Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1956 – Alvaro, Corrado

Alvaro, Corrado, 15. 4. 1895 San Luca – 11. 6. 1956 Rím — taliansky spisovateľ a novinár. Debutoval básnickou zbierkou Sivozelené básne (Poesie grigioverdi, 1917) inšpirovanou skúsenosťami z 1. svetovej vojny. V jeho prózach Milá v okne (L’amata alla finestra, 1929) a Ľudia v Aspromonte (Gente in Aspromonte, 1930; slov. 1976) sa spája obraz života ľudu v rodnej Kalábrii s archaickým a mýtickým odkazom gréckeho dedičstva v tejto oblasti. V jeho rozprávačskej technike pretrváva dedičstvo talianskeho verizmu. Ďalšie diela: román Silný človek (L’uomo è forte, 1938), poviedky Ľúbostné stretnutia (Incontri d’amore, 1940), románová trilógia Pamäti zmiznutého sveta (Memorie del mondo sommerso) s časťami Krátky vek (L’età breve, 1946), Mastrangelina (1960) a Všetko sa stalo (Tutto è accaduto, 1961); esejistické a publicistické diela: Taliansky itinerár (Itinerario italiano, 1933), Náš čas a nádej (Il nostro tempo e la speranza, 1952).

1834 – Bauschinger, Johann

Bauschinger [-šin-], Johann, 11. 6. 1834 Norimberg – 25. 11. 1893 Mníchov — nemecký technik. Od 1868 profesor na technike v Mníchove. Pracoval v odboroch mechanika a grafická statika. R. 1886 objavil Bauschingerov jav.

1934 – Blahník, Vojtěch Kristián

Blahník, Vojtěch Kristián, 12. 8. 1888 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 11. 6. 1934 Litoměřice — český teatrológ, divadelný kritik a historik. Spolupracoval s ochotníkmi, presadzoval moderný pohľad na divadelné umenie. Jeho hlavným dielom sú prehľadné Světové dějiny divadla (1928), písal aj knihy z oblasti divadelnej teórie a estetiky (Umění divadelní, 1918; Smysl a podstata divadelního umění, 1923; O režii a režisérech, 1925), autor monografie o J. K. Tylovi (J. K. Tyla Had z ráje, 1926) a i.

1899 – Chura, Alojz Ján

Chura, Alojz Ján, 11. 6. 1899 Hliník nad Váhom, dnes miestna časť Bytče – 24. 7. 1979 Trenčín — slovenský lekár, pediater, spoluzakladateľ a jeden z prvých organizátorov moderného detského lekárstva na Slovensku. R. 1923 – 25 pôsobil v Histologickom a embryologickom ústave, 1925 – 45 na Klinike pre choroby detské Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1931 – 45 prednosta kliniky), 1938 – 39 dekan, 1939 – 40 prodekan Lekárskej fakulty UK, 1939 zástupca rektora, 1940 – 42 prorektor UK v Bratislave, 1945 – 76 primár detského oddelenia nemocnice v Trenčíne; 1933 mimoriadny profesor, 1936 profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty (Londýn, Amsterdam, Leiden, Berlín). Zaoberal sa infekčnými chorobami detí (navrhol systematické očkovanie proti záškrtu), dedičnými chorobami, diagnostikou myokarditíd u detí, chorobami dýchacej sústavy a reumatológiou. Zdôrazňoval význam prevencie a riešenie sociálnych otázok v starostlivosti o deti. Zriadil prvú stanicu materského mlieka a vybudoval prvú sociálnu detskú opatrovňu na Slovensku. R. 1931 založil a viedol Pedologický ústav v Bratislave, ktorý zabezpečoval vyšetrovanie a výskum duševne a telesne postihnutých detí. Autor knižných diel Programové poznámky na okraj pečlivosti o mládež na Slovensku (1933), Umelá výživa kojenca (1934), Slovensko bez dorastu? 1, 2 (1936 – 39), Sociálna pediatria (1943), Výživa kojenca (1943), Duševná hygiena slovenskej mládeže (1944), Nákazlivé choroby a ich profylaxia (1944), Infekčné choroby v detskom veku (1949), Choroby dýchacích orgánov a ich spoločenský a hospodársky význam (1962), Pneumologické problémy (1962) a Choroby dýchacieho systému u detí (1971), ako aj vyše 100 publikácií v domácich a zahraničných vedeckých, odborných a vedecko-populárnych časopisoch. Predseda Pediatrického spolku na Slovensku, prednosta Pedopsychologického ústavu pre Slovensko, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

2002 – Dávidová, Teréz

Dávidová (Dávid), Teréz, vlastným menom Teréz Davidovicsová (Davidovics), 9. 8. 1906 Görgényszentimre, dnes Giurghiu, Rumunsko – 11. 6. 2002 Bratislava — maďarská prozaička a dramatička pôsobica na Slovensku. Jej dielo s tematikou vojny, fašizmu, lásky a mladosti je charakteristické príťažlivým rozprávačským štýlom a nastoľuje prevažne morálne otázky.

Predstavila sa ako autorka divadelných hier, v ktorých sa usilovala vyrovnať sa s minulosťou a podať svedectvo predovšetkým o osudoch žien počas vojny: v dráme Vidorovci (A Vidor család, 1961; slov. 1961) predkladá osudy odborárskej rodiny v rokoch 1939 – 45 v Košiciach a Budapešti a vo veršovanej dráme Žena a Smrť (Az asszony és a Halál, uvedená 1963, vydaná 1976) sa vyrovnáva s otázkou života a smrti.

V ďalších hrách zachytila spoločenské zmeny na začiatku 50. rokov 20. stor.: Bludička (Lidércfény, uvedená 1958, vydaná 1970), Dodo (Dódi, uvedená 1958, vydaná 1976). V 70. rokoch sa prezentovala ako úspešná autorka komédií: Múdra Jana alebo 24 hodín zo života ženy (Bölcs Johanna vagy 24 óra egy asszony életéből, 1975; slov. 1975) zobrazuje ženu, ktorá sa po svojej striebornej svadbe rozhodla splniť si dievčenský sen, Čierna ovca (Fekete bárány, 1974) sa zaoberá dospievaním mestského dievčaťa.

Popri divadelných hrách písala prózu: zbierka poviedok Múzeum strašidiel (Kísértetek múzeuma, 1964) s protifašistickým zameraním, satirický román Hora z kaše (Kásahegy, 1966), romány pre deti a mládež Z mladosti nedostatočná (Ifjúságból elégtelen, 1970), Načasované šťastie (Időzített boldogság, 1972; slov. 1972), v ktorom zobrazuje problémy predčasných manželstiev mladistvých, a Poklady starej truhlice (A feneketlen láda kincsei, 1972; slov. 1977), zbierka čŕt a fejtónov Vidiny (Látomások, 1974).

2005 – Gonçalves, Vasco dos Santos

Gonçalves [-salviš], Vasco dos Santos, 3. 5. 1921 Lisabon – 11. 6. 2005 Almancil — portugalský generál a politik. Jeden z vodcov Hnutia ozbrojených síl (MFA), ktoré sa v apríli 1974 podieľalo na zvrhnutí režimu M. Caetana (→ Aprílová revolúcia), júl 1974 – september 1975 predseda dočasnej vlády. Snažil sa o stabilizáciu vnútropolitických pomerov, presadzoval však vplyv komunistickej strany na spoločenské dianie, čo nakoniec viedlo k jeho odstúpeniu.

2000 – Habovštiak, Alojz

Habovštiak, Alojz, 9. 5. 1932 Krivá, okres Dolný Kubín – 11. 6. 2000 Bratislava — slovenský archeológ. Od 1957 pôsobil v Archeologickom ústave SAV, od 1969 v Archeologickom ústave Slovenského národného múzea; 1965 CSc. R. 1966 – 67 absolvoval štúdium v rámci Humboldtovej nadácie v Göttingene. R. 1977 – 89 riaditeľ Slovenského národného múzea. Špecializoval sa na problematiku stredovekej archeológie, predovšetkým na tematiku ranostredovekých sídlisk na juhozápadnom Slovensku. V publikáciách sa zameriaval aj na jednotlivé okruhy hnuteľných a nehnuteľných pamiatok (kolkovaná keramika, hlinené kotlíky, poľnohospodárstvo, hrádky). Realizoval archeologické výskumy v Hurbanove-Bohatej, Leviciach-Bratke, Kostoľanoch pod Tríbečom, Bíni, Hronskom Beňadiku, Tlmačoch a i. Mimoriadne významné poznatky sa pod jeho vedením dosiahli najmä v areáli benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku a jeho okolí. Svoje výskumy stredovekej dediny syntetizoval v monografii Stredoveká dedina na Slovensku (1985). Nositeľ Pribinovho kríža II. triedy (2000).

1963 – Hájková, Zuzana

Hájková, Zuzana, 11. 6. 1963 Bratislava — slovenská choreografka a pedagogička. R. 1986 absolvovala VŠMU a následne umeleckú stáž v Győrskom balete v Maďarsku. R. 1994 – 95 umelecká šéfka baletu Štátnej opery v Banskej Bystrici, od 1998 riaditeľka Divadla Štúdio tanca v Banskej Bystrici. Spoluzakladateľka tanečného odboru Konzervatória J. L. Bellu. Predstaviteľka moderných tendencií v slovenskom tanečnom umení. Choreografie: Okno dotykov (1995), O strome vo mne (1996), Sattó (1998), Zakázané miesta (1998), O trpaslíkovi Nosáľkovi (1999), Lietajúca Frída (2000), Trois (2000), Twins — Tak dávno som ti nepísala (2001), Šachmat alebo šachymachy (2002), Tichá púšť (2003), Čierny kocúr (2005, réžia M. Náhlik), Nové stromy vo mne (2005), Blízkosť vzdialených (2007), Bioprodukt (2009), Lososy (2012).

1906 – Hannauer, Karel

Hannauer, Karel, 11. 6. 1906 Praha – 13. 7. 1966 tamže — český architekt.

R. 1931 – 45 mal vlastnú projekčnú kanceláriu, 1946 – 47 pracovník Výskumného a skúšobného ústavu techniky a súčasný prednosta Ústavu architektúry v Prahe. R. 1946 – 53 prednášal na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita) v Bratislave; 1947 profesor. R. 1953 – 54 pracovník Národného technického múzea v Prahe, 1955 – 59 prednášal na Fakulte architektúry Českého vysokého učenia technického v Prahe. Člen viacerých klubov a spolkov, napr. od 1930 Klubu architektov.

Najvýznamnejšie stavby: funkcionalistický penzión Arosa (1932) v Prahe, bývalá budova Československej autobusovej dopravy v Košiciach (okolo 1950), nárožná administratívna budova na Žabotovej ulici v Bratislave (okolo 1952, zbúraná), niekoľko obytných a administratívnych budov, spoluautor projektov liečebných domov. Architektonicky riešil mostné stavby, napr. cestný most pri Kralupoch nad Vltavou (1936).

Diela: Fotobiologie architektury. Světelně-technické bádání v SSSR (1946), Předběžné normy přirozeného osvětlení průmyslových budov (1947), Sociológia architektúry (1949), Úvod do architektonického plánovania (1949), Architektonická fotológia I-II (1951), Základy architektonickej tvorby (1951).

1752 – Haugwitz, Christian Heinrich Curt

Haugwitz [-vic], Christian Heinrich Curt, gróf von, 11. 6. 1752 Peuke, dnes Byków (pri Oleśnici), Dolnosliezske vojvodstvo – 9. 2. 1832 Benátky — pruský diplomat a politik. R. 1791 vyslanec vo Viedni, 1792 kabinetný minister, 1802 – 04 a 1805 – 06 minister zahraničných vecí. Spočiatku podporoval oddelenie pruskej politiky od politiky Rakúska a uzatvorenie mieru s Francúzskom (Bazilejský mier, 1795). Vývoj francúzskej politiky pod vedením Napoleona I. Bonaparta ho v novembri 1805 podnietil k vstupu do tretej protifrancúzskej koalície (po boku Spojeného kráľovstva, Ruska a Rakúska). Po francúzskom víťazstve pri Slavkove (2. 12. 1805) však musel v Schönbrunne (15. 12. 1805) a v Paríži (15. 2. 1806) podpísať pre Prusko nevýhodné zmluvy, ktoré znamenali značnú územnú stratu. Aby zabránil izolácii, presadil vstup Pruska do štvrtej protifrancúzskej koalície (po boku Spojeného kráľovstva, Ruska a Švédska). Napoleonovo víťazné ťaženie do Pruska (v októbri 1806 pád Berlína) ho prinútilo rezignovať a odísť do ústrania.

1216 – Henrich Flámsky

Henrich Flámsky, 1174 – 11. 6. 1216 — druhý panovník (od 1206) Latinského cisárstva v Konštantínopole, mladší brat Balduina I. Flámskeho. Po bratovom zajatí 1205 bulharským cárom Kalojanom a následnej korunovácii sa Henrichovi Flámskemu podarilo konsolidovať krehké vnútropolitické i zahraničnopolitické postavenie Latinského cisárstva. Jeho vláda pritom dokázala čeliť nielen odstredivým tendenciám konkurenčných latinských feudálnych útvarov konštituujúcich sa po 4. križiackej výprave, ale aj rastúcej expanzii Bulharov a nástupníckych štátov po Byzantskej ríši (→ Nicejské cisárstvo, → Epirský despotát).

2008 – Hupka, Štefan

Hupka, Štefan, 22. 5. 1920 Trnava – 11. 6. 2008 Bratislava — slovenský lekár, biofyzik, zakladateľ a nestor nukleárnej medicíny ako vedného odboru na Slovensku. R. 1939 – 47 pôsobil v Ústave lekárskej fyziky Lekárskej fakulty UK, 1947 – 52 na I. internej klinike Fakultnej nemocnice s poliklinikou akademika Ladislava Dérera, 1952 – 90 v Onkologickom ústave sv. Alžbety (1977 – 90 prednosta Oddelenia nukleárnej medicíny), súčasne 1958 vedúci Subkatedry nukleárnej medicíny v Inštitúte pre ďalšie vzdelávanie lekárov a farmaceutov, 1964 – 77 vedúci Katedry lekárskej fyziky a nukleárnej medicíny Lekárskej fakulty UK v Bratislave; 1982 DrSc. Absolvoval viaceré zahraničné pobyty. Zaoberal sa nukleárnou medicínou a jej aplikáciou v diagnostike a liečbe chorôb, ako aj využívaním umelých rádionuklidov v lekárstve so zvláštnym zreteľom na onkológiu. Zakladateľ a dlhoročný predseda Slovenskej spoločnosti nukleárnej medicíny a radiačnej hygieny Československej lekárskej spoločnosti J. E. Purkyňu. Autor a spoluautor vyše 150 vedeckých prác publikovaných doma i v zahraničí, monografie Jadrové žiarenie v medicíne a vo farmácii (1971, autor), učebnice Nukleárna medicína pre SZP (1988, autor), vysokoškolskej učebnice Biofyzika (1983, spoluautor) a učebných textov. Nositeľ mnohých ocenení, 1982 vyznamenaný Medailou J. E. Purkyňu.

2007 – Izáková, Kristína

Izáková, Kristína, 25. 7. 1937 Košice – 11. 6. 2007 Bratislava — slovenská muzikologička. R. 1960 – 65 študovala hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od 1964 pôsobila na Pedagogickej fakulte v Nitre (dnes Pedagogická fakulta Univerzity Konštantína Filozofa; prednášala hudobnoteoretické predmety a hlasovú a inštrumentálnu výchovu). Zaoberala sa systematickou hudobnou vedou, vysokoškolskou hudobnou výchovou a hudobnou interpretáciou. Od 1985 vyučovala na Katedre estetiky a vied o umení Filozofickej fakulty UK v Bratislave (vedúca jej oddelenia hudobnej vedy a 1996 – 2000 vedúca Katedry hudobnej vedy). V spolupráci s Hudobným oddelením Historického ústavu SNM i s Metodicko-výskumným kabinetom bývalého Československého rozhlasu v Bratislave nadviazala na hudobnoakustický výskum M. Filipa a v ním založenom technickom laboratóriu Umenovedného ústavu SAV (po smrti M. Filipa preloženého na Hudobné oddelenie Historického ústavu SNM) sa orientovala na experimenty so speváckym hlasom. Zaoberala sa hudobnou estetikou (hudobnou komunikáciou a interpretáciou), hudobnou sociológiou a hudobnou pedagogikou (hudobnopercepčnými schopnosťami). Výsledky svojej vedeckej práce najmä v oblasti hudobnej akustiky prezentovala na muzikologických konferenciách doma i v zahraničí (napr. 1977 v Madride). Pôsobila aj ako interpretka. R. 1976 založila a umelecky viedla súbor Ars antiqua vocalis, 1977 súbor historickej hudby Camerata antiqua vocalis a 1987 súbor Camerata Comeniana Bratislavensis. Iniciátorka, autorka projektu a odborná garantka Medzinárodnej prehliadky historickej hudby európskych regiónov Ars Antiqua Europae. Členka Medzinárodnej spoločnosti ISPhS (International Society of Phonetic Sciences).

1969 – Josko, Matej

Josko, Matej, 19. 6. 1907 Liptovský Mikuláš – 11. 6. 1969 Washington — slovenský politik, právnik a krajanský pracovník. R. 1927 – 32 študoval na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1933 – 40 redaktor Lidových novín, potom prokurista spoločnosti Slovenská papiereň v Ružomberku. Sympatizant a od 1935 člen Československej strany národně socialistickej, od 1938 člen jej Zemského výkonného výboru na Slovensku. Stúpenec spoločného československého štátu, odmietal autonómiu a vznik Slovenskej republiky v marci 1939. Zúčastnil sa domáceho občianskeho odboja, 1942 bol krátko uväznený v Ilave. Člen ilegálnej SNR a 1943 signatár Vianočnej dohody, ktorá bola podpísaná v jeho byte. Počas SNP vedúci úradu Predsedníctva SNR, 1944 spoluzakladateľ Demokratickej strany, 1946 signatár Aprílovej dohody. R. 1945 – 48 povereník financií, po voľbách v máji 1946 poslanec Ústavodarného národného zhromaždenia. Po februárovom prevrate 1948 emigroval, usadil sa v USA, pôsobil v krajanských spolkoch s československou orientáciou a venoval sa politickej a spoločenskej publicistike. R. 1951 – 55 spoluvydavateľ exilového časopisu Hlas Československa. Rad SNP I. triedy (1945).

1922 – Kakojannis, Michalis

Kakojannis, Michalis, aj Michael Cacoyannis, 11. 6. 1922 Lemesós, Cyprus – 25. 7. 2011 Atény — grécky režisér. Študoval na dramatickej škole Old Vic v Londýne. Počas 2. svetovej vojny pracoval v gréckom vysielaní BBC, po krátkom pôsobení na anglickej divadelnej scéne sa vrátil do Grécka, kde debutoval filmovou komédiou Nedeľné precitnutie (Kyriakatiko xypnima, 1954). Na dlhé roky ovplyvnil vývoj gréckej kinematografie, ako jediný v jej histórii bol päťkrát nominovaný na Oscara. Jeho najúspešnejší film Grék Zorba (Zorba the Greek, grécky Alexis Zorbas, 1964) v hlavnej úlohe s A. Quinnom získal 1964 troch Oscarov; 1983 režíroval na Broadwayi muzikál na motívy tohto filmu. Vo filmovej tvorbe sa inšpiroval námetmi klasickej gréckej drámy a často spolupracoval s gréckou herečkou I. Papasovou. Ďalšie filmy: Stella (S., 1955) v hlavnej úlohe s M. Mercouriovou, Dievča v čiernom (To koritsi me ta mavra, 1956), Naša posledná jar (Eroica, anglicky Our Last Spring, 1960), Elektra (Ilektra, 1962; 1963 nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film), Trójanky (The Trojan Women, 1971) v hlavnej úlohe s K. Hepburnovou, Atilla 74 (Attilas ’74, 1975), Ifigénia (Ifigenia, 1977; 1978 nominácia na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film), Sladká vlasť (Glykeia patrida, anglicky Sweet Country, 1986), Višňový sad (The Cherry Orchard, 1999) a i.

1899 – Kawabata, Jasunari

Kawabata, Jasunari, 11. 6. 1899 Osaka – 16. 4. 1972 Zuši, prefektúra Kanagawa — japonský prozaik a scenárista. R. 1920 – 24 študoval anglickú a klasickú japonskú literatúru na univerzite v Tokiu. Svoje literárne prvotiny, ktoré sú poznačené stratou rodinného zázemia a pocitom samoty (v detstve stratil najbližšiu rodinu a vychovával ho starý otec), písal už počas štúdia, debutoval poviedkou Pohľad na sviatok duší (Šókonsai ikkei, 1921). Spolu so skupinou mladých modernistických autorov (R. Jokomicu) sa 1924 podieľal na sformovaní literárnej skupiny, tzv. školy novej citlivosti (šinkankakuha, neosenzualisti), ktorou sa odlíšil od väčšinového štýlu watakuši šósecu (ich-román) i proletárskej literatúry. Ich literárnou platformou bol časopis Bungei džidaj (Literárna doba), ktorý propagoval moderné európske literárne smery. Neosenzualistami presadzovanú symbolickosť, náznakovosť, jazykovú sviežosť a stručnosť uplatnil Kawabata v 122 krátkych prózach Poviedky na dlaň (Tanagokoro no šósecu), ktoré písal počas celého života (posledná vyšla posmrtne 1972).

Prvý literárny úspech získal novelou s autobiografickými prvkami Tanečnica z Izu (Izu no odoriko, 1925; čes. 1988; prvýkrát sfilmovaná 1933, réžia Heinosuke Gošó) o študentovi, ktorý sa na svojich cestách zamiloval do mladej tanečnice zo skupiny potulných hercov. K prostrediu tanečníc sa Kawabata viackrát vrátil, považoval ho za zdroj starojaponských predstáv o kráse. V próze Červený gang z Asakusy (Asakusa no kurenaidan, časopisecky 1929 – 30) zobrazil život v známej tokijskej zábavnej štvrti. Počas 2. svetovej vojny cestoval do Mandžuska a venoval sa štúdiu klasického románu Gendži monogatari. R. 1945 – 62 pôsobil ako predseda japonského PEN klubu (založený 1921), v 60. rokoch 20. stor. prednášal na viacerých univezitách v USA a pripojil sa k protestnej kampani proti kultúrnej revolúcii v Číne. V povojnovom období napísal väčšinu svojich diel, k najvýznamnejším patrí román Snežná krajina (Jukiguni, 1948; čes. 1969; sfilmovaný 1957, réžia Širó Tojoda) vykresľujúci príbeh estéta a starnúcej gejše, je charakteristický poetickým štýlom, krásou jazyka a nostalgickým návratom k tradičným japonským estetickým hodnotám a zvykom. Román Tisíc žeriavov (Senbazuru, 1951; sfilmovaný 1953, réžia Kozaburo Jošimura) z prostredia čajového obradu je inšpirovaný románom Gendži monogatari. Kawabata za svoje najlepšie dielo považoval román Meidžin (M., časopisecky 1951, knižne 1954; čes. 1988) o poslednom zápase majstra v hre go s oveľa mladším súperom, ktorý vykreslil ako súboj medzi starými japonskými národnými tradíciami a novodobým pragmatizmom. V románe Hlas hory (Jama no oto, 1954; čes. 2002; sfilmovaný 1954; réžia Mikio Naruse), ktorý je lyrickým príbehom o kríze tradičnej japonskej rodiny, skĺbil tradičnú japonskú estetiku, psychologické pasáže, erotizmus i poetický opis prírody. Autor noviel Spiace krásavice (Nemureru bidžo, 1961; sfilmovaná 1968, réžia Kozaburo Jošimura) a Ruka (Kataude, 1964; sfilmovaná 2010, réžia Masajuki Očiai), v ktorej vykreslil témy smrti a erotiky a negatívne stránky ľudskej sexuality, próz O vtákoch a zvieratách (Kindžú, 1933), Odraz mesiaca vo vode (Suigecu, 1953), Jazero (Mizuumi, 1954), Príbeh z dolného mesta (Kawa no aru šitamači no hanaši, 1962) a Staré hlavné mesto (Koto, 1962; sfilmovaná 1963, réžia Noboru Nakamura), ktorej dej sa odohráva v Kjóte, a viacerých filmových scenárov, napr. k filmu Jedna stránka šialenstva (Kurutta ippédži, 1926, réžia Teinosuke Kinugasa).

Mnohé Kawabatove diela boli sfilmované a preložené do viacerých jazykov. V slovenčine vyšiel 1971 výber z Kawabatovho diela pod názvom Spiace krásavice (obsahuje prózy Snežná krajina, Tisíc žeriavov, Hlas hory, Spiace krásavice) v preklade V. Krupu. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1968, prvý v Japonsku).

1970 – Kerenskij, Alexandr

Kerenskij, Alexandr (Fiodorovič), 4. 5. 1881 Simbirsk, dnes Ulianovsk – 11. 6. 1970 New York, pochovaný v Londýne (cintorín Putney Vale) — ruský právnik a politik. Po absolvovaní štúdia práva na univerzite v Petrohrade (1904) sa okrem právnickej praxe venoval politickej činnosti. R. 1905 vstúpil do Ruskej strany socialistov revolucionárov (→ eseri), za ktorú sa stal poslancom štvrtej Štátnej dumy; patril k popredným odporcom cárskeho absolutizmu. Počas Februárovej revolúcie 1917 sa stal jedným z jej vodcov, člen novovytvoreného dvanásťčlenného Dočasného výboru Štátnej dumy a súčasne podpredseda novozaloženého Petrohradského sovietu (v tom čase paralelný orgán výkonnej moci). Od marca 1917 minister spravodlivosti, od apríla 1917 minister vojny a vojnového námorníctva Dočasnej vlády na čele s G. J. Ľvovom (v júli 1917 ruská armáda podnikla neúspešnú tzv. Kerenského ofenzívu proti rakúsko-uhorským a nemeckým vojskám v oblasti Haliče, ktorej sa zúčastnili aj česko-slovenské légie). Po odstúpení Ľvova (21. 7. 1917) sa Kerenskij stal (6. 8. 1917) predsedom Dočasnej vlády, už začiatkom septembra 1917 však musel čeliť pokusu o pravicový prevrat pod vedením generála L. G. Kornilova, ktorého zbavil velenia a dal uväzniť. Nedokázal však riešiť krízovú situáciu v krajine, ktorá bola zmietaná všeobecným rozvratom. Katastrofálne dôsledky 1. svet. vojny a neschopnosť politicky pripraviť vystúpenie Ruska z vojny spôsobili, že Kerenského vláda stratila podporu boľševikov i pravice. Po Októbrovej revolúcii 1917 Kerenskij emigroval do Francúzska, kde žil do 1940 a aktívne pôsobil medzi ruskými emigrantmi, po nemeckej okupácii odišiel do USA. Autor kníh Katastrofa (The Catastrophe: Kerensky’s Own Story of the Russian Revolution, 1927), Rusko a historický prelom (Russia and History’s turning point, 1965) a i.

1933 – Kleihues, Josef Paul

Kleihues [klajhús], Josef Paul, 11. 6. 1933 Rheine, Severné Porýnie-Vestfálsko – 13. 8. 2004 Berlín — nemecký architekt a teoretik architektúry. R. 1962 si otvoril vlastné architektonické štúdio v záp. Berlíne. Od 1973 pôsobil ako profesor architektúry na univerzite v Dortmunde, od 1986 na Cooper Union for Advancement of Science and Art v New Yorku.

Od 2. pol. 70. rokov 20. stor. sa zaoberal urbanistickým plánovaním západného Berlína, kde v priebehu 80. rokov 20. stor. inicioval vznik celého radu stavieb, ktoré navrhli významní svetoví architekti. Jeho koncepcia rekonštrukcie historického Berlína sa stala základom prestavby mesta po jeho zjednotení 1989.

Jeho diela sa vyznačujú vysokou úrovňou stvárnenia, sú ovplyvnené racionalizmom (funkcionalizmom a súdobým talianskym architektonickým racionalizmom) i pruským klasicizmom (striedmosť, prísnosť, dôraz na remeselnú dokonalosť) a uplatnil v nich citlivú poetiku založenú na zmysle pre klasickú krásu, rytmus a poriadok. Sám svoje diela označoval ako poetický racionalizmus.

K jeho najvýznamnejším dielam patria prestavba kláštora Gerleve pri Coesfelde v Severnom Porýní-Vestfálsku (1979 – 82), Archeologické múzeum vo Frankfurte nad Mohanom (1981 – 89), Múzeum súčasného umenia v Chicagu (1991 – 96) a Múzeum súčasného umenia v Siegene (1998 – 2000).

1967 – Köhler, Wolfgang

Köhler [kő-], Wolfgang, 21. 1. 1887 Reval, dnes Tallinn, Estónsko – 11. 6. 1967 Enfield, New Hampshire — nemecký psychológ. R. 1905 – 06 študoval na univerzite v Tübingene, 1906 – 07 v Bonne a 1907 – 09 v Berlíne. Patrí k významným osobnostiam celostnej psychológie (gestaltpsychológia) rozpracovanej na základe experimentov, ktoré uskutočnil 1910 – 13 s Kurtom Koffkom (*1886, †1941) a M. Wertheimerom počas pôsobenia v Psychologickom inštitúte vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1913 – 20 riaditeľ antropoidnej výskumnej stanice Pruskej akadémie vied na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy), 1921 – 35 riaditeľ Psychologického inštitútu Berlínskej univerzity (od 1922 profesor). R. 1935 emigroval pred nacizmom do USA, kde pôsobil na Swarthmore College (Pensylvánia) a od 1956 na Dartmouth College v Hanoveri (New Hampshire). Na ostrove Tenerife uskutočnil sériu experimentov so šimpanzmi (riešenie problémov) s cieľom objasniť ich schopnosť používať jednoduché nástroje, vytvoriť si jednoduchú štruktúru (obraz o realite) a následne zovšeobecniť a opakovane použiť rovnaké riešenia aj na iné situácie. Výsledky experimentov zhrnul v monografii Inteligenčná skúška ľudoopov (Intelligenzprüfung an Menschenaffen, 1917; angl. The Mentality of Apes, 1925), ktorá mala veľký ohlas. Autor diela Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1929).