Výročia

Zobrazené heslá 1 – 22 z celkového počtu 22 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1935 – Allemane, Jean

Allemane [alman], Jean, 25. 8. 1843 Sauveterre-de-Comminges – 6. 6. 1935 Herblay — francúzsky socialista, účastník Parížskej komúny 1871. R. 1882 sa pridal k posibilistom, od ktorých sa 1890 so svojou skupinou (allemanisti) odštiepil (skupina sa postupne pretvárala na revolučnú socialistickú robotnícku stranu).

1939 – Andriessen, Louis

Andriessen, Louis, 6. 6. 1939 Utrecht — holandský skladateľ a klavirista. Študoval na konzervatóriu v Haagu, u L. Beria v Miláne a v Západnom Berlíne. Od 1978 pedagóg na konzervatóriu v Haagu. R. 1977 napísal skladbu Hoketus a pod týmto názvom založil aj súbor. Spolu s Elmerom Schoenbergerom (*1950) napísal monografiu I. Stravinského (Het Apollinisch Uurwerk, 1983). Autor opery De Materie (1984 – 88). R. 1977 získal prvú cenu Medzinárodnej skladateľskej tribúny UNESCO v Paríži za dielo De Staat. Považovaný za najvýznamnejšieho súčasného holandského skladateľa. Jeho hudbu charakterizuje individuálny štýl založený na využití elementárneho harmonického, melodického a rytmického materiálu. K jeho reprezentatívnym dielam patria Anachronie I (1967), De Materie (1984 – 88), La Passione (2000 – 02) a i.

1936 – Balažovjech, Ivan

Balažovjech, Ivan, 6. 6. 1936 Bratislava — slovenský lekár, internista a kardiológ. R. 1960 – 2015 pôsobil na Lekárskej fakulte UK (1962 – 90 na I. internej klinike, 1990 – 2000 prednosta II. internej kliniky), 1989 – 95 prodekan Lekárskej fakulty UK v Bratislave, od 2000 lekár privátnej kardiologickej ambulancie; 1986 DrSc., 1989 profesor, od 2013 emeritný profesor.

Zaoberá sa vnútorným lekárstvom a kardiológiou, najmä patogenézou a liečbou artériovej hypertenzie. Na Slovensku zaviedol do klinickej praxe vyšetrovanie katecholamínov. R. 1983 založil a viedol Komisiu pre hypertenziu, neskôr pracovnú skupinu Slovenskej kardiologickej spoločnosti. R. 1995 zakladateľ a prvý prezident Slovenskej hypertenziologickej spoločnosti, podpredseda Slovenskej kardiologickej spoločnosti, 1990 – 96 predseda Spolku slovenských lekárov v Bratislave.

Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Katecholamíny pri arteriálnej hypertenzii (1989), Artériová hypertenzia (1999), spoluautor viacerých učebníc a učebných textov, napr. Klinická endokrinológia (1982), Interná medicína (1984), Patologická fyziológia (1984), Vnútorné choroby (1987), Propedeutika vnútorného lekárstva (1998), autor 86 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen a čestný člen viacerých slovenských a medzinárodných odborných spoločností, člen redakčných rád mnohých časopisov. Nositeľ mnohých ocenení.

1859 – Bánki, Donát

Bánki, Donát, 6. 6. 1859 Bakonybánk – 1. 8. 1922 Budapešť — maďarský technik, konštruktér a vynálezca. Profesor na technike v Budapešti. R. 1893 (spolu s Jánosom Csonkom, *1852, †1939) skonštruoval karburátor, 1894 zážihový spaľovací motor a 1917 vodnú turbínu známu ako Bánkiho turbína.

1922 – Broszkiewicz, Jerzy

Broszkiewicz [-škievič], Jerzy, 6. 6. 1922 Ľvov, Ukrajina – 4. 10. 1993 Krakov — poľský spisovateľ, redaktor a literárny kritik. Písal pravidelné fejtóny a literárnu kritiku. Prvý román Očakávanie (Oczekiwanie, 1948) napísal na pamiatku priateľa umučeného vo ľvovskom gete. Neskôr sa prejavil ako úspešný autor biografických diel: romány Podoba lásky (Kształt miłości, 2 časti, 1. časť časopisecky 1949, knižne 1950, 2. časť 1951; slov. 1962; sfilmovaný 1952, réžia Aleksander Ford) o F. Chopinovi a Doktor Twardowski (2 časti, 1977 – 79) na motívy povesti o poľskom súčasníkovi Fausta a komédia Koniec knihy VI (Koniec księgi VI, vydaná časopisecky 1963, uvedená 1964, vydaná knižne 1967 v zbierke Päť rôznych komédií, Pięć komedii różnych) a román pre mládež Osamelý pútnik (Samotny podróżny, 1973; sfilmovaný 1973, réžia Ewa Petelska, Czeslaw Petelski) o M. Kopernikovi.

Písal aj drámy s tematikou boja o moc: Mená moci (Imiona władzy, uvedená a vydaná časopisecky 1957, knižne 1962 v zbierke Šesť divadelných hier, Sześć sztuk scenicznych), Škandál v Hellbergu (Skandal w Hellbergu, uvedená a vydaná časopisecky 1961, knižne 1962 v zbierke Šesť divadelných hier), frašky: Jonáš a šašo (Jonasz i błazen, uvedená 1958, vydaná 1962 v zbierke Šesť divadelných hier; slov. 1971) a prózu pre mládež, najmä science-fiction: Veľká, väčšia, najväčšia (Wielka, większa i największa, 1960; slov. 1962; sfilmovaná 1963, réžia Anna Sokolowska), Čierna rieka meteorov (Ci z Dziesiątego Tysiąca, 1962; slov. 1978 vo výbere Vesmírne dobrodružstvá), Dlhý daždivý týždeň (Długi deszczowy tydzień, 1966; slov. 1984), Patálie s cestou na Mesiac (Mój księżycowy pech, 1970; slov. 1978 vo výbere Vesmírne dobrodružstvá). Autor románov Cudzí ľudia (Obcy ludzie, 1948), románovej dilógie Desať kapitol (Dziesięć rozdziałów) s časťami Dlho a šťastne (Długo i szczęśliwie, 1970; slov. 1974) a Necudzolož, nekradni (Nie cudzołóż, nie kradnij, 1971) a fejtónov Stretnutia s hudbou (Spotkania z muzyką, 1956) a Pokus o odpoveď (Próba odpowiedzi, 1957).

1913 – Hájek, Jiří

Hájek, Jiří, 6. 6. 1913 Krhanice, okres Benešov – 22. 10. 1993 Praha — český právnik, diplomat a politik. Počas štúdia práva na Karlovej univerzite v Prahe bol činný v organizácii mladých sociálnych demokratov, počas okupácie v ilegálnom hnutí, 1939 – 45 väznený v nacistických väzniciach v Nemecku. R. 1946 – 48 ústredný tajomník Robotníckej akadémie. R. 1945 – 46 poslanec Dočasného národného zhromaždenia za sociálnodemokratickú stranu, presadzoval jej úzke spojenie s komunistami a po Februári 1948 sa podieľal na jej zlúčení s KSČ. R. 1948 – 69 člen Ústredného výboru (ÚV) KSČ, 1949 – 53 profesor a rektor Vysokej školy politickej a hospodárskych vied, po jej zrušení od 1954 profesor na Karlovej univerzite v Prahe. R. 1955 – 58 československý veľvyslanec v Londýne, 1958 – 62 námestník ministra zahraničných vecí, 1962 – 65 stály zástupca ČSSR v OSN. R. 1965 – 67 minister školstva a kultúry, 1967 – 68 minister školstva, apríl – september 1968 minister zahraničných vecí. V auguste 1968 protestoval v Bezpečnostnej rade OSN proti sovietskej invázii do ČSSR. V septembri 1968 bol odvolaný z funkcie ministra, 1969 zbavený členstva v ÚV KSČ a 1970 vylúčený zo strany. R. 1968 – 72 vedecký pracovník Historického ústavu ČSAV v Prahe, od 1973 na dôchodku. V 70. rokoch 20. stor. patril k hlavným predstaviteľom opozície proti totalitnému režimu, 1977 signatár a 1978 hovorca Charty 77. R. 1988 spoluzakladateľ a predseda Československého helsinského výboru. Po páde komunistického režimu bol 1990 – 92 poradcom A. Dubčeka.

1975 – Hansen, Alvin Harvey

Hansen [hen-], Alvin Harvey, 23. 8. 1887 Viborg, Južná Dakota, USA – 6. 6. 1975 Alexandria, Virgínia, USA — americký ekonóm. R. 1916 – 19 prednášal ekonómiu na Brownovej a 1919 – 37 na Minnesotskej univerzite, 1937 – 62 profesor na Harvardovej univerzite, súčasne poradca v komisiách federálnej vlády USA, 1940 – 45 poradca Federálneho rezervného úradu. R. 1938 prezident Americkej ekonomickej asociácie. Podieľal sa na vzniku zákona o plnej zamestnanosti z 1946. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov neokeynesovstva, zaslúžil sa o rozšírenie keynesovskej ekonómie v USA. Rozpracoval keynesovskú teóriu stagnácie, podľa ktorej sa znižujú tri faktory podnecujúce investovanie (rast populácie, teritoriálna expanzia a technický pokrok) a ktorá vyúsťovala do požiadavky, aby investície podnecoval štát svojimi výdavkami. Hlavné diela: Úplná obroda alebo stagnácia? (Full Recovery or Stagnation?, 1938), Daňová politika a ekonomické cykly (Fiscal Policy and Business Cycles, 1941), Hospodárska politika a plná zamestnanosť (Economic Policy and Full Employment, 1947), Sprievodca Keynesom (Guide to Keynes, 1953), Dolár a medzinárodný menový systém (The Dollar and the International Monetary System, 1965).

1946 – Hauptmann, Gerhart

Hauptmann, Gerhart (Johann Robert), 15. 11. 1862 Ober Salzbrunn, dnes Szczawno-Zdrój, Poľsko – 6. 6. 1946 Agnetendorf, dnes Jagniątków, mestská časť Jelenej Góry, Poľsko, pochovaný na ostrove Hiddensee — nemecký spisovateľ. R. 1880 študoval sochárstvo na škole umeleckého priemyslu vo Vroclave, od 1882 filozofiu, históriu a dejiny umenia na univerzite v Jene, 1883 – 84 umenie v Berlíne, 1884 – 85 navštevoval prednášky z histórie a herectva v Berlíne (bol tam v kontakte s naturalistickou skupinou spisovateľov Durch!). V berlínskom intelektuálnom prostredí ho ovplyvnili myšlienky teoretika nemeckého naturalizmu A. Holza. R. 1885 sa oženil s Marie Thienemannovou (Thienemann, *1860, †1914) a stal sa finančne nezávislým, 1889 sa zúčastnil na založení Freie Bühne. Od 1901 až do smrti žil v Agnetendorfe v Sliezsku, často sa však zdržiaval v Erknere pri Berlíne, v Drážďanoch a na ostrove Hiddensee. V celom jeho diele sa prelína estetické vnímanie a poetickosť so sociálnym cítením (súcit s utláčanými a bezmocnými) a skutočnosť so snom. Zo začiatku písal novely, napr. Karneval (Fasching, časopisecky 1887, knižne 1923) a Železničný strážnik Thiel (Bahnwärter Thiel, časopisecky 1888, knižne 1892; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1968, réžia Werner Völger, a 1982, réžia Hans-Joachim Kasprzik). Jeho prvá sociálna dráma Pred východom slnka (Vor Sonnenaufgang, vydaná i uvedená 1889; sfilmovaná 1979, réžia Oswald Döpke) otvorila cestu nemeckému naturalizmu. Zobrazil v nej morálny úpadok rodiny Krauseovcov, ktorá sa po náhlom zbohatnutí utápa vo vášňach a v alkoholizme. Hra vyvolala škandál svojimi drastickými a erotickými scénami. Témou hry Sviatok mieru (Das Friedensfest, vydaná i uvedená 1890; sfilmovaná napr. 1979, réžia Gerd Keil) je opäť rozvrat rodiny, hra Osamelí ľudia (Einsame Menschen, vydaná i uvedená 1891; sfilmovaná 1963, réžia Axel Ivers) je príbehom tragického osudu intelektuála. Sociálna dráma Tkáči (De Waber. (Die Weber.), vydaná 1892, uvedená súkromne 1893, uvedená verejne 1894; sfilmovaná napr. 1927, réžia Frederic Zelnik) nadväzuje na historické udalosti vzbury sliezskych tkáčov 1844. Pôvodne bola napísaná v sliezskom dialekte, neskôr v spisovnej nemčine. Obidve verzie boli zakázané, hrali sa na javisku združenia Freie Bühne v Lessingovom divadle v Berlíne. Do obdobia tvorby, v ktorom sa Hauptmann pokúšal inovovať naturalistický štýl, patria ostrá satira na pruskú byrokraciu Bobrový kožuch (Der Biberpelz, vydaná i uvedená 1893; slov. 1957; sfilmovaná napr. 1962, réžia John Olden), dráma Hankino nanebovstúpenie (Hanneles Himmelfahrt, vydaná i uvedená 1893; sfilmovaná napr. 1934, réžia T. von Harbou), v ktorej hrdinka, zneužívané dieťa bez matky, uniká z krutej reality do snov a fantázie, a rozprávková dráma Potopený zvon (Die versunkene Glocke, uvedená 1896, vydaná 1897) o stroskotaní umelca a o jeho márnom zápase s nadprirodzenými duchmi. Základná téma trpiaceho človeka spája tragédie Furman Henschel (Fuhrmann Henschel, vydaná i uvedená 1898; slov. 1962; sfilmovaná napr. 1956, réžia Josef von Báky), Michael Kramer (vydaná i uvedená 1900; sfilmovaná napr. 1965, réžia Peter Beauvais) a Rose Berndová (Rose Bernd, vydaná i uvedená 1903; sfilmovaná napr. 1957, réžia W. Staudte) odrážajúce Hauptmannove citové trápenie, keď sa zamiloval do 14-ročnej huslistky Margarete Marschalkovej (Marschalk, *1875, †1957), s ktorou sa 1904 oženil. Vášeň štyroch mužov k tanečnici zobrazil v symbolistickej hre A Pippa tancuje (Und Pippa tanzt!, vydaná i uvedená 1906; slov. 1978 vo výbere Atlantída a iné diela; sfilmovaná 1961, réžia Fritz Umgelter). Tragikomédia Potkani (Die Ratten, vydaná i uvedená, 1911; slov. 1960; sfilmovaná napr. 1955, réžia Robert Siodmak) je symbolom rozpadávajúceho sa cisárstva a jeho spoločenskej štruktúry. V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa opäť vrátil k téme úpadku morálky a rozkladu rodinných vzťahov (hry Dorothea Angermannová, Dorothea Angermann, vydaná i uvedená 1926; sfilmovaná 1959, réžia Robert Siodmak; Pred západom slnka, Vor Sonnenuntergang, vydaná i uvedená, 1932; slov. 1943; sfilmovaná napr. 1937, réžia Veit Harlan, a 1956, réžia Gottfried Reinhardt). Po nástupe fašizmu v Nemecku sa utiahol do ústrania a pracoval na dramatickej tetralógii z gréckych dejín Ifigénia v Delfách (Iphigenie in Delphi, vydaná i uvedená 1941), Ifigénia v Aulide (Iphigenie in Aulis, uvedená 1943, vydaná 1944), Smrť Agamemnóna (Agamemnons Tod, uvedená 1947, vydaná 1948) a Elektra (uvedená 1947, vydaná 1948). V jeho prozaických prácach sa ešte väčšmi prejavili tendencie novoromantizmu, symbolizmu a impresionizmu. K najvýznamnejším románom patrí Blázon v Kristu Emanuel Quint (Der Narr in Christo Emanuel Quint, 1910), ktorý je vyvrcholením jeho celoživotného záujmu o postavu Ježiša Krista. V románe zobrazil osudy novovekého mesiáša usilujúceho sa o uplatnenie kresťanských ideálov lásky, pokory a chudoby v modernom svete. Dojmy z Ameriky zachytil v románe Atlantída (Atlantis, 1912; slov. 1933; sfilmovaný 1913, réžia August Blom), lásku mladého kňaza k pastierke v novele Kacír zo Soany (Der Ketzer von Soana, 1918; slov. 1957). R. 1937 napísal svoje pamäti Dobrodružstvo mojej mladosti (Das Abenteuer meiner Jugend, 2 zväzky). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1912) a Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1932).

1799 – Henry, Patrick

Henry, Patrick, 29. 5. 1736 Studley, Virgínia – 6. 6. 1799 Red Hill, Virgínia, USA — americký právnik a politik. Jeden z popredných predstaviteľov boja za americkú nezávislosť, jeho rezolúcie (napr. proti zákonu o kolkovnom) podnietili vznik jednotnej opozície proti britskej koloniálnej politike a neústavným opatreniam parlamentu (→ Americká revolúcia). Ako prvý guvernér Virgínie (1776 – 79, 1784 – 86) zohral hlavnú úlohu pri formulovaní jej prvej ústavy. Autor výroku Dajte mi slobodu alebo smrť.

1983 – Heretik, Štefan

Heretik, Štefan, 10. 2. 1915 Hunedoara, Rumunsko – 6. 6. 1983 Bratislava — slovenský ekonóm. R. 1942 – 45 pracovník Slovenskej národnej banky, 1945 – 51 Slovenského plánovacieho a štatistického úradu v Bratislave. R. 1951 – 55 vedúci Katedry politickej ekonómie na Vysokej škole hospodárskych vied (od 1953 Vysoká škola ekonomická, dnes EU) v Bratislave; 1965 profesor, 1969 DrSc. R. 1955 – 82 vedúci oddelenia pre kritiku buržoáznych ekonomických teórií Ekonomického ústavu SAV. R. 1965 – 71 predseda Slovenskej ekonomickej spoločnosti pri SAV. R. 1953 – 55 a 1958 – 60 hlavný redaktor Ekonomického časopisu. Vo vedeckej práci sa zaoberal dejinami ekonomických teórií, ako aj kritickým rozborom ekonomického myslenia z pohľadu marxizmu. Autor monografií Náčrt dejín politickej ekonómie (do vzniku marxizmu) (1958), Teoretické základy súčasnej buržoáznej ekonómie (1973) a i., spoluautor, vedúci redaktor a editor mnohých publikácií a zborníkov. Publikoval vyše 80 vedeckých štúdií v domácich i v zahraničných časopisoch a zborníkoch a viacero populárno-vedeckých článkov. Prekladateľ diel K. Marxa do slovenčiny.

2017 – Jankovič, Jozef

Jankovič, Jozef, 8. 11. 1937 Bratislava – 6. 6. 2017 tamže — slovenský sochár.

R. 1952 – 56 študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu a 1956 – 62 na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave u profesora J. Kostku. R. 1964 – 90 v slobodnom povolaní, v akademickom roku 1970/71 pedagóg na Vysokej škole úžitkového umenia vo Viedni, 1990 – 2007 pôsobil na VŠVU v Bratislave (1990 – 94 rektor), kde viedol sochársky ateliér; 1994 profesor.

V období socializmu predstaviteľ neoficiálnej výtvarnej scény. V 60. rokoch 20. stor. sa stal iniciátorom neverejného podujatia Konfrontácie. Svojou ranou tvorbou sa prihlásil k surrealizmu a informelu, v plastikách z tohto obdobia je zjavná nedokončenosť a surovosť charakteristická pre objet trouvé. Neskôr reagoval na pop-art a príbuzné európske tendencie i na novú figuráciu, v ktorých si vytvoril svoj štýlotvorný formálny výraz. Deformovaná figúra a jej fragmenty sa stali Jankovičovým emblematickým výtvarným prvkom, dokázal sa ňou citlivo vyjadrovať k historickým traumám 20. stor. a k dobovej politickej situácii (Svedectvo VI, 1965; Večné svetlo, 1965; Ruky, 1968; Veľký pád, 1968).

V 70. rokoch sa počas normalizácie venoval kresbe, prospektívnej architektúre, grafike i tvorbe šperku a začal experimentovať s estetikou počítačovo generovaných grafík. V 80. rokoch sa opäť vrátil k sochárskej tvorbe, vytváral komorné aj monumentálne plastiky. R. 1969 bolo v Pamätníku SNP (architekt D. Kuzma) v Banskej Bystrici odhalené jeho monumentálne súsošie Obete varujú (1972 z ideologických príčin komunistami odstránené, znovuosadené až 2004).

Vystavoval na mnohých domácih i zahraničných samostatných i skupinových výstavách, pričom k najvýznamnejším patrí jeho účasť na Bienále v Benátkach (1970 a 1995). R. 1998 vyšla monografia Jozef Jankovič, tvorba z rokov 1958 – 1997 (autori Z. Rusinová, A. Hrabušický, K. Bajcurová) a 2008 monografia Jozef Jankovič 1957 – 2007 (autor Juraj Mojžiš). Nositeľ viacerých významných ocenení a cien, napr. Herderovej ceny (1983) a Radu Ľ. Štúra II. triedy (2004).

1923 – Jaruzelski, Wojciech Witold

Jaruzelski, Wojciech Witold, 6. 6. 1923 Kurów, Lublinské vojvodstvo – 25. 5. 2014 Varšava — poľský generál a politik. Pochádzal z vlasteneckej zemianskej rodiny, ktorá 1939 ušla do Litvy a po jej obsadení Sovietskym zväzom bola deportovaná na Sibír. Jaruzelski tam vstúpil do poľskej armády (1943), absolvoval dôstojnícku školu v Riazani a s 1. poľskou armádou (ľudovou) sa zúčastnil bojov 2. svetovej vojny v ZSSR, Poľsku a Nemecku. Po jej skončení absolvoval vysokú vojenskú školu a pôsobil v oblasti vysokého vojenského školstva. R. 1956 sa stal najmladším poľským dôstojníkom povýšeným do hodnosti generála. Od 1964 člen politbyra Ústredného výboru Poľskej zjednotenej robotníckej strany, 1961 – 89 poslanec Sejmu. R. 1965 – 68 náčelník generálneho štábu, 1968 – 83 minister obrany (do ministerského kresla sa dostal ako aktivista antisemitskej čistky v poľskom verejnom živote). Z tejto pozície riadil potlačenie štrajkov na baltskom pobreží v decembri 1970, ktorému padlo za obeť niekoľko desiatok robotníkov. R. 1981 – 85 predseda vlády; 13. 12. 1981 s cieľom zastaviť rastúci vplyv opozičného hnutia Solidarita sa postavil na čelo vojenskej kliky, ktorá zaviedla výnimočný stav. Kumuloval fakticky všetky ústredné štátne funkcie, 1985 – 89 bol aj predsedom Štátnej rady Poľskej ľudovej republiky. Inicioval niektoré hospodárske a inštitucionálne reformy aj za spoluúčasti lojálnych (umiernených) kritikov režimu. Stál za otvorením dialógu s opozíciou (tzv. okrúhly stôl, február – máj 1989), pri rozhovoroch sa však dal zastupovať. Tento proces viedol k zásadným spoločensko-politickým premenám v Poľsku a bol podnetom na premeny v celej strednej a východnej Európe. Na základe neformálnej kompromisnej dohody bol Jaruzelski v júli 1989 zvolený za prezidenta, 1990 však pod celospoločenským tlakom podal návrh na skrátenie svojho funkčného obdobia a stiahol sa z aktívnej politiky. Od 1993 s prestávkami prebiehalo vyšetrovanie trestnoprávnej zodpovednosti za skutky spojené s jeho politickou činnosťou i s činnosťou ďalších osôb (posledný proces sa začal 12. 9. 2008, pre zhoršenie jeho zdravotného stavu ho súd v auguste 2011 vylúčil z účasti na procese).

1938 – Jiránek, Vladimír

Jiránek, Vladimír, 6. 6. 1938 Hradec Králové – 6. 11. 2012 Praha — český výtvarník (karikaturista a ilustrátor), scenárista a režisér animovaných filmov.

Od 1956 žil v Prahe, 1962 absolvoval štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, pôsobil však ako kresliar a ilustrátor v slobodnom povolaní. Spolupracoval napr. s časopismi Dikobraz, Mladý svět, Melodie, Technický magazín, Literární noviny, Živa ap. Po okupácii Československa vojskami štátov Varšavskej zmluvy (1968) nemohol publikovať v novinách a časopisoch a začal pracovať v Krátkom filme Praha. V 70. rokoch 20. stor. sa ako výtvarník, scenárista a režisér podieľal napr. na filmoch Traja chrobáci (1975), Co jsme udělali slepicím (1977, Zlatý medveď 1978 na MFF v Berlíne) a Srdečný pozdrav ze zeměkoule (1982), vytvoril aj legendárne postavy králikov v animovaných televíznych večerníčkoch Bob a Bobek, králíci z klobouku (1979, 91 epizód) i postavy Pata a Mata v seriáli Pat a Mat... A je to! (1976, 79 epizód). V 80. rokoch 20. stor. sa vrátil ku kresleniu a ilustrovaniu, ilustroval napr. knihy Josefa Veleka Jak jsem bránil přírodu (1980) a Příběhy pro dvě nohy (1988), po 1990 sa začal venovať politickej karikatúre, pričom prispieval do Lidových novin, Mladej fronty DNES a Reflexu. Pre jeho tvorbu je charakteristická jednoduchá linka a svojrázny humor. Autor kníh kresieb Anekdoty o civilizaci (1977), Jak je tomu u lidí (1983), Humor a psychoanalýza (1984), Všichni jsme demokrati (1992), Hamleti, klauni a ti druzí (1997), Zakázaný Jiránek (1998), Knížka pro blázny (2006), Člověk za volantem (2009) a i. Ako výtvarník spolupracoval na filmoch Automatic (1973), Pivo přes ulici (1974), ŠŠŠ (1975), Děkujeme, pánové! (1976), Hokej je hra (1978), Zpráva o stavu civilizace (1981), Zpráva o medvědech (1983), Olympijský oheň (1984), Jam-session (1985), Computerland (1987) a i. Nositeľ českého štátneho vyznamenania Medaila Za zásluhy II. stupňa (2005) a ocenenia Rad Bielej opice (2009) udeľovaného Českou úniou karikaturistov.

1714 – Jozef I. Emanuel

Jozef I. Emanuel, nazývaný Reformátor, 6. 6. 1714 Lisabon – 24. 2. 1777 Sintra — portugalský kráľ (od 1750) z dynastie z Bragançy, syn Jána V. Krásneho a Márie Anny Habsburskej (*1683, †1754), dcéry rímsko-nemeckého cisára Leopolda I., manžel Marianny Viktórie (od 1729), dcéry španielskeho kráľa Filipa V., otec Márie I. Po otcovej smrti a nástupe na trón poveril starostlivosťou o vládne záležitosti významného propagátora myšlienok osvietenského absolutizmu markíza de Pombal. Na začiatku jeho vlády (1755) postihlo krajinu (najmä Lisabon) jedno z najsilnejších zemetrasení (vyše 100-tis. obetí). Z katastrofy sa už nikdy nespamätal (trpel napr. klaustrofóbiou), sídlo dočasne presunul do paláca Ajuda a hlavné mesto dal s vysokými nákladmi dôkladne zrekonštruovať. Od 1774 pre jeho zdravotnú nespôsobilosť vládla ako regentka jeho manželka Marianna Viktória. Počas Jozefovej vlády boli zreorganizované štátne financie, potláčala sa moc cirkvi a vysokej šľachty, bol podporovaný obchod a priemysel a hlavnou prioritou sa stalo pokračovanie v kolonizácii Brazílie. R. 1759 boli z Portugalska vypovedaní jezuiti a ich majetok bol skonfiškovaný. Jozefove reformy prispeli k zlepšeniu stavu poľnohospodárstva, štátnej správy, školstva, súdnictva a vojenstva. Cieľom jeho vlády bola modernizácia krajiny, ako aj ekonomické a antiklerikálne reformy, v ktorých sa však po jeho smrti už nepokračovalo.

1916 – Jüan Š’-kchaj

Jüan Š’–kchaj, Yuan Shi-kai, 16. 9. 1859 Siang-čcheng, provincia Che-nan – 6. 6. 1916 Peking — čínsky politik a generál. R. 1880 vstúpil do armády, 1885 – 94 cisársky rezident v Kórei. Po porážke Číny v prvej japonsko-čínskej vojne o Kóreu (1894 – 95) sa stal hlavným veliteľom čínskej armády, ktorú zreformoval a zmodernizoval podľa západného vzoru. Chránenec cisárovnej Cch’–si, ktorá ho za pomoc pri potlačení hnutia Sto dní reforiem vymenovala 1898 za guvernéra provincie Šan-tung, od 1901 generálny guvernér provincie Č’–li (v súčasnosti Che-pej), po smrti Cch’–si (1908) musel odísť do výslužby. Po vypuknutí sinchajskej revolúcie (1911) bol povolaný späť na cisársky dvor, stal sa veliteľom cisárskych vojsk v sev. Číne a posledným predsedom cisárskej vlády (1911 – 12). Dohodol abdikáciu posledného cisára Pchu-iho a bol oficiálne splnomocnený sformovať prvú republikánsku vládu, popri funkcii ministerského predsedu vykonával aj funkciu hlavného veliteľa armády. Po abdikácii dočasného prezidenta Sunjatsena (1912) sa stal prezidentom Čínskej republiky (vo funkcii bol formálne potvrdený až v októbri 1913). R. 1914 postavil Sunjatsena a stranu Kuomintang mimo zákon, zaviedol vojenskú diktatúru, 11. decembra 1915 sa vyhlásil za cisára a oficiálny názov krajiny zmenil na Čínske cisárstvo. Po protestoch a povstaní v juž. Číne však 1916 republikánske zriadenie v Číne obnovil.

1989 – Kádár, János

Kádár, János, vlastným menom János Csermanek, 26. 5. 1912 Fiume, dnes Rijeka, Chorvátsko – 6. 6. 1989 Budapešť — maďarský komunistický politik. Pochádzal z chudobných pomerov, od 1918 žil v Budapešti, vyučil sa za mechanika, príležitostne pracoval ako robotník. Od mladosti sa aktívne zapájal do činnosti odborov, robotníckeho hnutia a ilegálnych mládežníckych komunistických združení. R. 1930 vstúpil do ilegálnej Strany maďarských komunistov (SMK) a vystupoval pod krycím menom János Barna. Viackrát bol zatknutý, 1933 odsúdený na dvojročný trest odňatia slobody (trest si odpykával v Segedíne, kde sa spoznal s M. Rákosim). Po rozpustení SMK 1936 bol poverený preniknúť do Maďarskej sociálnodemokratickej strany (od 1940 člen jej výkonného výboru). Po obnovení SMK sa 1942 stal členom Ústredného výboru a 1943 tajomníkom ÚV strany; odvtedy používal meno Kádár. Podieľal sa na vypracovaní programu SMK, po jej rozpustení v júni 1943 inicioval založenie Strany mieru, ktorá bola faktickou pokračovateľkou SMK. V apríli 1944 bol vyslaný do Juhoslávie nadviazať kontakty s komunistickými emigrantmi. Pri prechode hraníc bol zatknutý a odsúdený na dva roky väzenia ako vojnový dezertér. Počas prevozu do Nemecka sa mu podarilo utiecť a vrátiť sa do Budapešti. Po obsadení mesta Červenou armádou obnovila komunistická strana svoju činnosť pod názvom Maďarská komunistická strana (MKS, 1948 – 56 po spojení sa s Maďarskou sociálnodemokratickou stranou názov Maďarská strana pracujúcich, MSP).

V povojnovom období patril Kádár k hlavným postavám prevzatia moci v krajine komunistami. R. 1945 – 51 poslanec parlamentu, od 1946 člen politbyra, 1946 – 51 námestník tajomníka Ústredného výboru MKS (resp. ÚV MSP), od augusta 1948 do 23. 6. 1950 minister vnútra. Zo svojej ministerskej pozície sa podieľal na príprave vykonštruovaného procesu s Lászlóom Rajkom (bývalý minister vnútra a minister zahraničných vecí, popravený v októbri 1949). Na začiatku 50. rokov 20. stor. sa však sám stal obeťou politických čistiek v MSP, koncom apríla 1951 bol zatknutý, zbavený všetkých straníckych funkcií a odsúdený na doživotie. Po Stalinovej smrti (1953), odvolaní M. Rákosiho z postu predsedu vlády a následnom uvoľnení spoločensko-politických pomerov bol v júli 1954 rehabilitovaný a prepustený z väzenia. Postupne opäť získal stratené pozície v strane, v júni 1956 bol zvolený za tajomníka MSP a v októbri 1956 za tajomníka novovzniknutej Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS). Napriek tomu, že sa 30. októbra 1956 stal členom reformnej vlády Imreho Nagya, ktorá odštartovala demokratizačný proces, mal výrazný podiel na potlačení maďarského protikomunistického povstania 1956. Keď vláda I. Nagya vyhlásila neutralitu Maďarska (1. 11. 1956), odišiel na sovietske veľvyslanectvo v Budapešti, odkiaľ bol prevezený do Moskvy. Po rokovaniach v Moskve odcestoval 4. 11. do Szolnoku, kde sa pod jeho vedením sformovala kolaborantská, promoskovsky orientovaná revolučná robotnícko-roľnícka vláda. So sovietskym vojenským konvojom sa 7. 11. vrátil do Budapešti. Po krvavom potlačení povstania od februára 1957 predseda ÚV a od júla 1957 – 85 prvý tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), 1958 – 61 štátny minister, 1961 – 65 predseda vlády, 1985 – 89 generálny tajomník MSRS.

Po stabilizovaní vnútropolitickej situácie pripustil čiastočnú decentralizáciu centrálne riadenej ekonomiky a čiastočnú liberalizáciu režimu, čo sa v 60. rokoch 20. stor. prejavilo na zvyšovaní životnej úrovne obyvateľstva (prispeli k tomu aj pôžičky zo západných krajín, ktoré sa aj napriek nepriaznivému obrazu z revolučných rokov podarilo Kádárovej vláde získať); toto obdobie sa v dejinách Maďarska označuje ako kádárizmus, resp. gulášový socializmus. V zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval predovšetkým na úzku spoluprácu so Sovietskym zväzom; v auguste 1968 podporil intervenciu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Napriek určitému oživeniu ekonomiky, povoleniu drobného podnikania a zvýšeniu počtu súkromne hospodáriacich roľníkov pretrvávala neefektívnosť centrálne plánovaného hospodárstva a zároveň sa zvyšovala zahraničná zadlženosť Maďarska. V 80. rokoch 20. stor. už Kádár nedokázal čeliť reformným snahám silnejúcim od nástupu M. Gorbačova k moci v ZSSR (1985), čo 1988 viedlo k jeho odvolaniu z funkcie generálneho tajomníka MSRS (ostal však v čestnej funkcii prezidenta strany), v máji 1989 bol odvolaný zo všetkých straníckych funkcií.

1989 – Kahn, Richard Ferdinand

Kahn [kán], Richard Ferdinand, barón (od 1965), 10. 8. 1905 Londýn – 6. 6. 1989 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský ekonóm. Študoval na Cambridgeskej univerzite (najskôr fyziku a matematiku; 1927 – 28 ekonómiu, žiak a spolupracovník J. M. Keynesa, štúdium ukončil 1931), 1933 – 72 tam aj pôsobil; 1951 profesor.

Predstaviteľ postkeynesovskej ekonómie (→ postkeynesovstvo), sformuloval výdavkový multiplikátor (1931), ktorý sa stal východiskom investičného multiplikátora J. M. Keynesa; kritik neoklasickej ekonómie v USA a monetarizmu. V 60. rokoch 20. stor. sa spolu s J. V. Robinsonovou, N. Kaldorom a Luigim Lodovicom Pasinettim (*1930) podieľal na formovaní taliansko-cambridgeskej ekonomickej školy, zároveň 1955 pôsobil vo Výskumnej divízii Hospodárskej komisie OSN pre Európu a 1956 spolupracoval na príprave Ekonomického prehľadu o Európe 1955 (Economic Survey of Europe in 1955). R. 1959 člen odbornej skupiny Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá skúmala rast cien vo vzťahu k mzdám, od 1960 Britskej akadémie.

Autor prác Vybrané eseje o zamestnanosti a ekonomickom raste (Selected Essays on Employment and Growth, 1972), Ekonomika krátkeho obdobia (L’economia del breve periodo, 1983) a Tvorba Keynesovej všeobecnej teórie (The Making of Keynes’ General Theory, 1984).

2010 – Kaniansky, Dušan

Kaniansky, Dušan, 8. 12. 1946 Ráztočno, okres Prievidza – 6. 6. 2010 Bratislava — slovenský chemik. Od 1971 pôsobil v Chemickom ústave UK, od 1990 na Katedre analytickej chémie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave (1990 – 97 a 2003 – 10 vedúci katedry); 2002 DrSc., 2002 profesor. Absolvoval dlhodobé pobyty na univerzitách a výskumných pracoviskách v Holandsku a Kanade.

Zaoberal sa analytickými separačnými metódami, osobitne elektroseparáciou látok v kapilárach, a vývojom príslušného prístrojového vybavenia. Výraznou mierou prispel k rozvoju kapilárnej izotachoforézy, kapilárnej zónovej elektroforézy a elektroseparácie na čipoch. Analyzátory vyvinuté v jeho laboratóriu sa začali vyrábať 1982 vo Výrobno-vývojovom závode prístrojovej jadrovej techniky (dnes spoločnosť Villa Labeco, ktorá od 2001 kooperuje s nemeckou spoločnosťou J & M v Aalene) v Spišskej Novej Vsi. Jeho nové spôsoby miniaturizácie elektroseparácie sa uplatňujú v nemeckej spoločnosti Merck pri výrobe elektroforetického analyzátora na čipe. Svetovú prioritu majú jeho práce, ktoré do kapilárnej elektroforézy zaviedli rádiometrickú a ampérometrickú detekciu látok a spojenie kapilárnej elektroforézy s hmotnostnou spektrometriou.

Autor a spoluautor okolo 110 vedeckých prác a 23 patentov, ktoré vyvolali široký svetový ohlas. Je najcitovanejším slovenským analytickým chemikom a pri hodnotení obdobia 1993 – 2003 patril medzi 1 % najcitovanejších chemikov na svete. Člen redakčných rád časopisov Chemical Papers (2002 – 10) a Journal of Separation Science (2003 – 09).

1999 – Kao Siao-šeng

Kao Siao-šeng, Gao Xiaosheng, 6. 6. 1928 Wu-t’in, provincia Ťiang-su – 6. 6. 1999 Wu-si, provincia Ťiang-su — čínsky spisovateľ. Pochádzal z roľníckej rodiny. Pôsobil v Pekingu, literárne tvoriť začal v 50. rokoch 20. stor. R. 1958 bol z politických príčin poslaný na vidiek, do Pekingu sa mohol vrátiť až po 1979, pracoval v rôznych kultúrnych inštitúciách. Autor zbierky poézie Filantrop Wang (Wang šan-žen, 1951), drámy Novou cestou (Cou-šang sin lu, 1954), zbierok poviedok Malý azúrový drak (Siao čching lung, 1956), Li Šun-ta stavia dom (Li Šun-ta cao wu, 1979; slov. 2008 v rovnomennej antológii poviedok 10 čínskych autorov v preklade Anny Doležalovej), Zbierka poviedok ’79 (Š’-t’iou siao-šuo t’i, 1980), Zbierka poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng i-t’iou-pa-ling-nien siao-šuo t’i, 1980), Voda tečie na východ (Šuej tung liou, 1981) a Výber z poviedok Kao Siao-šenga (Kao Siao-šeng, siao-šuo süan, 1983) i esejí O tvorbe (Čchuang-cuo tchan, 1981).

1939 – Karel, Vojtech

Karel, Vojtech, 6. 6. 1939 Hradec Králové, ČR – 18. 6. 1989 Košice — slovenský hutnícky odborník. Od 1961 pôsobil na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1971 – 80 prodekan fakulty), 1980 – 89 prorektor Vysokej školy technickej; 1980 profesor a DrSc.

Priekopník zavedenia elektrónovej mikroskopie do výskumu a výučby, významne sa zaslúžil o založenie Centrálneho laboratória elektrónovej mikroskopie v rámci Katedry náuky o materiáloch. Špecializoval sa na rozvoj elektrónovej fraktografie kovových materiálov, rozvíjal metodiku elektrónovej mikroskopie pri štúdiu lomov kovových materiálov a zaoberal sa aj výskumom zliatin s tvarovou pamäťou i zliatin na báze titánu pre letecký priemysel. Autor a spoluautor viac ako 220 príspevkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a viacerých kníh, napr. vysokoškolskej učebnice Vybrané kapitoly z fyziky kovov (1973) a monografie Lomy ocelových částí (1976, spoluautor).

1968 – Kennedy, Robert Francis

Kennedy, Robert (Bobby) Francis, 20. 11. 1925 Brookline, Massachusetts – 6. 6. 1968 Los Angeles, pochovaný na Arlingtonskom národnom cintoríne — americký právnik a politik, syn Josepha Patricka Kennedyho, brat Johna Fitzgeralda Kennedyho a Edwarda Moora Kennedyho. R. 1952 sa podieľal na organizovaní senátorskej kampane svojho brata Johna Fitzgeralda, 1960 na jeho prezidentskej kampani. Počas bratovho pôsobenia v prezidentskom úrade zastával 1961 – 64 úrad ministra spravodlivosti. V tejto pozícii rozvinul náročný program boja proti organizovanému zločinu a na ochranu občianskych práv menšín, najmä Afroameričanov. R. 1964 bol zvolený ako kandidát Demokratickej strany do Senátu (za štát New York), kde sa stal lídrom jej liberálneho krídla. Postupne sa stal vážnym kritikom politiky prezidenta L. B. Johnsona najmä v otázkach diskriminačnej rasovej politiky a vietnamskej vojny (žiadal, aby sa USA z Vietnamu stiahli). Úspešne kandidoval za Demokratickú stranu na úrad prezidenta, počas kampane bol však zavraždený.

1962 – Klein, Yves

Klein [klen], Yves, 28. 4. 1928 Nice – 6. 6. 1962 Paríž — francúzsky maliar a experimentálny umelec, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov avantgardy 2. pol. 20. stor.

Autodidakt, pochádzal z umeleckej rodiny, ovplyvnila ho najmä matka, abstraktná maliarka Marie Raymondová (Raymond, *1908, †1989). Od mladosti bol ovplyvnený filozofiou zen-buddhizmu a zaoberal sa džudom (1952 – 53 ho študoval v Tokiu, 1955 – 59 ho vyučoval v Paríži).

Svojím dielom významne ovplyvnil umenie 2. pol. 20. stor., najmä minimalistické a konceptuálne umenie, a využitím netradičných materiálov a stratégií tvorby prispel k rozšíreniu hraníc vnímania umenia.

Približne od 1. štvrtiny 50. rokov 20. stor. vytváral monochrómne abstraktné maľby, v ktorých odmietol línie a v ktorých sa snažil pomocou čistej farby vyjadriť svoje vízie totálnej slobody a nekonečna (usiloval sa oslobodiť z materiálneho pomocou totality farby). R. 1956 s chemikom E. Adamom vyvinul druh ultramarínovej modrej farby, ktorú nazval IKB (International Klein Blue) a ktorú vo svojich dielach s obľubou používal (najmä v tzv. modrom období). Modrú farbu vnímal v jej tradičných symbolických výkladoch ako farbu oblohy, vody, hĺbky a nekonečna, ale aj ako farbu, ktorá v kresťanskej tradícii predstavuje Ducha Svätého. Používal aj zlatú (nazvanú Monogold, MG) a červenú, resp. ružovú (nazvanú Monopink, MP) farbu, ktorých tradičná symbolika vyhovovala jeho ideám o duchovne (zlatá ako symbol absolútna, nekonečna a božského, červená symbol života, ohňa a tepla).

Okrem monochrómnych malieb vytváral aj reliéfy a asambláže zo špongií (napr. monumentálne Špongiové reliéfy pre foyer divadla v Gelsenkirchene, 1958) a performancie (napr. Aerostatická socha, ktorá pozostávala z 1 001 modrých balónov vypustených do ovzdušia, 1957). R. 1958 vystavoval prázdny priestor v Galérii Iris Klertovej v Paríži (Le Vide, steny galérie natrel bielou farbou). R. 1959 – 62 organizoval v Paríži viacero performancií, v ktorých anticipoval konceptuálne umenie.

Od 1960 vytváral Antropometrie, obrazy, ktoré vznikali odtláčaním tiel nahých modeliek natretých modrou farbou ako živých štetcov (Antropometria modrého obdobia, 1960; Antropometria bez názvu, 1961) a ktoré realizoval ako performancie pred publikom v galérii. Inšpiroval sa v nich odtlačkami ľudských tiel spálených pri výbuchu jadrovej bomby v Hirošime i odtlačkami tiel bojovníkov džuda.

Od 1960 vytváral Kozmogónie, obrazy vznikajúce pôsobením prírodných živlov (vietor, voda, oheň) alebo vytvorené odtlačkami rastlín. R. 1960 realizoval v Paríži legendárnu akciu Skok do prázdna. Od 1961 vytváral Planetárne reliéfy. Je autorom viacerých utopických, nerealizovaných projektov, ako aj idey o nehmotnej architektúre a priestore, ktoré sú definované telom človeka. Jeden zo zakladateľov hnutia Nový realizmus (1960). Autor viacerých manifestov a teoretických textov.