Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1905 – Abduh, Muhammad

Abduh, Muhammad, 1849 Dolný Egypt – 11. 7. 1905 Káhira — egyptský islamský teológ, významný predstaviteľ politického a náboženského reformného hnutia, plodný publicista. Zakladateľ islamského modernizmu v Egypte. Po neúspešnom protibritskom povstaní Urábího Pašu (1882) vydával v parížskom exile časopis Najsilnejšie puto (al-Urva al-vuská), ktorý zohral významnú úlohu v národnouvedomovacom procese prebiehajúcom v arabskom svete. Svoje reformátorské názory zhrnul v práci Islam a kresťanstvo vo vede a v civilizácii (Islám van-nasránijja ma’a-l-ilm val-madanijja, 1902).

1767 – Adams, John Quincy

Adams [edms], John Quincy, 11. 7. 1767 Braintree, Massachusetts – 23. 2. 1848 Washington — americký politik a diplomat, šiesty prezident USA (1825 – 29). Syn Johna Adamsa a A. Adamsovej. Od 1803 senátor USA. R. 1814 signatár mierovej zmluvy so Spojeným kráľovstvom, ktorá ukončila anglicko-americkú vojnu 1812 – 14. R. 1817 – 25 minister zahraničných vecí vo vláde J. Monroea, 1823 sformuloval Monroeovu doktrínu, Ako prezident neúspešne presadzoval politiku národnej konsolidácie. R. 1831 – 48 člen Snemovne reprezentantov, podporoval hnutie abolicionistov.

1738 – Albert Kazimír

Albert Kazimír, plným menom Albert (Albrecht) Kazimir August Ignaz Pius Franz Xaver, 11. 7. 1738 Moritzburg, Sasko – 10. 2. 1822 Viedeň — sasko-tešínske knieža; syn poľského kráľa a saského kurfirsta Augusta III., oženil sa s Máriou Kristínou (*1742, †1798), najmladšou dcérou Márie Terézie. R. 1765 – 80 miestodržiteľ Uhorska, 1780 – 92 generálny guvernér Rakúskeho Nizozemska. Počas pôsobenia v Bratislave vytvoril na Bratislavskom hrade rozsiahlu zbierku rytín a malieb, základ umeleckej galérie Albertina vo Viedni.

1766 – Alžbeta Parmská

Alžbeta Parmská, 25. 10. 1692 Parma – 11. 7. 1766 Aranjuez — španielska kráľovná (od 1714), dcéra parmského vojvodu Francesca Farneseho, druhá manželka Filipa V., matka kráľa Karola III. a parmského vojvodu Filipa. So svojím poradcom J. Alberonim, ktorý dohodol jej sobáš so španielskym kráľom, mala silný politický vplyv, dosiahla u manžela snahu získať späť stratené talianske územia a úspešne sa usilovala o získanie parmského dedičstva.

1366 – Anna Luxemburská

Anna Luxemburská, aj Anna Česká, 11. 7. 1366 – 7. 6. 1394 — anglická kráľovná, dcéra Karola IV. a Alžbety (Elišky) Pomoranskej (*1347, †1393), od 1382 manželka Richarda II. z dynastie Plantagenetovcov. Sobášu sa prikladal veľký význam z hľadiska oživenia kultúrnych stykov medzi Čechami a Anglickom, čím bolo umožnené i prenikanie myšlienok J. Viklefa (duchovného otca J. Husa) do Čiech.

1593 – Arcimboldo, Giuseppe

Arcimboldo [-čim-], Giuseppe, aj Arcimboldi, 1526 Miláno – 11. 7. 1593 tamže — taliansky maliar, kresliar a návrhár pôsobiaci aj v Rakúsku a v Čechách. Pochádzal z rodiny maliarov, učil sa u svojho otca Biagia Arcimbolda (Biagio Arcimboldo; pôsobil 1518 – 54), ktorý od 1518 pracoval pre dóm v Miláne. R. 1549 – 58 navrhoval vitráže a rozličné umeleckoremeselné predmety pre dóm v Miláne. Z diel, ktoré vytvoril v Taliansku sú známe napr. fresky v katedrále v Monze (1556 – 62) alebo viaceré kartóny pre tapisérie (napr. Smrť Panny Márie, 1558, utkaný 1561 – 62 vo Ferrare, nachádzajúci sa v katedrále v Come). R. 1563 je doložený vo Viedni (na dvore Ferdinanda I. bol pravdepodobne už od 1562), 1565 sa v dokumentoch uvádza ako dvorný maliar cisára Maximiliána II., pre ktorého maľoval najmä portréty (nie sú známe, respektíve ani jeden zo zachovaných portrétov mu nie je s istotou pripísaný; napr. Rodinný portrét cisára Maximiliána II. s manželkou Annou a troma deťmi, okolo 1563), navrhoval aj dekorácie a kostýmy pre cisárske turnaje a slávnosti (napr. 1570 v Prahe, 1571 vo Viedni). Od 1576 pôsobil v službách cisára Rudolfa II. (o. i. pre cisára nakupoval kuriozity a umelecké predmety, napr. 1582 v Nemecku), 1580 bol v Prahe povýšený do šľachtického stavu. Jeho najslávnejšími dielami sú série tzv. kompozitných hláv alebo portrétov (taliansky teste composte), ktoré vznikli invenčným spojením rozličných realisticky namaľovaných objektov (napr. jedla, ovocia, kvetov, alebo iných prírodných, či ľuďmi vytvorených objektov). Vytváral ich v sériách a mnohé vo viacerých verziách (4 ročné obdobia, 1563, druhá verzia z 1572, tretia verzia z 1573; 4 Elementy, 1566; napr. bohyňa Flóra, vytvorená z kvetov je známa v troch verziách). Tieto maľby boli jeho dielenskými spolupracovníkmi i inými maliarmi aj neskôr často kopírované a preto je problematické odlíšiť originály od kópií (niektoré sú známe len z kópií, napr. Vzduch, 1566). Ich zmysel nie je v súčasnosti spoľahlivo vysvetlený a jednotlivé výklady sa odlišujú. Kompozitné hlavy, ktoré vytvoril zložením prírodnín, presne zachytávajú jednotlivé druhy domácich i exotických zvierat a rastlín a ide vlastne o vedecké ilustrácie vysokej umeleckej i výpovednej hodnoty (vo viacerých kódexoch sa zachovalo množstvo jeho realistických štúdií zvierat). Takéto poňatie vychádza zo súdobého rapídneho rozvoja prírodných vied, ktoré sa úzko viazalo najmä na prostredie európskych kráľovských dvorov (napr. Ferdinanda I., Maximiliána II. i Rudolfa II.). R. 1587 sa vrátil do Milána, naďalej ostal v cisárskych službách a okolo 1590 namaľoval slávny kompozitný Portrét Rudolfa II. ako boha Vertrumna (Vertrumnus, okolo 1590). Po smrti upadol do zabudnutia (aj keď sa v 16 a v 17. stor. kompozitné portréty označovali ako arcimboldovské), znovuobjavený v 20. stor.

1934 – Armani, Giorgio

Armani, Giorgio, 11. 7. 1934 Piacenza — taliansky módny návrhár. Navrhuje odevy v štýle pokojnej elegancie v neutrálnych farbách. Od 80. rokov 20. stor. vytvára aj parfumy. R. 1975 si založil v Miláne vlastnú spoločnosť (Giorgio Armani).

1807 – Atwood, George

Atwood [etvúd], George, október 1745 Londýn – 11. 7. 1807 Londýn — anglický fyzik. Profesor na Trinity College v Cambridgei (1769), člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (1776). Zaoberal sa elektrinou, optikou a mechanikou. Skonštruoval prístroj na demonštráciu zákona voľného pádu (Atwoodov pádostroj), ktorý opísal v Traktáte o mechanike (1784). Skúmal stabilitu telies na hladine vody.

1866 – Beer-Hofmann, Richard

Beer-Hofmann [bér], Richard, 11. 7. 1866 Viedeň – 26. 9. 1945 New York — rakúsky spisovateľ. Predstaviteľ viedenského impresionizmu v novele Georgova smrť (Der Tod Georgs, 1900) i vo veršovanej dráme Gróf z Charolais (Der Graf von Charolais, vydaná i uvedená 1904). V poetických drámach Jakobov sen (Jaákobs Traum, uvedená 1919, vydaná 1920), Mladý Dávid (Der junge David, vydaná 1933) a Predohra v divadle ku kráľovi Dávidovi (Vorspiel auf dem Theater zu König David, vydaná 1936) sa vrátil k židovskej histórii v intenciách sionizmu T. Herzla.

1923 – Belfín, František

Belfín, František, 11. 7. 1923 Klatovy – 25. 2. 1997 Praha — český dirigent a skladateľ. Študoval v Brne, operný dirigent v Tepliciach, Liberci a Plzni, 1955 – 83 šéfdirigent Filmového symfonického orchestra v Prahe, s ktorým nahral hudbu k vyše 600 dlhometrážnym a vyše 3 000 krátkometrážnym filmom. Autor filmovej hudby a inštrumentálnych skladieb.

2002 – Brazdžionis, Bernardas

Brazdžionis, Bernardas, 15. 2. 1907 Stebeikėliai – 11. 7. 2002 Los Angeles, USA — litovský exilový básnik, autor literatúry pre deti a mládež a literárny kritik. Od 1934 pôsobil v katolíckych časopisoch (1934 – 40 Ateities spinduliai, Paprsky budúcnosti; 1934 – 35 Pradalgės, Pokosené rady; 1938 – 39 Dienovidis, Poludnie). R. 1944 emigroval do Nemecka a potom do USA.

Predstaviteľ katolíckej moderny v litovskej literatúre. V ranej tvorbe sa inšpiroval biblickými motívmi a náboženským jazykom, neskoršia poézia je charakteristická melodičnosťou verša a rytmickou gradáciou. V zbierkach napísaných v exile zachytil problematiku litovských exulantov a túžby po samostatnosti Litvy. Básnické zbierky: Plačúci otrok (Verkiantis vergas, 1928), Večný žid (Amžinas žydas, 1933), Padajúce hviezdy (Krintančios žvaigždės, 1933), Znamenia a zázraky (Ženklai ir stebuklai, 1936), Kniežacie mesto (Kunigaikščių miestas, 1939), Cudzie hory (Svetimi kalnai, 1945), Vaidila Valiūnas (1956), Úplnok poézie (Poezijos pilnatis, 1970 Los Angeles, 1989 Vilnius), Petras Karuža (1984), Medzi zemou a nebom (Tarp žemės ir dangaus, 1992) a i. Napísal asi 20 kníh pre deti a mládež.

1905 – Grebenščikov, Oleg Sergejevič

Grebenščikov, Oleg Sergejevič, 11. 7. 1905 Pärnu, Estónsko – 12. 9. 1980 Moskva — ruský prírodovedec. R. 1930 – 50 pôsobil v Prírodovednom múzeu v Belehrade, 1945 – 47 kustód botanického oddelenia Prírodovedného múzea Srbska, 1947 spolupracovník Srbskej akadémie vied. R. 1948 prednášal systematiku vyšších rastlín a geobotaniku na univerzite v Belehrade, 1951 – 53 pôsobil vo Výskumnom ústave krmovinárskom vo Vígľaši, 1953 – 56 vedúci Laboratória geobotaniky a systematiky rastlín pri sekcii vied biologických a lekárskych SAV v Bratislave. Od 1956 pôsobil v Botaničeskom žurnale v Moskve, od 1957 v Geografickom ústave Akadémie vied ZSSR; 1970 DrSc. Člen mnohých vedeckých rád a komisií viacerých expedícií do nepreskúmaných oblastí Balkánu, Grécka, Bulharska a Albánska. Zaoberal sa lesníckou botanikou, fytogeografiou, floristikou, výskumom horských lúk a pasienkov, ale aj zoológiou (objavil 6 nových druhov kobyliek, napr. druh Conocephalus grebenscikovi, a jeden reliktný druh myší Dolomys grebenscikovi) a umením (napr. skomponoval viaceré hudobné diela, ktoré interpretovali známe svetové orchestre). Spolupracoval pri tvorbe diela Flóra Slovenska. Hlavné diela: Hole južnej časti Veľkej Fatry (1956, spoluautor), Kubínska hoľa (1956).

1899 – Iwand, Hans Joachim

Iwand, Hans Joachim, 11. 7. 1899 Schreibendorf, Sliezsko, dnes Pisary, Dolnosliezske vojvodstvo, Poľsko – 2. 5. 1960 Bonn — nemecký evanjelický a. v. teológ. R. 1927 – 34 pôsobil v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1934 – 35 v Rige. R. 1935 – 45 mu vláda zákazala prednášať na univerzite. Po páde nacizmu od 1945 profesor systematickej teológie v Göttingene a od 1952 v Bonne. Patril k predstaviteľom Vyznávačskej cirkvi (Bekennende Kirche) v Nemecku, ktorá zaujímala kritický postoj k tzv. Nemeckým kresťanom (Deutsche Christen, protestantský smer 1932 – 45 hlásiaci sa k ideológii nacizmu a podporujúci nacistický vodcovský princíp) a k Hitlerovi. Spoluautor (s K. Barthom) tzv. Darmstadtského vyhlásenia (Darmstädter Wort, 1947), ktoré obsahuje teologicky zdôvodnené obvinenie oficiálnej Nemeckej evanjelickej cirkvi (Deutsche Evangelische Kirche, DEK), reprezentujúcej evanjelickú cirkev v období nacizmu, z jej historickej spoluzodpovednosti za Tretiu ríšu a za 2. svetovú vojnu. Vo svojich dielach vychádzal z učenia M. Luthera, zaoberal sa najmä otázkou pochopenia učenia o ospravedlnení človeka pred Bohom.

1941 – Kassay, Štefan

Kassay [-šaj], Štefan, 11. 7. 1941 Miškovec, Maďarsko — slovenský ekonóm, manažér a podnikateľ. R. 1970 absolvoval štúdium na Strojníckej fakulte Vysokej škole technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach a 1976 na Fakulte žurnalistiky Karlovej univerzity v Prahe. R. 1976 – 81 pôsobil ako zahraničný spravodajca Československej televízie pre Maďarsko, Juhosláviu a Rumunsko so sídlom v Budapešti, 1982 – 86 šéfredaktor hlavnej redakcie programov zo zahraničia. R. 1987 – 90 riaditeľ Ústredia novinárskych informácií v Bratislave a neskôr v Prahe, 1990 – 92 riaditeľ zahraničnej spoločnosti Central European Development Company Ltd. v Prahe. Od 1992 podnikateľ, zakladateľ a spoluzakladateľ viacerých podnikov v SR i v zahraničí. R. 1990 spoluzakladateľ Investment Development Company, s r. o., v Prahe (od 1992 so sídlom v Bratislave; od 1993 generálny riaditeľ, od 1997 po pretransformovaní spoločnosti na I. D. C. Holding, a. s., predseda dozornej rady). Súčasne pôsobil na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici (1996 – 99) a na Trenčianskej univerzite A. Dubčeka v Trenčíne (1999 – 2001); 2001 DrSc., 2002 prof. Absolvoval študijné pobyty na zahraničných univerzitách a v podnikoch v Nemecku, Spojenom kráľovstve, Japonsku a USA.

Zaoberá sa odvetvovou a prierezovou ekonomikou, marketingovou stratégiou, riadením veľkých podnikov, reinžinieringom a teóriou holdingu. Autor 135 odborných a vedeckých publikácií, vyše 50 monografií vrátane učebníc a cudzojazyčných modifikácií vydaných v zahraničí (Marketingová stratégia firmy holdingového typu I – IV, 1998 – 2001; The World Class Company Strategy, 2001; Podnik a podnikanie I – V, 2006 – 14; Diktát času je neúprosný, 2014; a i.), ako aj 5 patentov a vynálezov v strojárstve i vo vojenskej technike. Člen Európskej akadémie vied a umení (od 2010), viacerých vedeckých rád vysokých škôl a redakčných rád časopisov, zakladateľ (2002) a prezident Nadácie Štefana Kassaya na rozvoj vedy a vzdelávania. Nositeľ viacerých domácich a zahraničných ocenení, napr. Pribinovho kríža II. triedy (2008). Dr. h. c. Technickej univerzity v Košiciach (2010).