Výročia

Zobrazené heslá 1 – 25 z celkového počtu 25 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1605 – Aldrovandi, Ulisse

Aldrovandi, Ulisse, 11. 9. 1522 Bologna – 4. 5. 1605 tamže — taliansky prírodovedec a lekár. Profesor na univerzite v Bologni, kde 1568 založil botanickú záhradu, zaoberal sa botanikou i zoológiou. Je podľa neho nazvaný rastlinný rod aldrovandka.

1885 – Alexander Karadjordjević

Alexander Karadjordjević [-džordževič], 11. 10. 1806 Topola – 4. 5. 1885 Temešvár, pochovaný v Topoli — srbské knieža 1842 – 58, syn legendárneho vodcu Karadjordjeho. Na trón dosadený parlamentom po prvom zvrhnutí jeho predchodcu z konkurenčnej dynastie Obrenovićovcov. Počas jeho vlády sa Srbsko sformovalo na moderný štát podľa záp. vzorov, v zahraničnej politike orientované prorakúsky, odklon od Ruska. Nespokojná parlamentná liberálna opozícia domáhajúca sa väčších občianskych práv ho nakoniec donútila abdikovať (1858) a znova povolala z emigrácie Miloša Obrenovića.

1872 – Babor, Josef Florián

Babor, Josef Florián, 4. 5. 1872 Praha – 11. 1. 1951 Bratislava — český lekár, fyziológ, biológ a zoológ. R. 1924 – 39 pôsobil na Lekárskej fakulte UK, 1939 – 43 na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, zároveň 1924 – 43 prednosta Ústavu všeobecnej biológie Lekárskej fakulty UK, 1939 – 41 aj Ústavu fyziológie Lekárskej fakulty UK a 1941 – 43 Ústavu pre zoológiu a porovnávaciu anatómiu Prírodovedeckej fakulty; 1926 mimoriadny profesor, 1928 profesor. Medzinárodne uznávaný odborník najmä v oblasti kvartérnych mäkkýšov, opísal niekoľko nových druhov, priekopník malakozoológie a rádiobiológie. V medicíne sa venoval neurológii, hematológii a zápalom. Vo svojich prácach upozornil na nebezpečenstvo vnášania pojmu rasa do antropológie. Člen medzinárodných odborných spoločností. Autor a spoluautor viac ako 250 štúdií a monografií, napr. Člověk diluviální (1904), Paleontologie člověka (1911), Plazy, obojživelníci, ryby a vyšší bezpáteřní (1931) a i.

1962 – Bartholomew, Guy

Bartholomew [básolemjú], Guy, 17. 10. 1884 Londýn – 4. 5. 1962 Camberley — anglický redaktor, tvorca tzv. tabloidovej revolúcie. Od 1904 vedúci fotografického oddelenia v redakcii Daily Mirror, kde zaviedol expresívne titulky zalamované cez celú stranu, používal tučný grotesk (neskôr pre tabloid typický), presadzoval úsporný a jednoduchý štýl, lexiku prispôsoboval slangom. Uprednostňoval senzácie, kuriozity a triviality, emotívne športové zábery a karikatúry. Vďaka nemu získal tabloid v typológii britskej tlače medzi čitateľmi veľkú popularitu.

1933 – Baudiš, Josef

Baudiš, Josef, 27. 8. 1883 Praha – 4. 5. 1933 Bratislava — český jazykovedec, prekladateľ a folklorista. Od 1902 študoval český a nemecký jazyk, neskôr klasickú filológiu na Karlovej univerzite v Prahe, 1903 germanistiku na univerzite v Heidelbergu, od 1904 znova v Prahe. R. 1912 a 1913 strávil niekoľko mesiacov v Írsku, neskôr žil v Londýne a súčasne (1920 – 21) prednášal slavistiku a slovanskú históriu na Cambridgeskej univerzite. R. 1921 sa vrátil do Československa, od 1922 prednášal na Karlovej univerzite, od 1924 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1925 – 26 dekan, 1926 – 27 prodekan), kde založil indoeurópsky a anglický seminár; 1924 profesor.

Prívrženec pozitivizmu. V dielach Řeč. Úvod do obecného jazykozpytu (1926) a Struktura jazyků indoevropských (1932) sa venoval všeobecnej a indoeurópskej jazykovede, ako aj keltskej filológii a folkloristike, autor Gramatiky ranej waleštiny (Grammar of Early Welsh, 1924). Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, Českej akademie věd a umění (dnes Akademie věd ČR), Kráľovskej írskej akadémie (Royal Irish Academy) v Dubline a iných vedeckých spoločností.

1830 – Blest Gana, Alberto

Blest Gana, Alberto, 4. 5. 1830 Santiago – 9. 11. 1920 Paríž — čilský románopisec a dramatik, brat G. Blesta Ganu. V jeho tvorbe sa spájajú tradičné prvky romantizmu s realistickým vnímaním skutočnosti. Spočiatku sa venoval poézii, neskôr, ovplyvnený tvorbou H. de Balzaca, vytvoril románový cyklus o živote v Čile, a to od bojov za nezávislosť až do začiatku 20. stor. Prvé náznaky realistického písania sa objavili v diele Aritmetika v láske (La aritmética en el amor, 1860), kde analyzuje hybné sily čilskej spoločnosti, a naplno sa prejavili v románe Martín Rivas (1862) o živote meštiactva zameranom na vnútorné konflikty protagonistov. Boj čilského ľudu proti španielskym kolonizátorom 1814 – 18 zobrazil vo svojom najrozsiahlejšom a umelecky najhodnotnejšom románe Počas reconquisty (Durante la reconquista, 1897), autentickej epopeji čilského národa, ktorý sa vôbec po prvýkrát v histórii dokázal zjednotiť.

2015 – Greguš, Ctibor

Greguš, Ctibor, 6. 10. 1923 Kremnica – 4. 5. 2015 Brezno — slovenský lesnícky inžinier. R. 1951 – 64 pôsobil v Lesprojekte v Žiline, 1964 – 85 koordinátor výskumu hospodárskej úpravy lesov vo Výskumnom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene; 1991 DrSc. Zostavil teoretické základy podrastového hospodárskeho spôsobu, spoluautor lesníckej legislatívy, vedúci autor smerníc pre obhospodarovanie lesov Slovenska, zakladateľ výskumu lesníckych prognóz a koncepcií. Člen a funkcionár Medzinárodnej únie lesníckych výskumných inštitúcií (IUFRO), 1995 čestný člen Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied. Hlavné dielo: Empirický ťažobný ukazovateľ v lesoch ČSSR (1969), Hospodárska úprava maloplošného rúbaňového lesa (1976), Stratégia lesného hospodárstva Slovenskej socialistickej republiky (1987). Nositeľ Pribinovho kríža III. triedy (2004) a iných ocenení.

1957 – Harabin, Štefan

Harabin, Štefan, 4. 5. 1957 Ľubica, okres Kežmarok — slovenský právnik, sudca a politik. R. 1980 – 82 justičný čakateľ na Krajskom súde v Košiciach. R. 1983 – 89 sudca Okresného súdu v Poprade a 1990 Krajského súdu v Košiciach. R. 1991 – 92 vedúci trestného oddelenia Ministerstva spravodlivosti SR. R. 1993 – 96 sudca najvyššieho súdu SR, 1996 – 98 predseda trestného kolégia najvyššieho súdu SR, 1998 – 2003 predseda najvyššieho súdu SR, 2003 – 2006 predseda trestného senátu Najvyššieho súdu SR. R. 2002 – 2003 predseda Súdnej rady SR. Od 2006 do 2009 podpredseda vlády SR pre legislatívu a minister spravodlivosti SR (bez straníckej príslušnosti, nominovaný ĽS-HZDS), 2009 – 2014 predseda najvyššieho súdu SR.

1956 – Harangozó, Gyula ml.

Harangozó, Gyula, ml., 4. 5. 1956 Budapešť — maďarský tanečník a choreograf, syn Gyulu Harangozóa st. R. 1974 absolvoval Štátny baletný inštitút (Állami balett intézet, ABI) v Budapešti, 1976 Moskovské akademické choreografické učilište (MACHU, dnes Moskovská štátna akadémia choreografie, MGACH). Člen (1976 – 78), sólista (1978 – 83) a baletný riaditeľ (1996 – 2005) baletu Štátnej opery v Budapešti, 1985 – 91 sólista a od 2005 riaditeľ baletu Štátnej opery vo Viedni. Hosťoval v Mníchove, vo Viedni, v Moskve, New Yorku a i. Vytvoril titulné a hlavné postavy v baletoch Don Quijote, Giselle, La Fille mal gardée, Luskáčik, Spiaca krásavica, Sinfonie in C, Sylvia a i.

1928 – Haring, Keith

Haring [he-], Keith, 4. 5. 1928 Reading pri Kutztowne, Pensylvánia – 16. 2. 1990 New York — americký maliar.

Koncom 70. rokov 20. stor. vytvoril originálny umelecký štýl, ktorý vychádza z amerického graffiti art (tzv. graffiti subways, podzemné dráhy), komiksu, reklamného priemyslu, ako aj z juhoamerického a indiánskeho výtvarného umenia. Venoval sa predovšetkým maľbe a kresbe, maľbe vo verejnom priestore (nástenná maľba v kostole Sant’Antonio v Pise, 1989) i na ľudskom tele (body-art, 1984 na telo Grace Jonesovej), ale aj sochárstvu (Akrobati, 1986), knižnej ilustrácii, dizajnu, tvorbe divadelných scén a kostýmov. V jeho obrazoch, v ktorých sa sústredil na jednoduché znaky a symboly (ľudská figúra) a spájal ich do piktogramov a emblémov, dominuje výrazná farebnosť, dôraz na kontrast, silná kontúra znaku, opakovanie motívu a dekoratívnosť kompozícií. Zámerom jeho diel bolo stieranie hraníc medzi tzv. vysokým umením a triviálnou kultúrou, čo dokumentoval aj založením obchodu The Pop Shop v New Yorku (1986 – 2005), v ktorom obchodoval s multiplami, kresbami a maľbami na predmetoch dennej spotreby.

1988 – Hayter, Stanley William

Hayter [hej-], Stanley William, 27. 12. 1901 Londýn – 4. 5. 1988 Paríž — britský grafik, kresliar a maliar pôsobiaci vo Francúzsku a v USA. R. 1926 sa usadil v Paríži, kde študoval na Académie Julian. Založil grafickú dielňu, ktorú 1933 nazval Ateliér 17. Od konca 20. rokov 20. stor. v nej spolupracoval so surrealistickými umelcami, najmä s A. Massonom a Y. Tanguym. Vydal viaceré grafické portfóliá, na ktorých sa podieľali rozliční umelci (Solidarita, 1938, 7 listov, o. i. aj list P. Picassa). Jeho diela z tohto obdobia sa vyznačujú hľadaním nových výrazových možností grafiky, experimentovaním s grafickými technikami a surrealistickým automatizmom (Únos Lukrécie, 1934). R. 1939 sa usadil v New Yorku, kde obnovil Ateliér 17, ktorý sa stal významným strediskom americkej grafiky. Dôležitá je aj jeho pedagogická činnosť. Hayter vplýval na formovanie modernej americkej grafiky, najmä na J. Pollocka, R. Motherwella, W. de Kooninga, M. Rothka a i. R. 1949 vydal teoretické dielo Nové spôsoby rytiny (New Ways of Gravure, 1949), ktoré je základnou príručkou o moderných grafických technikách.

1929 – Hepburnová, Audrey

Hepburnová [hebber-] (Hepburn), Audrey, vlastným menom Audrey Kathleen van Heemstra Hepburn-Ruston, 4. 5. 1929 Brusel – 20. 1. 1993 Tolochenaz, Švajčiarsko — britská herečka. Narodila sa v rodine anglického bankára a holandskej baronesy, študovala v Londýne, počas 2. svetovej vojny navštevovala baletnú školu v holandskom Arnheme, po vojne Rambert Ballet School v Londýne. Hoci vo filme debutovala už 1948, popularitu získala ako hlavná predstaviteľka broadwayskej inscenácie hry Gigi (1951), ktorá jej otvorila cestu aj do amerického filmu. Vo svojom prvom americkom filme Prázdniny v Ríme (Roman Holiday, 1953) získala ako princezná Anna popularitu u divákov na celom svete a za najlepší ženský herecký výkon Oscara. Nasledovali ďalšie úspešné filmy Sabrina (Sabrina, 1954), Vojna a mier (War and Peace, 1956), Príbeh mníšky (The Nun’s Story, 1959), Raňajky u Tiffanyho (Breakfast at Tiffany’s, 1961), Šaráda (Charade, 1963), My Fair Lady (1964), Čakaj, kým sa zotmie (Wait Until Dark, 1967), ktorými zaujala trvalé miesto medzi filmovými hviezdami. Z ďalších filmov: Robin a Mariana (Robin and Marian, 1976), Pokrvní príbuzní (Bloodline, 1979), Všetci sa smiali (They All Laughed, 1981), Navždy (Always, 1989) a i. V posledných rokoch života pracovala pre Detský fond Spojených národov (UNICEF), 1988 sa stala jeho veľvyslankyňou dobrej nádeje.

1968 – Heran, Bohumil

Heran, Bohumil (Bohuš), 6. 2. 1907 Ústí nad Orlicí – 4. 5. 1968 Praha — český violončelista, hudobný pedagóg, vydavateľ a spisovateľ. Študoval hru na violončele v Prahe a Paríži. R. 1930 – 53 koncertný majster Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Prahe. Ako sólista uvádzal diela svetových majstrov (J. S. Bach, D. Milhaud, A. Honegger a i.) i novinky českých skladateľov (J. B. Foerster, A. Hába, I. Krejčí, J. Kapr, O. Chlubna a i.). Od 1953 pedagóg violončelovej hry na konzervatóriu v Prahe, od 1962 na JAMU v Brne. Zaoberal sa starou českou hudbou, najmä violončelovými dielami, ktoré pripravoval na vydanie a zároveň sám uvádzal na koncertné pódiá. Zostavovateľ, vydavateľ a autor zborníkov inštruktívnej literatúry pre violončelo, ako aj hudobno-didaktických štúdií (napr. Prstoklady jako výrazový prostředek) a memoárových literárnych diel (Muzikantův skicář, 1946, a i.). Podľa neho je nazvaná violončelová súťaž konaná od 1968 v Ústí nad Orlicí.

1776 – Herbart, Johann Friedrich

Herbart, Johann Friedrich, 4. 5. 1776 Oldenburg – 14. 8. 1841 Göttingen — nemecký filozof a pedagóg. V rokoch 1797 – 1800 pôsobil ako súkromný vychovávateľ v Berne, kde sa zoznámil s J. H. Pestalozzim, ktorý ovplyvnil jeho pedagogické myslenie. Od 1805 bol profesorom filozofie na univerzite v Göttingene, od 1809 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1833 sa vrátil do Göttingenu.

Počas pôsobenia v Königsbergu založil pedagogický seminár s pokusnou školou a internátom, kde žil so svojimi chovancami a v praxi overoval svoje pedagogické teórie. Nadviazal na Kantovu filozofiu a psychológiu a systém pedagogiky ako vedy založil na základoch týchto vied. Zastával názor, že duša a jej predstavy patria do sveta tzv. reálov, tie neustále menia svoje vzájomné vzťahy, ktoré je možné skúmať. Svoje pedagogické názory budoval na psychologickom (→ asocianizmus) a etickom základe. Z etiky odvodil najvyšší cieľ výchovy – cnosť, ku ktorej sa človek približuje osvojením si mravných (praktických) ideí: idey vnútornej slobody, dokonalosti, žičlivosti (lásky), práva a spravodlivosti (odplaty). Z psychológie čerpal pri formulácii vyučovacích metód, ktoré rozdelil do troch kategórií: vláda (Regierung; kým sa dieťa vychováva, treba ho aj ovládať, t. j. musí byť podriadené určitému vonkajšiemu nátlaku), vyučovanie (Unterricht; prostriedok mravnej výchovy) a výchova (Zucht; cieľ výchovy). Za hlavné prostriedky vlády považoval autoritu a lásku, ktoré sa v určitých situáciách musia prejavovať aj prísnosťou, vyučovanie sa má zameriavať na budúcnosť a aby sa dosiahli primerané výsledky, musí byť výchovné. Podľa Herbarta má proces vyučovania štyri formálne stupne: jasnosť (Klarheit) – pokojné vhĺbenie sa, keď dochádza k jasnému chápaniu jednotlivostí; asociácia (Assoziation) pokročilé vhĺbenie sa, spájanie nových predstáv s predstavami získanými skôr; systém (System) – pokojné ujasnenie, jednotlivý objekt sa včlení do celku, kde dostáva určité miesto a hodnotu; metóda (Methode) – pokročilé ujasnenie, od systematického prehľadu sa pristúpi k precvičovaniu a aplikácii. Tieto formálne stupne prepracovali Herbartovi nasledovníci a stali sa záväznou schémou pri vyučovaní všetkých predmetov, pričom sa mechanicky uplatňovali na každej hodine (→ herbartizmus).

Autor diel Všeobecná pedagogika odvodená z cieľov výchovy (Allgemeine Pädagogik aus dem Zweck der Erziehung abgeleitet, 1806), Psychológia ako veda (Psychologie als Wissenschaft, 1824 – 25) a i.

1925 – Herrera Campíns, Luis

Herrera Campíns [erre- kampins], Luis (Antonio), 4. 5. 1925 Acarigua – 9. 11. 2007 Caracas — venezuelský novinár a politik. R. 1946 založil spolu s R. Calderom kresťanskosocialistickú stranu Comité de Organización Política Electoral Independiente (COPEI). R. 1952 – 58 bol donútený ako odporca diktatúry prezidenta M. Péreza Jiméneza žiť v exile. Po návrate aktívne pracoval v COPEI, jeden z vodcov jej ľavého krídla, od 1961 predseda strany. Poslanec parlamentu, 1974 – 78 senátor. R. 1979 – 84 prezident.

1874 – Hoetger, Bernhard

Hoetger [höt-], Bernhard, 4. 5. 1874 Hörde, dnes súčasť Dortmundu – 18. 7. 1949 Beatenberg, kantón Bern, Švajčiarsko — nemecký sochár, architekt, maliar, grafik a návrhár nábytku a úžitkových predmetov.

Od 1900 žil v Paríži, pracoval v ateliéri A. Rodina. Okolo 1902 zobrazoval robotníkov (Ťahač lodí, 1902). R. 1905 sa vrátil do Nemecka, 1911 bol povolaný do Darmstadtskej umeleckej kolónie. Modeloval farebné keramické dekoratívne figúry (napr. séria Svetlé a tienisté stránky, okolo 1912 – 14) ovplyvnené talianskou renesančnou majolikou. V tomto období nadviazal kontakty s umeleckou kolóniou vo Worpswede založenej maliarom Ottom Modersohnom. Pre 3. výstavu Darmstadtskej umeleckej kolónie 1914 vytvoril sochársku výzdobu Platanového hája. V tomto období vytváral plastiky na tému človeka, prírody a kolobehu života, ktoré boli polychrómované a zlátené. Venoval sa aj pomníkovej tvorbe. R. 1943 emigroval do Švajčiarska.

1917 – Joaquín, Nick

Joaquín [choakin], Nick, plným menom Nicomedes Márquez Joaquín, pseudonym Quijano de Manila, 4. 5. 1917 Manila – 29. 4. 2004 tamže — filipínsky spisovateľ a novinár. Istý čas pracoval ako korektor, neskôr ako redaktor v kultúrno-politickom týždenníku The Philippines Free Press; považovaný za zakladateľa filipínskej investigatívnej žurnalistiky. Dôrazný zástanca umeleckej slobody s veľkou spoločenskou autoritou, verejne sa zastával politicky nepohodlných umelcov. Svoje poviedky, romány, ako aj básne a eseje písal najmä po anglicky. Autor historickej eseje Bitka v Manilskom zálive (La Naval de Manila, 1934), poviedok so znakmi magického realizmu Predvečer prvého mája (May Day Eve) a Letný slnovrat (Summer Solstice; sfilmovaná 2001 pod názvom Tatarin, réžia Tikoy Aguiluz), ktoré vyšli v zbierke Próza a básne (Prose and Poems, 1952), románu Žena s dvoma pupkami (The Woman Who Had Two Navels, 1961; slov. 1982) zaoberajúceho sa konfliktom dvoch kultúr (pôvôdnej, hispanizovanej a americkej), ako aj koexistenciou dobra a zla v človeku i vo svete, zaujímajúceho vo filipínskej literatúre osobitné miesto, divadelnej hry Portrét umelca ako Filipínca (A Portrait of an Artist as Filipino, 1966) zachytávajúcej prelínanie sa filipínskych tradícií so západnými kultúrami (špan. a amer.), detektívneho románu Jaskyňa a tiene (Cave & Shadows, 1983) z obdobia demonštrácií proti režimu F. E. Marcosa v 70. rokoch 20. stor. a historickej biografie Aquinovci z Tarlacu: Esej z histórie troch generácií (The Aquinos of Tarlac: An Essay on History as Three Generations, 1983) zobrazujúcej dramatickú históriu filipínskej prezidentskej rodiny Aquinovcov. Nositeľ viacerých ocenení.

1944 – Kajetánová-Michaleková, Emanuela

Kajetánová-Michaleková, Emanuela, 29. 11. 1874 Viedeň – 4. 5. 1944 Bratislava — slovenská klaviristka a pedagogička. R. 1890 – 95 študovala hru na klavíri na konzervatóriu a 1895 – 97 na Majstrovskej škole vo Viedni u T. Leszetyckého, kde začala aj koncertovať. R. 1900 – 07 pôsobila v Krakove, 1908 – 15 v Maribore a od 1916 v Bratislave, kde vystupovala ako sólistka i umelecká partnerka komornej hry. R. 1919 – 34 vyučovala hru na klavíri v Hudobnej škole pre Slovensko (resp. na Hudobnej a dramatickej akadémii pre Slovensko) v Bratislave. Viaceré z jej žiačok sa ako pedagogičky klavírnej hry uplatnili na bratislavskom konzervatóriu a na hudobných školách v Bratislave, Nových Zámkoch a Trenčíne.

1968 – Kátlovský, Štefan

Kátlovský, Štefan, 14. 4. 1906 Brezová pod Bradlom, okres Myjava – 4. 5. 1968 Košice — slovenský náboženský spisovateľ, evanjelický kňaz a cirkevný hodnostár. R. 1925 – 26 študoval na Českom vysokom učení technickom v Prahe, 1931 ukončil štúdium teológie v Bratislave, 1931 – 32 študoval v Bazileji; 1931 ordinovaný. Pôsobil ako kaplán v Prešove, farár v Hornom Tisovníku, 1933 – 40 v Mýte pod Ďumbierom, 1940 správca sirotinca v Modre, od októbra 1941 prednášal na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (dnes Evanjelická bohoslovecká fakulta UK); 1950 – 52 dekan fakulty, 1958 – 68 biskup Vých. dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku so sídlom v Košiciach. Člen prekladateľskej komisie Biblie (preložil časti Nového zákona).

Autor náboženských a teologických prác, napr. Prvý list apoštola Pavla Korintským (1947), Úvod do Novej zmluvy (1953), Úvod do Starej zmluvy (1955), Myšlienky o živote a smrti (1958), vysokoškolských učebníc, napr. Hebrejská gramatika (1949), príspevkov do časopisov a prekladov, napr. Lutherove predmluvy k jednotlivým knihám Písma (1958).

1654 – Kchang-si

Kchang-si, Kangxi, vlastným menom Aisin Gioro Süan-jie, chrámové meno Šeng-cu, Shengzu, 4. 5. 1654 Peking – 20. 12. 1722 tamže — čínsky cisár (od 1661) z dynastie Čching, syn cisára Šun-č’a.

Na trón nastúpil ako 7-ročný (do jeho 15 rokov za neho vládli štyria regenti), jeden z najdynamickejších a najdlhšie vládnucich panovníkov v čínskych dejinách (vládol 61 rokov). Počas jeho vlády, ktorá po období vojen a chudoby priniesla dlhodobú stabilitu, uskutočnil opatrenia na obnovenie moci Číny na Taiwane a viedol ťaženia na znovuzískanie území v oblasti Amuru na Sibíri (1689 potvrdené Nerčinskou zmluvou uzavretou s Ruskom) i proti Mongolom na upevnenie bezpečnosti na vnútroázijských hraniciach ríše, 1720 po vyhnaní Džungárov získal moc nad Tibetom. Pod cisárskym patronátom boli do bádateľských projektov zapojení vzdelanci, a to najmä pri kompilácii dejín dynastie Ming. V oblasti civilnej správy si počínal ako osvietený konfuciánský vládca, keď ukončil platnosť zákon umožňujúceho Mandžuom vyvlastňovať úrodnú pôdu Číňanov výmenou za svoje menej výnosné pozemky, niekoľkokrát výrazne znížil dane, sprísnil súdny systém, čím výrazne klesla korupcia, a obmedzil príslušníkom vplyvných čínskych rodín možnosť zastávať významné úradnícke funkcie. Za jeho najvýznamnejšie opatrenie je považované presné stanovenie výšky vybraných daní. Na konci svojej vlády ovládal Čínu, Mandžusko, časť ruského Ďalekého východu, Vnútorné i Vonkajšie Mongolsko, ako aj Kóreu ako protektorát. Jeho nástupcom bol syn Jung-čeng.

1881 – Kerenskij, Alexandr

Kerenskij, Alexandr (Fiodorovič), 4. 5. 1881 Simbirsk, dnes Ulianovsk – 11. 6. 1970 New York, pochovaný v Londýne (cintorín Putney Vale) — ruský právnik a politik. Po absolvovaní štúdia práva na univerzite v Petrohrade (1904) sa okrem právnickej praxe venoval politickej činnosti. R. 1905 vstúpil do Ruskej strany socialistov revolucionárov (→ eseri), za ktorú sa stal poslancom štvrtej Štátnej dumy; patril k popredným odporcom cárskeho absolutizmu. Počas Februárovej revolúcie 1917 sa stal jedným z jej vodcov, člen novovytvoreného dvanásťčlenného Dočasného výboru Štátnej dumy a súčasne podpredseda novozaloženého Petrohradského sovietu (v tom čase paralelný orgán výkonnej moci). Od marca 1917 minister spravodlivosti, od apríla 1917 minister vojny a vojnového námorníctva Dočasnej vlády na čele s G. J. Ľvovom (v júli 1917 ruská armáda podnikla neúspešnú tzv. Kerenského ofenzívu proti rakúsko-uhorským a nemeckým vojskám v oblasti Haliče, ktorej sa zúčastnili aj česko-slovenské légie). Po odstúpení Ľvova (21. 7. 1917) sa Kerenskij stal (6. 8. 1917) predsedom Dočasnej vlády, už začiatkom septembra 1917 však musel čeliť pokusu o pravicový prevrat pod vedením generála L. G. Kornilova, ktorého zbavil velenia a dal uväzniť. Nedokázal však riešiť krízovú situáciu v krajine, ktorá bola zmietaná všeobecným rozvratom. Katastrofálne dôsledky 1. svet. vojny a neschopnosť politicky pripraviť vystúpenie Ruska z vojny spôsobili, že Kerenského vláda stratila podporu boľševikov i pravice. Po Októbrovej revolúcii 1917 Kerenskij emigroval do Francúzska, kde žil do 1940 a aktívne pôsobil medzi ruskými emigrantmi, po nemeckej okupácii odišiel do USA. Autor kníh Katastrofa (The Catastrophe: Kerensky’s Own Story of the Russian Revolution, 1927), Rusko a historický prelom (Russia and History’s turning point, 1965) a i.

1907 – Kirstein, Lincoln Edward

Kirstein [kerstín], Lincoln Edward, 4. 5. 1907 Rochester, New York – 5. 1. 1996 New York — americký baletný riaditeľ, impresário a teoretik baletného umenia. Pochádzal z bohatej rodiny, zaujímal sa o umenie a rozhodol sa podporovať najmä rozvoj amerického baletného umenia. V 30. rokoch 20. stor. nadviazal spoluprácu s choreografom a tanečníkom G. Balanchinom, ktorý na jeho podnet prišiel do USA. R. 1934 spolu založili baletnú školu School of American Ballet (Balanchine umelecký riaditeľ, Kirstein od 1940 riaditeľ) a 1935 baletnú spoločnosť American Ballet spojenú so School of American Ballet. Kirstein ďalej založil a viedol experimentálny súbor Ballet Caravan (1936; kvôli turné po Južnej Amerike 1941 vytvoril s American Ballet spoločnosť American Ballet Caravan; po skončení turné zanikla), 1946 s G. Balanchinom spoločnosť Ballet Society, ktorú 1948 pretransformovali na New York City Ballet (Kirstein 1948 – 89 generálny riaditeľ; G. Balanchine 1948 – 83 umelecký riaditeľ). R. 1940 založil oddelenie (Dance Archives) archívu Múzea moderného umenia v New Yorku na archivovanie dokumentov o rozvoji amerického baletného umenia. R. 1942 – 48 editor a vydavateľ časopisu Dance Index. Autor a spoluautor viacerých kníh o tanci, napr. Tanec: Krátke dejiny klasického divadelného tanca (Dance: A Short History of Classic Theatrical Dancing, 1935), Abeceda baletu: Základy pre laikov (Ballet Alphabet: A Primer for Laymen, 1939), Pohyb a metafora (Movement and Metaphor, 1970), Nižinského tanec (Nijinsky Dancing, 1975) a i.

1956 – Kluyver, Albert Jan

Kluyver [klöj-], Albert Jan, 3. 6. 1888 Breda – 4. 5. 1956 Delft — holandský mikrobiológ a biochemik. R. 1920 – 56 profesor mikrobiológie na univerzite v Delfte. Priekopník porovnávacej mikrobiológie. Zaoberal sa najmä chemickou aktivitou mikroorganizmov (presadzoval názor, že taxonómia mikroorganizmov musí byť založená na kombinácii morfológie a fyziológie), metabolickými dráhami a bioenergetikou buniek. Vytvoril prvý všeobecný model metabolizmu bunky, ktorého podstatou je prenos atómov vodíka. Zaviedol spôsob submerznej kultivácie húb, ktorý sa priemyselne, napr. pri výrobe antibiotík, používa dodnes. Hlavné dielo: Mikrobiológia a priemysel (Microbiologie en Industrie, 1922). Od 1926 člen Kráľovskej holandskej akadémie vied a umení. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Copleyho medaily udeľovanej Kráľovskou spoločnosťou v Londýne (1953).

1762 – Kniaziewicz, Karol Otto

Kniaziewicz [kňaževič], Karol Otto, 4. 5. 1762 Asītes (neďaleko Liepāje), Lotyšsko – 9. 5. 1842 Paríž — poľský generál. Študoval na varšavských vojenských školách (1774 – 76). Ako dôstojník sa zúčastnil poľsko-ruskej vojny (1792) a bojoval v Kościuszkovom povstaní (1794), počas ktorého získal vyznamenania a rýchly postup na hodnosť generála. V bitke pri Maciejowiciach (10. 10. 1794) medzi poľskou a ruskou armádou padol do ruského zajatia, prepustený 1797. Z Ruska odišiel do Talianska, kde vstúpil do Poľských légií a ako jeden z veliteľov v službách francúzskej armády sa zúčastnil napoleonských vojen. Opakovane sa vyznamenal, začo dostal hodnosť divízneho generála. Po podpise mieru v Lunéville (9. 2. 1801), v ktorom sa Francúzsko vzdalo nárokov na územia na východ od Rýna, odišiel z armády a vrátil sa na rodový majetok do vlasti. R. 1812 vstúpil ako divízny veliteľ do služieb Napoleona I. Bonaparta a zúčastnil sa jeho ťaženia do Ruska, počas ktorého sa vyznamenal v niekoľkých významných bitkách. R. 1814 opustil francúzske služby, krátko pôsobil pri organizácii vojenstva v tzv. Kongresovke, 1817 sa usadil v Drážďanoch. Neskôr sa presťahoval do Paríža, kde počas novembrového povstania 1830 – 31 v Poľsku zastupoval tzv. národnú vládu. V Paríži zostal až do smrti a stal sa jednou z ústredných postáv tamojšej poľskej emigrácie (→ Hôtel Lambert).

1952 – Koniarek, Ján

Koniarek, Ján, aj Konyarek, Konjarek, Koňarek, Koňárek, 30. 1. 1878 Voderady, okres Trnava – 4. 5. 1952 Trnava — slovenský sochár. V rokoch 1894 – 97 študoval dekoratívne sochárstvo na Umeleckopriemyselnej škole v Budapešti, 1897 – 98 umenie a medicínu v Ríme, 1898 – 1900 na akadémii v Budapešti (u A. Štróbla) a 1903 – 06 na akadémii v Mníchove. V rokoch 1906 – 08 pôsobil ako učiteľ kreslenia na gymnáziu v Čačaku v Srbsku, 1908 – 14 na výtvarnej škole v Belehrade. Počas 1. svetovej vojny bol v bojoch zranený. V roku 1918 sa usadil na Slovensku (odmietol miesto profesora v Belehrade), od 1924 mal ateliér v Trnave. V rokoch 1939 – 41 vyučoval modelovanie na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT (dnešná STU); 1941 profesor.

Bol jedným zo zakladateľov moderného slovenského sochárstva a kľúčovou osobnosťou slovenského sochárstva 1. polovice 20. stor. V ranej tvorbe bol ovplyvnený akademizmom (Busta otca, 1905). Diela z tzv. srbského obdobia (1906 – 14) sa zaraďujú do secesno-symbolistickej línie srbského sochárstva prelomu 19. a 20. stor. (Ján Krstiteľ, 1906; Hlava mnícha, 1906; Hlava dievčaťa, 1910). V Srbsku sa uplatnil ako úspešný portrétista, portrétoval významné osobnosti i členov kráľovskej rodiny, jeho diela sú však nezvestné a jeho belehradský ateliér bol začiatkom 1. svetovej vojny zničený. Celá jeho tvorba (v neskoršom období najmä komorná) bola od raného obdobia ovplyvnená dielami A. Rodina (sprostredkovane ich spoznal prostredníctvom štúdia na akadémii v Mníchove) a tvorbou I. Meštrovića. Počas 1. svetovej vojny vytvoril reliéfy Pro Patria (1914 – 18) a Modliaci sa vojaci (1914 – 18) pozoruhodné svojou kompozičnou skladbou a charakteristické rozochvenou modeláciou i elegickou symbolikou.

Po návrate na Slovensko sa jeho tvorba postupne rozvíjala vo dvoch líniách: verejnej, tradicionalistickej (verejné zákazky, pomníky), ktorá nadviazala na historizujúci realizmus prelomu 19. a 20. stor., a komornej, ateliérovej (komorné diela, niektoré portréty), ktorá eklektickým spôsobom vychádzala z tvorby A. Rodina (spôsob výstavby tvaru, empirizmus) a z jeho vlastného, vnútorného presvedčenia. Vo viacerých verejných súťažiach sa neúspešne pokúšal získať objednávky na pomníky padlým v 1. svetovej vojne i na pomníky významným osobnostiam slovenskej kultúry a politiky, miestne konzervatívne a tradicionalistické prostredie mu však neumožnilo naplno realizovať vlastné koncepcie a zámery. Vytvoril viacero návrhov (Pomník A. Halašu pre Národný cintorín v Martine, 1922; Pomník P. O. Hviezdoslava v Bratislave; pomník Ľ. Štúra v Modre), ktoré vychádzajú z akademizmu a klasicizmu 19. stor. Z monumentálnych diel, ktoré predstavujú kompromis medzi jeho umeleckým zámerom a požiadavkami objednávateľov, realizoval Pomník padlým v 1. svetovej vojne v Suchej nad Parnou (1928) a Pomník padlým v 1. svetovej vojne v Trnave (1928 – 29), ktorý patrí k jeho najvýznamnejším dielam a zároveň k najmodernejším dielam monumentálneho sochárstva z tohto obdobia na Slovensku. V 30. rokoch 20. stor. bolo jeho hlavným zámerom vytvoriť dejiny slovenského národa stelesnené v plastike. V roku 1929 realizoval Pomník J. Hollého v Borskom Mikuláši, 1931 – 33 vytvoril rozmerný Memorandový reliéf pre fasádu novostavby evanjelickej fary v Martine, 1936 – 37 Pomník P. Blaha v Skalici a 1936 – 37 Pomník A. Bernoláka v Trnave.

Jeho komorná tvorba sa vyznačuje vnútornou monumentalitou a virtuozitou (Kľačiaci ženský akt, 1922 – 23; Satyr, 1925 – 29; Pijúci muž, okolo 1929; Lavína, 30. roky 20. stor.). Vytvoril aj množstvo portrétov významných osobností realizovaných na objednávku i niekoľko portrétov svojich známych (Portrét pani Sesslerovej, 1924 – 25; Hájnik, 1941). Vytváral aj portréty symbolicko-alegorického významu (Odbojník, 1935 – 36; Hlas vojny, 1943; Hlas povstania, 1944). Základným prvkom jeho sochárskeho prejavu je svetlo (modelácia, stvárnenie povrchu plastík). Jeho diela sú charakteristické svetelne rozochveným výrazom, modelačným majstrovstvom a expresivitou. V roku 1978 bola podľa neho nazvaná Okresná galéria v Trnave (Okresná galéria J. Koniarka, založená 1976, od 1984 Galéria J. Koniarka).