Výročia

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1882 – Allan, Hugh

Allan [elen], Hugh, sir, 29. 9. 1810 Saltcoasts, Škótsko – 9. 12. 1882 Edinburgh, pochovaný v Montreale — kanadský finančník a lodiar. Majiteľ viacerých obchodných spoločností. Jeho príliš vysoké príspevky na volebnú kampaň Konzervatívnej strany viedli 1872 k tzv. pacifickému škandálu, k pádu vlády J. A. Macdonalda a k zrušeniu Allanovej železničnej spoločnosti.

1891 – Bahdanovič, Maxim Adamavič

Bahdanovič, Maxim Adamavič, 9. 12. 1891 Minsk – 25. 5. 1917 Jalta — bieloruský básnik a literárny kritik. Predstaviteľ tzv. buditeľskej generácie okolo časopisu Naša niva. Autor jedinej básnickej zbierky Venček (Vianok, 1913) s výraznými črtami romantického vzdoru proti cárskemu režimu, z ktorej mnohé básne boli zhudobnené a v podobe piesní zľudoveli. Svojimi poviedkami (Hudba, Muzyka) položil základy bieloruskej prózy.

2000 – Balog-Malešić, Ivan

Balog-Malešić, Ivan, 11. 9. 1926 Osijek – 9. 12. 2000 tamže — chorvátsky režisér a organizátor bábkarstva. R. 1965 absolvoval štúdium divadelnej a filmovej vedy v Belehrade; 1974 – 75 študoval na VŠMU v Bratislave. Spoluzakladateľ medzinárodného detského festivalu v Šibeniku a Bábkarských stretnutí v Osijeku. Od 1961 až do odchodu na dôchodok bol riaditeľom Detského divadla v Osijeku. R. 1964 nadviazal kontakty so Štátnym bábkovým divadlom (dnes Bratislavské bábkové divadlo). Výmenou predstavení medzi divadlami, uvádzaním hier, hosťovaním režisérov, výtvarníkov, hudobných skladateľov a prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie sa zaslúžil o propagáciu slovenského bábkarstva v bývalej Juhoslávii.

1699 – Gordon, Patrick

Gordon [gór-], Patrick, 31. 3. 1635 Auch-leuchries, Škótsko – 9. 12. 1699 Moskva — ruský generál škótskeho pôvodu, priateľ Petra I. Veľkého. Ako pätnásťročný odišiel zo Škótska zmietaného náboženskými a politickými spormi do Gdanska v Poľsku, kde 1651 – 53 študoval na jezuitskom kolégiu. R. 1655 sa dal v Hamburgu zverbovať do švédskeho vojska. Po vypuknutí poľsko-švédskej vojny bojoval päť rokov striedavo na obidvoch stranách. R. 1661 vstúpil do ruskej armády ako major a po úspešnom potlačení moskovskej vzbury 1663 bol povýšený na plukovníka. R. 1666 ho cár Alexej I. Michajlovič poslal ako svojho vyslanca do Anglicka, na misii však zlyhal a stratil cárovu priazeň. R. 1678 sa vyznamenal hrdinskou obranou ukrajinského mesta Čirigino obliehaného Turkami, začo bol povýšený na generála. Počas vlády cárovnej-regentky Sofie Alexejevny bol opäť poverený viesť diplomatickú misiu do Anglicka (1686 – 87). Po návrate sprevádzal ako generál a stratég V. V. Golicyna na jeho neúspešných ťaženiach proti krymským Tatárom, spojencom Turkov. Počas vrcholiacej vnútropolitickej krízy sa pridal na stranu Petra I. Veľkého, ktorému na čele svojich jednotiek vycvičených v západoeurópskom štýle pomohol 1689 zvrhnúť Sofiu Alexejevnu z trónu. Gordon sa stal blízkym spolupracovníkom a poradcom cára, ktorý ho 1694 vymenoval za kontradmirála a svojho hlavného vojenského poradcu (vybudovanie armády podľa európskeho vzoru). R. 1698 rozdrvil vzburu elitných jednotiek domobrany (strelcov), ktorí sa pokúsili opäť dosadiť na trón Sofiu Alexejevnu, začo ho cár na sklonku jeho života povýšil na vrchného veliteľa armády.

1992 – Hakkí, Jahjá

Hakkí, Jahjá, 7. 1. 1905 Káhira – 9. 12. 1992 tamže — egyptský spisovateľ, literárny kritik a diplomat. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil viac rokov v diplomatických službách. Vydával literárny časopis al-Madžalla (Časopis). Známy svojimi poviedkami, predovšetkým novelou Kahanec Umm Hášimovej (Kindíl Umm Hášim, 1944), v ktorej spracoval tému intelektuálneho a morálneho konfliktu človeka, ktorý vyrástol v tradičnom kultúrnom a spoločenskom prostredí doma a potom získal vysokoškolské vzdelanie v Európe. Autor esejí Úsvit arabsko-egyptskej poviedky (Fadžr al-kissa al-arabijja al-misrijja, 1959), Kroky v kritike (Chutuvát fí-n–nakd, 1961) a i.

1948 – Halász-Hradil, Elemír

Halász-Hradil [-lás], Elemír, 18. 4. 1873 Miškovec – 9. 12. 1948 Košice — uhorský a slovenský maliar.

Vyučil sa za natierača a písmomaliara v Miškovci. R. 1897 – 1901 študoval na súkromnej škole Simona Hollósyho v Mníchove, 1902 – 03 na Académie Julian v Paríži, v zimnom semestri 1913 – 14 v Majstrovskej maliarskej škole v Budapešti u J. Bencura. R. 1892 – 94 pôsobil ako maliar vo Viedni, 1895 – 1914 a 1918 – 48 v Košiciach; počas 1. svetovej vojny frontový maliar. Jeho raná tvorba sa vyvíjala pod vplyvom mníchovského akademizmu a S. Hollósyho. Začínal ako figuralista (samouk) a aj neskôr sa venoval portrétno-figurálnej tvorbe, ktorá tvorila väčšinu jeho objednávok. R. 1898 – 1900 navštívil maliarsku kolóniu v Baia Mare (Rumunsko), kde sa zúčastnil na tamojších plenéroch a prvýkrát tam použil luministickú koncepciu v maľbe (→ luminizmus). Jeho dielo Pod stromom (1902) sa považuje za jeden z prvých impresionistických obrazov v slovenskom maliarstve. Až do konca svojho tvorivého pôsobenia maľoval v duchu techniky, pri ktorej stvárnil farbu ako svetlo a svetlo ako farbu (Chlapec s ryšavými vlasmi, okolo 1907). Venoval sa aj žánrovej maľbe a krajinomaľbe. Iniciátor viacerých výstav, podieľal sa na kultúrnom živote Košíc, 1924 – 35 predseda výtvarného odboru Kazinczyho spoločnosti v Košiciach. Významná je aj jeho súkromná pedagogická činnosť v Košiciach, ovplyvnil formovanie J. Jakobyho, K. Bauera a J. Kollára. Jeho dielo je zastúpené vo väčšine slovenských galérií a múzeí.

1848 – Harris, Joel Chandler

Harris [heris], Joel Chandler, 9. 12. 1848 Eatonton, Georgia – 3. 7. 1908 Atlanta, Georgia — americký spisovateľ, belošský zberateľ ústne tradovanej ľudovej tvorby amerických černochov. R. 1876 – 1900 redaktor denníka Atlanta Constitution (Atlantská konštitúcia), v ktorom mal stĺpec o starom černochovi Rémusovi rozprávajúcom bájky a humorné príhody hovoriacich zvierat. Od 1907 vydával vlastný časopis Uncle Remus’s Home Magazine (Domáci časopis uja Rémusa). Knižný súbor Rozprávky uja Rémusa (Uncle Remus. His Songs and His Sayings, 1880; slov. 1966; sfilmovaný 1946, réžia Harve Foster a Wilfred Jackson), čerpajúci z černošského folklóru, je napísaný v černošskom dialekte americkej angličtiny a predstavuje priekopnícke dielo, na ktoré nadviazala afroamerická literárna tvorba. Harris neskôr uverejnil niekoľko pokračovaní, ktoré však nemali pôvodnú úroveň. Autor zbierky regionálnych poviedok Mingo a iné črty v čiernom a bielom (Mingo and Other Sketches in Black and White, 1884) a Slobodný Joe a iné georgijské črty (Free Joe and Other Georgian Sketches, 1887) zachytávajúcich osobné tragédie černošských otrokov. Napísal autobiografiu Na plantáži. Príbeh dobrodružstiev chlapca z Georgie počas vojny (On the Plantation. A Story of a Georgia Boy’s Adventures During the War, 1892).

1929 – Hawke, Robert

Hawke [hók], Robert (Bob) James Lee, 9. 12. 1929 Bordertown, Južná Austrália — austrálsky politik. Od 1958 pracoval v odborovom hnutí, 1970 – 80 predseda Austrálskej rady odborových zväzov (Australian Council of Trade Unions, ACTU). R. 1973 – 78 prezident Austrálskej labouristickej strany (Australian Labor Party, ALP), 1983 – 91 vodca strany a predseda vlády (potvrdený v parlamentných voľbách 1984, 1987 a 1990). V sociálnych a kultúrnych otázkach postupoval niekedy radikálne, napriek labouristickým tradíciám však odstránil bariéry, ktoré od 1901 do značnej miery obmedzovali austrálske hospodárstvo. Umožnil vstup zahraničného kapitálu a konkurencie do krajiny, čo malo za následok predaj a sťahovanie nerentabilných tovární dovtedy chránených vysokými ochrannými sadzbami do krajín s lacnejšou pracovnou silou. Uvoľnil finančné toky z cudziny do Austrálie a opačne, čo v pol. 80. rokov 20. stor. viedlo k obdobiu konjunktúry a prosperity, ale aj k určitej aziatizácii Austrálie. Počas svojho funkčného obdobia sa tešil veľkej popularite. V závere politickej kariéry sa usiloval presadiť novú austrálsku ústavu, nezískal však dostatočnú politickú podporu, a preto v decembri 1991 odišiel z premiérskej funkcie, vo februári 1992 aj z parlamentu a stiahol sa z politického života.

1820 – Herbst, Eduard

Herbst, Eduard, 9. 12. 1820 Viedeň – 25. 6. 1892 tamže — rakúsky právnik a politik. Od 1847 profesor na univerzite v Ľvove, od 1861 v Prahe. V tom istom roku bol zvolený do českého krajinského snemu a delegovaný do rakúskej ríšskej rady. V obidvoch zastupoval nemeckých liberálov a čoskoro sa stal ich vodcom. Herbst bol známy svojím odporom proti českému úsiliu o národnú emancipáciu. Jeho nesúhlas s anexiou Bosny a Hercegoviny (1878) prispel k pádu liberálnej vlády kniežaťa A. Auersperga.

1916 – Hildesheimer, Wolfgang

Hildesheimer [-haj-], Wolfgang, 9. 12. 1916 Hamburg – 21. 8. 1991 Poschiavo, kantón Graubünden, Švajčiarsko — nemecký spisovateľ, predstaviteľ Skupiny 47. R. 1933 – 46 žil v Palestíne a Spojenom kráľovstve, 1946 – 49 tlmočník v norimberskom procese. Základným znakom jeho poetiky je absurdita reálneho sveta, v dramatickej tvorbe uplatnil prvky absurdnej drámy. Na základe rozhlasovej hry Princezná Turandot (Prinzessin Turandot, uvedená 1954) vznikla dráma Dračí trón (Der Drachenthron, vydaná i uvedená 1955), v ktorej zobrazil konflikt techniky s mocou. Tematicky podobná je aj rozhlasová hra Helenina obeť (Das Opfer Helena, uvedená 1955, vydaná 1960 v antológii Hovor, aby som ťa uvidel. Šesť rozhlasových hier a jedna správa o mladej umeleckej forme, Sprich damit ich dich sehe. Sechs Hörspiele und ein Bericht über eine junge Kunstform; slov. 1964; zdramatizovaná 1959). R. 1958 vyšla zbierka Hildesheimerových absurdných divadelných hier Hry, v ktorých sa stmieva (spiele in denen es dunkel wird). V divadelnej hre Oneskorenie (Die Verspätung, vydaná i uvedená 1961) zobrazil upadajúcu dedinu, ktorú postupne opúšťajú všetci obyvatelia, v historickej dráme Mária Stuartová (Mary Stuart, uvedená 1970, vydaná 1971) odmýtizoval tému spracovanú v nemeckej klasickej literatúre. Jeho prozaické texty (monológy, spomienky, sny, fantázie) sú preniknuté pocitom nezmyselnosti reality. Autor krátkej prózy Žijúci bez lásky (Lieblose Legenden, 1952; rozšírená 1962), satirického románu Raj falošných vtákov (Paradies der falschen Vögel, 1953) o vzostupe a páde geniálneho falšovateľa obrazov zo 17. stor., románu Tynset (1965; slov. 1967) o období pred 1945, životopisnej knihy Mozart (1977; slov. 1989), románu Marbot. Biografia (Marbot. Eine Biographie, 1981) a i. Po vydaní Správy Maxovi o stave vecí a iné (Mitteilungen an Max über den Stand der Dinge und anderes, 1983) prestal publikovať a venoval sa tvorbe grafík a koláží. Nositeľ Ceny Georga Büchnera (1966).