Výročia

Zobrazené heslá 1 – 28 z celkového počtu 28 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2013 – Adamovič, Jozef

Adamovič, Jozef, 23. 4. 1939 Trnava – 2. 8. 2013 Košice, pochovaný v Bratislave — slovenský herec, divadelný i televízny režisér a pedagóg, manžel B. Turzonovovej. R. 1960 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave, 1981 – 85 študoval divadelnú a filmovú réžiu na GITIS-e (dnes RATI) v Moskve. Od 1995 vyučoval na konzervatóriu v Košiciach (dnes Konzervatórium Jozefa Adamoviča), súčasne (1997) spoluzakladateľ Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde vyučoval na Fakulte dramatických umení. R. 1960 – 91 člen Činohry SND.

V mladosti predstaviteľ romanticky ladených hrdinov (Lysander v komédii W. Shakespeara Sen noci svätojánskej, 1965; Don Rodrigo v tragédii P. Corneilla Cid, 1972), neskôr vniesol do svojho herectva drsné tóny, nesentimentálne zvecnenie vzťahov, nepatetickosť i prvky tragizmu (Nick v hre E. Albeeho Kto sa bojí Virgínie Woolfovej?, 1965). V televízii zaujal titulnou postavou v seriáli Vivat Beňovský! (1971), hral v mnohých slovenských (Člny proti prúdu, 1981) i českých (Pták Ohnivák, 1997; Kráska a netvor 1950, 2010) filmoch.

1942 – Allendeová, Isabel

Allendeová [aľen-] (Allende), Isabel, 2. 8. 1942 Lima — čilská prozaička, neter S. Allendeho Gossensa. Nevšedný ohlas vyvolala románom Dom duchov (La casa de los espíritus, 1982; slov. 1988; sfilmovaný 1993, réžia B. August), široko koncipovanou rodinnou a dobovou kronikou zobrazujúcou pomery čilskej spoločnosti od začiatku 20. stor., i keď dej sa odohráva v nemenovanej krajine. Pomocou symboliky, alegórie a hyperboly v ňom dosahuje magickosť atmosféry, pričom ju zaujíma spätosť kauzality a náhodnosti s fatalitou. Opisné rozprávanie s mnohými dialógmi, ktoré prevláda v prvých 11 kapitolách, striedajú v ďalších 3 dynamizujúce postupy typické pre literatúru faktu.

Autorka románov Láska a tieň (De amor y de sombra, 1984; slov. 1988; sfilmovaný 1994, réžia Betty Kaplanová) kritizujúceho vojenskú diktatúru, Eva Luna (1987; slov. 1990), Nekonečný plán (El plan infinito, 1991), Dcéra šťasteny (Hija de la fortuna, 1998; slov. 2001), Sépiový portrét (Retrato en sepia, 2000; slov. 2002), Japonský milenec (El amante japonés, 2015), autobiografického románu Paula (1994; slov. 1997) o umierajúcej dcére, románov pre mládež Mesto netvorov (La ciudad de las bestias, 2002), Kráľovstvo zlatého draka (El reino del dragón de oro, 2004), Les pygmejov (El bosque de los pigmeos, 2004), historických románov Zorro: legenda začína (El Zorro: Comienza la leyenda, 2005), Inés, moja drahá (Inés del alma mía, 2006) a zbierok poviedok Babička Panchita (La abuela Panchita, 1974) a Skazené dievča: príbehy Evy Luny (Cuentos de Eva Luna, 1989; slov. 1998). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Čilskej národnej ceny za literatúru (2010).

1893 – Allessandrescu, Alfred

Alessandrescu [alesandresku], Alfred, 2. 8. 1893 Bukurešť – 18. 2. 1959 tamže — rumunský skladateľ, dirigent a klavirista. Študoval v Bukurešti u Alfonsa Castaldiho (*1874, †1942) a v Paríži u V. d’Indyho. Od 1921 dirigent opery v Bukurešti, 1926 – 40 filharmónie, 1933 – 47 rozhlasového symfonického orchestra a pedagóg na konzervatóriu. Ako klavirista sprevádzal huslistu G. Enesca. Jeho tvorbu, v ktorej využil aj folklórne prvky, reprezentujú symfonické básne Didona (1911), Rumunská fantázia (1913) a Acteon (1915), komorné skladby i početné úpravy ľudových piesní.

1905 – Anger, Mořic Stanislav

Anger, Mořic Stanislav, 12. 3. 1844 Sušice, okres Klatovy – 2. 8. 1905 Praha — český dirigent a skladateľ. Študoval v Prahe a vo Viedni; dirigent v Plzni, v Salzburgu, v Komornej opere vo Viedni, v Olomouci, od 1881 až do smrti druhý dirigent v Národnom divadle v Prahe. Skladateľ operiet, baletov, chrámových skladieb, piesní a i.

1897 – Asnyk, Adam

Asnyk, Adam, 11. 9. 1838 Kalisz – 2. 8. 1897 Krakov — poľský básnik. V tvorbe zobrazoval revolučné idey poľského vlastenectva, za prípravu a účasť v januárovom povstaní 1863 väznený, po jeho porážke odišiel do zahraničia a po návrate (1870) sa usadil v Krakove, kde zastával významné spoločenské a kultúrno-literárne funkcie.

Jeden z hlavných predstaviteľov pozitivistickej poézie, svojimi básňami horlil za sociálne, kultúrne a vzdelanostné povznesenie ľudových vrstiev. Autor štvorzväzkových Básní (Poezje, 1869 – 94), v ktorých spájal idey národného historizmu s prírodnou lyrikou a filozofickou úvahou, ako aj komédií, spoločenských a historických drám: Halúzka heliotropu (Gałązka heliotropu, 1869), Bratia Lerchovci (Bracia Lerche, uvedená 1886, vydaná 1888), Cola Rienzi (1873), Kiejstut (1878) a i.

1865 – Babbitt, Irving

Babbitt [bebit], Irving, 2. 8. 1865 Dayton, Ohio – 15. 7. 1933 Cambridge, Massachusetts — americký literárny vedec. Pôsobil na Harvardovej univerzite, od 1912 profesor francúzskej literatúry. Venoval sa štúdiu klasických literatúr, najmä francúzskeho klasického písomníctva. Hlásal osobnú a spoločenskú disciplinovanosť, zavrhoval osobnú citovosť a tvorbu súčasníkov. Hlavné diela: Rousseau a romantizmus (Rousseau and Romanticism, 1919), Demokracia a vodcovstvo (Democracy and Leadership, 1924).

1996 – Baltrušaitytėová-Masionienėová, Birute

Baltrušaitytėová-Masionienėová (Baltrušaitytė-Masionienė), Birute, 24. 10. 1940 Lomiai, pri meste Tauragės – 2. 8. 1996 Vilnius — litovská poetka, prozaička, literárna historička. Jej básnická tvorba, napr. básnické zbierky V objatí tráv (Žolynų prieglaudoj, 1980) a Pri prameni riek (Upių pradžioj, 1982), je charakteristická maximalizmom, nečakanými asociáciami, muzikálnosťou, baladickosťou a meditatívnosťou. V jej prozaickej tvorbe, napr. v próze Pod juhozápadným nebom (Po pietvakarių dangum, 1981), dominujú motívy povinnosti a oddanosti svojmu národu i kultúrne a historické témy. Autorka literárnohistorických prác Súčasná estónska próza (Dabartinės estu prozos, 1977), Lev Nikolajevič Tolstoj a Litva (Levas Tolstojus ir Lietuva, 1978) a Po stopách literárnych vzťahov (Literaturinių ryšių pėdsakais, 1982).

1988 – Carver, Raymond

Carver, Raymond (Clevie), 25. 5. 1938 Clatskanie, Oregon – 2. 8. 1988 Port Angeles, Washington — americký prozaik a básnik. Vyrastal v skromných pomeroch, 1957 sa oženil, na živobytie si spočiatku zarábal ako školník, obsluha na čerpacej stanici a poslíček. V rokoch 1958 – 60 študoval na Kalifornskej štátnej univerzite v Chicu, kde navštevoval i kurz tvorivého písania (štúdium nedokončil), 1960 prestúpil na Humboldtovu štátnu univerzitu v Arcate (Kalifornia), kde 1963 získal bakalársky titul zo všeobecných štúdií. V rokoch 1963 – 64 navštevoval Iowskú spisovateľskú dielňu (Iowa Writers’ Workshop) na Iowskej univerzite, 1967 – 70 pracoval pre akademické vydavateľstvo Science Research Associates, 1970 – 71 spisovateľ v slobodnom povolaní, 1971 – 72 vyučoval kreatívne písanie na Kalifornskej univerzite, 1972 – 73 navštevoval kurz tvorivého písania na Stanfordovej univerzite, 1973 – 74 pôsobil ako lektor Iowskej spisovateľskej dielne, 1974 – 77 bol niekoľkokrát hospitalizovaný pre problémy s alkoholom, po úspešnej liečbe pôsobil 1978 – 79 ako hosťujúci spisovateľ na Texaskej univerzite v El Pase a 1980 – 83 vyučoval anglický jazyk na Syrakúzskej univerzite v New Yorku. V roku 1983 získal literárnu cenu Mildred a Harolda Straussovcov (Mildred and Harold Strauss Livings Award) spojenú so štipendiom, ktoré mu umožnilo venovať sa opäť iba literárnej tvorbe.

Carver oživil umierajúci žáner poviedky v 2. polovici 20. stor. Publikovať v časopisoch začal už počas štúdia, ale prvý literárny úspech zaznamenal až v roku 1967 s poviedkou Mohol by si byť, prosím ťa, ticho? (Will You Please Be Quiet, Please?). Vo svojej tvorbe zachytával bežné životy chudobných robotníkov žijúcich na severozápade USA bojujúcich s finančnými problémami, neúspechmi v pracovnom živote a rúcajúcim sa osobným životom, ktorí často nedokážu pochopiť ani artikulovať svoju bolesť. Jeho hlavnou témou však bola láska, vplyv jej neprítomnosti na manželstvo a identitu jednotlivca. O pocitoch smútku a straty písal minimalistickým štýlom charakterizovaným krátkymi jednoduchými vetami, lineárnosťou, úsečnými dialógmi, absenciou vnútorných monológov a metafor. Veci nechával často nedopovedané a konflikty nedoriešené, zmysel poviedky komunikoval len prostredníctvom náznakov. Carver odmietal literárne experimenty, pre neprikrášlené vyobrazenie každodenného života je zaraďovaný medzi tzv. špinavých realistov (dirty realists).

Je autorom zbierok poviedok Mohol by si byť, prosím ťa, ticho? (Will You Please Be Quiet, Please?, 1976), O čom hovoríme, keď hovoríme o láske (What We Talk About When We Talk About Love, 1981; slov. 2001), Katedrála (Cathedral, 1983), Odkiaľ volám. Nové a zobrané poviedky (Where I'm Calling From. New and Selected Stories, 1988) a básnických zbierok Blízko Klamathu (Near Klamath, 1968), Zimná nespavosť (Winter Insomnia, 1970), V noci putujú lososy (At Night the Salmon Move, 1976), Ohne (Fires, 1983), Tam, kde sa voda zlieva s inou vodou (Where Water Comes Together with Other Water, 1985), Ultramarín (Ultramarine, 1986) a Nový chodník k vodopádu (A New Path to the Waterfall, 1989).

1978 – Chávez, Carlos

Chávez [čaves], Carlos, plným menom Carlos Antonio de Padua Chávez y Ramírez, 13. 6. 1899 Mexiko – 2. 8. 1978 tamže — mexický skladateľ, dirigent a pedagóg, organizátor hudobného života.

V rokoch 1928 – 34 študoval hru na klavíri a kompozíciu na mexickom konzervatóriu. V roku 1928 založil Mexický symfonický orchester (Orquesta Sinfónica de México, dnes Orquesta Sinfónica Nacional) a 21 koncertných sezón bol jeho hudobným riaditeľom, súčasne 1928 – 34 viedol mexické konzervatórium (Conservatorio Nacional de Música), 1947 – 52 bol riaditeľom Národného inštitútu krásnych umení (Instituto Nacional de Bellas Artes).

V roku 1918 dokončil prvé symfonické dielo Symfónia pre orchester (Sinfonía para orquesta), 1920 vyšli tlačou jeho klavírne skladby, ktoré napísané už v detstve, 1921 realizoval prvý verejný koncert z vlastnej tvorby a následne získal štátnu objednávku. Na starobylé aztécke motívy tak vznikol balet Nový oheň (El fuego nuevo, 1921) pre orchester a ženský zbor. Po študijných cestách do Európy (1922 – 23) a USA (1926 – 28) napísal rad abstraktných inštrumentálnych diel, napr. Šesťuholníky (Exágonos, 1923) a Energia (Energía, 1925).

V rozsiahlej symfonickej a komornej tvorbe využíval prvky juhoamerickej ľudovej a indiánskej hudby. Niektoré skladby vychádzajú z prvkov aztéckej hudby, napr. Xochipilli-Macuilxochitl (1940).

Je autorom piatich baletov, napr. Štyri slnká (Los Cuatro Sole, 1930), v ktorých oživil hudobné nástroje starých Aztékov, siedmich symfónií, napr. Symfónia Antigony (Sinfonía de Antígona, 1933), Proletárska symfónia (Sinfonía proletaria, 1934) pre zbor a orchester a Indiánska symfónia (Sinfonía índia, 1935), troch sláčikových kvartet (1921 – 44), ako aj inštrumentálnych koncertov, napr. Toccata (1942) pre bicie nástroje a i.

1926 – Habbáš, Georges

Habbáš, Georges, prezývaný al-Hakím, Doktor, 2. 8. 1926 Al-Lud, Palestína, dnes Lod (neďaleko Tel Avivu-Jaffy), Izrael – 26. 1. 2008 Ammán — palestínsky radikálny vodca. Vyštudoval medicínu na Americkej univerzite v Bejrúte a od 1951 pracoval ako lekár v palestínskych táboroch a neskôr v nemocnici v jordánskom Ammáne. R. 1951 – 52 spoluzakladateľ Arabského nacionalistického hnutia, 1958 – 61 pôsobil v Sýrii, od 1961 v Bejrúte, od 1992 v Jordánsku. R. 1967 zakladateľ a do 2000 generálny tajomník radikálneho marxisticko-leninského Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny (Popular Front for the Liberation of Palestine, PFLP), ktorý vyznával medzinárodný terorizmus ako jediný spôsob boja za vytvorenie palestínskeho štátu a nepodriadil sa autorite J. Arafáta i jeho Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP). Spoluorganizoval viaceré teroristické útoky proti Izraelu, PFLP spolupracoval napr. so skupinou Čierny september. Po podpise mierových dohôd 1993 v Osle medzi OOP a Izraelom (J. Arafát sa zaviazal skončiť s terorizmom voči Izraelu) Habbáš naďalej ignoroval spoluprácu s J. Arafátom, pokračoval v teroristických útokoch a nadviazal kontakty s radikálnymi islamistickými organizáciami Hamas a Islamský džihád. R. 2000 sa funkcie zo zdravotných príčin vzdal (nahradil ho Abú Alí Mustafa).

1973 – Habšudová-Cíleková, Karin

Habšudová-Cíleková, Karin, 2. 8. 1973 Bojnice, okres Prievidza — slovenská tenistka. Víťazka Wimbledonu a medzinárodných majstrovstiev Austrálie 1990 a USA 1991 v kategórii juniorok. R. 1989 zvíťazila na turnaji žien v Budapešti, 1990 v Katoviciach, 1994 v Přerove, 1995 a 1997 v Prostějove, 1998 v Bad Goggingu a 1999 v Pörtschachu, finalistka turnajov German Open-Berlin a v Luxemburgu 1996, v Linzi 1997 a v Sopote 1999. S K. Kučerom víťazka Hopmanovho pohára 1998 v súťaži zmiešaných družstiev. R. 1993 – 2001 reprezentovala Slovensko v Pohári federácie v súťaži ženských družstiev. Účastníčka olympijských hier v Atlante 1996 a v Sydney 2000. R. 1997 10. hráčka rebríčka WTA. Od 2002 podpredsedníčka Komisie športovcov Slovenského olympijského výboru.

1940 – Hampl, Martin

Hampl, Martin, 2. 8. 1940 Praha — český geograf. Od 1964 pôsobí na Katedre sociálnej geografie a regionálneho rozvoja Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity v Prahe; 1990 DrSc., 1992 profesor. Zaoberá sa teoretickými problémami geografie, najmä sociálnej geografie, sociálnogeografickou regionalizáciou, geografiou osídlenia, regionálnym rozvojom a i. Člen Učenej spoločnosti Českej republiky, Academie Europaey, redakčnej rady Geografického časopisu a poľského časopisu Studia Regionalia. Autor a spoluautor monografií, vysokoškolských učebníc, vedeckých štúdií a článkov. Hlavné diela: Geografická organizace společnosti a transformační procesy v České republice (1996, spoluautor), Geografia spoločenskej transformácie v Českej republike (Geography of Societal Transformation in the Czech Republic, 1999, spoluautor), Realita, spoločnosť a geograficko-environmentálna organizácia: hľadanie zjednocujúceho systému (Reality, Society and Geographical/Environmental Organization: Searching for an Integrated Order, 2000), Regionální vývoj: specifika české transformace, evropská integrace a obecná teorie (2001, spoluautor), Geografická organizace společnosti v České republice: transformační procesy a jejich obecný kontext (2005).

1946 – Hanuliak, Ivan

Hanuliak, Ivan, 2. 8. 1946 Lodno, okres Kysucké Nové Mesto — slovenský informatik. R. 1968 – 73 pôsobil vo Výskumnom ústave výpočtovej techniky v Žiline, 1973 – 90 na Katedre technickej kybernetiky Strojníckej a elektotechnickej fakulty, od 1990 na Katedre technickej kybernetiky Fakulty riadenia (od 1996 Fakulta riadenia a informatiky) Vysokej školy dopravy a spojov v Žiline (dnes Žilinská univerzita); 2002 profesor. Podieľal sa na návrhu, príprave a realizácii prototypu počítača RPP-16, experimentálnej verifikácii dátovej siete v ČSFR i na Slovensku a realizácii strediska paralelných počítačov a algoritmov na Žilinskej univerzite. Vo vedeckom výskume sa zaoberá teóriou a praxou paralelných počítačov (NOW, SMP, GRID) a ich aplikáciami (efektívne paralelné algoritmy). Autor monografií Paralelné architektúry – multiprocesory, počítačové siete (1997) a Paralelné počítače a algoritmy (1999), autor a spoluautor 48 pôvodných vedeckých článkov doma i v zahraničí, 20 skrípt a učebných pomôcok, 7 inžinierskych diel a nových technológií a i.

1944 – Hardinge, Charles

Hardinge [hárding], Charles, barón of Penshurst (od 1910), 20. 6. 1858 Londýn – 2. 8. 1944 Penshurst — britský diplomat a politik. Po dlhoročnej činnosti v diplomatických službách sa 1904 stal veľvyslancom v Petrohrade. R. 1906 – 10 bol ako štátny podtajomník hlavným poradcom ministra zahraničných vecí E. Greya a sprievodcom kráľa Eduarda VII. na jeho zahraničných diplomatických cestách. R. 1910 – 16 vicekráľ Indie, 1916 – 20 štátny tajomník pre zahraničie, 1920 – 22 veľvyslanec v Paríži.

1923 – Harding, Warren Gamaliel

Harding [hár-], Warren Gamaliel, 2. 11. 1865 Caledonia, dnes Blooming Grove, Ohio, USA – 2. 8. 1923 San Francisco, Kalifornia, USA — americký politik, 29. prezident USA. R. 1915 – 20 republikánsky senátor za Ohio, 1920 bol ako odporca reformátorského programu a svetovej vojnovej politiky W. Wilsona zvolený za prezidenta (1921 – 23). Sľuboval návrat k tzv. normalite po 1. svetovej vojne, jeho vládu však sprevádzali početné korupčné škandály. Exponent vysokých hospodárskych kruhov a republikánskej straníckej organizácie. Čiastočný úspech svojej administratívy dosiahol vďaka schopným ministrom Ch. E. Hughesovi, H. C. Hooverovi a A. Mellonovi. Zomrel na otravu japonským krabím mäsom.

1905 – Hartmann, Karl Amadeus

Hartmann, Karl Amadeus, 2. 8. 1905 Mníchov – 5. 12. 1963 tamže — nemecký hudobný skladateľ, dramaturg a organizátor hudobného života, popri G. Mahlerovi jeden z najvýznamnejších skladateľov symfonickej hudby od 30. rokov 20. stor. R. 1924 – 27 študoval hudobnú teóriu a kompozíciu na Hudobnej akadémii v Mníchove, neskôr bol súkromným žiakom H. Scherchena a 1941 – 42 A. Weberna. Rozhodujúci vplyv na Hartmannovu tvorbu však mal A. Berg. R. 1933 sa pre svoje avantgardné zmýšľanie musel úplne stiahnuť z nemeckého hudobného života a jeho diela sa uvádzali len v zahraničí. V Nemecku bol opäť činný až po 2. svetovej vojne. S cieľom propagovať a poznávať novú hudbu založil 1945 v Mníchove a až do konca života viedol hudobné združenie Musica viva, ktoré uvádzalo diela klasikov hudby 20. stor. Od 1953 stál na čele nemeckej sekcie Medzinárodného združenia modernej hudby. Jadro jeho originálnej tvorby obsahuje 8 symfónií, v ktorých nadviazal na G. Mahlera (najmä v 1. symfónii pre mezzosoprán a orchester na verše W. Whitmanna, 1940, a v 3. symfónii vo dvoch častiach, 1949). V melodike, formovej výstavbe, ako aj v inštrumentácii symfonickej tvorby uplatňoval výdobytky moderného hudobného jazyka. Vo svojej výrazne expresívnej hudbe sa nezriekal tonality, aj keď využíval dodekafonické postupy. Jeho jediná historická opera Mladosť Simplicia Simplicissima (Des Simplicius Simplicissimus Jugend, 1934) tematicky čerpá zo starej nemeckej piesne a chorálu a svojím sociálnokritickým a humanistickým postojom patrí (popri opere Maliar Mathis P. Hindemitha) k významným dielam nemeckej opernej hudby 20. stor. Autor orchestrálnej skladby Concertino (1933), 2 sláčikových kvartet (1935 a 1949), Koncertu pre trúbku a dychový orchester (1933), kantáty Friede-Anno 48 (1937), Smútočného koncertu pre husle a sláčikový orchester (1939, revízia 1959), Koncertu pre klavír, dychové a bicie nástroje (1953), Koncertu pre violu a klavír so sprievodom dychových a bicích nástrojov (1955) a i. Jeho posledným dielom (nedokončeným) sú Vokálne scény pre barytón a orchester (Gesangsszene) podľa fragmentu hry Sodoma a Gomora J. Giraudouxa, ktoré mali premiéru vo Frankfurte nad Mohanom 1964. Nositeľ viacerých hudobných a iných ocenení.

1979 – Haya de la Torre, Victor Raúl

Haya de la Torre [aja], Victor Raúl, 22. 2. 1895 Trujillo – 2. 8. 1979 Lima — peruánsky politik indiánskeho pôvodu. Ako odporca vojenskej diktatúry A. B. Leguíu y Salceda žil od 1923 v exile v Mexiku, kde 1924 založil Americkú ľudovú revolučnú alianciu (APRA) známu ako hnutie Aprista, ktorá mala za cieľ zjednotiť obyvateľstvo Latinskej Ameriky v boji proti imperializmu a proti vykorisťovaniu Indiánov a dosiahnuť znárodnenie majetkov zahraničných vlastníkov. Po návrate do Peru neúspešne kandidoval za Apristu v prezidentských voľbách, 1932 – 33 väznený.

R. 1934 – 45 žil ako vodca najradikálnejšej opozície v ilegalite, venoval sa publikačnej činnosti a disidentským aktivitám. Počas vlády prezidenta J. L. Bustamanteho y Riverosu 1945 – 48, ktorý zvíťazil na základe podpory aliancie APRA, Haya de la Torre v skutočnosti kontroloval vládu. Po vojenskom prevrate generála M. A. Odríu sa 1949 musel uchýliť do azylu na kolumbijskom veľvyslanectve v Lime (do 1954), potom emigroval do Mexika (do 1957). R. 1962 sa stal víťazom v prezidentských voľbách, ktoré však armáda anulovala. Od 1978 predseda ústavodarného zhromaždenia.

1778 – Heise, Georg Arnold

Heise [hajze], Georg Arnold, 2. 8. 1778 Hamburg – 6. 2. 1851 Lübeck — nemecký právnik. Od 1814 profesor rímskeho práva v Göttingene, 1818 pôsobil v hannoverskej štátnej službe. R. 1820 prvý predseda novovzniknutého Najvyššieho odvolacieho súdu štyroch slobodných miest v Lübecku. Počas tridsiatich rokov jeho účinkovania v tejto funkcii nadobudol súd nadregionálny význam, dokonca pôsobil aj ako rozhodcovský zmierovací súd v právnych sporoch medzi štátmi Nemeckého spolku. Predstaviteľ historickoprávnej školy, patril k významnejším nemeckým právnym učencom. Z jeho pandektového systému vychádzala celá pandektová veda 19. storočia. Diela: Prehľad systému všeobecného civilného práva na účely prednášok z pandektového práva (Grundriss eines Systems des allgemeinen Civilrechts zum Behuf von Pandekten-Vorlesungen, 1807), Heiseho obchodné právo (Heises Handelsrecht, vydané 1858) a i.

1993 – Herchl, Pavol

Herchl, Pavol, 27. 3. 1924 Banská Bystrica – 2. 8. 1993 tamže — slovenský scénograf. R. 1948 – 53 scénograf Beskydského divadla v Novom Jičíne, 1953 – 55 Divadla J. G. Tajovského (DJGT) vo Zvolene, 1955 – 59 Divadla Z. Nejedlého v Opave, 1959 – 85 opery DJGT v Banskej Bystrici, popri domácej scéne spolupracoval s ostatnými slovenskými divadlami. Rozvíjal scénografiu skratky a symbolu, farebného akcentu, zvýraznenia detailu a štruktúry scénickej stavby.

1934 – Hindenburg, Paul von

Hindenburg, Paul von, plným menom Paul Ludwig Hans Anton von Beneckendorff und Hindenburg, 2. 10. 1847 Posen, dnes Poznaň – 2. 8. 1934 Neudeck, Východné Prusko, dnes Ogrodzieniec, okres Kisielice, Poľsko — nemecký generál a štátnik. Syn pruského majora, vojenskú kariéru začal už v prusko-rakúskej (1866) a prusko-francúzskej (1870/71) vojne. Ako konzervatívny, monarchii oddaný profesionál prešiel v nasledujúcich rokoch viacerými veliteľskými postmi v nemeckej armáde a funkciami vo viacerých generálnych štáboch. R. 1911 odišiel z armády do výslužby. Na začiatku 1. svetovej vojny bol opäť povolaný do armády a preložený do Východného Pruska, kde v auguste 1914 v bitke pri Tannenbergu (dnes Stębark, Poľsko) zvíťazil nad Rusmi. To bol aj začiatok legendy o jeho vojenských schopnostiach. V tom istom roku bol povýšený na generála poľného maršala a 1916 prevzal velenie celej ríšskej pozemnej armády. Hindenburgovi a jeho zástupcovi E. Ludendorffovi sa porážku Nemecka nepodarilo odvrátiť, jeho reputáciu národného hrdinu to však nezničilo. V júni 1919 opäť odišiel z armády. Na politickú scénu sa vrátil 1925 po smrti F. Eberta a bol zvolený za druhého prezidenta Weimarskej republiky. Hoci sa netajil svojimi sympatiami k monarchii, úzkostlivo sa pridržiaval ústavy republiky. R. 1932 bol druhýkrát zvolený za prezidenta a po nových parlamentných voľbách vymenoval v januári 1933 za kancelára novej vlády A. Hitlera. Týmto krokom jej prepožičal dôveryhodnosť. Nasledujúceho jeden a pol roka sa k nemu dostávali už len selektované informácie a zomrel ako stále uctievaný národný hrdina. Po jeho smrti bol úrad nemeckého prezidenta zlúčený s kancelárskym postom na čele s A. Hitlerom.

1990 – Indra, Alois

Indra, Alois, 17. 3. 1921 Medzev, okres Košice-okolie – 2. 8. 1990 Praha — český a československý komunistický politik. Pôvodne železničný úradník, od 1937 člen KSČ. Politickú kariéru začal po absolvovaní Vysokej školy politickej Ústredného výboru (ÚV) KSČ v Prahe, 1950 – 60 pôsobil postupne ako vedúci oddelenia, tajomník a vedúci tajomník Krajského výboru KSČ v Gottwaldove (dnes Zlín). R. 1960 – 62 vedúci oddelenia plánovania v aparáte ÚV KSČ, 1962 – 63 minister-predseda Štátnej plánovacej komisie, od 1962 súčasne člen ÚV KSČ. R. 1963 – 68 minister dopravy. R. 1968 – 71 tajomník a člen sekretariátu ÚV KSČ, od 1971 člen jeho predsedníctva. R. 1964 – 69 poslanec Národného zhromaždenia, od 1969 poslanec Federálneho zhromaždenia, od 1971 jeho predseda. Po okupácii Československa sovietskymi vojskami (1968) patril k hlavným predstaviteľom tvrdej normalizačnej politiky (→ normalizácia). Na funkciu rezignoval počas Nežnej revolúcie 29. 11. 1989, vo februári 1990 bol vylúčený z KSČ.

1970 – Jánošík, Tomáš

Jánošík, Tomáš, 2. 8. 1970 Bratislava — slovenský flautista. R. 1984 – 90 študoval na konzervatóriu v Bratislave, 1990 – 91 na Conservatoire Marcel Dupré v Paríži, 1991 – 94 na VŠMU v Bratislave u M. Jurkoviča, zúčastnil sa aj na domácich letných i na zahraničných interpretačných kurzoch u významných interpretov hry na flaute (o. i. u V. Brunnera, M. M. Koflera, Aurélie Nicoletovej, *1926, a Andrása Adorjána, *1944). Zároveň od 1991 člen orchestra Slovenskej filharmónie a 1994 – 2004 aj pedagóg na VŠMU. Ako sólista vystupuje so Slovenskou filharmóniou i s ďalšími (aj zahraničnými) orchestrami. Účinkuje aj v komorných zoskupeniach na domácich i zahraničných hudobných festivaloch. Ťažisko jeho repertoáru tvorí baroková hudba, úspešne interpretuje aj hudbu iných štýlových období, ako aj diela slovenských i svetových skladateľov hudby 20. a 21. stor.

1937 – Janowitzová, Gundula

Janowitzová [-co-] (Janowitz), Gundula, 2. 8. 1937 Berlín — nemecká operná speváčka (soprán). Študovala na konzervatóriu v Grazi, od 1959 elévka, 1963 – 87/90 sólistka Viedenskej štátnej opery a stály hosť významných svetových scén vrátane Metropolitnej opery v New Yorku (od 1967), Štátnej opery v Berlíne (1969), Opery v Paríži (1973) a Covent Garden v Londýne (1976). R. 1990 – 91 riaditeľka opery v rakúskom Grazi. Spočiatku sa uplatňovala ako interpretka talianskej opernej klasiky, neskôr najmä nemeckej tvorby. Stvárnila hlavné postavy v operách W. A. Mozarta (Grófka, Figarova svadba; Pamina, Čarovná flauta), L. van Beethovena (Leonóra, Fidelio), R. Wagnera (Sieglinda, Valkýra) a R. Straussa (Cisárovná, Žena bez tieňa; Ariadna, Ariadna na Naxe; Arabella). Spolupracovala s najvýznamnejšími dirigentmi svojej doby (H. von Karajan, K. Böhm, L. Bernstein, O. Klemperer, G. Solti a i.). Pravidelne účinkovala na festivaloch v Bayreuthe (1960 – 63) a Salzburgu (od 1963), ale aj koncertne ako oratórna (J. S. Bach, L. van Beethoven, J. Brahms, G. F. Händel, J. Haydn, W. A. Mozart, C. Orff a i.) a piesňová interpretka (W. A. Mozart, F. Schubert, J. Brahms, R. Strauss, H. Wolf a i.). Na hudobné nosiče nahrala mnoho piesní, piesňových cyklov a operných i oratórnych partov. Kammersängerin Viedenskej štátnej opery (1970).

1891 – Jora, Mihail

Jora [žo-], Mihail, 2. 8. 1891 Roman pri meste Piatra Neamţ, judeţ Neamţ – 10. 5. 1971 Bukurešť — rumunský skladateľ, klavirista a dirigent. Študoval v Iaşi, Lipsku (1912 – 14 u M. Regera) a Paríži (1919 – 20 u F. Schmidta). Po návrate do Rumunska 1928 – 33 riaditeľ hudobného vysielania rumunského rozhlasu a súčasne 1929 – 62 profesor kompozície na Konzervatóriu v Bukurešti, resp. od 1931 na Kráľovskej akadémii hudby a dramatického umenia (dnes Národná univerzita hudby; 1941 – 47 jej rektor).

Vychoval viaceré generácie rumunských skladateľov, k jeho významným žiakom patrí o. i. D. Lipatti a P. Constantinescu. Jeden z najvýznamnejších reprezentantov rumunskej hudby 20. stor., jeho rozsiahle a žánrovo pestré dielo s neoklasicistickými prvkami je obohatené rumunským folklórom. Autor baletov (napr. Na trhu, La piaţa, 1928; Keď dozrieva hrozno, Cînd strugurii se coc, 1953; Hanul Dulcinea, 1966), ako aj vokálno-inštrumentálnych (Balada pre barytón, zbor a orchester, 1955) a inštrumentálnych skladieb (Symfónia C dur, 1937). Nositeľ Herderovej ceny (1969).

1878 – Kallasová, Aino

Kallasová (Kallas), Aino (Julia Maria), 2. 8. 1878 Viipuri, dnes Vyborg – 9. 11. 1956 Helsinki — fínska prozaička, predstaviteľka novoromantizmu, dcéra J. Krohna. Vydala sa za estónskeho diplomata a väčšiu časť života strávila v Estónsku, čo ovplyvnilo i jej literárnu tvorbu. V realisticky a symbolisticky ladenej poviedke Svadba (Häät, 1904 – 05) a v zbierke poviedok Mesto odchádzajúcich lodí (Lähtevien laivojen kaupunki, 1913) zachytila príbehy z estónskych dejín a zo života fínskej spoločnosti začiatku 20. stor. R. 1922 – 35 žila v Londýne, kde jej manžel pôsobil ako veľvyslanec. Z tohto obdobia pochádzajú jej historické novely napísané v archaizujúcom štýle (tzv. balady v próze) Barbara von Tisenhusen (1923) a Farár z Reigi (Reigin pappi, 1926), v ktorých vykresľuje baladický príbeh o láske a smrti. Námetom novely Vlčia nevesta (Sudenmorsian, 1928) napísanej na motívy ľudovej povesti a poukazujúcej na postavenie žien vo fínskej spoločnosti v 20. rokoch 20. stor. je príbeh tragickej lásky mladej ženy, u ktorej sa prejavujú poruchy osobnosti. R. 1952 – 56 Kallasová vydala Denníky (Päiväkirjat, 5 zväzkov), v ktorých zachytila duchovný i spoločenský život v Európe na začiatku 20. stor.

1976 – Kalmar, László

Kalmar, László, 27. 3. 1905 Edde (pri Kaposvári) – 2. 8. 1976 Mátraháza (pri Gyöngyösi) — maďarský matematik a informatik. R. 1930 – 75 pôsobil na univerzite v Szegede, kde bol zakladateľom a prvým predsedom sekcie vyučovania základov matematiky a informatiky i zakladateľom kybernetického laboratória a výskumnej skupiny matematickej logiky a teórie automatov; 1947 profesor. Zakladateľ matematickej logiky a teoretickej informatiky v Maďarsku. Zaoberal sa najmä rekurzívnymi funkciami, programovacími jazykmi, automatickými opravami chýb, nenumerickými aplikáciami počítačov, ako aj prepojením informatiky a matematickej logiky a technickými aplikáciami matematickej logiky (v 50. rokoch 20. stor. zostavil logický stroj na riešenie praktických problémov). Autor mnohých vedecko-popularizačných článkov z oblasti matematiky i kybernetiky a používania počítačov, zanietený podporovateľ rozvoja a používania výpočtovej techniky v Maďarsku. V 50. rokoch 20. stor. založil časopisy z oblasti kybernetiky Acta Cybernetica i z oblasti matematiky Alkalmazott matematikai lapok. Člen Maďarskej akadémie vied (od 1961), nositeľ mnohých ocenení za priekopnícku prácu v oblasti informatiky, napr. ceny Priekopník počítačov združenia IEEE (in memoriam, 1996).

1914 – Kinošita, Džundži

Kinošita, Džundži, 2. 8. 1914 Tokio – 30. 10. 2006 tamže — japonský dramatik, divadelný teoretik a prekladateľ. Patrí k najvýraznejším predstaviteľom japonského moderného divadla. V dramatickej tvorbe sa inšpiroval japonskou ľudovou slovesnosťou a položil základy folkloristického prúdu japonského divadla so sujetmi z tradičného ľudového rozprávania, tzv. folklórnej drámy (minwageki), napr. Rozprávanie o Hikoičim (Hikoiči banaši, 1946; čes. časopisecky v Novom Oriente, 2016). Preslávil sa lyrickou jednoaktovkou Nočný žeriav (Júzuru, 1949; čes. 1976), na ktorej motívy Ikuma Dan (*1924, †2001) napísal rovnomennú operu (1952). Venoval sa aj historickým (Búrka, Fúró, 1947) a satirickým (Nanebovstúpenie žaby, Kaeru šóten, 1951) témam. Niektoré jeho hry majú experimentálny charakter, iné vychádzajú z tradičného divadla kjógen. Autor viac ako 40 divadelných hier, napr. Opát a novic (Óšósan to kozósan, 1947), Trojrohý klobúk (Sankaku bóši, 1952), Okinava (Okinawa, 1961), Japonec menom Ottó (Ottó to jobareru nihondžin, 1962), Medzi bohom a človekom (Kami to hito no aida, 1970) reflektujúcej udalosti 2. svetovej vojny, Slávnosť poludníkov (Šigosen no macuri, 1979), v ktorej hlavnou postavou je bojovník Tomomori z diela Heike monogatari (Príbeh rodu Tairovcov), románu Nekonečné trate (Mugen kidó, 1966), teoretických prác Svet drámy (Doroma no sekai, 1959) a Japončina v japonských drámach (Gikjoku no nihongo, 1982) i viacerých rozhlasových hier. Napísal autobiografickú prózu Hongó (Hongó, 1982). Prekladal divadelné hry európskych autorov, najmä W. Shakespeara. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

1939 – Marth, Juraj

Marth, Juraj, 2. 8. 1939 Komárno – 14. 4. 2019 Bratislava — slovenský sochár – keramikár a dizajnér, významný predstaviteľ modernej slovenskej keramiky. V rokoch 1952 – 53 študoval súkromne u K. Harmosa v Komárne, 1954 – 58 keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u T. Lugsa, E. Lugsovej a A. Ferdinandy a v rokoch 1959 – 64 keramiku na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe u O. Eckerta. V rokoch 1964 – 66 pôsobil ako reštaurátor v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti (v súčasnosti Pamiatkový úrad Slovenskej republiky).

Zaoberal sa keramickým sochárstvom, monumentálnou tvorbou pre architektúru a dizajnom. Charakteristický je pre neho kultivovaný prejav, dizajnérsky prístup a precízne remeselné spracovanie. Jeho diela majú harmonický, v niektorých prípadoch lyrický charakter. V sochárskej tvorbe i dizajne uplatňoval tie isté princípy: abstraktné (geometrické i organické) tvaroslovie, štruktúrovanie povrchov nízkym reliéfom, vrstvenie a multiplikovanie motívov, akcent založený na rafinovanom detaile. Výrazným kompozičným prvkom jeho diel je dynamický pohyb a jeho konštruovanie. Veľký dôraz kládol aj na celkové farebné vyznenie, uprednostňoval rafinovanú tlmenú farebnosť.

Po počiatočných experimentoch s figurálnymi motívmi a s expresívnym uplatnením maľby v keramike prešiel ku geometrickým a organickým formám. V 2. polovici 60. rokov 20. stor. vytváral série ručne modelovaných keramických nádob (fliaš), štruktúrovaných nízkym reliéfom. Ich zväčša kubické formy, ktorými sa vzdialil tradičnému poňatiu keramiky (formy točené na kruhu), boli v súdobej slovenskej keramike (resp. úžitkovom umení na Slovensku) priekopnícke. Marthova snaha o moderný keramický dizajn nenašla uplatnenie vo výrobe (vzhľadom na nedostatočné výrobno-technologické podmienky), niektoré návrhy realizoval v menších sériách až v 90. rokoch 20. stor. Na tieto diela nadviazal v tvorbe pre architektúru od konca 60. rokov 20. stor. (séria svietidiel a fontána v Galérii Ľ. Fullu v Ružomberku, koniec 60. rokov 20. stor.) i vo voľnej sochárskej tvorbe. Koncom 70. rokov a v 1. polovici 80. rokov 20. stor. dospel k abstrahovaným figuratívnym formám, ktoré majú totemický charakter a evokujú drobnú architektúru (božie muky).

Vytvoril okolo 60 monumentálnych keramických diel (reliéfov i voľných sôch). Pri ich koncipovaní i umiestňovaní priamo spolupracoval s architektom (napr. Ľ. Jendrejákom, V. Šišolákom a i.), čo sa prejavilo v celkovom harmonickom vyznení diela v architektúre. Niektoré z nich realizoval aj v zahraničí, napr. keramický obklad budovy bývalého československého veľvyslanectva v Ulanbátare (1983) či keramický reliéf v átriu bývalého československého veľvyslanectva v Bonne (1986). Niekoľko výnimočných monumentálnych diel sa mu podarilo realizovať aj po roku 1989, keď nebola takáto tvorba stimulovaná štátom (napr. keramický reliéf v príletovej hale Letiska M. R. Štefánika v Bratislave, 1993). V jeho monumentálnej tvorbe počas 70. – 80. rokov prevládla geometrizujúca štylizácia. V niektorých dielach sa objavujú aj konkrétne motívy vo forme detailov. Osobitne ide o sériu diel, v ktorých fotografie špeciálnym spôsobom aplikoval na keramických glazúrovaných povrchoch (spolupracoval s P. Janekom). Spojenie dizajnu so sochárskou tvorbou sa výraznejšie prejavilo v monumentálnych keramických obkladoch architektúry (napr. reliéfny keramický obklad administratívnej budovy v Žiline s architektkou V. Meckovou, 1986 – 87).

Venoval sa aj kresbe a maľbe pastelom. V roku 1989 bol jeden z iniciátorov Medzinárodného keramického sympózia v Tomášovciach, 1990 spoluzakladateľ Združenia keramikov Slovenska. Bol nositeľom viacerých ocenení.