Výročia

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1806 – Adanson, Michel

Adanson, Michel, 7. 4. 1727 Aix-en-Provence – 3. 8. 1806 Paríž — francúzsky botanik a cestovateľ (1748 – 54 po Senegale). Ako jeden z prvých botanikov sa pokúsil vypracovať prirodzenú klasifikáciu rastlín. Zaradením rôznych druhov do umelých systémov a ich porovnávaním sa usiloval zistiť ich skutočné miesto v prirodzenom systéme. R. 1793 zverejnil nový botanický (numericko-taxonomický) systém a v práci Prirodzené čeľade rastlín (Familles naturelles des plantes) roztriedil rastliny (udáva 18-tisíc známych a 25-tisíc neznámych druhov) do 58 čeľadí podľa podobností v 65 znakoch. Jeho systém bol však málo presvedčivý, pretože všetkým morfologickým znakom dával rovnaký význam. Je podľa neho nazvaný rod Adansonia.

1936 – Ågren, Gösta

Ågren [ógren], Gösta, 3. 8. 1936 Nykarleby, provincia Pohjonmaa, Fínsko — fínskošvédsky spisovateľ, lyrik. Študoval filmovú réžiu. Jedna z ústredných osobností fínskošvédskej kultúry, debutoval 1955 básnickou zbierkou Sila a myšlienka (Kraft och tanke), v ktorej sa inšpiroval dielom P. Nerudu. Vydal viacero zbierok, v ktorých kriticky reagoval na premeny spoločnosti a jednotlivca (Rozlúč sa s nocou, Säg farväl åt natten, 1963; Večer ponad storočie, Kväll över seklet, 1994; Botnické noci, Bottniska nätter, 2009). Autor esejí (Cesta Dana Anderssona, Dan Anderssons väg, 1970; Tento život, Detta liv, 2001), drám a filmových scenárov (Balada, Ballad, 1968; réžia Gösta Ågren). Nositeľ viacerých ocenení.

1817 – Albrecht Fridrich Rudolf

Albrecht Fridrich Rudolf [frid-], arcivojvoda, 3. 8. 1817 Viedeň – 18. 2. 1895 Arco — tešínsky vojvoda, rakúsky poľný maršal (1863), veľkopodnikateľ a veľkostatkár, miestodržiteľ v Uhorsku (1851 – 60). R. 1866 bol poverený velením juž. armády a zvíťazil nad Talianmi pri Custoze. Po porážke rakúskych vojsk pri Hradci Králové 3. 7. 1866 prevzal po L. A. Benedekovi velenie sev. armády. Z obavy pred rozšírením ruského vplyvu bol stúpencom úzkeho spojenectva s Nemeckom.

1961 – Angioletti, Giovanni Battista

Angioletti [-džo-], Giovanni Battista, 27. 11. 1896 Miláno – 3. 8. 1961 Torre del Greco — taliansky spisovateľ, člen zoskupenia okolo časopisu Ronda. Autor knihy poviedok Deň súdu (Il giorno del giudizio, 1928), románov Donata (1941) a Pamäť (La memoria, 1949) a esejí Hovoriace listy (Le carte parlanti, 1941) a Veľkí hostia (I grandi ospiti, 1960).

1903 – Burgiba, al-Habíb ben Alí

Burgiba, al-Habíb ben Alí, 3. 8. 1903 al-Munastír – 6. 4. 2000 Tunis — tuniský politik. Za činnosť v národnooslobodzovacom protifrancúzskom hnutí v 30. a 50. rokoch 20. stor. bol často väznený a prenasledovaný. V roku 1934 sa stal spoluzakladateľom a predsedom Novej destúrskej strany (Neo Destúr), od 1964 Socialistickej destúrskej strany (do 1981 jediná povolená strana v krajine). Po vyhlásení nezávislosti Tuniska v roku 1956 bol predsedom Národného zhromaždenia, 1956 – 57 predsedom vlády, súčasne aj ministrom zahraničných vecí a ministrom obrany, od 1957 prvým prezidentom republiky, 1975 vyhlásený Národným zhromaždením za doživotného prezidenta. Jeho autokratická vláda viedla k študentským nepokojom a demonštráciám, 1987 bol vyhlásený za neschopného vládnuť, zbavený politických funkcií a zosadený.

1915 – Gadiaty, Seka Kucrievič

Gadiaty, Seka Kucrievič, rus. Gadijev, 1855 alebo 1857 – 3. 8. 1915 Vladikavkaz — osetský spisovateľ, otec Comakha Gadiatyho. Zakladateľ osetskej prózy, prvé básne a poviedky publikoval 1905 – 07 (Matka a syn, Ajssa, Čermen). Predstaviteľ romantizmu v próze (Azau).

1937 – Habyarimana, Juvénal

Habyarimana, Juvénal, 3. 8. 1937 Gasiza, provincia Gisenyi – 6. 4. 1994 Kigali — rwandský generál a politik. Pochádzal z väčšinového profrancúzsky orientovaného etnika Hutuov a napriek tomu, že vládol diktátorsky a etnicky nespravodlivo voči probritsky orientovanej menšine z etnika Tutsiov, považovali ho za umierneného politika. R. 1963 – 65 náčelník štábu ozbrojených síl, 1965 – 73 minister Národnej gardy a náčelník štábu polície. Od 1973 až do smrti minister národnej obrany a prezident, k moci sa dostal 5. 7. 1973, keď nekrvavým vojenským prevratom zvrhol prezidenta (svojho bratranca) G. Kayibandu. R. 1973 – 78 zaviedol v krajine vojenský diktátorský režim, 1978 – 94 režim jednej vládnej strany (Národno-republikánske hnutie pre demokraciu a rozvoj, Mouvement républicain nationale pour la démocratie et le développement), ktorej bol lídrom. Zahynul pri leteckom nešťastí, keď neznámi útočníci zostrelili neďaleko Kigali jeho súkromné lietadlo. Následná občianska vojna a genocída zo strany extrémistických Hutuov, ktorá vypukla 1994, si vyžiadala približne 1 mil. obetí z radov Tutsiov, ako aj umiernených Hutuov. Genocída v Rwande patrí k najväčším ľudským tragédiám 20. stor. od skončenia 2. svet. vojny.

1756 – Hadik, Karol Jozef

Hadik, Karol Jozef, 3. 8. 1756 Levoča – 24. 7. 1800 Marengo, dnes súčasť Alessandrie, Taliansko — slovenský vojvodca, poľný podmaršal; syn poľného maršala Andreja Hadika. R. 1773 vstúpil do armády, s podporou otca hodnostne rýchlo postupoval, prejavil značné veliteľské nadanie, 1794 generálmajor, 1797 poľný podmaršal. Ako veliteľ vojenských jednotiek vo vojnách proti Turecku sa vyznamenal najmä v bitke o Belehrad. Bojoval aj vo vojne s napoleonským Francúzskom, padol v bitke pri mestečku Marengo v severnom Taliansku. R. 1794 vyznamenaný rytierskym krížom, neskôr veliteľským krížom Radu Márie Terézie.

1872 – Håkon VII.

Håkon VII., 3. 8. 1872 Charlottenlund, dnes Kodaň — 29. 9. 1957 Oslo — nórsky kráľ (od 1905), mladší syn dánskeho kráľa Frederika VIII., brat Kristiána X., otec Olafa V. Po zrušení personálnej únie medzi Nórskom a Švédskom bol za kráľa zvolený 18. 11. 1905 ľudovým referendom. Počas obidvoch svetových vojen bol stúpencom nórskej neutrality. Po obsadení krajiny nacistickým Nemeckom v apríli 1940 neprijal nemecké ultimátum požadujúce súhlas s okupáciou a s vytvorením kolaborantskej vlády V. Quislinga a odišiel spolu s vládou do exilu v Londýne, odkiaľ riadil nórsky protifašistický odboj.

1812 – Hamaliar, Martin

Hamaliar, Martin, 11. 11. 1750 Bátovce, okres Levice – 3. 8. 1812 Szarvas, Maďarsko — slovenský evanjelický kňaz a kultúrny dejateľ. Po štúdiách v Levoči, Bratislave a Jene pôsobil ako evanjelický farár vo Veľkom Krtíši a neskôr v Banskej Štiavnici. R. 1796 – 1806 superintendent banského dištriktu, od 1806 evanjelický farár v Szarvasi. Spolu s B. Tablicom a J. Palkovičom sa zaslúžil o založenie Katedry reči a literatúry československej na bratislavskom evanjelickom lýceu (1803), na ktorom vymenoval J. Palkoviča za prvého profesora.

1720 – Heinsius, Anthonie

Heinsius, Anthonie, 23. 11. 1641 Delft – 3. 8. 1720 Haag — nizozemský politik a vojvodca. Od 1682 prívrženec a priateľ miestodržiteľa a neskoršieho anglického kráľa Viliama III. Oranžského. Od 1689 veľký penzionár Spojených nizozemských provincií za Holland. Ako úzky spolupracovník miestodržiteľa mal v krajine významný vplyv. Počas vojny o španielske dedičstvo bol spolu s vojvodom J. Ch. Marlboroughom a princom Eugenom Savojským poverený vojenským vedením aliancie proti Francúzsku.

1460 – Jakub II.

Jakub II., 16. 10. 1430 Edinburgh – 3. 8. 1460 hrad Roxburgh, južné Škótsko — škótsky kráľ (od 1437) z dynastie Stuartovcov, syn Jakuba I., otec Jakuba III. Počas jeho neplnoletosti bola jeho poručníčkou matka Jana Beaufortová zo Somersetu (*1406, †1445) spolu s koalíciou aristokratov. Pokračoval v politike svojho otca a usiloval sa posilniť kráľovskú moc a autoritu monarchie. Od začiatku 1452 viedol dlhotrvajúce vojenské a politické boje s rodom Douglasovcov (v čase regentstva jeho matky získal mimoriadny mocenský vplyv), ktoré sa skončili ich porážkou a likvidáciou (majetok pripadol korune). V Anglicku sa na strane Yorkovcov zapojil do vojny dvoch ruží, počas ktorej padol.

1920 – Jiráček, Václav

Jiráček, Václav, 3. 8. 1920 Hradec Králové – 24. 11. 1966 v katastri obce Sv. Jur, okres Pezinok (zahynul pri leteckom nešťastí), pochovaný v Prahe — český dirigent a skladateľ. Študoval na konzervatóriu v Prahe skladbu o. i. u K. Janečka a dirigovanie u P. Dědečka a V. Talicha. R. 1945 – 48 dirigent baletu Národného divadla v Prahe, 1948 – 51 operného divadla v Ostrave, neskôr šéfdirigent Štátnej filharmónie Ostrava; ako hosť spolupracoval aj so Symfonickým orchestrom Československého rozhlasu v Prahe a Bratislave. Vynikal v interpretácii diel českej hudby (najmä B. Smetanu, A. Dvořáka, L. Janáčka, V. Talicha, J. Suka, B. Martinů a i.), ako aj európskej hudby klasikov 20. stor. Naštudoval viacero premiér baletov, opier i symfonických skladieb svojich súčasníkov (napr. Symfóniu č. 7 A. Moyzesa). R. 1957 na festivale Pražská jar uviedol svetovú premiéru Koncertu č. 2 pre klavír a orchester D. Šostakoviča. Autor komornej hudby a piesňových cyklov.

1898 – Knies, Karl

Knies [knís], Karl (Gustav Adolf), 29. 3. 1821 Marburg – 3. 8. 1898 Heidelberg — nemecký ekonóm a štatistik. R. 1846 získal doktorát na univerzite v Marburgu, kde prednášal históriu, filozofiu a teológiu. Pre svoj nesúhlas s vládnou politikou emigroval do Švajčiarska, po návrate 1855 – 65 profesor politických vied na univerzite vo Freiburgu, 1865 – 96 na univerzite v Heidelbergu.

Jeden zo zakladateľov nemeckej staršej historickej školy. Pri skúmaní ekonomických javov a procesov presadzoval historický prístup, odmietal platnosť všeobecných zákonov a všeobecných vývojových tendencií v spoločnosti. Zaoberal sa otázkami peňazí a úverov. Autor prác Štatistika ako samostatná veda (Die Statistik als selbständige Wissenschaft, 1850), Katolícka hierarchia (Die katholische Hierarchie, 1852), Politická ekonómia z hľadiska historickej metódy (Die politische Ökonomie vom Standpunkt der geschichtlichen Methode, 1853), Železnice a ich vplyv (Die Eisenbahnen und ihre Wirkungen, 1853), Telegraf ako dopravný prostriedok (Der Telegraph als Verkehrsmittel, 1857), Peniaze a úver (Geld und Kredit, 1873) a i.