Výročia

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1819 – Adams, John Couch

Adams [edms], John Couch, 5. 6. 1819 Laneast (Cornwall) – 21. 1. 1892 Cambridge — anglický astronóm a matematik, profesor astronómie a geometrie na univerzite v Cambridgei (1859), od 1861 riaditeľ observatória v Cambridgei. R. 1845 nezávisle od U. Le Verriera predpovedal existenciu neznámej planéty (Neptún) na základe porúch v obehu planéty Urán.

1980 – Amendola, Giorgio

Amendola, Giorgio, 21. 11. 1907 Rím – 5. 6. 1980 tamže — taliansky komunistický politik, syn Giovanniho Amendolu. R. 1931 – 36 väznený, 1936 – 43 v emigrácii. Od 1943 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Talianska, 1966 – 75 člen politbyra, od 1973 predseda komunistických poslancov Európskeho parlamentu.

1927 – Anhava, Tuomas

Anhava, Tuomas, 5. 6. 1927 Helsinki – 22. 1. 2001 tamže — fínsky básnik, literárny kritik, esejista a prekladateľ. R. 1966 – 79 bol šéfredaktorom časopisu Parnasso. Patril ku skupine tzv. novej kritiky, ktorá odsudzovala vlasteneckú prózu a poéziu vojnových rokov. Debutoval zbierkou elegických veršov Básne (Runoja, 1955). Autor básnických zbierok 36 básní (36 runoa, 1958), ktorá je ovplyvnená čínskou meditatívnou poéziou a umením japonského tanca, a Šiesta kniha (Kuudes kirja, 1966). Významné sú i jeho preklady anglo-americkej (S. Beckett, J. Thurber, J. E. Steinbeck, E. L. Pound) a čínskej i japonskej poézie (Počúvam, cudzinec, Kuuntelen, vieras, 1960; Rozmarný vietor, Oikukas tuuli, 1970; Tu ďaleko, Täällä kaukana, 1975).

1941 – Argerichová, Martha

Argerichová [-cheričo-] (Argerich), Martha, 5. 6. 1941 Buenos Aires — argentínska klaviristka. Študovala v Buenos Aires, vo Viedni a Švajčiarsku pod vedením F. Guldu, W. Giesekinga, N. Magaloffa a i. R. 1957 víťazka Busoniho súťaží v Bolzane a Ženeve a 1965 Chopinovej súťaže vo Varšave. Vynikajúca interpretka diel F. Chopina, F. Liszta, J. Brahmsa, M. Ravela, S. Prokofieva a i.

1886 – Hahn, Kurt

Hahn [hán], Kurt, 5. 6. 1886 Berlín – 14. 12. 1974 Salem — nemecký pedagóg. Od 1917 dôverník a politický poradca princa Maxa Bádenského, 1920 – 33 viedol krajinské učebné centrum na zámku Salem. R. 1933 emigroval, 1934 založil v Gordonstoune pri Elgine v Škótsku britskú salemskú školu (Gordonstoun School), ktorú viedol do 1959. R. 1941 založil v duchu zážitkovej pedagogiky v Aberdovey (Wales) školu Outward Bound Sea School, v rámci ktorej organizoval viactýždňové výcvikové kurzy pre približne 100 mladistvých založené na výchove k sebadôvere, k vlastnej zodpovednosti za spoločenstvo a k efektívnej tímovej spolupráci prostredníctvom telesných cvičení (ľahká atletika, plachtenie, kanoistika, turistika a i.), služby blížnemu (námorné záchranárstvo), projektov (ťažké, ale zvládnuteľné, samostatne naplánované a zrealizované úlohy v remeselno-technickej, resp. umeleckej oblasti) a expedícií (väčšinou viacdňové turistické túry, pri ktorých sa popri športovej aktivite získavajú aj praktické skúsenosti). Podľa tohto modelu vzniklo 1946 medzinárodné hnutie Outward Bound International. R. 1956 založil spolu s manželom britskej kráľovnej Alžbety II., princom Philipom, vojvodom z Edinburghu cenu Duke of Edinburgh Award Scheme, ktorá sa odovzdáva každý rok za sociálne a športové výsledky a má široký medzinárodný ohlas. Autor práce Výchova k zodpovednosti (Erziehung zur Verantwortung, 1958).

1906 – Hartmann, Eduard von

Hartmann, Eduard von, 23. 2. 1842 Berlín – 5. 6. 1906 Gross-Lichterfelde, dnes súčasť Berlína — nemecký filozof, zástanca filozofie nevedomého, kategoriológ. Bol ovplyvnený voluntarizmom a pesimizmom A. Schoppenhauera a filozofiou identity F. Schellinga. Kriticky sa postavil proti vtedajšiemu pozitivizmu. Patrí medzi predchodcov iracionalizmu, ako aj medzi zakladateľov vitalizmu a modernej filozofie života. Nevedomie definoval ako tretiu skutočnosť po vedomí a hmote. Keďže nevedomie obsahuje predstavy všetkých vecí, je vševedúce a všemohúce. Podľa Hartmanna sú všetky druhy vnímania nevedomé, uvedomované sú len jeho výsledky. Hlavné diela: Filozofia nevedomého (Philosophie des Unbewusstes, 1869), Estetika (Ästhetik, 1887), Učenie o kategóriách (Kategorienlehre, 1896), Dejiny metafyziky (Geschichte der Metaphysik, 1900).

1899 – Havlíček, Josef

Havlíček, Josef, 5. 6. 1899 Praha – 30. 12. 1961 tamže — český architekt, inžinier a urbanista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov československého funkcionalizmu.

Spoluzakladateľ a člen viacerých spolkov a združení (Devětsil, Sdružení architektů, SVU Mánes, Levá fronta). Jeho dlhoročným spolupracovníkom bol architekt Karel Honzík (*1900, †1965), s ktorým 1928 založil architektonický ateliér H & H. Najvýznamnejšou prácou ateliéru sa stala budova Všeobecnej penzijnej poisťovne na Žižkove (1929 – 31, realizácia 1932 – 34) pokladaná za najvýznamnejšiu funkcionalistickú stavbu v Prahe. Havlíček je autorom projektov mnohých realizovaných obytných domov a víl v pražských štvrtiach Dejvice (1926), Bubeneč (1927), Nusle a Smíchov (1929), spoluautorom viacerých projektov obchodných a kancelárskych domov v pražskom Novom Meste (1928). R. 1937 vypracoval projekt obchodného domu Bílá labuť. Projektoval sídliská aj mimo Prahy, napr. v Hradci Králové (Labská kotlina, 1947 – 50, s F. Bartošom) a Kladne (Rozdělov, 1952, s K. Filsakom a K. Bubeníčkom). R. 1947 sa zúčastnil na projekte budovy OSN v New Yorku. K významným urbanistickým prácam patria návrh Slezského předměstia v Hradci Králové (1945) a regulačný plán Jindřichovho Hradca (1948, s K. Filsakom), k architektonicko-sochárskym dielam úprava pamätníka J. Mánesa (1951), návrh hraničných kameňov ČSR (so sochárom B. Stefanom) ap. Autor a spoluautor knižných prác Stavby a plány (1931, s K. Honzíkom), Cestou k novému Žižkovu (1940, s E. Hruškom), Návrhy a stavby (1963) a i.

1923 – Holotík, Ľudovít

Holotík, Ľudovít, 5. 6. 1923 Sereď – 30. 11. 1985 Bratislava — slovenský historik. R. 1948 – 49 lektor marxizmu-leninizmu na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1949 – 51 pracovník Vysokej školy politických a sociálnych vied v Prahe. R. 1951 – 53 vedecký tajomník, 1953 – 68 riaditeľ a 1968 – 82 pracovník Historického ústavu SAV v Bratislave. Ako marxisticky orientovaný historik sa po Februári 1948 pričinil o vznik, budovanie a rozvoj marxistickej historickej vedy na Slovensku, ktorá bola poplatná totalitnému režimu. Vo svojom výskume sa zaoberal periodizáciou slovenských dejín, slovenským robotníckym hnutím, vznikom ČSR, dejinami KSČ a povstaleckou problematikou. Inicioval početné vedecké podujatia a výskumné projekty, 1953 – 77 hlavný redaktor Historického časopisu, 1957 obnovil činnosť Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV (1970 – 81 jej predseda). Autor viacerých odborných štúdií a článkov, ako aj monografií Prehľad slovenských dejín (1950), Štefánikovská legenda a vznik ČSR (1958), Októbrová revolúcia a národnooslobodzovacie hnutie na Slovensku 1917 – 1918 (1958). Vydal rozsiahlu pramennú edíciu Sociálne a národné hnutie od Októbrovej revolúcie do vzniku československého štátu v rokoch 1917 – 1918 (1979). Ako spoluautor sa podieľal na syntézach Přehled československých dějin 1 – 3 (1958 – 60), Dejiny Slovenska 1 – 2 (1961 – 68), Československá vlastivěda II, Dějiny, 2 zväzky (1969).

1568 – Hoorn(e), Filips van Montmorency, gróf van

Hoorn(e) [hórn], Filips van Montmorency-Nivelle, gróf van, 1524 – 5. 6. 1568 Brusel — nizozemský vojvodca a admirál. Ako príslušník významného šľachtického rodu pôsobil na španielskom dvore cisára Karola V., počas šmalkaldskej vojny (1546 – 47) viedol cisárske oddiely a od 1550 velil telesnej stráži budúceho cisára Filipa II. Od 1555 miestodržiteľ Gelderlandu, 1556 vymenovaný za rytiera Zlatého rúna, 1559 admirál španielskej flotily. R. 1561 – 65 člen Štátnej rady. Obhajoval tradičné práva a privilégiá Nizozemska a spolu s grófom Egmontom a princom Viliamom (I.) Oranžským sa stal jedným z vodcov protišpanielskej šľachtickej opozície pred začiatkom Nizozemskej revolúcie. Otvorený nesúhlas s násilnou rekatolizáciou vedenou kardinálom A. P. de Granvellom a represívnou politikou Filipa II. ho viedol k pripojeniu sa k tzv. panskej lige, ktorej sa však nepodarilo dosiahnuť žiadny kompromis. Po nástupe vojvodu z Alby do úradu miestodržiteľa Nizozemska v auguste 1567 bol už začiatkom septembra spolu s grófom Egmontom zatknutý a novozriadenou Radou pre nepokoje (tzv. krvavý tribunál, Bloedraad) odsúdený na smrť za vlastizradu.

2000 – Iliev, Ľubomir Georgiev

Iliev, Ľubomir Georgiev, 20. 4. 1913 Veliko Tărnovo – 5. 6. 2000 Sofia — bulharský matematik a informatik. R. 1941 – 60 pôsobil na sofijskej univerzite, 1961 – 63 zástupca riaditeľa, 1963 – 88 riaditeľ Matematického ústavu Bulharskej akadémie vied a zároveň 1971 – 88 riaditeľ Jednotného centra pre matematiku a mechaniku Bulharskej akadémie vied; 1952 prof., 1967 akademik. Priekopník vedeckého a technického výskumu v oblastiach kybernetiky a výpočtovej techniky v Bulharsku, venoval sa riešeniu metodologických problémov modelovania a analýzy systémov. Viedol kolektív, ktorý 1963 vytvoril prvý bulharský počítač Vitoša a 1965 prvú bulharskú kalkulačku Elka. R. 1965 – 82 aktívne pracoval v Medzinárodnej federácii spracovania informácií (IFIP), 1974 – 77 jej podpredseda, 1972 – 77 predseda vedeckej rady Medzinárodného matematického centra vo Varšave, 1974 – 77 predseda Balkánskeho zväzu matematikov. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Priekopník počítačov (Computer Pioneer Award) združenia IEEE (1996) a Isaac L. Auerbach Award združenia IFIP (1996).

1933 – Kahan, William Morton

Kahan [kehen], William Morton (Velvel), 5. 6. 1933 Toronto — kanadský matematik a informatik. R. 1960 – 68 pôsobil na univerzite v Toronte, od 1968 profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley (Kalifornia). Zaoberá sa numerickou analýzou, zdokonaľovaním aritmetických výpočtov s pohyblivou rádovou čiarkou (anglicky floating-point computations) a od 1985 tvorbou štandardu IEEE 754, ktorý definuje spôsob vykonávania týchto operácií prostredníctvom počítača. Autor sčítavacieho algoritmu (nazvaný podľa neho), ktorý minimalizuje chyby vznikajúce pri sčítaní reálnych čísel uložených v počítači vo formáte s pohyblivou rádovou čiarkou. Autor vyše 40 vedeckých prác uverejnených v rôznych odborných časopisoch, spoluautor viacerých kníh, napr. Výpočty s riedkymi maticami (Sparse Matrix Computations, 1976), Numerická analýza (Numerical Analysis, 1991) a Aplikované paralelné výpočty (Applied Parallel Computing, 2006). Člen niekoľkých odborných združení a organizácií, napr. od 1994 spoločnosti ACM, od 2003 Americkej akadémie umení a vied a od 2005 Americkej národnej akadémie inžinierov. Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. Turingovej ceny udeľovanej spoločnosťou ACM (1989) a ceny Emanuela R. Piora (2000) udeľovanej združením IEEE, ako aj označenia ACM Fellows (1994) udeľovaného spoločnosťou ACM svojim najvýznamnejším členom.

1886 – Kalchbrenner, Karol

Kalchbrenner, Karol, 5. 5. 1807 Pöttelsdorf, Burgenland, Rakúsko – 5. 6. 1886 Spišské Vlachy, okres Spišská Nová Ves — uhorský botanik, zakladateľ modernej mykológie na Slovensku, evanjelický kňaz. Študoval na gymnáziách v Győri a Pešti, na evanjelickom lýceu v Šoprone, Bratislave (1823 – 26) a Banskej Štiavnici a teológiu v Šoprone a na univerzite v Halle. Krátko pôsobil ako kaplán v Pešti, 1832 – 81 farár v Spišských Vlachoch, 1858 konsenior, 1870 senior 13 spišských miest.

R. 1847 sa ako samouk začal zaujímať o botaniku, spočiatku skúmal semenné, neskôr výtrusné rastliny, venoval sa však najmä hubám, opísal 13 nových rodov a okolo 400 nových taxónov húb z Európy (zo Slovenska najmä zo Spiša a z okolia Vysokých Tatier), juž. Austrálie, juž. Afriky, z Ázie (Mongolsko a Čína) a i. Zbieral aj riasy (1866 uverejnil zoznam spišských rias), lichenizované huby a machorasty. Jeho herbárová zbierka obsahovala okolo 20 000 položiek a bohatý typový materiál, zachovalo sa však len 2 860 položiek vyšších a 2 800 položiek nižších rastlín, ktoré sú uložené prevažne v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave, menší počet položiek v Múzeu Spiša v Spišskej Novej Vsi, v Múzeu TANAP-u v Tatranskej Lomnici a vo viacerých svet. herbároch.

Venoval sa aj pestovaniu okrasných rastlín, maľovaniu (ilustroval svoje mykologické práce), paleontológii, geológii, ako aj náboženskej spisbe, poézii a štúdiu antickej literatúry. Od 1864 člen korešpondent, od 1872 riadny člen Uhorskej akadémie vied, od 1873 člen, od 1876 podpredseda Uhorského karpatského spolku, od 1875 člen Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, od 1882 dopisujúci člen austrálskej botanickej spoločnosti Linnean Society of New South Wales v Sydney. Autor viacerých odborných príručiek a okolo 70 vedeckých prác, ktoré aj ilustroval, spoluautor diela Obrázky vybraných rúchoviek Uhorska (Icones selectae Hymenomycetum Hungariae, 1873 – 77). R. 1977 mu bola odhalená pamätná tabuľa v Spišských Vlachoch.

1932 – Karvaš, Milan

Karvaš, Milan, 5. 6. 1932 Bratislava — slovenský chemik, syn Imricha Karvaša. R. 1957 začal pracovať v Chemickom ústave SAV v Bratislave, z politických príčin (jeho otec bol politicky prenasledovaný) však bol prepustený. R. 1960 – 83 pôsobil v Chemických závodoch J. Dimitrova v Bratislave najprv ako robotník, postupne sa vypracoval na samostatného výskumného pracovníka. Súčasne 1971 – 72 absolvoval postdoktorandský pobyt na Švajčiarskom federálnom technologickom inštitúte (ETH) v Zürichu. R. 1983 – 90 pôsobil ako vedúci odboru syntézy vo Výskumnom ústave chemickej technológie v Bratislave a významnou mierou sa zaslúžil o zavedenie výroby prísad do polymérov v Dusle Šaľa, ako aj o výskum a vývoj originálnych svetelných stabilizátorov do polymérov na báze stéricky tienených amínov a o ich zavedenie do výroby v Chemku Strážske (ich výroba a vývoz do mnohých krajín sveta, napr. do USA a Japonska, pretrvávajú dodnes). R. 1991 založil so spoločníkmi v Bratislave konzorcium Synkola zamerané na kontraktný výskum syntézy nových biologicky aktívnych zlúčenín. Od 1990 zabezpečoval v Bratislave pravidelné prednáškové pobyty významných zahraničných vedcov v rámci prednášok Novartis Lectures.

Autor a spoluautor 63 vedeckých prác, spoluautor 104 patentov, z ktorých 6 je chránených vo viacerých európskych krajinách a v USA a 18 realizovaných. R. 1991 – 95 člen predsedníctva prvej Akreditačnej komisie, poradného orgánu vlády SR, člen a čestný člen viacerých vedeckých spoločností (o. i. Švajčiarskej chemickej spoločnosti), nositeľ viacerých ocenení (napr. Medaily Daniela Belluša udeľovanej Slovenskou chemickou spoločnosťou). Autor knihy spomienok Môj otec Imrich Karvaš. Život a dielo národohospodára, ktorý dosiahol na vrchol i celkom na dno (2001).

1916 – Kitchener, Horatio Herbert

Kitchener [-če-], Horatio Herbert, gróf (1914), 24. 6. 1850 Crotter House (Gunsborough Villa) pri Listoweli, Kerry, Írsko – 5. 6. 1916 na mori pri Orknejach — britský poľný maršal (od 1909) a politik. Po absolvovaní Kráľovskej vojenskej akadémie vo Woolwichi slúžil od 1874 ako dôstojník britskej armády na Strednom východe (Palestína) a od 1882 v Egypte, kde o. i. viedol vďaka dobrej znalosti arabčiny viaceré špionážne akcie. R. 1896 – 98 velil britsko-egyptskej expedícii do Sudánu, kde vo víťaznej bitke pri Omdurmáne (2. 9. 1898) porazil mahdistov, a získal tak späť územia, ktoré obsadili od 1881. Od 1899 náčelník štábu, 1900 – 1902 vrchný veliteľ britských vojsk v Južnej Afrike počas anglo-búrskej vojny, kde počas jej tretej etapy zaviedol taktiku vypálenej krajiny a používanie brutálnych metód proti búrskemu obyvateľstvu (o. i. vytváranie systému koncentračných táborov). R. 1902 – 09 pôsobil ako vrchný veliteľ britských bojových oddielov v Indii, kde sa zaslúžil o reorganizáciu armády. R. 1911 – 14 vicekráľ Egypta a Sudánu. Počas 1. svetovej vojny bol ako minister vojny (1914 – 16) úspešný pri nábore a výcviku dobrovoľníkov do tzv. novej armády. Po tragickej porážke spojeneckej expedičnej armády na polostrove Gelibolu nebola síce jeho rezignácia prijatá, jeho zasahovanie do riadenia bojových operácií však bolo značne obmedzené. R. 1916 bol vyslaný na diplomatickú misiu do Ruska, počas cesty zahynul pri potopení krížnika HMS Hampshire nemeckým torpédom (jeho telo sa nikdy nenašlo). Je podľa neho nazvané mesto Kitchener (Kanada).