Výročia

Zobrazené heslá 1 – 13 z celkového počtu 13 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1923 – Aebli, Hans

Aebli [eb-], Hans, 6. 8. 1923 Zürich – 26. 7. 1990 Burgdorf, kantón Bern — švajčiarsky psychológ, žiak J. Piageta. Autor prác z oblasti detskej a vývinovej psychológie (Psychologická didaktika, Psychologische Didaktik, 1951; Základy výučby: všeobecná didaktika na psychologickom základe, Grundlagen des Lehrens: eine allgemeine Didaktik auf psychologischer Grundlage, 1987), v ktorých nadviazal na Piagetovu teóriu kognitívneho vývinu a ktoré výrazne ovplyvnili diskusie o vzdelávaní a didaktike v 70. a 80. rokoch 20. stor. V teórii vyučovania položil základy jednej z koncepcií psychologickej didaktiky (psychodidaktiky), v ktorej kládol dôraz na spojenie pedagogiky s novými poznatkami zo psychológie učenia (kooperatívne vyučovanie, kognitívny vývin detí a mládeže, kognitívna psychológia).

1967 – Áprily, Lajos

Áprily [-rij], Lajos, vlastným menom Lajos Jékely, 14. 11. 1887 Brašov, Rumunsko – 6. 8. 1967 Budapešť — maďarský básnik a prekladateľ. V jeho básnickej tvorbe sa odrážajú prírodné krásy rodného Sedmohradska, tajuplné veľhory v zmyslovej konkrétnosti, ako aj myšlienky humanizmu a vzájomnej úcty medzi ľuďmi a národmi. Básnické zbierky: Dedinská elégia (Falusi elégia, 1921), Na Rasmussenovej lodi (Rasmussen hajóján, 1926), Aj ty si básňou (Vers vagy te is, 1926); majster astrálnej formy, elegancie a vkusu bez novátorských prvkov. Nositeľ Ceny Attilu Józsefa (1954).

1982 – Egri, Viktor

Egri, Viktor, vlastným menom Viktor Eisler, 26. 12. 1898 Trnava – 6. 8. 1982 Bratislava — maďarský prozaik, dramatik a publicista tvoriaci na Slovensku. V rokoch 1949 – 56 pôsobil ako redaktor časopisu Új Szó (Nové slovo), 1956 – 59 šéfredaktor A Hét (Týždeň).

Uviedol sa úspešnými románmi Dom so zamrežovanými oknami (A rácsablakos ház, 1923), Vychádza slnko (Felkél a nap, 1928) a zbierkou noviel Pierrovo stretnutie (Pierre találkozása, 1925). V románe Zem v plameňoch (Égő föld, 1937; prepracovaný 1958; slov. 1967) zobrazil históriu tragickej lásky a zápasu o moc. Ťažisko jeho povojnovej tvorby bolo v umelecky nevyváženej próze, viaceré staršie romány prepracoval, aby zvýšil ich umeleckú úroveň a pohotovo reagoval na spoločenskú objednávku dielami, v ktorých sa stotožnil s princípmi socialistického umenia. Tematiku budovania tzv. socialistickej spoločnosti spracoval v románoch Márton odchádza (Márton elindul, 1953), ktorý je prepracovaním románu Vychádza slnko s proletárom ako hlavným hrdinom, Trp, nákova (Tűrj üllő, 1956), Srdce nevymeníš (Szívet cserélni nehéz, 1960; slov. 1962), Agnus Dei (1969), v historickom románe Poviem každému (Megmondom mindenkinek, 1965), v ktorom predseda družstva rozpráva o svojich životných osudoch, ako aj v zbierkach noviel a poviedok Pravda nevinných (Ártatlanok igazsága, 1954), Trpká obloha (Keserű égbolt, 1962), V blízkosti človeka (Emberközelben, 1967), Ester, Bella a ostatní (Eszter, Bella és a többiek, 1971) a v knihe reportáží z mierového kongresu v Helsinkách. V románe Maľovaný svet (Festett világ, 1974) podáva na príhodách umelcov fiktívneho budapeštianskeho divadla svedectvo o svojich skúsenostiach z písania drámy a o svojich predstavách. Poznávaciu hodnotu má autobiografická trilógia V anjelskej koži (Angyalbőrben, 1976), S druhmi a bez druhov (Társakkal és társtalanul, 1978) a Roky mlčania (A hallgatás évei, 1980) zachytávajúca život počas 1. svetovej vojny, v medzivojnovom období a po skončení 2. svetovej vojny.

Spolu s T. Dávidovou patrí k ústredným postavám maďarskej drámy na Slovensku. V jeho prvej významnej hre Gedeonov dom (Gedeon ház, 1936; slov. 1948) je ústrednou témou triedne ladený rodinný konflikt odohrávajúci sa v dedine na Považí. Z jeho rozsiahlej povojnovej dramatickej tvorby bola najúspešnejšia hra Spoločná cesta (Közös út, 1950; slov. 1950; inscenovaná v SND v Bratislave) o združstevňovaní v podmienkach spolužitia Slovákov a Maďarov na juhu Slovenska. Vo veršovanej trilógii Pieseň na rumoch (Ének a romok felett, 1956; slov. 1960), Večný plameň (Örök láng, 1957; slov. 1960) a Vlci sa desia ohňa (A tüzet rettegik a farkasok, 1961; slov. 1961) približuje významné historické udalosti (vpády Tatárov a Osmanov, partizánske boje). Je autorom literárnych reflexií a recenzií Čisté pramene (Tiszta források, 1972) a Vyznanie tichých večerov (Csendes esték vallomása, 1973). V slovenčine vyšiel výber z jeho diel Temná obloha (1964). Bol nositeľom viacerých ocenení.

1904 – Hanslick, Eduard

Hanslick [-lik], Eduard, 11. 9. 1825 Praha, ČR – 6. 8. 1904 Baden — nemecký hudobný kritik, estetik a muzikológ považovaný za zakladateľa modernej hudobnej kritiky. Od 1856 prednášal na univerzite vo Viedni, 1870 profesor dejín hudby a estetiky. Ako hudobný kritik písal pre noviny Wiener Zeitung, Die Presse a Neue Freie Presse. Vo svojej najznámejšej knihe O hudobnom krásne (Vom Musikalisch Schönen, 1854) obhajoval autonómnosť hudby a jej nezávislosť od mimohudobných ideí. Klasické ideály jednoty a prehľadnosti formy, ktoré Hanslick obdivoval v diele W. A. Mozarta a L. van Beethovena, ho postavili na stranu F. Mendelssohna-Bartholdyho, R. Schumanna a J. Brahmsa proti táboru novoromantikov (R. Wagner, F. Liszt a i.). Vycibrený literárny štýl a brilantné analytické postrehy priniesli Hanslickovi veľký rešpekt i uznanie súčasníkov a dodnes predstavujú mimoriadne cenný zdroj informácií o hudobnom živote v epoche romantizmu. Ďalšie diela: Dejiny koncertného života vo Viedni (Geschichte des Konzertwesens in Wien, 2 zväzky, 1869 – 70), Moderná opera (Die moderne Oper, 3 zväzky, 1875 – 1901), autobiografia Z môjho života (Aus meinem Leben, 1894), Zobrané spisy (Sämtliche Schriften, historisch-kritische Ausgabe, od 1993).

1989 – Havlíček, František

Havlíček, František, 3. 1. 1921 Karlove Vary – 6. 8. 1989 Bratislava — český skladateľ a aranžér populárnej hudby. Po štúdiu na konzervatóriách vo Viedni a v Prahe (1940 – 41) sprevádzal ako klavirista popredných domácich i zahraničných spevákov (Zarah Leander, *1907, †1981; C. Valenteová a i.). S tanečnými orchestrami účinkoval vo Francúzsku, v Holandsku, vo Švédsku i v Nemecku, od 1945 pôsobil v Prahe, od 1949 na Slovensku (Vysoké Tatry), 1956 sa usadil v Bratislave (klavírne trio s J. Berczelerom a Júliusom Bavolyárom, *1924, †1985), od 1958 v slobodnom povolaní. Autor približne 60 piesní (o. i. December, Luna nad Lago maggiore, More, Pesnička z predmestia, Ráno nad riekou, Starý denník), skladieb zábavnej, scénickej i filmovej hudby, ako aj inštrumentálnych skladieb. Od polovice 50. do začiatku 80. rokov 20. storočia ako skladateľ výrazne obohacoval kvalitu slovenskej populárnej hudby i jej žánrovú pestrosť.

1195 – Henrich Lev

Henrich Lev, okolo 1129/30 – 6. 8. 1195 Braunschweig — saský (1142 – 80) a bavorský (1156 – 80) vojvoda z rodu Welfovcov. Spočiatku pokračoval v opozičnej politike svojho otca Henricha Pyšného (*1108, †1139) proti kráľovskej moci, po nástupe Fridricha I. Barbarossu sa jej však podriadil, začo získal bavorské vojvodstvo a právo zakladať biskupstvá na sever od Labe (územia Polabských Slovanov). Teritoriálna expanzia a posilňovanie Saska ho vyniesli medzi najmocnejšie kniežatá ríše, na druhej strane však získal množstvo nepriateľov. Postavil sa aj proti samotnému Fridrichovi, keď mu počas jeho piatej talianskej výpravy (1176) odmietol vojenskú pomoc. Po návrate ho cisár Fridrich predvolal pred súd, čo Henrich Lev odmietol. R. 1180 bol preto zbavený obidvoch vojvodstiev a odišiel do vyhnanstva v Normandii a v Anglicku. Po rokoch sa síce vrátil, predošlú moc sa mu však získať nepodarilo.

1859 – Hettner, Alfred

Hettner, Alfred, 6. 8. 1859 Drážďany – 31. 8. 1941 Heidelberg — nemecký geograf a cestovateľ, jeden z hlavných teoretikov geografie. Cestoval po Južnej Amerike, Európe, východnej a južnej Ázii a severnej Afrike. Od 1894 profesor v Lipsku, od 1897 v Tübingene, od 1899 v Heidelbergu. Zaslúžil sa o rozpracovanie metodológie a systematiky geografie. Jeho príspevky a štúdie vychádzali v časopise Geographische Zeitschrift, ktorý 1895 založil, súhrnne vyšli v diele Geografia, jej dejiny, podstata a metódy (Die Geographie, ihre Geschichte, ihr Wesen und ihre Methoden, 1927).

1932 – Hodgkin, Howard

Hodgkin [hočkin], Howard, sir, 6. 8. 1932 Londýn – 9. 3. 2017 tamže — britský maliar a grafik. Maľoval abstraktné obrazy malých formátov vychádzajúce z tradičného európskeho maliarstva, vyznačujúce sa dekoratívnosťou, žiarivou farebnosťou a eklektickou zmesou štýlov (Večera na Smith Square, 1975 – 79). Preferovanie farebných plôch a dekoratívnych orámovaní na jeho obrazoch poukazuje na vplyv indických miniatúr (Indické pohľady A-L, 1971). Nositeľ Turnerovej ceny (1985).

1857 – Höhnel, Ludwig von

Höhnel [hőnel], Ludwig von, 6. 8. 1857 Bratislava – 23. 3. 1942 Viedeň — rakúsky cestovateľ a námorný dôstojník. V mladosti nastúpil k námorníctvu, 1886 prijal ponuku grófa Sámuela Telekiho (*1845, †1916) zúčastniť sa na výprave do vých. Afriky (1887 – 88), počas ktorej sa venoval geografickému, kartografickému a etnografickému výskumu navštívených oblastí. Spoločne s Telekim dorazili ako prví Európania k brehu jazera Turkana (6. 3. 1888), ktoré nazvali na počesť rakúsko-uhorského korunného princa Rudolfa Rudolfovým jazerom, preskúmali ho a pomerne správne odhadli jeho rozmery: dĺžku (na 300 km, dnes sa udáva 200 – 250 km) a šírku (na 30 km, dnes sa udáva maximálna šírka 50 – 60 km). Pôvodný plán obísť celé jazero sa im pre odpor miestnych obyvateľov nepodaril. V apríli 1888 objavili druhé jazero, ktoré nazvali po Rudolfovej manželke Stephaniesee (Ch’ev Bahir). Druhú cestu do Afriky, do oblasti Kene, absolvoval Höhnel 1892 – 93 s americkým magnátom Williamom Astorom Chanlerom (*1867, †1934). Viackrát velil rakúskemu loďstvu, o. i. 1899 viedol ako pobočník cisára Františka Jozefa I. obchodnú delegáciu do Abesínie (Etiópie) na dvor cisára Menelika II. R. 1905 – 09 viedol veľkú výpravu do Austrálie a Polynézie, v priebehu ktorej sa zaslúžil o nasadenie rakúskeho kamzíka na Nový Zéland. Vďaka presným meraniam, ktoré Höhnel počas ciest po vých. Afrike realizoval, mohol 1891 viedenský profesor E. Suess publikovať dodnes uznávanú teóriu o veľkej tektonickej prepadline vo vých. Afrike. R. 1909 Höhnel odišiel do výslužby ako kontradmirál. Diela: Východná rovníková Afrika medzi Pangani a novoobjaveným Rudolfovým jazerom (Ostäquatorialafrika zwischen Pangani und dem neuentdeckten Rudolfsee, 1890), K Rudolfovmu jazeru a k jazeru Stephaniesee (Zum Rudolf- und Stephaniesee, 1892), Môj život na mori, na výskumných cestách a pri dvore (Mein Leben zur See, auf Forschungsreisen und bei Hofe, 1926).

1942 – Jeresko, Viktor Kondratievič

Jeresko, Viktor Kondratievič, 6. 8. 1942 Sviatošino, Kyjevská oblasť — ruský klavirista. R. 1965 absolvoval štúdium hry na klavíri (o. i. u J. V. Fliera) a 1967 aj ašpirantúru na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského u L. N. Naumova. Laureát medzinárodnej súťaže Concours international Marguerite Long – Jacques Thibaud v Paríži (1963) a prestížnej medzinárodnej súťaže P. I. Čajkovského v Moskve (1966, 3. miesto). Výnimočná osobnosť sovietskeho klavírneho interpretačného umenia, od 1965 sólista Moskovskej filharmónie, súčasne účinkuje s najvýznamnejšími svetovými orchestrami a dirigentmi. Ťažiskom jeho repertoáru je tvorba S. Rachmaninova (1973 pri 100. výročí Rachmaninovovho narodenia uviedol ako prvý v cykle koncertov jeho úplné klavírne dielo), P. I. Čajkovského, S. Prokofieva, D. Šostakoviča, R. Ščedrina, L. van Beethovena (32 klavírnych sonát) a i. Nositeľ francúzskeho vyznamenania rytier Radu umenia a literatúry (chevalier de l’Ordre des arts et des lettres, 1993).

1945 – Johnson, Hiram

Johnson [džon-], Hiram (Warren), 2. 9. 1866 Sacramento, Kalifornia – 6. 8. 1945 Bethesda, Maryland — americký právnik, publicista a politik. Patril k vedúcim politikom Republikánskej strany, po rozkole vnútri strany 1912 jeden zo zakladateľov Progresívnej strany (Progressive Party). R. 1911 – 17 guvernér Kalifornie (vo volebnej kampani presadzoval program Progresívnej strany, ktorý po zvolení do značnej miery naplnil, napr. volebné právo žien, zavedenie poistenia proti nezamestnanosti, odvolacích volieb, ktorými možno predčasne odvolať volených štátnych predstaviteľov, priamej voľby senátorov a i.), 1917 – 45 senátor za štát Kalifornia. Ako senátor podporoval kroky na zamedzenie nezamestnanosti v 30. rokoch 20. stor., v zahraničnej politike bol zástancom princípu izolacionizmu.

1458 – Kalixt III.

Kalixt III., vlastným menom Alfonso Borgia, Alonso de Borja, 31. 12. 1378 Canals (pri Valencii) – 6. 8. 1458 Rím — pápež (1455 – 58). Pochádzal z talianskeho šľachtického rodu Borgiovcov. Vyštudoval a neskôr prednášal kánonické právo na univerzite v Léride. R. 1408 ho protipápež Benedikt XIII. vymenoval za súdneho vikára (oficiála) léridskej diecézy a neskôr za svojho poradcu. R. 1429 sa stal biskupom vo Valencii. Bol úspešným diplomatom v službách aragónskych kráľov, zvlášť 1434 – 39 počas bazilejského koncilu. Podarilo sa mu zmieriť pápeža Eugena IV. a aragónskeho kráľa Alfonza V. Veľkodušného (→ Alfonz I.), začo bol vymenovaný za kardinála (1444). Za pápeža bol zvolený v pokročilom veku. Hlavným cieľom jeho pontifikátu bolo zastaviť inváziu Turkov do Európy a vyhlásiť proti nim križiacku výpravu, jeho iniciatívu však európske veľmoci nepodporili; hoci spojená pápežsko-aragónska flotila zvíťazila v bitke s tureckým loďstvom pri ostrove Lesbos (pri Mytiléné, 1457), ďalšiemu postupu Turkov to nezabránilo. Vcelku pozitívny obraz Kalixtovho pontifikátu narúša uplatňovanie nepotizmu (o. i. do kardinálskeho stavu povýšil svojho synovca Rodriga de Borja, neskoršieho pápeža Alexandra VI.). R. 1457 zaviedol z vďaky za víťazstvo kresťanských vojsk nad Turkami v bitke pri Belehrade (1456) sviatok Premenenia Pána (6. augusta).

1942 – Kirschbaum, Stanislav

Kirschbaum [kirš-], Stanislav, 6. 8. 1942 Bratislava — slovenský slovakista a slavista, syn Jozefa Kirschbauma. Od 1949 žije v Kanade. R. 1959 – 64 študoval na univerzite v Ottawe, 1964 – 68 na univerzite v Toronte, neskôr politické vedy na univerzite v Paríži. Od 1970 pôsobí ako profesor medzinárodných štúdií na Glendon College of York University v Toronte (vedúci Katedry medzinárodných štúdií), súčasne hosťujúci profesor na viacerých univerzitách, o. i. na Trnavskej univerzite.

Zaoberá sa najmä politickými dejinami Slovenska v 2. pol. 20. stor. a medzinárodnými vzťahmi. Autor monografií Slovenský nacionalizmus v socialistickom Československu (Slovak Nationalism in Socialist Czechoslovakia, 1977), Slováci a Česi: Pokus o nový náčrt ich politických dejín (Slovaques et Tchèques, essai sur un nouvel aperçu de leur histoire politique, 1987), Dejiny Slovenska. Boj o prežitie (A History of Slovakia. The Struggle for Survival, 1995), Historický slovník Slovenska (Historical Dictionary of Slovakia, 1998), Historické úvahy o strednej Európe (Historical Reflections on Central Europe, 1999), Úvod do problematiky slovenských dejín po roku 1945 (2003), Stredoeurópske dejiny a Európska únia (Central European History and the European Union, 2007), Význam Európy, strednej Európy a Európskej únie (The Meaning of Europe, Central Europe and The European Union, 2007), Slovensko od A do Z (The A to Z of Slovakia, 2010) a i.

R. 1980 – 2010 tajomník Medzinárodnej rady stredo- a východoeurópskych štúdií (International Council for Central and East European Studies, ICCEES) so sídlom v Berlíne, od 1995 člen Francúzsko-kanadskej asociácie strategických štúdií (L’Association France-Canada d’études stratégiques, AFCES) so sídlom v Grenobli, člen Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (International Institute for Strategic Studies, IISS) so sídlom v Londýne, 2002 zvolený za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada). Nositeľ viacerých ocenení, napr. 1994 francúzskeho štátneho vyznamenania Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques.