Výročia

Zobrazené heslá 1 – 19 z celkového počtu 19 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1830 – Abbott, Benjamin Vaughan

Abbott [ebot], Benjamin Vaughan, 4. 6. 1830 Boston – 17. 2. 1890 New York — americký právnik. Študoval na univerzite v New Yorku a na Harvardovej univerzite. R. 1870 vymenovaný prezidentom U. S. Grantom do 3-členného výboru, ktorý mal revidovať Zbierku zákonov USA. Autor 5-zväzkovej Zbierky zákonov a súdnych prípadov štátu New York (Digest of New York Statutes and Reports, 1860), Terminologického slovníka angloamerickej jurisprudencie (Dictionary of Terms and Phrases used in American or English Jurisprudence, 1879) a prvej, 14-zväzkovej Zbierky zákonov USA (United States Digest, 1879).

1876 – Abdülaziz II.

Abdülaziz II., 9. 2. 1830 Istanbul – 4. 6. 1876 tamže (zavraždený) — osmanský sultán (1861 – 76), syn Mahmuda II. Na trón nastúpil po bratovi Abdülmecidovi I. Napriek konzervatívnej výchove bol prívržencom záp. technického pokroku, do 1871 zaviedol v Osmanskej ríši rad reforiem administratívneho a školského systému. Udržiaval dobré vzťahy s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom a ako prvý osmanský panovník vycestoval do záp. Európy. Po smrti osvietených vezírov Fuata Pašu a Aliho Pašu kládol dôraz na absolutistickú formu vlády a islamský charakter ríše, zahraničnú politiku orientoval na Nemecko a Rusko. Zvrhnutý pri prevrate.

1809 – Abildgaard, Nicolai Abraham

Abildgaard [abilgór], Nicolai Abraham, krstený 11. 9. 1743 Kodaň – 4. 6. 1809 Frederiksdal (pri Kodani) — dánsky klasicistický maliar. R. 1772 – 77 žil v Taliansku, po návrate od 1778 profesor, 1789 – 91 a 1801 – 09 riaditeľ maliarskej akadémie v Kodani (dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení). Zakladateľ dánskej maliarskej školy, učiteľ B. Thorvaldsena. Vytvoril cyklus obrazov na motívy Apuleiových Premien (Metamorphoses). Autor nástenných malieb s námetmi z dánskej histórie a antickej mytológie (o. i. výzdoba zámku Christianborg pri Kodani, 1794).

1923 – Anučin, Dmitrij Nikolajevič

Anučin, Dmitrij Nikolajevič, 8. 9. 1843 Petrohrad – 4. 6. 1923 Moskva — ruský antropológ, geograf, etnograf a archeológ. Jeden zo zakladateľov modernej antropológie. Profesor na moskovskej univerzite, zakladateľ tamojšieho antropologického a geografického múzea, člen akadémie vied v Petrohrade. Venoval sa výskumu Ainuov na Sachaline a spracovaniu materiálov z Oceánie, ktoré priviezla expedícia pod vedením N. M. Miklucho-Maklaja.

1975 – Asmus, Valentin Ferdinandovič

Asmus, Valentin Ferdinandovič, 30. 12. 1894 Kyjev – 4. 6. 1975 Moskva — sovietsky historik filozofie a estetik, od 1939 profesor Moskovskej štátnej univerzity. V popredí jeho záujmu boli najmä dejiny nemeckého klasického idealizmu. Autor troch desiatok monografií, napr. Marx a buržoázny historizmus (Marx i buržuaznyj istorizm, 1933, slov. 1973). Jeho názory sa väčšinou odchyľovali od dogmatického marxizmu. Okrem dejín filozofie sa zaoberal logikou, najmä náukou o dokazovaní a vyvracaní, a literárnou históriou. Napísal štúdie o J. W. Goethem a F. Schillerovi.

1961 – Astbury, William Thomas

Astbury [estbari], William Thomas, 25. 2. 1898 Stoke-on-Trent – 4. 6. 1961 Leeds — britský chemik a kryštalograf. Pôsobil na University College a v Kráľovskom inštitúte v Londýne (1923 – 28 asistent W. H. Bragga), od 1928 na univerzite v Leedsi. Autor základných prác o priestorovej štruktúre keratínu, myozínu, fibrínu a kolagénu. Začiatkom 30. rokov 20. stor. na základe röntgenovej štruktúrnej analýzy β-keratínu objavil β-štruktúru bielkovín čím bola prvýkrát opísaná priestorová konfigurácia polypeptidového reťazca. Publikoval viaceré práce o štruktúre bielkovín a prírodných i umelých vláken. Člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne (od 1940) a Švédskej kráľovskej akadémie vied (od 1956).

1920 – Barbieriová, Fedora

Barbieriová (Barbieri), Fedora, 4. 6. 1920 Terst – 4. 3. 2003 Florencia — talianska speváčka (mezzosoprán), jedna z najvýznamnejších vokalistiek po 2. svetovej vojne. Po štúdiách v Miláne a vo Florencii pôsobila na talianskych provinčných scénach. R. 1943 podnikla turné do Nemecka, 1946 debutovala v milánskej La Scale, 1947 sa účinkovaním v Teatro Colón v Buenos Aires, v Covent Garden v Londýne, v Paríži, vo Viedni, v San Franciscu, Chicagu, New Yorku a i. začala jej veľká medzinárodná kariéra. Významné postavy: Azucena (Trubadúr), Eboli (Don Carlos), Laura (Gioconda), Amneris (Aida), Adalgisa (Norma), Carmen a i.

1908 – Bartoš, Jan Zdeněk

Bartoš, Jan Zdeněk, 4. 6. 1908 Dvůr Králové nad Labem – 1. 6. 1981 Praha — český skladateľ. Študoval na pražskom konzervatóriu u O. Šína a J. Křičku. Od 1958 pedagóg na pražskom konzervatóriu. Skladateľ tradičnej slohovej orientácie. Napísal 7 symfónií (1952 – 77), 11 sláčikových kvartet (1940 – 1973), opery Prokletý zámek (1951) a Útok na nebe (1955) a balety Hanuman (1941) a Mirella (1956). Autor publikácií O hudebních formách (1960), Hudba volá SOS (1969) a Breviář posluchače hudby (1983).

1904 – Battaglia, Salvatore

Battaglia [-lia], Salvatore, 4. 6. 1904 Catania – 14. 8. 1971 Neapol — taliansky literárny kritik a filológ, univerzitný profesor. Zostavovateľ kritického vydania diela G. Boccaccia (Filocolo, Teseida). Dielo: Lyrické schémy v Boccacciovom umení (Schemi lirici nell'arte del Boccaccio, 1935), Stredoveké literárne vedomie (La coscienza letteraria del medioevo, 1965), Mýtografia postavy (Mitografia del personaggio, 1968).

1895 – Grandi, Dino

Grandi, Dino, gróf Grandi di Mordano, 4. 6. 1895 Mordano – 21. 5. 1988 Bologna — taliansky politik. Spoluzakladateľ fašistického hnutia, blízky spolupracovník B. Mussoliniho. Od 1921 fašistický poslanec, 1924 – 29 štátny podsekretár ministra zahraničných vecí, 1929 – 32 minister zahraničných vecí, 1932 – 39 vyslanec v Londýne, 1939 – 43 minister spravodlivosti, od 1939 súčasne prezident fašistickej komory a člen Veľkej fašistickej rady. V 30. rokoch 20. stor. odporca jednostranného spojenectva s Nemeckom a 25. 7. 1943 hlavný iniciátor Mussoliniho pádu. R. 1944 odsúdený na smrť, utiekol však do Portugalska a potom do Brazílie, odkiaľ sa 1957 vrátil späť do Talianska.

1952 – Hajtman, Andrej

Hajtman, Andrej, 4. 6. 1952 Valaská, okres Brezno — slovenský lekár, otorinolaryngológ. Od 1976 pôsobí na Klinike otorinolaryngológie a chirurgie hlavy a krku (od 1990 jej prednosta) Jesseniovej lekárskej fakulte UK v Martine, 1994 – 2000 dekan fakulty; 1997 profesor. Zaoberá sa onkochirurgiou v otorinolaryngológii, chirurgickou liečbou chorôb štítnej žľazy a prištítnych žliaz, alergickými a chronickými chorobami horných dýchacích orgánov a uší, ako aj zdravotníckym manažmentom a financovaním zdravotníctva. Od 1996 člen redakčnej rady časopisu Choroby hlavy a krku, od 1998 člen Európskej asociácie pre medicínske vzdelávanie (Association for Medical Education in Europe), od 2003 predseda Onkologickej sekcie Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu a chirurgiu hlavy a krku. Spoluautor monografií Repetitórium pediatra (1994), Vademecum pediatra (2001), Základy klinickej onkológie (2015) a Detská chirurgia (2015), autor vysokoškolských učebných textov a vyše 140 pôvodných vedeckých publikácií. Ocenený Zlatou medailou UK (2017).

1933 – Hášim, Ahmet

Hášim, Ahmet, 1884 Bagdad – 4. 6. 1933 Istanbul — turecký básnik. Bol učiteľom francúzštiny. Silne na neho zapôsobili P. Verlain a A. Rimbaud. Kládol dôraz na estetiku verša. Patril medzi prvých predstaviteľov expresionizmu a symbolizmu v tureckej poézii. Jeho poézia sa vyznačuje mimoriadnou obraznosťou. Vydal zbierky básní Jazerné hodiny (Göl Saatleri, 1921), Pohár (Piyale, 1926) a i. Napísal aj cestopis a knihu spomienok na detstvo.

1942 – Heydrich, Reinhard

Heydrich [haj-], Reinhard, 7. 3. 1904 Halle – 4. 6. 1942 Praha — nemecký nacistický politik. Pôvodne námorný dôstojník. R. 1931 vstúpil do NSDAP a SS, kde sa stal blízkym spolupracovníkom H. Himmlera. Od 1932 viedol spravodajskú službu SS Sicherheitsdienst (SD). R. 1933 sa stal šéfom politického oddelenia prezídia policajného riaditeľstva v Mníchove, 1934 – 36 vedúcim úradovne tajnej štátnej polície v Berlíne. Od 1936 šéf Hlavného úradu bezpečnostnej polície (→ gestapo), od 1939 Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti. Ako jeden z najmocnejších predstaviteľov Tretej ríše organizoval teror proti Židom a nemeckým antifašistom, neskôr aj proti hnutiam odporu v okupovaných krajinách. Od 27. 9. 1941 zastupujúci ríšsky protektor v Čechách a na Morave, kde brutálne potlačil protinacistický odboj (vyhlásenie stanného práva, stovky popráv), začal tzv. konečné riešenie židovskej otázky a tvrdú germanizačnú politiku. Zomrel na následky atentátu, ktorý 27. 5. 1942 uskutočnili v Prahe československí parašutisti vyslaní zo Spojeného kráľovstva (J. Gabčík, J. Kubiš). Na atentát na Heydricha a jeho smrť odpovedali nacisti masovými represáliami a terorom proti českému obyvateľstvu (→ heydrichiáda).

1946 – Jetelová, Magdalena

Jetelová, Magdalena, 4. 6. 1946 Semily — česká sochárka, fotografka, konceptuálna umelkyňa a kresliarka.

R. 1965 – 71 študovala sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe, z toho 1967 – 68 na akadémii v Miláne u M. Mariniho. V 70. – 80. rokoch 20. stor. predstaviteľka neoficiálneho výtvarného umenia. Vytvárala monumentálne sochy vytvorené z hrubo otesaných kmeňov stromov a stavebného dreva, ako aj landartové konceptuálne projekty a site-specific inštalácie (napr. projekt podzemného záhradníctva pre Prahu-Jižní Město, 1982). Vo svojich dielach, často v monumentálnych formách, stvárňovala bežné predmety i architektonické elementy, ktoré svojím vyznením evokujú antropomorfné formy (Stolička, 1979 – 80). R. 1985 emigrovala do Nemecka. Vo svojej tvorbe uplatňuje moderné technológie, napr. laserové projekcie (Magdalena Jetelová — New works, 1991 – 92). Od 1989 pedagogicky pôsobí na viacerých vysokých umeleckých školách v Nemecku. Svoje konceptuálne site-specific inštalácie realizuje vo významných svetových umeleckých galériách (napr. projekt Domestikácia pyramíd, 1991 – 92).

1989 – Kašlík, Václav

Kašlík, Václav, 28. 9. 1917 Poličná, okr. Vsetín – 4. 6. 1989 Praha — český operný režisér, dirigent a hudobný skladateľ. R. 1936 – 40 študoval kompozíciu u R. Karla a A. Hábu a dirigovanie u Metoda Doležila (*1885, †1971) a P. Dědečka na pražskom konzervatóriu, 1940 – 42 dirigovanie u V. Talicha a opernú réžiu u F. Pujmana na majstrovskej škole pražského konzervatória, súčasne hudobnú vedu a estetiku na Karlovej univerzite. Ťažiskom jeho umeleckej činnosti bolo operné divadlo. Spočiatku (1940 – 41) pôsobil ako dirigent v divadle D 40 a D 41 E. F. Buriana, 1942 – 43 dirigent a režisér v Národnom divadle v Prahe a 1943 – 44 v Lidovom divadle v Brne. R. 1945 spoluzakladateľ Divadla 5. května v Prahe (1946 z neho vznikli divadlá Činohra 5. května a Opera 5. května) a od 1948 po zlúčení Opery 5. května s Národným divadlom tam do 1989 pôsobil ako dirigent a režisér, súčasne 1962 – 65 aj v Laterne magike. Režijne spolupracoval aj s Československou televíziou a s viacerými zahraničnými opernými scénami.

Popri klasickom českom repertoári (Rusalka A. Dvořáka a Predaná nevesta B. Smetanu) sa zaslúžil o realizáciu a svetové uznanie scénických diel L. Janáčka i B. Martinů. V originálne poňatých inscenáciách diel svetového operného repertoáru novátorsky využíval o. i. filmové prostriedky a projekciu. Ako hosťujúci operný režisér pôsobil na viacerých popredných európskych operných scénach, 1961 uviedol svetovú premiéru opery Intolleranza L. Nona v Teatro la Fenice v Benátkach, neskôr naštudoval nové inscenácie opier P. Hindemitha (Cardillac, Miláno, 1964), C. Orffa (Die Bernauerin, Stuttgart, 1965), S. Prokofieva (Ohnivý anjel, Frankfurt nad Mohanom, 1969) a A. Schönberga (Mojžiš a Áron, Frankfurt nad Mohanom, 1971). Najvýznamnejšími domácimi inscenáciami z posledného obdobia boli opery Oidipus Rex a Mavra I. Stravinského v Národnom divadle v Prahe (1985).

Autor baletov Don Juan (1940) a Jánošík (1950 – 53), baletného triptychu Pražský karneval (1958 – 60), opier Zbojnická balada (1939 – 41), Krakatit (1960), Silnice (1980) a Krysař (1981 – 83), piesní, filmovej a inej hudby, ako aj knihy Jak jsem dělal operu (1987) a viacerých odborných štúdií.

1915 – Keïta, Modibo

Keïta [kej-], Modibo, 4. 6. 1915 Bamako – 16. 5. 1977 tamže — malijský štátnik a politik, prvý prezident (1960 – 68). Pôvodným povolaním učiteľ. Angažoval sa v boji za dekolonizáciu Francúzskeho Sudánu a celej Francúzskej západnej Afriky. R. 1945 spoluzakladateľ a 1947 – 68 predseda politickej strany Sudánsky zväz (francúzsky Union soudanaise, neskôr Union soudanaise – Rassemblement démocratic africain, skratka US-RDA). R. 1956 – 59 poslanec a 1956 – 57 podpredseda francúzskeho. Národného zhromaždenia, 1957 – 58 štátny tajomník pre zámorské územia vo francúzskej vláde. R. 1959 – apríl 1960 predseda vlády Sudánskej republiky (bývalý Francúzsky Sudán) a následne Federácie Mali (so Senegalom; apríl – august 1960). Po vzniku samostatnej republiky Mali (august 1960) jej prvý prezident (1960 – 68). V novembri 1968 zvrhnutý vojenským prevratom vedeným M. Traorém a internovaný, zomrel vo väzení. R. 1992 rehabilitovaný.

1924 – Klapáč, Jozef

Klapáč, Jozef, 4. 6. 1924 Kaľava, okr. Spišská Nová Ves – 18. 12. 1997, pochovaný v Bratislave — slovenský právnik. R. 1948 – 53 pôsobil na Finančnej prokuratúre v Bratislave a Prešove a na Krajskej prokuratúre v Bratislave, 1953 – 72 na Ministerstve národnej obrany, 1972 – 91 v Ústave štátu a práva SAV, súčasne 1974 – 88 na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1980 – 86 na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach a 1986 – 88 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1993 DrSc.

Zaoberal sa teoretickými otázkami občianskeho, hospodárskeho a rodinného práva (napr. zodpovednosť v občianskom práve, premlčanie a preklúzia, osobné a osobnostné práva), ako aj otázkami prevencie a zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel, problematikou tvorby a ochrany životného prostredia a z toho vyplývajúcej prevencie a zodpovednosti, ako aj prevenciou a zodpovednosťou v banskom práve. Autor početných vedeckých prác a 11 monografií a monografických štúdií, napr. Zodpovednosť za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel (1981), Právo na životné prostredie a právo životného prostredia (1985). Člen viacerých vedeckých a odborných spoločností.

1947 – Klima, Viktor

Klima, Viktor, 4. 6. 1947 Schwechat, Dolné Rakúsko — rakúsky politik, manažér. Od 1969 pracoval pre štátnu ropnú spoločnosť ÖMV. Ako dlhoročný člen Sociálnodemokratickej strany Rakúska (Sozialdemokratische Partei Österreichs, SPÖ) vstúpil 1992 do politiky. R. 1992 – 96 minister dopravy a priemyslu vo vláde kancelára F. Vranitzkého, od januára 1996 minister financií. Po rezignácii F. Vranitzkého v januári 1997 zvolený za predsedu SPÖ (od apríla 2000 čestný predseda), od 28. 1. 1997 spolkový kancelár. Počas jeho funkčného obdobia vládla koalícia SPÖ a Rakúskej ľudovej strany (Österreichische Volkspartei, ÖVP). V parlamentných voľbách 1999 síce SPÖ zvíťazila (65 mandátov), po prekvapivom úspechu pravicového politika Jörga Haidera (*1950, †2008) a jeho Slobodnej strany Rakúska (Freiheitliche Partei Österreichs, FPÖ), ktorá získala rovnaký počet mandátov ako ÖVP (52), sa však Klima neúspešne pokúšal presadiť formu menšinovej vlády SPÖ (resp. pokračovanie koalície s ÖVP). Po vzniku koalície ÖVP a FPÖ 4. 2. 2000 rezignoval aj z funkcie predsedu SPÖ a odišiel z politiky. Usadil sa v Argentíne, 2000 – 2011 pôsobil ako manažér koncernu Volkswagen Argentina S. A. v Buenos Aires.

1968 – Kojève, Alexandre

Kojève [-žév], Alexandre, vlastným menom Aleksandr Koževnikov, 11. 5. 1902 Moskva – 4. 6. 1968 Brusel — francúzsky filozof ruského pôvodu, synovec V. V. Kandinského. R. 1920 – 27 študoval filozofiu na univerzite v Berlíne a Heidelbergu (žiak K. Jaspersa, pod jeho vedením obhájil prácu o V. S. Soloviovovi). Pochádzal z bohatej rodiny (matka mu ešte dlho po Októbrovej revolúcii v roku 1917 posielala peniaze), ale pre pôžitkársky štýl života a nešikovné investovanie prišiel na konci 20. rokov o majetok a bol nútený nájsť si prácu. R. 1933 – 39 prednášal o filozofii G. W. F. Hegla na L’École pratique des hautes études v Paríži, 1937 získal francúzske občianstvo, počas 2. svet. vojny sa zúčastnil hnutia odporu, od 1948 pôsobil ako tajomník Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC; dnes Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, OECD), 1950 spolupracoval na Schumanovom pláne spoločného európskeho trhu, bol aj poradcom V. Giscarda dֹ’Estaing.

Jadrom Kojèvovej filozofie je Heglova filozofia ducha, ktorú však kriticky reinterpretoval. Okrem G. W. F. Hegla ovplyvnili jeho filozofiu K. Marx a M. Heidegger, ktorých dielo interpretoval ako jednotný filozofický postoj. Jeho prednášky venované Heglovi vyšli vo francúzštine (Úvod do čítania Hegla, Introduction à la lecture de Hegel, 1947) a v angličtine (Introduction to the Reading of Hegel, 1969). Podľa Kojèva sa príroda oslobodzuje prostredníctvom človeka, pričom existuje pred ním. Na základe práce a zápasu za vznik skutočne a objektívne slobodného univerza sa utvára duch ako ľudská negativita stojaca proti pozitivite a identite prírody. Kojèvovo dielo malo veľký vplyv na rozvoj existencializmu vo Francúzsku.

Autor diel Prehľad filozofie práva (Esquisse d’une phénoménologie du droit, 1943), Pojem, čas a diskurz (Le concept, le temps et le discours, 1991), Ateizmus (Athéisme, 1998), Filozofia, štát, koniec dejín (La philosophie, l’état, la fin de l’histoire, 2002), Identita a realita v slovníku P. Bayla (Identité et réalité dans le Dictionnaire de Pierre Bayle, 2010), článkov O krutovláde (De la tyrannie, 1983), Hegel, Marx a kresťanstvo (H., M. et christianisme, 2010) a i. Kojève ovplyvnil mnohých intelektuálov vo Francúzsku (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty, R. Queneau, R. Aron, G. Bataille, A. Breton a i.) a v USA (Allan Bloom, *1930, †1992; F. Fukuyama).