Výročia

Zobrazené heslá 1 – 21 z celkového počtu 21 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1899 – Adler, Peter Herman

Adler [ád-], Peter Herman, 2. 12. 1899 Jablonec nad Nisou, ČR – 2. 10. 1990 Ridgefield, Connecticut — americký dirigent českého pôvodu. Študoval na konzervatóriu v Prahe u V. Nováka. Operný dirigent v Brne, Prahe a Brémach, 1933 – 37 šéfdirigent Štátneho symfonického orchestra v Kyjeve. Od 1939 pôsobil a žil v USA, kde spolupracoval s Newyorskou filharmóniou, Baltimorským symfonickým orchestrom a Metropolitnou operou v New Yorku, 1949 – 59 umelecký riaditeľ NBC Opery a priekopník televízneho vysielania opier, 1973 – 81 riaditeľ Amerického operného centra.

1578 – Agazzari, Agostino

Agazzari [-dza-], Agostino, 2. 12. 1578 Siena – 10. 4. 1640 tamže — taliansky skladateľ a dirigent. Pôsobil v Siene a Ríme. Popri rozsiahlej chrámovej tvorbe, v ktorej nadväzoval na G. Palestrinu, sa usiloval aj o hudbu komponovanú v tzv. stile nuovo, ktorú zdôvodňoval aj teoreticky. R. 1606 napísal reprezentatívne dielo – pastorálnu drámu Eumelio (1606), ktorá je jedným z prvých operných diel. Ďalšie diela: Sacre cantiones (1602 – 15), Eucharisticum melos, Sacre laudes, Litaniae a i. Autor spisu O hraní podľa basu (Del sonare sopra il basso, 1607), jednej z prvých teoretických prác o tom, ako hrať basso continuo (→ generálny bas).

2014 – Anderson, Don Lynn

Anderson [endrsn], Don Lynn, 5. 3. 1933 Frederick, Maryland – 2. 12. 2014 Cambria, Kalifornia — americký geofyzik a seizmológ. Profesor na Kalifornskom technologickom inštitúte, riaditeľ seizmického laboratória (1967 – 89). Zaoberal sa štúdiom šírenia seizmických vĺn v Zemi a zemetraseniami, výrazne prispel k poznaniu štruktúry a stavby Zeme. Spoluautor modelu Zeme PREM (anglicky Preliminary Reference Earth Model), ktorý syntetizuje vedomosti o hustote i o elastických a anelastických parametroch zemského telesa.

1083 – Anna Komnéna

Anna Komnéna, gr. Anna Komnéné, 2. 12. 1083 – po 1148 — byzantská historička, dcéra cisára Alexia I. Komnéna. Manželka (od 1097) historika a diplomata Nikéfora Bryennia (*1062, †po 1137), ktorý odmietol jej plán, aby sa po Alexiovej smrti (1118) stal cisárom, naďalej si však udržal (počas vlády Jána II. Komnéna, 1118 – 43) významné postavenie. Anna Komnéna odišla po manželovej smrti do kláštora a venovala sa historickej spisbe. Autorka 15-zväzkového diela Alexiáda (Alexias, 1148, český preklad R. Dostálová: Paměti byzantské princezny, 1996), ktoré patrí k najvýznamnejším pamiatkam komnénovskej renesancie. Nadviazala na manželovo dielo Historický materiál (Hylé historias) zahŕňajúce obdobie 1070 – 1079 a opísala na základe prameňov a spomienok obdobie otcovej vlády, zvýraznila najmä jeho štátnické a vojenské schopnosti. Používala zväčša spoľahlivé pramene, dielo je písané archaizujúcim štýlom. Jej vzormi boli Thukydidés, Polybios a Homér (názov Alexias je paralelou k Homérovej Iliade, gr. Ilias), z byzantských historikov ju ovplyvnili Ióannés Epifaneus (6. stor.) i Theofylaktos Simokattés.

1940 – Araiz, Oscar

Araiz [-is], Oscar, 2. 12. 1940 Punta Alta — argentínsky tanečník a choreograf. R. 1964 – 67 mal vlastný súbor, 1968 – 73 riaditeľ Ballet del Teatro San Martín v Buenos Aires, od 1978 viedol baletné súbory v Mníchove, Ženeve a i. Choreografie: El Canto de Orfeo (1964), Ebony-concerto (1966), Romeo a Júlia (1970), Adagietto (1977), Aquelarre (1991), Svätenie jari (2013) a i. Autor choreografií tanečných filmov Tango argentino (1969), Luces de mis zapatos (1973), El Fausto criollo (1979) a Canción desesperada (1996).

1969 – Arguedas, José María

Arguedas [-ge-], José María, 18. 1. 1911 Andahuaylas – 2. 12. 1969 Lima — peruánsky prozaik. Čerpal z ľudových mýtov a reči domorodcov (→ indigenizmus). V zbierke poviedok Voda (Agua, 1935) sa na základe stavovských princípov kečuánčiny pokúsil vytvoriť špeciálnu španielčinu. Ušľachtilý svet Indiánov postavil do protikladu s krutosťou bielych pánov. V lyricky ladenom autobiografickom románe Hlboké rieky (Los ríos profundos, 1958; slov. 1979) nadviazal na indianistickú prózu a podal komplexný obraz peruánskej histórie a spoločnosti so silným sociálnym podtextom. V románe Každá krv (Todas las Sangres, 1964; sfilmovaný 1988, réžia Michel Gomez) nastolil perspektívu revolúcie ako víťazstva hodnôt indiánskeho sveta. Pri pohľade na španielsku a indiánsku kultúru sa usiloval o istú nestrannosť, napr. v románoch Krvavý sviatok (Yawar Fiesta, 1941; sfilmovaný 1986, réžia Luis Figueroa), Diamanty a kremene (Diamantes y pedernales, 1954), El Sexto (1961) a Líška z hôr a líška z údolí (El zorro de arriba y el zorro de abajo, 1971). Autor zbierok poviedok Agónia Rasua Ñitiho (La agonía de Rasu Ñiti, 1962), Láska k svetu (Amor mundo, 1965) a básnickej zbierky Chvenie a iné básne (Katatay y otros poemas, 1972).

1899 – Barbirolli, John

Barbirolli [bábiroli], John, sir, vlastným menom Giovanni Battista Barbirolli, 2. 12. 1899 Londýn – 29. 7. 1970 tamže — britský dirigent a violončelista taliansko-francúzskeho pôvodu. Študoval na Royal Academy of Music v Londýne, spočiatku účinkoval ako violončelista a komorný hráč. Od 1937 šéfdirigent Newyorskej filharmónie, od 1943 Hallé Orchestra v Manchestri, od 1960 hudobný riaditeľ v Houstone, hosťujúci dirigent svetových orchestrov. Významný interpret romantickej hudby, najmä Mahlerových symfónií.

1917 – Batka, Ján Nepomuk ml.

Batka, Ján Nepomuk, ml., 4. 10. 1845 Bratislava – 2. 12. 1917 tamže — bratislavský archivár, hudobný kritik, držiteľ rytierskeho kríža Rádu Františka Jozefa (1911), syn Jána Nepomuka Batku st.

Písal umelecké, historické a hudobné štúdie do bratislavských, viedenských a budapeštianskych novín a časopisov. Ako tajomník Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein) organizoval kultúrny a hudobný život v Bratislave, zaslúžil sa o návštevy významných umelcov (koncert Franza Liszta a Arthura Rubinsteina, 1885). Udržiaval styky s významnými európskymi skladateľmi (Béla Bartók, Johannes Brahms, Anton Bruckner, Alexandr Konstantinovič Glazunov) a dirigentmi (Hans Guido von Bülow, Felix Mottl, Hans Richter). Zaslúžil sa o postavenie pomníkov Franzovi Lisztovi a Johannovi Nepomukovi Hummelovi, o ktorom v roku 1887 vydal samostatnú monografiu. Pričinil sa o výstavbu nového mestského divadla (dnes historická budova SND). Počas svojho života zhromaždil cennú korešpondenciu, ktorú spolu s knihami, výtvarnými dielami a hudobninami daroval v testamente mestu.

1930 – Becker, Gary Stanley

Becker [beke], Gary Stanley, 2. 12. 1930 Pottsville, Pensylvánia – 3. 5. 2014 Chicago, Illinois — americký ekonóm a sociológ. R. 1960 – 70 pôsobil na Kolumbijskej univerzite v New Yorku, od 1970 na univerzite v Chicagu. Zaoberal sa analýzou neekonomických javov a ich vplyvom na hospodárstvo (predstaviteľ teórie ľudského kapitálu patriaci k tzv. chicagskej škole). Vo svojich prácach dokazoval, že investície do vzdelávania môžu jednotlivcovi a spoločnosti prospieť rovnako dobre ako investície do hmotných statkov. Skúmal problematiku ekonomickej a sociálnej diskriminácie obyvateľstva a ich dôsledkov.

Hlavné diela: Ekonomika diskriminácie (The Economics of Discrimination, 1957), Ekonomický prístup k ľudskému správaniu (The Economic Approach to Human Behavior, 1976), Rozprava o rodine (A Treatise on the Family, 1981). Nobelova cena za ekonómiu (1992).

1993 – Brekke, Paal

Brekke, Paal, 17. 9. 1923 Røros – 2. 12. 1993 Oslo — nórsky básnik a prozaik. Priekopník básnického modernizmu ovplyvnený poéziou T. S. Eliota, ktorú prekladal do nórčiny. R. 1940 po okupácii Nórska nacistickým Nemeckom ušiel do Švédska, kde sa zoznámil so švédskou a s fínskou literatúrou, 1945 sa vrátil do Nórska. Debutoval 1942 básnickou zbierkou Sme z našej krajiny (Av din jord er vi till).

Vo svojej poézii zachytil obraz roztriešteného sveta a človeka, striedal odlišné a vzájomne nesúrodé prvky, uplatňoval postupy montáže a koláže. V básnickej zbierke Tieňový šerm (Skyggefektning, 1949) tematizoval dezorientáciu človeka v modernom svete. Kritikou konzumnej spoločnosti a postavením nižších spoločenských vrstiev sa zaoberal aj básnických zbierkach Veslári z Ithaky (Roerne fra Ithaka, 1960), Ružový úškrn (Det skjeve smil i rosa, 1965), Večer je tichý (Aftenen er stille, 1972). V románoch Starnúci Orfeus (Aldrende Orfeus, 1951) a A živý plot ohromne vzrástol (Og hekken vokste kjempehøy, 1953) použil techniky prúdu vedomia. Posmrtne bola vydaná Brekkeho básnická zbierka Ostinato (1994). Prekladal z americkej a zo švédskej literatúry.

1966 – Brouwer, Luitzen Egbertus Jan

Brouwer [brouver], Luitzen Egbertus Jan, 27. 2. 1881 Overschie (dnes súčasť Rotterdamu) – 2. 12. 1966 Blaricum — holandský matematik, logik a filozof, jedna z najvýznamnejších osobností matematiky 20. stor. Bol profesorom na Amsterdamskej univerzite (1912 – 51). V ranom období (1909 – 13) dosiahol závažné výsledky vo všeobecnej topológii, prispel k syntéze kombinatorickej a všeobecnej topológie na vyššej abstraktnej úrovni a vyriešil 5. Hilbertov problém. V rokoch 1918 – 28 na základe kritického prehodnotenia teórie nekonečných množín na báze klasickej logiky vybudoval základy intuicionistickej matematiky odmietajúcej všeobecnú platnosť logického princípu vylúčenia tretieho. Intuicionizmus ako logický a filozofický smer sa stal základňou významného prúdu matematiky 20. stor. (intuicionistická a konštruktivistická matematika). Pre Brouwera je matematika slobodnou tvorbou vlastnou ľudskému mysleniu. Jazyk je iba prostriedkom komunikácie a zapamätania. Logika sprostredkúva pravidlá narábania so symbolmi, ale nie priamo matematické pravidlá. Neprotirečivosť je nevyhnutnou, nie však postačujúcou podmienkou existencie matematických objektov. Existovať znamená byť skonštruovaným.

1990 – Copland, Aaron

Copland [koplend], Aaron, vlastným menom Aaron Caplan, 14. 11. 1900 New York – 2. 12. 1990 tamže — americký skladateľ, dirigent, pedagóg, klavirista a hudobný publicista.

Študoval u Rubina Goldmarka (*1872, †1936) v New Yorku a 1921 – 24 v Paríži u Nadie Boulangerovej. V roku 1925 získal Guggenheimovo štipendium, ktoré mu umožnilo študovať kompozíciu. V rokoch 1928 – 31 organizoval spolu s Rogerom Sessionsom (*1896, †1985) koncerty americkej súčasnej hudby pod názvom Copland-Sessions Concerts. Od roku 1927 sa venoval pedagogickej činnosti v New Yorku a na Harvardovej univerzite, 1940 – 65 viedol skladateľskú triedu v Berkshire Music Center v Tanglewoode (Massachusetts). Ako pedagóg mal veľký vplyv na mladú americkú skladateľskú generáciu. Patrí k najznámejším a najhranejším americkým skladateľom. Písal komunikatívnu hudbu založenú na konglomeráte rôznych štýlov a vplyvov (od Alexandra Nikolajeviča Skriabina cez Gustava Mahlera, neoklasicizmus, americký džez a popovú hudbu až po dodekafóniu). V takomto duchu je komponovaná 3. symfónia (Symphony No. 3, 1946), ktorá sa stala jeho najpopulárnejšou skladbou, pretože vyhovovala vkusu amerického poslucháča.

Ku Coplandovým najznámejším skladbám patria El salón México (1936), baletné kompozície Billy the Kid (1938), Apalačská jar (Appalachian Spring, 1944) a Tanečné panely (Dance Panels, 1959), opera Ľúbezná krajina (The Tender Land, 1954), hudba k filmu O myšiach a ľuďoch (Of Mice and Men, 1939, podľa románu Johna Steinbecka), Koncert pre klavír a orchester (Concerto for Piano and Orchestra, 1926), Variácie pre klavír (Piano Variations, 1930), Klavírna fantázia (Piano Fantasy, 1957), zborové skladby Staré americké piesne (Old American Songs, 1950, 1952), orchestrálne skladby: tri symfónie (1924 – pre organ a orchester; 1933, 1964), Music for a Great City (1963), Inscape (1967) a i. Po roku 1970 prestal komponovať a venoval sa dirigentskej a pedagogickej činnosti.

Je autorom viacerých štúdií a kníh: Hudba a fantázia (Music and Imagination, 1953), Nová hudba 1900 – 1960 (The New Music 1900 – 1960, 1968) a i. Bol členom viacerých akadémií, 1937 – 45 bol predsedom Americkej skladateľskej aliancie. V roku 1956 mu bol udelený titul dr. h. c. Princetonskej univerzity v New Yorku. Počas svojho života získal viacero ocenení, o. i. aj medailu Presidential Medal of Freedom (1964) za zásluhy o organizovanie amerického hudobného života.

1924 – Haig, Alexander Meigs

Haig [hejg], Alexander Meigs, 2. 12. 1924 Philadelphia — americký generál a politik. R. 1962 – 64 zástupca riaditeľa operačného štábu Pentagónu, 1964 asistent ministra národnej obrany, 1966 – 67 veliteľ 1. pozemnej divízie vo Vietname, 1972 generál. R. 1971 – 74 asistent pre záležitosti národnej bezpečnosti v administratíve prezidenta R. Nixona. R. 1974 – 79 hlavný veliteľ spojeneckých vojsk NATO v Európe, 1979 – 81 v rôznych funkciách v americkej armáde, 1981 – 82 minister zahraničných vecí. R. 1988 jeden z kandidátov na úrad prezidenta za Republikánsku stranu, od 1988 obchodný konzultant firmy Commodore Computers. Autor pamätí Vnútorné kruhy: Ako Amerika zmenila svet (Inner Circles: How America Changed The World, 1992).

1927 – Hromada, Elígius

Hromada, Elígius, 2. 12. 1927 Ráztočno, okres Prievidza – 9. 8. 1984 Zvolen — slovenský lesnícky odborník. R. 1959 – 81 pôsobil na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) vo Zvolene (1960 – 62 dekan, 1962 – 65 rektor); 1965 profesor. Zaoberal sa ekonomikou lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Hlavné diela: Lesné hospodárstvo a drevospracujúci priemysel ČSSR v podmienkach európskeho deficitu dreva (1967), Analýza ekonomického vývoja lesného hospodárstva ČSSR a SSR (1972).

1931 – d’Indy, Vincent

d’Indy [en-], Vincent, 27. 3. 1851 Paríž – 2. 12. 1931 tamže — francúzsky skladateľ a hudobný pedagóg. Študoval harmóniu na parížskom konzervatóriu u Alberta Lavignaca (*1846, †1916) a hru na organe, kontrapunkt a kompozíciu u C. Francka. R. 1871 inicioval založenie Národnej hudobnej spoločnosti (Société nationale de musique) v Paríži. R. 1874 – 76 organista v Saint-Leu-la-Forêt, 1875 aj tympanista Colonnovho orchestra (nazvaného podľa É. Colonna). R. 1876 navštívil Bayreuth a stal sa obdivovateľom R. Wagnera, ktorý popri C. Franckovi, F. Lisztovi a J. S. Bachovi podstatne ovplyvnil jeho skladateľský rukopis. Po smrti C. Francka (1890) sa stal predsedom Národnej hudobnej spoločnosti, 1894 založil so Charlom Bordom (Bordes; *1863, †1909) a s Alexandrom Guilmantom (*1837, †1911) Scholu cantorum, kde od 1896 pôsobil ako profesor kompozície a riaditeľ. K jeho najvýznamnejším žiakom patril A. Roussel, E. Satie, A. Honegger a G. Auric. Umelecky a pedagogicky bol činný takmer 40 rokov a stal sa poprednou osobnosťou verejného života.

Vo svojej tvorbe, napr. v najvýznamnejších operách Fervaal (1888 – 95), Cudzinec (L’étranger, 1898 – 1901) a Legenda o sv. Krištofovi (La légende de saint Christophe, 1908 – 15, s autobiografickými prvkami), v dramatickej kantáte Spev zvona (Chant de la cloche, 1879 – 1915) a v raných symfonických básňach (trilógia Wallenstein, 1873 – 81, podľa F. Schillera; Čarovná hora, La Forêt enchantée, 1878, podľa L. Uhlanda) uplatňoval umelecké prostriedky nemeckého novoromantizmu. Najvýznamnejšie sú jeho tri symfónie: č. 1 pre klavír a orchester na tému horalskej piesne Symphonie pour orchestre et piano sur un chant montagnard français (1886), č. 2 B dur (1902 – 03) a č. 3 z obdobia 1. svetovej vojny Sinfonia brevis „De bello gallico“ (1916 – 18). Autor monografií César Franck (1906), Beethoven (1911) a Richard Wagner (1930) a teoretickej práce Kurz hudobnej kompozície (Cours de composition musicale, 1897 – 1907).

1981 – Kagame, Alexis

Kagame, Alexis, 15. 5. 1912 Kiyanza – 2. 12. 1981 Nairobi — rwandský filozof, jazykovedec, historik, etnológ, básnik a teológ. Pochádzal z vysokopostavenej rodiny Tutsiov zo skupiny Abiru, z ktorej pochádzali tradiční historici na dvore rwandského panovníka (mwamiho). R. 1941 vyštudoval rímskokatolícku teológiu a získal doktorát na univerzite Gregoriana v Ríme, neskôr sa pridal k skupine afrických teológov Prêtres noirs, ktorí sa hlásili k teológii oslobodenia a ideám afrikanizácie kresťanstva. R. 1958 sa po návrate do vlasti angažoval aj v politike, od 1963 profesor na Národnej univerzite Rwandy v Butare.

Písal po rwandsky i po francúzsky. Medzinárodný ohlas získal prácami, v ktorých zúročil vlastný rozsiahly výskum tradičnej rwandskej histórie, kultúry a filozofie, napr. Bantusko-rwandská filozofia bytia (La Philosophie bantoue-rwandaise de l’être, 1956), ktorou nadviazal na prácu Bantuská filozofia (La philosophie bantoue, 1945) belgického misionára Placida Fransa Tempelsa (*1906, †1977) a v ktorej vypracoval vlastnú koncepciu africkej filozofie (→ bantuská filozofia), a Porovnávacia bantuská filozofia (La Philosophie bantu comparée, 1976).

Autor básnickej zbierky Dynastická poézia v Rwande (La Poésie dynastique au Rwanda, 1951) a prekladu Biblie do rwandčiny. Podieľal sa na príprave a vydaní 8-zväzkového diela Všeobecné dejiny Afriky (General History of Africa, 1981 – 93), ktoré bolo spracované pod záštitou UNESCO a vyšlo paralelne v angličtine i vo francúzštine a neskôr v skrátenej podobe aj v ďalších svetových a afrických jazykoch.

1856 – Kajanus, Robert

Kajanus, Robert, 2. 12. 1856 Helsinki – 6. 7. 1933 tamže — fínsky dirigent a hudobný skladateľ. Študoval v Helsinkách, Lipsku a Paríži. Jeden zo zakladateľov fínskej národnej hudby. R. 1882 založil Helsinský mestský orchester (Helsingin kaupunginorkesteri; do 1914 pod názvom Helsinská orchestrálna spoločnosť, Helsingin orkesteriyhdistyksen), kde pôsobil nepretržite do 1932 ako šéfdirigent a zaslúžil sa o jeho medzinárodnú umeleckú prestíž. Popri klasickom repertoári pravidelne uvádzal diela J. Sibelia. R. 1900 orchester pod Kajanusovým dirigentským vedením reprezentoval fínsku hudbu na Svetovej výstave v Paríži. Autor dvoch Fínskych rapsódií (Suomalainen rapsodia, 1881, 1886), symfonickej básne Aino (1885), Sinfonietty (1915) pre sláčikový orchester, suít, ako aj komornej, inštrumentálnej a vokálnej hudby.

1952 – Kazda, Antonín

Kazda, Antonín, 2. 12. 1952 Palúdzka, dnes mestská časť Liptovského Mikuláša — slovenský letecký odborník. Od 1979 pôsobí na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Žilinskej univerzity v Žiline, od 2000 vedúci Katedry leteckej dopravy; 1998 profesor. R. 1993 – 94 člen správnej rady spoločnosti Aero-Slovakia, a. s., 2003 – 06 národný delegát SR v Programovom výbore 6. rámcového programu letectvo a letecká doprava, 2006 – 13 národný delegát SR v Programovom výbore 7. rámcového programu EÚ v oblasti doprava (vrátane letectva), od 2008 národný delegát SR v Poradnom výbore pre letecký výskum a inovácie v Európe (ACARE; Advisory Council for Aeronautics Research and Innovation in Europe), od 2013 národný delegát SR v programe Horizont 2020 EÚ pre oblasť Inteligentná, zelená a integrovaná doprava. R. 2009 – 13 externe pôsobil na Cranfield University v Spojenom kráľovstve. Od 2013 člen predstavenstva Letiskovej spol. Žilina, a. s. Zaoberá sa navrhovaním, plánovaním a prevádzkou letísk a bezpečnosťou leteckej dopravy. Autor viac ako 375 projektov, štúdií a posudkov z oblasti letísk a leteckej dopravy, autor a spoluautor knižných publikácií, napr. Obchodná prevádzková činnosť (1985), Letiská: design a prevádzka (1995).

1974 – Kekkonenová, Sylvi Salome

Kekkonenová (Kekkonen), Sylvi Salome, 12. 3. 1900 Pieksämäki, provincia Južné Savo – 2. 12. 1974 Helsinki — fínska spisovateľka, manželka U. Kekkonena. Pochádzala z rodiny evanjelického kňaza. Debutovala filozofickými aforizmami Kryštály (Kiteitä, 1949). Autorka ôsmich románov a desiatok noviel, v jej tvorbe dominujú spomienky na detstvo strávené na farách v Metsäpirtti a Puumale. V románoch Kotikaivolla (1949) a Za plotom (Lankkuaidan suojassa, 1968) z pohľadu dieťaťa vykreslila detstvo ako svieže obrazy ťažko preniknuteľného sveta dospelých. Z nemocničného prostredia čerpala v psychologickej črte Chodba (Käytävä, 1955), v ktorej opísala aj stretnutie s básnikom E. Leinom. Veľkú popularitu získala románom Amália (Amalia, 1958; preložený do viacerých jazykov), v ktorom podala pútavý príbeh energickej vidieckej ženy vzdávajúcej sa svojich túžob.

1906 – Knappek, Ľudovít

Knappek, Ľudovít, 2. 12. 1906 Svätý Jur, okres Pezinok – 4. 12. 1983 Bratislava — slovenský právnik a právny vedec. R. 1924 – 29 študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde 1929 – 45 aj pôsobil (1939 – 45 riaditeľ seminára, resp. Ústavu cirkevného práva; 1940 – 42 a 1944 – 45 dekan, 1942 – 44 prodekan); 1939 profesor.

Venoval sa najmä otázkam vzťahu štátu a cirkvi, cirkevnému (kánonickému) právu, slovenskej cirkevnej histórii i riešeniu medzinárodných problémov súvisiacich so štátoprávnymi a hraničnými zmenami v str. Európe po 1. svet. vojne. Prívrženec vojnovej Slovenskej republiky, 1941 vedúci činiteľ slovenského študenstva, člen ústredného súdu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, právny poradca slovenského snemu a vlády. Po 2. svet. vojne nesmel pedagogicky ani vedecky pôsobiť. R. 1946 – 58 vedúci právneho oddelenia Oblastného riaditeľstva Keramických závodov, 1958 – 63 pôsobil v Závodoch inžinierskej prefabrikácie, 1963 – 76 v Slovenskom zväze bytových družstiev v Bratislave.

Autor viacerých odborných publikácií, napr. Konkordát pruský (1930), Obsadzovanie uhorských biskupstiev od X. do konca XIV. stor. so zvláštnym zreteľom na pápežské rezerváty a na postavenie uhorských kráľov (1934), Cirkevná organizácia na Slovensku v stredoveku (1936), O niektorých problémoch starších dejín Slovenska (1938). Redaktor odborných časopisov Právny obzor, Politika a Všehrd, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, Slovenskej učenej spoločnosti a i.

1956 – Köbejev, Spandijar

Köbejev, Spandijar, rus. Kobejev, 13. 10. 1878 Aqsuat, Turgajská oblasť, dnes administratívna oblasť Qostanaj – 2. 12. 1956 tamže — kazašský sovietsky spisovateľ, prekladateľ, pedagóg a verejný činiteľ. R. 1887 – 92 študoval na kazašsko-ruskej škole, od 1901 vyučoval ruštinu a literatúru, 1905 absolvoval pedagogický kurz v Qostanaji. V literatúre predstaviteľ kritického realizmu. Autor prvého kazašského románu Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913), v ktorom prostredníctvom príbehu mladej ženy, ktorá sa z otcovej vôle vydala za starého boháča a s pomocou susedov sa jej podarilo ujsť a založiť si vlastný šťastný domov, podrobil kritike patriarchálny spôsob života a niektoré staré feudálne zvyky, odsúdil útlak chudobných i nerovnoprávne postavenie žien a súčasne vyzdvihol nadšenie mladých Kazachov túžiacich po slobode. Autor spomienkovej knihy Splnené túžby (Oryndalghan arman, 1951) o živote predrevolučnej kazašskej spoločnosti a zásadných zmenách po nastúpení sovietskej moci. Propagoval a prekladal ruskú literatúru, najmä dielo I. A. Krylova, ktorého bájky spolu s niekoľkým Köbejevovymi bájkami vyšli súhrnne pod názvom Vzorný preklad (Ülgili täržime, 1910). V pedagogike nadviazal na dielo Y. (Ibraja) Altynsarina, dôraz kládol na zakladanie kazašských škôl a výchovu detí. Pre kazašské školy zostavil čítanku Vzorný chlapec (Ülgili bala, 1912) obsahujúcu niektoré jeho poviedky, bájky I. A. Krylova i ukážky kazašského folklóru.