Výročia

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

1934 – Alexander I. Karadjordjević

Alexander I. Karadjordjević [-džordževič], 17. 12. 1888 Cetinje, Čierna Hora – 9. 10. 1934 Marseille, Francúzsko — kráľ Srbov, Chorvátov a Slovincov (od 1921), juhoslovanský kráľ (od 1929) z dynastie Karadjordjevićovcov. Stúpenec a presadzovateľ silného autokraticky a centralisticky usporiadaného štátu opierajúceho sa o pomoc armády. V zahraničnej politike orientovaný na Francúzsko a Malú dohodu. U veľkej časti obyvateľstva bol značne populárny, na druhej strane rástla nespokojnosť s jeho národnostnou politikou, silneli akcie chorvátskych a macedónskych separatistov. Počas štátnej návštevy Francúzska spolu s francúzskym ministrom zahraničia J. L. Barthouom zavraždený členom ilegálnej macedónskej organizácie Vnútorná macedónska revolučná organizácia (VMRO) za spoluúčasti ustašovcov.

2010 – Allais, Maurice

Allais [ale], Maurice, 31. 5. 1911 Paríž – 9. 10. 2010 Saint-Cloud — francúzsky ekonóm. Vybudoval základy modernej teórie všeobecnej ekonomickej rovnováhy a ekonómie blahobytu. Je považovaný za vedúcu osobnosť francúzskej školy marginalizmu. Podieľal sa na matematickej formulácii trhovej rovnováhy a vlastností trhovej efektívnosti. Významné sú jeho práce z oblasti monetárnej makrodynamickej analýzy a teórie rizika. Popularitu získal empirickým testom Neumannovej-Morgensternovej teórie očakávaného úžitku. Jeho poznatky viedli k formulácii tzv. Allaisovho paradoxu. Autor diel Skúmanie ekonomickej disciplíny (À la recherche d’une discipline économique, 1943; vydané aj pod názvom Rozprava o čistej ekonómii, Traité d’économie pure, 1952), Úspory a úrok (Économie et intérêt, 1947) a i. Nobelova cena za ekonómiu (1988) za prelomové príspevky k teórii trhov a k účinnému využívaniu zdrojov.

1967 – Allport, Gordon Willard

Allport [ólpót], Gordon Willard, 11. 11. 1897 Montezuma, Indiana – 9. 10. 1967 Cambridge, Massachusetts — americký psychológ, tvorca prvotnej humanisticky orientovanej teórie osobnosti. V opozícii k S. Freudovi a v rozpore s behaviorizmom pokladal osobnosť za systém vytváraný motiváciou a črtami. Na rozdiel od nomotetického prístupu presadzoval ideografický prístup k osobnosti, na základe ktorého sa indivíduum opisuje ako jedinečný fenomén. Jeho koncepcia osobnosti ako dynamickej organizácie motivačných systémov, cieľov, prianí a možností ovplyvnila štúdium psychickej regulácie činnosti človeka. Po 2. svet. vojne sa intenzívne venoval praktickým sociálnopsycholgickým problémom (konflikty, médiá, predsudky, šírenie správ a i.). V 60. rokoch 20. storočia prezident Americkej psychologickej asociácie.

1893 – Andrade, Mário Raul de Morais

Andrade, Mário Raul de Morais, 9. 10. 1893 São Paulo – 25. 2. 1945 tamže — brazílsky spisovateľ, muzikológ, estét a politik. Zaoberal sa národopisom a folklórom, literárnou a výtvarnou kritikou, poéziou i prózou. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov brazílskeho modernizmu. Jeho básnický debut V každej básni sa skrýva kvapka krvi (Há uma gota de sangue em cada poema, 1917) má ešte prvky parnasizmu a symbolizmu, v ďalších zbierkach Bláznivé São Paulo (Paulicéia desvairada, 1922;) a Klan Veľkej korytnačky (Clã do Jabuti, 1927), ktoré sú charakteristické používaním voľného verša, ľudového jazyka a opisom miestnych tradícií, sa však priklonil k modernizmu. Autor teoretických prác o modernizme Otrokyňa, ktorá sa nevolá Isaura (A Escrava que não é Isaura, 1925) a Rysy brazílskej literatúry (Aspectos da literatura brasileira, 1943), románov Milovať, neprechodné sloveso (Amar, verbo intransitivo, 1927) a Macunaíma (1928), v ktorom zachytáva príbeh mladého muža narodeného v džungli, pričom využíva prvky jazyka, hudby, folklóru a kultúry brazílskych domorodých národov.

1925 – Antoš, Kamil

Antoš, Kamil, 9. 10. 1925 Rimavská Sobota – 13. 5. 2013 Bratislava — slovenský chemik. R. 1951 – 91 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte STU v Bratislave (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU; 1960 – 70 vedúci Katedry organickej chémie, 1962 – 65 prodekan fakulty); 1967 profesor. Priekopník vo výskume izotiokyanátov a ich využitia ako antibakteriálnych látok a odborník v oblasti textilnej chémie. Autor a spoluautor viac ako 100 vedeckých prác v domácich i zahraničných časopisoch, 95 československých a 18 medzinárodných patentovaných vynálezov, 6 vysokoškolských učebníc a viacerých monografií. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Hanušovej medaily (1990).

1820 – Báb

Báb, vlastným menom Mirza Ali Mohamed, 20. 10. 1819 alebo 9. 10. 1820 Širáz, Irán – 9. 7. 1850 Tabríz, Irán — zakladateľ bábizmu. Pôvodne kupec v Širáze, 23. 5. 1844 sa vyhlásil za Bába, Božieho posla, potomka Mohamedovej dcéry Fátimy, a vystúpil ako sprostredkovateľ imámovho posolstva, čo považoval za začiatok nového prorockého cyklu po Mohamedovi. Svoje chápanie zmien v duchovnom, hospodárskom a spoločenskom živote, ktoré považoval za nutné ústupky súčasnému vývoju, zhrnul v knihe Objasnenie (al-Baján). Jeho pokus o revíziu islamu bol pokladaný za nebezpečnú herézu, preto bol popravený. Neskôr bol prevezený do Izraela a pochovaný na svahoch hory Karmel v Haife, kde bolo vybudované mauzóleum v islamskom štýle (dokončené 1957); pútnické miesto bahaizmu.

1919 – Bakoš, Ľudovít

Bakoš, Ľudovít, 9. 10. 1919 Pukanec, okres Levice – 15. 2. 1974 Bratislava — slovenský pedagóg. R. 1938 – 42 študoval filozofiu a klasickú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1963 profesor. Po 1945 pôsobil na gymnáziu v Banskej Štiavnici a na Povereníctve školstva a národnej osvety, 1946 – 47 na Filozofickej fakulte UK, 1953 – 59 na Vysokej škole pedagogickej, od 1959 na Filozofickej fakulte UK (1965 – 69 dekan), súčasne 1959 – 72 riaditeľ Ústavu pre učiteľské vzdelávanie UK v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami školstva a pedagogiky, teóriou výchovy a vzdelávaním učiteľov, dielom J. A. Komenského a J. J. Rousseaua, po 1969 otázkami komunistickej výchovy. Autor monografií Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu (1957), Štúrovci a slovenská škola v prvej pol. 19. stor. (1960), mnohých vedeckých štúdií a odborných článkov, spoluautor diel Rozhovory s rodičmi (1964), Teória výchovy (1968), Problémy rodinnej výchovy (1968) a i.

1901 – Hartig, Heinrich Julius Adolph

Hartig, Heinrich Julius Adolph, známy aj ako Robert Hartig, 30. 5. 1839 Braunschweig – 9. 10. 1901 Mníchov — nemecký fytopatológ a mykológ, vnuk Georga Ludwiga Hartiga, syn Theodora Hartiga. R. 1866 – 78 pôsobil na lesníckej akadémii (dnes Lesnícka vysoká škola) v Eberswalde-Finowe, od 1878 profesor botaniky na univerzite v Mníchove. Zaoberal sa najmä ekológiou, systematikou a fytopatológiou pôsobenia húb rozkladajúcich drevnú surovinu a výrobky z nej, napr. ako prvý opísal parazitizmus rodu podpňovka (Armillaria). Opísal symbiotický spôsob prerastania podhubia mykoríznych húb pomedzi bunky jemných korienkov lesných drevín, ktoré sa na priereze podobajú na sieť (hovorovo sa preto tento úkaz nazýva Hartigova sieť). Hlavné diela: Dôležité choroby lesných drevín (Wichtige Krankheiten der Waldbäume, 1874), Rozkladné javy dreva ihličnanov a duba (Die Zersetzungserscheinungen des Holzes der Nadelholzbäume und der Eiche, 1878), Učebnica chorôb drevín (Lehrbuch der Baumkrankheiten, 1882).

1950 – Hartmann, Nicolai

Hartmann, Nicolai, 20. 2. 1882 Riga – 9. 10. 1950 Göttingen — nemecký filozof. R. 1922 – 25 prednášal filozofiu v Marburgu, 1925 – 31 v Kolíne nad Rýnom, 1931 – 45 v Berlíne a 1945 – 50 v Göttingene. Pokračovateľ marburského novokantovstva, špecializoval sa na problematiku ontológie a gnozeológie. Tvorca systematickej náuky o bytí označovanej ako empirická, resp. realistická ontológia. Vychádzal z kritického pohľadu na tradičnú ontológiu. Rešpektoval síce Aristotelovu teóriu stupňovitej výstavby reality, jeho koncepcia kategórií je však špecifická. Každá vrstva bytia má sebe vlastné kategórie a zároveň kategórie, ktoré má spoločné s ostatnými vrstvami. Nejde však o totožné kategórie, skôr o iné variácie jedného princípu. To, čo sa v neživej vrstve chápe ako determinácia, sa v kategórii rozumného človeka prejavuje ako sloboda. Hartmann vstúpil originálnym spôsobom aj do problematiky psychológie a axiológie. Podľa neho osobnosť je spojená so subjektom, je viazaná na konkrétnu osobu, ktorá v ontologickom systéme predstavuje najvyššiu vrstvu bytia. Osobnosť nemôže byť viazaná na nepersonálny subjekt, akým je napríklad národ, ale vďaka vedomiu na svet hodnôt, ktoré môže prenášať do sveta reality, čo ju zaväzuje byť zodpovednou za svoje konanie. Hlavné diela: Základné črty metafyziky poznania (Grundzüge einer Metaphysik der Erkenntnis, 1921), Problém duchovného bytia (Das Problem des geistigen Seins, 1933), Možnosť a skutočnosť (Möglichkeit und Wirklichkeit, 1938), Štruktúra reálneho sveta (Der Aufbau der realen Welt, 1940), Nové cesty ontológie (Neue Wege der Ontologie, 1949; slov. 1972), Estetika (Ästhetik, 1953).

1880 – Horn, Fritz

Horn, Fritz, 9. 10. 1880 Elbing, dnes Elbląg, Poľsko – 11. 1. 1972 Berlín — nemecký odborník na stavbu lodí. Pracoval v lodeniciach v Kiele a Gdansku; 1921 mimoriadny prof. na Vysokej technickej škole v Gdansku. Niekoľko rokov pôsobil vo výskumnom oddelení lodeníc v Hamburgu; 1928 riadny prof. na novoutvorenej Katedre teórie a projektovania lodí na Vysokej škole technickej v Berlíne. Položil základy modernej teórie projektovania a stavby lodí, svojou vedeckou a výskumnou činnosťou významne ovplyvnil stavbu lodí v Nemecku i vo svete.

1906 – Ivanovs, Jānis

Ivanovs, Jānis, 9. 10. 1906 Preiļi – 27. 3. 1983 Riga — lotyšský skladateľ a dirigent. Pochádzal zo staroruskej pravoslávnej rodiny. Študoval na konzervatóriu v Rige u Jāzepa Vītolsa (*1863, †1948), kde od 1944 vyučoval kompozíciu. Od 1931 pôsobil v Lotyšskom rozhlase ako zvukový majster a dirigent Symfonického rozhlasového orchestra, 1945 – 63 umelecký riaditeľ Lotyšského rozhlasu, súčasne 1955 – 83 profesor kompozície a náuky o inštrumentácii na Lotyšskom konzervatóriu v Rige. Autor 21 symfónií, orchestrálnych skladieb, napr. Sinfonieta h mol pre sláčikový orchester (1977), symfonických básní, napr. Varavīksne (1938) a Lāčplēsis (1957), Klavírneho koncertu g mol (1959), ako aj vokálnej, komornej a inej hudby. Národný umelec ZSSR (1965).

2007 – Kănčev, Nikolaj Christov

Kănčev, Nikolaj Christov, 25. 11. 1936 Biala Voda – 9. 10. 2007 Sofia — bulharský básnik a prekladateľ. Vyštudoval bulharskú filológiu na Univerzite sv. Klimenta Ochridského v Sofii. Od 1957 publikoval časopisecky, knižne debutoval básnickou zbierkou Prítomnosť (Prisăstvie, 1965). Predstaviteľ alternatívneho prúdu bulharskej poézie 20. stor., jeho asociatívnu poéziu charakteristickú nezvyčajnou metaforikou a senzitívnym vnímaním sveta označila súdobá bulharská kritika za nezrozumiteľnú, preto sa po vydaní básnickej zbierky Ako horčičné zrnko (Kolkoto sinapenoto zărno, 1968) venoval iba umeleckým prekladom a tvorbe pre deti (napr. Ďateľ, Kălvač, 1966; Zázraky, Čudesii, 1973). V neskoršej tvorbe (od 1980) inšpirovanej bulharským folklórom, biblickými príbehmi i starými východnými kultúrami vyjadril túžbu po morálnej čistote sveta. Pre Kănčevovu filozofickú lyriku, napr. v básnických zbierkach Pešiakovo posolstvo (Poslanie ot pešechodec, 1980), Nočný strážca úsvitu (Nošten pazač na zorata, 1983), Yetiho odtlačky prstov (Otpečatăci ot prăstite na Jeti, 1992), Vietor unáša môj klobúk (Viatărăt otnasia mojta šapka, 1993), Galaktizácia prázdnoty (Galaktizirane na praznotata, 1996) a Úsmev Sfingy (Usmivkata na Sfinksa, 1998), je typická osobitá percepcia univerza a nevšedná hra slov. Prekladal z americkej, anglickej, francúzskej, gruzínskej, ruskej a poľskej literatúry, zostavil niekoľko národných antológií poézie (francúzsku, gruzínsku, srbskú). Na Slovensku vyšiel výber Kănčevovej poézie časopisecky (1981 – 2008) a v antológii Viery Prokešovej (*1957, †2008) Nedeľné zemetrasenie (1988).

1831 – Kapodistrias, Jannis

Kapodistrias, Jannis, gróf, 11. 2. 1776 Korfu – 9. 10. 1831 Nauplion — grécky politik a diplomat. Pochádzal zo šľachtického rodu odvodzujúceho svoj pôvod (od konca 14. stor.) z mesta Koper v Slovinsku (tal. Capo d’Istria). Po štúdiu filozofie a medicíny na univerzite v Padove (1802) sa začal politicky angažovať. R. 1803 sa stal ministrom Republiky siedmich spojených ostrovov (pod ruskou patronáciou), 1809 vstúpil do ruských diplomatických služieb. R. 1812 bol vymenovaný za šéfa ruského vyslanectva vo Viedni, kde vyvíjal diplomatické aktivity v rámci protinapoleonských vojen (1813 misia vo Švajčiarsku). R. 1814 – 15 zastupoval cára Alexandra I. Pavloviča na Viedenskom kongrese. Súčasne zanietene podporoval grécke národnooslobodzovacie hnutie proti osmanskej nadvláde. Od 1815 pôsobil na cárskom dvore ako druhý štátny tajomník pre zahraničie (popri K. V. Nesselrodem), pre nezhody s Alexandrom I. v otázke podpory gréckeho boja za nezávislosť 1822 odstúpil a odišiel do Švajčiarska, neskôr do ďalších európskych krajín, odkiaľ sa usiloval mobilizovať pomoc pre Grécko. Po vytvorení prvej revolučnej gréckej republiky bol 14. 4. 1827 zvolený Národným zhromaždením v Trezene (na polostrove Peloponéz) za jej prezidenta (do úradu nastúpil v januári 1828). V krajine, ktorá sa aj po dosiahnutí nezávislosti zmietala v občianskej vojne, chaose a hospodárskej kríze, vládol autoritatívne. Bol odporcom liberálov a usiloval sa bojovať proti klientelizmu a rôznym záujmovým skupinám, pre ktoré sa jeho politika stala nepohodlnou. Bol zavraždený členmi vplyvnej rodiny Mavromichalisovcov, ktorí bojovali za autonómiu oblasti Mani na Peloponéze.

1757 – Karol X.

Karol X., 9. 10. 1757 Versailles – 6. 11. 1836 Gorizia, Taliansko — francúzsky kráľ (1824 – 1830) z dynastie Bourbonovcov, najmladší brat Ľudovíta XVI. a Ľudovíta XVIII. Pôvodne gróf z Artois (d’Artois), počas Francúzskej revolúcie vodca ultrarojalistických skupín aristokracie v emigrácii. Po nástupe na trón (29. 5. 1825 korunovaný v Remeši; posledná korunovácia francúzskeho kráľa) sa usiloval o obnovu absolutizmu, pričom sa opieral o vysokú šľachtu a duchovenstvo, ktorým dal vyplatiť asi mld. frankov ako náhradu za majetky, o ktoré prišli počas revolučných rokov (dostali 20-krát vyššiu rentu ako pred 1790). V úsilí upevniť postavenie Francúzska v Stredomorí sa v máji 1830 pokúsil dobyť Alžírsko. Vydal kráľovské ordonancie (26. 7. 1830), na základe ktorých rozpustil parlament (anulované výsledky posledných volieb), ustanovil nový volebný poriadok a sprísnil cenzúru a policajný dozor. Masové nepokoje a prudký nesúhlas národa s jeho vnútornou politikou vyvolali 1830 Júlovú revolúciu, počas ktorej bol zvrhnutý z trónu a Francúzsko sa stalo konštitučnou monarchiou na čele s Ľudovítom Filipom I. Odvtedy žil v exile (o. i. 1832 – 36 v Prahe).