Výročia

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1898 – Acker, Achille van

Acker [aker], Achille van, 8. 4. 1898 Bruggy – 10. 7. 1975 tamže — belgický socialistický politik. Aktivizoval sa v odborovom hnutí, účastník odboja v 2. svet. vojne. Po jej skončení minister vo viacerých vládach. Ako ministerský predseda 1945 – 46 viedol obnovu vojnou zničenej krajiny, v druhom funkčnom období 1954 – 58 sa pričinil o zníženie napätia medzi ľavicou a kráľovským dvorom.

1935 – Aleš, Pavel

Aleš, Pavel, 8. 4. 1935 Řimice, okres Olomouc — pravoslávny teológ, protojerej. Od 1960 kňaz, od 1971 pôsobil na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove, 1976 – 84 vedúci Katedry systematickej teológie, od 1984 Katedry cirkevných dejín, 1978 profesor; 1984 – 92 viackrát prodekan, od 1992 vedúci detašovaného pracoviska fakulty v Olomouci. Autor vysokoškolských učebníc, monografií, vedeckých, odborných a populárnych článkov, prednášal na domácich a medzinárodných konferenciách, 1980 – 90 člen komisie Viera a poriadok Svetovej rady cirkví a medzinárodnej komisie pre dialóg medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou.

1993 – Andersonová, Marian

Andersonová [endrsn-] (Anderson), Marian, 27. 2. 1897 Philadelphia, Pensylvánia – 8. 4. 1993 Portland, Oregon — americká speváčka (alt). R. 1925 ako víťazka súťaže operných spevákov vystúpila s Newyorskou filharmóniou. R. 1933 triumfovala v Európe, 1955 debutovala ako prvá černoška v Metropolitnej opere (Ulrika v Maškarnom bále). Vystupovala výlučne na koncertných pódiách, oceňovaná pre svoje nevšedné hlasové a interpretačné vlastnosti. Nositeľka mnohých ocenení.

1938 – Annan, Kofi

Annan, Kofi, 8. 4. 1938 Kumasi – 18. 8. 2018 Bern — ghanský diplomat a politik. Študoval vo Švajčiarsku a v USA. Od 1962 pôsobil v štruktúre orgánov a organizácií OSN, o. i. pracoval v Hospodárskej komisii OSN pre Afriku a v Úrade vysokého komisára Spojených národov pre utečencov. Profesionálne činný najmä v oblasti ekonomiky a mierových operácií (od novembra 1995 do marca 1996 osobitný poverenec pre bývalú Juhosláviu); pôsobil aj ako poradca generálneho tajomníka OSN. R. 1996 zvolený za generálneho tajomníka OSN, 2001 (29. júna) ho Valné zhromaždenie OSN potvrdilo na ďalšie päťročné obdobie, v úrade do 31. decembra 2006. R. 2004 kritizoval americkú inváziu do Iraku, ktorú označil za nelegálnu a v rozpore s Chartou OSN, 2004 – 05 čelil kritike za korupčný škandál v programe Ropa za potraviny (nedostatočný dohľad a pomalá reakciu naň), 2006 sa výrazne angažoval v úlohe sprostredkovateľa vo vojne medzi Libanonom a Izraelom (izraelských vojakov na území Libanonu nahradili jednotky mierovej misie OSN – UNIFIL), 2008 sa zapojil do rokovaní medzi kenskou vládou a opozíciou počas povolebných nepokojov. Začiatkom 2012 bol vymenovaný za mimoriadneho vyslanca OSN pre Sýriu. Nobelova cena mieru (2001).

1928 – Babčan, Ján

Babčan, Ján, 8. 4. 1928 Závodie, dnes mestská časť Žiliny – 26. 12. 2016 Bratislava — slovenský geochemik. R. 1952 – 67 pracovník Ústavu pre výskum rúd v Kutnej Hore, od 1967 pôsobil na Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, 1973 – 81 riaditeľ Geologického ústavu Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského (dnes Ústav laboratórneho výskumu geomateriálov) v Bratislave; 1978 DrSc., 1981 profesor.

Špecializoval sa na fyzikálnu a analytickú geochémiu, zaoberal sa technológiou nerastných surovín a experimentálnym modelovaním geochemických procesov. Autor vysokoškolských učebníc, vedeckých a odborných štúdií: Základy fyzikálnej geochémie (1984), Vývoj v anorganickej prírode (1987), Neživý svet (2008), Skleníkové systémy a prírodné javy (2011) a i.

1889 – Hanák, Antonín

Hanák, Antonín, 8. 4. 1889 Pačlavice – 13. 9. 1935 Zlín — český lekár, fyziológ. Od 1919 pôsobil vo Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1924 – 30 jeho prednosta, 1930 – 35 prednosta Fyziologického ústavu a profesor fyziológie na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1924 mimoriadny, 1930 univerzitný profesor. Zaoberal sa fyziológiou krvi a krvného obehu, fyziologickými zmenami vo svaloch pri fyzickej práci, patofyziológiou obličiek a biologickým významom solí pre ľudský organizmus. Autor vysokoškolskej učebnice Učebnice fysiologie pro lékaře a mediky 1 – 2 (1930 – 34, 2. diel spoluautor) a vedeckých štúdií v odborných časopisoch. Podpredseda Spolku českých lekárov a Československej kardiologickej spoločnosti, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej.

1944 – Hein, Christoph

Hein [hajn], Christoph, 8. 4. 1944 Heinzendorf, dnes Jasienica, Poľsko — nemecký spisovateľ. R. 1971 – 79 dramaturg v berlínskom divadle Volksbühne, kde bola 1974 inscenovaná jeho hra Schlötel alebo No čo už (Schlötel oder Was solls, vydaná 1981), v ktorej zobrazil podobne ako v hrách Cromwell (uvedená 1980, vydaná 1981), Lassalle sa pýta pána Herberta na Soňu (Lassalle fragt Herr Herbert nach Sonja, uvedená 1980, vydaná 1981) a Rytieri okrúhleho stola (Die Ritter der Tafelrunde, vydaná i uvedená 1989; sfilmovaná 1990, réžia Fritz Bornemann) každodenné problémy v bývalej NDR.

Ako prozaik debutoval zbierkou poviedok Pozvanie na Lever Bourgeois (Einladung zum Lever Bourgeois, 1980), ktorá vyšla aj v NSR v skrátenej verzii pod názvom Cesta nocou a skoré ráno (Nachtfahrt und früher Morgen, 1982). Autor ironicko-kritických reflexií Cudzí priateľ (Der fremde Freund, 1982; slov. 1989), románov Hornov koniec (Horns Ende, 1985; slov. 1988), Hráč tanga (Der Tangospieler, 1989; sfilmovaný 1991, réžia Roland Gräf), Willenbrock (2000; sfilmovaný 2005, réžia Andreas Dresen), Osídlenie (Landnahme, 2004; slov. 2006), Záhrada detstva (In seiner frühen Kindheit ein Garten, 2005), Pani Pavla Trousseanová (Frau Paula Trousseau, 2007), Weiskernov odkaz (Weiskerns Nachlass, 2011), Vzdor (Trutz, 2017), zbierky článkov a príhovorov z 1987 – 90 Piaty základný počtový úkon (Die fünfte Grundrechenart, 1990), autobiografie Od úplného začiatku (Von allem Anfang an, 1997).

R. 1998 – 2000 predseda nemeckého PEN klubu. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (2002).

1912 – Henieová, Sonja

Henieová (Henie), Sonja, 8. 4. 1912 Oslo – 12. 10. 1969 (v lietadle z Paríža do Osla) — nórska krasokorčuliarka. Jedna z najslávnejších korčuliarok v histórii svetového krasokorčuľovania. Trojnásobná olympijská víťazka na zimných olympijských hrách v Sankt Moritzi 1928, Lake Placide 1932 a Garmisch Partenkirchene 1936. Majsterka sveta 1927 – 36 a 6-násobná majsterka Európy. Vniesla revolučné zmeny do choreografie voľnej jazdy, zaviedla módu krátkych sukničiek a bielych krasokorčuliarskych topánok. Po skončení športovej kariéry žila 1938 – 53 v Hollywoode, kde nakrútila 13 filmov. Hrala v nenáročných revuálnych príbehoch, ktorých dej tvoril len kulisu jej krasokorčuliarskeho umenia. Jej najúspešnejším filmom je (aj zásluhou vynikajúcej hudby v podaní orchestra G. Millera) Zasnežená romanca (Sun Valley Serenade, 1941). Účinkovala aj vo filmoch Kráľovná ľadu (One in a Million, 1936), Na tenkom ľade (Thin Ice, 1937), Šťastné pristátie (Happy Landing, 1938), Biely karneval (My Lucky Star, 1938), Melódia na korčuliach (Second Fiddle, 1939), Zimný čas (Wintertime, 1943), S radosťou (It’s a Pleasure, 1945), Grófka Monte Christo (The Countess of Monte Cristo, 1948) a Hello, Londýn (Hello, London, 1958). Neskôr, až do konca 50. rokov 20. stor., vystupovala v ľadovej revue.

2018 – Herz, Juraj

Herz [herc], Juraj, 4. 9. 1934 Kežmarok – 8. 4. 2018 Praha — český režisér a herec slovenského pôvodu. Študoval fotografiu na Umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, 1954 – 58 réžiu a bábkoherectvo na DAMU v Prahe. R. 1960 – 61 pôsobil ako herec a režisér v divadle Semafor, 1961 – 87 pracoval vo Filmovom štúdiu Barrandov, kde začínal ako asistent réžie, samostatne režíroval od 1965. Hoci sa podieľal na filmovom manifeste tzv. československej novej vlny v projekte Perličky na dně (1967), v jej duchu netvoril. Herzova prvá samostatná stredometrážna snímka Sběrné surovosti (1965, nezachované) nakrútená podľa poviedky B. Hrabala sa do finálnej verzie Perličiek na dne nedostala. Jeho najvýznamnejší film nakrútený podľa rovnomenného románu Ladislava Fuksa (*1923, †1994), čierna komédia Spalovač mrtvol (1968) z prostredia krematória, bol v čase vzniku zakázaný politickou cenzúrou a premietal sa až po 1989. Herz nakrúcal žánrovo rôznorodé filmy a popri režírovaní aj hral. S výnimkou hlavnej úlohy vo filme Kulhavý ďábel (1968), ktorý taktiež režíroval, stvárnil menšie a epizódne úlohy vo vlastných filmoch alebo vo filmoch iných režisérov. Po problémoch s výrobou a následnou cenzúrou filmu Straka v hrsti (1983, premietaný 1991; hudbu zložila a nahrala skupina Pražský výběr) žil od 1987 v Mníchove, kde pôsobil ako režisér televíznych filmov. Koncom 90. rokov 20. storočia sa presťahoval do Prahy. Režíroval filmy Sladké hry minulého leta (1969, televízny film, podľa G. de Maupassanta, ocenený Zlatou nymfou na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle), Petrolejové lampy (1971), Morgiana (1972), Holky z porcelánu (1974), Holka na zabití (1975), Den pro mou lásku (1976), Deváté srdce (1978), Panna a netvor (1978), Křehké vztahy (1979), Buldoci a třešně (1981), Upír z Feratu (1982), Sladké starosti (1984), Zastihla mě noc (1985), Galoše šťastia (1986), Žabí princ (Froschkönig, 1990), Lanovka (Die Drahtseilbahn, 1991), Hlúpa Augustína (Die dumme Augustine, 1992), Cisárove nové šaty (Des Kaisers neue Kleider, 1994), Pasáž (Passage, 1997); Experiment z televízneho seriálu Černí andělé (2001), televízny seriál Černí baroni (2003), televízny film Tajné sny (2004), horor T.M.A. (2009) a historickú drámu Habermannův mlýn (2010). Nositeľ Radu bieleho dvojkríža II. triedy (2017).

1904 – Hicks, John Richard

Hicks [hiks], John Richard, sir, 8. 4. 1904 Leamington Spa, Warwickshire – 20. 5. 1989 Blockley, Gloucestershire — britský ekonóm, jeden z najvplyvnejších ekonómov 20. storočia. R. 1926 – 35 prednášal ekonómiu na London School of Economics, 1935 – 38 na Cambridgeskej univerzite, 1938 – 46 profesor politickej ekonómie na univerzite v Manchestri, od 1950 na Oxfordskej univerzite, od 1965 emeritný profesor. Spočiatku sa venoval ekonómii práce. Rozvinul teóriu spotrebiteľského dopytu rozpracovaním kategórií hraničnej miery substitúcie a transformácie i model všeobecnej ekonomickej rovnováhy L. M. E. Walrasa a zahrnul teóriu kapitálu a úroku do analýzy rovnovážnych stavov, čím nadviazal na odkaz lausannskej školy. Vypracovaním kompenzačných kritérií (neskôr nazvaných Kaldorova-Hicksova efektívnosť) slúžiacich na porovnanie vplyvu alternatívnych hospodársko-politických opatrení na blahobyt spoločnosti významne prispel k rozpracovaniu ekonómie blahobytu. Ako jeden z prvých podal formalizovaný výklad Keynesovej ekonomickej teórie. Hicksov-Hansenov IS-LM model opisuje ekonomiku ako stav rovnováhy na trhu peňazí, statkov a služieb a kapitálu. R. 1980 Hicks tento model kritizoval, keď poukázal na to, že neberie do úvahy niektoré dôležité prvky Keynesovej teórie najmä vo vzťahu k neistote. Hlavné diela: Teória miezd (Theory of Wages, 1932), Hodnota a kapitál (Value and Capital, 1939), Príspevok k teórii obchodného cyklu (A Contribution to the Theory of the Trade Cycle, 1950), Teória hospodárskych dejín (A Theory of Economic History, 1969), Kauzalita v ekonómii (Causality in Economics, 1979), Trhová teória peňazí (A Market Theory of Money, 1989). Od 1942 člen Britskej akadémie, od 1948 Kráľovskej švédskej akadémie, od 1958 Americkej akadémie, 1960 – 62 prezident Royal Economic Society. R. 1964 mu bol udelený šľachtický titul. Držiteľ čestných doktorátov viacerých britských i zahraničných univerzít. Nobelova cena za ekonómiu (1972, s K. Arrowom) za priekopnícky prínos k rozpracovaniu teórie všeobecnej ekonomickej rovnováhy a k rozvoju teórie ekonómie blahobytu.

1937 – Kačala, Ján

Kačala, Ján, 8. 4. 1937 Dobšiná, okres Rožňava — slovenský jazykovedec a vysokoškolský pedagóg. R. 1958 – 63 pôsobil na Gymnáziu v Pezinku, 1963 – 92 v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (1981 – 91 riaditeľ), od 1992 pôsobí na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (od 1993 vedúci Katedry slovenského jazyka a literatúry, 1998 – 2004 Katedry slovenského jazyka) a 1997 – 2013 aj na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave; 1983 DrSc., 1995 profesor. Externe pôsobil na katedrách slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach (1970 – 74), na Pedagogickej fakulte v Nitre (1970 – 74, 1987 – 89) a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1991 – 92). R. 1988 – 90 člen Predsedníctva SAV, 1987 člen korešpondent SAV, 1988 člen korešpondent ČSAV. R. 1996 – 99 predseda, neskôr člen Ústrednej jazykovej rady (poradného orgánu ministra kultúry SR), 1995 – 99 predseda Akreditačnej komisie (poradného orgánu vlády SR).

Zaoberá sa spisovným slovenským jazykom, predovšetkým slovenskou aj všeobecnou syntaxou, sémantickou syntaxou, lexikológiou, lexikografiou, dejinami spisovnej slovenčiny, teoretickými a praktickými otázkami jazykovej kultúry, ako aj teoretickými otázkami jazykovedy. Autor monografií Doplnok v slovenčine (1971), Sloveso a sémantická štruktúra vety (1989), Slovenčina vec politická? (1994), Návrat ku koreňom. Komentáre, úvahy, príhovory z rokov 1990 – 1994 (1994), Kultúrne rozmery jazyka (1997), Spisovná slovenčina v 20. storočí (1998), Syntaktický systém jazyka (1998), Slovenčina pri míľnikoch slovenských dejín (2002), Systém jazykových kategórií (2006), Slovenčina v literárnej praxi (2006), Dvojčlenné a jednočlenné vety v slovenčine (2009), Zložené útvary v jazyku (2010), Profily slovenských jazykovedcov 20. storočia (2011), K podstate vety (2012), Syntagmatický slovosled v slovenčine (2013), Jazykové kategórie v slovenčine (2014), Jazyk majstrov (2014), State o slovenskej kvantite a rytmickom zákone (2014), Teória vetného člena (2015), Osobnosti slovenskej jazykovedy v 20. storočí (2017), Polopredikatívne konštrukcie v slovenčine (2017) a Vyjadrovanie posesívnych vzťahov v slovenčine (2018), ako aj vyše 500 vedeckých štúdií uverejnených v domácich a v zahraničných časopisoch, spoluautor 5. zväzku Slovníka slovenského jazyka (1965), spoluautor a hlavný redaktor Krátkeho slovníka slovenského jazyka (1987), vedúci autorského kolektívu pripravujúceho Pravidlá slovenského pravopisu (1991), spoluautor Encyklopédie jazykovedy (1993), Náčrtu dejín spisovnej slovenčiny (2001), Prehľadu dejín spisovnej slovenčiny (2006) a súboru štúdií Interdisciplinárne aspekty cestopisných próz Martina Kukučína Prechádzka po Patagónii a Dojmy z Francúzska (Aspectos interdisciplinarios de los libros de viajes de Martin Kukučín Paseo por la Patagonia e Impresiones de Francia, 2017).

R. 1983 – 92 predseda pravopisnej a 1986 – 92 Ortoepickej komisie JÚĽŠ SAV, dlhoročný funkcionár vedeckých kolégií SAV pre jazykovedu, 1982 – 90 podpredseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri JÚĽŠ SAV. Člen redakčných rád a hlavný redaktor časopisov Kultúra slova (1971 – 91) a Jazykovedný časopis (1991 – 93). Člen a predstaviteľ vedeckých rád, orgánov a komisií viacerých vysokých škôl a domácich i medzinárodných vedeckých spoločností. Nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy (2011).

1810 – Kadavý, Ján

Kadavý, Ján, 8. 4. 1810 Jestřebí, dnes Jestřabí v Krkonoších, okres Semily – 11. 8. 1883 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský učiteľ, hudobný skladateľ, zbormajster, vydavateľ a osvetový pracovník českého pôvodu. Študoval na gymnáziách v Trnave a Modre, na evanjelickom lýceu v Bratislave a v učiteľských ústavoch v Jičíne a Prahe. Pôsobil ako učiteľ v Čechách (v Mydliciach, Jičíne, Rudníku neďaleko Trutnova), 1839 – 47 na slovenskej evanjelickej škole v Pešti (u J. Kollára), 1851 – 56 v Liptovskom Mikuláši, 1858 – 67 v Nemeckej Ľupči (dnes Partizánska Ľupča) a 1871 – 75 na slovenskom gymnáziu v Martine, súčasne 1873 – 83 zbormajster Slovenského spevokolu v Martine. Prostredníctvom J. Kollára sa zoznámil s J. Kráľom, A. Sládkovičom, J. M. Hurbanom, V. Paulinym-Tóthom, G. K. Zechenterom-Laskomerským a inými slovenskými básnikmi a spisovateľmi a pod jeho vplyvom sa stal hlásateľom všeslovanskej vzájomnosti. Redakčne sa podieľal na vydaní niektorých Kollárových diel (Cestopis obsahujíci cestu do Horní Itálie, 1843; Nedělní, svátečné a příležitostné kázně a řeči, 2. zväzok 1844; Slávy dcera, 1845) a ako editor aj na vydaní diel iných slovenských autorov, napr. Ľudovíta Žellu (*1809, †1873; Básně, 1842), B. P. Červenáka (Zrcadlo Slovenska, 1844) a J. M. Hurbana (Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V Pešti vydal spis Vzájemnost ve příkladech mezi Čechy, Moravany, Slováky, Slezáky i Lužičany (1843), v ktorom obhajoval Kollárovu myšlienku jazykovej a literárnej jednoty Čechov a Slovákov. Pod vplyvom štúrovcov sa s Kollárom názorovo rozišiel, angažoval sa za uzákonenie spisovnej slovenčiny (účastník porád v Hlbokom 11. – 16. 7. 1843), v ktorej 1845 vydal svoju Čítanku pre malje ďjetki a knižku pre roľníkov a remeselníkov Prjaťel ludu s ľudovýchovným zameraním. Na vlastné náklady vydal Marínu A. Sládkoviča (1846), pripravil na vydanie 3. ročník almanachu Nitra (1846) a spolupracoval s J. M. Hurbanom na redigovaní Slovenských pohľadov. V Liptovskom Mikuláši, kam prišiel v septembri 1851 na podnet M. M. Hodžu, vydal s A. H. Krčmérym kalendár Živena (1853) a 1873 – 74 vydával časopis Priateľ ľudu. V Nemeckej Ľupči sa aktívne zapojil do kultúrneho života obce úzko spätého s ochotníckym divadlom, harmonizoval ľudové piesne a upravoval ich pre zbor (každé predstavenie bolo spravidla ukončené vystúpením mužského zboru). Zaoberal sa aj teoretickými otázkami slovenského školstva, viaceré jeho práce z tejto oblasti sa považujú za priekopnícke. Vypracoval Návrh na zriadenie národnej školy pri evanjelickej cirkvi Nemeckej Ľupčanskej (1861), v ktorej navrhol zreformovať školstvo podľa aktuálnych potrieb. R. 1870 vydal v Budíne Slovenský šlabikár a Čítanku pre prvú triedu národných škôl, ako aj Návodniu knihu k Slovenskému šlabikáru a prvej Čítanke (ako prepracovaný preklad šlabikára Pavla Gönczyho *1817, †1892) a 1873 metodickú príručku spevu Malý spevák. Tieto práce predstavujú jeden z vrcholov slovenskej pedagogickej spisby 19. stor. Ako zbormajster Slovenského spevokolu sa zaslúžil o jeho všestranný rozvoj, pripravoval zborové úpravy slovenských, českých a inonárodných slovanských ľudových piesní, ktoré zoraďoval do zborníkov (vencov). Autor zborových skladieb Bratislava; Nitra, milá Nitra; Vlasť moja; Čo čušíš; Svätomartinský pochod a iných, niektoré vyšli v prvom zväzku Slovenských štvorspevov (1864) J. L. Bellu, v Slovenských štvorspevoch (1895), ktoré usporiadali a vydali J. Meličko a B. Bulla i časopisecky. Podieľal sa na zostavení unikátnej zbierky ľudových piesní Slovenské spevy (1880 – 1926), redakčne pripravil jej prvý zväzok (1880 – 82) obsahujúci 603 ľudových piesní s nápevmi a napísal úvodnú štúdiu, v ktorej sa pokúsil podať výklad o vzniku, typológii a zvláštnostiach slovenských ľudových piesní. Podnetnými článkami z oblasti pedagogiky a hospodárskej osvety pravidelne prispieval do slovenských časopisov. Člen Tatrína (1844) a výboru Matice slovenskej (1870), člen korešpondent Ríšskeho geologického ústavu vo Viedni (1859).

1938 – Kadlečík, Ivan

Kadlečík, Ivan, 8. 4. 1938 Modra, okres Pezinok – 15. 7. 2014 Pukanec — slovenský spisovateľ a literárny kritik. Pochádza z rodiny evanjelického kňaza, 1956 – 61 študoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, 1963 – 68 pôsobil ako redaktor denníka Pravda v Košiciach, zároveň 1966 – 67 spoluzakladateľ literárneho časopisu Krok v Košiciach, 1968 – 71 šéfredaktor kultúrneho časopisu Matičné čítanie a odborný pracovník Biografického ústavu Matice slovenskej v Martine, po nástupe normalizácie bol prepustený zo zamestnania, vylúčený zo Zväzu slovenských spisovateľov a mal zákaz publikovať, 1971 – 76 nezamestnaný, 1976 – 77 pracovník Slovenského národného múzea v Martine, 1977 – 90 kníhkupec v Pukanci, 1990 – 2003 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, žije v Pukanci. Jeho prvá kniha literárnych kritík a esejí zo 60. rokov 20. stor. Z rečí v nížinách vyšla až 1993. Počas zákazu publikovania pripravil na vydanie práce J. M. Hurbana Slovensko a jeho život literárny a Životopisy a články (1972 – 73) i biografickú knihu Štefan Marko Daxner (pod cudzím menom E. Hleba) a v edícii L. Vaculíka Petlice vydal v podobe samizdatových strojopisných rozmnoženín literárnokritické úvahy o slovenských, českých a svetových autoroch Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) i eseje o normalizácii Rapsódie a miniatúry (1981, knižne Kolín nad Rýnom, 1988, Brno, 1992). Esejistické knihy Dvanásť (1989), Vlastný horo(r)skop (1991), Lunenie (1993), Hlavolamy (1995, Cena D. Tatarku), Vlani ako dnes (1997), Taroky (1997), Chronoskop (2006) a Škoda knižke nerozpredanej ležať (2009), korešpondencia a denníky Epištoly (1992), epištoly Lístoky (1999), reflexie o hudbe J. S. Bacha Malé prelúdiá (2002) a kniha spomienok Žiť sa dá len autobiograficky (2004) obsahujú motívy viery, domova i vzťahu k prírode a filozofické reflexie o človeku, umení a spoločnosti. Autor básnickej zbierky Srdce sa volá ň (1994) a románu Spytovanie (Román) (2010, s Olegom Pastierom, *1952) koncipovaného z rozhovorov a korešpondencie. Nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy (2003).

1931 – Karlfeldt, Erik Axel

Karlfeldt, Erik Axel, pôvodne Eriksson, 20. 7. 1864 Karlbo, dnes súčasť mesta Avesta, provincia Dalarna – 8. 4. 1931 Štokholm, pochovaný v Aveste (časť Krylbo) — švédsky básnik. Pochádzal zo sedliackej rodiny (1888 prijal nové priezvisko, aby sa dištancoval od otca, ktorý bol uväznený). R. 1885 – 1902 študoval na univerzite v Uppsale (pre nedostatok peňazí musel štúdium viackrát prerušiť). Do 1912 pracoval ako vychovávateľ a knihovník. V tvorbe vychádzal z novoromantizmu 90. rokov 19. stor., inšpiroval sa dielom V. von Heidenstama a Gustafa Frödinga (*1860, †1911), slovesnými tradíciami rodného kraja Dalarna (ságy, povesti) a Bibliou.

Jeho poézia má výrazne národný charakter, idealizoval v nej minulosť švédskeho národa, najmä však zanikajúci spôsob života sedliakov, ktorý staval do protikladu k životu v modernej spoločnosti. Veľký úspech dosiahol zbierkami Piesne pustatín a lásky (Vildmarks och kärleksvisor, 1895), Fridolínove piesne a iné básne (Fridolins visor och andra dikter, 1898) a Fridolínova záhrada rozkoše a dalarnské maľby v rýmoch (Fridolins lustgård och Dalmålningar pårim, 1901), v ktorej cez postavu Fridolína zobrazil vlastné myšlienky, melancholické nálady a túžbu po návrate k sedliackemu životu. Vytvoril v nich vlastný, osobitný štýl ironizujúci pastiš, ktorým otvoril cestu k používaniu moderných výrazových prostriedkov. Básnické zbierky Flora a Pomona (Flora och Pomona, 1906) a Flora a Bellona (Flora och Bellona, 1918) obsahujú intelektuálne básne odrážajúce dekadentné nálady spoločnosti začiatkom 20. stor. a ťaživú atmosféru 1. svetovej vojny. V poslednej básnickej zbierke Jesenný roh (Hösthorn, 1927) charakteristickej bohato štruktúrovaným symbolickým jazykom opäť čerpal námety z ľudovej tradície. Viaceré z jeho básní boli zhudobnené.

Od 1904 člen Švédskej akadémie (od 1904 člen Nobelovho inštitútu, od 1907 Nobelovho výboru), 1904 pre pracovné zväzky s akadémiou odmietol prijať Nobelovu cenu, 1931 mu bola udelená posmrtne.

1950 – Kaszonyi, Alexander

Kaszonyi [-soni], Alexander, 8. 4. 1950 Veľké Raškovce, okres Michalovce — slovenský chemik. Od 1973 pôsobí na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, 1990 – 91 vedúci Katedry organickej technológie, od 2002 vedúci Oddelenia organickej technológie, katalýzy a ropy Ústavu organickej chémie, katalýzy a petrochémie; 2011 profesor.

Zaoberá sa vývojom ekologických technológií výroby organických látok, reaktorovým inžinierstvom, optimalizáciou procesov a počítačovým spracovaním nameraných údajov, špeciálne využitím glycerolu ako suroviny z obnoviteľných zdrojov na prípravu špeciálnych chemikálií a palivových komponentov, ekologizáciou a inováciou výroby chemických špecialít, ako aj identifikáciou a analýzou cudzorodých látok v životnom prostredí i v chemických produktoch. Vytvoril sériu počítačových programov i nové predmety na výučbu chemických technológov. Spoluautor viac než 150 vedeckých článkov a 19 patentov.

1949 – Kita, Jaroslav

Kita, Jaroslav, 8. 4. 1949 Kežmarok — slovenský ekonóm. Od 1975 pôsobí na Ekonomickej univerzite v Bratislave (2000 – 07 prodekan, 2007 – 11 dekan Obchodnej fakulty); 2002 profesor. Absolvoval niekoľko stáží na zahraničných univerzitách vo Francúzsku (1992 – 2001, Grenoble, Poitiers, Rennes) a v Spojenom kráľovstve (2000, Newcastle upon Tyne). Zaoberá sa problematikou obchodu a marketingu, modelov marketingového rozhodovania, nákupu a predaja, riadenia ponuky priemyselných podnikov, ako aj reštrukturalizácie podnikov, hospodárstva a spoločnosti v krajinách Vyšehradskej skupiny v rámci medzinárodnej vedeckovýskumnej siete PGV (Pays du Groupe de Visegrad; člen jej riadiaceho výboru). Koordinátor a garant frankofónneho štúdia na Ekonomickej univerzite a celouniverzitného programu Manažment predaja vo francúzskom jazyku. Autor alebo vedúci autorského kolektívu viacerých monografií, napr. Nákup a predaj (1998), Marketingové aplikácie (2000), učebníc Marketing (2000), Nákup a predaj – základné obchodné funkcie výrobného podniku (2010), Modely marketingového rozhodovania (2012), Plánovanie predaja na trhu výrobnej sféry (2014), ako aj niekoľkých vysokoškolských učebných textov. Člen redakčných a programových rád viacerých vedeckých časopisov. Nositeľ francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier rádu akademických paliem (Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques, 2002).

1948 – Kjellgren, Josef

Kjellgren [čel-], Josef, 13. 12. 1907 ostrov Mörkö – 8. 4. 1948 Štokholm — švédsky spisovateľ. Debutoval 1929 básňami v almanachu robotníckych autorov Fem unga (Päť mladých). V lyrike inšpirovanej W. Whitmanom stvárnil krásu i otroctvo moderného sveta práce, ako aj socálnu biedu veľkomiest (básnické zbierky Žiara majáka, Fyrsken, 1931; Okcident, Occident, 1933). V kolektívnom románe Ľudia okolo mosta (Människor kring en bro, 1935), ktorý je oslavou ľudského života a viery v pokrok, ale aj kritikou meštiackych hodnôt, vychádzal z vlastného prežívania. Preslávil sa románovou tetralógiou Smaragd (Smaragd, Smaragden, 1939; Zlatá reťaz, Guldkedjan, 1940; Priateľstvo medzi mužmi, Kamratskap mellan män, 1947; Plavím sa, Nu seglar jag, vydaný posmrtne 1948) o živote posádky nákladnej lode na mori. Autor zbierky poviedok Raz v živote (En gång i livet, 1950), divadelnej hry Neznámy švédsky vojak (Okänd svensk soldat, 1938), v ktorej odsúdil nástup nacizmu v Nemecku, a knihy pre mládež Dunderhake a vydra Krištof (Äventyr i skärgården, 1941; slov. 1962).

1931 – Kmoško, Michal

Kmoško, Michal, 29. 8. 1876 Ilava – 8. 4. 1931 Pusztazámor (neďaleko Budapešti), Maďarsko — maďarský orientalista a teológ slovenského pôvodu. R. 1893 – 97 študoval teológiu vo Viedni (1898 vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza), 1899 – 1900 orientalistiku v Bejrúte a Jeruzaleme, 1900 – 02 absolvoval študijné pobyty na univerzite v Oxforde, Londýne a Paríži, 1916 študijné cesty v Malej Ázii a v Palestíne. R. 1902 – 04 pôsobil ako kaplán v Dóme sv. Martina v Bratislave, 1904 študijný prefekt ústredného seminára v Budapešti, 1907 súkromný docent, 1909 – 15 profesor na teologickej fakulte, od 1914 na katedre orientálnych jazykov a 1923 – 31 na katedre semitskej teológie na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, súčasne farár v Pusztazámore.

Písal po nemecky a maďarsky. Zaoberal sa písomnými pamiatkami starovekých národov, najmä sýrskou filológiou, asýriológiou a islamistikou, neskôr i dejinami Turkov a Maďarov. Editorsky sa podieľal na príprave spisov východných kresťanských autorov (Patrologia Syriaca) a stredovekej arabskej literatúry. K jeho najvýznamnejším prácam patrí dielo o reformách, ktoré zaviedol lagašský kráľ Uruinimgina (aj Urukagina), Prvý písaný prepúšťací list ľudstva (Az emberiség első írott szabadságlevele, 1913). Autor viacerých vedeckých článkov a publikácií, napr. Arabi a Chazari (Araber und Chasaren, 1925), Vznik islamu (Az iszlám keletkezése, 1929). Od 1922 člen Maďarskej akadémie vied.