Výročia

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

1989 – Ailey, Alvin

Ailey [ejli], Alvin, 5. 1. 1931 Rogers, Tex. – 1. 12. 1989 New York — americký černošský tanečník, choreograf a pedagóg. Predstaviteľ černošského javiskového džezového tanca, v ktorom spojil prvky klasického baletu, moderného tanca a blues. Vedúca osobnosť Alvin Ailey American Dance Theater založeného 1958. Choreografie: Revelations (1960), Reflection in D (1964), Masekela Language (1969), The River (1970), Cry (1971), Mass (1972), Night Creature (1975) a i.

1935 – Allen, Woody

Allen [elen], Woody, vlastným menom Allan Stewart Konigsberg, 1. 12. 1935 New York — americký scenárista, režisér, filmový a divadelný herec, producent, komik, poviedkar, esejista, dramatik a hudobník. Začínal v 60. rokoch 20. stor. ako kabaretiér nočných klubov v Greenwich Village, ako herec a scenárista debutoval vo filme Čo je nové, mačička? (What’s New, Pussycat?, 1965). Jeho prvé filmy Vezmi peniaze a utekaj (Take the Money and Run, 1969), Banány (Bananas, 1971), Všetko, čo ste chceli vedieť o sexe, ale báli ste sa opýtať (Everything You Always Wanted to Know about Sex but Were Afraid to Ask, 1972), Spáč (Sleeper, 1973) a i. boli väčšinou situačné komédie čerpajúce motívy aj z nemej grotesky. Zahral si v nich postavy nesmelých, zakomplexovaných a smoliarskych mužov. V pol. 70. rokov 20. stor. prešiel od bláznivých komédií k nostalgickým, autobiograficky ladeným výpovediam s dôrazom na medziľudské vzťahy a existenciálne i morálne problémy súčasných amerických intelektuálov: Annie Hallová (Annie Hall, 1977, Oscar za najlepší film, réžiu a pôvodný scenár), Manhattan (1979), Purpurová ruža z Káhiry (The Purple Rose of Cairo, 1985), Hana a jej sestry (Hannah and Her Sisters, 1986, Oscar za najlepší pôvodný scenár, 1987), September (1987), Zločiny a poklesky (Crimes and Misdemeanors, 1989), Manželia a manželky (Husbands and Wives, 1992), Strely nad Broadwayom (Bullets over Broadway, 1994) a i. Začiatkom 21. stor. zaujal trilógiou, ktorou sa usiloval vystihnúť genius loci troch európskych metropol: Vicky Cristina Barcelona (2008), Polnoc v Paríži (Midnight in Paris, 2011, Oscar za najlepší pôvodný scenár, 2012) a Do Ríma s láskou (To Rome with Love, 2012).

Autor štyroch zbierok poviedok: Vyrovnať si účty (Getting Even, 1971), Bez peria (Without Feathers, 1975), Vedľajšie príznaky (Side Effects, 1980), Číra anarchia (Mere Anarchy, 2007).

1920 – Blanár, Vincent

Blanár, Vincent, 1. 12. 1920 Hul, okres Nové Zámky – 27. 9. 2012 Bratislava — slovenský jazykovedec. R. 1943 – 58 pedagóg na Filozofickej fakulte UK, 1961 – 90 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, 1995 – 2005 učil na Pedagogickej fakulte UK; 1965 DrSc., 1992 profesor. V jeho široko zameranej výskumnej činnosti (od spisovnej slovenčiny po dialektológiu) zaujíma najvýznamnejšie miesto teória výskumu vlastných mien, ako aj historická a všeobecná lexikológia. Originálne metodologické prístupy z oblasti sémantiky a semiotiky predstavoval na analýze bohatého historického materiálu z dejín slovenčiny, pričom ich využíval aj na vybudovanie porovnávacieho výskumu slovanských jazykov v oblasti historickej lexikológie.

Najvýznamnejšie práce: Zo slovenskej historickej lexikológie (1961), Lexikálno-sémantická rekonštrukcia (1984), Porovnávanie lexiky slovanských jazykov z diachrónneho hľadiska (1993), Teória vlastného mena (1996). Zúčastňoval sa na koncipovaní a redigovaní Historického slovníka slovenského jazyka (1991 – 2008).

1929 – Chovanec, Dušan

Chovanec, Dušan, 1. 12. 1929 Turzovka, okres Čadca – 7. 4. 2017 Zvolen — slovenský drevársky odborník. R. 1953 – 58 pôsobil v Lesoprojekte Zvolen, 1959 – 62 vo Výskumnom ústave pri Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) a 1963 – 97 na Drevárskej fakulte TU vo Zvolene; 1989 profesor. Zaoberal sa najmä štruktúrou a chybami dreva, spolupracoval pri tvorbe noriem súvisiacich s drevnou surovinou listnatého dreva, napr. navrhol objektívnejšie kritériá posúdenia kvality dreva listnatých drevín a jeho efektívnejšieho využitia v drevárskom a celulózovo-papiernickom priemysle. Autor a spoluautor viacerých odborných správ, učebných textov, monografií, vedeckých článkov a vysokoškolskej učebnice Štruktúra a vlastnosti dreva (dve vydania, 1993 a 1997). R. 1990 mu bol Úradom pre objavy a vynálezy v Prahe uznaný objav Blanitá upchávka na rebríčkovej perforácii ciev brezy.

1968 – Haas, Hugo

Haas [hás], Hugo, 18. 2. 1901 Brno – 1. 12. 1968 Viedeň, pochovaný v Brne — český herec a režisér. Študoval na konzervatóriu v Brne, kde začínal ako herec v divadle. Od 1924 pôsobil v Prahe v Divadle na Vinohradech, od 1929 člen Národného divadla. R. 1939 emigroval pred nacizmom do USA, kde sa uplatnil na Broadwayi i v Hollywoode. R. 1961 sa vrátil do Európy, rok žil v Ríme, potom vo Viedni. R. 1963 navštívil pri príležitosti 80. výročia Národného divadla v Prahe Československo, z tejto návštevy režiséri V. Sís a J. Vaniš nakrútili dokumentárny film Návšteva. Vo filme sa objavil prvý raz 1925 a po niekoľkých epizódnych úlohách sa stvárnením postavy židovského obchodníka a fanatického fanúšika S. K. Slavie Praha Richarda Načeradca vo filme S. Innemanna Muži v ofsajdu (1931) stal jedným z najvýznamnejších československých filmových hercov. Neskôr vytváral typy dobrosrdečných, slušných a láskavých mužov, ktorí mali pochopenie pre slabosti iných, ako aj inteligentných mužov s akademickým vzdelaním, ktorých životná nepraktickosť a roztržitosť hraničili až so slabomyseľnosťou. Významným dielom v českej kinematografii je jeho adaptácia divadelnej hry K. Čapka Bílá nemoc (1937), na ktorej sa podieľal scenáristicky i režijne a stvárnil v ňom aj hlavnú úlohu doktora Galéna. V emigrácii vytvoril v New Yorku v divadelnom spracovaní drámy L. N. Tolstého Vojna a mier (réžia E. Piscator) postavu Pierra Bezuchova. Vo filme stvárnil napr. postavu kardinála Barberiniho vo filme Galileo Galilei (1947, scenár a réžia B. Brecht), v dráme Pick Up (1951), ktorú aj režíroval, hlavnú tragickú postavu ohluchnutého železničiara podvádzaného mladou ženou (film patril v USA k jeho najlepším). R. 1952 režíroval film Únik (Escape), v ktorom je zachytený jeho útek pred nacistami z Československa. Ďalšie filmy: Josef Kajetán Tyl (1925), Madla z cihelny (1933), Život je pes (1933), Poslední muž (1934), Ať žije nebožtík (1935), Švadlenka (1936), Velbloud uchem jehly (1936, aj réžia), Mravnost nade vše (1937), Co se šeptá (1938, aj réžia), Pani Parkingtonová (Mrs. Parkington, 1944), Zvon pre Adano (A Bell for Adano, 1945), Žiarlivosť (Jealousy, 1945), Severozápadné stanovište (Northwest Outpost, 1947), Dievča na moste (Girl on the Bridge, 1951, aj réžia), Návnada (Bait, 1954, aj réžia), Zrodená pre lásku (Born to Be Loved, 1959), Sused (Der Nachbar, 1966, aj scenár a réžia), Bláznivý nápad (Verrückt, aj scenár a réžia) a i.

1942 – Hatala, Milan

Hatala, Milan, 1. 12. 1942 Bratislava — slovenský tanečník a baletný majster, otec Gregora Hatalu. Absolvent Tanečného konzervatória v Bratislave (pedagogička E. Jaczová). R. 1962 – 66 člen Baletu SND, od 1966 žije mimo územia Slovenska. R. 1966 – 69 a 1971 – 73 člen baletu Theater an der Wien, 1969 – 71 baletného súboru v Johannesburgu, od 1973 sólista, od 1984 baletný majster baletu Viedenskej štátnej opery.

1135 – Henrich I.

Henrich I., nazývaný Beauclerc (Krásny vzdelanec), 1068 Selby – 1. 12. 1135 Lyons-la-Forêt (pri Rouene) — anglický kráľ (od 1100), najmladší syn Viliama I. Dobyvateľa, otec Matildy Normanskej, starý otec Henricha II. Plantageneta. Na trón nastúpil po smrti svojho brata Viliama II. Ryšavého (Rufus). Pri korunovácii vydal Chartu, v ktorej sa o. i. zaviazal dodržiavať staré anglosaské zákony. Za manželku si vzal Editu (*1081, †1118), dcéru škótskeho kráľa Malcolma III. Canmora z domáceho anglosaského kráľovského rodu, čo napomohlo splynutie normanskej a anglosaskej krvi. R. 1106 v bitke pri Tinchebray zvíťazil nad svojím najstarším bratom, normanským vojvodom Róbertom II. Courteheusom, ktorého uväznil, a podrobil si Normandiu. Ústrednú kráľovskú moc upevnil vytvorením kráľovských súdnych dvorov (kráľovská porota), kodifikoval anglosaské a normanské právo, vybudoval finančnú správu. Založil ako vládnu inštitúciu kráľovskú radu, ktorá sa stala zárodkom neskoršieho parlamentu. Bol považovaný za vzdelaného a spravodlivého panovníka.

1997 – Herényi, Milan

Herényi [-ňi], Milan, 17. 8. 1923 Gbely, okr. Skalica – 1. 12. 1997 Bratislava — slovenský tanečný pedagóg, manžel A. Herényiovej. Žiak M. Vasilevy a Ľ. P. Pančeva. Od 1948 člen, 1949 – 64 sólista, 1957 – 60 umelecký šéf Baletu SND. Od 1964 pôsobil v oblasti osvety. Popri tanečnej technike uplatnil v titulných, hlavných a sólových postavách i herecký talent ako Milan (Morská panna, 1948), ThybaldMerkucio (Romeo a Júlia, 1949, 1954), Franz (Coppélia, 1950), Abderam (Raymonda, 1950), Princ (Popoluška, 1951), Filip Jérome (Plamene Paríža, 1952), Nurali (Bachčisarajská fontána, 1953), Rotbart (Labutie jazero, 1953), Hilarion (Giselle, 1956), v baletoch pre deti ako Krajčír Ihlička (Z rozprávky do rozprávky, 1956), Doktor Jajbolí (1962) a i.

1925 – Hlinka, Jozef

Hlinka, Jozef, 1. 12. 1925 Valaská Belá, okres Prievidza – 27. 5. 1992 Bratislava — slovenský historik a numizmatik. R. 1953 – 56 pôsobil na pedagogickej škole v Prešove, 1956 – 58 v Krajskom múzeu v Prešove. R. 1958 – 91 vedúci numizmatického oddelenia SNM v Bratislave, autor prvej stálej numizmatickej zbierky SNM. Spoluzakladateľ a od 1970 dlhoročný predseda Slovenskej numizmatickej spoločnosti. Autor viacerých monografií a štúdií z odboru numizmatika, napr. Bratislavské korunovačné medaily a žetóny (1966) a Vývoj peňazí a medailí na Slovensku (1970), spoluautor prác Nálezy stredovekých a novovekých mincí na Slovensku (1968) a Peniaze v našich dejinách (1976).

1968 – Honty, Tibor

Honty, Tibor, 9. 5. 1907 Krompachy – 1. 12. 1968 Praha — slovenský fotograf a fotoreportér pôsobiaci v Čechách.

Od 1933 žil v Prahe, 1933 – 43 pracoval v oddelení hĺbkotlače v Neubertovom grafickom závode (od 1935 ako retušér). R. 1945 začal samostatne pracovať ako fotograf, 1948 spoluzakladal sekciu fotografie Spolku výtvarných umelcov Mánes. V ranej tvorbe bol ovplyvnený sociálnou fotografiou, od 1935 sa začal venovať fotografovaniu plastiky, ktorá predstavuje hlavný tematický okruh jeho tvorby. Od začiatku 40. rokov 20. stor. sa v jeho voľnej tvorbe prejavil vplyv českej surrealistickej fotografie (J. Štyrský, Miroslav Hák), vytvoril množstvo imaginatívnych fotografií. Významnú časť jeho tvorby predstavuje dokumentárna fotografia. Vytvoril cykly fotografií Zo starého cintorína (1942), Náhodné stretnutia (od 1944), Zo starého židovského cintorína (1952) a Z ciest za gotickou plastikou na Slovensku (1967), ilustroval publikácie Aristide Maillol. Die Pomona (1961) a Gotická plastika na Slovensku (1972, text J. Homolka).

1930 – Jensen-Klint, Peder Vilhelm

Jensen-Klint, Peder Vilhelm, 21. 6. 1853 Mineslyst, ostrov Sjælland – 1. 12. 1930 Kodaň — dánsky architekt, maliar a teoretik výtvarného umenia, otec K. Klinta. Študoval stavebné inžinierstvo a maľbu na akadémii v Kodani. Venoval sa najmä architektúre a úžitkovej tvorbe (navrhoval keramiku, nábytok, náhrobky a i.). Spoluzakladateľ viacerých umeleckých združení v oblasti architektúry a umeleckých remesiel. Zohral významnú úlohu v kultúrnom živote v Dánsku, a to najmä pri presadzovaní myšlienok ranej moderny. V tvorbe sa odvrátil od prevládajúceho súdobého akademizmu, pričom sa inšpiroval najmä tradičnými dánskymi umeleckými remeslami a stavebnými tradíciami, v architektúre aj dánskou gotikou, inovoval používanie tehly, ktorá bola tradičným stavebným materiálom dánskej architektúry. Usiloval sa vytvoriť moderný architektonický štýl inšpirovaný tradičnou dánskou regionálnou architektúrou, pričom ovplyvnil vývin dánskej architektúry v 1. polovici 20. stor. Navrhoval rodinné domy i sakrálne stavby. K jeho najvýznamnejším dielam patria kostoly Grundtvigskerken (projekt 1913, realizácia 1921 – 40) a Betlehemskirken (projekt 1930, realizácia 1935 – 37) v Kodani.

1918 – Kaffková, Margit

Kaffková (Kaffka), Margit (Emília Johanna), 10. 6. 1880 Nagykároly (rum. Careii Mari), dnes Carei, Rumunsko – 1. 12. 1918 Budapešť — maďarská spisovateľka a publicistka. Prvá významná maďarská autorka, členka skupiny spisovateľov združených okolo časopisu Nyugat (Západ). V autobiografickom románe Farby a roky (Szinek és évek, 1912; slov. 1972) zobrazila rozpadávajúci sa svet provinčnej šľachty a problematiku žien, v románe Máriine roky (Mária évei, časopisecky 1912, knižne 1913) nový typ nezávislej ženy a v románe Mravenisko (Hangyaboly, 1917; slov. 1977) prostredie kláštornej školy. Autorka básnických zbierok Verše (Versek, 1903) a Cestou života (Az élet útján, 1918), zbierky poviedok Tiché krízy (Csendes válságok, 1909) a i.

1923 – Kalivoda, Robert

Kalivoda, Robert, 1. 12. 1923 Praha – 6. 12. 1989 Nová Ves pod Pleší, okres Příbram — český filozof. R. 1945 – 49 študoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, od 1954 pôsobil vo Filozofickom ústave ČSAV v Prahe; 1953 DrSc. Počas Pražskej jari vstúpil do politiky a predstavil model tzv. samosprávneho socializmu, po okupácii Československa vojskami štátov Varšavskej zmluvy bol profesionálne diskriminovaný a bola mu znemožnená akákoľvek verejná činnosť; 1970 musel opustiť Filozofický ústav ČSAV a až do svojho predčasného penzionovania (1974) pôsobil v Pedagogickom ústave ČSAV.

V práci Moderní duchovní skutečnost a marxismus (1968, preložená do viacerých jazykov) sa usiloval o syntézu marxizmu, psychoanalýzy a štrukturalizmu. Inšpirovaný českým surrealizmom vytvoril koncepciu tzv. nerepresívnej sublimácie, ktorá vychádzala z ľudskej prirodzenosti (antropologické konštanty) a spočívala v špecifickej dialektike sexu a hladu a v ich sublimáciách (Kalivoda korigoval jednostranné chápanie antropológie založenej len na predmetnej pracovnej aktivite človeka). V diele analyzuje aj pojem slobody a v súvislosti s ním definuje historickú úlohu marxizmu ako ideológie umožňujúcej naplno uplatniť tvorivý potenciál človeka. V práci Emancipace a utopie (1986) položil základy svojej emancipačnej antropológie, podľa ktorej cieľom utopického dejinného emancipačného zápasu nemá byť komunizmus, ale totálny humanizmus. Bol aj filozofickým interpretom husitstva napr. v prácach Husitská ideologie (1961) a Husitská epocha a J. A. Komenský (1992, zostavená z Kalivodovej pozostalosti).

1751 – Kellgren, Johan Henric

Kellgren, Johan Henric, 1. 12. 1751 Floby, provincia (län) Västra Götaland – 20. 4. 1795 Štokholm — švédsky básnik, literárny kritik a novinár. Pochádzal z rodiny protestantského kňaza, po štúdiách na Kráľovskej akadémii v Turku vo Fínsku, ktorá bolo centrom osvietenstva, prednášal latinskú literatúru. R. 1777 odišiel do Štokholmu, 1778 sa stal členom umeleckej spoločnosti Utile dulci a prispievateľom a neskôr aj editorom osvietenského časopisu Stockholms Posten, ktorý sa stal platformou snáh o pozdvihnutie švédskej literatúry na európsku úroveň. Pôsobil ako knihovník a neskôr tajomník kráľa Gustáva III., od 1786 člen novozaloženej Švédskej akadémie.

Významná literárna osobnosť tzv. gustaviánskej epochy a predstaviteľ osvietenstva. Debutoval 1773 rokokovo ladenými erotickými básňami, popularitu si však získal satirickou poémou Môj výsmech (Mina löjen, 1778), v ktorej odsúdil dobové predsudky a povery. V básni Naše omyly (Våra villor, 1780) poukázal na úsilie zakryť egoizmus, ktorý považoval za skutočnú hybnú silu ľudského konania. V 80. rokoch 18. stor. napísal viacero veršovaných drám na témy, ktoré navrhol Gustáv III., výsledkom ich spolupráce je napr. libreto k úspešnej národnej opere Gustáv Vasa (Gustaf Wasa, 1786; hudba Johann Gottlieb Naumann, *1741, †1801). V alegorickej ságe Nepriatelia svetla (Ljusets fiender, 1792) sa prihlásil k švédskemu klasicizmu a osvietenstvu, súčasne však opísal ich krízu, ktorá súvisela s Francúzskou revolúciou a s obmedzením tlačovej slobody po zavraždení Gustáva III. V poéme Nové stvorenie alebo Svet predstavivosti (Den nya skapelsen eller Inbillningens värld, 1789) v duchu romantizmu oslávil silu fantázie a lásky, podobný charakter má aj poéma Kristíne (Till Christina, 1790). V aforizmoch Filozof na hradskej ceste alebo slobodné myšlienky v literatúre (Filosofen på landsvägen eller fria tankar i litteratur, 1792) zobrazil problémy vtedajšej doby.

1934 – Kirov, Sergej Mironovič

Kirov, Sergej Mironovič, vlastným menom S. M. Kostrikov, 27. 3. 1886 Uržum, Kirovská oblasť – 1. 12. 1934 Leningrad, dnes Petrohrad, pochovaný v Moskve — sovietsky revolucionár a politik. Po absolvovaní technického inštitútu v Kazani pôsobil od 1904 v Tomsku, kde vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (1905 sa pripojil k jej boľševickej frakcii). Počas ruskej revolúcie 1905 – 07 väznený, 1909 sa stal vodcom boľševickej organizácie vo Vladikavkaze, 1909 – 17 pracoval pre tamojšie noviny Terek (začal používať pseudonym Kirov podľa Kýra II. Veľkého). Po Februárovej revolúcii 1917 sa stal členom vladikavkazského sovietu. Účastník Októbrovej revolúcie 1917 v Petrohrade, po návrate do Vladikavkazu stál na čele oblastného sovietu, ktorého cieľom bolo presadiť sovietsku moc na severnom Kaukaze. Zúčastnil sa občianskej vojny v Rusku 1918 – 20, od 1919 člen Revolučnej vojenskej rady južnej skupiny vojsk Červenej armády, jeden z organizátorov a veliteľov obrany Astrachánu. R. 1920 ako splnomocnený zástupca Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) viedol v Rige mierové rokovania s Poľskom. Prispel k nastoleniu sovietskej moci v Azerbajdžane (1921 – 25 tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu) a 1921 v Gruzínsku, bol jedným zo zakladateľov Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (1922). Od 1926 prvý tajomník Leningradského oblastného výboru KSSZ. Spočiatku (po smrti V. I. Lenina) lojálne podporoval J. V. Stalina a zúčastnil sa boja s tzv. trockistickou opozíciou; o. i. v rámci kolektivizácie poľnohospodárstva organizoval presídľovanie rodín, ktoré boli označené za kulacké. Od 1930 člen politbyra ÚV KSSZ a od 1934 tajomník ÚV KSSZ. V tomto období po prehodnotení svojich názorov sa usiloval o zmiernenie režimu, nesúhlasil s politickými represáliami a varoval pred stratou kontaktu straníckeho vedenia s reálnym životom pracujúcich. Bol zastrelený v Smoľnom paláci, jeho smrť poskytla zámienku na rozpútanie vnútrostraníckych čistiek. Súčasne bol iniciovaný kult Kirovovej osobnosti, podľa neho boli nazvané viaceré mestá, ulice, továrne ap. Rozhodnutia Najvyššieho súdu z 1990 a 2004 na základe opakovaného preverenia prípadu nepotvrdili dlhoročnú teóriu o politickej vražde Kirova na príkaz Stalina.

1898 – Kniezsa, Štefan

Kniezsa [-ža], Štefan, aj István, 1. 12. 1898 Trstená, okres Tvrdošín – 15. 3. 1965 Budapešť — maďarský jazykovedec a slavista slovenského pôvodu. Od 1924 študoval slovanskú a maďarskú filológiu na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti, absolvoval študijné pobyty v Berlíne (1928) a v Poľsku (1930 – 31, 1934 – 35). R. 1930 – 40 pracoval v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti, od 1940 profesor slavistiky v Kluži v Rumunsku, od 1941 vedúci katedry slavistiky na filozofickej fakulte univerzity v Budapešti. R. 1939 člen korešpondent, 1947 riadny člen Maďarskej akadémie vied, od 1953 predseda Maďarskej jazykovednej spoločnosti.

Vo vedeckej práci sa zaoberal historickou onomastikou, toponomastikou a slovanskými jazykovými prvkami v maďarčine. Autor knižných publikácií Jazyk Slovanov v Zadunajsku pred príchodom Maďarov (A honfoglalás előtti szlávok nyelve a Dunántúlon, 1952), Slovanské slová v maďarčine (A magyar nyelv szláv jövevényszavai, 1955), Sústava maďarských a slovenských rodinných mien (A magyar és szlovák családnevek rendszere, 1965) a vydania stredovekých českých listín zo starého Uhorska (Magyarországi szláv nyelvemlékek I, 1952), ktorá má dokumentárny význam z hľadiska výskumu dejín spisovnej češtiny a slovenčiny. Redigoval odborné jazykovedné časopisy (1948 – 49 Études slaves et roumaines, od 1955 Studia Slavica).

1928 – Knudsen, Gunnar

Knudsen, Gunnar, vlastným menom Aanon Gunnerius Knudsen, 19. 9. 1848 Saltrød pri Stokkene, dnes súčasť Arendalu – 1. 12. 1928 Borgestad pri Gjerpene, dnes Skien — nórsky politik. Pochádzal z meštianskej rodiny, študoval v Skiene a na technickej škole vo švédskom Göteborgu. Počas pobytu v Škótsku (1870 – 71) sa oboznámil s britským sociálnym liberalizmom a stal sa jeho propagátorom. Podnikateľ (gründer) v lodiarstve a v energetike, angažoval sa vo vedení hospodárskych organizácií (Lodiarskeho spolku, Rederforbundet, a Nórskeho roľníckeho spolku, Landmandsforbund). Politickú kariéru začal 1886 ako zástanca pravice, no záujem o sociálnu politiku ho priviedol do Liberálnej strany (Venstre, 1909 – 27 predseda), ktorú opakovane zastupoval v nórskom parlamente – Stortingu (1892 – 97, 1900 – 03, 1906 – 09, 1913 – 21). R. 1903 viedol ministerstvo poľnohospodárstva, od júna 1903 minister financií. Hoci sa podieľal na zahraničnopolitickej emancipácii Nórska, po vyhlásení samostatnosti (jún 1905) ako jeden z mála rozhodných republikánov spočiatku ustúpil do úzadia, vzápätí sa však stal ministrom financií, 1908 – 10 a 1913 – 20 ministerský predseda (súčasne viedol aj rezorty financií a poľnohospodárstva). Presadil zásadné sociálne reformy (verejné nemocenské poistenie), ich pokračovaniu však zabránilo vypuknutie 1. svetovej vojny, počas ktorej sa prioritou stala obrana nórskej neutrality. Zásluhou Knudsena bol po skončení vojny (1919) v Nórsku zavedený osemhodinový pracovný čas.

1903 – Kobajaši, Takidži

Kobajaši, Takidži, 1. 12. 1903 Odate, prefektúra Akita – 20. 2. 1933 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej proletárskej literatúry. Istý čas pracoval ako bankový úradník, neskôr sa začal profesionálne venovať literatúre, aktívne pracoval v odborovom a robotníckom hnutí a organizoval niekoľko štrajkov (1927). Debutoval prózou 15. marec 1928 (Senkjúhjaku nidžúhačinen sangacu džúgoniči, 1928) vydanou v časopise Senki, v ktorej zobrazil udalosti spojené so zatýkaním ľavicových aktivistov na území celého Japonska, cenzúrou však bola zakázaná. V dokumentárnoreportážnom románe Loď na kraby (Kani kósen, 1929; česky 1947; sfilmovaný 1959, réžia So Jamamura, a 2009, réžia Sabu, vlastným menom Hirojuki Tanaka), ktorý bol japonskou kritikou považovaný za najlepšie dielo proletárskej literatúry, opísal vzburu robotníkov na japonskej rybárskej a konzervárenskej lodi v Ochotskom mori a jej násilné potlačenie; po vydaní bol cenzúrou zakázaný. Autor románu Neprítomný pán (Fuzai džinuši, 1929) o neľudských podmienkach života roľníkov na ostrove Hokkaido. Po vstupe do komunistickej strany (1930) bol za svoje aktivity prenasledovaný, po poslednom zatknutí zomrel počas vypočúvania.