Výročia

Zobrazené heslá 1 – 12 z celkového počtu 12 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1903 – Aub, Max

Aub, Max, plným menom Max Aub Mohrenwitz, 2. 6. 1903 Paríž – 22. 7. 1972 Mexiko — španielsky spisovateľ a literárny kritik. Príslušník Generácie 27. Pôvodne ovplyvnený experimentálnymi výdobytkami avantgardy, po páde republiky sa usadil v Mexiku, kde sa preorientoval na realisticky a sociálne koncipovanú literatúru.

Autor divadelných hier Narcis (Narciso, 1928) a Svätý Ján (San Juan, 1943), románu Luis Álvarez Petreña (1934), románového cyklu z občianskej vojny, ktorý vyšiel v exile pod názvom Magický labyrint (El laberinto mágico) a skladal sa z častí Uzavreté pole (Campo Cerrado, 1943), Krvavé pole (Campo de Sangre, 1945), Otvorené pole (Campo Abierto, 1951), Maurovo pole (Campo del Moro, 1963), Francúzske pole (Campo Francés, 1965) a Mandľovníkové pole (Campo de los Almendros, 1968). Aub v ňom použil brilantnú rozprávačskú techniku, precízne vystaval psychiku postáv a prelínal historickú realitu s románovou fikciou. V románe Dobré úmysly (Las buenas intenciones, 1954) na pozadí občianskej vojny realisticky vykreslil tragický ľúbostný príbeh. Autor literárnokritickej práce Rozprava o súčasnom španielskom románe (Discurso de la novela española contemporánea, 1945), románov Jusep Torres Campalans (1958), Valverdská ulica (La calle de Valverde, 1961) a zbierok poviedok Mexické poviedky (Cuentos mexicanos, 1959) a Pravdivá história smrti Francisca Franca a i. poviedky (La verdadera historia de la muerte de Francisco Franco y otros cuentos, 1960).

1922 – Bardem, Juan Antonio

Bardem, Juan Antonio, 2. 6. 1922 Madrid – 30. 10. 2002 tamže — španielsky filmový a televízny režisér a scenárista. Spolu s L. G. Berlangom nakrútil film Táto šťastná dvojica (Esa pareja feliz, 1951), samostatne debutoval filmom Herci (Cómicos, 1954). Vytvoril moralistickú filmovú trilógiu, ktorou sa zaradil medzi režisérov usilujúcich sa o obrodu španielskeho filmu 50. rokov 20. stor.: Smrť bicyklistu (Muerte de un ciclista, 1955; kritika egoizmu veľkoburžoázie), Hlavná ulica (Calle Mayor, 1956; kritika sadizmu obyvateľov malého mesta), Pomsta (La venganza, 1958; kritika krutosti poľnohospodárskych robotníkov). V ďalších filmoch ustúpil od spoločenskokritickej rétoriky predchádzajúcich filmov: Sonáty (Sonatas, 1959), Tadiaľ prešla žena (Nunca pasa nada, 1963), Varieté (Varietés, 1971), Víkend (El puente, 1977) a i. K tragickým udalostiam januára 1977, keď skupina frankistických teroristov zavraždila štyroch ľavicových právnikov, sa vrátil filmovou rekonštrukciou Sedem januárových dní (Siete días de enero, 1978). V 80. rokoch sa venoval prevažne televíznej tvorbe.

1935 – Barič, Ján

Barič, Ján, 2. 6. 1935 Závadka nad Hronom, okres Brezno – 24. 6. 1989 Bratislava — slovenský ekonóm. R. 1958 – 89 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej (dnes Slovenská technická univerzita, STU) v Bratislave; 1983 DrSc., 1984 profesor. Vo vedeckej práci sa zameriaval na problematiku vzťahu odmeňovania a vedecko-technického pokroku. Autor monografie Mzda a vedecko-technický pokrok (1983), ako aj viacerých vedeckých a odborných statí publikovaných doma i v zahraničí.

1882 – Garibaldi, Giuseppe

Garibaldi, Giuseppe, 4. 7. 1807 Nice – 2. 6. 1882 Caprera — taliansky vojvodca a politik, bojovník za oslobodenie Talianska. Pochádzal z rodiny rybára, od skorej mladosti slúžil v námorníctve kráľovstva Sardínia-Piemont. R. 1833 sa zapojil do hnutia G. Mazziniho Mladé Taliansko, 1834 sa zúčastnil povstania v Janove, po ktorého potlačení musel ujsť do Francúzska (v neprítomnosti bol odsúdený na smrť). R. 1835 odišiel do Južnej Ameriky, kde sa zúčastnil občianskych vojen a získal skúsenosti vo vedení gerilovej vojny. V Brazílii sa zoznámil so svojou manželkou Anitou Ribeirovou da Silva (*1819, †1849), s ktorou mal tri deti, synovia Menotti (*1840, †1903) a Ricciotti (*1847, †1924) sa stali jeho neskoršími spolubojovníkmi. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Talianska, kde v službách Milána organizoval dobrovoľnícky zbor proti Rakúsku. Po vyhlásení Rímskej republiky vo februári 1849 sa podieľal na jej obrane pred intervenčnými silami Francúzov. Po páde republiky sa so svojimi oddielmi stiahol do Toskánska, po niekoľkých bojových akciách bol však sardínskou vládou donútený dobrovoľníkov rozpustiť a 1850 sa vysťahovať opäť do Ameriky. V máji 1854 sa vrátil do Piemontu, kúpil si polovicu ostrovčeka Caprera a istý čas sa venoval farmárčeniu. V tom období začalo znova ožívať talianske národnooslobodzovacie hnutie, ktoré malo za cieľ zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie, a Garibaldi sa opäť zapojil do politiky. R. 1859 sa v hodnosti generála postavil na čelo dobrovoľníckeho zboru Cacciatori delle Alpi (Alpskí poľovníci), s ktorým úspešne bojoval proti Rakúsku ako spojenec Francúzska. V priebehu bojov bolo postupne oslobodzované severotalianske územie, po uzatvorení separátneho francúzsko-rakúskeho prímeria (11. 7. 1859) však roztrpčený Garibaldi opustil armádu. Po vypuknutí povstania na juhu Talianska (1860) bol ministrom C. B. Cavourom poverený vedením expedície na Sicíliu (→ výprava Tisíc). So svojimi dobrovoľníkmi v červených košeliach porazil bourbonovské vojsko, dobyl Palermo a v mene Viktora Emanuela II. vyhlásil zvrhnutie vlády Bourbonovcov (→ Risorgimento). Po dobytí juhu Talianska vtiahol po boku kráľa Viktora Emanuela II. do Neapola, vzápätí sa však vzdal všetkých pôct, vyznamenaní a funkcií a vrátil sa na Capreru. R. 1862 začal organizovať boj proti Pápežskému štátu, podarilo sa mu získať asi 4-tis. dobrovoľníkov, s ktorými viedol pochod na Rím. V auguste 1862 bol však zastavený jednotkami vládneho vojska v bitke pri Aspromonte, počas ktorej utrpel ťažké zranenie. R. 1866 po vypuknutí novej vojny s Rakúskom vstúpil opäť do služieb kráľa, ktorý ho vymenoval za veliteľa zboru dobrovoľníkov operujúcich v Tirolsku, jeho akcie však neboli úspešné. R. 1867 sa pokúsil uskutočniť plán na dobytie Ríma, 3. septembra bol však francúzskymi oddielmi pri Mentane porazený. Počas prusko-francúzskej vojny 1870 – 71 odišiel do Francúzska bojovať za francúzsku republiku a nakrátko sa stal členom Národného zhromaždenia. Po vojne sa vrátil do vlasti a 1874 sa stal poslancom parlamentu zjednoteného Talianska za Rím. Garibaldi bol popri Cavourovi, Mazzinim a Viktorovi Emanuelovi II. hlavnou postavou Risorgimenta a mal zásadný podiel na zjednotení Talianska. Preslávil sa statočnosťou, čestnosťou a nadšením pre ideály, ktoré z neho urobili talianskeho národného hrdinu.

1978 – Haddád, Malek

Haddád, Malek, 27. 6. alebo 5. 7. 1927 Constantine – 2. 6. 1978 Alžír — alžírsky spisovateľ a básnik píšuci po francúzsky. Pôvodne pôsobil vo Francúzsku ako žurnalista a spolupracoval s rozhlasom a televíziou. R. 1962 sa vrátil do vlasti. Svojou básnickou prvotinou Nešťastie v nebezpečenstve (Le malheur en danger, 1956) reagoval na politickú situáciu v Alžírsku pred oslobodením. V románe Posledný dojem (La dernière impression, 1958) zachytáva na osudoch mladého intelektuála proces národného uvedomovania. Zložité otázky exilu a kultúrnej i spoločenskej adaptácie analyzuje v románoch Ponúknem ti gazelu (Je t’offrirai une gazelle, 1959), Nábrežie kvetov sa odmlčalo (Le Quai aux Fleurs ne répond plus, 1961) a i.

1840 – Hardy, Thomas

Hardy [hár-], Thomas, 2. 6. 1840 Stinsford – 11. 1. 1928 Dorchester — anglický spisovateľ, najvýznamnejší anglický románopisec posledných desaťročí 19. stor. Vo svojich naturalistických románoch na rozdiel od zjednodušujúcich viktoriánskych predstáv a konvencií zobrazil zložitosť a tragiku ľudského života; pod vplyvom učenia Ch. Darwina vysvetľoval osud človeka deterministicky, zaujímal ho problém osudovosti a slobodnej vôle. Prvým publikovaným dielom bol román detektívneho charakteru Zúfalé prostriedky (Desperate Remedies, 1871), svoju osobitú poetiku však uplatnil až v románe Pod listnatým stromom (Under the Greenwood Tree, 1872; sfilmovaný napr. 1918, réžia Émile Chautard). Úspech získal románom Ďaleko od hlučného davu (Far from the Madding Crowd, 1874; slov. 1973; sfilmovaný napr. 1967, réžia J. Schlesinger, a 2015, réžia Thomas Vinterberg), v ktorom rozvinul príbeh krutých životných drám založený na kontraste nezištnej a sebeckej lásky a v ktorom po prvýkrát zobrazovaný kraj nazval Wessex. Bytostné spojenie s rodným krajom je základom románu Návrat do rodiska (The Return of the Native, 1878; slov. 1972; sfilmovaný 1994, réžia Jack Gold, a 2010, réžia Ben Westbrook). Prelomom v jeho tvorbe sa stal román Starosta casterbridgeský (The Mayor of Casterbridge, 1886; slov. 1988; sfilmovaný napr. 2000, réžia Michael Winterbottom) o človeku, ktorého tragický osud zavinila jeho vlastná povaha. V románe Ľudia z lesa (The Woodlanders, 1887; slov. 1981; sfilmovaný 1997, réžia Phil Agland) zosilnel elegický tón a spoločenskokritické zobrazenie. Vrchol Hardyho tvorby predstavuje cyklus tzv. wessexských románov ovplyvnených naturalizmom Tess d’Urberville (Tess of the d’Urbervilles, časopisecky 1891;, knižne 1892 slov. 1949, najúspešnejšie sfilmovaný 1979, réžia R. Polanski) a Nešťastný Jude (Jude the Obscure, časopisecky 1894 – 95, knižne 1895; slov. 1988; sfilmovaný 1996, réžia Michael Winterbottom), v ktorom sa odrazil Hardyho príklon k sociálnemu darvinizmu a schopenhauerovskému pesimizmu. Román Nešťastný Jude kritika napadla ako nemravný a obscénny, preto sa Hardy začal venovať básnickej tvorbe. R. 1898 – 1928 publikoval 8 básnických zbierok, napr. Wessexské básne a iné verše (Wessex Poems and Other Verses, 1898), Básne o minulosti a prítomnosti (Poems of the Past and the Present, 1901), Príležitostné satiry (Satires of Circumstance, 1914) a Zimné slová v rôznych náladách a metroch (Winter Words in Various Moods and Metres, 1928). Hardyho poézia sa vyznačuje moderným, nevyumelkovaným výrazom, najvýraznejšia je intímna lyrika inšpirovaná smrťou manželky Emmy Giffordovej (Gifford, *1840, †1912). Autor romancí a fantázií Pár belasých očí (A Pair of Blue Eyes, časopisecky 1872 – 73, knižne 1873), Štábny trubač (The Trumpet-Major, 3 zväzky, 1880), Dvaja na veži (Two on a Tower, 3 zväzky, 1882), súborov poviedok Wessexské poviedky (Wessex Tales, 1888), Ženské vrtochy (A Group of Noble Dames, 1891; slov. 1948), Malé irónie života (Life’s Little Ironies, 1894), 3-dielnej veršovanej drámy Vladári (The Dynasts, 1904, 1906, 1908) o posledných rokoch napoleonských vojen, drámy Slávna tragédia o cornwallskej kráľovnej z Tintagelu v Lyonesse (The Famous Tragedy of the Queen of Cornwall at Tintagel in Lyonnesse, vydaná 1923, uvedená 1924) a i.

1990 – Harrison, Rex

Harrison [heri-], Rex, Sir, vlastným menom Reginald Carey Harrison, 5. 3. 1908 Huyton, Lancashire, Anglicko – 2. 6. 1990 New York — anglický herec. V divadle debutoval 1924 počas stredoškolského štúdia v Liverpoole. V londýnskych divadlách a vo filme začínal 1930, na Broadwayi 1936. Najväčšie úspechy dosiahol až v zrelom veku, a to najmä postavami v amerických filmoch, napr. Iulia Caesara v Kleopatre (Cleopatra, 1963; Oskar za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe), profesora Henryho Higginsa v muzikáli G. Cukora My Fair Lady (1964; Oscar za najlepší herecký výkon v hlavnej úlohe), pápeža Júlia II. vo sfilmovanom bestselleri I. Stona V službách pápeža (The Agony and the Ecstasy, 1965), dr. Johna Dolittla v muzikáli o vidieckom lekárovi, ktorý rozumie reči zvierat, Pán doktor a jeho zvieratká (Dr. Dolittle, 1967) i v komédii nakrútenej podľa divadelnej hry G. Feydeaua Chrobák v hlave (A Flea in Her Ear, 1968). Ďalšie úlohy stvárnil napr. vo filmoch Veľký zápas (The Great Game, 1930), Citadela (The Citadel, 1938), Dobrodruh (The Rake’s Progress, 1945), Anna a siamský kráľ (Anna and the King of Siam, 1946), Neverne tvoja (Unfaithfully Yours, 1948), Zastrašovanie (The Midnight Lace, 1960), Žltý Rolls-Royce (The Yellow R.-R., 1964), Hrniec s medom (The Honey Pot, 1967), Princ a bedár (The Prince and the Pauper, 1978), Čas umierania (Time to Die / Seven Graves for Rogan, 1983), Anastázia: Annino tajomstvo (Anastasia: The Mystery of Anna, 1986) a i. R. 1989 povýšený do šľachtického stavu.

1951 – Hóman, Bálint

Hóman, Bálint, 29. 12. 1885 Budapešť – 2. 6. 1951 Vác — maďarský historik a politik. R. 1925 – 31 profesor na univerzite v Budapešti; od 1929 člen Maďarskej akadémie vied. Špecializoval sa na dejiny stredoveku. Vydal viacero prác zaoberajúcich sa hospodárskymi dejinami, historiografiou, filológiou ap. Od 30. rokov 20. stor. stúpenec politiky zbližovania s nacistickým Nemeckom. R. 1932 – 38 a 1939 – 42 minister školstva, položil základy jeho neskorších reforiem (8-ročná dochádzka na základných, 4-ročná na stredných a odborných školách). Po obsadení Maďarska nemeckou armádou (1944) emigroval do západnej Európy. Po návrate bol 1946 odsúdený ľudovým súdom pre vojnové zločiny na doživotie, zomrel počas výkonu trestu. Autor publikácií Dejiny uhorských peňazí (Magyar pénztörténet 1000 – 1325, 1916), Peňažné a hospodársko-politické záležitosti Uhorského kráľovstva v dobe Karola Róberta (A magyar királyság pénzügyei és gazdaságpolitikája Károly Róbert korában, 1921), spoluautor 5-zväzkovej práce Dejiny Uhorska (1935 – 39).

1887 – Homola, Bedřich

Homola, Bedřich, 2. 6. 1887 Běleč, dnes súčasť obce Liteň, okres Beroun – 5. 1. 1943 Berlín — český generál. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bojoval na ruskom fronte, v decembri 1915 zajatý. Po krátkom pobyte v zajateckom tábore prešiel na stranu Rusov a stal sa dôstojníkom česko-slovenských légií v Rusku. Zúčastnil sa na bojoch pri Bachmači o sibírsku magistrálu, kde velil severnému úseku. Od júla 1919 výcvikový inšpektor československého vojska na Rusi. Po návrate do ČSR v hodnosti podplukovník vstúpil do Československej armády, 1920 – 21 člen hlavného štábu, 1922 – 23 zástupca veliteľa Vojenskej akadémie v Hraniciach, 1923 – 35 zastával rôzne veliteľské posty (veliteľ pešej divízie, pešieho pluku, pešej brigády). R. 1935 – 39 v hodnosti divízneho generála veliteľ VII. armádneho zboru v Banskej Bystrici. V marci 1939 sa za pomoci podriadených jednotiek pokúsil zabrániť pokusu o roztrhnutie oklieštenej republiky, akcia však bola neúspešná (→ Homolov puč). Počas okupácie žil v ilegalite a spolu s ďalšími dôstojníkmi vytvoril v Prahe odbojovú organizáciu Obrana národa. Po zatknutí generála Josefa Bílého (*1872, †1941) v januári 1940 sa stal jej náčelníkom. Usiloval sa o zjednotenie všetkých zložiek odboja, čoho výsledkom bolo Ústřední vedení odboje domácího (ÚVOD), kde predstavoval vojenskú zložku. Koncom decembra 1941 bol zatknutý gestapom a odvezený do väznice Plötzensee v Berlíne, kde bol popravený. Nositeľ Československého vojnového kríža 1939 (1945) a Radu bieleho leva II. triedy (vojenská skupina; 1998); armádny generál in memoriam (1998).

1899 – Illenčík, Viliam

Illenčík, Viliam, 2. 6. 1899 Spišská Teplica, okres Poprad – 2. 7. 1973 Medellín, Kolumbia — slovenský lesnícky odborník. R. 1926 – 40 pracoval na viacerých lesných správach, 1940 – 45 pôsobil na Odbore lesníckeho a poľnohospodárskeho inžinierstva Slovenskej vysokej školy technickej (v súčasnosti Slovenská technická univerzita) v Bratislave, 1941 – 45 prodekan; 1940 mimoriadny profesor. R. 1945 emigroval do Nemecka, 1948 do Južnej Ameriky, 1955 prednášal na Vysokej škole lesníckej vo Valdivii (Čile), 1959 na Národnej univerzite v Medellíne (Kolumbia). Na Slovensku sa zaoberal zriaďovaním lesov a vypracúval hospodárske programy pre malorozlohové lesné majetky, v Južnej Amerike skúmal dreviny a lesné porasty v tropických a subtropických lesoch a zaslúžil sa o rozvoj tamojšej dendrológie; 1969 emeritný profesor Národnej univerzity v Medellíne.

1988 – Kápúr, Rádž

Kápúr, Rádž, 14. 12. 1924 Péšávar – 2. 6. 1988 Bombaj — indický režisér. Prostredie divadla a filmu mu bolo veľmi blízke, jeho otcom bol Prithvírádž Kápúr (*1906, †1972), divadelný a filmový herec a majiteľ putovného divadla (Prithvího divadlo, 1944 – 60), kde Kápúr začínal ako herec. Neskôr sa stal nezávislým režisérom, producentom (1948 si v Bombaji založil vlastné filmové štúdio) a hercom (spočiatku predovšetkým v úlohách milovníkov). Nakrútil aj niekoľko tragikomických filmov, pri ktorých sa inšpiroval tvorbou Ch. Chaplina a v ktorých hral postavy tulákov. Ako filmový herec a režisér debutoval filmom Oheň (Ág, 1948) v hlavnej úlohe s populárnou herečkou Nargis (*1929, †1981), ktorá účinkovala vo väčšine jeho filmov. R. 1956 stvárnil hlavnú rolu vo svojom filme Pod rúškom noci (Džagté rahó), za ktorú získal 1957 na MFF v Karlových Varoch Veľkú cenu. Ďalej režíroval filmy Obdobie dažďov (Barsát, 1948), Tulák (Avárá, 1951), Sangam (S., 1963), Smutný klaun (Mera nam joker, 1966) a i.

1980 – Kavec, Matúš

Kavec, Matúš, 23. 9. 1898 Rajec, okr. Žilina – 2. 6. 1980 Bratislava — slovenský spisovateľ. R. 1916 – 18 sa zúčastnil 1. svetovej vojny, 1918 absolvoval notársky kurz v Martine a 1919 – 24 pôsobil ako notár vo Veľkom Rovnom. R. 1924 – 32 študoval diaľkovo na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne a na Právnickej fakulte UK v Bratislave, 1924 – 53 pracovník Ústavu robotníckeho nemocenského poistenia v Bratislave, 1948 bol krátko väznený, 1953 – 54 mzdový účtovník v Žiline, 1954 – 58 vedúci technického kabinetu Agroprojektu v Bratislave.

Jeho prínosom do modernej slovenskej literatúry bolo zobrazenie osudov drotárov v románe Svetom moje, svetom... (1926) publikovanom časopisecky, v próze V rudých hmlách (1930) a v najvýznamnejšom románe Grapy (1936). Autor spoločensko-psychologických románov Kuvik na plote (1935) a Nezamestnaný (1935) z úradníckeho prostredia v Bratislave, dobrodružného románu so špionážnou zápletkou Návrat na hole (1938, knižne 1946) a autobiografického cyklu čŕt pre mládež Svetlonos (1973).