Výročia

Zobrazené heslá 1 – 18 z celkového počtu 18 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

2004 – Abelson, Philip Hauge

Abelson [ejbelsn], Philip Hauge, 27. 4. 1913 Tacoma, Wash. – 1. 8. 2004 Bethesda, Md. — americký fyzikálny chemik, jadrový fyzik, molekulárny biológ a geochemik. R. 1946 – 78 pôsobil v Carnegie Institute of Technology vo Washingtone (1971 – 78 jeho prezident). R. 1940 pripravil spolu s E. M. McMillanom (bombardovaním 238U neutrónmi) prvý transurán, prvok s protónovým č. 93, neskôr nazvaný neptúnium. Vypracoval metódu separácie 238U a 235U a prípravy fluoridu uránového, čo umožnilo vyvinúť atómovú bombu (→ jadrová bomba). Neskôr sa zaoberal použitím rádioaktívnych izotopov v molekulárnej biológii, študoval biosyntézu v baktériách Escherichia coli a vývoj mäkkýšov analýzou aminokyselín vo fosíliách. R. 1962 – 84 editor časopisu Americkej spoločnosti pre rozvoj vedy Science.

1926 – Adam, Theo Siegfried

Adam, Theo Siegfried, 1. 8. 1926 Drážďany — nemecký spevák (bas) a režisér. Spievať začal v drážďanskom chlapčenskom zbore, jeho učiteľom bol Rudolf Dittrich (*1861, †1919). Od 1949 člen Štátnej opery v Drážďanoch, od 1953 v Berlíne a v Štátnom divadle vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1952 hosť festivalu Bayreuther Festspiele, kde do 1980 vytvoril viaceré vrcholné wagnerovské postavy (Wotan, Prsteň Nibelungov; Sachs, Majstri speváci norimberskí). K jeho hlavným úlohám ďalej patrili napr. Figaro (Figarova svadba), Leporello (Don Giovanni) a Ochs (Gavalier s ružou), vynikajúci interpret aj piesňovej a vokálno-orchestrálnej tvorby. R. 2006 svoju spevácku kariéru ukončil. Venoval sa aj pedagogickej činnosti.

1996 – Aidíd, Muhammad Farah

Aidíd, Muhammad Farah, 15. 12. 1934 Beledweyne – 1. 8. 1996 Mogadišo (zastrelený pri vojenskej zrážke) — somálsky politik, generál, dočasný (interim) somálsky prezident (jún 1995), prezident politickej strany Zjednotený somálsky kongres – Somálska národná aliancia (United Somali Congress – Somali National Alliance, UNC), vodca hlavnej ozbrojenej frakcie. V 50. rokoch 20. stor. šéf koloniálnej polície v Mogadiše, v 60. rokoch veliteľ štábu, začiatkom 70. rokov vo väzení, neskôr vojenský poradca prezidenta – diktátora M. Siada Barrého. Pripojil sa k opozícii, 1991 sa podieľal na zvrhnutí režimu Siada Barrého, po ktorom vypukla občianska vojna. Po rozkole v UNC v januári 1991 obsadil Mogadišo, 1992 – 95 viedol boje proti mierovej operácii OSN Obnovená nádej (modré prilby). V júni 1995 prívržencami zvolený za dočasného prezidenta celého Somálska (za prezidenta sa dal vyhlásiť aj vodca hlavnej opozičnej ozbrojenej frakcie Alí Mahdí Muhammad).

1714 – Anna Stuartová

Anna Stuartová, 6. 2. 1665 Londýn – 1. 8. 1714 Kensington, Londýn — anglická a škótska kráľovná (od 1702, od 1707 Veľkej Británie), dcéra Jakuba II. a Anny Hydovej (*1637, †1671), manželka Juraja Dánskeho (*1653, †1708). Počas Slávnej revolúcie 1688 podporovala Viliama III. Oranžského. Za jej vlády prebiehala vojna o španielske dedičstvo a vnútropolitický zápas medzi whigovcami a toryovcami. Anna Stuartová odmietala stratégiu toryovcov, ktorí chceli ťažisko bojov preniesť na more, kým whigovci uprednostňovali boj na pevnine. Predlžovanie vojny viedlo k rastu nespokojnosti, 1713 bol uzatvorený Utrechtský mier. Za jej vlády bol 1707 zlúčený anglický a škótsky parlament a bolo vytvorené Kráľovstvo Veľkej Británie.

2009 – Aquinová, Corazon

Aquinová [aki-] (Aquino), (Maria) Corazon, prezývaná Cory, 25. 1. 1933 Manila – 1. 8. 2009 tamže — filipínska politička, prezidentka 1986 – 92. Pochádzala z bohatej politicky význačnej rodiny. Do politiky vstúpila 1983 po zavraždení manžela, opozičného politika Benigna Aquina (*1932, †1983), ako vodkyňa opozície a vo februári 1986 zvíťazila v prezidentských voľbách nad úradujúcim prezidentom diktátorom F. E. Marcosom. Napriek neregulárnosti volieb (zmanipulované v prospech Marcosa) ju za podpory jej stúpencov, katolíckej cirkvi a časti armády parlament potvrdil 25. 2. 1986 (krátko pred Marcosovým útekom z Filipín) vo funkcii prezidentky. Musela čeliť nepretržitým protestom najmä proti hospodárskej politike a masovej chudobe. R. 1992 už nekandidovala.

1898 – Arany, László

Arany [-raň], László, 24. 3. 1844 Salonta, Rumunsko – 1. 8. 1898 Budapešť — maďarský básnik, esejista, zberateľ ľudových rozprávok. Syn J. Aranya. Vo veršovanom románe Hrdina preludov (A délibábok hőse, 1872) vyjadril dezilúziu a skepticizmus nad maďarskými pomermi v Uhorsku a kritiku oblomovčiny maďarskej džentry neschopnej uskutočniť svoje ideály.

1922 – Bánki, Donát

Bánki, Donát, 6. 6. 1859 Bakonybánk – 1. 8. 1922 Budapešť — maďarský technik, konštruktér a vynálezca. Profesor na technike v Budapešti. R. 1893 (spolu s Jánosom Csonkom, *1852, †1939) skonštruoval karburátor, 1894 zážihový spaľovací motor a 1917 vodnú turbínu známu ako Bánkiho turbína.

2011 – Barstow, Stan

Barstow [bárstou], Stan, 28. 6. 1928 Horbury – 1. 8. 2011 Baglan, Wales — anglický spisovateľ. Úspech dosiahol prvým románom Niečo ako láska (A Kind of Loving, 1960; slov. 1966; sfilmovaný 1962, réžia J. Schlesinger). Písal romány, a to najmä z robotníckeho prostredia, napr. Zúrivý pokoj (A Raging Calm, 1968), Ten pravý koniec (The Right True End, 1976), Bratov príbeh (A Brother’s Tale, 1980), autor poviedok i adaptácií pre rozhlas a televíziu.

1858 – Barth, Paul

Barth [bart], Paul, 1. 8. 1858 Baruthe – 30. 9. 1922 Lipsko — nemecký filozof a pedagóg, od 1897 profesor na univerzite v Lipsku. Zakladateľ nemeckej sociológie a sociológie výchovy. Pedagogický výskum rozšíril o filozoficko-psychologický, ale najmä o sociologický rozmer. Usiloval sa aj o rozšírenie mravnej výchovy v školách. Podľa Bartha je výchova založená na sociálnom (spoločenskom) princípe podobne ako mravnosť, a vznikla v spoločenskom živote. Bez ľudského spoločenstva by výchova neexistovala, preto spoločnosť musí formovať deti a mládež, ktorých budúce úspechy budú závisieť od vzájomnej interakcie alebo od ich pôsobenia na iných ľudí. Výchova sa tak stáva nástrojom udržania a ďalšieho pokračovania spoločnosti. Barth zostavil nový pedagogický systém, ktorého zásady opísal v rozsiahlom syntetickom diele Základy náuky o výchove a vyučovaní (Elemente der Erziehungs- und Unterrichtslehre, 1906). V práci Dejiny výchovy z pohľadu sociológie a humanitných vied (Die Geschichte der Erziehung in soziologischer und geistesgeschichtlicher Beleuchtung, 1911) uplatnil sociálno-historický prístup k dejinám pedagogiky. Autor kritických dejín teórií o spoločnosti Filozofia dejín ako sociológia (Die Philosophie der Geschichte als Soziologie, 1879) a práce Etické vedenie mládeže – základy systematickej výučby morálky (Ethische Jugendführung - Grundzüge zu einem systematischen Moralunterricht, 1919).

2001 – Chalupová, Zuzana

Chalupová, Zuzana, 15. 2. 1925 Kovačica, Srbsko – 1. 8. 2001 Belehrad, Srbsko — insitná maliarka slovenského pôvodu, spoluzakladateľka a popredná predstaviteľka kovačických insitných maliarov v Srbsku.

Maľovala žánrové scény z každodenného života slovenskej komunity v Kovačici (domáce práce, práce na poli, slávnosti, hry). V jej pestrofarebných maľbách dominujú deti a aj dospelí ľudia majú detské tváre s ružovými líčkami. Vystavovala v mnohých zahraničných galériách (Paríž, Bonn, Ženeva, New York, Londýn, Viedeň, Rím, Montreal, Tokio, Jeruzalem, Brusel, Bratislava, Sevilla). V 2. polovici 70. rokov 20. stor. začala spolupracovať aj s UNICEF-om. Nositeľka viacerých významných ocenení, napr. slovenského Radu bieleho dvojkríža III. triedy (2000).

1913 – Ellenberg, Heinz

Ellenberg, Heinz, 1. 8. 1913 Harburg (dnes časť Hamburgu) – 2. 5. 1997 Göttingen — nemecký botanik a geobotanik. Pôsobil na univerzitách v Hohenheime, 1958 – 66 v Zürichu, 1966 – 81 v Göttingene. Zaoberal sa najmä ekológiou rastlín, študoval vznik a vývoj rastlinných spoločenstiev vo vzťahu k prostrediu. Zakladateľ experimentálnej fytocenológie, autor metódy ekologického hodnotenia vegetácie na základe tzv. ekologických indexov. Inicioval floristické mapovanie strednej Európy. Zaoberal sa flórou a vegetáciou Európy, ako aj Južnej Ameriky, najmä Argentíny, Ekvádoru, Peru a Čile. Hlavné diela: Vegetácia strednej Európy a Álp (Vegetation Mitteleuropas mit den Alpen, 1963, viacero vydaní, posledné 1996 v angličtine), Indexy cievnych rastlín strednej Európy (Ziegerwerte der Gefässpflanzen Mitteleuropas, 1974, 1979).

1930 – Grósz, Károly

Grósz [grós], Károly, 1. 8. 1930 Miškovec – 7. 1. 1996 Gödöllő — maďarský komunistický politik. Po skončení 2. svetovej vojny vstúpil do komunistickej strany a zapojil sa do činnosti straníckej organizácie v župe Borsod, od 1954 predseda jej agitačno-propagačného oddelenia. Počas maďarského protikomunistického povstania 1956 zakázal novinárom z titulu svojej funkcie písať o situácii v krajine. Po ukončení straníckej vysokej školy (1961) pracoval v agitačno-propagačnom oddelení Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), od 1974 jeho vedúci. R. 1973 bol zvolený za prvého tajomníka strany v župe Fejér, 1979 v župe Borsod a 1984 v Budapešti. R. 1985 – 89 člen Ústredného výboru MSRS, 1987 – 88 predseda vlády a súčasne do 1989 generálny tajomník MSRS.

1908 – Kabeláč, Miloslav

Kabeláč, Miloslav, 1. 8. 1908 Praha – 17. 9. 1979 tamže — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1928 – 31 študoval kompozíciu u K. B. Jiráka, 1930 – 32 dirigovanie u P. Dědečka na pražskom konzervatóriu a 1931 – 34 klavír u V. Kurza na majstrovskej škole pražského konzervatória. R. 1932 – 41 pôsobil v Československom rozhlase v Prahe ako jeden z prvých hudobných režisérov v ČSR a 1945 – 54 aj ako šéfdirigent rozhlasového symfonického orchestra, 1958 – 67 profesor kompozície na pražskom konzervatóriu. Súčasne bol činný v Umeleckej besede, vo Zväze československých skladateľov a v Československom rozhlase v Plzni, kde v 2. polovici 60. rokov 20. stor. ako jeden z prvých českých skladateľov propagoval elektroakustickú a konkrétnu hudbu a viedol jej kompozičné kurzy. Spolupracoval aj s Centrom pre elektroakustickú hudbu v Utrechte a inicioval obnovenie kontaktov českých skladateľov s tvorcami západoeurópskej novej hudby.

Jeho hudobné myslenie formovali viacerí českí i európski skladatelia. Inšpiroval sa harmóniou V. Nováka, polyfóniou a tektonikou K. B. Jiráka, ako aj seriálnou hudbou O. Messiaena a A. Schönberga. Umelecká tvorba Kabeláča s vyhraneným kompozičným rukopisom obsiahla s výnimkou opery všetky hudobné žánre a formy. V ranej tvorbe sa sústredil prevažne na komorné (Passacaglia TGM pro klavír, 1937; Dechový sextet, 1940) a orchestrálne (1. symfónia D dur pre sláčiky a bicie nástroje, 1942; 2. symfónia C dur, 1946; Předehra, 1947) skladby. Z vokálno-inštrumentálnych diel patria k najvýznamnejším emotívna kantáta Neustupujte! (1939) na slová ľudovej poézie a husitský chorál Ktož jsú Boží bojovníci proti okupácii Česka nemeckými nacistami. Neskôr komponoval najmä symfónie, v ktorých v netradičnom nástrojovom obsadení majstrovsky spojil českú hudobnosť s prvkami európskej avantgardy i mimoeurópskych kultúr, napr. 3. symfónia F dur (1957) pre organ, plechové dychové nástroje a tympany, 4. symfónia A dur Komorní (1958) pre komorný orchester, 5. symfónia b mol Dramatická (1960) pre vysoký ženský hlas a orchester a 6. symfónia Koncertantní (1961) pre klarinet a orchester. V 7. symfónii (1968) pre recitátora a orchester zhudobnil vlastný text podľa Evanjelia podľa Jána a Zjavenia Jána, v 8. symfónii Antiphony (1970) pre soprán, zmiešaný zbor, bicie nástroje a organ na úryvky z biblických textov monumentalizoval humanistické poslanie človeka. K posledným dielam inšpirovaným českou históriou patria elektroakustická kompozícia v šiestich častiach E fontibus Bohemicis. 6 obrazů z českých letopisů (1965 – 72), v ktorej spracoval zvuk najväčšieho pražského zvona Žigmunda, a skladby pre miešaný zbor Proměny I, II (1978, 1979), v ktorých tematicky čerpal z českého chorálu Hospodine, pomiluj ny. Kabeláč patril aj k uznávaným dirigentom hudby 20. stor. Autor viacerých hudobnoteoretických prác, z ktorých najvýznamnejšia je Skladatel ve zvukové laboratoři (1964).

1934 – Kalinová, Vlasta

Kalinová, Vlasta, 1. 8. 1934 Praha — slovenská knihovníčka. Od 1959 pracovala v Mestskej knižnici v Bratislave, 1962 – 72 zastávala funkciu ústrednej knižničnej inšpektorky na ministerstve kultúry, neskôr pôsobila v Ústrednej ekonomickej knižnici v Bratislave a v Slovenskej národnej knižnici (pracovisko v Bratislave). V 70. rokoch 20. stor. sa podieľala na obsahovom experimente Okresnej knižnice v Čadci (dnes Kysucká knižnica v Čadci). Pôsobila v Spolku slovenských knihovníkov (1992 – 99 jeho prvá podpredsedníčka), 1993 výkonná riaditeľka medzinárodného holandsko-slovenského projektu Bibliobusy (prvého na Slovensku), v rámci ktorého bolo prostredníctvom pojazdnej knižnice (bibliobusu) zavedené poskytovanie knižnično-informačných služieb v obciach v okrese Svidník. Organizáciou zbierok kníh od talianskych darcov (získaných bolo niekoľko tis. zväzkov kníh vrátane vzácnych publikácií a encyklopédií zo súkromných knižníc) sa podieľala na znovuvytváraní knižnice Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave.

1926 – Kasprowicz, Jan

Kasprowicz [-vič], Jan, pseudonymy Franciszek Szyba, Goplanicz, Omikron, Piotr Huta, 12. 12. 1860 Szymborze (neďaleko mesta Inowrocław) – 1. 8. 1926 Zakopané — poľský básnik. R. 1884 študoval filozofiu a literárnu históriu na univerzite v Lipsku, 1884 – 87 vo Vroclave, za činnosť v socialistickom hnutí bol dvakrát uväznený, od 1888 žil v Ľvove, pracoval v redakcii denníkov Kurier Polski a Słowo Polskie, 1904 získal na ľvovskej univerzite doktorát, od 1909 profesor literárnej komparatistiky, od 1923 žil v Zakopanom (jeho sídlo nazývané Willa Harenda sa nachádza na okraji Zakopaného neďaleko dediny Poronin, dnes múzeum).

Jeden z najvýznamnejších poľských básnikov, predstaviteľ Mladého Poľska. Jeho poézia vznikala ako výsledok bolestivých životných skúseností súvisiacich s chudobou a osamelosťou. Viedol dialóg s Bohom, časté sú motívy krížovej cesty a Golgoty i boja dobra a zla. Priekopník uplatňovania voľného verša v poľskej poézii. Raná Kasprowiczova tvorba, napr. poéma Giordano Bruno (časopisecky 1886) básnická dráma Aryman a Oromaz (Aryman i Oromaz, časopisecky 1887), ktorá bola ovplyvnená poéziou P. B. Shelleyho a filozofiou A. Schopenhauera, ako aj jeho tendenčná sociálna poézia (ako jediný v Európe sa pokúsil vytvoriť naturalistickú poéziu), napr. cyklus sonetov Z väzenia (Z więzienia) a cyklus poém s biblickou tematikou Z biblických motívov (Z motywów biblijnych), bola vydaná v básnickej zbierke Poézia (Poezje, 1889). Podobného zamerania sú aj lyrickoepická poéma Kristus (Chrystus, 1890), cyklus veršov s dedinskou tematikou Zo sedliakovej role: príbehy vo veršoch (Z chłopskiego zagonu: opowiadania wierszem, 1891), dráma Svet sa končí! Dráma zo života veľkopoľského ľudu v piatich scénach (Świat się kończy! Dramat z życia ludu wielkopolskiego w pieçiu odsłonach, vydaná 1891, uvedená 1904) a básnická zbierka Anima Lacrimans a iné nové básne (Anima Lachrymans i inne nowe poezje, 1894).

V poéme Láska (Miłość, 1895), v básnickej zbierke Krík divej ruže (Krzak dzikiej róży, 1898) a v dramatickej poéme Napierskeho vzbura (Bunt Napierskiego, 1899), ktoré vznikli v jeho najplodnejšom, modernistickom období (1893 – 1908), vyjadril v metafyzickej rovine symbolizmu konflikt dobra a zla. Najvýznamnejšie zbierky hymnov Salve Regina (časopisecky 1901, knižne 1902) a Hynúcemu svetu (Ginącemu światu, 1902), neskôr známe ako Hymny (1921), a dramatická poéma Hostina Herodiady (Uczta Herodyady, 1905) obsahujú prvky polemiky v zmysle hľadania pravdy a duchovnej rovnováhy a naznačujú Kasprowiczovo približovanie sa ku katolicizmu.

V poslednom tvorivom období (po 1908) v básnických zbierkach Balada o slnečnici a iné nové básne (Ballada o słoneczniku i inne nowe poezye, 1908), Okamihy (Chwile, 1911), Kniha chudobných (Księga ubogich, 1916) a Môj svet (Mój świat, 1926) a v tragikomickom mystériu Tlstý a samopašný Marchołt (Marchołt gruby a sprośny, 1920, uvedené 1931) prevažujú štylizovaná ľudovosť a jednoduchosť (zobrazenie prírody a prostých ľudí, prvky františkánskej pokory a lásky).

V slovenčine vyšli jeho básne v antológii U poľských básnikov (1936) a vo výbere pod názvom Hymny (1949), obidve v preklade A. Žarnova.

Prekladal z anglickej (W. Shakespeare, G. G. Byron, P. B. Shelley, J. Keats, W. B. Yeats, O. Wilde a i.), francúzskej (A. Bertrand, A. Rimbaud), gréckej (Aischylos, Euripidés), holandskej (Herman Heijermans, *1864, †1924), nemeckej (J. W. Goethe, F. Schiller, H. von Hofmannsthal), nórskej (H. Ibsen) a talianskej (G. D’Annunzio) literatúry.

1887 – Katkov, Michail Nikiforovič

Katkov, Michail Nikiforovič, 13. 2. 1818 Moskva – 1. 8. 1887 Znamenskoje-Sadki (dnes súčasť Moskvy) — ruský novinár, publicista a literárny kritik. Po absolvovaní štúdia (1838) filozofie a histórie na Moskovskej univerzite (dnes Moskovská štátna univerzita M. V. Lomonosova) sa venoval publikačnej a prekladateľskej činnosti. Pre svoje názory sa rozišiel s V. G. Belinským a s M. A. Bakuninom, po návrate zo študijných ciest v Európe (1843) sa priklonil k slovanofilom. R. 1845 – 50 pôsobil na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Moskovskej univerzity. R. 1851 – 56 pôsobil ako redaktor v novinách Moskovskije vedomosti (Moskovské správy), 1856 založil tlačiareň a stal sa spoluzakladateľom a spoluvydavateľom vplyvného literárneho a spoločensko-politického mesačníka Russkij vestnik (Ruský vestník).

Spočiatku bol ako umiernený liberál stúpencom britského politického systému, po nástupe cára Alexandra II. Nikolajeviča na trón sa priklonil k reakčnému krídlu, čím fakticky poprel svoju dovtedajšiu činnosť. R. 1863 – 87 redaktor a vydavateľ časopisu Moskovskije vedomosti, ktorý sa stal platformou konzervatívno orientovanej opozície zameranej proti reformnému úsiliu cára. Po nástupe cára Alexandra III. Alexandroviča na trón bol obhajcom jeho absolutistického systému (upevnenie samoderžavia) aj zahraničnej politiky.

1932 – Katona, Ferdinand

Katona, Ferdinand (Nándor), vlastným menom Nathan Kleinberger, 12. 9. 1864 Spišská Stará Ves, okres Kežmarok – 1. 8. 1932 Budapešť — uhorský maliar. Pochádzal z chudobnej židovskej rodiny. Jeho talent v mladom veku objavil L. Medňanský, ktorý ho podporoval a u ktorého 1880 – 84 študoval. R. 1884 – 90 študoval na Uhorskej kráľovskej škole modelového kreslenia a vzdelávania v Budapešti. Od 1890 pravidelne vystavoval v Paláci umenia (Műcsarnok) a Štátnom salóne (Nemzeti Szalon) v Budapešti. Po získaní štipendia študoval 1890 – 94 v Paríži na Académie Julian, 1891 maľoval v Barbizone. R. 1894 – 96 žil v Strážkach, neskôr striedavo v Strážkach a Budapešti, kde sa 1899 usadil natrvalo. Stal sa najznámejším žiakom L. Medňanského. Zlom v jeho živote a tvorbe nastal po 1900, keď získal štipendium na cesty do Spojeného kráľovstva, Belgicka a Holandska. Po návrate maľoval najmä pri Balatone a v Szolnoku. R. 1904 – 05 podnikol študijnú cestu do Ruska.

Venoval sa predovšetkým krajinomaľbe, maľoval najmä tatranskú krajinu. Vytvoril niekoľko tis. malieb väčšinou malého formátu (1894 – 99 okolo 6-tis. malieb z Vysokých Tatier). Jeho tvorbu poznačil celoživotný zápas o prekonanie L. Medňanského, nikdy však neskĺzol do klišé. Úspešne aplikoval výdobytky barbizonskej školy v prepojení so stredoeurópskym luminizmom a zvýraznil hru svetla a tieňa v prírode. K najčastejším motívom jeho obrazov patria pôsobenie slnečného alebo mesačného svitu a rôzne prírodné úkazy, pričom riešil predovšetkým maliarske otázky uplatnenia svetla a jeho odrazov i premien v rôznych variantoch (Štrbské Pleso, okolo 1900). Jeho diela charakterizuje pomerne pochmúrna nálada, dominujú v nich melancholicky ladená nálada krajiny a štúdium zobrazovania elementárnych atmosférických javov. Triezvy, pomerne strohý spôsob maľby dodával jeho dielam detailnejší, tvrdší rukopis. R. 2013 otvorila Tatranská galéria v Poprade Galériu F. Katonu v Spišskej Starej Vsi so stálou expozíciou jeho diel.

1944 – Kips, Milan

Kips, Milan, 1. 8. 1944 Čataj, okr. Senec — slovenský pedagóg, teoretik pedagogiky a didaktik. R. 1968 – 86 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1986 – 2006 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, 2006 – 07 na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 2007 – 10 na Materiálovotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Trnave, 2010 – 11 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a 2012 – 15 na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity; 2002 profesor.

Zaoberá sa dejinami školstva a pedagogiky, osobitne dejinami česko-slovenských vzťahov v oblasti školstva, ďalej teóriou vzdelávania dospelých a didaktikou s osobitným zreteľom na športovú edukáciu a športovú humanistiku. Autor a spoluautor viacerých štúdií a publikácií, napr. Česko-slovenské vzťahy v dejinách školstva v rokoch 1848 – 1918 (1998, prepracované vydanie 2000), Slováci v českých stredných školách v rokoch 1848 – 1918 (2000), Život a dielo Vladimíra Václavíka (2009). Autorsky sa podieľal aj na príprave diel Pedagogická encyklopédia Slovenska (2 zväzky, 1984 – 85) a Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník (1995).