Výročia

Zobrazené heslá 1 – 22 z celkového počtu 22 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1806 – Abell, Arunah Shepherdson

Abell [ejbl], Arunah Shepherdson, 10. 8. 1806 East Providence, Rhode Island – 19. 4. 1888 Baltimore, Maryland. — americký vydavateľ novín, spoluzakladateľ prvých dvoch mimonewyorských šestákových novín, z ktorých sa stali veľké denníky. Spolu s tlačiarmi Williamom Moseleym Swainom (*1809, †1868) a Azariahom H. Simmonsom (†1856) vydával od 1836 vo Philadelphii šestákový denník Philadelphia Public Ledger a od 1837 v Baltimore denník Baltimore Sun, ktoré venovali pozornosť najmä súdnemu a lokálnemu spravodajstvu a kritizovali miestne nedostatky. Pričinil sa o ich prestíž najmä pohotovosťou uverejňovaného spravodajstva.

1802 – Aepinus

Aepinus [épi-], vl. m. Franz Ulrich Theodor Hoch, 13. 12. 1724 Rostock – 10. 8. 1802 Derpt, dnes Tartu, Estónsko — nem. fyzik. Profesor na univerzite v Berlíne, 1757 – 98 profesor a člen akadémie v Petrohrade. R. 1757 objavil piezoelektrický jav v turmalíne. V diele Pokus o teóriu elektriny a magnetizmu (1759) vysvetlil elektrostatické a magnetické javy pomocou teórie jedného fluida podobne ako B. Franklin.

1002 – Almanzor

Almanzor [-sor], arab. Muhammad ibn Abi Amir al-Mansúr, 939 – 10. 8. 1002 Medinaceli — zakladateľ dynastie Amirovcov, od 978 vládca Córdobského kalifátu spočiatku v mene mladého kalifa Hišáma II., neskôr si privlastnil moc. Podnikol 53 výprav proti kresťanom v Kastílii, Aragónsku a Katalánsku. R. 985 dobyl Barcelonu a 988 León, prenikol až do Galície, kde spustošil Santiago de Compostela. R. 979 preložil svoje sídlo z córdobského alcazaru do palácovej štvrte Medina az-Zahrá.

1500 – Aquilano, Serafino

Aquilano [akui-], Serafino, vlastným menom Serafino de’ Ciminelli, 6 1. 1466 Aquila – 10. 8. 1500 Rím — taliansky básnik. Predstaviteľ dvornej poézie, známy svojou schopnosťou improvizovať sonety, osemveršové ľudové piesne, žartovné pesničky a eklogy. Jeho poézia bola veľmi známa v Anglicku, ovplyvnil Thomasa Watsona (*1555, †1592).

1988 – Arias Madrid, Arnulfo

Arias Madrid [ari- -rid], Arnulfo, 15. 8. 1901 Penonomé – 10. 8. 1988 Maiami, Florida — panamský politik a prezident (1940 – 41, 1949 – 51, 1968), mladší brat prezidenta A. Harmodia (1932 – 36). R. 1930 minister poľnohospodárstva a verejných prác, v období 2. svetovej vojny sympatizoval s fašistickým Talianskom, odporca amerických základní v Paname. R. 1968 zosadený vojenským prevratom 11 dní po nástupe do úradu.

1852 – Asbóth, Oszkár

Asbóth [ašbót], Oszkár, 10. 8. 1852 Újarad, dnes Aradul Nou, mestská časť Aradu – 24. 8. 1920 Budapešť — maďarský jazykovedec, profesor slovanskej jazykovedy na univerzite v Budapešti. Venoval sa najmä výskumu slovansko-maďarských jazykových vzťahov. Jeho najdôležitejšou prácou sú Slovanské prvky v maďarskej kresťanskej terminológii (Szlávság a magyar keresztény terminologiában, 1884).

1897 – Fábry, Zoltán

Fábry, Zoltán, 10. 8. 1897 Štós, okres Košice-okolie – 31. 5. 1970 tamže — maďarský publicista a literárny kritik žijúci na Slovensku. V rokoch 1926 – 39 bol redaktorom časopisov Korunk (Naša doba) v Kluži, 1931 – 36 Az Út (Cesta), spolupracoval s časopismi DAV a Tvorba. V publicistickej a literárnokritickej tvorbe venoval pozornosť najmä protivojnovej a antifašistickej nemeckej a maďarskej literatúre v Československu. V medzivojnovom období bol inšpirátorom protifašistického hnutia v maďarskej kultúre na Slovensku. Počas 2. svetovej vojny pracoval v antifašistickom a protivojnovom hnutí. Za protifašistické články bol v roku 1939 a 1941 väznený v Ilave.

V kritikách Tretí rozkvet (Harmadvirágzás, časopisecky 1954, knižne 1963) a Menej veršov – viac poézie (Kevesebb verset – több költészetet, časopisecky 1955) napísal o 15 pôvodných maďarských dielach, ktoré vyšli na Slovensku po roku 1950, čím výrazne prispel k rozvoju maďarskej literatúry na Slovensku. Na základe jeho kritickej činnosti vznikol žáner literatúra skutočnosti. Je autorom štúdií a esejí Príkaz doby (Korparancs, 1934), Proti vojakom a zbraniam (Fegyver s vitéz ellen, 1937), Pravda myšlienky (A gondolat igaza, 1955), Pravda mieru (A béke igaza, 1956), Otázniky novely (A novella kérdőjelei, časopisecky 1960), Ľudia v neľudskosti (Emberek az embertelenségben, 1962), Naša vlasť Európa (Hazánk, Európa, 1967) a Dopoludnia v Štóse (Stószi délelőttök, 1968). V slovenčine vyšiel výber jeho štúdií pod názvom Pravda myšlienky a mieru (1958) a Vox humana (1974). Monografie o ňom napísali S. Csanda (Zoltán Fábry, Fábry Zoltán, 1980) a Z. Fónod (V pohnutom svete, Megmozdult világban, 1987). Bol nositeľom Ceny Imreho Madácha (1967).

1865 – Glazunov, Alexandr Konstantinovič

Glazunov, Alexandr Konstantinovič, 10. 8. 1865 Petrohrad – 21. 3. 1936 Neuilly-sur-Seine, dnes súčasť Paríža, Francúzsko — ruský skladateľ, dirigent a pedagóg.

V rokoch 1879 – 81 študoval kompozíciu u Nikolaja Andrejeviča Rimského-Korsakova. Ako 16-ročný zložil prvú symfóniu. Od roku 1899 pôsobil na konzervatóriu v Petrohrade, 1905 – 28 bol jeho riaditeľom, od 1928 žil v Paríži. Nadviazal na tvorbu predstaviteľov Mocnej hŕstky a Piotra Iľjiča Čajkovského.

Dielo: 9 symfónií: 1. symfónia E dur (1881), 2. symfónia fis mol (1886), 3. symfónia D dur (1890), 4. symfónia Es dur (1893), 5. symfónia B dur (1895), 6. symfónia c mol (1896), 7. symfónia F dur (1902), 8. symfónia Es dur (1906), 9. symfónia d mol (nedokončená, 1910); symfonické básne Steňka Razin (1885), Kremeľ (Kremľ, 1891), Jar (Vesna, 1891); inštrumentálne koncerty; orchestrálne fantázie Les (1887), More (1889), Fantázia (Fantazija, 1894), Fínska fantázia (Finskaja fantazija, 1909); predohry Karneval (Karnaval, 1895 a i.); balety (Rajmonda, 1898 a i.); komorné skladby (7 sláčikových kvartet: 1. D dur, 1882; 2. F dur, 1884; 3. G dur, 1888; 4. A dur, 1894; 5. d mol, 1898; 6. B dur, 1921; 7. C dur, 1930); vokálna hudba a i.

Spolu s N. A. Rimským-Korsakovom dokončil operu Alexandra Porfirieviča Borodina Knieža Igor (Kňaz Igor, 1889).

1806 – Haydn, Michael

Haydn, Michael (Johann), asi 14. 9. 1737 Rohrau – 10. 8. 1806 Salzburg — rakúsky skladateľ, dirigent a huslista, brat Josepha Haydna. Základy hudobného vzdelania získal ako člen chlapčenského zboru Dómu sv. Štefana vo Viedni, kde sa naučil hrať aj na klavíri a organe. Vynikal v hre na strunových sláčikových nástrojoch, najmä na husliach. Od 1757 kapelník biskupa vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), s jeho kapelou navštívil v zime 1762 – 63 aj Bratislavu, od 1762 dvorný hudobník a koncertný majster arcibiskupa v Salzburgu, kde sa stretával s L. Mozartom. Štýlovo ovplyvnil jeho syna W. A. Mozarta, po ktorého odchode (1782) prevzal funkciu organistu v Kostole Najsvätejšej Trojice v Salzburgu.

Haydnovo rozsiahle dielo (okolo 800 opusov) obsahuje skladby takmer všetkých dobových žánrov. Ako jeden z prvých skladateľov písal napr. mužské zbory a cappella, jeho inštrumentálna hudba s exponovanými nástrojovými partmi má konvenčný charakter. Autor 46 symfónií, 5 inštrumentálnych koncertov, komponoval aj serenády, divertimentá, sláčikové kvartetá a i. Patril k najvýznamnejším predstaviteľom sakrálnej hudby vo svojej dobe. Z jeho tvorby sa v hudobnej praxi dodnes uplatňujú najmä liturgické skladby (8 nemeckých a 32 latinských omší, 2 Rekviem, 6 Te Deum a i.). Bol uznávaným hudobníkom a pedagógom, jeho žiakmi boli napr. C. M. von Weber a A. Diabelli, svojimi kánonmi a mužskými zbormi ovplyvnil F. Schuberta.

1948 – Henningsová-Ballová, Emmy

Henningsová-Ballová (Hennings-Ball), Emmy, 17. 1. 1885 Flensburg – 10. 8. 1948 Soregno, kantón Ticino, Švajčiarsko — nemecká spisovateľka, poetka, herečka a tanečnica, od 1920 manželka nemeckého herca, dramaturga, filozofa a spisovateľa Huga Balla (*1886, †1927), s ktorým 1916 emigrovala do Švajčiarska. Spoluzakladateľka Cabaret Voltaire v Zürichu. Patrila k aktívnym organizátorkám a aktérkam umeleckých stretnutí (participovala na performanciách a akciách). Autorka poézie, napr. Jasná noc (Helle Nacht, 1920) a Veniec (Der Kranz, 1939), i prózy, napr. Väzenie (Gefängnis, 1919), Vypálené znamenie (Das Brandmal, 1920) a Kvet a plameň (Blume und Flamme, 1938).

1877 – Hilferding, Rudolf

Hilferding, Rudolf, 10. 8. 1877 Viedeň – 11. 2. 1941 Paríž — nemecký ľavicový politik, ekonóm a publicista rakúskeho pôvodu. Patril k hlavným teoretikom austromarxizmu a k predstaviteľom 2. socialistickej internacionály. K socialistickému hnutiu sa pridal ešte počas štúdia medicíny, 1907 – 15 pôsobil ako politický vydavateľ nemeckého sociálnodemokratického periodika Vorwärts, 1920 – 22 šéfredaktor časopisu nemeckých nezávislých sociálnych demokratov Die Freiheit. Od 1922 člen Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD), ktorú 1923 a 1928 – 29 zastupoval v ríšskej vláde ako minister financií a 1924 – 33 bol aj jej poslancom v ríšskom sneme. R. 1933 emigroval do Švajčiarska a odtiaľ 1938 do Paríža. R. 1941 ho francúzska polícia vydala gestapu, zomrel vo väzení (našli ho obeseného). Jeho najznámejším dielom je Finančný kapitál (Das Finanzkapital, 1910).

1874 – Hoover, Herbert Clark

Hoover [hú-], Herbert Clark, 10. 8. 1874 West Branch, Iowa – 20. 10. 1964 New York — americký politik, 31. prezident USA. Pôvodne banský inžinier. Počas 1. svetovej vojny 1915 – 19 vedúci pomocných operácií pre Belgicko, zároveň 1917 – 19 organizátor amerického programu zásobovania potravinami. R. 1921 – 28 ako minister obchodu presadzoval expanziu amerického zahraničného obchodu a podnikania. Jeho obhajoba tradičných hodnôt, individuálnej výkonnosti a slobodného podnikania prispôsobených podmienkam modernej spoločnosti a hospodárstva sa preňho stali východiskom na dosiahnutie dlhodobej prosperity. R. 1928 bol ako kandidát Republikánskej strany zvolený za prezidenta USA (1929 – 33). Počas svetovej hospodárskej krízy však nedokázal čeliť naliehavým ekonomickým problémom a nájsť impulz na oživenie hospodárstva. Voči štátom Latinskej Ameriky viedol politiku tzv. dobrého susedstva a jeho finančná politika voči európskym štátom neschopným splácať povojnové dlhy vyústila 1931 do prijatia kompromisného riešenia (→ Hooverovo moratórium).

1729 – Howe, William

Howe [hau], William, vikomt, 10. 8. 1729 Londýn – 12. 7. 1814 Plymouth, Devon — britský generál, brat R. Howa. Od 1746 bol v službách britskej kráľovskej armády, počas sedemročnej vojny (1756 – 63) pôsobil v Severnej Amerike, kde sa preslávil vo francúzsko-indiánskej vojne. R. 1775 na začiatku Americkej revolúcie bol poverený vrchným velením nad britskou armádou v kolóniách. Bol porazený v bitke pri Bunker Hille, 1776 však dobyl New York a 1777 aj samotné stredisko revolúcie Philadelphiu. Pokúšal sa (neúspešne) ukončiť nepriateľstvo mierovými prostriedkami, v októbri 1777 požiadal o zbavenie velenia, 1778 bol penzionovaný a vrátil sa do Anglicka.

1980 – Jahjá Chán, Ághá Muhammad

Jahjá Chán, Ághá Muhammad, 4. 2. 1917 Čakvál, provincia Pandžáb – 10. 8. 1980 Rávalpindí — pakistanský politik. Absolvent Indickej vojenskej akadémie v Déhrádúne, počas 2. svetovej vojny bojoval v armáde Spojeného kráľovstva v Taliansku, na Blízkom východe a v severnej Afrike. Po vytvorení nezávislého Pakistanu (1947) od 1951 brigádny generál, 1957 generál, 1966 vrchný veliteľ pakistanských ozbrojených síl; v marci 1969 zvolený za prezidenta. R. 1970 odmietol rešpektovať výsledok parlamentných volieb vo Východnom Pakistane, v ktorých zvíťazila Ľudová liga (Awami League) pod vedením M. Rahmána požadujúceho nezávislosť Východného Pakistanu (→ Bangladéš), a dal rozkaz vojenským jednotkám na zákrok, ktorý prerástol do masakry v Dháke. Po porážke vo vojne s Indiou (podporujúcou osamostatnenie Bangladéša) v decembri 1971 podal demisiu, 1972 – 77 v domácom väzení (obvinený z korupcie, zo zanedbávania povinností a z nekompetentnosti).

1429 – Jakoubek ze Stříbra

Jakoubek ze Stříbra, okolo 1371 Víchov u Stříbra, dnes miestna časť Černošína, okr. Tachov – 10. 8. 1429 Praha — český reformný mysliteľ, husitský teológ, spolutvorca husitského programu. Po absolvovaní pražskej univerzity (1399) tam od 1400 pôsobil ako profesor. R. 1402 bol vysvätený za kňaza, spočiatku kázal v Kostole sv. Michala, po odchode J. Husa do Kostnice v Betlehemskej kaplnke. Od začiatku cirkevnej dráhy patril k reformistom, bol ovplyvnený učením J. Viklefa, po boku J. Husa odmietal predaj odpustkov a v kázňach bol zástancom chudoby kléru. R. 1414 zaviedol laické prijímanie pod obidvoma spôsobmi, a uviedol tak do praxe najznámejší symbol husitstva – kalich. R. 1417 dosiahol schválenie prijímania pod obidvoma spôsobmi od vedenia pražskej univerzity (napriek tomu, že tento spôsob kostnický koncil odsúdil). Prikláňal sa k názoru, že v prípade nevyhnutnosti môže byť slovo Božie bránené (nie šírené) i mečom, nesúhlasil s radikalizmom táboritov a J. Želivského, v husitských sporoch stál na strane pražskej univerzity. R. 1420 sa podieľal na vypracovaní základného programu husitov pražských artikúl. Po 1422 sa postupne stiahol z verejného života a venoval sa kazateľskej činnosti. Autor početných literárnych diel, najmä zbierok kázní a po latinsky písaných traktátov.

1296 – Ján Luxemburský

Ján Luxemburský, 10. 8. 1296 Luxembursko – 26. 8. 1346 Crécy-en-Ponthieu, región Pikardia, Francúzsko — český kráľ a luxemburský vojvoda (od 1310), titulárny poľský kráľ (do 1335), generálny vikár Sv. rímskej ríše v predalpských krajinách, syn Henricha VII. Luxemburského, otec Karola IV. Bol vychovávaný na dvore francúzskeho kráľa Filipa IV. Pekného. Český trón získal na základe sobáša s jeho dedičkou Eliškou Přemyslovnou (1310), svoj nárok však musel vybojovať proti Henrichovi Korutánskemu. Po dočasnom prekonaní rozporov s domácou šľachtou sa pokúšal vládnuť s ohľadom na ríšsku politiku, ktorá bola pre Luxemburgovcov prioritná. Pre rozdielne politické názory postupne stroskotalo jeho manželstvo s Eliškou Přemyslovnou, ktorá musela žiť v ústraní (bez detí) na hrade Mělník. Počas jeho vlády boli k Česku pripojené 1319 – 29 Horná Lužica, 1327 – 29 rad sliezskych kniežatstiev a 1332 Chebsko. R. 1335 sa v Trenčíne zmluvou týkajúcou sa potvrdenia nárokov na Sliezsko vzdal titulu poľského kráľa v prospech Kazimíra III. Veľkého. Väčšinou žil v cudzine, zúčastnil sa takmer každého turnaja (bol považovaný za vzor a symbol rytierstva). Aktívne sa vojensky angažoval v severnom Taliansku, 1331 mu cisár Ľudovít IV. Bavorský potvrdil ako ríšsky záloh držbu severotalianskych miest Bergamo, Bobbio, Brescia, Cremona, Miláno, Novara a Pavia a dedične získal Luccu. Na prelome 1333 a 1334 udelil svojmu synovi Karolovi (IV.) titul moravského markgrófa a ten fakticky spravoval krajinu. R. 1334 sa Ján Luxemburský druhýkrát oženil s Beatrix Bourbonskou, čo ho viac pripútalo k Francúzsku. R. 1337 sa zúčastnil križiackej výpravy do Litvy, kde prišiel o oko, po 1340 definitívne oslepol (pravdepodobne glaukóm). R. 1344 bolo jeho zásluhou povýšené Pražské biskupstvo na arcibiskupstvo a zároveň bolo zriadené biskupstvo v Litomyšli. Na začiatku storočnej vojny sa ako slepý zúčastnil na strane Francúzov bitky pri Kreščaku (→ Crécy-en-Ponthieu), kde padol.

1905 – Kahn, Richard Ferdinand

Kahn [kán], Richard Ferdinand, barón (od 1965), 10. 8. 1905 Londýn – 6. 6. 1989 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský ekonóm. Študoval na Cambridgeskej univerzite (najskôr fyziku a matematiku; 1927 – 28 ekonómiu, žiak a spolupracovník J. M. Keynesa, štúdium ukončil 1931), 1933 – 72 tam aj pôsobil; 1951 profesor.

Predstaviteľ postkeynesovskej ekonómie (→ postkeynesovstvo), sformuloval výdavkový multiplikátor (1931), ktorý sa stal východiskom investičného multiplikátora J. M. Keynesa; kritik neoklasickej ekonómie v USA a monetarizmu. V 60. rokoch 20. stor. sa spolu s J. V. Robinsonovou, N. Kaldorom a Luigim Lodovicom Pasinettim (*1930) podieľal na formovaní taliansko-cambridgeskej ekonomickej školy, zároveň 1955 pôsobil vo Výskumnej divízii Hospodárskej komisie OSN pre Európu a 1956 spolupracoval na príprave Ekonomického prehľadu o Európe 1955 (Economic Survey of Europe in 1955). R. 1959 člen odbornej skupiny Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá skúmala rast cien vo vzťahu k mzdám, od 1960 Britskej akadémie.

Autor prác Vybrané eseje o zamestnanosti a ekonomickom raste (Selected Essays on Employment and Growth, 1972), Ekonomika krátkeho obdobia (L’economia del breve periodo, 1983) a Tvorba Keynesovej všeobecnej teórie (The Making of Keynes’ General Theory, 1984).

1534 – Kajetán

Kajetán, aj Tomáš Kajetánsky (Gaetánsky), Tommaso (Tomáš) de Vio, vlastným menom Jacopo (Jakub) de Vio, 20. 2. 1469 Gaeta – 10. 8. 1534 Rím — taliansky teológ a filozof. R. 1484 vstúpil v Neapole do dominikánskeho rádu a prijal meno Tomáš (Tommaso, Tomás). Študoval filozofiu a teológiu v Neapole, Bologni a Padove, pôsobil na univerzite v Pavii a Ríme. Veľký úspech mu priniesla verejná dišputa s G. Picom della Mirandola vo Ferrare (1494). R. 1508 – 18 generálny predstavený dominikánskeho rádu a pápežský poradca, 1517 pápežom Levom X. vymenovaný za kardinála, 1517 – 19 arcibiskup v Palerme, od 1519 v Gaete. R. 1517 – 18 bol pápežom Levom X. vyslaný ako pápežský legát do Nemecka, kde podporil zvolenie Karola V. za rímsko-nemeckého kráľa (1519) a 1518 na ríšskom sneme v Augsburgu vypočúval M. Luthera. Podieľal sa na zostavení a šírení pápežskej buly Exsurge Domine (1520) odsudzujúcej Lutherovo učenie. R. 1523 sa ako pápežský legát Hadriána VI. usiloval v Nemecku, Poľsku a Uhorsku získať podporu na boj s Turkami.

Významný tomistický teológ. Autor prvého komplexného komentára k dielu Tomáša Akvinského Summa theologiae (al. Summa theologica, okolo 1225 – 74), viacerých exegetických prác založených na dôkladnom štúdiu originálnych gréckych a hebrejských textov, napr. nového prekladu Biblie (1523 – 32), viaczväzkových komentárov k Starému a Novému zákonu v prísnom literárnom zmysle, čím prispel k rozvoju modernej katolíckej exegetiky a hermeneutiky, diel Traktát o porovnaní pápežskej autority a koncilov (Tractatus de comparatione auctoritatis Papae et Concilii, 1511), ktoré však bolo podrobené ostrej kritike na Sorbone a na žiadosť Ľudovíta XII. spálené, a O božom ustanovení pontifikátu rímskeho pápeža (De divina Institutione Pontificatus Romani Pontificis, 1521), v ktorom sa usiloval vyvrátiť učenie M. Luthera.

1822 – Kalinčiak, Ján

Kalinčiak, Ján, 10. 8. 1822 Horné Záturčie, dnes súčasť Martina – 16. 6. 1871 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Jeho otec bol evanjelický kňaz, matka pochádzala zo starého zemianskeho rodu (z jej rozprávania získal poznatky o živote zemanov). R. 1836 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na bratislavskom evanjelickom lýceu (aktívne sa zapojil do práce Ústavu reči a literatúry československej, čítal svoje prvé práce, niektoré uverejnil 1841 v rukopisnom časopise Buben), 1843 – 45 filozofiu a históriu na univerzite v Halle, 1845 – 46 vychovávateľ v rodine Landererovcov vo Vindšachte (dnes Štiavnické Bane), 1846 – 58 profesor a riaditeľ gymnázia v Modre, 1858 – 69 riaditeľ nemeckého evanjelického gymnázia v Tešíne, 1870 – 71 vydával a redigoval literárny mesačník Orol.

Priateľ a spolupracovník Ľ. Štúra, rozchádzal sa s ním však v názoroch na podriadenie osobného života službám národu, na úlohu individuality a originality spisovateľa a na vzťah ľudovej a umelej poézie (Kalinčiak nepovažoval ľudovú slovesnosť za hotové umenie, ale iba za podnet na umeleckú prácu). Prvé práce, napr. báseň Králův stůl (napísaná 1840, uverejnená v Tatranke 1842) a prózu Bozkovci (almanach Nitra, 1842) napísal po česky, ako jeden z prvých však začal písať v Štúrovej spisovnej slovenčine (historická povesť Milkov hrob ako prvá próza v slovenčine, Orol tatránski, 1845 – 46). V osobnej lyrike (v almanachu Nitra vydané básne Márii od Jána, 1846; Rada, Moja mladosť a Smutný pohrab, všetky 1847) rozvíjal témy sklamanej lásky, niektoré básne sú ponáškami na ľudovú pieseň, napr. zľudovená báseň Bojovník (Koníček môj hrdý, vraný..., almanach Nitra, 1846). Tvorca slovenskej romantickej estetickej koncepcie a zakladateľ slovenskej historickej novely. Pre jeho prózy, ktoré sám žánrovo vymedzil ako povesti, sú charakteristické živé opisy prostredia, najmä prírody, výrazná charakterizácia postáv a zaujímavý dej. Na historickom pozadí (od obdobia Veľkej Moravy po 1848) zobrazil ľudské vášne a drámy i konflikt jednotlivca so spoločnosťou, napr. v historických povestiach Milkov hrob (1845 – 46) a Púť lásky (1846 – 47) tému tragickej lásky, v historických novelách Mládenec slovenský (1847 – 48), Serbianka (1847 – 48), Knieža liptovské (1852) a Orava (1870) konflikt lásky a povinnosti; historické povesti Svätý Duch (1847 – 48), Láska a pomsta (1858) a Mních (1864) sú inšpirované miestnymi povesťami.

Kalinčiakovým najvýznamnejším dielom je próza Reštavrácia (1860; sfilmovaná 1957 pod názvom Zemianska česť, režisér V. Bahna) s podtitulom Obrazy z nedávnych čias, v ktorej humorným a satirickým spôsobom zobrazil intrigy a podvody pred voľbami župných úradníkov v Uhorsku v polovici 19. stor. i boj o moc v stolici medzi vplyvnými rodinami Jána Potockého a Adama Bešeňovského. Na charakterizáciu postáv a oživenie vety využil príslovia, porekadlá a hovorovú reč. Najvýznamnejší teoretik romantizmu v slovenskej literatúre, svoje estetické názory sformuloval v polemike o básnickej zbierke J. Záborského Žehry (1851), v rozbore poézie A. Sládkoviča Rozpomienky na Andreja Sládkoviča (1862) a v recenzii knihy Ľ. Štúra O národných povestiach a piesňach plemien slovanských (1854). R. 1862 vyšla jeho autobiografia Vlastný životopis.

Kalinčiak bol jednou z najvyhranenejších osobností štúrovskej generácie, aktívne sa zúčastňoval na tvorbe a formovaní slovenského národného života i na upevňovaní povedomia národnej súdržnosti. Jeho súborné dielo vyšlo prvýkrát ako Spisy Jána Kalinčiaka (zv. I – VII, 1871 – 73; zv. VIII, 1889). Pri budove evanjelickej fary v Martine-Záturčí sa nachádza jeho pomník (1938, F. Štefunko), 1948 bola obec Varšany premenovaná na Kalinčiakovo (od 1976 mestská časť Levíc).

1935 – Kančeli, Gija

Kančeli, Gija, vlastným menom Giorgi, gruz. Qančeli, 10. 8. 1935 Tbilisi – 2. 10. 2019 Tbilisi — gruzínsky hudobný skladateľ. R. 1959 – 63 študoval kompozíciu na Gruzínskom štátnom konzervatóriu v Tbilisi. R. 1971 – 91 hudobný riaditeľ Divadla Š. Rustaveliho v Tbilisi, pre ktoré vytvoril mnohé príležitostné skladby a scénickú hudbu k viacerým predstaveniam. R. 1991 ešte pred rozpadom ZSSR emigroval do Berlína, od 1995 žil v Belgicku v Antverpách, kde 1995 – 96 pôsobil ako rezidentný skladateľ Kráľovskej flámskej filharmónie.

Svojou tvorbou sa v 60. rokoch 20. stor. zaradil k sovietskej hudobnej avantgarde, postupne dospel k originálnemu kompozičnému štýlu s výrazne zjednodušeným hudobným jazykom (návrat k tonálnej hudbe, uprednostňovanie malých intervalových krokov v melódii, používanie stručných hudobných motívov s charakteristickým intervalom, najčastejšie sekundou). Často využíval náhle dynamické i výrazové zmeny, napr. drsne znejúce fortissimá zakomponované do pokojne plynúceho orchestrálneho prúdu, ako aj novátorský prístup k inštrumentácii. Jeho hudba je komunikatívna, expresívna, s výrazným spirituálnym podtextom, spája prvky archaickej a súčasnej hudby. Mnohé Kančeliho diela získali svetové uznanie a boli uvedené poprednými hudobnými telesami a interpretmi. Autor 7 symfónií (1967 – 86), orchestrálnych diel Oplakaný vetrom (Vom Winde beweint, liturgia pre violu a orchester, 1989), Krajina smutných farieb (Trauerfarbenes Land, 1994), Rokwa (1999) a i., koncertov pre rôzne nástroje, vokálno-inštrumentálnych diel, napr. Styx (1999), komorných skladieb Valse Boston (1996) a In l’istesso tempo (1997), ako aj filmovej a scénickej hudby.

1873 – Kellner-Hostinský, Peter

Kellner-Hostinský, Peter, vlastným menom Peter Pavel Kellner, pseudonym Peter Dobroslav Kellner, Záboj Hostinský a i., 6. 1. 1823 Veľká Poloma, dnes súčasť Gemerskej Polomy, okres Rožňava – 10. 8. 1873 Rimavská Sobota — slovenský spisovateľ, novinár a publicista, filozof, historik, organizátor slovenského národného, kultúrneho a vedeckého života.

Pochádzal z rodiny evanjelického kňaza. R. 1832 – 36 a 1838 – 40 študoval na gymnáziu v Rožňave, 1836 – 38 v Levoči, 1840 – 44 filozofiu a teológiu na bratislavskom evanjelickom lýceu, kde sa aktívne zapojil do činnosti Ústavu reči a literatúry československej, jeden z jeho najvýznamnejších členov (v školskom roku 1843/44 člen výboru a pokladník) a blízky spolupracovník Ľ. Štúra (1842 sa podieľal na príprave Slovenského prestolného prosbopisu; 1843 jeden z účastníkov historického stretnutia štúrovcov a J. Hollého na Dobrej Vode pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny, pri tejto príležitosti zložil báseň K slávnosti mena Jánovi Hollému). R. 1844 na znak protestu proti pozbaveniu profesúry Ľ. Štúra odišiel spolu s ďalšími študentmi do Levoče. R. 1844 zložil kandidátsku teologickú skúšku u P. Jozeffyho v Tisovci, v plánovanom štúdiu teológie v Nemecku však nepokračoval a od 1844 študoval na právnickej akadémii v Bratislave a naďalej sa aktívne venoval organizovaniu slovenského národného života.

R. 1844 zakladajúci člen a člen výboru prvého celonárodného kultúrneho spolku Tatrín, 1847/48 predseda (hlavný správca) Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku. R. 1844 vyšla v 2. ročníku almanachu Nitra (prvá knižná publikácia v štúrovskej spisovnej slovenčine) jeho báseň Hlasy k Nitre. Od 1845 spolupracovník Ľ. Štúra v redakcii Slovenských národných novín (s literárnou prílohou Orol tatranský). V nich v apríli 1848 uverejnil politické úvodníky patriace k najvýznamnejším publicistickým prácam revolučného obdobia 1848 – 49 (obhajoval v nich demokratické premeny, občianske, sociálne a národné práva). S J. M. Hurbanom spolupracoval na príprave Žiadostí slovenského národa v stolici Nitrianskej (vyhlásené v apríli 1848), v máji 1848 sa zúčastnil zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré prijalo Žiadosti slovenského národa. Nesúhlasil však so Štúrovou politickou orientáciou na viedenský cisársky dvor a nezúčastnil sa ani revolučných bojov (→ Slovenské povstanie 1848 – 49). Po zániku Slovenských národných novín (jún 1848) odišiel z Bratislavy a žil u rodičov v Gemerskej Polome.

Od 1851 pracoval ako úradník vo viacerých slúžnovských úradoch, ako významný národovec bol prenasledovaný a často prekladaný (Revúca, Gelnica, Levoča, Sátoraljaújhely) a po 1860 (po obnovení uhorskej štátnej správy) ako 37-ročný prvýkrát dočasne penzionovaný, 1860 – 62 žil v Licinciach, 1862 – 67 hlavný slúžny v Rimavskej Sobote. Napriek vlastným finančným problémom 1862 prispel na založenie slovenského gymnázia v Revúcej. R. 1863 zakladajúci člen Matice slovenskej. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867) a zosilnení maďarizačného tlaku odišiel dobrovoľne do penzie, nepoberal však žiadny dôchodok, a až do smrti zostal bez stáleho zamestnania; v lete 1872 a 1873 pracoval ako pomocný úradník pri rekonštrukcii pozemkovej knihy Gemersko-malohontskej župy. Neprestal sa však angažovať v slovenskom národnom hnutí (usiloval sa napr. o zblíženie stanovísk Starej a Novej školy slovenskej), jeho príspevky do slovenskej tlače z tohto obdobia (Concordia, Lipa, Sokol, Pešťbudínske vedomosti, Letopis Matice slovenskej a i.) patria k najvýznamnejším v slovenskej publicistike 19. stor. a Kellner-Hostinský k priekopníkom slovenskej žurnalistiky.

Jeden z najvzdelanejších štúrovcov, všestranná a talentovaná osobnosť romantickej generácie. Písal príležitostné (P. Jozeffymu, J. Hollému, Ľ. Štúrovi, J. M. Hurbanovi, S. B. Hroboňovi a i.) a vlastenecké básne (motívy bájnej minulosti slovenského národa, Tatier a i.), ponášky na ľudovú pieseň (revolučná báseň Keby si počul všetky tie víchrice, 1844; alegorická báseň Silvestrova noc o odchode študentov bratislavského evanjelického lýcea do Levoče, almanach Nitra, 1846) a dramatické diela (veršovaná dráma Svätoslavičovci, literárny almanach Minerva, 1869; veselohra Odkundes, v rukopise). Jeho básne vyšli výberovo v antológii Keby si počul všetky tie víchrice (1966) a samostatne knižne v diele Šuhajovo dumanie (1973).

Jeden z predstaviteľov mesianistického prúdu slovenského romantizmu (→ mesianizmus), Kellnerova-Hostinského mesianistická filozofia sa prejavila najmä vo vedeckých prácach, v ktorých analyzoval historickú úlohu slovanstva v budúcnosti (vychádzal z F. Schellinga, hlásal univerzálne, individuálne a napospol celostné poznanie, tzv. videnie), mytológiu spojil s romantickou voľnou analýzou historických udalostí. V súlade so štúrovskou koncepciou rozvíjania slovanskej vedy nadviazal na úvahy J. M. Hurbana; podstatu novej slovenskej národnej vedy (noetický princíp slovanskej vedy, ktorým sa mala odlišovať od západnej) načrtol v polemike s Ctibohom Zochom (Otvoreni list p. Cťibohovi Cochiusovi a Druhí otvorení list p. Cťibohovi Cochiusovi, Orol tatranský, 1847) a rozviedol vo filozofickej štúdii Prvotina vedy slovenskej (Slovenské pohľady, 1852), v diele Vidboslovie (1849, rukopis) a v analýze systému slovenskej ľudovej mytológie Stará vieronauka slovenská (1871), v ktorej hovorí o vyspelosti a dávnovekosti kultúry Slovákov, pričom argumentuje slovenskou ľudovou rozprávkou. V historickej štúdii Slovo o tom, že Horňo-Uherské Okolie má základ historický (Pešťbudínske vedomosti, 1861) na základe uhorských právnych dokumentov odôvodňoval politický program Memoranda národa slovenského, štúdiou Slovania v Uhrách, na základe histórie národov Uhorských (Pešťbudínske vedomosti, 1862) dokazoval spolupôsobenie Slovanov v uhorskej histórii už od vzniku uhorského štátu, v štúdii Anonymus Belae regis notarius (Pešťbudínske vedomosti, 1862) na základe rozboru pramenných materiálov uvažoval o pôvode autora rukopisnej Anonymovej kroniky (Gesta Hungarorum) nájdenej vo viedenskej dvorskej knižnici (vydaná 1849), v štúdii Slovania Zadunajskí (Pešťbudínske vedomosti, 1862) sa zaoberal osídlením, históriou, kultúrou a sociálnou a cirkevnou štruktúrou Slovincov, Chorvátov a Slovákov v uhorských zadunajských župách, v rubrike Počiatky rodopisu slovenského (Pešťbudínske vedomosti, 1863 – 69) uverejňoval skice o slávnych historických postavách zo slovenských dejín (Štibor zo Štiboríc, Matúš Čák Trenčiansky ap.), v seriáli článkov Starožitné pamiatky Slovänov (Sokol, 1863) sa zaoberal najstaršími dejinami slovanských národov a ich včleňovaním sa do európskeho historického kontextu, pričom vychádzal zo slavistického diela P. J. Šafárika Slovanské starožitnosti. R. 1863 pri príležitosti tisícročného jubilea príchodu Cyrila a Metoda uverejnil v literárnej prílohe Slovesnosť časopisu Cyrill a Method rozsiahly cyklus historických úvah Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhrách, v ktorom sa zaoberal najstaršími dejinami šírenia kresťanstva medzi Slovanmi (pred prijatím kresťanstva kráľom Štefanom I.), neskôr spracoval aj prvú štúdiu o symbole dvojitého kríža K dejopisu härbu slovenského (Sokol, 1867), v ktorej skúmal jeho byzantský pôvod.

V ekonomickej oblasti reprezentoval ľavicové krídlo romantickej generácie (vychádzal z prác G. F. Berzeviciho o vykorisťovaní sedliakov v Uhorsku); významné sú jeho národohospodárske a ekonomicko-prírodovedné state Pohľady na naše národné hospodárstvo (1846), Príklady urbárskeho odkúpenia (1846) a i., ktoré uverejňoval v Slovenských národných novinách, kde vyšli aj jeho politicko-publicistické práce Slovo verejnosti (1846), Obzrenia sa po našom živote (1847), Zbratanie národov (1848) a i. R. 1998 vyšla monografia Pavla Pareničku Život a dielo Petra Kellnera-Záboja Hostinského.

1899 – Konrád, Jozef

Konrád, Jozef, aj Josef Konrad, 10. 8. 1899 Žiar nad Hronom – pravdepodobne 15. 9. 1974 Kingston upon Hull, Spojené kráľovstvo — slovenský architekt, predstaviteľ architektonického purizmu. V roku 1924 absolvoval Vysoké učení technické v Brne, v rokoch 1924 – 28 pôsobil vo Francúzsku, kde navrhol niekoľko víl v kúpeľoch Biarritz, po návrate na Slovensko mal ateliér v Bratislave, v roku 1939 emigroval do Spojeného kráľovstva, kde pravdepodobne vyučoval na strednej stavebnej škole v Derby a v Kingston upon Hull.

V rokoch 1928 – 39 vo svojom bratislavskom ateliéri navrhoval najmä obytné (vily a nájomné domy) a administratívne stavby v Bratislave, Žiline, Komárne a Piešťanoch. Jeho najznámejším a najoceňovanejším dielom je funkcionalistická budova Nemeckého veslárskeho klubu (1930 – 31) veslárskej jednoty Donau na petržalskom nábreží Dunaja (neďaleko mosta SNP) v Bratislave; objekt má výrazné prvky lodnej estetiky – kruhové kajutové okná a rúrkové zábradlie, pričom dojem umocňuje kontrast hladkých bielych stien a veľkých sklených plôch. K jeho najvýznamnejším dielam patria aj nájomný bytový dom (1930) na Konventnej ulici, bývalé Grémium bratislavského obchodníctva (1931 – 33) na Gorkého ulici a Nájomný dom Magnezitového priemyslu (1937 – 38) na Gajovej ulici v Bratislave. V roku 1938 navrhol Pavilón umeleckých remesiel na medzinárodnej výstave v Paríži.