Výročia

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1977 – Adrian, Edgar Douglas

Adrian [ejdrien], Edgar Douglas, barón, 30. 11. 1889 Londýn – 4. 8. 1977 tamže — britský lekár, neurofyziológ. Od 1919 pôsobil na univerzite v Cambridgei, 1937 – 51 ako profesor fyziológie, 1968 – 75 rektor univerzity. Zaoberal sa prenosom impulzov od zmyslových orgánov cez neuróny, v ktorých vyvolávajú podráždenie, do centra nervovej sústavy a späť k výkonným orgánom, neskôr študoval elektrickú činnosť mozgu. Autor prác Princípy vnímania (The Background of Sensation, 1927), Mechanizmus nervovej činnosti (The Mechanism of Nervous Action, 1932) a Fyzikálne princípy percepcie (The Physical Basis of Perception, 1947). Od 1923 člen, 1950 – 55 prezident Kráľovskej spoločnosti v Londýne. Nobelova cenu za fyziológiu a medicínu (1932, s Ch. S. Sherringtonom) za objavy v oblasti funkcií neurónov.

1935 – Ambroš, Pavol

Ambroš, Pavol, 4. 8. 1935 Polichno, okr. Lučenec – 18. 7. 1990 Bratislava — slovenský ekonóm. Pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Zaoberal sa štúdiom a aplikáciou produkčných funkcií a kalkuláciami nákladov ako rozhodujúcimi prostriedkami racionálneho hospodárenia poľnohospodárskych podnikov. Hlavné diela: Produkčné funkcie v ekonomike poľnohospodárskych podnikov (1971), Vlastné náklady a ekonomické kalkulácie v poľnohospodárstve (1980), Ekonomika poľnohospodárstva (spoluautor, 1981, 1989), Hospodárske politika v agrokomplexe (spoluautor, 1984).

1929 – Auer von Welsbach, Carl

Auer von Welsbach [fon], Carl, slobodný pán, 1. 9. 1858 Viedeň – 4. 8. 1929 zámok Welsbach pri Möblingu — rakúsky chemik a inžinier. Identifikoval didýmium (dovtedy pokladané za prvok) ako zmes dvoch nových prvkov – neodýmu a prazeodýmu (1885). Zistil, že tkanina impregnovaná tóričitou a céričitou soľou jasne žiari pri zahrievaní plameňom plynu. Tento objav bol využitý vo verejnom plynovom osvetlení. Prvýkrát použil kovové (osmiové) vlákno v lampe, predchodkyni dnešných žiaroviek (1898). Ním objavená zmes železa, céru a i. prvkov vzácnych zemín (Auerov kov, Auerova zliatina) sa dodnes používa na iskrenie v zapaľovačoch.

1944 – Baczyński, Krzysztof Kamil

Baczyński [-čiň-], Krzysztof Kamil, 22. 1. 1921 Varšava – 4. 8. 1944 tamže — poľský básnik. Jeho zbierky V zajatí echa (Zamknięty echem, 1940), Dve lásky (Dwie miłości, 1940), Vybrané básne (Wiersze wybrane, 1942) a Poetický arch č. 1 (Arkusz poetycki Nr 1, 1944) vznikli pod priamym tlakom politických a morálnych skutočností v období hitlerovskej okupácie Poľska. Zobrazil v nich konfrontáciu kultúry s vojnou, vyjadril tragický životný pocit a zamýšľal sa nad základnými mravnými a filozofickými otázkami svojej doby. Zdesenie z katastrofy sveta prekonával vierou v kultúrnu tradíciu, religiozitou a ideou boja za vlasť. Padol vo varšavskom povstaní. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Biela mágia (1978).

1884 – Balázs, Béla

Balázs [-láž], Béla, vlastným menom Herbert Bauer, 4. 8. 1884 Szeged – 17. 5. 1949 Budapešť — maďarský filmový teoretik a kritik, filozof, estetik, básnik, dramatik, divadelný a filmový režisér. V začiatkoch literárnej tvorby bol ovplyvnený symbolizmom a novoromantizmom, vo filozofii idealizmom a relativizmom: Estetika smrti (1908), Komparatistická metafyzika (1919). Účastník spoločenského diania v období Maďarskej republiky rád, počas emigrácie v Rakúsku spoluzakladateľ proletárskej organizácie filmových divákov Volksfilmverband. Scenárista nemeckých filmov Narkóza (Narkose, 1929), Trojgrošová opera (Die Dreigroschenoper, 1931) a Modré svetlo (Das blaue Licht, 1932). Po nástupe fašizmu odišiel do ZSSR, po 1945 sa vrátil do Maďarska. Na Slovensku spolupracoval na scenári filmu Drak sa vracia (1967, réžia E. Grečner).

Priekopník systematickej filmovej teórie, vo svojej teoretickej práci Viditeľný človek alebo Kultúra filmu (Der sichtbare Mensch oder die Kultur des Films, 1924) dokazuje, že film je autonómna umelecká forma, a odhaľuje jeho podstatu i jeho špecifikum – vizuálnosť. Ako prvý formuloval princípy filmovej estetiky.

Ďalšie diela: Duch filmu (Der Geist des Films, 1930), Film – vývoj a podstata nového umenia (Der Film – Werden und Wesen einer neuen Kunst, 1948).

1930 – Bízik, Ján

Bízik, Ján, 4. 8. 1930 Martin – 19. 7. 2007 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. V rokoch 1953 – 1998 pôsobil na Agronomickej fakulte (dnes Fakulta agrobiológie a potravinových zdrojov) Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre,1989 – 94 dekan; 1992 profesor, 1993 DrSc. Venoval sa najmä problematike dusíka v pôde a jeho vzťahu k rastline.

Autor mnohých originálnych analytických metód i niekoľkých metodík optimalizácie hnojenia obilnín a okopanín. Autor a spoluautor viacerých monografií, vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Podmienky optimalizácie výživy rastlín dusíkom (1989), Racionálne využívanie agrochemikálií v poľnohospodárstve (1998) a Hnojenie záhradných plodín (2000), ako aj odborných článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

1997 – Brezina, Ján

Brezina, Ján, 1. 1. 1917 Východná, okres Liptovský Mikuláš – 4. 8. 1997 Bratislava — slovenský básnik a literárny vedec, príslušník skupiny nadrealistov. Poetika tohto smeru ovplyvnila už jeho debut Nikdy sa nestretnem (1941), v ktorom sa opieral o spomienky na detstvo, naplno však poznačila zbierku básní Volanie miesto spánku (1945) postavenú na snových predstavách a obrazoch vojny. Zjednodušenie výrazu priniesla protivojnová zbierka Anjel pokoja (1946). V ďalšej tvorbe opustil pôvodnú poetiku a podľa dobového úzu písal básne na politické optimistické témy (Slnečný deň pre všetkých, 1947; Vrchy sa ubránia, 1948; Najvyšší čas, 1949; Spev lásky k novej Číne, 1950). Neskôr sa jeho videnie skutočnosti prehĺbilo, vrátil sa k osobnej i k všeľudskej problematike (Vidím a vstávam, 1967; V zornom poli čierny strom, 1969; Nárečie hudby, 1971; Pre koho svitá, 1989; Miesto vo vesmíre, 1991). Je autorom štúdií Ivan Krasko (1946), Hviezdoslavova neznáma báseň (1950), Slovenská poézia v revolučných rokoch 1917 – 22 (1957), Básnik Vladimír Roy (1961), Poézia Fraňa Kráľa a problémy slovenskej poetiky (1968) a Básnik Ján Poničan (1988).

1859 – Hamsun, Knut

Hamsun, Knut, vlastným menom Knud Pedersen, 4. 8. 1859 Lom – 19. 2. 1952 Nørholm — nórsky spisovateľ, autor psychologických, lyrických a spoločenskokritických románov preniknutých duchovnou mystikou a láskou k prírode. R. 1882 – 85 a 1886 – 88 žil v USA, kde nadobudol negatívny postoj k Anglosasom, ktorých považoval za zakladateľov priemyselného kapitalizmu ničiaceho odveké morálne hodnoty. V pamflete Z duchovného života modernej Ameriky (Fra det moderne Amerikas aandsliv) vyslovil ostré výhrady proti americkému spôsobu života. Radikálne vystúpil proti predchádzajúcej realistickej generácii, literatúra má podľa neho zobrazovať tajomné zákutia duše. Románom Hlad (Sult, 1890; slov. 1934), ktorý je napísaný formou vnútorného monológu a Hamsun v ňom čerpá z vlastných spomienok na problémy začínajúceho spisovateľa, vytvoril prvý veľký severský román vystihujúci zložitú psychiku moderného človeka. V románe Mystériá (Mysterier, 1892; slov. 1986) premyslenou rozprávačskou technikou zachytil nevyspytateľnosť človeka, a polemizoval tak so súdobým pragmatickým racionalizmom. Po kritickorealistických románoch Redaktor Lynge (Redaktør Lynge, 1893) a Nová zem (Ny jord, 1983) zavŕšil svoje štylistické novátorstvo lyrickými románmi Pan (1894; slov. 1964) a Viktória (Victoria, 1898; slov. 1939) o osudovej nedosiahnuteľnej láske. V tom období napísal viacero drám – trilógiu o meniacom sa vzťahu k pravde v rôznych životných etapách Pri bránach kráľovstva (Ved rigets port, 1895), Hra života (Livets spil, 1896) a Večerné zore (Aftenrøde, 1898), veršovanú historickú hru Munken Vendt (1902) a rozprávkovú hru Kráľovná Tamara (Dronning Tamara, 1903), k napísaniu ktorej ho počas cesty z Fínska do Ruska, Perzie a Turecka inšpirovala návšteva Gruzínska. Zážitky z tejto cesty zobrazil v knihách impresionistických reportáží V rozprávkovej krajine (I æventyrland, 1903) a Pod polmesiacom (Under halvmånen, 1905). Po básnickej zbierke Divoký zbor (Det vilde kor, 1904) sa vrátil k románom, napr. Blúznivci (Sværmere, 1904), Posledná radosť (Den siste glæde, 1912), Benoni (1912) a Deti svojej doby (Børn av tiden, 1913). K vrcholom jeho tvorby patria román Požehnanie zeme (Markens grøde, 1917; slov. 1942), za ktorý dostal 1920 Nobelovu cenu za literatúru, a trilógia Edevart (Landstrykere, 1927; slov. 1968), August (1930) a Ale život ide ďalej (Men livet lever, 1933).

Hamsun patril medzi kontroverzné postavy severskej literatúry. Bol zbožňovaný ako národný hrdina, ale aj nenávidený pre jeho sympatizovanie s nacistickou ideológiou. Po vojne bol odsúdený a internovaný v starobinci a na psychiatrickej klinike. I napriek tomu si však jeho dielo získalo trvalé miesto v nórskej i vo svetovej literatúre. Svoje omyly z posledných rokov života ospravedlňoval v autobiografii Na zarastených chodníkoch (Paa gjengrodde stier, 1949).

1060 – Henrich I.

Henrich I., 1008 – 4. 8. 1060 Vitry-aux-Loges (pri Orléans) — francúzsky kráľ (od 1031) z dynastie Kapetovcov, syn Róberta II. Pobožného, otec Filipa I. R. 1017 dostal od otca do držby Burgundské vojvodstvo, ktoré po jeho nástupe na francúzsky trón prešlo na jeho mladšieho brata Róberta. Počas svojej vlády viedol dlhoročné boje proti Odovi II., ktorý si robil nároky na Burgundsko a bol spojencom rímsko-nemeckého cisára Konráda II. Henrichovou manželkou (asi od 1051) bola dcéra kyjevského veľkokniežaťa Jaroslava Múdreho Anna Kyjevská.

1897 – Heusinger, Adolf

Heusinger [hojzin-], Adolf, 4. 8. 1897 Holzminden – 30. 11. 1982 Kolín nad Rýnom — nemecký generál. R. 1915 vstúpil do armády, od 1931 pôsobil v nemeckom generálnom štábe. R. 1940 bol vymenovaný za náčelníka operačného oddelenia ríšskej armády, po atentáte na A. Hitlera (1944) krátko väznený. Internovaný bol aj po vojne (1945 – 48). Od 1950 pôsobil ako vojenský poradca K. Adenauera. Významne sa podieľal na budovaní Bundeswehru a od 1955 v ňom pôsobil v najvyšších funkciách. R. 1961 – 64 bol ako prvý Nemec predsedom vojenského výboru NATO.

1972 – Jamnický, Ján

Jamnický, Ján, pseudonym Gustáv Marro, 20. 5. 1908 Jasenová, okres Dolný Kubín – 4. 8. 1972 Poprad, pochovaný v Bratislave — slovenský avantgardný divadelný režisér, herec a pedagóg, manžel V. Jamnickej (1936 – 62), syn J. V. Jamnického. Študovať začal na Lekárskej fakulte UK v Bratislave (1926 – 28), 1932 absolvoval Právnickú fakultu UK. Ťažiskom jeho profesionálnej aktivity v 30. rokoch 20. stor. bolo herectvo, 1932 absolvoval Hudobnú a dramatickú akadémiu (dnes konzervatórium) v Bratislave, kde 1937 – 44 vyučoval hereckú tvorbu a teoretické predmety (sám bol o. i. vynikajúci recitátor). R. 1932 – 45 a 1949 herec a režisér činohry SND, 1945 – 49 režisér a scenárista Československého filmu, jeden zo zakladateľov Slovenského filmu (Filmové ateliéry Koliba). R. 1949 spoluzakladateľ VŠMU v Bratislave, kde 1949 – 52 pôsobil ako pedagóg na Divadelnej fakulte, 1957 – 58 externý pedagóg na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe. Režisér výnimočných inscenačných diel, ktoré významne ovplyvnili vývin slovenskej divadelnej réžie: H. Ibsen: Rosmersholm, Molière: Mizantrop, P. de Marivaux: Hra lásky a náhody (všetky 1940), I. Stodola: Keď jubilant plače (1941), A. V. Suchovo-Kobylin: Smrť Tanierika (1941), F. Schiller: Viliam Tell (1942), W. Shakespeare: Sen noci svätojánskej (1942), P. Zvon: Tanec nad plačom (1943), Molière: Zdravý nemocný (1943) a i. Zdroj inšpirácie našiel v českej a ruskej divadelnej avantgarde a v európskom divadelnom dianí, ale aj vo východnej filozofii a v dejinách. Slovenská divadelná réžia sa jeho zásluhou stala modernou, umelecky hodnotnou oblasťou. Národný umelec (1970).

1930 – Kálal, Karel

Kálal, Karel, 9. 1. 1860 Rakov, dnes časť obce Bernartice, okres Písek, Česká republika – 4. 8. 1930 Praha — český učiteľ, publicista a spisovateľ. Od 1880 pôsobil ako učiteľ a riaditeľ na viacerých školách, 1918 – 20 pracovník Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe pre ľudovýchovu a organizáciu školstva na Slovensku, 1922 – 23 riaditeľ obchodnej akadémie v Banskej Bystrici, od 1923 žil v Prahe.

Slovakofil, propagátor česko-slovenskej vzájomnosti a národnej jednoty, otázku slovenského spisovného jazyka považoval za záležitosť Slovákov, ktorá nemá viesť k česko-slovenskému rozkolu. Od 1885 pravidelne navštevoval Slovensko, 1887 sa na výstave slovenského ľudového umenia v Martine zoznámil s K. Salvom, s ktorým spolupracoval na vydávaní viacerých časopisov (Priateľ dietok, Dom a škola, Slovenské listy, Noviny mladých, Dennica a i.) a bol spoluautorom Slovníka slovensko-českého a česko-slovenského (1896), česko-slovenského zborníka Od Šumavy k Tatrám (1898) a i. Od konca 19. stor. spolupracoval aj s D. Makovickým, A. Heydukom, T. G. Masarykom a s predstaviteľmi slovenského národného hnutia, najmä s hlasistami. Bol členom Českoslovanskej jednoty, iniciátorom viacerých zjazdov, na ktorých predkladal návrhy na českú pomoc Slovensku v priemyselnej a kultúrnej oblasti. Postavil sa proti prenasledovaniu slovenských politikov (A. Hlinku a V. Šrobára).

R. 1903 vydal brožúru na obranu Slovákov určenú pre zahraničnú verejnosť Útlak Slovákov Maďarmi (Die Unterdrückung der Slowaken durch die Magyaren, 1903; česky pod pseudonymom R. Targo a s názvom Vyhubit. Obraz slovenského utrpení, 1907). R. 1907 upozornil na národný útlak Slovákov a maďarizáciu a informoval B. Bjørnsona o udalostiach v Černovej, článok vyšiel aj v zahraničnej tlači (napr. v Le Courrier Européen v Paríži). Vo svojich prácach sa venoval šíreniu poznatkov o dejinách a súvekých problémoch Slovenska, popularizácii jeho prírodných krás a spôsobu života ľudu, ako aj výchove slovenskej mládeže (Zpod Tater, 1896; Na krásném Slovensku, 1903; Slovensko a Slováci, 1905; Obrázky zpod Tater, 1907; Životní program, 1909; Slovenská revolúcia, 1914; Slovenské pohledy, 1917; Tri rozprávky, 1917; Rozhled po dějinách Slovenska, 1918; Slovensko země budoucnosti, 1919; Obrazy z dejín Slovenska, 1919; Češi na Slovensku, 1919; Dějiny Slovenska, 1920; Na cestu životem, 1921; a i.). Súborné vydanie jeho prác vyšlo pod názvom Sebrané spisy Karla Kálala, ktoré sú rozdelené na Karla Kálala Spisy slovakofilské I – VI (1928), Karla Kálala Spisy pro mládež I – VI (1929) a Karla Kálala Spisy etické I – VI (1931).

2012 – Kállay, Karol

Kállay [-laj], Karol, 26. 4. 1926 Čadca – 4. 8. 2012 Bratislava — slovenský fotograf a fotoreportér. R. 1944 – 48 študoval na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave. Začínal ako amatérsky fotograf, ako profesionálny fotograf pôsobil od 1945 v týždenníku Domov a svet. R. 1947 – 48 asistent réžie v Československom štátnom filme v Prahe a Bratislave, od 1956 fotograf v slobodnom povolaní. Priekopník reportážnej a dokumentárnej fotografie, presadil sa aj ako módny a reklamný fotograf. Od 1955 fotografoval pre československé (Móda) a zahraničné (Sybille, vychádzal 1956 – 99 v Berlíne; Jardin des Modes, vychádzal 1922 – 97 v Paríži) módne časopisy, od 1992 člen nemeckej fotografickej agentúry Bilderberg a zároveň fotograf magazínov Spiegel, Stern, Focus, Manager Magazin a Merian.

Od začiatku svojej kariéry sa profiloval ako všestranný fotograf s typicky stredoeurópskym eklektickým prístupom, čerpal z tradície tzv. humanistickej fotografie, ako aj z drsnejšej školy americkej fotografie 50. rokov 20. stor. V jeho fotografiách sa často objavujú významové kontrasty (Moderna, 1947) a vizuálne metafory, ktoré sú však stvárnené typicky dynamickým štýlom bezprostredne zachytávajúcim realitu. Pre Kállayovu dokumentárnu fotografiu je zároveň typický záujem o jej estetické pôsobenie, čo však dosahoval bez toho, aby námet aranžoval (napr. súbor Mníšky z Jasova, 1955). Napriek politickej izolácii Československa pracoval aj v zahraničí, kde vyšla väčšina jeho významných fotografických cyklov, napr. 1958 fotografoval na Balkáne, začiatkom 60. rokov 20. stor. v Sovietskom zväze a v 60. rokoch 20. stor. v Ríme, Paríži, New Yorku a Mexiku, začiatkom 60. rokov 20. stor. začal zároveň knižne vydávať svoje reportážne fotografické cykly. Pripravil vyše 80 samostatných výstav doma i v zahraničí a podieľal sa na viacerých medzinárodných skupinových výstavách.

Autor a spoluautor obrazových častí, resp. fotografií približne v 50 knižných publikáciách, napr. Italy Today (1962), Deň plný zázrakov (1963), New York, die explodierende Metropole (1967), Mexico, Tage einer Stadt (1968), Pieseň o Slovensku (1973), Los Angeles (1984), Chrámy. Drevené kostolíky na Slovensku (2008) a Bratislava moja (2011). R. 2006 vyšla jeho autobiografia Potulky životom.

Od 1970 člen Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie (FIAP). Nositeľ viacerých významných ocenení, napr. dvoch cien amerického magazínu Popular Photography (1957), ocenenia v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska (1995) za knihu Franz Kafka a Praha (Franz Kafka und Prag, 1995), nositeľ titulu Excellence de FIAP (1970), titulu Fotograf roka 1992 udeleného redakciou magazínu Geo v Hamburgu, ako aj Pribinovho kríža I. triedy (1998) za celoživotné dielo v oblasti fotografie.

1964 – Kilíková, Mária

Kilíková, Mária, 4. 8. 1964 Čierna nad Tisou, okres Trebišov — slovenská pedagogička a odborníčka v odbore ošetrovateľstvo. R. 1988 – 99 pôsobila na Strednej zdravotníckej škole (1999 – 2004 externe) a 1999 – 2012 v Nemocnici s poliklinikou sv. Barbory v Rožňave, súčasne od 2004 externá pedagogička (od 2010 riadna pedagogička) na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave (od 2006 vedúca Katedry ošetrovateľstva Ústavu sociálnych vied a zdravotníctva blahoslaveného Pavla Petra Gojdiča v Prešove, od 2009 vedúca detašovaného pracoviska blahoslavenej Sáry Salkaháziovej v Rožňave); 2011 profesorka.

Zaoberá sa teóriou riadenia v ošetrovateľstve, tvorbou metodológie vedeckej práce v povolaní sestra a implementáciou teórie základného a aplikovaného výskumu v klinickej práci sestry. Autorka a spoluautorka 10 monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Teória a prax manažmentu v ošetrovateľstve (2008), Teorie moderního ošetřovatelství I a II (2012), Teória manažmentu v ošetrovateľstve (2013), 8 učebných textov, ako aj okolo 80 vedeckých článkov v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Členka viacerých odborných spoločností, komisií a redakčných rád odborných časopisov, nositeľka viacerých ocenení.