Výročia

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1802 – Abel, Niels Henrik

Abel, Niels Henrik, 5. 8. 1802 Finnøy – 6. 4. 1829 Froland — nórsky matematik. Absolvoval študijné pobyty v Kodani, Berlíne a Paríži. Krátko pôsobil na inžinierskej škole v Kristianii (Oslo), docentúru, priznanú v Berlíne tesne pred smrťou, nenastúpil. Dokázal neriešiteľnosť všeobecnej algebraickej rovnice stupňa aspoň 5 pomocou odmocnín. Bol spoluzakladateľom teórie grúp a teórie eliptických funkcií (cena francúzskej Akadémie vied 1830) a zakladateľom teórie algebraických funkcií. Významne prispel k rozvoju teórie nekonečných radov. Sú podľa neho nazvané mnohé matematické objekty. Na jeho počesť sa od roku 2003 každoročne udeľuje Abelova cena, jedno z najprestížnejších ocenení žijúcich matematikov.

1930 – Armstrong, Neil Alden

Armstrong [ám-], Neil Alden, 5. 8. 1930 Wapakoneta, Ohio – 25. 8. 2012 Cincinnati, Ohio — americký kozmonaut, prvý človek, ktorý stál na Mesiaci. Pôvodným povolaním skúšobný pilot; absolvoval Purduovu univerzitu v Lafayette a University of Southern California v Los Angeles (letecký inžinier). R. 1962 vstúpil do oddielu kozmonautov. R. 1966 spolu s Davidom Randolphom Scottom (*1932) absolvovali let kozmickej lode Gemini 8 okolo Zeme, počas ktorého uskutočnili prvé spojenie s iným umelým telesom vo vesmíre (družica Agena TV) v histórii kozmonautiky. Napriek následným komplikáciám sa im podarilo bezpečne núdzovo pristáť v Tichom oceáne. Armstrong sa stal veliteľom posádky kozmickej lode Apollo 11, ktorá 20. 7. 1969 ako prvá s ľudskou posádkou pristála na Mesiaci. Armstrong stúpil na mesačný povrch 21. 7. 1969 o 3. hodine 56. minúte stredoeurópskeho času a strávil tam 2 hodiny 16 minút (→ Apollo). Po návrate z Mesiaca pracoval v NASA, 1971 – 79 pôsobil ako profesor aeromechaniky na univerzite v Cincinnati.

1921 – Bratny, Roman

Bratny, Roman, vlastným menom Roman Mularczyk, 5. 8. 1921 Krakov – 5. 11. 2017 — poľský spisovateľ. Podstatnú časť tvorby venoval obdobiu svojej generácie, ktorá intelektuálne dospievala v rokoch 2. svetovej vojny. Túto tematiku spracoval v románovej ságe Kolumbovia ročník 20 (Kolumbowie. Rocznik 20, 3 zv., 1957; slov. 1967), ktorého názov metaforicky označoval celú jeho generáciu (Pokolenie Kolumbów).

V ďalších románoch vyjadril ideový a morálny zápas svojich rovesníkov po nástupe komunistickej moci: Šťastní mučeníci (Szczęśliwi torturowani, 1959), Snehy sa topia (Śniegi płyną, 1961), Koncept (Brulion, 1962), Život ešte raz (Życie raz jeszcze, napísaný 1957, vydaný 1967), Osudy (Losy, 1973). Bol aj úspešným filmovým scenáristom: Návrat (Powrót, podľa románu Šťastní mučeníci, 1960, réžia Jerzy Passendorfer), Strhnutý most (Zerwany most, podľa románu Snehy sa topia, 1963, réžia J. Passendorfer), Život ešte raz (Życie raz jeszcze, podľa rovnomenného románu, 1965, réžia Janusz Morgenstern), Kontribúcia (Kontrybucja, 1967, réžia Jan Łomnicki).

V početných beletrizovaných esejach prispel k revízii a kvalitatívnej údernosti súčasnej poľskej literatúry: zbierky a výbery Prešlo, nepominulo (Przeszło, nie minęło, 1967), Vypočúvanie Pána Boha (Przesłuchanie Pana Boga, 1969), Šesť prvých osôb (Sześć osób pierwszych, 1972), Súhlas s hnevom (Zgoda na gniew, 1974). Autor zbierky noviel Stopa (Ślad, 1946), zbierok poviedok Koľko srdce vydrží (Ile serce wytrzyma, 1953), Hlavná úloha (Rola główna, 1953), Blázon Kráľovstva nebeského (Błazen Królestwa Niebieskiego, 1989), cestopisu Nepokojné stopy (Niespokojne tropy, 1959; slov. 1963) a románov Let k zemi (Lot ku ziemi, 1976), Brániť seba (Bronić siebie, 1981), Rok v rakve (Rok w trumnie, 1983), Uprostred nočného ticha (Wśród nocnej ciszy, 1987) a Ctihodný Romeo (Wielebny Romeo, 1993).

1831 – Érard, Sébastien

Érard [erár], Sébastien, 5. 4. 1752 Štrasburg – 5. 8. 1831 Paríž — francúzsky hudobný nástrojár. Spolu s bratom Jeanom-Baptistom Érardom (*1745, †1826) založil v Paríži dielňu na výrobu klávesových nástrojov. Skonštruoval pedálový mechanizmus harfy a pomocou repetičnej mechaniky zdokonalil klavír.

1984 – Hagelstange, Rudolf

Hagelstange [-štan-], Rudolf, 14. 1. 1912 Nordhausen – 5. 8. 1984 Hanau — nemecký spisovateľ a prekladateľ. Vo svojej básnickej tvorbe spájal klasickú tvorbu a kresťanskú humanistickú tradíciu (cyklus sonetov Benátske krédo, Venezianisches Credo, 1945; básnická skladba Balada o zasypanom živote, Ballade vom verschütteten Leben, 1952; básnické zbierky Plynutie času, Strom der Zeit, 1948; Hosť živlov, Gast der Elemente, 1972). Autor esejí a románov, napr. Hra bohov (Spielball der Götter, 1959), Generál a dieťa (Der General und das Kind, 1974), prekladal diela A. Poliziana, G. Boccaccia, P. Nerudu a i.

1834 – Hering, Karl Ewald Konstantin

Hering, Karl Ewald Konstantin, 5. 8. 1834 Altgersdorf, dnes súčasť Neugersdorfu – 26. 1. 1918 Lipsko — nemecký fyziológ. Od 1865 profesor vo Viedni, od 1870 v Prahe, od 1895 v Lipsku. Zaoberal sa histológiou pečene, najmä však fyziológiou videnia; sformuloval teóriu farebného videnia. Spolu s Josefom Breuerom (*1842, †1925) navrhol teóriu automatickej kontroly dýchania a riadeného krvného tlaku (Heringov-Breuerov reflex – rozopnutie pľúc pri nádychu vedie k reflexnej inhibícii inspiračných neurónov dychového centra).

1999 – Horváth, Pavel

Horváth [-vát], Pavel, 10. 10. 1926 Šišov, okres Bánovce nad Bebravou – 5. 8. 1999 Bratislava — slovenský historik, manžel E. Horváthovej. Od 1953 pôsobil v Historickom ústave SAV v Bratislave. Svoj výskum orientoval na hospodárske a sociálne dejiny obdobia novoveku. Spoluautor syntéz slovenských a československých dejín Dejiny Slovenska 1, 2 (1961, 1987), Přehled dějin Československa I/2 (1981). Autor hesiel v Encyklopédii Slovenska (1977 – 82) a v Slovenskom biografickom slovníku (1986 – 94), spolupracoval na práci Vojenské dějiny Československa (II. diel, 1986) a i. Vydal niekoľko edícií prameňov (Listy poddaných z rokov 1538 – 1848, 1955; Rabovali Turci... výber z kroník a listov zo 16. a 17. stor., 1972) a monografií (Poddaný ľud na Slovensku v prvej polovici 18. stor., 1963; Turci na Slovensku, 1971, v spolupráci s V. Kopčanom). Výsledkom jeho genealogického výskumu boli práce o pôvode rodiny Ľ. Štúra a A. Bernoláka Trenčín a rodina Štúrovcov (1983), Rodokmeň a osudy Štúrovcov (1988) a Anton Bernolák (1762 – 1813). Pôvod a osudy jeho rodiny, život a dielo (1998). Autor početných odborných štúdií, populárno-náučných článkov a recenzií. Zaoberal sa aj problematikou transkripcie starých rodových mien a priezvisk z uhorského obdobia našich dejín.

1799 – Howe, Richard

Howe [hau], Richard, gróf, barón Howe of Langar, 8. 3. 1726 Londýn – 5. 8. 1799 Langar (v blízkosti Nottinghamu), Nottinghamshire — britský admirál, brat W. Howa. R. 1740 vstúpil do námorníctva, aktívne pôsobil v Severnej Amerike, kde rýchlo postupoval v postavení. Počas sedemročnej vojny (1756 – 63) slúžil v Lamanšskom prielive, kde sa zúčastnil na viacerých viac-menej zbytočných expedíciách na francúzske pobrežie, čo však nenarušilo jeho povesť vynikajúceho dôstojníka. R. 1762 sa stal členom britského parlamentu, 1763 – 65 pôsobil na ministerstve námorníctva, 1765 – 70 jeho pokladník. R. 1770 bol povýšený na kontradmirála a 1775 na viceadmirála. R. 1776 – 78 bol počas Americkej revolúcie vymenovaný za veliteľa v Severnej Amerike, sympatizoval však podobne ako jeho brat s kolonistami. R. 1782 bol znova poverený velením nad Lamanšským prielivom a na jeseň toho istého roka sa mu podarilo ubrániť Gibraltár proti francúzsko-španielskej prevahe. R. 1783 – 88 prvý lord admirality (minister námorníctva) vo vláde W. Pitta.

1932 – Jakab, Dezső

Jakab, Dezső, aj Dezider, 4. 11. 1864 Vadu Crişului, judeţ Bihor, Rumunsko – 5. 8. 1932 Budapešť — maďarský architekt, popredný predstaviteľ uhorskej architektúry na prelome 19. – 20. stor. Po štúdiách pracoval v ateliéri Ö. Lechnera v Budapešti, ktorý významným spôsobom ovplyvnil jeho diela. R. 1897 spolu s architektom a teoretikom architektúry Marcellom Komorom (*1868, †1944) založil architektonickú kanceláriu Komor a Jakab v Budapešti, ktorá realizovala množstvo stavieb v celom Uhorsku (do 1918 a potom krátko na začiatku 30. rokov 20. stor.). Ich diela majú eklektický charakter a sú poznačené snahou o hľadanie originálneho uhorského architektonického štýlu v poslednom desaťročí 19. a v prvom desaťročí 20. stor. Prejavili sa v nich historizujúce (najmä neobarok, ktorý bol oficiálnym reprezentačným štýlom monarchie) i secesné tendencie nadväzujúce najmä na diela Ö. Lechnera. Secesná ornamentika ich stavieb vychádza z uhorských vernakulárnych foriem. V návrhoch stavieb sa sústredili na ich funkčnosť a prevádzku, z ktorých vychádzalo koncipovanie priestorov.

Najvýznamnejšie diela: synagóga (1902) a radnica v srbskej Subotici (1907 – 12, jedno z najvýznamnejších diel uhorskej secesie), radnica (1905) a palác kultúry v rumskom Târgu Mureşi (1910), na Slovensku Reduta v Bratislave (1911 – 19), zámok bulharského cára Ferdinanda I. na Prednej Hore v Muránskej Hute (1912 – 14, dnes Odborný liečebný ústav psychiatrický) a i.

1830 – Jalguzidze, Ivan

Jalguzidze, Ivan, vlastným menom Ivan Gabarajev, osetsky Gabaraty, 1775 Zalda, Južné Osetsko – 5. 8. 1830 Tbilisi — osetský osvietenec a básnik. Vyrastal na gruzínskom kráľovskom dvore v Tbilisi. Bol učiteľom osetčiny, gruzínčiny a ruštiny v škole a v duchovnom seminári. Po podpísaní dohody Gruzínska s Ruskom o vojenskej pomoci (1783, Georgijevský traktát) zastával rôzne funkcie v ruskej vojensko-občianskej administratíve. R. 1821 vydal v Tbilisi prvý osetský šlabikár, kde použil gruzínske písmo. Venoval sa i prekladaniu cirkevnej literatúry z ruštiny a gruzínčiny do osetčiny. Autor prvého osetského literárneho diela, národnej básnickej poémy v gruzínskom jazyku Alguziani (publikovaná 1885; 1897 aj s doslovným ruským prekladom), v ktorej na tragickom príbehu lásky národnostne i nábožensky rozdelených milencov Alguza, syna gréckeho vládcu, a Ester, dcéry čerkeského kráľa, ospevuje dávnu minulosť obyvateľov Kaukazu, ale aj fiktívnych národov. Dielo sa pokladá aj za súčasť gruzínskej literatúry.