Výročia

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1877 – Aleksij I.

Aleksij I., vlastným menom Sergej Vladimirovič Simanskij, 8. 11. 1877 Moskva – 17. 4. 1970 tamže — ruský cirkevný hodnostár. Od 1945 patriarcha moskovský a celej Rusi.

1481 – Fouquet, Jean

Fouquet [fuke], Jean, aj Foucquet, okolo 1415 – 20 pravdepodobne Tours – pred 8. 11. 1481 alebo medzi 1478 – 81 tamže — francúzsky maliar a iluminátor (miniaturista), najvýznamnejší maliar 15. stor. vo Francúzsku. O jeho živote nie je takmer nič známe, väčšina diel mu bola len pripísaná, často je pri nich sporné datovanie i atribúcia (viaceré miniatúry, ktoré boli považované za jeho diela, historici umenia pripísali iným iluminátorom), viaceré sa nezachovali a sú známe len z literárnych opisov. Vytváral tabuľové obrazy zväčša menších formátov (preslávil sa ako portrétista), a najmä miniatúry. R. 1475 sa stal kráľovským maliarom (peintre du roi) Ľudovíta XI.

Podľa niektorých názorov sa vyučil v Bourges v dielni Jacoba de Littemont (†okolo 1478), ktorý bol dvorným maliarom Karola VII. a pravdepodobne pochádzal z Nizozemska. Pravdepodobne 1446 cestoval do Ríma, kde ostal do 1448 (alebo 1447; podľa niektorých názorov tam bol 1443 – 47) a kde okrem iného namaľoval Portrét pápeža Eugena IV. (1447; nezachovaný, známy z opisov a grafických listov). Počas pobytu v Taliansku študoval maliarstvo quatrocenta (pravdepodobne sa spoznal s Fra Angelicom i Filaretem, je možné, že cestoval do Florencie i Benátok, kde ho ovplyvnil G. Bellini), ktoré významným spôsobom ovplyvnilo jeho maliarsky štýl. R. 1448 sa usadil v Tours. Po 1452 pracoval pre kráľovského pokladníka Étienna Chevaliera (*okolo 1410, †1474), pre ktorého vytvoril Melunský diptych (okolo 1452; dnes rozdelený) zobrazujúci donátora so sv. Štefanom a Pannu Máriu obklopenú anjelmi. Súčasťou diptychu sú aj dva kruhové medailóny, z ktorých jeden predstavuje umelcov signovaný autoportrét. Pre E. Chevaliera vytvoril aj svoje najvýznamnejšie dielo, miniatúry v Knihe hodiniek Étienna Chevaliera (od okolo 1452). Zobrazil v nich detaily klasickej antickej architektúry i výzdoby, ktoré boli vo Francúzsku novinkou. Novým spôsobom poňal aj vzťah medzi ilustráciou a textom (celostránkové miniatúry, text ako súčasť obrázku zobrazený ako reliéf, ilustrácia dominuje). Pravdepodobne v tom období (alebo 1444 – 45) vytvoril aj Portrét Karola VII., ktorý je intenzívnou psychologickou štúdiou zobrazeného (druhý portrét Karola VII., ktorý namaľoval na konci kráľovho života, sa nezachoval). Okolo 1455 – 60 pravdepodobne namaľoval Pietu z Nouans (podľa niektorých expertov ju vytvoril až na konci života), okolo 1460 – 65 majstrovské dielo z jeho neskorého obdobia – Portrét Guillauma Jouvenela des Ursins. Portréty vytváral na základe kresbových skíc podľa modelu (charakteristické črty portrétovaných zachytil aj v miniatúrach, ktoré zobrazovali súdobé udalosti). Koncom 50. rokov 15. stor. začal pracovať na miniatúrach pre Veľké kroniky Francúzska (Grandes chroniques de France; 51 miniatúr zobrazujúcich výpravným spôsobom významné udalosti z dejín Francúzska). V polovici 60. rokov vytvoril aj iluminácie v Knihe hodiniek a niekoľkými miniatúrami prispel aj do Knihy hodiniek Karola VII. Okolo 1465 iluminoval dielo Jozefa Flavia Židovské starožitnosti (11 celostránkových iluminácií; okrem signovaného autoportrétu sú jediným s určitosťou ním vytvoreným dielom), majstrovské dielo epickej maľby s množstvom postáv a realistických detailov a s podrobne vykresleným dejom i prostredím. Z diela Staroveké dejiny do Caesara a Skutky Rimanov (Histoire ancienne jusqu’à César et Fait des romains) sa zachovali 4 iluminácie, v ktorých jeho maliarsky štýl kulminoval.

J. Fouquet sa významnou mierou podieľal na šírení renesančných prvkov v súdobom francúzskom maliarstve. Jeho portrétna tvorba je syntézou nizozemských a francúzskych prvkov i maliarstva talianskeho quatrocenta. Poznanie racionálnej perspektívy s jedným úbežníkom vo svojich dielach modifikoval tak, aby zvýraznil kompozíciu a dej, priestorovú hĺbku dosahoval použitím tzv. atmosférickej perspektívy. Poňatím krajiny prispel k rozvoju krajinomaľby v neskoršom období. Veľmi populárne boli jeho iluminácie, v ktorých sa mu podarilo preniesť štýl monumentálnej maľby do miniatúrneho formátu. V Tours pravdepodobne viedol maliarsku a iluminátorskú dielňu, v ktorej spolupracoval s viacerými asistentmi. Dielňu po jeho smrti viedli jeho synovia a existovala až do konca 15. stor. Fouquet ovplyvnil diela J. Colomba i maliarstvo v Savojsku, Piedmonte a juhovýchodnom Francúzsku. K najvýznamnejším pokračovateľom jeho štýlu patril anonymný iluminátor nazývaný Majster Boccaccia z Mníchova (pôsobil v 70. – 80. rokoch 15. stor.). Fouquetova tvorba ovplyvnila aj umelcov fontainebleauskej školy, J. Cloueta a jeho portréty pravdepodobne poznal aj H. Holbein ml. V 17. stor. upadol do zabudnutia.

1901 – Gheorghiu-Dej, Gheorghe

Gheorghiu-Dej [gjorgju dež], Gheorghe, 8. 11. 1901 Bărlad – 19. 3. 1965 Bukurešť — rumunský politik. Od 1930 člen Komunistickej strany Rumunska, 1932 – 33 organizoval štrajkové hnutie železničiarov, 1933 – 44 väznený. Po úteku z väzenia v auguste 1944 sa postavil na čelo vedenia komunistickej strany. V októbri 1945 ho národná konferencia KS potvrdila vo funkcii generálneho tajomníka, ktorú vykonával doživotne (s výnimkou 1954 – 55). R. 1944 – 46 minister spojov, 1946 – 48 minister hospodárstva, 1948 – 52 prvý podpredseda vlády, 1952 – 55 predseda vlády, 1961 – 65 predseda Štátnej rady (hlava štátu).

1906 – Hansen, Hans Christian

Hansen, Hans Christian, 8. 11. 1906 Århus – 19. 2. 1960 Kodaň — dánsky politik. Pôvodne kníhtlačiar, 1926 – 37 bol činný v mládežníckom socialistickom hnutí a v odboroch, od 1936 poslanec Folketingu. Počas 2. svetovej vojny sa zapojil do dánskeho protinacistického hnutia odporu. R. 1945 a 1947 – 50 minister financií, 1953 – 58 minister zahraničných vecí. Od 1955 predseda sociálnodemokratickej strany, 1955 – 60 predseda vlády. Presadzoval užšiu spoluprácu škandinávskych krajín a vyjadroval pozitívny postoj k členstvu v NATO vzhľadom na bezpečnosť Dánska v povojnovom období.

1943 – Hanson, James Christian

Hanson [hen-], James Christian, 13. 3. 1864 Sørheim, Nórsko – 8. 11. 1943 Green Bay, Wisconsin, USA — americký knihovník. R. 1908 bol vedúcim zostavovateľom anglo-amerických katalogizačných predpisov, ktoré sa aplikovali v amerických knižniciach a postupne prerástli do medzinárodného modelu knižničnej katalogizácie (Catalog rules: author and title entries, 1908). Podľa nich sa knihy zoraďujú mechanicky podľa prvého slova v názve, ak to nie je určitý/neurčitý člen, po člene nasleduje ďalšie slovo, za autora knihy sa považuje aj korporácia. Autor prác Porovnávacia štúdia katalogizačných pravidiel založená na anglo-americkej katalogizácii z 1908 (A Comparative Study of cataloging Rules Based on the Anglo-American Code of 1908, 1939) a Poznámky k pravidlám perspektív ďalšieho rozširovania medzinárodnej dohody a spolupráce (Comments on the Rules and on the Prospects for a Further Extension of International Agreement and Co-operation, 1939).

1998 – Hanzel, Lev

Hanzel, Lev, 17. 12. 1914 Viedeň – 8. 11. 1998 Bratislava — slovenský filozof a publicista. Pôvodne politicky činný v KSS a pracoval ako redaktor komunistických časopisov. R. 1945 – 50 riaditeľ Ústrednej straníckej školy ÚV KSS, od 1951 pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1958 – 61 jej dekan; 1961 profesor. Zaoberal sa dejinami marxisticko-leninskej filozofie, historickým materializmom a kritikou revizionizmu. Z diela: Antikomunizmus – ideová zbraň imperializmu (Der Antikomunismus – ideologische Waffe des Imperialismus, 1963), Moderná prírodná veda a ateizmus (Moderne Naturwissenschaft und Atheismus, 1964), Historický materializmus a aktuálne problémy súčasnosti (1979).

1830 – Howard, Oliver Otis

Howard [ha-], Oliver Otis, 8. 11. 1830 Leeds, Maine – 26. 10. 1909 Burlington, Vermont, USA — americký dôstojník. R. 1854 absolvoval vojenskú akadémiu vo West Pointe. Na začiatku občianskej vojny v USA sa ako unionista stal plukovníkom dobrovoľníckeho pluku v Maine. Zúčastnil sa bojov vo Virgínii (prvá bitka pri Bull Rune), počas polostrovného ťaženia v bitke pri Fair Oakse (na polostrove Campaign, časti polostrova Virginia) stratil pravú ruku. R. 1862 bol povýšený na generálmajora. R. 1863 – 64 bojoval so svojimi jednotkami v Tennessee, zúčastnil sa na bojoch v Atlante, kde sa v novembri 1864 jeho vojsko pripojilo k ťaženiu generála W. T. Shermana cez Georgiu do Savannah (pochod k moru). Po skončení vojny stál 1865 – 72 na čele Úradu pre oslobodených otrokov (Freedmen’s Bureau), zaslúžil sa o založenie množstva škôl a vzdelávacích inštitúcií pre černochov. Vo Washingtone bola podľa neho nazvaná univerzita (Howard University, založená 1867 s cieľom umožniť štúdium všetkým bez ohľadu na rasu a náboženstvo), ktorej bol 1869 – 74 tretím rektorom. R. 1874 sa vrátil do vojenských služieb, s hodnosťou brigádneho generála bojoval na západe s Indiánmi. R. 1880 – 82 pôsobil ako superintendent na vojenskej akadémii vo West Pointe.

1954 – Ishiguro, Kazuo

Ishiguro [iši-], Kazuo, 8. 11. 1954 Nagasaki, Japonsko — britský spisovateľ japonského pôvodu. R. 1960 sa presťahoval do Anglicka (Guildford), kde jeho otec získal zamestnanie v Národnom oceánografickom inštitúte, 1974 sa počas návštevy USA a Kanady neúspešne pokúsil presadiť ako hudobník, 1974 – 78 študoval anglický jazyk a filozofiu na univerzite v Canterbury (University of Kent), 1979 – 80 navštevoval kurzy tvorivého písania na univerzite v Norwichi (University of East Anglia) a pracoval v programe pre presídľovanie ľudí bez domova v Londýne, od 1980 po presťahovaní do Cardiffu literárne činný, 1981 sa vrátil do Londýna, 1983 získal občianstvo Spojeného kráľovstva, 1986 navštívil Singapur a Malajziu, 1989 navštívil po prvý raz od svojej emigrácie Japonsko, 1994 člen poroty na filmovom festivale v Cannes.

Jeho diela sú písané v ich-forme, odohrávajú sa prevažne v minulosti, vyznačujú sa excelentnou štylistikou, silnou emocionalitou, melancholickou atmosférou a odkrývajú iluzórnu spätosť ľudí so svetom. Ich mierny tón kontrastuje s razantnou morálnou analýzou, keď sa postavy snažia uniknúť pred vlastným svedomím, neblahou minulosťou a nejasnými spomienkami, s ktorými sú ale napokon vždy konfrontované.

Uviedol sa románom Nejasný výhľad na kopce (A Pale View of Hills, 1982), v ktorom prostredníctvom Japonky žijúcej v Anglicku zobrazil povojnové Japonsko, v románe Umelec miznúceho sveta (An Artist of the Floating World, 1986; slov. 1990) vyjavil na pozadí rastúceho japonského militarizmu v 30. rokoch 20. stor. a počas 2. svetovej vojny vnútorný život umelca prepožičaného totalitnému režimu, ktorý sám seba snaží presvedčiť, že neslúžil vojnovej propagande. V románe Súmrak dňa (The Remains of the Day, 1989; slov. 2016; sfilmovaný 1993, réžia J. Ivory) komorník Stevens na šľachtickom panstve rezignuje na súkromný život, pred ktorým uprednostní službu a lojálnosť voči svojmu pánovi, čím príde o lásku gazdinej, s ktorou udržiava iba profesionálny vzťah. Stevens rozjíma nad hodnotami a tradíciami Anglicka 30. rokov 20. stor., nad pojmom dôstojnosť a vlastnosťami správneho komorníka, pričom zosobňuje nebezpečenstvo služby abstraktným ideálom.

Od overenej tematiky a literárnych postupov sa odklonil v románe Neutešený (The Unconsoled, 1995), v ktorom sa svetoznámy klavirista v sérii chaotických stretnutí dozvedá detaily zo života osôb, na ktoré si striedavo spomína a zabúda. V detektívnom románe Keď sme boli siroty (When We Were Orphans, 2000) pátra úspešný detektív po svojich rodičoch, pričom záhadu dokáže vyriešiť iba ponorom do spomienok na svoje detstvo v Šanghaji. Neskoršie diela sú poznačené prvkami fantastiky: dystopický sci-fi román Neopúšťaj ma (Never Let Me Go, 2005; sfilmovaný 2010, réžia Mark Romanek) zobrazuje budúcnosť s komunitou ľudských klonov, ktorí slúžia ako rezervoár náhradných orgánov starým a chorým ľuďom a existenciálny fantasy román Pochovaný obor (The Buried Giant, 2015) opisuje cestu staršieho páru ranostredovekým Anglickom hľadajúc svojho strateného syna. Autor zbierky poviedok Nokturná. Päť poviedok o hudbe a súmraku (Nocturnes: Five Stories of Music and Nightfall, 2009), filmových scenárov i piesňových textov. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (2017) a Man Bookerovej ceny (1989 za román Súmrak dňa).

1937 – Jankovič, Jozef

Jankovič, Jozef, 8. 11. 1937 Bratislava – 6. 6. 2017 tamže — slovenský sochár.

R. 1952 – 56 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a 1956 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesora J. Kostku. R. 1964 – 90 v slobodnom povolaní, v akademickom roku 1970/71 pedagóg na Vysokej škole úžitkového umenia vo Viedni, 1990 – 2007 pôsobil na VŠVU v Bratislave (1990 – 94 rektor), kde viedol sochársky ateliér; 1994 profesor.

V období socializmu predstaviteľ neoficiálnej výtvarnej scény. V 60. rokoch 20. stor. sa stal iniciátorom neverejného podujatia Konfrontácie. Svojou ranou tvorbou sa prihlásil k surrealizmu a informelu, v plastikách z tohto obdobia je zjavná nedokončenosť a surovosť charakteristická pre objet trouvé. Neskôr reagoval na pop-art a príbuzné európske tendencie i na novú figuráciu, v ktorých si vytvoril svoj štýlotvorný formálny výraz. Deformovaná figúra a jej fragmenty sa stali Jankovičovým emblematickým výtvarným prvkom, dokázal sa ňou citlivo vyjadrovať k historickým traumám 20. stor. a k dobovej politickej situácii (Svedectvo VI, 1965; Večné svetlo, 1965; Ruky, 1968; Veľký pád, 1968).

V 70. rokoch sa počas normalizácie venoval kresbe, prospektívnej architektúre, grafike i tvorbe šperku a začal experimentovať s estetikou počítačovo generovaných grafík. V 80. rokoch sa opäť vrátil k sochárskej tvorbe, vytváral komorné aj monumentálne plastiky. R. 1969 bolo v Pamätníku SNP (architekt D. Kuzma) v Banskej Bystrici odhalené jeho monumentálne súsošie Obete varujú (1972 z ideologických príčin komunistami odstránené, znovuosadené až 2004).

Vystavoval na mnohých domácih i zahraničných samostatných i skupinových výstavách, pričom k najvýznamnejším patrí jeho účasť na Bienále v Benátkach (1970 a 1995). R. 1998 vyšla monografia Jozef Jankovič, tvorba z rokov 1958 – 1997 (autori Z. Rusinová, A. Hrabušický, K. Bajcurová) a 2008 monografia Jozef Jankovič 1957 – 2007 (autor Juraj Mojžiš). Nositeľ viacerých významných ocenení a cien, napr. Herderovej ceny (1983) a Radu Ľ. Štúra II. triedy (2004).

1919 – Káčer, Ladislav

Káčer, Ladislav, 8. 11. 1919 Tekovský Hrádok, okres Levice – 3. 6. 1991 Bratislava — slovenský chemik. R. 1943 – 46 pôsobil na SVŠT (dnes STU), 1946 – 47 na Povereníctve techniky a 1947 – 60 v Chemických závodoch Dynamit Nobel (neskoršie Chemické závody J. Dimitrova), 1960 – 64 riaditeľ Výskumného ústavu agrochemickej technológie, 1964 – 70 technický námestník riaditeľa Chemických závodov J. Dimitrova v Bratislave, 1970 – 90 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU; 1972 – 80 prodekan, 1977 – 82 vedúci Katedry chemickej technológie silikátov); 1980 profesor. Zaoberal sa technológiou výroby priemyselných hnojív a kyanatanu draselného ako herbicídu, neskôr aj problematikou povrchovej úpravy keramických výrobkov napr. s využitím vodného skla. Spoluautor viac ako 20 patentov.

1957 – Kalaš, Ivan

Kalaš, Ivan, 8. 11. 1957 Bratislava — slovenský informatik, syn Václava Kalaša. Od 1981 pôsobí na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, 1995 – 2013 vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky; 2007 profesor. Prednášal na viacerých svetových univerzitách, napr. na Sorbone v Paríži, na univerzite v Londýne, Hongkongu, Bostone, Riu de Janeiro, Moskve a i. Venuje sa výskumu v oblasti vyučovania informatiky a informatizácii poznávacieho procesu a podieľa sa na vytváraní všeobecnovzdelávacieho predmetu informatika na základných a stredných školách. Spoluautor vzdelávacieho softvéru a programovacích prostredí pre žiakov všetkých vekových kategórií (napr. programov Comenius Logo, Cirkus šaša Tomáša, Vizuálne zlomky alebo Imagine Logo), ktoré sa používajú v mnohých krajinách sveta. Garant národného projektu Ďalšie vzdelávanie učiteľov informatiky, spoluriešiteľ viacerých zahraničných výskumných projektov, od 2008 člen medzinárodného poradného zboru spoločnosti Microsoft pre program Partners in Learning, od 2009 člen správnej rady UNESCO pre informačné technológie vo vzdelávaní, od 2011 vedúci medzinárodného tímu expertov UNESCO, ktorý realizuje štúdiu Informačné a komunikačné technológie v základných školách (Information and Communication Technology in Primary Education, ICT). Spoluautor viacerých učebníc a knižných publikácií o detskom programovaní, monografie Comenius Logo: Tvorivá informatika (2 zväzky, 1998; vyšlo aj v angličtine a litovčine), autor analytickej štúdie UNESCO Recognizing the potential of ICT in early childhood education (2010; slovensky Spoznávame potenciál digitálnych technológií v predprimárnom vzdelávaní, 2011), editor zborníkov viacerých slovenských a svetových konferencií.

2015 – Kaliský, Roman

Kaliský, Roman, 23. 9. 1922 Slovenská Ľupča, okres Banská Bystrica – 8. 11. 2015 Bratislava — slovenský novinár, publicista, dramaturg a scenárista. Aktívny účastník SNP, bojoval v partizánskej skupine Jánošík. R. 1946 – 48 redaktor denníka Práca, 1948 – 53 šéfredaktor denníka Ľud, 1953 – 56 dramaturg Slovenského filmu, 1956 – 67 redaktor týždenníka Kultúrny život, 1968 – 70 redaktor Československej televízie v Bratislave (dnes Rozhlas a televízia Slovenska). R. 1948 – 54 poslanec SNR, 1954 – 60 poslanec Národného zhromaždenia. Najmä v redakcii Kultúrneho života sa analytickými a polemickými článkami i reportážami o aktuálnych spoločenských, ekonomických i sociálnych témach vyprofiloval na výraznú osobnosť s podstatným vplyvom na obsahové i myšlienkové smerovanie týždenníka. R. 1970 – 89 bol profesionálne diskriminovaný (od 1974 pomocný robotník, po vyučení 1978 – 89 murár v Pamiatkostave v Bratislave). R. 1990 riaditeľ Slovenskej televízie, 1992 redaktor Literárneho týždenníka, 1992 – 93 zástupca šéfredaktora Slovenských národných novín, 1993 denníka Republika, 1993 – 94 pracovník Kancelárie prezidenta SR. Po 1989 sa výrazne angažoval v procese vzniku a upevnenia slovenskej štátnosti na demokratických princípoch (iniciátor zasadnutia Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch v máji 1992).

Autor knihy reportáží (mnohé presiahli do literárneho žánru) z obdobia budovania socializmu na Slovensku Dlhá cesta (1961), súdničiek prinášajúcich hlboko ľudské príbehy kriminálnych procesov v 60. rokoch 20. stor. Obžalovaný, vstaňte! (1963), eseje o SNP Rok narodenia: 1944 (in: zborník Konfrontácia, 1969), knihy publicistiky z rokov 1989 – 96 Na poslednom úseku (1997), scenárov k dokumentárnym filmom Fraňo Kráľ (1954), P. O. Hviezdoslav (1954) a Za slobodu (1955) i televíznej hry Koniec a začiatok (1968, réžia Igor Ciel). Nositeľ štátneho vyznamenania Pribinov kríž I. triedy (1998), Ceny V. Zamarovského (2012) a i. Od 2016 udeľuje Literárny fond Cenu Romana Kaliského za významný prínos v oblasti žurnalistiky.

1785 – Kalkbrenner, Friedrich

Kalkbrenner, Friedrich (Michael Wilhelm), aj Frédéric, 2. – 8. 11. 1785 pri Kasseli – 10. 6. 1849 Enghien-les-Bains (pri Paríži) — francúzsky klavirista, hudobný skladateľ a pedagóg klavírnej hry nemeckého pôvodu. R. 1799 – 1801 študoval na parížskom konzervatóriu, 1803 – 04 u J. G. Albrechtsbergera vo Viedni, kde sa venoval aj koncertnej činnosti. Tam sa zoznámil s M. Clementim a J. N. Hummelom. Od 1806 pôsobil v Paríži, 1814 – 24 v Londýne, od konca 1824 opäť v Paríži. K jeho priaznivcom patrili F. Liszt, R. Schumann, F. Mendelssohn-Bartholdy a F. Chopin, ktorému poskytoval rady v klavírnej technike. Kalkbrenner rozvinul v metodike klavírnej hry prstovú techniku, hru s uvoľneným zápästím, ako aj hru oktáv, ľavej ruky a pedálu. Na zdokonalenie prstovej techniky využíval aj mechanickú pomôcku, tzv. vodič ruky (fr. guide-mains, nem. Handleiter). Jeho hudobné dielo má väčšinou charakter salónnej hudby. Autor 4 klavírnych koncertov (1823 – 35), komorných diel, klavírnych sonát, noktúrn a etúd, ako aj metodických prác Metóda, ako sa naučiť hrať na klavíri pomocou vodiča rúk (Méthode pour apprendre le piano-forte à l’aide du guide-mains, 1830) a Rozprava o súlade hry klaviristu (Traité d’harmonie du pianiste, 1849).

1998 – Karčchadze, Džemal

Karčchadze, Džemal, aj Kharčchadze, 13. 5. 1936 Uchuti, región Imereti – 8. 11. 1998 Tbilisi — gruzínsky spisovateľ. Hrdinovia jeho diel sú nositeľmi trvalých morálnych hodnôt, často vnútorne rozpoltení, hľadajúci miesto v pragmatickej spoločnosti. Vo svojej tvorbe niekedy Karčchadze ironicky analyzoval vnútorný svet človeka. Autor zbierok poviedok Zázrak (Sascauli, 1967) a Jedenáste prikázanie (Metherthmete mcneba, 1979), románov z hereckého prostredia Podnájomník (Mdgmuri, 1979; čes. 1983) a Karavána (Kharavani, 1983; čes. 1988) a románu Rozmer (Ganzomileba, 1999); viaceré boli preložené do niekoľkých jazykov.

1916 – Kardoss, Dušan Jaroslav

Kardoss [-doš], Dušan Jaroslav, pseudonym Dušan Oravský, 8. 8. 1897 Dolný Kubín – 8. 11. 1916 na rieke Stochod (prítok rieky Pripiať) pri obci Vitoniž, pochovaný v obci Trysten (neďaleko mesta Luck), Volynská oblasť, Ukrajina — československý legionár. R. 1914 začal študovať na ČVUT v Prahe, krátko po vypuknutí 1. svetovej vojny bol rakúskou políciou zatknutý a vyšetrovaný pre slovanofilské názory a 1914 – 15 väznený vo Viedni a v Brne. R. 1915 bol odvedený do 25. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády v Lučenci, v máji 1916 odvelený na východný front, v júli však prešiel na ruskú stranu. V auguste 1916 v Kyjeve vstúpil do vznikajúcich čs. légií v Rusku, bol zaradený do 1. čs. streleckého pluku Majstra Jana Husa. Dobrovoľne sa hlásil do prieskumných akcií, počas jednej z nich padol v boji. Nositeľ ruského vojenského vyznamenania Rád svätého Juraja 4. triedy (Orden Sviatogo Georgija 4 stepeni) a medaily Za hrdinstvo 4. triedy (Za geroizm 4 stepeni); povýšený do hodnosti práporčíka (in memoriam).

1622 – Karol X. Gustáv

Karol X. Gustáv, 8. 11. 1622 Nyköping – 13. 2. 1660 Göteborg, pochovaný v Štokholme — švédsky kráľ (od 1654) z falckej vetvy (Zweibrückenovci-Kleeburgovci) nemeckého rodu Wittelsbachovcov, vnuk Karola IX. (z dynastie Vasovcov), otec Karola XI. V mladosti dostal vojenskú výchovu, zúčastnil sa tridsaťročnej vojny a s hodnosťou generalissimus zastupoval Švédsko na rokovaniach pri podpise Vestfálskeho mieru (1648). R. 1649 ho kráľovná Kristína I. napriek vzájomným nezhodám vyhlásila za dediča trónu, vlády sa ujal po jej abdikácii (5. 6. 1654). Viedol úspešné vojny proti Poľsku a Dánsku (1655 – 58), švédske vojská dobyli nakrátko Varšavu i Krakov (časť poľskej šľachty ho vyhlásila za poľského kráľa), do konfliktu sa zamiešalo Brandenbursko a neskôr Rusko, ktoré ohrozovalo švédsku časť Livónska. V zime 1658 sa sústredil na dobytie Kodane, po smelom prechode cez zamrznutú rieku Malý Belt Švédi obsadili ostrovy a Roskildským mierom (26. 2. 1658) bolo Dánsko donútené vzdať sa takmer polovice svojho územia (prevažne na Škandinávskom polostrove). Ďalší pokus Švédska o ovládnutie Dánska narazil na odpor Nizozemska, Poľska, Brandenburska a Habsburgovcov (1658 – 59). Karol sa musel vzdať svojich ambícií a Kodanským mierom (27. 5. 1660) aj časti novonadobudnutých území (napr. ostrova Bornholm a stredného Nórska). Počas jeho panovania si Švédsko udržalo veľmocenské postavenie.

1923 – Kilby, Jack

Kilby, Jack (S. Clair), 8. 11. 1923 Jefferson City, Missouri – 20. 6. 2005 Dallas, Texas — americký fyzik, inžinier a vynálezca. R. 1947 – 58 pôsobil v laboratóriu firmy Globe Union Inc. v Milwaukee (Wisconsin), 1958 – 83 v spoločnosti Texas Instruments v Dallase (od 1970 nezávislý vynálezca a konzultant) a zároveň 1978 – 85 profesor na Texas A&M University v College Station. Zaoberal sa najmä navrhovaním, vývojom a miniaturizáciou elektronických obvodov a ich prvkov, autor vyše 50 patentov. R. 1958 počas pôsobenia v spoločnosti Texas Instruments vynašiel (nezávisle od R. N. Noycea) integrovaný obvod (čip, patentovaný 1959), 1965 vyvinul polovodičovú tepelnú tlačiareň a 1966 patentoval prenosnú (vreckovú) kalkulačku na báze integrovaného obvodu so schopnosťou sčitovania, odčitovania, násobenia a delenia. Zaoberal sa aj využívaním elektronických obvodov a elektronických prvkov vyrobených na báze kremíka na získavanie elektrickej energie zo slnečného svetla. Nositeľ mnohých ocenení, napr. Čestnej medaily (Medal of Honor, 1986) a ocenenia Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award, 1993) udeľovaných organizáciou IEEE (Institute of Electrical and Electronics Engineers). R. 1982 bol uvedený do siene slávy amerických vynálezcov v Akrone (Ohio). Nobelova cena za fyziku (2000) za podiel na vynáleze integrovaného obvodu.

1864 – Komissarževskaja, Vera Fiodorovna

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna, 8. 11. 1864 Petrohrad – 23. 2. 1910 Taškent — ruská herečka. Jedna z posledných predstaviteliek divadla hereckých hviezd 19. stor., jej herecký prejav je často porovnávaný s hereckým prejavom talianskej herečky E. Duseovej, nazývaná aj ruská Duseová. Pochádzala z divadelníckej rodiny, debutovala na ochotníckom javisku a po pôsobení v súkromných divadlách (Novočerkassk, Vilnius) získala angažmán v Alexandrinskom divadle v Petrohrade (1896 – 1902).

Jej herectvo vyjadrovalo nálady, bôle a etické hľadanie smerovania ruskej spoločnosti na prelome storočí a predstavovalo typ novej ženy smerujúcej k sebarealizácii a slobode. Preslávila sa ako Larisa (A. N. Ostrovskij: Nevesta bez vena, 1896), A. P. Čechov ju považoval za ideálnu predstaviteľku Niny vo svojej hre Čajka (1896; nazývaná aj Čajka ruskej scény). R. 1904 ako protiváhu Umeleckého divadla v Moskve založila v Petrohrade vlastné divadlo – Divadlo Komissarževskej (Teatr Komissarževskoj), v ktorom sa usilovala nájsť adekvátny umelecký výraz revolučných nálad spoločnosti. K spolupráci prizvala začínajúceho režiséra V. E. Mejerchoľda (1906 – 07) a umožnila mu realizovať program symbolistického divadla v Rusku; v jeho réžii úspešne hrala Beatrice (M. Maeterlinck: Sestra Beatrice, 1906). Konflikt medzi hereckým a režijným divadlom však napokon viedol k jej roztržke s Mejerchoľdom. R. 1902 a 1908 podnikla úspešné turné v USA a 1909 divadlo zatvorila. V záujme financovania projektu novej umeleckej školy uskutočnila 1909 – 10 sériu ďalších zahraničných zájazdov, počas ázijského turné zomrela na kiahne. Od 1959 je podľa nej nazvané Petrohradské štátne akademické divadlo V. F. Komissarževskej (Sankt-Peterburgskij gosudarstvennyj akademičeskij teatr imeni V. F. Komissarževskoj, založené 1942).