Výročia

Zobrazené heslá 1 – 17 z celkového počtu 17 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1298 – Adolf Nassauský

Adolf Nassauský, okolo 1250 – 2. 7. 1298 pri Göllheime (neďaleko Wormsu), Porýnie-Falcko — rímsko-nemecký kráľ zvolený po smrti Rudolfa I. Habsburského (1292) protihabsburským zoskupením kurfirstov. Pretože nesplnil sľuby, ktoré im dal pred voľbou, začali podporovať jeho konkurenta Albrechta I. Habsburského a v júni 1298 ho zosadili z trónu. Padol v boji s Albrechtom I. Habsburským v bitke pri Göllheime.

2004 – Andresenová, Sofia de Mello Breyner

Andresenová (Andresen), Sofia de Mello Breyner, 6. 11. 1919 Porto – 2. 7. 2004 Lisabon — portugalská spisovateľka. Pochádzala zo šľachtickej rodiny s dánskymi koreňmi. Poetka žensky precítenej lásky a krásy, debutovala básnickou zbierkou Poézia (Poesia, 1944). Neskôr vydala básnické zbierky Deň mora (O Dia do Mar, 1947), Koral (Coral, 1950), Cigánsky Kristus (O Cristo cigano, 1961), Antológia (Antologia, 1975), Meno vecí (O Nome das coisas, 1977), More (Mar, 2001), Orfeus a Eurydika (Orpheu e Eurydice, 2001). Pre deti napísala knihy rozprávok Dievča mora (A Menina do Mar, 1958), Rozprávková Oriana (A Fada Oriana, 1958) a básnickú zbierku Prvá kniha poézie (Primeiro livro de poesia, 2001). Autorka próz Exemplárne poviedky (Contos Exemplares, 1977), Príbehy pevniny a mora (Histórias da terra e do mar, 1984), divadelných hier Syn duše a krvi (Filho de alma e sangue, 1998), Neplač, moja drahá (Não chores minha querida, 1993).

2010 – Bainbridgeová, Beryl

Bainbridgeová [bejnbridžo-] (Bainbridge), Beryl, 21. 11. 1932 Liverpool – 2. 7. 2010 Londýn — anglická spisovateľka. Umeleckú kariéru začala ako herečka. Vo svojich dielach písaných ako čierne komédie sa zaoberala postavami a udalosťami excentrického charakteru na pozadí všednej každodennosti. Postavy a ich príbehy sú banálne a zároveň bizarné. Hlavné diela: romány Krajčír (The Dressmaker, 1973; sfilmovaný 1988, réžia Jim O’Brien), Podnikový výlet (The Bottle Factory Outing, 1974; slov. 1983), V predĺženom čase (Injury Time, 1977), Zimná záhrada (Winter Garden, 1980), Watsonova obhajoba (Watson’s Apology, 1984), Úžasne veľké dobrodružstvo (An Awfully Big Adventure, 1989; sfilmovaný 1995, réžia Mike Newell), Zachráň sa, kto môžeš (Every Man for Himself, 1996), Pán Georgie (Master Georgie, 1998), Dievča v bodkovaných šatách (The Girl in the Polka-dot Dress, 2011).

1966 – Brzechwa, Jan

Brzechwa [bžechfa], Jan, vlastným menom Jan Wiktor Lesman, 15. 8. 1898 Žmerynka, Ukrajina – 2. 7. 1966 Varšava — poľský básnik a prekladateľ. Do literatúry vstúpil ako satirik, autor početných bájok, frašiek, satirických básní, skečov a bábkových hier: Vymyslené tváre (Oblicza zmyślone, 1926), Talizmany (1929), Palina a mrak (Piołun i obłok, 1935), Prstom v topánke (Palcem w bucie, 1947), Vybrané básne (Wiersze wybrane, 1955), Vycucané z prsta (Wyssane z palca, 1957). Satirické a humoristické ladenie vniesol aj do autobiografického románu z detstva Keď dozrieva ovocie (Gdy owoc dojrzewa, 1958), zbierky poviedok Drastické poviedky (Opowiadania drastyczne, 1968) a do početných diel pre deti a mládež: Ihla s nitkou tancovala (Tańcowała igła z nitką, 1938), Akadémia pána Machuľku (Akademia pana Kleksa, 1946; slov. 1949; sfilmovaná 1984, réžia Krzysztof Gradowski), Cesty pána Machuľku (Podróże pana Kleksa, časopisecky 1946 – 47, knižne 1961; sfilmované 1986, réžia Krzysztof Gradowski), Na Bergamutských ostrovoch (Na wyspach Bergamutach, 1948), Brzechwa deťom (Brzechwa dzieciom, 1953), Sto bájok (Sto bajek, 1958), Neobyčajné príhody pána Machuľku (Niezwykła przygoda Pana Kleksa, 1963; slov. 1967), Triumf pána Machuľku (Tryumf pana Kleksa, 1965; sfilmovaný 2001, réžia Krzysztof Gradowski). Prekladal z ruskej literatúry (A. P. Čechov, I. Erenburg, S. Jesenin, V. Majakovskij, A. S. Puškin).

1914 – Chamberlain, Joseph

Chamberlain [čembrlejn], Joseph, nazývaný Joe, 8. 7. 1836 Londýn – 2. 7. 1914 tamže — britský politik, otec (J.) A. Chamberlaina a A. N. Chamberlaina. Ako úspešný podnikateľ sa 1873 stal starostom Birminghamu. Od 1876 poslanec Dolnej snemovne za Liberálnu stranu (Liberal Party). Po vnútrostraníckom rozkole 1886 spoluzakladateľ Liberálnej unionistickej strany (Liberal Unionist Party, aj Liberal Unionists) spolupracujúcej s konzervatívcami, ktorej 1891 – 1912 predsedal. R. 1880 – 85 sa ako minister obchodu pokúsil presadiť niektoré sociálne reformy. Ako unionista bol odporcom politického programu írskeho národného hnutia Home Rule požadujúceho pre Írsko samosprávu a podporovaného W. E. Gladstonom. R. 1886 prestúpil ku konzervatívcom, čo malo za následok rozkol v Liberálnej strane. R. 1895 – 1903 minister kolónií. Ako hlavný predstaviteľ britského imperializmu presadzoval podmanenie Búrov v Južnej Afrike (→ anglo-búrska vojna), zjednotenie austrálskych kolónií a podrobenie Sudánu. Jeho úsilie o vytvorenie nemecko-britského zväzku (1898 – 1901) i o zavedenie ochranných ciel (1902 – 06) stroskotalo.

1925 – Golicyn, Nikolaj Dmitrijevič

Golicyn, Nikolaj Dmitrijevič, knieža, 12. 4. 1850 Porečie, Moskovská oblasť – 2. 7. 1925 Petrohrad — ruský politik. R. 1885 – 1903 postupne archangeľský, kalužský a tverský guvernér, od 1903 senátor. Od 1911 aktívny pracovník Červeného kríža, počas 1. svetovej vojny mu bola zverená sociálna práca medzi vojnovými zajatcami, od 1915 predseda komisie na pomoc ruským vojakom. R. 1915 – 17 člen Hospodárskej rady (frakcia pravých), patril k obľúbencom cárovnej Alexandry Fiodorovny. Bol posledným ministerským predsedom cárskeho Ruska (9. 1. – 12. 3. 1917). Na začiatku nepokojov koncom februára 1917 publikoval cárov dekrét rozpúšťajúci parlament (Štátnu dumu, → duma). Spolu so svojím kabinetom rezignoval v čase cárovej neprítomnosti. Faktické mocenské vákuum vytvorilo vhodné podmienky na nasledujúcu revolúciu a uchopenie moci dočasnou vládou na čele s G. J. Ľvovom (→ Februárová revolúcia). Golicyn odišiel z politického života, 1920 – 24 dvakrát väznený, 1925 opäť zatknutý a potom zastrelený.

1989 – Gromyko, Andrej Andrejevič

Gromyko, Andrej Andrejevič, 18. 7. 1909 Staryje Gromyki, Bielorusko – 2. 7. 1989 Moskva — sovietsky politik a diplomat. R. 1936 – 39 pôsobil v Ústave ekonómie Akadémie vied ZSSR v Moskve. Po vyvrcholení Stalinových čistiek, ktoré zasiahli aj diplomatické služby, bol 1939 vymenovaný za vedúceho Amerického oddelenia Ľudového komisariátu zahraničných vecí. R. 1939 – 43 člen sovietskej ambasády vo Washingtone, 1943 – 46 veľvyslanec v USA a na Kube, 1946 – 48 stály reprezentant ZSSR v Bezpečnostnej rade OSN. R. 1946 – 49 námestník ministra zahraničných vecí, 1949 – 52 a 1953 – 57 jeho prvý tajomník. R. 1952 – 53 veľvyslanec v Londýne. Od 1956 riadny člen Ústredného výboru KSSZ, od 1973 člen Politbyra ÚV KSSZ. R. 1957 – 85 minister zahraničných vecí. Uskutočňoval dôslednú zahraničnú politiku komunistickej strany a sovietskeho štátu, z čoho sa sám snažil vyťažiť čo najväčší politický význam. Podieľal sa na početných medzinárodných zmluvách a dohovoroch. R. 1985 presadil na zasadnutí Politbyra vymenovanie M. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka KSSZ, ktorý ho následne vymenoval do funkcie formálnej hlavy štátu (predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). V septembri 1988 odišiel z politického života.

1978 – Gronchi, Giovanni

Gronchi [gronki], Giovanni, 10. 9. 1887 Pontedera – 2. 7. 1978 Rím — taliansky politik. Pred 1. svetovou vojnou spoluzakladateľ, od 1919 vodca katolíckej odborovej organizácie, 1919 zároveň spoluzakladateľ katolícky orientovanej Talianskej ľudovej strany (Partito Popolare Italiano, PPI). R. 1919 – 26 poslanec, 1922 – 23 štátny podsekretár pre priemysel a obchod v prvom kabinete B. Mussoliniho. Od 1923 po prevzatí moci fašistami v opozícii. R. 1943 – 44 patril ako zástupca novozaloženej kresťanskodemokratickej strany (Democrazia Cristiana, DC) do Výboru národného oslobodenia (CLN). R. 1944 – 46 minister priemyslu, 1946 – 55 poslanec parlamentu, 1948 – 55 jeho predseda. R. 1955 – 62 prezident republiky. Od 1962 doživotný senátor. Ako vodca ľavého krídla DC sa usiloval o ďalekosiahle reformy spoločenského života a presadzoval tzv. politiku otvorenia doľava (apertura a sinistra).

1819 – Hanon, Charles-Louis

Hanon [anon], Charles-Louis, 2. 7. 1819 Renescure – 19. 3. 1900 Boulogne-sur-Mer — francúzsky klavirista, organista, skladateľ a pedagóg. Študoval na parížskom konzervatóriu. Vyučoval hru na klavíri v Boulogne-sur-Mer. Autor klavírnych etúd a inštruktívnych klavírnych cvičení, z ktorých najznámejší je súbor 60 cvičení so stúpajúcou náročnosťou Klavírny virtuóz (Pianiste – virtuose. En 60 exercices, 1923) a ktorý vyšiel v mnohých reedíciách.

1961 – Hemingway, Ernest

Hemingway [-vej], Ernest (Miller), 21. 7. 1899 Oak Park, Illinois – 2. 7. 1961 Ketchum, Idaho — americký spisovateľ a novinár, predstaviteľ stratenej generácie. Od otca lekára získal vzťah k prírode, športu a lovu. R. 1918 odišiel ako dobrovoľník zborov Červeného kríža na front do Talianska, kde bol ťažko zranený. R. 1921 pracoval ako dopisovateľ novín Toronto Star (Torontská hviezda) v Paríži, stal sa členom krúžku amerických spisovateľov, ktorí sa schádzali v salóne spisovateľky a kritičky G. Steinovej. Cestoval po európskych krajinách (v Španielsku ho nadchli býčie zápasy). R. 1927 sa vrátil do USA, venoval sa literárnej tvorbe a svojim záľubám (safari v Afrike, rybárčeniu). Po vypuknutí občianskej vojny v Španielsku pôsobil 1937 – 38 ako zahraničný korešpondent North American Newspaper Alliance (Severoamerická novinová aliancia, podporoval republikánov). R. 1940 sa usadil na Kube, pátral po nemeckých ponorkách v Karibskom mori (román Ostrovy v prúde, Islands in the Stream, 1970; slov. 1972; sfilmovaný 1977, réžia Franklin J. Schaffner). R. 1941 odišiel ako vojnový korešpondent do Číny a Barmy, 1944 ako reportér do Londýna, zúčastnil sa invázie v Normandii a oslobodenia Paríža, od 1946 žil na Kube. Bol štyrikrát ženatý. Trpel depresiami, jeho zdravotný stav zhoršoval celoživotný alkoholizmus (v depresii z nevyliečiteľnej choroby spáchal samovraždu – zastrelil sa svojou obľúbenou puškou).

Hemingwayovu literárnu tvorbu ovplyvnila práca žurnalistu a vojnové zážitky; jeho silno autobiografické dielo podáva realistický obraz osudov jednotlivca na pozadí historických udalostí 20. stor. Hrdinovia jeho próz sú odvážni individualisti vyhľadávajúci nebezpečenstvo a silné zážitky (láska, lov, dobrodružstvo, cestovanie), sú však aj schopní obetovať sa pre druhých. Kompozícia Hemingwayových próz pripomína sled filmových záberov, využíva jasný, úsporný až strohý štýl vybudovaný na „princípe ľadovca“ (význam textu je skrytý za zdanlivo povrchnými dialógmi), dôležitú úlohu zohráva podtext.

Prvotina Tri poviedky a desať básní (Three Stories & Ten Poems, 1923) a rané zbierky poviedok V našej dobe (In our time, 1924) a Muži bez žien (Men without Women, 1927; slov. 1999) znamenali novátorské obrodenie americkej prózy. Hemingwayov prvý román Jarné riavy (The Torrents of Spring, 1926) paroduje román Temný smiech (Dark Laughter, 1925) S. Andersona. V tom istom roku vyšiel román Slnko aj vychádza (The Sun Also Rises; slov. 1968; sfilmovaný 1957, réžia H. King) o Američanoch poznamenaných 1. svetovou vojnou. Príbeh romanticky a tragicky sa končiacej lásky amerického poručíka Henryho Fredericka a anglickej ošetrovateľky Catherine uprostred vojnového besnenia na talianskom fronte zobrazil v románe Zbohom zbraniam (A Farewell to Arms, 1929; slov. 1964; prvý slov. preklad Sbohom, armáda!, 1948; sfilmovaný 1932, réžia Frank Borzage). Prostredie býčích zápasov opisuje v nebeletristickej próze Smrť popoludní (Death in the Afternoon, 1932; slov. 2015), z ciest po Afrike vznikli knihy Zelené pahorky africké (Green Hills of Africa, 1935; slov. 2014) a Snehy Kilimandžára (The Snows of Kilimanjaro and Other Stories, 1961; slov. 1970; titulná poviedka sfilmovaná 1952, réžia H. King).

Výrazom Hemingwayovho intenzívneho vnímania zostrujúcich sa sociálnych protirečení počas svetovej hospodárskej krízy sa stal román Mať a nemať (To Have and Have Not, 1937; slov. 1962; viackrát sfilmovaný, napr. 1944, réžia H. Hawks), ktorého hlavný hrdina vedie osamelý zápas o vlastnú existenciu. V Španielsku vznikla jeho jediná divadelná hra Piata kolóna (The Fifth Column, napísaná 1937, uvedená 1940; sfilmovaná 1960, réžia J. Frankenheimer) publikovaná ako súčasť súboru poviedok 49 poviedok (The Fifth Column and the First Forty-Nine Stories, 1938; slov. 1961). Román Komu zvonia do hrobu (For Whom the Bell Tolls, 1940; slov. 1959; sfilmovaný 1943, réžia Sam Wood) zobrazuje niekoľko dní skupiny republikánskych bojovníkov, ktorej členom je aj americký dobrovoľník Robert Jordan. Motto a názov románu z básne anglického básnika J. Donna poukazuje na otázky o zmysle spolupatričnosti a zodpovednosti za svoj život i za životy druhých. Román Cez rieku a pod stromy (Across the River and into the Trees, 1950; slov. 1984) odráža Hemingwayove pesimistické pocity po vypuknutí očnej choroby. Novela Starec a more (The Old Man and the Sea, 1952; slov. 1956; viackrát sfilmovaná, napr. 1958, réžia J. Sturges) oslavuje večný zápas človeka s prírodou i ľudskú vôľu a odvahu. Posmrtne vyšli kniha spomienok na bohémsky život v Paríži v 20. rokoch 20. stor. Pohyblivý sviatok (A Moveable Feast, 1964; slov. 2000) a na pobyt v Afrike 1953 – 54 Posledné safari (True at First Light, 1999; slov. 1999) a román Rajská záhrada (The Garden of Eden, 1986; slov. 1991; sfilmovaný 2008, réžia John Irvin).

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1954) a Pulitzerovej ceny za beletriu (1953 za novelu Starec a more).

1877 – Hesse, Hermann

Hesse, Hermann, pseudonym Emil Sinclair, 2. 7. 1877 Calw – 9. 8. 1962 Montagnola, Švajčiarsko — nemecký spisovateľ. Narodil sa v rodine protestantských misionárov s vyhranenou pietistickou tradíciou. R. 1891 vstúpil do evanjelického teologického seminára v kláštore v Maulbronne, z ktorého však po polroku utiekol. Vzbura proti rodinnej tradícii uňho vyvolala ťažkú duševnú krízu s depresiami spojenými s myšlienkami na samovraždu. R. 1895 sa stal kníhkupcom v Tübingene a 1899 v Bazileji, 1911 navštívil Indiu. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa pre svoje humanistické postoje (článok Ó, priatelia, nie týmto tónom!, O Freunde, nicht diese Töne!, 1914) dostal do konfliktu s nemeckými nacionalistickými kruhmi, v Nemecku bol považovaný za zradcu. R. 1923 sa zriekol nemeckého občianstva a prijal švajčiarske.

Vo svojom diele sa zameral na skúmanie vzťahu duše a prírodnej podstaty človeka i na hľadanie cesty k vnútornému sebapoznaniu, zaoberal sa rozpadom klasickej humanistickej tradície v odcudzenom svete; ovplyvnila ho východná filozofia a psychoanalýza C. G. Junga. Presadil sa biografickým, tzv. vývinovým románom Peter Camenzind (1904; slov. 1971), v ktorom sformuloval svoju životnú filozofiu bytostného individualizmu (romantické splynutie s prírodou, odmietnutie konvencií, oslava vydedencov, nemožnosť súladu medzi meštiackou spoločnosťou a umením). Autobiograficky a lyricky ladené prózy Pod kolesom (Unterm Rad, 1906; slov. 2004), Gertrúda (Gertrud, 1910; slov. 1998), Rosshalda (Roßhalde, 1914; slov. 1974 vo výbere Stupne), Knulp (1915; slov. 1974 vo výbere Stupne) sú ovplyvnené romantizmom (téma samoty, dvojníctva a individuálnej vzbury). Obdobie vnútorných kríz odráža román Demian (1919; slov. 1947), novely Klingsorovo posledné leto (Klingsors letzter Sommer, 1920; slov. 1974 vo výbere Stupne), Siddhártha (Siddhartha 1922; slov. 1973; sfilmovaná napr. 1972, réžia Conrad Rooks), a najmä slávny román Stepný vlk (Der Steppenwolf, 1927; slov. 1966; sfilmovaný 1974, réžia Fred Haines), ktorého hlavná postava románu Harry Haller nazývaný pre svoje samotárstvo stepným vlkom je vo vzťahu k spoločnosti rozdvojenou osobnosťou. Nenávidí svet meštiakov, jeho svetom je ríša fantázie, idey veľkých mysliteľov. Zachrániť sa môže len vtedy, keď v sebe zabije stepného vlka. Začiatok novej cesty preňho znamená stretnutie s Hermínou, znovu objavuje prostý život a opojenie zmyslovou láskou. Musí však ešte prejsť magickým divadlom, aby konečne pochopil oslobodzujúci zmysel Mozartovej hudby – uvedomuje si, že pravú duchovnosť musí hľadať vo svete ideí, ako aj vo svete ľudí. Hesse použil novátorské formálne postupy (protagonista je predstavený takmer filmovou technikou rôznych záberov). V románe Narcis a Goldmund (Narziß und Goldmund, 1930; slov. 1995), próze Cesta do Orientu (Die Morgenlandfahrt, 1932; slov. 1999), a najmä vo fantastickom utopickom románe Hra so sklenými perlami (Das Glasperlenspiel, 1943; slov. 2002) sa usiloval o zjednotenie protikladov ducha a etosu s prírodou a so zmyslovou krásou i protikladov západnej a východnej životnej múdrosti.

Autor glos z pobytu v badenských kúpeľoch Kúpeľný hosť: zápisky z pobytu v Badene (Kurgast. Aufzeichnungen von einer Badener Kur, 1925; slov. 2000), zbierok esejí Úvahy (Betrachtungen, 1928) a Vojna a mier (Krieg und Frieden, 1946), v ktorých vysvetlil dôvody svojho individualizmu a odporu proti súdobým masovým hnutiam. Záujem o východnú filozofiu, odpor k meštiactvu, fantazijné scény a snovo-halucinačné pasáže jeho diel našli ohlas u mládeže dospievajúcej v 60. a 70. rokoch 20. stor. Posmrtne vyšiel výber jeho rozprávok Podivuhodné posolstvo z inej hviezdy (Die Märchen, 1975; slov. 1983). V slovenčine vyšiel výber z jeho diela Útecha nocí (1972), Stupne (1974), Ľúbostné príbehy (2003), Jednota protikladov: náboženstvá a mýty (2006) a Šťastie (2013), jeho poézia vyšla i v antológii nemeckých básnikov Preklady (1988).

Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1946), Ceny Gottfrieda Kellera (1936), Goetheho ceny mesta Frankfurt nad Mohanom (1946) a i. Podľa Hesseho sú nazvané tri literárne ceny: Hermann-Hesse-Literaturpreis (od 1957), Calwer Hermann-Hesse-Preis (od 1990) a Hermann-Hesse-Preis (od 2017).

1931 – Høffding, Harald

Høffding [höf-], Harald, 11. 3. 1843 Kodaň – 2. 7. 1931 tamže — dánsky filozof a psychológ. R. 1883 – 1915 profesor na univerzite v Kodani. R. 1868 – 69 sa počas študijnej cesty do Francúzska oboznámil s myšlienkami pozitivizmu, bol ovplyvnený S. A. Kierkegaardom, I. Kantom a A. Schopenhauerom. Zaoberal sa otázkami noetiky, etiky, filozofie náboženstva a dejinami filozofie. Kierkegaardov žiak, na rozdiel od neho bol však zástancom optimistickej filozofie života. Pod vplyvom B. Spinozu sa dostal k racionálnejšiemu chápaniu náboženského problému. Na svet a jeho podstatu nazeral panteisticky. Postupne opustil náboženskú vieru chápanú ako ukazovateľ životného smeru a nahradil ju osobnostným myslením etickej podstaty; náboženstvo definoval ako úsilie o zachovanie hodnôt vo svete. V etike by podľa Høffdinga malo ísť o prirodzené, humanitné základy morálky. Jeho cieľom nebolo vytváranie absolútnych vzorov správania, ale podpora slobody a šťastia nielen jednotlivca, ale aj celku.V polemike s G. Brandesom, ktorý zastával nietzscheovský názor o prednostnom práve génia, Høffding tvrdil, že blaho celku má prednosť pred blahom jednotlivca. Autor diel Etika (Etik, 1887), Dejiny novovekej filozofie (Den nyere Filosofis Historie, 1894 – 95), Filozofia náboženstva (Religionsfilosofi, 1901), Ľudské myslenie (Den menneskelige tanke, 1910), Veľký humor (Den store humor, 1911) a i.

2020 – Húščava, Dušan

Húščava, Dušan, 9. 9. 1940 Bratislava – 2. 7. 2020 tamže — slovenský džezový saxofonista, klarinetista, skladateľ a aranžér, syn A. Húščavu. V rokoch 1959 – 1965 študoval hru na klarinete na konzervatóriu v Bratislave. Pôsobil v súboroch tradičného džezu (Traditional Club, Revival Jazz Band), v 70. rokoch 20. stor. sólista Tanečného orchestra Československého rozhlasu, VV Systému V. Valoviča a Orchestra G. Broma. V roku 1986 založil Kvinteto D. Húščavu ovplyvnené mainstreamom a hard bopom. Od 1995 pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu v Bratislave. Podieľal sa na viacerých nahrávkach na zvukové nosiče (ako autor aj interpret), pre vydavateľstvo Hudobného fondu nahral CD Slovak Jazz Mainstream (1994) a Neposlušné topánky (2001). V roku 1991 získal Cenu Ladislava Martoníka – Jazzman roka (udeľovaná Slovenskou jazzovou spoločnosťou).

1973 – Illenčík, Viliam

Illenčík, Viliam, 2. 6. 1899 Spišská Teplica, okres Poprad – 2. 7. 1973 Medellín, Kolumbia — slovenský lesnícky odborník. R. 1926 – 40 pracoval na viacerých lesných správach, 1940 – 45 pôsobil na Odbore lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, 1941 – 45 prodekan; 1940 mimoriadny profesor. R. 1945 emigroval do Nemecka, 1948 do Južnej Ameriky, 1955 prednášal na Vysokej škole lesníckej vo Valdivii (Čile), 1959 na Národnej univerzite v Medellíne (Kolumbia). Na Slovensku sa zaoberal zriaďovaním lesov a vypracúval hospodárske programy pre malorozlohové lesné majetky, v Južnej Amerike skúmal dreviny a lesné porasty v tropických a subtropických lesoch a zaslúžil sa o rozvoj tamojšej dendrológie; 1969 emeritný profesor Národnej univerzity v Medellíne.

1918 – Jandel, Rudolf

Jandel, Rudolf, 2. 7. 1918 Vyšná Lipnica, dnes Lipnica Wielka, Poľsko – 21. 4. 2002 Detva — slovenský lesný odborník. R. 1943 – 45 pôsobil v Lesníckej a drevárskej ústredni v Bratislave, 1945 – 48 na Povereníctve pôdohospodárstva, 1948 – 49 vo Výskumnom ústave lesnej ťažby v Banskej Štiavnici, 1949 – 50 v Technickom stredisku štátnych lesov na Slovensku v Oravskom Podzámku, 1951 – 59 riaditeľ celoštátneho Výskumného ústavu mechanizácie lesného priemyslu v Oravskom Podzámku (1953 – 58 súčasne externý pedagóg na VŠLD vo Zvolene; dnes Technická univerzita), 1959 – 61 vedúci Vývojového a mechanizačného strediska štátnych lesov v Solivare, 1962 – 86 pôsobil na Lesníckej fakulte VŠLD a 1986 – 87 na Drevárskej fakulte VŠLD vo Zvolene; 1962 mimoriadny profesor. Zaoberal sa mechanizáciou ťažby a spracovania dreva, teóriou pracovných princípov strojov a zariadení i teóriou viacúčelových a viacoperačných strojov. Autor knižných prác Technika práce drevorubača (1950), Technika ťažby dreva (1952) a Prúdová výroba dreva (1953), autor a spoluautor vyše 100 odborných a popularizačných článkov.

1894 – Kertész, André

Kertész [-tés], André, vlastným menom Andor, 2. 7. 1894 Budapešť – 27. 9. 1985 New York — americký fotograf maďarského pôvodu. Bol samouk, v mladosti fotografoval najmä vidiecku krajinu a bol ovplyvnený súdobým záujmom o tradičné ľudové umenie. Už v raných dielach sa pokúšal o vyjadrenie nadčasovej podstaty banálnych každodenných výjavov, čo bolo charakteristické i pre jeho ďalšiu tvorbu vyznačujúcu sa senzitivitou a poetickým podaním. Počas 1. svetovej vojny ako vojak fotografoval vojenské scény i zdevastovanú krajinu, po vojne sa vrátil do Budapešti, kde pracoval ako úradník na burze. Od 1925 pôsobil ako fotograf v Paríži, kde sa oboznámil s aktuálnymi umeleckými prúdmi, z ktorých jeho diela najvýraznejšie ovplyvnili geometrická abstrakcia a surrealizmus (U Mondriana, 1926; Vidlička, 1928). Od 1928 používal fotoaparát Leica, ktorý mu umožnil fotografovať v exteriéri, v tomto období vytvoril aj sériu aktov ovplyvnených surrealizmom. R. 1936 odišiel do New Yorku, kde do 1949 pracoval ako fotograf pre viaceré obrázkové i módne časopisy (napr. Vogue, Harper’s Bazaar) a 1949 – 62 pre časopis Dom a záhrada (House and Garden). Na začiatku 50. rokov 20. stor. vytvoril série pohľadov z okna svojho bytu v New Yorku (Washington Square, Winter, 1954) a neskôr série zátiší, ktoré poňal ako tribút svojej manželke (New York City, 1979).

1996 – Kirschner, Miloš

Kirschner [kirš-], Miloš, 16. 3. 1927 Praha – 2. 7. 1996 tamže — český bábkoherec, režisér a autor bábkových hier. Od 1951 člen Divadla Spejbla a Hurvínka v Prahe. Nadviazal na odkaz J. Skupu, po ktorého smrti (1957) sa stal jeho nástupcom a riaditeľom divadla (1966 – 96). V 50. rokoch 20. stor. rozvinul pod Skupovým vedením hlasové schopnosti a herecký talent na interpretáciu bábok (otca a syna) Spejbla a Hurvínka. Autorsky spolupracoval na hrách pre tieto typy bábok, čím napomohol ich ďalší divadelný rozvoj (hry Šestý den je sobota, 1957; Srdeční metamorfóry, 1964; Amorosiáda, 1966; a i.). Zaslúžil sa o popularitu Spejbla a Hurvínka i v zahraničí (Nemecko, Spojené kráľovstvo, Austrália, Japonsko a i.).