Výročia

Zobrazené heslá 1 – 9 z celkového počtu 9 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1154 – Anastáz IV.

Anastáz IV., vlastným menom Corrado di Suburra, asi 1073 Rím – 3. 12. 1154 tamže — pápež (1153 – 54). Za pápeža zvolený vo vysokom veku, pravdepodobne pre diplomatické schopnosti. Obnovil pracovné vzťahy s ľudovou komúnou ovládajúcou Rím od 1143. Dovolila mu sídliť v Ríme, čo u predchádzajúcich pápežov nebolo samozrejmé.

1908 – Balchin, Nigel Marlin

Balchin [bolčin], Nigel Marlin, 3. 12. 1908 Potterne, Wiltshire – 17. 5. 1970 Londýn — anglický spisovateľ. V románe Malá tajná miestnosť (The Small Back Room, 1943; sfilmovaný 1949, réžia Michael Powell a Emeric Pressburger) zobrazil správanie pracovníkov tajnej služby, román Sám sebe katom (My Own Executioner, 1945; slov. 1946; niekoľkokrát sfilmovaný, napr. 1947, réžia Anthony Kimmins) je štúdiou psychiatra, ktorý si nevie vyliečiť vlastnú neurózu a román Pád vrabca (The Fall of the Sparrow, 1955) štúdiou duševných stavov psychopata.

1926 – Hayes, Robert Mayo

Hayes [hejs], Robert Mayo, 3. 12. 1926 New York — americký matematik, odborník na vedy o knižniciach a informatike. Absolvoval štúdium matematiky na Kalifornskej univerzite v Los Angeles, kde od 1949 pracoval ako systémový analytik v oblasti počítačov. Autor prác Strategický manažment akademických knižníc (Strategic Management for Academic Libraries, 1993), Strategický manažment verejných knižníc (Strategic Management for Public Libraries, 1996), Modely knižničného manažmentu, rozhodovanie a plánovanie (Models for Library Management, Decision-Making and Planning, 2001).

2003 – Hemmings, David

Hemmings [heminks], David, 18. 11. 1941 Guildford – 3. 12. 2003 Bukurešť, Rumunsko — britský herec a režisér. Od detských rokov spieval v opernom zbore, po strate hlasu v puberte sa začal venovať iným umeleckým disciplínam. Nedokončil žiadnu školu, istý čas sa venoval maliarstvu, potom vystupoval ako spevák a gitarista v nočných kluboch. Vo filme začínal 1950 ešte ako dieťa a po viacerých malých úlohách sa preslávil postavou fotografa Thomasa vo filme M. Antonioniho Zväčšenina (Blow-Up, 1967). Na konci 60. rokov 20. stor. už patril k najvyhľadávanejším anglickým hercom. Od 1972 sa venoval aj filmovej réžii a po piatich filmoch režírovaných pre kiná sa v 80. rokoch 20. stor. venoval najmä réžii televíznych filmov. Zomrel na infarkt počas nakrúcania filmu. Režíroval filmy Štrnásť (The 14, 1972), Krásny gigolo, úbohý gigolo (Schöner Gigolo, armer Gigolo, 1978), Súboj o poklad Yankeeho Zephyra (Race to the Yankee Zephyr, 1981), Čierny kôň (Dark Horse, 1992) a i. Ako herec účinkoval vo filmoch Noc a mesto (Night and the City, 1950), Svätá Jana (Saint Joan, 1957), Potopenie lode Bismarck (Sink the Bismarck!, 1960), Kráľ Artuš a jeho družina (Camelot, 1967), Alfréd Veľký (Alfred the Great, 1969), Ohrozenie Britannicu (Juggernaut, 1974), Cesta rajskej smrti (La via della droga, 1977), Vražda na úrovni (Murder by Decree, 1979), Gladiátor (Gladiator, 2000), Spy Game (2001), Gangy v New Yorku (Gangs of New York, 2001), Liga výnimočných (The League of Extraordinary Gentlemen, 2003) a i.

1926 – Jacobsohn, Siegfried

Jacobsohn [-kobzón], Siegfried, 28. 1. 1881 Berlín – 3. 12. 1926 tamže — nemecký spisovateľ, publicista a divadelný kritik židovského pôvodu. R. 1905 založil divadelný časopis Die Schaubühne, ktorý od 1918 vychádzal ako politicko-literárny týždenník pod názvom Die Weltbühne (jeho redakciu po Jacobsohnovej smrti prevzal K. Tucholsky, neskôr C. von Ossietzky, poslednýkrát vyšiel 7. 3. 1933 pre zákaz jeho vydávania nacistickou stranou). Najznámejšie diela: Divadlo ríšskeho hlavného mesta (Das Theater der Reichshauptstadt, 1904), Max Reinhardt (1910), Prípad Jacobsohn (Der Fall Jacobsohn, 1913), Prvé dni (Die ersten Tage, 1916), Rok divadla (Das Jahr der Bühne, 1912 – 20).

1924 – José, Francisco Sionil

José [chose], Francisco Sionil, pseudonym F. Sionil José, 3. 12. 1924 Rosales, provincia Pangasinan, ostrov Luzon — filipínsky spisovateľ píšuci po anglicky. Štúdium medicíny nedokončil a začal sa venovať literatúre a žurnalistike. R. 1965 založil v Manile nakladateľstvo Solidaridad, kde sa stretávali významní filipínski umelci z PEN klubu (1958 jeho zakladateľ a národný sekretár), od 1966 vydáva kultúrno-politický mesačník Solidarity (Solidarita). Bol ovplyvnený dielami J. Rizala, hlboko ho zaujala téma sociálnej nespravodlivosti. V jeho tvorbe sa odráža silné sociálne a národné cítenie i kritický postoj k amerikanizácii filipínskej spoločnosti. Vrcholom jeho tvorby je 5-dielna románová, tzv. rosaleská sága o večnom hľadaní etických hodnôt a sociálnej spravodlivosti Karieristi (The Pretenders, 1962; čes. Zajatec bludného kruhu, 1981), Strom (Tree, 1978), Môj brat, môj kat (My Brother, My Executioner, 1979), Masa (Mass, 1983) a Súmrak (Po-on, 1984), v ktorom stvárnil obdobie od 80. rokov 19. stor. (vrátane protišpanielskej revolúcie 1896 – 98) až do 70. rokov 20. stor., keď bol v krajine vyhlásený výnimočný stav. Autor románov Ermita (Ermita, 1988), v ktorom zobrazil vzburu hlavnej hrdinky, zavrhnutej nemanželskej dcéry Ermity, proti nemorálnosti v bohatých kruhoch, Pavúk (Gagamba, 1991), Cestovateľ (Viajero, 1993), Hriech (Sin, 1994) a Ben Singkol (Ben Singkol, 2001), v ktorom poukázal na devastujúce spoločenské následky 2. svetovej vojny, i Vretenica (Vibora, 2007) voľne vychádzajúceho zo životného príbehu kontroverzného generála Artemia Ricarteho (*1866, †1945), ktorý ako budovateľ filipínskej armády preukázal vlastenecký postoj počas americko-filipínskej vojny (1899 – 1901), počas 2. svetovej vojny sa však dal do služieb japonskej armády; napísal viacero poviedok. Josého diela boli preložené do viacerých jazykov, na Slovensku vyšla jeho poviedka Zlodej bohov (The God Stealer, 1959) v antológii Zlodej bohov. Antológia filipínskych poviedok (1983). Nositeľ domácich i zahraničných ocenení.

1950 – Juantorena, Alberto

Juantorena [chu-], Alberto, plným menom Alberto Juantorena Danger, 3. 12. 1950 Santiago de Cuba — kubánsky atlét. Dvojnásobný olympijský víťaz v behu na 400 m a 800 m (utvoril nový svet. rekord časom 1:43,50 min) na letných olympijských hrách 1976 v Montreale.

1996 – Karmal, Babrak

Karmal, Babrak, vlastným menom Sultan Hussein, 6. 1. 1929 Kamari (neďaleko Kábulu) – 3. 12. 1996 Moskva, pochovaný v Chajratone, Afganistan — afganský komunistický politik. Začiatkom 50. rokov 20. stor. študoval právo na univerzite v Kábule, kde sa oboznámil s marxizmom a organizoval ľavicové študentské hnutie, začo bol väznený. R. 1965 sa stal jedným zo zakladajúcich členov ľavicovej Ľudovodemokratickej strany Afganistanu, za ktorú 1965 – 73 pôsobil ako poslanec v parlamente. Po jej rozpade na viacero frakcií (1967) sa stal vodcom a hlavným ideológom frakcie Parčam (Znamenie). Po zjednotení s revolučnou frakciou N. M. Tarakího a Hafizulláha Amína (*1929, †1979) a opätovnom vytvorení Ľudovodemokratickej strany Afganistanu (1977), ktorá 1978 uskutočnila v krajine štátny prevrat, sa Karmal stal námestníkom predsedu vlády a podpredsedom Revolučnej rady. V lete 1978 bol však odvolaný z vedúcich funkcií a poslaný ako veľvyslanec do Československa, kde po obvinení z organizovania protištátneho sprisahania a po odvolaní z postu veľvyslanca ostal do decembra 1979 v neoficiálnom exile. Po vpáde sovietskych vojsk do Afganistanu 27. decembra 1979 bol ako prosovietsky orientovaný politik dosadený do čela Revolučnej rady, stal sa predsedom vlády (Rady ministrov) a generálnym tajomníkom Ústredného výboru Ľudovodemokratickej strany Afganistanu. Patril k zástancom pobytu sovietskych vojsk v Afganistane. V súvislosti so zmenami sovietskej politiky týkajúcej sa Afganistanu (rokovania o odchode sovietskych vojsk) bol 1986 odvolaný zo všetkých funkcií. Do 1991 žil v Sovietskom zväze, potom sa načas vrátil do vlasti, ale pred občianskou vojnou 1992 znova odišiel do Ruska, kde ostal až do smrti.

1368 – Karol VI. Milovaný

Karol VI. Milovaný, aj Šialený, 3. 12. 1368 Paríž – 21. 10. 1422 tamže — francúzsky kráľ (od 1380) z dynastie Valoisovcov, syn Karola V. Múdreho, otec Karola VII. Víťazného. Počas neplnoletosti (1380 – 88) vládli ako poručníci jeho traja strýkovia, burgundský vojvoda Filip II. Smelý, Ľudovít I., vojvoda z Anjou a Jean de Berry (Ján z Berry). Keď sa po páde z koňa (1392) začala u neho prejavovať duševná choroba, vlády sa ujal ako regent jeho brat Ľudovít I. Orleánsky, ktorého dal 1407 zavraždiť jeho bratanec, burgundský vojvoda Ján I. Nebojácny. Vnútorné nepokoje v krajine, ktoré boli vyvolané obavami z kráľovho zdravotného stavu, prerástli po zavraždení Ľudovíta I. Orleánskeho do otvorenej občianskej vojny medzi burgundskou a orleánskou stranou. Situáciu využil anglický kráľ Henrich V., ktorý si uplatnil nároky na francúzsky trón, čo viedlo k obnoveniu storočnej vojny. Po víťazstve Angličanov v krvavej bitke pri Azincourte (1415) pripadlo Henrichovi V. celé francúzske územie na sever od Loiry a Burgundsko sa stalo spojencom Angličanov. R. 1418 Ján I. Nebojácny dobyl Paríž a spojenectvo bolo potvrdené 1420 zmluvou z Troyes.