Výročia

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1975 – Adderley, Julian

Adderley [adrli], Julian, pseudonym Cannonball, 15. 9. 1928 Tampa, Florida – 8. 8. 1975 Gary, Indiana — americký černošský džezový altsaxofonista a skladateľ. Na verejnosti koncertoval od 1944, 1955 hral v orchestri Oscara Pettiforda (*1922, †1960), 1956 spolu s bratom, trubkárom Natom Adderleym (*1931, †2000), založil vlastnú skupinu, ktorá sa preslávila v celej Amerike. Vyšiel z hudby Ch. Parkera, neskôr si však vytvoril vlastný štýl a stal sa jedným z najvýznamnejších predstaviteľov hard bopu (→ bop) i novších džezových tendencií.

1921 – Aho, Juhani

Aho, Juhani, vl. m. Johannes Brofeldt, 11. 9. 1861 Lapinlahti, Sev. Savo – 8. 8. 1921 Helsinki — fínsky spisovateľ, predstaviteľ modernej fínskej literatúry začiatku 20. stor. Prispieval do časopisu Päivälehti a almanachov literárnej spoločnosti Mladé Fínsko (Nuori Suomi). Autor románov, noviel a drám, ktoré sa vyznačovali príklonom k realizmu a naturalizmu. V ranej tvorbe sa zaoberal problémami technického pokroku a industrializácie (prózy Keď otec kúpil lampu, Siihen aikaan, kun isä lampun osti, 1883; Železnica, Rautatie, 1884). V románe Pastorova dcéra (Papin tytär, 1885) sa venoval problémom postavenia žien vo fínskej spoločnosti. K posledným dielam Ahovho realistického obdobia patria poviedka Prebudienie (Heränneitä, 1894) a román Jar a návrat zimy (Kevät ja takatalvi, 1906). V prózach Hobliny (Lastuja, 1891) a Nové hobliny (Uusia lastuja, 1892) a v románe Panu (1897) patriacich do novoromantického obdobia, ktoré sú charakteristické ornamentálnym štýlom a lyrickosťou, poukázal na napätú politickú situáciu a konflikty medzi pohanstvom predkov a kresťanstvom. Ahova zbierka esejí a poviedok Môj ľud z jalovca (Katajinen kansani, 1901) sa vyznačuje patriotizmom a román Juha (1911), ktorý opisuje príbeh lásky a nevery, spojením realistických a novoromantických postupov.

1848 – Amoros y Ondeano, Francisco

Amoros y Ondeano, Francisco, markíz, 1770 – 8. 8. 1848 — španielsky dôstojník, bonapartista, veliteľ vojenského telovýchovného ústavu v Madride. Po porážke Napoleona I. Bonaparta emigroval do Paríža, kde 1820 založil vojenský telovýchovný ústav, do jeho zrušenia 1837 jeho riaditeľ, neskôr majiteľ súkromného ústavu, v ktorom zaviedol lekársku kontrolu cvičencov a telesnú výchovu budoval na vedeckom základe. Autor Príručky telesnej, gymnastickej a morálnej výchovy (Manuel d’éducation physique, gymnastique et morale, 1830).

1944 – Bandrowski-Kaden, Juliusz

Bandrowski-Kaden, Juliusz, aj Kaden–Bandrowski, 24. 2. 1885 Rzeszów – 8. 8. 1944 Varšava — poľský prozaik a publicista. Vyšiel z poetiky modernizmu, o čom svedčia romány Nešikovník (Niezguła, 1911) a Prach (Proch, 1913) i zbierka poviedok Zamestnania (Zawody, 1911). Počas 1. svetovej vojny vstúpil do légií J. Piłsudského a stal sa propagátorom jeho snáh a ideí. Po vojne pôsobil vo významných politických a kultúrnych funkciách. V románe Oblúk (Łuk, 1919; sfilmovaný 1987, réžia Jerzy Domaradzki) pranieroval atmosféru Krakova počas 1. svetovej vojny. V ďalšej literárnej tvorbe analyzoval problém politickej moci a jej vplyvu na formovanie ľudskej psychiky a spoločenských vzťahov: v románe Generál Barč (Generał Barcz, 1923) opísal formovanie obnoveného poľského štátu a morálnu legitimitu jeho vládnucej vrstvy. Vo svojom najrozsiahlejšom románe Čierne krídla (Czarne skrzydła, 2 časti, časopisecky 1925 – 26, knižne 1928 – 29; slov. 1983; sfilmovaný 1963, réžia Ewa Petelská, Czeslaw Petelski) vykreslil metódou karikatúry vykorisťovanie sliezskych baníkov zahraničnými investormi a ich úzku spoluprácu so skorumpovanou políciou. Román Matúš Bigda (Mateusz Bigda, 1933) je obrazom poľského parlamentarizmu. Verným zobrazením sociálnych a politických rozporov dospel ku kritike kapitalistického vykorisťovania, v ktorej uplatnil prvky naturalistickej a expresionistickej prózy. Zomrel na následky zranenia počas Varšavského povstania.

1928 – Bárta, Lubor

Bárta, Lubor, 8. 8. 1928 Lubná – 5. 11. 1972 Praha — český skladateľ a klavirista. R. 1948 – 52 študoval skladbu u J. Řídkého na AMU v Prahe. Jeho tvorbu ovplyvňovali podnety vychádzajúce z hudby I. Stravinského a B. Bartóka a postupne ju obohatil o osobitú invenciu. Jeho tvorivý profil charakterizujú tri symfónie (1955, 1969, 1972), inštrumentálne koncerty, tri sláčikové kvartetá (1950, 1956, 1966), dve dychové kvintetá (1956, 1969), tri sonáty pre klavír (1956, 1961, 1971) a i.

1748 – Gmelin, Johann Friedrich

Gmelin, Johann Friedrich, 8. 8. 1748 Tübingen – 1. 11. 1804 Göttingen — nemecký lekár a prírodovedec, otec L. Gmelina, synovec J. G. Gmelina. Od 1773 profesor filozofie a medicíny na univerzite v Göttingene, od 1778 aj chémie, botaniky a mineralógie. Autor prác Všeobecné dejiny jedov (Allgemeine Geschichte der Gifte, 1776 – 77, 3 zväzky), Úvod do farmácie (Einleitung in die Pharmacie, 1781) a Dejiny chémie (Geschichte der Chemie, 3 zväzky, 1797 – 99).

1937 – Halász, Andrej

Halász [-lás], Andrej, aj Ondrej, 8. 8. 1937 Košice – 19. 2. 2016 Praha — slovenský tanečník, choreograf, baletný majster a pedagóg, manžel Marileny Halászovej. R. 1965 absolvoval štúdium pedagogiky tanca u M. Halászovej na VŠMU v Bratislave. R. 1955 – 57 člen a 1959 – 61 sólista SĽUK-u, 1957 – 59 člen VUS-u, 1961 – 68 sólista Baletu SND v Bratislave, 1969 – 76 baletu Štátneho divadla v Košiciach. Spoluzakladateľ a 1975 – 81 vedúci tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach, 1981 – 84 pedagóg Music and Ballet School v Bagdade, od 1984 pedagóg repetítor v Pražskom komornom balete, neskôr na Tanečnom konzervatóriu a na Katedre tanca Hudobnej fakulty AMU v Prahe. Postavy: Barmalej (Doktor Jajbolí, 1973), Dionýzos (Valpurgina noc, 1963, 1969), Abderachman (Raymonda, 1965), Albert (Giselle, 1966, 1972), Rotbart, Princ Siegfried (Labutie jazero, 1964, 1972), Človek (Deviata vlna, 1967), Princ Désiré (Spiaca krásavica, 1970), Toreador (Carmen, 1974) a i. Ako choreograf v Štátnom divadle v Košiciach s M. Halászovou realizovali baletné inscenácie Carmen (G. Bizet – R. Ščedrin, 1974), Zázračný mandarín (B. Bartók, 1974), Slovanské tance (A. Dvořák, 1977), Luskáčik (P. I. Čajkovskij, 1978) a i. a 1983 v Bagdade vo svetovej premiére na vlastné libreto pôvodný balet irackej skladateľky Agnes Bashirovej Sindibád.

1705 – Hartley, David

Hartley [hártli], David, 8. 8. 1705 Armley, Yorkshire – 28. 8. 1757 Bath, Somerset — anglický psychológ a lekár. Vďaka svojim anatomickým výskumom mozgu a nervovej sústavy sa stal jedným zo zakladateľov asociačnej psychológie (→ asocianizmus), ktorá sa s neskoršími modifikáciami stala integrálnou súčasťou moderných psychologických teórií. Autor diela Pozorovania človeka, jeho konštrukcie, povinnosti a očakávaní (Observations on Man, His Frame, His Duty, and His Expectations, 1749).

1933 – Hlavatá, Irena

Hlavatá, Irena, 8. 8. 1933 Valča, okres Martin — slovenská ekonómka, manželka E. Hlavatého. R. 1959 – 98 pôsobila na Národohospodárskej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave, 1994 – 97 vedúca Katedry peňažníctva (v súčasnosti Katedra bankovníctva a medzinárodných financií, od 1998 pôsobila na Fakulte managementu UK v Bratislave; 1991 profesorka. R. 1967 – 69 súčasne špecialistka na menovú politiku a menovú analýzu a prognózu v Štátnej banke československej v Bratislave. Absolvovala viaceré študijné a prednáškové pobyty. Zodpovedná riešiteľka a spoluriešiteľka výskumných a grantových úloh vo viacerých inštitúciách. Členka viacerých odborných komisií. Založila a viedla Inštitút financií a bankovníctva, spol. s r. o. v Bratislave (1997 – 2009). Jej významnými teoretickými príspevkami sú teória menovej rovnováhy a stability i cenovej relativity, nové definovanie meny ako ekonomickej tovarovej jednotkovej miery odvodenej od produktivity práce, rozpracovanie metódy menovej analýzy ako analýzy vývoja kúpnej sily a inflácie. Autorka 25 vysokoškolských skrípt, 70 príspevkov v odborných časopisoch a monografií Menová analýza (1983), Financie a mena (1990), Menová teória a politika (1996), Menová analýza a prognóza (1998) a Peniaze a bankovníctvo (2003).

1925 – Izetbegović, Alija

Izetbegović [-vič], Alija, 8. 8. 1925 Bosanski Šamac – 19. 10. 2003 Sarajevo — bosniansky právnik a politik. Počas 2. svetovej vojny sa zúčastňoval na aktivitách moslimských organizácií (Mladi Muslimani), začo bol krátko po skončení vojny odsúdený na 3 roky väzenia. R. 1956 absolvoval na Sarajevskej univerzite štúdium práva a politicky sa neangažoval. R. 1970 vydal manifest Islamská deklarácia, politicko-náboženský program, resp. teokratický projekt, ktorý sa zakladal na revitalizácii islamských spôsobov a tradícií. R. 1980 naň nadviazal knihou Islam medzi Východom a Západom, čím sa dostal do rozporu s vtedajšou juhoslovanskou nomenklatúrou. Bol obvinený z fundamentalizmu, šírenia islamského nacionalizmu a pokusu vytvoriť islamský štát a 1983 odsúdený na 14 rokov väzenia. Viedlo to však aj k nárastu jeho popularity a v období liberálnych zmien v SFRJ bol 1988 prepustený. Stal sa zakladateľom a predsedom Strany demokratickej akcie (Stranka demokratske akcije, SDA), ktorá v prvých pluralitných parlamentných voľbách 1990 získala 33 % mandátov. R. 1990 – 92 predseda predsedníctva Bosny a Hercegoviny (v rámci SFRJ), po vyhlásení jej nezávislosti 1992 – 96 prezident. Počas občianskej vojny, ktorej sa neúspešne snažil vyhnúť, sa napriek nerozhodnosti stal pre bosnianskych Moslimov otcovským symbolom (prezývka Dedo), naopak, pre Chorvátov a Srbov symbolom vojny. Počas rokovaní dôsledne odmietal rozdelenie krajiny podľa národnostného kľúča, presadzoval štát založený na centralizovanej správe. Na základe podpisu Daytonskej mierovej dohody 1995 bol donútený pristúpiť na rozdelenie Bosny a Hercegoviny na dve entity podľa etnického princípu, dosiahol však, že Moslimovia sú uznanou súčasťou štátu. R. 1996 – 2000 predseda trojčlenného Predsedníctva (za Moslimov). R. 2000 odstúpil z úradu zo zdravotných dôvodov.

1880 – Jegorovová, Ľubov Nikolajevna

Jegorovová (Jegorova), Ľubov Nikolajevna, 8. 8. 1880 Petrohrad – 18. 8. 1972 Paríž — ruská tanečnica. R. 1898 absolvovala Baletnú školu v Petrohrade (pedagóg E. Cecchetti). R. 1898 – 1917 členka, sólistka a primabalerína Mariinského divadla v Petrohrade. Od 1917 tancovala v Ballets Russes de Serge Diaghilev. Stvárnila postavy Giselle, Myrty (Giselle), Medory (Korzár), Raymondy (Raymonda), Odetty-Odílie (Labutie jazero), Quitrie (Don Quijote), Paquity (Paquita), Francescy (Francesca da Rimini), Aurory (Spiaca krásavica) a i. R. 1923 otvorila Školu tanca v Paríži, 1937 založila skupinu Les Ballets de la Jeunesse. Z jej žiakov vynikli o. i. G. Skibine a J. Charratová.

1905 – Jolivet, André

Jolivet [žolive], André, 8. 8. 1905 Paríž – 20. 12. 1974 tamže — francúzsky skladateľ. Študoval harmóniu a kontrapunkt u Paula Le Flema (*1881, †1984) a kompozíciu a inštrumentáciu u E. Varèsa. R. 1936 bol jedným zo zakladateľov skupiny Mladé Francúzsko, popri O. Messiaenovi patril k jej najvýznamnejším členom. R. 1945 – 59 pôsobil ako hudobný riaditeľ divadla Comédie-Française v Paríži, 1966 – 70 ako profesor kompozície na parížskom konzervatóriu. Autor žánrovo bohatej orchestrálnej, scénickej, koncertantnej i komornej hudby, napr. 3 symfónií (1953, 1959, 1964), Trois chants des hommes (1937), Soir et Défilé pre dychové nástroje (1937), Cinq danses rituelles (1939), Symphonie des danses (1940), Psyché (1946) a Suite transocéane (1955), teoretických prác, napr. Odpoveď do ankety (Réponse à une enquête: André Jolivet ou la magie expérimentale, 1946) a L. van Beethoven (1955), ako aj komentárov k dielam L. van Beethovena, H. Berlioza, F. Liszta, F. Mendelssohna-Bartholdyho, W. A. Mozarta a R. Wagnera. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Veľkej hudobnej ceny mesta Paríž (1951) a Veľkej medzinárodnej ceny skladateľov (1954).

1897 – Kardoss, Dušan Jaroslav

Kardoss [-doš], Dušan Jaroslav, pseudonym Dušan Oravský, 8. 8. 1897 Dolný Kubín – 8. 11. 1916 na rieke Stochod (prítok rieky Pripiať) pri obci Vitoniž, pochovaný v obci Trysten (neďaleko mesta Luck), Volynská oblasť, Ukrajina — československý legionár. R. 1914 začal študovať na ČVUT v Prahe, krátko po vypuknutí 1. svetovej vojny bol rakúskou políciou zatknutý a vyšetrovaný pre slovanofilské názory a 1914 – 15 väznený vo Viedni a v Brne. R. 1915 bol odvedený do 25. pešieho pluku rakúsko-uhorskej armády v Lučenci, v máji 1916 odvelený na východný front, v júli však prešiel na ruskú stranu. V auguste 1916 v Kyjeve vstúpil do vznikajúcich česko-slovenských légií v Rusku, bol zaradený do 1. československého streleckého pluku Majstra Jana Husa. Dobrovoľne sa hlásil do prieskumných akcií, počas jednej z nich padol v boji. Nositeľ ruského vojenského vyznamenania Rád svätého Juraja 4. triedy (Orden Sviatogo Georgija 4 stepeni) a medaily Za hrdinstvo 4. triedy (Za geroizm 4 stepeni); povýšený do hodnosti práporčíka (in memoriam).

1927 – Kazakov, Jurij Pavlovič

Kazakov, Jurij Pavlovič, 8. 8. 1927 Moskva – 29. 11. 1982 tamže — ruský spisovateľ. R. 1946 – 51 študoval hudbu (hral v džezových a symfonických orchestroch), 1953 – 58 literatúru na Literárnom inštitúte M. Gorkého v Moskve. Predstaviteľ ruskej lyrickej prózy, v tvorbe nadviazal na tradície lyrizmu A. P. Čechova, I. Bunina a K. Paustovského, ktoré najvýraznejšie rozvinul v novele Jeseň v dubových lesoch (Oseň v dubovych lesach, 1969). Jeho poviedky Modré a zelené (Goluboje i zeľonoje, 1956), Artur – poľovný pes (Arktur – gončij pios, 1957), Maňka (M., 1958), Na zastávke (Na polustanke, 1959), Po ceste (Po doroge, 1961) a i. sú charakteristické prevahou lyrickej zložky nad epickou (hlavný hrdina, opisy prírody), ako aj jemnou a detailnou analýzou človeka. V 60. rokoch 20. stor. uskutočnil viacero ciest do severných častí ZSSR po stopách M. Prišvina, zaujímal sa aj o pamiatky ruskej minulosti. Svoje zážitky zachytil v zbierke čŕt Severský denník (Severnyj dnevnik, 1961 – 73). V slovenčine vyšli výbery z Kazakovej tvorby pod názvom Modré a zelené (1961) a Adam a Eva (1979) v preklade Nade Szabovej.

1836 – Kocian, Anton

Kocian, Anton, aj Kocyan, Koczyan, 8. 8. 1836 Maków Podhalański, Malopoľské vojvodstvo – 22. 12. 1916 Mokraď, dnes miestna časť Dolného Kubína — poľský lesník, zoológ, preparátor a vynikajúci znalec tatranskej prírody; otec Antona Kociana, starý otec Ľudovíta Kociana. R. 1859 – 70 pôsobil v Zakopanom, 1871 – 1910 lesník Oravského komposesorátu v Oraviciach a v Zuberci. Na Oravu bol pozvaný najmä ako výborný preparátor zvierat, jeho preparáty vytvorili základ zoologických zbierok Oravského vlastivedného múzea (dnes súčasť Oravského múzea Pavla Országha Hviezdoslava), Karpatského múzea (dnes Podtatranské múzeum) v Poprade a Tatranského múzea v Zakopanom, sú aj v múzeách v Budapešti, Krakove, vo Ľvove, v Berlíne, Londýne, vo Varšave, Viedni a i. Zaoberal sa najmä vtákmi a cicavcami, jeho publikácie aj zbery sú považované za základný zdroj informácií o vtedajšej faune Tatier. Autor 19 vedeckých článkov uverejnených vo vedeckých časopisoch v Rakúsko-Uhorsku a Nemecku i mnohých fenologických hlásení o prílete a odlete vtáčích druhov.