctva, odborník na problematiku poľovnej zveri. R. 1953 – 69 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita), 1969 – 2002 vedecký pracovník vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene (dnes Národné lesnícke centrum – Lesnícky výskumný ústav Zvolen), súčasne 1986 – 2005 vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby v Nitre (dnes Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum – Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra) a 2000 – 02 a 2005 – 07 na Lesníckej fakulte Technickej univerzity vo Zvolene, od 2005 dobrovoľník v Stredoeurópskom inštitúte ekológie zveri v Nitre. Zaoberal sa systematikou, rozšírením, populačnou dynamikou a potravnou ekológiou zveri, ochranou vzácnych druhov, problematikou chovu, ochrany zdravotného stavu a manažmentu zveri vrátane jej selekcie a ochrany genofondu, ako aj všetkými druhmi raticovej zveri, krkavcovitými a dravými vtákmi i šelmami. Od 1972 vedecký redaktor a zostavovateľ poľovníckeho periodika Folia venatoria, člen redakčnej rady The Journal of Wildlife Management. Autor a spoluautor 13 monografií, napr. Vlk v slovenských Karpatoch (2001), Rys a divá mačka v slovenských Karpatoch a vo svete (2004) a Encyklopédia poľovníctva (2004), viacerých učebných textov a vyše 180 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch i zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

1086 – Henrich V.

Henrich V., pravdepodobne 11. 8. 1086 – 23. 5. 1125 Utrecht, pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1098) a cisár (od 1111), posledný panovník zo sálskej dynastie, syn Henricha IV. Korunovaný bol 1099 v Aachene a potom, čo v decembri 1105 zosadil svojho otca Henricha IV., ho 1106 ríšske kniežatá potvrdili za kráľa. Pokračoval v boji o investitúru s pápežom Paschalom II., ktorého počas výpravy do Ríma 1110 zajal a 1111 donútil uznať práva cisárov, zároveň sa dal korunovať za cisára. V ríši sa proti nemu sformovala opozícia na čele s arcibiskupom Adalbertom I. z Mainzu. Boj o investitúru ukončila až jeho dohoda s pápežom Kalixtom II. vo Wormse 1122 (→ Wormský konkordát). Zomrel bezdetný.

1683 – Herold, Baltazár

Herold, Baltazár, aj Heroldt, Herolt, Herolth, Gerold, pokrstený 27. 6. 1620 Norimberg – 11. 8. 1683 Viedeň — delolejár, zvonolejár a umelecký kovolejár. Pochádzal z nemeckého rodu Heroldovcov, ktorého členovia boli v 16. – 17. storočí významnými kovolejármi.

Vyučil sa u svojho nevlastného otca Leonharda Löwa v Norimbergu. Pred 1644 pracoval v kráľovskej delolejárni vo Varšave, 1644 – 47 vo Viedni (odlieval delá pre Pavla Pálfiho), okolo 1648 – 54 pôsobil v Bratislave v erárnej lejárni, ako aj vo svojej dielni v podhradí na Vydrici. R. 1654 bol povýšený do šľachtického stavu. Po 1654 trvalo pôsobil vo Viedni, striedavo aj v Bratislave. Jeho pracovná činnosť bola rozsiahla, do súčasnosti sa zachovalo približne 70 zvonov na zvonových stanovištiach Slovenska, Rakúska a Maďarska (najznámejší zvon Wederin v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1674), odlieval aj delá (napr. 1650 pre Beréniovcov v Horných Obdokovciach, dnes v Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti) a venoval sa aj umeleckej lejárskej činnosti (bronzová krstiteľnica vo farskom kostole v Ilave, 1650). Svoje práce signoval iniciálami BH, medzi ktorými je lejársky znak – erbový štít s polovztýčenou delovou hlavňou, z ktorej vyrastá delolejár s atribútmi.

2006 – Horecký, Ján

Horecký, Ján, 8. 1. 1920 Stupava, okres Malacky – 11. 8. 2006 Bratislava — slovenský jazykovedec, otec A. Rácovej. R. 1943 – 90 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, 1971 – 90 vedúci oddelenia spisovného jazyka, od 1964 prednášal na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove; 1964 DrSc., 1968 profesor. Zaoberal sa výskumom slovnej zásoby a gramatickou stavbou spisovnej slovenčiny, štylistikou, jazykovou kultúrou a výchovou, všeobecnou jazykovedou a výskumom latinského jazyka. Priekopník moderného terminologického štúdia a uplatňovania moderných metód v jazykovednom výskume na Slovensku. Autor prác Fonológia latinčiny (1949), Základy slovenskej terminológie (1956), Kultúra slovenského slova (1956), Spoločnosť a jazyk (1982), Slovenčina v našom živote (1988), vysokoškolských učebných textov Úvod do jazykovedy (1975), Úvod do matematickej jazykovedy (1978), Vývin a teória jazyka (1983) a vyše 330 vedeckých štúdií v domácich a zahraničných odborných časopisoch, spoluautor publikácií O reforme slovenského pravopisu (1948), Pravidlá slovenského pravopisu (1953), Gramatika latinského jazyka (1960, 3. vydanie pod názvom Latinská gramatika, 1998), Slovník jazykovednej terminológie (1979) a i. Člen viacerých slovenských a zahraničných združení jazykovedcov. Nositeľ Pribinovho kríža I. triedy (2001).

1937 – Izák, Gustáv

Izák, Gustáv, 24. 8. 1847 Turany, okres Martin – 11. 8. 1937 Martin — slovenský právnik, publicista, prekladateľ, organizátor a funkcionár kultúrno-spoločenských a hospodárskych ustanovizní. Po zložení advokátskej skúšky (1873) pôsobil ako advokát v Kláštore pod Znievom a v Martine, 1918 hlavný notár Turčianskej župy. Popredný príslušník Slovenskej národnej strany, patril k okruhu vedenia strany v Martine, ktorej ideová a politická orientácia sa dôsledne opierala o program a tradície Memoranda národa slovenského (1861). Venoval sa publicistike, písal o aktuálnych národných otázkach. Autor politicko-osvetových publikácií pre ľudové vrstvy so zameraním na ich občianske a národné uvedomovanie Naučenie o voľbe ablegátov (1872), Slovenský katechizmus k poučeniu pre každého Slováka (1895) a i. Prekladal z maďarčiny. Signatár Martinskej deklarácie (1918).

1994 – Jarkovský, Ján

Jarkovský, Ján, 18. 7. 1919 Dražkovce, okres Martin – 11. 8. 1994 Bratislava — slovenský geológ. R. 1944 – 48 pôsobil v Mineralogicko-petrografickom ústave Slovenskej vysokej školy technickej, 1948 – 59 v Geologickom ústave D. Štúra (vedúci chemickoanalytického oddelenia), 1959 – 70 v Geologicko-geografickom ústave Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského, 1970 – 86 na Katedre geochémie (1972 – 78 zástupca vedúceho katedry) Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského; 1980 DrSc. Zaoberal sa spektrochemickým stanovovaním najmä stopových prvkov v sulfidických mineráloch a vybranými problémami analytických metód stanovovania zloženia minerálov, rúd a hornín. Autor a spoluautor 7 monografií, napr. Analýza silikátových hornín (1960), Geochemický výskum hlavných sulfidických minerálov železa pomocou elektrónovej mikrosondy (1977), Rudnianske rudné pole – geochemicko-metalogenetická charakteristika (1985), vysokoškolského učebného textu a vyše 80 vedeckých prác. Zaslúžil sa o zriadenie a prístrojové vybavenie oddelení, v ktorých pôsobil. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

1892 – Jošikawa, Eidži

Jošikawa, Eidži, vlastným menom Hidecugu Jošikawa, 11. 8. 1892 prefektúra Kanagawa – 7. 9. 1962 Tokio — japonský spisovateľ, najvýraznejší predstaviteľ populárnej japonskej literatúry, tvorca historických románov. V ranom období uverejnil na pokračovanie niekoľko próz s premyslenými a zaujímavými zápletkami, napr. Ťažkosti s mečom, ťažkosti so ženami (Kennan džonan, 1925). R. 1936 – 39 napísal svoj najúspešnejší román Mijamoto Musaši (Mijamoto Musaši; čes. Musaši, 2007) o významnom šermiarovi a kaligrafovi zo začiatku 17. stor. Čitateľsky obľúbené boli aj romány Nové zápisky o Hidejošim (Šinšo Taikóki, 1941; čes. Taiko, 2001) a Nový príbeh rodu Tairovcov (Šin Heike monogatari, 1951), v ktorom originálnym spôsobom vykreslil udalosti z klasického vojenského eposu Heike monogatari. Nositeľ viacerých ocenení.

1883 – Kadavý, Ján

Kadavý, Ján, 8. 4. 1810 Jestřebí, dnes Jestřabí v Krkonoších, okres Semily – 11. 8. 1883 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský učiteľ, hudobný skladateľ, zbormajster, vydavateľ a osvetový pracovník českého pôvodu. Študoval na gymnáziách v Trnave a Modre, na evanjelickom lýceu v Bratislave a v učiteľských ústavoch v Jičíne a Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Čechách (v Mydliciach, Jičíne, Rudníku neďaleko Trutnova), 1839 – 47 na slovenskej evanjelickej škole v Pešti (u J. Kollára), 1851 – 56 v Liptovskom Mikuláši, 1858 – 67 v Nemeckej Ľupči (dnes Partizánska Ľupča) a 1871 – 75 na slovenskom gymnáziu v Martine, súčasne 1873 – 83 zbormajster Slovenského spevokolu v Martine. Prostredníctvom J. Kollára sa zoznámil s J. Kráľom, A. Sládkovičom, J. M. Hurbanom, V. Paulinym-Tóthom, G. K. Zechenterom-Laskomerským a inými slovenskými básnikmi a spisovateľmi a pod jeho vplyvom sa stal hlásateľom všeslovanskej vzájomnosti. Redakčne sa podieľal na vydaní niektorých Kollárových diel (Cestopis obsahujíci cestu do Horní Itálie, 1843; Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči, 2. zväzok 1844; Slávy dcera, 1845) a ako editor aj na vydaní diel iných slovenských autorov, napr. Ľudovíta Žellu (*1809, †1873; Básně, 1842), B. P. Červenáka (Zrcadlo Slovenska, 1844) a J. M. Hurbana (Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V Pešti vydal spis Vzájemnost ve příkladech mezi Čechy, Moravany, Slováky, Slezáky i Lužičany (1843), v ktorom obhajoval Kollárovu myšlienku jazykovej a literárnej jednoty Čechov a Slovákov. Pod vplyvom štúrovcov sa s Kollárom názorovo rozišiel, angažoval sa za uzákonenie spisovnej slovenčiny (účastník porád v Hlbokom 11. – 16. 7. 1843), v ktorej 1845 vydal svoju Čítanku pre malje ďjetki a knižku pre roľníkov a remeselníkov Prjaťel ludu s ľudovýchovným zameraním. Na vlastné náklady vydal Marínu A. Sládkoviča (1846), pripravil na vydanie 3. ročník almanachu Nitra (1846) a spolupracoval s J. M. Hurbanom na redigovaní Slovenských pohľadov. V Liptovskom Mikuláši, kam prišiel v septembri 1851 na podnet M. M. Hodžu, vydal s A. H. Krčmérym kalendár Živena (1853) a 1873 – 74 vydával časopis Priateľ ľudu. V Nemeckej Ľupči sa aktívne zapojil do kultúrneho života obce úzko spätého s ochotníckym divadlom, harmonizoval ľudové piesne a upravoval ich pre zbor (každé predstavenie bolo spravidla ukončené vystúpením mužského zboru). Zaoberal sa aj teoretickými otázkami slovenského školstva, viaceré jeho práce z tejto oblasti sa považujú za priekopnícke. Vypracoval Návrh na zriadenie národnej školy pri evanjelickej cirkvi Nemeckej Ľupčanskej (1861), v ktorej navrhol zreformovať školstvo podľa aktuálnych potrieb. R. 1870 vydal v Budíne Slovenský šlabikár a Čítanku pre prvú triedu národných škôl, ako aj Návodniu knihu k Slovenskému šlabikáru a prvej Čítanke (ako prepracovaný preklad šlabikára Pavla Gönczyho *1817, †1892) a 1873 metodickú príručku spevu Malý spevák. Tieto práce predstavujú jeden z vrcholov slovenskej pedagogickej spisby 19. stor. Ako zbormajster Slovenského spevokolu sa zaslúžil o jeho všestranný rozvoj, pripravoval zborové úpravy slovenských, českých a inonárodných slovanských ľudových piesní, ktoré zoraďoval do zborníkov (vencov). Autor zborových skladieb Bratislava; Nitra, milá Nitra; Vlasť moja; Čo čušíš; Svätomartinský pochod a iných, niektoré vyšli v prvom zväzku Slovenských štvorspevov (1864) J. L. Bellu, v Slovenských štvorspevoch (1895), ktoré usporiadali a vydali J. Meličko a B. Bulla i časopisecky. Podieľal sa na zostavení unikátnej zbierky ľudových piesní Slovenské spevy (1880 – 1926), redakčne pripravil jej prvý zväzok (1880 – 82) obsahujúci 603 ľudových piesní s nápevmi a napísal úvodnú štúdiu, v ktorej sa pokúsil podať výklad o vzniku, typológii a zvláštnostiach slovenských ľudových piesní. Podnetnými článkami z oblasti pedagogiky a hospodárskej osvety pravidelne prispieval do slovenských časopisov. Člen Tatrína (1844) a výboru Matice slovenskej (1870), člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (1859).

1921 – Kilburn, Tom

Kilburn [-bern], Tom, 11. 8. 1921 Dewsbury, Yorkshire – 17. 1. 2001 Manchester — anglický inžinier a vynálezca. R. 1942 – 46 pôsobil v spoločnosti Telecommunications Research Establishment v Malverne, kde sa podieľal na vývoji radaru, a 1946 – 81 na univerzite v Manchestri (od 1960 profesor), kde 1964 založil oddelenie informatiky (prvé v Spojenom kráľovstve). R. 1947 vyvinul s Fredericom Callandom Williamsom (*1911, †1977) zariadenie na ukladanie binárnych dát založené na katódovej trubici (→ vákuová trubica), 1949 spolu ukončili vývoj počítača Manchester Mark I, ktorý slúžil ako prototyp prvého komerčne vyrábaného elektronického počítača Ferranti Mark I. Nasledujúce tri desaťročia viedol inovačný výskum a vývoj počítačov radu Manchester Mark, ako aj počítačov Atlas (1959, založený na multiprogramovaní) a MU5 (1974, s novou architektúrou zameranou na použitie programovacích jazykov vyšších úrovní). Autor viac ako 40 odborných článkov a vyše 100 patentov, nositeľ mnohých ocenení, napr. ceny Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award, 1982) udeľovanej organizáciou IEEE (Institute of Electrical and Electronics Engineers).

2004 – Kišonová-Hubová, Mária

Kišonová-Hubová, Mária, 17. 3. 1915 Láb, okr. Malacky – 11. 8. 2004 Bratislava — slovenská operná speváčka (soprán) a pedagogička, manželka herca Mikuláša Hubu, matka Martina Hubu. Študovala súkromne u Jozefa Egema (*1874, †1939) a u A. Korínskej, 1937 – 38 na Novom viedenskom konzervatóriu. R. 1938 – 78 sólistka Opery SND, v koncertnej sezóne 1946/47 pôsobila vo Velkej opere 5. května v Prahe. R. 1951 – 55 a od 1972 vyučovala spev na VŠMU v Bratislave; 1978 profesorka. Jedna zo zakladateľských osobností slovenského operného interpretačného umenia. Umeleckú dráhu začala operetnými úlohami, jej prvou postavou na scéne SND bola Ľubica (Keď rozkvitne máj, 1938). V prvých sezónach popri viacerých hlavných postavách v klasických operetách (L. Fall, F. Lehár, G. Dusík, M. Schneider-Trnavský) úspešne stvárnila aj úlohy lyrického koloratúrneho odboru (Rosina, Barbier zo Sevilly; Gilda, Rigoletto; Phillina, Mignon). V 40. a 50. rokoch 20. stor. bola vedúcou osobnosťou v odbore lyrického sopránu na Slovensku, legendárnou sa stala v úlohe Mussetty (Bohéma, 1939, 1948), stvárnila aj Norinu (Don Pasquale, 1939, 1954), Gildu (Rigoletto, 1940, 1945, 1953), Violettu Valéry (Traviata, 1941, 1948, 1955) a Rosinu (Barbier zo Sevilly, 1941, 1951), k jej interpretačným vrcholom však patrí úloha Liu (Turandot, 1942). Vynikla aj v operách W. A. Mozarta ako Blonda (Únos zo serailu, 1950), ZuzankaGrófka (Figarova svadba, 1955, 1971), Donna Elvíra (Don Giovanni, 1940, 1956, 1961) a Pamina (Čarovná flauta, 1949, 1961) i v operách francúzskeho romantizmu ako Margaréta (Faust a Margaréta, 1948, 1956), Micaela (Carmen, 1946, 1954) a Mélisanda (C. Debussy: Pelléas a Mélisanda, v slovenskej premiére opery 1958). V 60. rokoch 20. stor. účinkovala aj v herecky náročných postavách opery 20. stor. napr. ako Primadona (P. Hindemith: Cardillac, 1964) a Lady Billowsová (B. Britten: Albert Herring, 1966). So svojím čírym, jasným tónom (najmä vo vysokej polohe), poetizujúcim výrazom a vycibrenou muzikalitou sa uplatnila i v exponovaných postavách slovanského (Marienka, Predaná nevesta, 1953; Rusalka, 1953; Barča, Hubička, 1953; Lišiak Zlatohlávok, Líška Bystrouška, 1958; Tatiana, Eugen Onegin, 1952, 1963) i slovenského repertoáru (Ľutomíra v prvom uvedení Svätopluka E. Suchoňa, 1960; Zuzka, Juro Jánošík, 1954, a Katka, Beg Bajazid, 1957 v prvých dvoch operách J. Cikkera). Venovala sa aj koncertnej činnosti, účinkovala v sopránových sólových partoch v dielach G. Verdiho (Rekviem), A. Dvořáka (Stabat Mater) a L. van Beethovena (Symfónia č. 9, d mol). Mnohé árie a piesne zo svojho bohatého repertoáru nahrala v Československom rozhlase v Bratislave (veľký úspech získala interpretáciou piesne Ružičky M. Schneidera-Trnavského) i na gramofónové platne (profilová platňa Mária Kišonová-Hubová, 1972, a i.). Nositeľka viacerých ocenení, 1968 národná umelkyňa.

1926 – Klug, Aaron

Klug, Aaron, 11. 8. 1926 Želva, Vilniuský kraj, Litva – 20. 11. 2018 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský chemik. R. 1928 sa presťahoval s rodičmi do Juhoafrickej republiky, študoval na univerzite v Johannesburgu a v Kapskom Meste, 1953 získal doktorát na Trinity College Cambridgeskej univerzity. R. 1953 – 62 pôsobil na univerzite Birkbeck College Londýnskej univerzity, od 1962 v Laboratóriu molekulárnej biológie Cambridgeskej univerzity, 1986 – 96 jeho riaditeľ. Od 1969 člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne, 1995 – 2000 jej prezident; 1988 povýšený do šľachtického stavu.

Zaoberal sa štúdiom štruktúry vírusu tabakovej mozaiky, rozvíjal prístrojové metódy štruktúrnej analýzy. Kombináciou metód röntgenovej difrakcie, elektrónovej mikroskopie a molekulového modelovania vyvinul kryštalografický elektrónový mikroskop, ktorý umožnil trojrozmerné znázorňovanie štruktúry menších molekúl i makromolekúl, napr. biopolymérov. R. 1974 získal ako prvý transferovú RNA v kryštalickom stave a objasnil jej štruktúru.

Nositeľ viacerých vedeckých ocenení. Nobelova cena za chémiu (1982) za vývoj kryštalografickej elektrónovej mikroskopie a za objasnenie štruktúry biologicky významných komplexov nukleových kyselín s proteínmi.

1886 – Koidula, Lydia

Koidula, Lydia, vlastným menom Lydia Emilie Florentine Jannsenová (Jannsen), 24. 12. 1843 Vändra – 11. 8. 1886 Kronštadt, Rusko, pochovaná v Tallinne — estónska spisovateľka, novinárka a národná buditeľka. Počas štúdia na nemeckej vyššej dievčenskej škole v Pärnu pracovala v redakcii týždenníka Pärnu postimees (Pärnuský postilión), ktorý vydával jej otec Johann Voldemar Jannsen (*1819, †1890), významný národný buditeľ a zakladateľ estónskej žurnalistiky. V roku 1864 sa s rodinou presťahovala do Derptu (dnes Tartu), kde pôsobila ako domáca učiteľka a novinárka. Po sobáši (1873) s lekárom Eduardom Mihkelsonom (*1845, †1907) žila v Kronštadte.

Pred odchodom do Ruska bola nadšenou organizátorkou estónskeho kultúrneho života, napr. celoestónskeho speváckeho festivalu (Üldlaulupidu) v Derpte. Položila základy estónskej poézie (písala najmä intímnu, prírodnú a vlasteneckú lyriku) i drámy a prispela k povýšeniu ľudovej estónčiny na literárny jazyk. Jej raná básnická tvorba bola ovplyvnená nemeckou sentimentálnou poéziou (Lúčne kvety, Vaino-liled, 1866), v ďalšej zbierke Slávik z Emajõgi (Emajõe ööbik, 1867) odsúdila národný útlak Estóncov. Viaceré jej vlastenecké básne zľudoveli, napr. Do smrti (Sind surmani), Estónska pôda a estónske srdce (Eesti muld ja eesti süda) a Moja vlasť je moja láska (Mu isamaa on minu arm, 1869), ktorú 1869 pre zbor zhudobnil Aleksander (Saebelmann) Kunileid (*1845, †1875) a počas sovietskej okupácie Estónska 1940 sa stala neoficiálnou estónskou národnou hymnou. Z Koidulinej poézie sa zachovalo 311 dokončených básní, ktoré vyšli posmrtne v kritickom vydaní v zbierke Básne (Luuletused, 1966).

Je autorkou prózy Mlynár a jeho svokra (Ojamölder ja tema minia, 1863) a divadelných hier Bratanec zo Saaremaa (S. onupoeg, 1870), ktorú sama režírovala, a Taký hlupák (Säärane mulk, 1872).

1956 – Pollock, Jackson

Pollock [-lok], (Paul) Jackson, 28. 1. 1912 Cody, Wyoming – 11. 8. 1956 East Hampton, New York — americký maliar, predstaviteľ abstraktného expresionizmu, manžel L. Krasnerovej.

V rokoch 1928 – 30 študoval na Manual Arts High School v Los Angeles, kde sa prostredníctvom svojho učiteľa Fredericka Schwankovského (*1885, †1974) oboznámil s teozofiou i súdobým mexickým monumentálnym umením (J. C. Orozco, D. A. Siquerios), 1930 – 33 na Art Students League v New Yorku, kde ho ovplyvnil jeho učiteľ figuralista Thomas Hart Benton (*1889, †1975), jeden z hlavných predstaviteľov tzv. regionalistickej školy (snaha o špecifické americké umelecké formy, návrat k hodnotám amerického vidieka, rurálne námety). V rokoch 1938 – 42 sa podieľal na Federálnom umeleckom projekte (Federal Art Project; štátny projekt na podporu umenia zameraný na tvorbu diel pre architektúru) a súčasne pod vplyvom psychológie C. G. Junga používal kresbu ako terapeutickú metódu. To ho priviedlo k intenzívnemu výskumu symboliky nevedomia (podvedomia), archetypálnych obrazov a k presvedčeniu, že umelecká tvorba môže úzko súvisieť so sebapoznaním. Jeho diela v tomto období ovplyvnili aj P. Picasso, J. C. Orozco, J. Miró, teórie maliara a teoretika Johna D. Grahama (*1886, †1961; najmä jeho kniha Systémy a dialektika, Systems and Dialectics, 1937), ako aj umenie severoamerických Indiánov. Čiastočne bol ovplyvnený i surrealizmom (A. Masson, J. Miró), odmietal však jeho protiestetické zameranie. Diela toho obdobia obsahujú prvky, ktoré sa stali súčasťou jeho osobnej ikonografie (Muž a žena, okolo 1942).

V roku 1943 podpísal kontrakt s galériou Peggy Guggenheimovej (*1898, †1979) Art of This Century v New Yorku. V tom čase prehĺbil svoj záujem o mýty a kultúru raných civilizácií a jeho diela získali širší záber a rozvrstvenie (Muž a žena hľadajúci symbol; Strážcovia tajomstva, obe 1943). Využíval čoraz odvážnejšiu a neortodoxnejšiu maliarsku techniku, experimentoval s využitím poloautomatizmu. Zásadný príklon k abstrakcii predstavuje Veľká nástenná maľba (1943), vytvorená pre byt P. Guggenheimovej. V rokoch 1944 – 46 vytváral diela, ktoré ešte majú rozoznateľné figurálne východiská (hermetické symbolické predstavy; Gotika, 1944; Vodný býk, okolo 1946), pričom ich dodatočne vytvárané názvy vychádzajú z myšlienok C. G. Junga. V roku 1945 sa oženil a odsťahoval na vidiek, čo mu umožnilo priamo pozorovať prírodu (snaha zachytiť rytmy prírody a pohyb oceánu) a vniesť do svojej tvorby novú slobodu a vitalitu.

V roku 1947 sa vzdal figuratívnych motívov a prešiel k technike liatia farieb na plátno umiestnené na podlahe (→ dripping), čo prinieslo zásadný štylistický obrat v jeho tvorbe (pri práci používal aj hrubé štetce, štetky a palice, súčasťou povrchu maľby sú aj netradičné materiály ako napr. ohorky cigariet, kľúče a klince). Celú plochu obrazu pokrýva štruktúra zložená z línií a z malých kvapiek liatej farby (angl. sa takto vytvorené obrazy nazývajú drip paintings). V rokoch 1947 – 52 vytvoril touto technikou svoje hlavné veľkoformátové diela, ktoré označoval číslami (Číslo 2, 1949; 1: Číslo 31, 1950). Pri ich tvorbe sa fyzicky identifikoval s formátom obrazu a hermetický symbol nahradil expresívnym rytmickým gestom (Katedrála, 1947). Celoplošné liate maľby sa vyznačujú krehkou farebnou konfiguráciou a evokujú rytmy a sily prírody alebo sú ich analógiami (Jesenný rytmus, 1950). Pri ich tvorbe vychádzal z metafyziky a proces maľby vnímal ako rituál a magický akt (Plných päť siah, 1947). Začiatkom 50. rokov 20. stor. sa v jeho dielach opäť presadil figuratívny prvok (Ozvena, 1951; Oceán šedej, 1953), vytváral však aj série čisto abstraktných diel.