Výročia

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1867 – Andersson, Carl Johann

Andersson, Carl Johan, aj Charles, 4. alebo 5. 3. 1827 Värmland – 5. 7. 1867 Ovamboland, Namíbia — švédsky prírodovedec a cestovateľ. Preskúmal vnútrozemie juž. Afriky, precestoval územie dnešnej Namíbie, Botswany a Južnej Afriky. Zmapoval jazero Ngami a rieku Cubango, o ktorom sa mylne domnieval, že je prítokom Zambezi. Usadil sa v juhozáp. Afrike.

1969 – Backhaus, Wilhelm

Backhaus [bak-], Wilhelm, 26. 3. 1884 Lipsko – 5. 7. 1969 Villach — nemecký klavirista a pedagóg. Študoval vo Frankfurte nad Mohanom u E. d’Alberta. R. 1905 získal v Londýne cenu A. Rubinsteina a stal sa profesorom na Royal College of Music v Manchestri. R. 1933 prijal švajčiarske štátne občianstvo. Jeho nahrávky všetkých Beethovenových klavírnych sonát (1964) patria k vrcholom svetového klavírneho umenia 1. polovice 20. stor. Ako pedagóg ovplyvnil mnohých európskych i zámorských klaviristov.

1927 – Haddád, Malek

Haddád, Malek, 27. 6. alebo 5. 7. 1927 Constantine – 2. 6. 1978 Alžír — alžírsky spisovateľ a básnik píšuci po francúzsky. Pôvodne pôsobil vo Francúzsku ako žurnalista a spolupracoval s rozhlasom a televíziou. R. 1962 sa vrátil do vlasti. Svojou básnickou prvotinou Nešťastie v nebezpečenstve (Le malheur en danger, 1956) reagoval na politickú situáciu v Alžírsku pred oslobodením. V románe Posledný dojem (La dernière impression, 1958) zachytáva na osudoch mladého intelektuála proces národného uvedomovania. Zložité otázky exilu a kultúrnej i spoločenskej adaptácie analyzuje v románoch Ponúknem ti gazelu (Je t’offrirai une gazelle, 1959), Nábrežie kvetov sa odmlčalo (Le Quai aux Fleurs ne répond plus, 1961) a i.

1989 – Halffter, Ernesto

Halffter, Ernesto (Alberto), 16. 1. 1905 Madrid – 5. 7. 1989 tamže — španielsky skladateľ, dirigent a hudobný pedagóg, strýko Cristóbala Halfftera. Hudobnú kritiku a verejnosť zaujal už ako mladý, o. i. skladbou Marche Joyeuse pre klavír (1922), na ktorej obálku nakreslil S. Dalí svoj autoportrét. Od 1923 bol Halffter žiakom M. de Fallu, 1925 získal za Sinfoniettu pre orchester španielsku Národnú cenu za hudbu a stal sa známym aj v zahraničí. Od 1934 riaditeľ konzervatória v Seville, od 1942 profesor kompozície v Lisabone, dirigent diel M. de Fallu. V ranej tvorbe ho ovplyvnili (okrem M. de Fallu) aj I. Stravinskij, M. Ravel a skladatelia parížskej Šestky, napr. v skladbe Rapsodia portuguesa pre klavír a orchester (1940). Na požiadanie dedičov autorských práv M. de Fallu pracoval 1954 – 60 na dokončení jeho rozsiahlej scénickej kantáty Atlantída (1927 – 46), ktorá mala po viacnásobnom prepracovaní 1976 premiéru. Významné diela: balety Sonatína (1928), Panaderos de la tertulia (1955), Fantasía galaica (1956), El cojo enamorado (1955), melodráma-komorná opera v jednom dejstve Entr’acte (1964), opera La muerte de Carmen (1977), Canticum in P. P. Johannem XXIII (1964), scénická hudba, napr. Dulcinen, farsa heroica (1944), hudba k viacerým filmom (Don Quijote de la Mancha, 1947, réžia Rafael Gil, *1913, †1986), Koncert pre gitaru a orchester (1969) a i.

1886 – Hankó, Vojtech

Hankó, Vojtech, 5. 7. 1886 Poprad – 16. 11. 1959 Toronto, Kanada — maďarský zoológ pochádzajúci zo Slovenska. Od 1910 asistent zoologického oddelenia univerzity v Budapešti, 1912 – 14 absolvoval študijný pobyt v Neapole, 1918 – 24 pôsobil v Maďarskom národnom múzeu v Budapešti, 1925 – 26 vedúci biologickej stanice Maďarského národného múzea na Balatone, 1929 – 39 a 1945 – 50 pôsobil na univerzite v Debrecíne, 1940 – 44 profesor zoológie na univerzite v Kluži, 1957 emigroval do Kanady; 1930 profesor, 1952 DrSc. Zaoberal sa najmä hydrobiológiou, ichtyológiou, ornitológiou a pôvodom i vývojom domácich zvierat. Spracoval faunu nížin a rovín Uhorska a rýb Malej Ázie. Hlavné diela: Všeobecná charakteristika stavovcov a rýb (A gerincesek általános jellemzése és a halak, 1928), O starodávnych maďarských domácich zvieratách (A magyar háziállatok története ősidőktől, 1954).

1964 – Harminc, Milan Michal

Harminc, Milan Michal, 7. 10. 1869 Kulpin (pri Báčskom Petrovci), Vojvodina, Srbsko – 5. 7. 1964 Bratislava — slovenský staviteľ, architekt, popredný predstaviteľ slovenskej architektúry 20. stor.

Architektúru neštudoval, vyučil sa za staviteľa (staviteľskú skúšku zložil 1908). Od 1886 žil v Budapešti, kde do 1890 pracoval vo firme Neuschloss, 1893 – 94 u J. N. Bobulu, 1894 – 97 u architekta Alberta Schickedanza (tam sa podieľal na projektoch osláv uhorského milénia), 1897 si založil vlastnú staviteľskú kanceláriu (v Budapešti navrhol okolo 45 nájomných a rodinných domov).

R. 1915 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša a 1921 do Bratislavy. Najproduktívnejší slovenský architekt, postavil takmer 300 stavieb. Podporoval slovenský národný život (od 1887 člen Slovenského spolku v Budapešti, neskôr jeho knihovník, účastník augustových slávností v Martine, podporoval vydávanie slovenských časopisov, organizoval divadelné predstavenia, výstavy slovenských výtvarníkov a i.) a navrhol rad objektov, ktoré s ním súviseli, napr. v Martine budovu Tatra banky (1912), kde bola 1918 vyhlásená Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia), a prvú budovu Slovenského národného múzea (1903 – 08; dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), v Bratislave budovu Zemedelského múzea (1924 – 30; dnes Prírodovedné múzeum SNM) a i.

Začínal historizujúcimi, bohato dekorovanými dielami (vila Emila Stodolu – Slovenský dom v Liptovskom Mikuláši, 1902), reagoval na modernizačné tendencie a 1916 vytvoril projekt Sanatória dr. M. Sontága v Novom Smokovci (dokončené 1925), ktoré sa vďaka južnej terasovej fasáde pokladá za jedno z prvých diel predznamenávajúcich modernú architektúru na Slovensku. V 30. rokoch sa prechodne priklonil k princípom funkcionalistickej architektúry (evanjelický kostol na Legionárskej ulici v Bratislave, 1929 – 32; dom Slovenskej ligy na Dunajskej ulici v Bratislave so zabudovaným kinom a pasážou, 1934 – 36; nová budova SNM v Martine, 1931), i keď nikdy celkom neopustil líniu tradicionalistickej architektúry založenú na klasických vzoroch a dokonalej znalosti staviteľského remesla (v Bratislave budova Tatra banky, dnes Ministerstvo kultúry SR, 1922 – 25, a prestavba hotela Carlton, 1928 – 30). Okrem verejných stavieb postavil viaceré kostoly (napr. evanjelický kostol v Prietrži, 1907; rímskokatolícky Kostol Panny Márie Ružencovej v Černovej, 1906 – 07), školy (Skalica, 1912; Poprad, 1930, a i.), rodinné domy a vily, továrenské objekty (napr. pre firmu Lacko-Pálka v Liptovskom Mikuláši, 1915 – 16). R. 1953 čestný predseda Zväzu slovenských architektov.

1928 – Hartmanis, Juris

Hartmanis, Juris, 5. 7. 1928 Riga — lotyšský informatik. Po skončení 2. svetovej vojny emigroval do Nemecka a potom do USA, kde pôsobil vo Výskumnom laboratóriu firmy General Electric v oblasti počítačovej vedy, od 1965 profesor na Cornellovej univerzite v Ithace. Nositeľ Turingovej ceny (1993, s R. Stearnsom) za výskum v oblasti teórie zložitosti v informatike, ktorú spolu s J. Stearnsom založil.

2003 – Hausenblas, Karel

Hausenblas [-zen-], Karel, 16. 11. 1923 Benešov – 5. 7. 2003, pochovaný v Prahe — český jazykovedec, bohemista. R. 1951 – 89 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe; 1967 prof., 1968 DrSc. Venoval sa najmä štylistike (Výstavba jazykových projevů a styl, 1971), teórii štýlov so zameraním sa na zmysel (Od tvaru k smyslu textu. Stylistická reflexe a interpretace, 1996) a štylistickej analýze literárnych diel, ako aj verbálnej komunikácii, náuke o texte, kultúre spisovného jazyka a českej gramatike (Vývoj předmětového genitivu v češtině, 1958; spoluautor akademickej Mluvnice češtiny, 1987). Spoluautor početných stredoškolských učebníc češtiny a praktických jazykových príručiek (O češtině pro Čechy, 1960; Čeština za školou, 1974, a i.). Člen mnohých odborných komisií a redakcií. Po odchode do dôchodku (1989) pôsobil v 90. rokoch 20. stor. ako externý konzultant na FFKU a žil v obci Lnářský Málkov (okres Strakonice).

1783 – Havas, Charles Louis

Havas [ava], Charles Louis, 5. 7. 1783 Rouen – 21. 5. 1858 Bougival — francúzsky novinár. R. 1832 otvoril v Paríži kanceláriu vyhotovujúcu preklady informácií zo zahraničnej tlače pre potreby domácich redakcií. Keďže náhodný výber informácií z anglickej či z nemeckej tlače neposkytoval čitateľovi dostatočný obraz o dianí vo svete, 1835 založil prvú spravodajskú agentúru na svete Agence Havas (1940 rozpustená, 1944 obnovená ako Agence France-Presse; → AFP). Ako prvý systematicky sledoval informačné zdroje, poskytnutím informácií širokému počtu klientov znížil ich cenu a sprístupnil širokej francúzskej verejnosti.

2015 – Havaš, Peter

Havaš, Peter, 11. 9. 1935 Spišská Nová Ves – 5. 7. 2015 Bratislava — slovenský architekt.

R. 1960 – 63 pôsobil v Hutnom projekte, od 1963 na Katedre konštrukcií pozemného staviteľstva Stavebnej fakulty Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita, STU), od 1971 na Katedre architektonickej tvorby, od 1990 na Katedre interiéru a výstavníctva, od 2006 na Ústave architektúry obytných budov Fakulty architektúry STU v Bratislave (1990 – 94 a 1996 – 2002 prodekan fakulty); 1998 profesor. Zaoberal sa obytnými a občianskymi budovami, ako aj interiérom a dizajnom v architektúre. Autor početných štúdií, 71 projektov a 38 realizácií, napr. kobercovej zástavby rodinných domov vo Fulde a v Raibachu (dnes súčasť Gross-Umstadtu, okres Darmstadt) v Nemecku (1968), rekonštrukcie kaviarne Park (1972) a interiéru kaviarne U zlatého slnka (1978) v Bratislave, spoluautor návrhu na celoštátnu verejnú telefónnu hovorňu (1984), ako aj viacerých projektov ocenených na medzinárodných architektonických súťažiach.

Spoluautor publikácií Kozuby a kachľové pece (1990), Krby a kachľové pece (1996), Interiér (2003). Spoluriešiteľ vedeckovýskumných úloh a expertíz, napr. Humánnosť tvorby uličného priestoru. Absolvoval študijné pobyty vo Švédsku a v Maďarsku. Nositeľ viacerých vyznamenaní, napr. Medaily Emila Belluša (2001) udeľovanej Fakultou architektúry STU.

1872 – Herriot, Édouard

Herriot [erjo], Édouard, 5. 7. 1872 Troyes – 26. 3. 1957 Saint-Genis-Laval — francúzsky politik a spisovateľ. Pôvodne gymnaziálny a vysokoškolský učiteľ v Lyone. Počas Dreyfusovej aféry vstúpil do Ligy na obranu ľudských a občianskych práv a pripojil sa k radikálnym socialistom. R. 1905 – 40 a 1945 – 57 starosta Lyonu. R. 1912 – 19 senátor, 1919 – 40 a 1945 – 54 poslanec. R. 1919 – 24 stál na čele opozície proti vláde národného bloku i proti politike R. Poincarého. Po volebnom víťazstve tzv. ľavého kartelu bol 1924 – 25 ministerským predsedom a ministrom zahraničných vecí a 1926 znova nakrátko premiérom. V tom období napr. presadil uznanie ZSSR a prijatie Dawesovho plánu. Vyhlásenie dôsledne laickej politiky vyvolalo proti jeho vláde odpor zo strany katolíkov, jeho finančná politika zasa narážala na nesúhlas v obchodných kruhoch. R. 1925 – 26 predseda poslaneckej komory, 1926 – 28 minister výučby a 1932 (jún – december) opäť predseda vlády. Po okupácii Francúzska nemeckou armádou a nastolení vichyjského režimu, s ktorým nesúhlasil, bol 1942 daný pod policajný dohľad a 1944 deportovaný do Nemecka. Po skončení 2. svetovej vojny a návrate do vlasti (1945) sa podieľal na budovaní IV. republiky. R. 1947 – 54 predseda Národného zhromaždenia. Od 1946 člen Francúzskej akadémie.

1932 – Horn, Gyula

Horn, Gyula, 5. 7. 1932 Budapešť – 19. 6. 2013 tamže — maďarský politik a ekonóm. Od 1954 člen Maďarskej strany pracujúcich (MDP), od 1956 Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSZMP). Počas maďarského protikomunistického povstania 1956 člen milícií (tzv. pufajkáši, maď. pufajkások, podľa vatovaného kabáta nazývaného pufajka, ktorý nosili), ktoré boli ako represívny orgán ministerstva vnútra zriadené na boj s povstalcami. Od 1959 pracoval na ministerstve zahraničných vecí a v diplomatických službách na veľvyslanectvách v Bulharsku v Sofii (1961 – 63) a v Juhoslávii v Belehrade (1963 – 69). R. 1969 – 83 pracovník zahraničného oddelenia MSZMP, od 1983 jeho predseda, od 1985 štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí. R. 1989 – 90 ako minister zahraničných vecí vo vláde M. Németha vykonal 27. 6. 1989 symbolický akt prestrihnutím ostnatého drôtu na maďarsko-rakúskych hraniciach, ktorý predznamenal pád železnej opony. V septembri 1989 umožnil útek tisícok Nemcov z vtedajšej NDR cez Maďarsko na západ. Po zmene spoločenského systému (1989) zakladajúci člen a 1990 – 98 predseda Maďarskej socialistickej strany (MSZP), ktorá vznikla z bývalej MSZMP. R. 1994 priviedol svoju socialistickú stranu k volebnému víťazstvu, 1994 – 98 predseda vlády. V poslednom období sa venoval práci v rôznych medzinárodných organizáciách (napr. Socialistická internacionála).

1838 – Itard, Jean Marc Gaspard

Itard [itár], Jean Marc Gaspard, 24. 4. 1774 Oraison, departement Alpes-de-Haute-Provence, Francúzsko – 5. 7. 1838 Paríž — francúzsky lekár a pedagóg sluchovo postihnutých. Od 1796 vykonával lekársku prax, od 1800 chirurg vo vojenskej nemocnici Val de Grâce, neskôr vedúci lekár v Štátnom ústave pre nepočujúcu mládež v Paríži (Institut national de jeunes sourds de Paris). Od 1821 člen Académie royale de médecine, 1816 – 32 redigoval viacero odborných lekárskych časopisov. Zameriaval sa na skúmanie sluchového orgánu a jeho porúch. Vynašiel prístroj na prefukovanie Eustachovej trubice, tzv. Eustachov katéter (aj Itardova cievka). Priekopník otorinolaryngológie a sluchovej výchovy, zaviedol nové metódy vzdelávania ľudí so sluchovým postihnutím, napr. monosenzorické cvičenia, nácvik akustickej diferenciácie rozličných zvukov, využívanie zvyškov sluchu (individuálnou formou), používanie sluchových trubíc a aplikovanie rytmicko-hudobných cvičení. Autor prvej učebnice z oblasti otorinolaryngológie Rozprava o ušných chorobách a poruchách sluchu (Traité des maladies de l’oreille et de l’audition, 1821). R. 1801 – 07 sa venoval výchove spoločensky neadaptovaného a výrazne zaostalého chlapca (známeho ako divý chlapec z Aveyronu), ktorý do svojich 11 rokov žil sám mimo ľudskej civilizácie v lesoch južného Francúzska. Výsledky tohto pokusu zhrnul v lekárskej štúdii Písomná správa o Viktorovi z Aveyronu (Mémoire et rapport sur Victor de l’Aveyron, 1801). Vypracovaním špeciálneho výchovného programu pre tohto chlapca Itard položil základy špeciálnej výchovy osôb s mentálnym postihnutím (v jeho práci pokračoval Edouard Onesimus Sequin, *1812, †1880).

1942 – Kačur, Jozef

Kačur, Jozef, 5. 7. 1942 Podolínec, okres Stará Ľubovňa — slovenský matematik. R. 1964 – 67 a 1971 – 85 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, 1967 – 70 na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a od 1980 na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK (dnes Fakulta matematiky, fyziky a informatiky) v Bratislave; 1985 DrSc., 1994 profesor. Zaoberá sa matematickou analýzou, numerickou a aplikovanou matematikou (špeciálne funkcionálnou analýzou), modernými metódami riešenia parciálnych diferenciálnych rovníc, matematickou fyzikou a i. Autor a spoluautor viac než 90 vedeckých článkov, autor monografie Rotheho metóda v evolučných rovniciach (Method of Rothe in Evolution Equations, 1985), ako aj viacerých vysokoškolských učebných textov. Absolvoval mnohé zahraničné študijné a prednáškové pobyty, člen redakčných rád dvoch zahraničných a jedného domáceho vedeckého časopisu, nositeľ viacerých ocenení.