Výročia

Zobrazené heslá 1 – 20 z celkového počtu 20 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2016 – Ali, Muhammad

Ali, Muhammad, vlastným menom Cassius Clay, 17. 1. 1942 Lousville, Kentucky – 3. 6. 2016 Scottsdale, Arizona — americký boxer. R. 1960 olympijský víťaz (do 81 kg), 1964 – 65, 1967, 1974 – 78 a 1978 – 79 profesionálny majster sveta bez rozdielu hmotnosti. R. 1965 sa pod menom Muhammad Ali prihlásil k islamu.

1906 – Allen, Roy George Douglas

Allen [elen], Roy George Douglas, sir (1966), 3. 6. 1906 Stoke-on-Trent, Staffordshire – 29. 9. 1983 Southwold, Suffolk — anglický ekonóm a štatistik. Pôsobil na univerzite v Londýne. Zaoberal sa prevažne matematickou ekonómiou, analýzou a systematizáciou matematických metód používaných pri skúmaní ekonomických javov. Za východisko skúmania pri ekonomickej analýze považoval rozdeľovanie. Snažil sa určiť matematické závislosti medzi dôchodkom, spotrebou a úsporami. R. 1934 prispel k rozvoju teórie spotrebiteľa staťou, ktorú publikoval spolu s J. R. Hicksom. Pomocou aparátu indiferenčných kriviek v nej demonštroval, že pri vysvetľovaní záporného sklonu dopytovej krivky stačí predpokladať, že komodity sa môžu radiť v ordinálnej škále. Hlavné diela: Matematická analýza pre ekonómov (Mathematical Analysis for Economists, 1938), Matematická ekonómia (Mathematical Economics, 1956), Makroekonomická teória. Matematický výklad (Macroeconomic Theory. A Mathematical Treatment, 1967).

1841 – Appert, Nicolas François

Appert [apér], Nicolas François, 17. 11. 1749 Châlons-sur-Marne – 3. 6. 1841 Massy — francúzsky vynálezca konzervácie potravín teplom v uzatvorených nádobách (→ apertizácia). Pôvodom kuchár, cukrovinkár a vinár, od 1795 sa 14 rokov venoval pokusom s konzerváciou potravín. Vypísanú odmenu použil na založenie konzervárne v Massy pri Paríži (v prevádzke 1812 – 1933). Svoje poznatky zhrnul v knihe Umenie ako konzervovať všetky živočíšne i rastlinné substancie počas niekoľkých rokov (L’art de conserver, pendant plusieurs années, toutes les substances animales et végétales, 1811).

1929 – Arber, Werner

Arber, Werner, 3. 6. 1929 Gränichen — švajčiarsky genetik a mikrobiológ. R. 1958 – 59 postdoktorand na univerzite v Los Angeles, 1960 – 1970 pôsobil na Ženevskej univerzite, 1970 – 71 hosťujúci profesor na Kalifornskej univerzite v Berkeley, 1971 – 96 profesor, potom emeritný profesor na univerzite v Bazileji (1986 – 88 rektor). Zaoberá mikrobiálnou genetikou, horizontálnym prenosom génov, štruktúrou a funkciami špeciálnych bunkových enzýmov, molekulárnymi mechanizmami biologického vývoja. Od 1981 člen vedeckej rady Svetového vedomostného dialógu, Pápežskej akadémie vied (2011 – 2017 prezident) a zakladajúci člen Svetovej kultúrnej rady, od 1984 člen Americkej akadémie umení a vied, 1996 – 99 prezident Medzinárodnej rady pre vedu. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1978, spolu s H. O. Smithom a D. Nathansom) za objav reštrikčných endonukleáz.

1887 – Axman, Emil

Axman, Emil, 3. 6. 1887 Rataje, okres Kroměříž – 25. 1. 1949 Praha — český skladateľ, muzikológ a archivár. Študoval skladbu u V. Nováka. Zhudobňoval protivojnovú a sociálnu poéziu P. Bezruča, F. Šrámka a J. Wolkra, zbieral moravské ľudové piesne a tance. Autor 6 symfónií, koncertov pre husle, klavír a violončelo a kantáty Stabat mater (1938). Autor publikácie Morava v české hudbě XIX. století (1920).

1982 – Balasaňan, Sergej Artemievič

Balasaňan, Sergej Artemievič, 26. 8. 1902 Ašchabad – 3. 6. 1982 Moskva — ruský skladateľ turkménskeho pôvodu. Študoval v Tbilisi a v Moskve u D. Kabalevského. Komponoval v realistickom skladateľskom štýle, využívajúc prvky zakaukazského folklóru. Autor opery Lola, populárneho baletu Lejla a Medžnun, inštrumentálnych a vokálnych skladieb i filmovej hudby.

1720 – Haffenecker, Anton

Haffenecker [-neker], Anton (Antonín), 3. 6. 1720 Berg – 16. 8. 1789 Praha — tirolský staviteľ a architekt pôsobiaci v Čechách. Predstaviteľ tvorby obdobia prechodu neskorého baroka ku klasicizmu.

Do Prahy prišiel asi 1752, 1769 sa stal dvorným architektom. V 2. pol. 18. stor. realizoval zásadnú prestavbu Pražského hradu podľa projektu Nikolausa Franza Pacassiho (*1716, †1790). Pre rodinu Nosticovcov upravoval priečelie ich paláca v Prahe a postavil rokokový zámok v Měšiciach (1767). Navrhol budovu Stavovského divadla (1781 – 83) považovanú za prvý prejav klasicizmu v Prahe.

1657 – Harvey, William

Harvey [hárvi], William, 1. 4. 1578 Folkestone – 3. 6. 1657 Londýn — anglický prírodovedec a lekár, zakladateľ vedeckej fyziológie a embryológie. Študoval na Cambridgeskej univerzite, 1602 ukončil štúdium medicíny na univerzite v Padove. Pôsobil v Oxforde a vo Viedni, od 1607 profesor chirurgie, anatómie a fyziológie na lekárskej fakulte a 1609 – 43 asistent v Nemocnici svätého Bartolomeja v Londýne, od 1654 prezident Kráľovskej lekárskej fakulty v Londýne; jeden z osobných lekárov kráľov Jakuba I. a Karola I. R. 1616 zverejnil objav krvného obehu v tele, objasnil úlohu a činnosť žilových chlopní a čistiacu funkciu pečene; sformuloval vedecké základy embryológie, podľa ktorých všetko živé pochádza z vajíčka (omne vivum ex ovo). Hlavné diela: Anatomická štúdia o pohybe srdca a krvi živých bytostí (Exercitatio anatomica de motu cordis et sanguinis in animalibus, 1628), Štúdia o pôvode zvierat a vývine plodu (Exercitationes de generatione animalium, 1651).

1822 – Haüy, René Just

Haüy [aüi], René Just, 28. 2. 1743 Saint-Just-en-Chaussée – 3. 6. 1822 Paríž — francúzsky mineralóg, zakladateľ vedeckej kryštalografie. Kanonik v Notre-Dame a zároveň od 1802 profesor mineralógie na Sorbone a v Národnom prírodovednom múzeu (Muséum national d’histoire naturelle) v Paríži. Zaslúžil sa o poznanie vnútornej stavby minerálov, vypracoval hypotézu o mriežkovej štruktúre kryštálov. Veľa minerálov určil a opísal. Zistil, že kryštály kalcitu sa pri mechanickom namáhaní rozpadajú vždy tak, že vytvárajú klence s plochami zvierajúcimi rovnaké uhly rovnako ako jemný kalcitový prach, ktorý pozoroval pod mikroskopom. Podľa neho rozpad kalcitu pokračuje až po najmenší klenec, ktorý sa nedá už ďalej rozdeliť bez toho, aby sa neporušila základná stavebná jednotka uhličitanu vápenatého. Najmenšie čiastočky nazval štiepne tvary. Najvýznamnejšie diela: Rozprava o teórii štruktúry kryštálov aplikovanej na niekoľko druhov kryštalizujúcich látok (Essai d’une théorie sur la structure des cristaux appliquée à plusieurs genres de substances crisstallisées, 1784), Príručka mineralógie (Traité de minéralogie, 1801), Príručka kryštalografie (Traité de cristallographie, 1822) a i.

1903 – Hitchcock, Henry-Russell

Hitchcock [hičkok], Henry-Russell, 3. 6. 1903 Boston, Massachusetts – 19. 2. 1987 New York — americký historik architektúry.

R. 1930 absolvoval s P. C. Johnsonom študijnú cestu do Nemecka a inšpirovaný architektonickým štýlom Bauhausu (a sociálnou teóriou L. Mumforda a i.) zaviedol pojem internacionálny štýl (s týmto názvom 1932 usporiadali aj výstavu v Múzeu moderného umenia v New Yorku). Prednášal na viacerých univerzitách. Mal vplyv na niekoľko generácií architektov. V teoretických prácach sa venoval definovaniu pojmu moderná architektúra.

Hlavné diela: Frank Lloyd Wright (1928), Moderná architektúra (Modern Architecture, 1929), Internacionálny štýl: architektúra od 1922 (The International Style: Architecture since 1922, s P. C. Johnsonom, 1932), Architektúra H. H. Richardsona a jeho doby (The Architecture of H. H. Richardson and His Times, 1936), O povahe materiálov, 1887 – 1941: budovy F. L. Wrighta (In the Nature of Materials, 1887 – 1941: The Buildings of Frank Lloyd Wright, 1942), Architektúra 19. a 20. storočia (Architecture: Nineteenth and Twentieth Centuries, 1958), Moderná architektúra: romantizmus a reintegrácia (Modern Architecture: Romanticism and Reintegration, 1972).

1911 – Hornák, Rudolf

Hornák, Rudolf, 3. 6. 1911 Modra, okres Pezinok – 15. 9. 1965 Karlove Vary — slovenský sochár a pedagóg.

R. 1938 – 39 pôsobil na Škole umeleckých remesiel (ŠUR) v Bratislave, 1942 – 45 na Štátnej odbornej keramickej škole v Modre, 1945 organizátor a riaditeľ Štátnej umeleckopriemyselnej školy v Bratislave (v súčasnosti Škola úžitkového výtvarníctva J. Vydru), neskôr pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, 1959 – 64 na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK v Trnave (1964 – 65 prodekan).

Jeho sochárske dielo ovplyvnilo prostredie Modry s tradičnou keramickou výrobou, vytváral aj polychrómované keramické sochy; raná tvorba sa vyznačuje neoklasickou orientáciou, ovplyvnený bol O. Gutfreundom (Odpočívajúca tanečnica, 1942). Hornákove diela sú charakteristické zjednodušenou modeláciou, plastickou lapidárnosťou a blokovou kompozíciou (Hlava Kolomana Sokola, 1935; Zasnenie, 1941). V 50. rokoch 20. stor. sa venoval portrétu a tvorbe pre architektúru, ťažisko jeho práce sa presunulo k pedagogickej činnosti.

1726 – Hutton, James

Hutton [hatn], James, 3. 6. 1726 Edinburgh, Škótsko – 26. 3. 1797 tamže — škótsky geológ a prírodovedec. Zaoberal sa najmä horninami sopečného pôvodu. Domnieval sa, že ich vznik, ako i zmeny v zemskej kôre sú podmienené žeravými hmotami vnútri Zeme (tzv. plutonistická hypotéza). Na základe nálezov z ostrova Arran a rokliny Glen Tilt v horskej skupine Cairngorm Mountains v severových. časti Grampián správne tvrdil, že granit vyvrel pod zemským povrchom a bazalt považoval za zvyšok lávových prúdov. Dokázal vplyv vyvretých (magmatických) hornín na okolité horniny a ako prvý spoznal účinky kontaktnej metamorfózy. Pri štúdiu sedimentárnych hornín skalnatého výbežku Siccar Point (región Scottish Borders) dospel k záveru, že povrch Zeme nie je statický, ale sa neprestajne vyvíja (tzv. Huttonova diskordancia). R. 1785 tieto poznatky zhrnul v diele Teória Zeme (Theory of the Earth), ktoré sa spolu s prácou Ch. Lyella Princípy geológie (Principles of Geology, 1830 – 33) stalo neskôr základom modernej geológie. R. 1788 sformuloval princíp aktualizmu.

1998 – Jansa, František

Jansa, František, 7. 6. 1903 Viedeň – 3. 6. 1998 Praha — český elektrotechnik. R. 1926 – 51 pôsobil v ČKD, 1951 – 52 v Elektromontážnych závodoch v Prahe, 1952 – 54 na Elektrotechnickej fakulte ČVUT a 1954 – 62 na Vysokej škole železničnej v Prahe, od 1962 na Vysokej škole dopravnej v Žiline (dnes Žilinská univerzita); 1954 profesor, 1956 DrSc. Zaslúžil sa o rozvoj a elektrifikáciu československých železničných tratí. Venoval sa elektrotechnike v doprave, podieľal sa na vývoji električiek, lokomotív a dieselelektrických koľajových vozidiel; zakladateľ študijného odboru elektrická trakcia a energetika v doprave. Autor 92 článkov v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch, 16 vysokoškolských učebných textov a troch celoštátnych vysokoškolských učebníc, napr. Elektrická trakcia (1976) a Vozidlá elektrickej trakcie (1983). Autor 42 vynálezov a patentov.

1991 – Káčer, Ladislav

Káčer, Ladislav, 8. 11. 1919 Tekovský Hrádok, okres Levice – 3. 6. 1991 Bratislava — slovenský chemik. R. 1943 – 46 pôsobil na SVŠT (dnes STU), 1946 – 47 na Povereníctve techniky a 1947 – 60 v Chemických závodoch Dynamit Nobel (neskoršie Chemické závody J. Dimitrova), 1960 – 64 riaditeľ Výskumného ústavu agrochemickej technológie, 1964 – 70 technický námestník riaditeľa Chemických závodov J. Dimitrova v Bratislave, 1970 – 90 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT v Bratislave (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU; 1972 – 80 prodekan, 1977 – 82 vedúci Katedry chemickej technológie silikátov); 1980 profesor. Zaoberal sa technológiou výroby priemyselných hnojív a kyanatanu draselného ako herbicídu, neskôr aj problematikou povrchovej úpravy keramických výrobkov napr. s využitím vodného skla. Spoluautor viac ako 20 patentov.

1946 – Kalinin, Michail Ivanovič

Kalinin, Michail Ivanovič, 19. 11. 1875 Verchňaja Troica, Tverská oblasť – 3. 6. 1946 Moskva — sovietsky komunistický politik. Pochádzal z roľníckej rodiny, 1889 sa presťahoval do Petrohradu, kde sa vyučil za sústružníka. R. 1898 vstúpil do Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska (Rossijskaja social-demokratičeskaja rabočaja partija, RSDRP). Za svoje politické aktivity (organizovanie robotníckych demonštrácií a štrajkov) bol 1899 – 1903 viackrát uväznený (Tbilisi, Petrohrad), neskôr žil pod policajným dozorom na viacerých miestach. Po ilegálnom príchode do Petrohradu začiatkom 1905 sa stal v decembri 1905 jedným z organizátorov Ruskej revolúcie 1905 – 07, 1906 bol zvolený za člena petrohradského výboru RSDRP. Od augusta 1906 žil v Moskve, kde sa aktívne zapojil do práce tamojšej boľševickej organizácie. V januári 1912 kandidát ÚV RSDRP a po 6. (pražskej) konferencii RSDRP člen byra. Od februára 1913 redaktor straníckych novín Pravda. R. 1916 bol odsúdený do vyhnanstva na Sibír, podarilo sa mu však ukryť v Petrohrade, kde naďalej aktívne stranícky pracoval. R. 1917 účastník Februárovej revolúcie, od septembra 1917 tajomník predsedu mestského sovietu L. Trockého v Petrohrade, po Októbrovej revolúcii sa v marci 1918 stal komisárom petrohradskej oblasti. R. 1919 člen Ústredného výboru KS Ruska a kandidát politbyra, ako predseda prezídia Celoruského ústredného exekutívneho výboru (Vserossijskij centraľnyj ispolniteľnyj komitet) pracoval na čele komisie na boj proti hladu. Po vytvorení ZSSR (1922) sa stal predsedom všezväzového výkonného výboru, po 14. zjazde Komunistickej strany ZSSR 1925 členom politbyra ÚV KS ZSSR. R. 1938 – 46 predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR (hlava štátu). Počas Stalinovej diktatúry a teroru nesúhlasil s jeho politickými praktikami, napriek tomu z obavy o svoju rodinu (jeho manželka bola 1938 – 44 väznená) podpísal súhlas s masakrou pri Katyni (1940) a s ďalšími popravami. Kalinin bol veľmi obľúbený medzi obyčajnými ľuďmi, a to najmä pre svoj vzťah k roľníkom. Je podľa neho nazvané mesto Kaliningrad (do 1946 Königsberg), v minulosti aj mesto Tver (1931 – 90 Kalinin).

1976 – Kampmann, Viggo

Kampmann, Viggo (Olfert Fischer), 21. 7. 1910 Fredriksberg (v mestskej aglomerácii Kodane) – 3. 6. 1976 Store Torøje (neďaleko Køge) — dánsky politik. R. 1946 – 50 pôsobil v rezorte financií, 1950 – 53 riaditeľ štátnej (kráľovskej) hypotekárnej banky. R. 1953 – 63 poslanec Folketingu za sociálnodemokratickú stranu, 1953 – 60 minister financií. Vďaka iniciatívam v oblasti fiškálnej politiky (daň z pridanej hodnoty, 1962) je považovaný za jedného z tvorcov dánskeho sociálneho štátu. Po náhlej smrti premiéra H. Ch. Hansena (19. 2. 1960) bol vymenovaný na jeho miesto, po víťazstve vo voľbách v novembri 1960 stál na čele menšinovej koaličnej vlády (s liberálnou sociálnodemokratickou stranou). Politickú činnosť pre zdravotné ťažkosti 3. 9. 1962 ukončil. Potom pôsobil ako politický komentátor a publicista. Autor memoárového diela Môj doterajší život (Mit forhenværende liv – i glimt, 1971).

1826 – Karamzin, Nikolaj Michajlovič

Karamzin, Nikolaj Michajlovič, 12. 12. 1766 Michajlovka, dnes Preobraženka, Buzulucký rajón, Orenburská oblasť – 3. 6. 1826 Petrohrad — ruský spisovateľ, publicista a historik. Vyrastal na panstve otca, ktorý pochádzal zo strednej šľachty a bol potomkom tatárskych kniežat. Študoval v šľachtických ústavoch v Simbirsku a v Moskve, 1784 – 89 bol členom slobodomurárskej lóže N. I. Novikova, 1789 – 90 cestoval po Európe (Francúzsko, Anglicko, Nemecko, Švajčiarsko), kde sa zoznámil s významnými osobnosťami (I. Kant, J. G. von Herder, L. Sterne, J.-J. Rousseau), vo Francúzsku bol svedkom zrútenia sa absolutistickej monarchie (→ Francúzska revolúcia). R. 1791 – 92 vydával prvý ruský literárny časopis Moskovskij žurnal (Moskovské noviny), v ktorom propagoval sentimentalizmus, 1802 – 03 časopis Vestnik Jevropy (Eur. vestník). R. 1803 – 26 bol oficiálnym historiografom cára Alexandra I. Pavloviča, od 1818 člen Ruskej akadémie.

Hlavný predstaviteľ ruského sentimentalizmu a tvorca moderného ruského jazyka. V literárnej tvorbe vyjadril názory strednej šľachty v období začiatku rozvoja kapitalizmu. Položil základy romantického a realistického psychologizmu, sústredil sa na vykreslenie vnútorného života postáv, prvýkrát postavil do centra rozprávania vlastnú, autorskú osobnosť, vytvoril nový literárny jazyk blízky hovorovej reči. Na začiatku literárnej činnosti prekladal diela W. Shakespeara, G. E. Lessinga, S. Gessnera a i. a písal sentimentálnu poéziu. V časopise Moskovskij žurnal publikoval základné dielo ruského sentimentalizmu – cestopis Listy ruského cestovateľa (Pisma russkogo putešestvennika, 1791 – 92) ovplyvnené L. Sternom a novelu Úbohá Líza (Bednaja Liza, 1792) o nešťastnej láske kvetinárky Lízy k šľachticovi Erastovi.

Autor sentimentálnych poviedok Jevgenij a Júlia (Jevgenij i Julija, 1789) a Natália, bojarská dcéra (Natalija, bojarskaja doč, 1792), lyrických básní a próz Moje drobnôstky (Moi bezdelki, 1794), gotickej novely Ostrov Bornholm (Ostrov Borngoľm, 1794), historickej poviedky Miestodržiteľka Marfa (Marfa posadnica, 1803) z obdobia neúspešného boja Novgorodu za nezávislosť v 15. stor. a diela Dejiny ruského štátu (Istorija gosudarstva rossijskogo, 1816 – 29, 12 zv.; posledný zväzok vydaný posmrtne), v ktorom na základe pramenného výskumu spracoval ruské dejiny od najstarších čias do začiatku 17. stor.

Podal prvý ucelený výklad vývoja ruského národa s osvietensko-sentimentalistickým pohľadom na historické udalosti, zdôraznil potrebu štátnej jednoty. Jeho názory ovplyvnili osobné zážitky počas Francúzskej revolúcie (jakobínsky teror), odmietal revolúciu ako prostriedok pokroku (odsudzoval však tyraniu) a pokúšal sa nájsť pre Rusko vlastnú špecifickú podobu štátnosti (prikláňal sa ku konzervatívnemu absolutizmu). Jeho dielo malo vplyv na viacero generácií a pomohlo budovať ruské národné uvedomenie. Karamzinova literárna tvorba ovplyvnila najmä V. A. Žukovského, K. N. Baťuškova a A. S. Puškina.

1540 – Karl II. Franz

Karl II. Franz, aj Karol II. František Štajerský, 3. 6. 1540 Viedeň – 10. 7. 1590 Graz — rakúsky a štajerský arcivojvoda (von Innerösterreich), syn cisára Ferdinanda I., otec cisára Ferdinanda II., zakladateľ štajerskej rodovej línie Habsburgovcov. Po smrti otca zdedil ako najmladší syn územie Vnútorného Rakúska (Innerösterreich), do ktorého patrili vojvodstvá Štajersko, Korutánsko a Kransko spolu s Goricou a Istriou. V jeho dŕžavách sa šírila reformácia, čo sa pokúsil zvrátiť dohodou so stavmi a rekatolizáciou, pri ktorej do krajiny pozval členov predtým založeného rádu jezuitov (1573). Pod tlakom tureckého nebezpečenstva (napriek svojmu neochvejnému katolíckemu presvedčeniu) požiadal o pomoc protestantské stavy, ktorým povolil náboženské ústupky. V záujme protitureckej obrany, ktorú riadil zo svojho sídla v Grazi, tiež budoval chorvátsku časť Vojenskej hranice, 1579 dal vybudovať pevnosť Karlstadt (→ Karlovac). Známy bol aj ako podporovateľ umenia a vied, 1585 založil v Grazi univerzitu a umelecký kabinet, v bazilike v Seckau (asi 75 km severozápadne od Grazu) dal postaviť mauzóleum (1587 – 1611). V dedinke Lipica (v dnešnom Slovinsku) založil chov ušľachtilých koní (→ lipický kôň).

1888 – Kluyver, Albert Jan

Kluyver [klöj-], Albert Jan, 3. 6. 1888 Breda – 4. 5. 1956 Delft — holandský mikrobiológ a biochemik. R. 1920 – 56 profesor mikrobiológie na univerzite v Delfte. Priekopník porovnávacej mikrobiológie. Zaoberal sa najmä chemickou aktivitou mikroorganizmov (presadzoval názor, že taxonómia mikroorganizmov musí byť založená na kombinácii morfológie a fyziológie), metabolickými dráhami a bioenergetikou buniek. Vytvoril prvý všeobecný model metabolizmu bunky, ktorého podstatou je prenos atómov vodíka. Zaviedol spôsob submerznej kultivácie húb, ktorý sa priemyselne, napr. pri výrobe antibiotík, používa dodnes. Hlavné dielo: Mikrobiológia a priemysel (Microbiologie en Industrie, 1922). Od 1926 člen Kráľovskej holandskej akadémie vied a umení. Nositeľ viacerých ocenení, napr. Copleyho medaily udeľovanej Kráľovskou spoločnosťou v Londýne (1953).

1937 – Knopp, Ján

Knopp, Ján, 3. 6. 1937 Špania Dolina, okres Banská Bystrica — slovenský chemik. R. 1960 – 2007 pôsobil v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV; 1985 DrSc. Absolvoval študijné pobyty v USA (1968 – 70) a vo Francúzsku (1985 – 86). Spočiatku sa zaoberal stanovovaním jódu a jeho zlúčenín v biologickom materiáli v rámci riešenia problému eliminovania endemickej strumy na Slovensku, neskôr výskumom biosyntézy hormónov štítnej žľazy a jej funkčnej regulácie. Vypracoval metódu na určenie nanomnožstiev jódu v rozličných biologických materiáloch vo vzťahu k riešeniu problému endemickej strumy, objasnil mechanizmus účinku tyreotropného hormónu na funkciu štítnej žľazy prostredníctvom druhého posla – cyklického adenozínmonofosfátu a mediátorovej ribonukleovej kyseliny (mRNA). Autor a spoluautor vyše 200 vedeckých prác publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a zborníkoch, autor asi 30 vedecko-popularizačných článkov. Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých spoločností a organizácií, nositeľ viacerých ocenení.