Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 17951 – 17978 z celkového počtu 17978 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

samozvučné hudobné nástroje

samozvučné hudobné nástroje, idiofóny — skupina bicích hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozozvučaním tela nástroja úderom, brnkaním, trením, potriasaním a pod.

Rozlišujú sa idiofóny s vyladeným tónom a idiofóny so zvukom neurčitej výšky, pričom obe skupiny sa ďalej delia na drevené a kovové nástroje. Medzi drevené nástroje s vyladeným tónom patrí napr. xylofón, marimbafón, kovové sú čelesta, vibrafón, trubicové zvony, gong a i. K dreveným nástrojom so zvukom neurčitej výšky sa zaraďuje claves, maracas, kastanety a i., medzi kovové patrí napr. triangel, tamtam, zvony, činely.

Podľa spôsobu tvorenia zvuku sa idiofóny delia na úderové (kastanety, činely, xylofón, metalofón, triangel, čelesta, vibrafón, gong a i.), brnkacie (sú rozozvučiavané špeciálnymi doštičkami alebo jazýčkami, napr. drumbľa), trecie (tón vzniká trením kovových alebo drevených častí, napr. sklenená harmonika, kanadská píla) a vzduchové (tón vzniká prúdom vzduchu).

Samozvučné hudobné nástroje majú rôzny tvar, charakter aj zvuk. V minulosti boli súčasťou detských hier i zábavy dospelých, využívali sa však aj ako pracovné a signálne nástroje.

Sefer ha-bahir

Sefer ha-bahir, Kniha jasu — antológia napísaná v hebrejčine a aramejčine považovaná za jeden z najstarších a najdôležitejších textov židovskej mystiky (→ kabala). Židovská tradícia jej autorstvo pripisuje rabínskemu učencovi Nechunjovi ben ha-Kanovi z 1. stor. n. l., pravdepodobne však bola vytvorená až v stredoveku a jej autor nie je známy. Veľkú časť tvorí komentár židovskej Biblie (→ Tanach) zaoberajúci sa mystickým významom hebrejských písmen (→ gematria). Obsahuje takisto najstaršie známe pojednanie o Božích tvorivých silách sefirot (→ sefira).

Sefer jecira

Sefer jecira, Kniha stvorenia — jeden z najstarších spisov týkajúci sa židovskej mystiky (→ kabala). Podľa židovskej tradície sa jeho autorstvo pripisuje Abrahámovi, skutočný autor je však neznámy. Datovanie jeho vzniku je nejasné, odhaduje sa na 2. – 10. storočie. V spise Sefer jecira sa vôbec po prvýkrát objavuje termín sefirot (→ sefira) označujúci Božie tvorivé sily, ktoré sa podieľali na stvorení sveta.

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).

šalmaj

šalmaj [gr. > fr. > nem.] — drevený aerofón s kónickým, cylindrickým, kónicko-cylindrickým alebo opačne kónickým vŕtaním v rovnej, ohnutej, meandrovitej alebo dokonca špirálovej trubici s dvojplátkom. Môže byť s hmatovými otvormi alebo bez nich, s roztrubom či bez roztrubu. Rozličné konštrukčné modifikácie tohto nástroja neboli samoúčelné; šalmaje s kónickým vŕtaním boli hlasnejšie, ich zvuk bol však drsný a hrubý; nástroje cylindrické či opačne kónické mali zvuk tichší a ušľachtilejší. Ohýbanie trubice malo zasa praktický význam; nástroj zaberal podstatne menej miesta, pričom jeho hudobný výkon ostal takmer nezmenený.

Na našom území sú šalmaje známe od raného stredoveku.

šoa

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Šówa

Šówa

1. Šówa-tennó — oficiálne (posmrtné) meno japonského cisára Hirohita.

2. Žiariaci mier — názov vládnej éry cisára Hirohita, ktorá sa začala 25. decembra 1926 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 7. januára 1989 jeho smrťou.

tacrolimus

tacrolimus, FK-506, aj FK506 — imunosupresívna látka produkovaná plesňou Streptomyces tsukubaensis. Inhibuje aktiváciu a indukciu proliferácie T lymfocytov v nižších koncentráciách ako cyklosporín A (má menej vedľajších účinkov; → cyklosporíny). Používa sa u pacientov po transplantácii orgánov (najmä obličiek) na prevenciu ich odvrhnutia (rejekcie).

Tádž mahal

Tádž mahal [hindsky], Tádžmahal, angl. Taj Mahal — mauzóleum v Ágre, v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš, ktoré dal na južnom brehu rieky Jamuny v rokoch 1631 – 48 vybudovať cisár Šáhdžahán pre svoju manželku Mumtáz Mahal (Ardžumand Bánú Bégam, *1593, †1631, jej telo tam bolo prenesené v roku 1632). Stavba je označovaná ako pamätník lásky a zármutku. Predstavuje vrcholné dielo architektúry Veľkých Mogulov a jedno z najvýznamnejších diel islamskej architektúry. Stavba bola v roku 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V komplexe sa usporadúvali slávnosti.

Vyznačuje sa harmonickým pôsobením, ktoré je založené na symetrii, vyvážených formách a detailne prepracovanej architektonickej výzdobe. Celý komplex je uzatvorený múrom, na južnej strane je monumentálne stvárnený hlavný vstup s nádvorím obkoleseným kolonádami. Pred mauzóleom sa nachádza symetricky komponovaná perzská záhrada typu čahár bágh (v preklade štyri záhrady), rozdelená štyrmi vodnými kanálmi na štyri menšie štvorce, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre. Pre moslimov reprezentuje raj, vodné kanály symbolizujú štyri rajské rieky.

Samotné mauzóleum, postavené z bieleho mramoru, sa nachádza v severnej časti komplexu a je umiestnené uprostred vyvýšenej platformy z červeného pieskovca. Na západnej strane platformy je mešita, na východnej symetricky umiestnená zhromažďovacia hala nazývaná džaváb, formálne identická s mešitou. Mauzóleum stojí na ďalšej obdĺžnikovej platforme z bieleho mramoru a má štvorcový pôdorys so zrezanými nárožiami. V štyroch rohoch platformy sa nachádzajú valcové, nahor sa zužujúce minarety s balkónmi ukončené otvorenými pavilónmi (čatrí). Fasády mauzólea sú členené pilastrami a štyrmi monumentálnymi ívánmi, ktoré sú doplnené dvoma podlažiami zaklenutých výklenkov. Stavbe dominuje cibuľová kupola na vysokom tambure doplnená štyrmi menšími pologuľovými kupolami nad otvorenými stĺpovými pavilónmi (čatrí).

[IMG-3]

Vnútri sa v strede haly oktogonálneho pôdorysu nachádza kenotaf Mumtáz Mahal a vedľa neho kenotaf Šáhdžahána (ich hroby sú v osobitnej miestnosti pod kenotafmi). Centrálnu halu dopĺňajú na nárožiach menšie priestory oktogonálneho pôdorysu prepojené chodbami. Stavba je výnimočná neobyčajne jemne stvárnenými detailnými kamennými interiérnymi dekoráciami, ktoré pozostávajú z jemne vyrezávaných mramorových zástien a reliéfov s geometrickými, kaligrafickými a florálnymi ornamentmi, a predovšetkým kamennými intarziami interiérov a exteriérov, ktoré kontrastne kombinujú bielu farbu mramoru a polodrahokamy (lazurit, tyrkys, achát, jaspis, chalcedón a i.). Detailne stvárnený dekor je kombinovaný s plochami bieleho mramoru bez ornamentiky.

taktika spálenej zeme

taktika spálenej zeme — vojenská taktika, ktorej cieľom je demolácia infraštruktúry využívanej na pohyb nepriateľského vojska a likvidácia všetkých materiálnych zdrojov napomáhajúcich v postupe protivníka.

Taktiku spálene zeme využívali armády najmä počas ústupu na nepriateľskom území či pri náhlych výpadoch naň; bývala však aj súčasťou obranných manévrov na vlastnom území (napr. v pohraničných oblastiach) ohrozenom útokom nepriateľa. Vzhľadom na vývoj spôsobu vedenia moderných vojen sa taktika spálenej zeme dnes využíva v omnoho menšej miere než v minulosti.

K taktike spálenej zeme sa v minulosti uchýlili napr. Galovia pod vedením Vercingetorixa počas bojov s Rimanmi v 1. stor. pred n. l., Francúzi i Angličania v priebehu storočnej vojny, husitskí bojovníci v 15. stor., ruská armáda pri ústupe pred Napoleonom, ale aj samotná Napoleonova armáda v roku 1812, vojenské sily generála W. T. Shermana počas tzv. pochodu k moru na južanskom území v roku 1864, nemecká armáda ustupujúca k Hindenburgovej línii v roku 1917 v priebehu 1. svetovej vojny, Sovieti i Nemci na východnom fronte počas 2. svetovej vojny či Iračania na ústupe z Kuvajtu v roku 1991.

topologický priestor

topologický priestor — množina so systémom otvorených podmnožín. Nech \(X\) je množina a \(\mathcal T\) je systém jej podmnožín. Systém \(\mathcal T\) nazývame topológiou na \(X\), ak spĺňa nasledujúce podmienky:

1. \(\emptyset\in\mathcal T,X\in\mathcal T\),

2. ak \({\left\lbrace U_i\right\rbrace}_{i\in I}\) je taký systém podmnožín, že \(U_i\in \mathcal T\) pre každé \(i\in I\), tak \({\bigcup}_{i\in I}U_i\in \mathcal T\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné zjednotenia otvorených podmnožín),

3. ak \(U_1,\dots ,U_n\in \mathcal T\), tak \(U_1\cap \dots \cap U_n\in I\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné konečné prieniky otvorených podmnožín).

Potom dvojicu \((X, \mathcal T)\) nazývame topologický priestor s nosičom \(X\) a so systémom otvorených podmnožín (topológiou) \( \mathcal T\). Prvky množiny \(X\) nazývame bodmi topologického priestoru. Prvky množiny \( \mathcal T\) nazývame otvorenými množinami priestoru \((X,\ \mathcal T)\).

Skúmaním vlastností topologických priestorov sa zaoberá topológia.

Trizuljak, Alexander

Trizuljak, Alexander, 15. 5. 1921 Varín – 15. 10. 1990 Bratislava — slovenský sochár, významný predstaviteľ moderného slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor. V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného). V rokoch 1949 – 72 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent J. Kostku v ateliéri sochárstva (1964 docent). V roku 1972 bol počas normalizácie odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní.

Venoval sa komornej aj monumentálnej sochárskej tvorbe. Koncom 40. rokov 20 stor. vytvoril prvé zákazky pre cirkev (Boží hrob, Varín). V 50. rokoch 20. stor. vo svojej komornej tvorbe hľadal moderný výraz pre stvárnenie figúry a hlavy (portrétu). Tematika týchto diel bola často osobná, portrétoval napr. členov rodiny (Moja matka, 1957). Zjednodušovaním a abstrahovaním tvarov prechádzal od realistických figurálnych štúdií až k abstrahovaniu figúry smerom k znaku (Torzo, 1963). Figúra, často v pohybe, je znázornená v uzavretej vyváženej kompozícii (Češúca sa, 1969). Lyricky pôsobiace, symbolické postavy či viacfigurálne kompozície, ktoré v tom období vytváral, vystihujú podstatu medziľudského vzťahu, atmosféru či emóciu (Milenci, 1960). V druhej polovici 50. rokov 20. stor. realizoval monumentálnu sochu Víťazstvo pre Slavín v Bratislave (dokončené 1960). Svojím rozmerom a umiestnením na vysokom pylóne bola na Slovensku jedinečnou výtvarno-technickou výzvou. Autor riešil problém perspektívnych deformácií z podhľadu a z veľkej diaľky, ako aj statiku rozloženia hmoty v priestore. Dielo muselo byť zároveň čitateľné zo všetkých strán ako jasný symbol. Pri práci na Víťazstve použil konštrukciu zo zváraných tyčí, čo ho viedlo k uvažovaniu o soche ako o znaku vytvorenom z niekoľkých čistých línií. Následne začiatkom 60. rokov 20. stor. tvoril série abstraktných konštruktivistických sôch zo zváraného železa (Variácie na železo, 1961). Po odchode z VŠVU sa venoval sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista, Zeleneč, 1970) a naďalej rozvíjal aj konštruktivistickú líniu tvorby (Tri Svätoplukove prúty, polovica 70. rokov 20. stor., diaľnica Brno – Bratislava).

Významná a rozsiahla bola aj jeho činnosť vo verejnom kultúrnom živote, najmä počas 50. a 60. rokov 20. stor. Podnietil vznik viacerých galérií (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach a i.), výstav a sympózií (napr. maliarske a sochárske sympóziá v Moravanoch nad Váhom, sochárske sympózium v kove vo Východoslovenských železiarňach, dnes U. S. Steel, výstava Danuvius 1968 a i.). Expozícia Trizuljakových sôch v Piešťanoch v roku 1961 bola podnetom na založenie pravidelnej medzinárodnej prehliadky súdobého sochárstva Socha piešťanských parkov, ktorá zanechala významnú stopu v prezentácii a konfrontácii aktuálnej sochárskej tvorby najmä počas 60. rokov 20. stor., ale aj v neskoršom období. Inicioval aj výstavbu umeleckej zlievarne v Bratislave (neskoršie dielne umeleckých remesiel, kde sa realizovali viaceré významné monumentálne sochárske diela). Bol jedným zo zakladateľov Fondu výtvarných umení. V rokoch 1953 – 60 ako predseda ateliérovej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov inicioval výstavbu viac ako 50 ateliérov pre výtvarníkov a architektov v Bratislave a 30 ateliérov inde na Slovensku. Bol spoluorganizátorom výstavby Domu umenia v Bratislave.

trojčlenka

trojčlenka – matematický zápis úmery, kde nepoznáme jednu z veličín. Vedie k riešeniu priamej či nepriamej úmernosti.

Typ úloh priamej a nepriamej úmernosti je možné previesť na symbolický zápis:

\(a\dots b\\ c\dots x\)

pričom pre priamu úmeru platí vzťah:

\(x = b\cdot \dfrac{c}{a} \)

a pre nepriamu úmeru platí nasledovné:

\(x = b\cdot\dfrac{a}{c}\).

Trojspolok

Trojspolok — vojensko-politická aliancia uzatvorená medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom 20. mája 1882 vo Viedni, ktorá vznikla ako dôsledok obranného paktu z roku 1879 (→ Dvojspolok).

Každý z členov Trojspolku vstupoval do aliancie z osobitých dôvodov: Taliansko hľadalo záruky v prípade konfrontácie s Francúzskom, keďže oba štáty mali svoje koloniálne záujmy v severnej Afrike; Rakúsko-Uhorsko verilo v utíchnutie talianskych snáh o zisk južných oblastí rakúsko-uhorskej monarchie obývaných etnickými Talianmi; Nemecko zas s obavami sledovalo zbližovanie sa Francúzska a Ruska. Spojenecká zmluva bola uzatvorená na päť rokov, neskôr sa jej platnosť pravidelne predlžovala a obsah postupne menil. Najzásadnejším bodom zmluvy bolo nevstupovať do ďalších paktov, pokiaľ by boli zamerané proti ktorémukoľvek z členov Trojspolku. Na vznik Trojspolku reagovali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko uzatvorením spojeneckých zmlúv, ktoré viedli k vzniku paktu Dohoda.

Problematickým členom spojeneckého zväzku bolo Taliansko, ktoré na prelome 19. a 20. storočia uzatvorilo sériu dohôd s Francúzskom. Najmä vzťah Talianska a Rakúsko-Uhorska bol napätý, náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf už niekoľko rokov pred začiatkom svetového konfliktu otvorene hovoril o nedôvere k južnému susedovi a potrebe preventívneho útoku proti tomuto „dedičnému nepriateľovi“. Po vypuknutí 1. svetovej vojny zastával Rím neutralitu, a keďže sa mu nepodarilo dosiahnuť politickou cestou územné ústupky od Rakúsko-Uhorska, v máji 1915 vstúpil do konfliktu na strane Dohody.

K aliancii sa 18. októbra 1883 pripojilo zo strachu pred ruskou expanziou aj Rumunsko, ktoré malo takisto veľmi problematické vzťahy s Rakúsko-Uhorskom, najmä z dôvodu národnostnej otázky v Sedmohradsku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny síce zastávalo neutralitu, koncom augusta 1916 sa však pridalo na stranu Dohody.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.

Ústredné mocnosti

Ústredné mocnosti, známe aj ako Centrálne mocnosti — označenie Nemecka a jeho spojencov v období 1. svetovej vojny. Pôvodne sem patrilo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré boli z geografického pohľadu v centrálnej oblasti primárnych konfliktov 1. svetovej vojny (odtiaľ názov). Základom pre Ústredné mocnosti bola aliancia Trojspolok (pakt Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska), od ktorého však Taliansko odstúpilo a do bojov zasiahlo na strane Dohody, preto sa medzi Ústredné mocnosti nezaraďuje. V priebehu vojny sa k tomuto spojenectvu pridalo ešte Turecko a Bulharsko, niekedy sa preto namiesto Ústredných mocností používa aj termín Štvorspolok.

Spojenectvo Ústredných mocností bolo častým motívom dobovej propagandy, napr. v Rakúsko-Uhorsku, kde sa masovo vydávali plagáty či pohľadnice s portrétmi štvorice vladárov – nemeckého cisára Viliama II., rakúsko-uhorského panovníka Františka Jozefa I., osmanského sultána Mehmeda V. a bulharského cára Ferdinanda I.

Vanek, Imrich

Vanek, Imrich, 20. 3. 1931, Nové Zámky – 5. 10. 2015 tamže — slovenský sochár a keramikár, významný predstaviteľ slovenského keramického sochárstva. V rokoch 1952 – 54 pracoval v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, 1956 – 62 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u O. Eckerta. Ťažiskom jeho tvorby boli monumentálne diela určené pre architektúru (množstvo štátnych objednávok), vytváral aj komorné keramické obrazy, reliéfy a sochy, výnimočne aj solitérne kusy úžitkovej keramiky a porcelánu.

Už počas štúdia sa začal orientovať na voľný sochársky prejav v hline (vo forme keramického obrazu a sochy), pričom smeroval k monumentálnemu meradlu s cieľom tvoriť veľkorozmerné diela pre architektúru. V 1. polovici 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu keramických obrazov so zámerom uplatnenia modernej keramiky v bežnom interiéri. Experimentálne v nich kombinoval maľbu glazúrou a štrukturálnu tvárnosť hliny (vrypy, modelácia, stopy prstov). Línie foriem vytváral prostredníctvom zatavovaného kovového drôtu, ktorý po vypálení získal charakteristickú štruktúru (Hra, 1967; Deti, 1964). V keramických obrazoch osciloval medzi zobrazujúcim (figurálnym) a abstraktným (geometrická symbolika, štruktúry) umením. Bol ovplyvnený kubizmom (resp. P. Picassom) a expresionizmom. Diela z tohto obdobia majú znepokojujúce symbolické posolstvo a existenciálny podtón (Terč; Dav, obe z 1964). Ich hlavnými motívmi sú ľudská figúra, zátišie, mestské výjavy a náboženská tematika. V niektorých uplatnil motív terča, ktorý je solitérny, multiplikovaný, prípadne kombinovaný so živou bytosťou ako cieľom. Biblické výjavy zredukoval na fragment figúry (hlava, ruka) a na maliarske gesto glazúrou, kde farba má kľúčový význam pre celú scénu (Krížová cesta, 1965). V čisto abstraktných dielach sa priblížil k štrukturálnej abstrakcii okruhu Konfrontácií (Tri hlavy, 1963; Hlava, 1965).

Tvorbe keramických obrazov sa venoval aj v 80. rokoch 20. stor. Od maľby sa posunul k vysokému reliéfu (Muž s koňom, 1981). Využíval robustnú modeláciu a výrazné zásahy nástrojmi, zárezy, vrypy či odtlačky prstov (Mačka, 1983). Figúry sú poňaté náznakovo, ľudí často zastupujú len naznačené tváre s veľavravným výrazom podčiarknutým farbou a kompozičným usporiadaním obrazu – reliéfu (Túžba, 80. roky 20. stor.).

Koncom 80. rokov 20. stor. začal pracovať s porcelánom. Dominantnou farbou diel, v ktorých maximálne redukoval tvary, sa stala zlatá a platinová (Hlava, 1989). V tomto období vytvoril nový typ objektu – dvojpohľadový reliéf, kde reverzná (zadná) strana má rovnakú významovú hodnotu ako predná strana (Busta, 80. roky 20. stor.).

Jeho monumentálna tvorba priamo nadviazala na experimenty s médiom keramiky, realizovanými prvotne v komorných dielach. Od 2. polovice 60. rokov 20. stor. do roku 1989 vytvoril okolo 70 monumentálnych diel pre architektúru. Boli to najmä veľkoplošné nástenné reliéfy (výnimočne aj plastiky) v interiéroch a exteriéroch stavieb na celom Slovensku (viaceré zanikli po 1989). Zobrazoval v nich zväčša imaginatívne symbolické výjavy, príbehy alebo štylizovanú (abstrahovanú) krajinu. Vynikajú robustnou modeláciou, štrukturálnymi povrchmi a prácou s glazúrami (výrazné pôsobenie farby). Okrem hrubého, až s karikatúrou hraničiaceho spôsobu modelovania foriem vynikajú predovšetkým výrazným maliarskym gestom, farebnými štruktúrami, výraznými farbami, kontrastmi a charakteristickým využitím zlata. Zlato, ktoré je typickým prvkom jeho monumentálnych i komorných diel, odhmotňuje a zároveň zachytáva svetlo, ktoré odráža do priestoru, takže vyniknú aj v tmavších interiéroch.

vihuela

vihuela [bi-; špan.] — španielsky renesančný brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom, tvarom podobný gitare, ladený ako lutna. Zvyčajne mal päť, šesť, občas aj sedem párov strún. Vihuela sa vyvinula z raných fidúl, hralo sa na ňu sláčikom, plektrom (brnkadlom) alebo prstami. V Španielsku sa považuje za prvého člena vývojových radov gitary.

Völkischer Beobachter

Völkischer Beobachter, z nem. Ľudový pozorovateľ — nemecké noviny vydávané od decembra 1920 do apríla 1945 ako oficiálny tlačový orgán Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP).

Noviny pôvodne vznikli už v roku 1887 ako štvorstranový týždenník Münchner Beobachter. Vychádzali v nich predovšetkým antisemitsky ladené a často neoverené, príp. konšpiračné bulvárne články. V roku 1918 získala noviny spoločnosť Thule a v auguste 1919 ich premenovala na Völkischer Beobachter. Dostali sa však do neúnosných finančných problémov a v decembri 1920 ich odkúpila NSDAP. Napriek niekoľkým oficiálnym zákazom vydávania novín v 20. rokoch sa ich náklad prudko zvýšil, a to z pôvodných asi 7-tisíc výtlačkov v decembri 1920 na približne 25-tisíc na jeseň 1923. V roku 1931 dosiahli náklad 120-tisíc, v roku 1941 asi 1,1 milióna a v roku 1944 dokonca 1,7 milióna výtlačkov.

Po odkúpení novín NSDAP sa ich prvým šéfredaktorom stal Dietrich Eckart (1921 – 1923), neskôr ho nahradil Alfred Rosenberg (1923 – 1938), jeden z hlavných ideológov strany, a nakoniec Wilhelm Weiß (1938 – 1945). Jedným z najvýznamnejších prispievateľov novín bol neskorší minister propagandy Joseph Goebbels.

Od 8. februára 1923 sa stali denníkom, v roku 1925 sa z dôvodu zákazov a obmedzení načas vrátili k týždennej forme a neskôr sa stali dokonca mesačníkom, v priebehu niekoľkých mesiacov sa však už opäť vydávali vo svojej dennej podobe. Noviny mali niekoľko lokálnych verzií, od roku 1938, po anšluse Rakúska, vychádzala aj viedenská verzia. Posledné vydania z apríla a mája 1945 už neboli distribuované do celej krajiny.

Dvadsaťštyri rokov vytvárali noviny verejný obraz o NSDAP, informovali o aktivitách strany, ktoré prezentovali výlučne ako neustály úspech, slúžili rovnako ako indikátor prípadných zmien v straníckej línii, nacistickej politike i v propagande.

vzdialenosť dvoch bodov

vzdialenosť dvoch bodov — nezáporné reálne číslo, charakterizujúce dĺžku úsečky určenú dvoma bodmi v euklidovskom priestore.

Euklidovská vzdialenosť bodov \(\mathbb x= [{x}_1,\dots ,x_{n}], \mathbb{y}= [{y}_1,\dots ,y_{n}]\)\(\mathbb E^n\) je daná predpisom \(\rho(\mathbb{x},\ \mathbb{y})= \sqrt{{\left({x}_{1}-{y}_{1}\right)}^{2}+\dots +{\left({x}_{n}-{y}_{n}\right)}^{2}}\).

V \(\mathbb R^1\) je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)=|x_{1}-y_{1}|\);

V \(\mathbb R^2\), je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R^2\) kde \(\mathbb x=[x_1,x_2]\), \(\mathbb y=[y_1, y_2]\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)= \sqrt{{\left({x}_{1}-{y}_{1}\right)}^{2}+{\left({x}_{2}-{y}_{2}\right)}^{2}}\);

V \(\mathbb R ^3\) je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R^3\) kde \(\mathbb x=[x_1,\ x_2, \ x_3],\ \mathbb y=[y_1,\ y_2, \ y_3]\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)= \sqrt{(x_1-y_1)^2+(x_2-y_2)^2+(x_3-y_3)^2}\).

Všeobecnejšie v metrickom priestore \(\left(M,d\right)\) je vzdialenosťou bodov \(\mathbb x, \mathbb y\in M\) hodnota metriky \(d\left(\mathbb x, \mathbb y\right)\).

Wissenschaft des Judentums

Wissenschaft des Judentums, Veda o židovstve — hnutie pôsobiace od 20. rokoch 19. stor. do prvej polovice 20. stor., vzniklo v Nemecku v dôsledku zmien, ktoré so sebou priniesla haskala. Cieľom hnutia bolo skúmať židovstvo (→ judaizmus) z radov jeho zástupcov modernými vedeckými metódami s dôrazom na štúdium kritickej biblistiky, židovskej literatúry, archeológie a náboženskej filozofie.

Prvý pokus o vedecký prístup v podobe založenia Verein für Kultur und Wissenschaft der Juden (Spoločnosť pre kultúru a vedu Židov) inicioval v roku 1819 nemecký právnik židovského pôvodu Eduard Gans (*1798, †1839). Väčšina odborníkov však za počiatok označuje rok 1818, keď Leopold Zunz (*1794, †1886) publikoval stať Niečo k rabínskej literatúre (Etwas über die rabbinische Litteratur, 1818), ktorá bola neskôr pokladaná za zakladajúci manifest hnutia Wissenschaft des Judentums. Hnutie sa rozdeľuje do troch časových období.

Prvú etapu (20. roky 19. stor. – 1896, keď bola objavená geniza synagógy v Káhire) reprezentuje nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz, ktorý sa okrem iného zaoberal náboženskou liturgiou. Ďalšími významnými predstaviteľmi tejto etapy boli rabín Šlomo Jehuda Rappaport (*1790, †1867), ktorý sa zaoberal dejinami a literatúrou a napísal prvý diel slovníka judaizmu Erech milin (1852), filozof, historik a rabín Nachman Krochmal (*1785, †1840), ktorý vydal Sprievodcu tápajúceho toho času (More nevuchej ha-zman, 1863), a učenec a básnik Šlomo David Luzzato (*1800, †1865).

Do druhej etapy (1896 – 1925, keď bola založená Hebrejská univerzita v Jeruzaleme) patria Zacharias Frankel (aj Zachariáš Frankl, *1801, †1875), zakladateľ konzervatívneho smeru judaizmu (→ ortodoxný judaizmus), Abraham Geiger (*1810, †1874) považovaný za zakladateľa reformného smeru judaizmu (→ reformovaný judaizmus), orientalista Solomon Munk (*1803, †1867), ktorý vydal editovanú verziu diela Maimonida Sprievodca tápajúcich (More nevuchim,12. stor.), a moravský orientalista Moris Steinschneider (*1816, †1907), ktorý sa venoval bibliografii a katalogizácii.

Počas tretej etapy (od roku 1925) došlo k vzniku samostatných židovských štúdií (→ hebreistika; → judaistika), k ich univerzitnému ukotveniu, následkom čoho význam hnutia postupne oslabol. Počiatok tejto etapy predstavuje vznik Inštitútu židovských štúdií na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme v roku 1924 (rok pred samotným otvorením univerzity), vznik Židovských štúdií na univerzite Bar-Ilan v Ramat Gan a Ústavu hebrejských kultúrnych štúdií na univerzite v Tel Avive. V roku 1947 bola založená Americká židovská univerzita v Los Angeles. Následne vznikali katedry židovských štúdií aj na ďalších univerzitách v Spojených štátoch (napr. Brandeisova univerzita, Kolumbijská univerzita, Harvardova univerzita), v Spojenom kráľovstve i v kontinentálnej Európe.

K zástupcom Wissenschaft des Judentums v Prahe patrili Wolfgang Wessely (*1801, †1870), prvý profesor židovského pôvodu v Rakúskom cisárstve, Michael Sachs (*1808, †1864) pôsobiaci ako rabín reformného prúdu v Prahe a jeho nasledovník Saul Isaac Kaempf (*1818, †1892), ktorý bol v roku 1848 vymenovaný za profesora semitskej jazykovedy na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe.

V rokoch 1851 – 1939 vychádzalo hlavné periodikum hnutia Monatsschrift für Geschichte und Wissenschaft des Judentums (Mesačník pre históriu a vedu o židovstve).

Židovské múzeum v Prahe

Židovské múzeum v Prahe — jedno z najstarších európskych židovských múzeí. Spravuje jednu z najrozsiahlejších zbierok judaík na svete, ktorá obsahuje 40-tisíc zbierkových predmetov, 100-tisíc kníh a archív náboženských obcí.

História

V roku 1906 stredoškolský profesor Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942) a významná postava českožidovského hnutia August Stein (*1854, †1937) vytvorili Spolok pre založenie a udržiavanie židovského múzea v Prahe (nem. Verein zur Gründung und Erhaltung eines jüdischen Museums in Prag). Pôvodnú zbierku tvorili artefakty zo synagóg a modlitební zničených na prelome 19. a 20. storočia pri asanácii pražského židovského mesta. Prvá stála expozícia bola vytvorená v roku 1912. Po roku 1939 v dôsledku vzniku Protektorátu Čiech a Moravy bol múzejný spolok zrušený a zbierky prešli pod správu pražskej židovskej obce, ktorá bola ustanovená ako inštitúcia vykonávajúca príkazy Ústredne pre židovské vysťahovalectvo (nem. Zentralstelle für jüdische Auswanderung) založenej v Prahe. V roku 1941 boli zbierky rozšírené o inventár pražských židovských synagóg, neskôr i o exponáty z vidieckych židovských obcí. V roku 1942 vzniklo na podnet pracovníka židovskej obce Karla Steina (*1906, †1961) Židovské ústredné múzeum. Významnými pracovníkmi múzea boli knihovník pražskej židovskej obce Tobias Jakobovits (*1887, †1944), ktorý sa stal odborným vedúcim múzea, riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Josef Polák (*1886, †1945), filológ a spisovateľ Alfred Engel (*1881, †1944), architekt a výtvarník František Zelenka (*1904, †1944) a Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942), ktorí položili základy dnešnej odbornej práce, a na návrh Karla Steina bolo prijaté ustanovenie, aby všetok majetok židovských obcí bol sústredený a uchovaný vo fonde múzea. Cieľom bolo zachrániť významné artefakty. Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo tento postup podporovala s vidinou značnej kontroly nad židovským majetkom. Zbierky sa postupne začali katalogizovať a čiastočne konzervovať, podarilo sa zachovať významné liturgické predmety, archiválie a knihy. Spočiatku expozície neboli určené širokej verejnosti. V roku 1943 boli schválené vedúcim Ústredne pre židovské vysťahovalectvo Hansom Guntherom (*1910, †1945), avšak o rok neskôr boli niektoré inštalácie zrušené. Po deportácii pracovníkov múzea bola jeho činnosť dočasne pozastavená. V roku 1946 pod vedením historičky umenia Hany Volavkovej (*1904, †1985) obnovilo múzeum svoju činnosť, expozície boli opäť sprístupnené a okrem predmetov hmotnej kultúry začalo spravovať aj knihy. Tie sa stali súčasťou múzejnej knižnice, ktorú mal na starosti významný judaista a hebreista Otto Muneles (*1894, †1967). V roku 1950 bolo múzeum zoštátnené a premenované na Štátne židovské múzeum, následkom čoho došlo k oslabeniu väzieb medzi židovskou komunitou a múzeom. Budovy múzea pripadli štátu, na ktorého príkaz bola časť zbierok predaná do zahraničia a zbierky s náboženským charakterom sa stali pre verejnosť neprístupné. Vtedajšia štátna ideológia mala negatívny vplyv aj na vykonávanie nezávislej odbornej činnosti, ktorá bola obmedzená témami povolenými režimom. Vzniklo niekoľko putovných výstav, taktiež boli zdokumentované židovské stavby a pamiatky v Čechách, na Morave a na Slovensku. Po nežnej revolúcii boli v roku 1994 budovy múzea a Starý židovský cintorín vrátené Židovskej obci v Prahe, zbierky boli zreštaurované Federáciou židovských obcí v ČR. Židovské múzeum v Prahe (ŽMP) ako neštátna inštitúcia bolo zriadené 1. októbra 1994.

V súčasnosti ŽMP okrem spravovania zbierok a knižnice organizuje krátkodobé a dlhodobé expozície a výučbové a vzdelávacie programy pre školy a širokú verejnosť. Od roku 1965 až dodnes vydáva odborný časopis Judaica Bohemiae.

Zbierky a fondy ŽMP

Zbierky ŽMP tvoria dve podkategórie: judaiká a knihy. Zbierka judaík obsahuje synagógové predmety a predmety do domácností. Zahŕňa predmety textilnej povahy (napr. synagógové opony, plášte na Tóru, povijany a drapérie), kovové a 3D predmety (napr. nadstavce a koruny na Tóru, ukazovadlá, pokladničky, misky), vizuálne artefakty (napr. maľby, kresby, fotografie), rukopisy a nálezy z geníz. Zbierku kníh tvorí historický knižný fond (staré tlače vydané do roku 1860) a vzácny knižný fond (tlače po roku 1860).

Zbierka textílií je najvýznamnejším súborom aškenázskych textílií na svete. Obsahuje vyše 12-tisíc zbierkových predmetov z regiónu Čiech, Moravy a Sliezska. Základ tvoria textílie zo 16. a 17. storočia, obsahuje však aj tkaniny z neskoršieho obdobia (najmä z 19. storočia). Zahŕňa synagógové textílie (napr. zo synagóg zničených pri asanácii židovského mesta v roku 1906, synagógové textílie z vojnového obdobia z územia Protektorátu Čiech a Moravy), ktoré tvoria najvýraznejšiu časť, ako aj predmety z domácností a osobného vlastníctva. Najpočetnejšou skupinou sú plášte na Tóru. Medzi významné artefakty patrí napr. synagógová opona venovaná významným pražským židovským manželom Maiselovým (1592) a štandarda cechu pražských židovských mäsiarov (1850).

V zbierke kovových predmetov sa nachádza viac ako 8-tisíc kusov predmetov zo synagóg, z domácností, zo spolkov a z inštitúcií spojených s náboženskou praxou, ale aj predmety každodennej potreby. Okrem kovových predmetov zbierka zahŕňa predmety z dreva, keramiky, zo skla či vzácnych kovov. Je rozdelená tematicky (vybavenie synagóg, predmety spojené so židovskými sviatkami, predmety spojené s existenciou spolkov a vecné pamiatky šoa). Obsahuje napr. štíty na Tóru, svadobné prstene, chanukové svietniky, kolísky, podnos na macesy a i. Najviac sú zastúpené ukazovadlá na Tóru (jad) v počte 1 200 kusov.

Zbierka vizuálneho umenia obsahuje 18-tisíc malieb, grafík, kresieb, plastík a nových médií z konca 18. storočia až do súčasnosti. Výnimočnú kolekciu kresieb vytvorených v terezínskom gete tvorí 4 387 detských kresieb a 2 922 kresieb dospelých od neprofesionálnych i profesionálnych umelcov (napr. od Františka Zelenku, *1904, †1944; Charlotty Burešovej, *1904, †1983). Súčasťou zbierky sú napr. aj diela českých maliarov Roberta Guttmana (*1880, †1942) a Jakuba Schikanedra (*1855, †1924).
Zbierka rukopisov a nálezov z geníz obsahuje vyše 2-tisíc predmetov. K unikátnym predmetom patria hebrejské kódexy zo stredoveku (najmä z Aškenazu), hagady, exegetické a homiletické texty či rodinné megily. V zbierke je dochovaných aj niekoľko rukopisov z 18. storočia tzv. moravskej pisárskej školy. Jadro zbierky tvoria rukopisy z knižnice pražskej židovskej obce.

Zbierka kníh obsahuje aj 400 vzácnych tlačí z obdobia 15. – 19. storočia prevažne v hebrejskom jazyku, ale aj v latinčine, nemčine a jidiš. Najvzácnejší je exemplár ilustrovanej knihy Obrad šabatových piesní a modlitba po jedle (hebr. Seder zmirot u-birkat ha-mazon, 1514).
Súčasťou fondu ŽMP je oddelenie pre dokumentáciu dejín šoa, ktoré začalo svoju činnosť v roku 1969. Archivuje dokumenty, mapy a plány terezínskeho geta, ako aj dokumenty spojené s každodenným životom väzňov či úradné, archívne a súkromné dokumenty, zákony a nariadenia týkajúce sa židovských obyvateľov Protektorátu Čiech a Moravy i osobné pozostalosti (napr. skladateľa Gideona Kleina, *1919, †1945).

Samostatnou zbierkou fondu ŽMP je zbierka rozhovorov s pamätníkmi, ktorá s celkovým počtom 1 750 rozhovorov patrí k najväčším svojho druhu v rámci ČR. ŽMP okrem zbierok spravuje aj fotoarchív a archív.

Objekty pod správou ŽMP

ŽMP v súčasnosti spravuje Maiselovu, Pinkasovu, Španielsku a Klausovú synagógu, Obradnú sieň, Starý židovský cintorín, Galériu Roberta Guttmanna a archív sídliaci v Smíchovskej synagóge.
Maiselova synagóga bola postavená v rokoch 1590 – 92 vďaka židovskému obchodníkovi a prímasovi židovskej obce Mordechajovi Maiselovi (*1528, †1601), ktorý získal od cisára Rudolfa II. privilégium postaviť osobnú synagógu. Pôvodne bola postavená v renesančnom slohu. Po poškodení požiarmi v 17. a 18. storočí bola prestavaná do súčasnej novogotickej podoby. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia zameraná na dejiny Židov v Čechách a na Morave od počiatku až po emancipáciu (→ jozefínske reformy).

Pinkasova synagóga je druhou najstaršou dochovanou synagógou v Prahe. Bola postavená ako súkromná synagóga v roku 1535 v neskorogotickom slohu. V 17. storočí bola pristavená ženská loď, galéria a vestibul. V 18. storočí bola barokovo prestavaná. V rokoch 1955 – 60 maliari Jiří John (*1923, †1972 a Václav Boštík (*1913, †2005) vytvorili na stene hlavnej lode a priľahlých priestorov Pamätník obetí šoa z českých krajín, jeden z najstarších pamätníkov svojho druhu v Európe. Ručne napísaný abecedný zoznam takmer 80-tisíc českých a moravských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, je členený podľa ich posledného bydliska. V interiéri synagógy sa nachádza expozícia detských kresieb z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 44 pod vedením rakúskej maliarky Friedl Dicker-Brandeisovej (*1898, †1944). Vonkajšia expozícia Cesty bez návratu sa venuje téme deportácií Židov českých krajín v rokoch 1939 – 45.

Španielska synagóga bola postavená v roku 1868 v byzantskom slohu s interiérovou výzdobou v maurskom štýle inšpirovanou španielskou Alhambrou. Vznikla na mieste najstaršej synagógy pražského židovského mesta Stará škola (Altšul, 12. storočie), ktorá bola v roku 1867 zbúraná. V súčasnosti v nej sídli expozícia zameraná na históriu Židov v Čechách a na Morave od emancipácie do povojnového obdobia.

Klausová synagóga je najväčšou synagógou pražského židovského mesta. Bola vybudovaná na mieste, kde pôvodne v 16. storočí stáli tri budovy (tzv. klausy), ktoré v roku 1689 zničil požiar. V jednej z nich sídlila ješiva, v ktorej učil rabín Jehuda Löw ben Becalel (*medzi 1512 – 26, †1609). Synagóga v minulosti slúžila ako modlitebňa Pražského pohrebného bratstva (→ chevra kadiša). V súčasnosti je zameraná na expozíciu s názvom Židovské tradície a zvyky, ktorá oboznamuje so základnými textami judaizmu, Tórou, Talmudom, interiérom synagóg, židovskými bohoslužbami a sviatkami.

Obradná sieň bola vybudovaná v rokoch 1906 – 08 na mieste staršej budovy Pražského pohrebného bratstva. Expozícia je zameraná na pohrebné bratstvo a jeho sociálnu a náboženskú dôležitosť pre židovskú obec. Zobrazuje židovský spôsob pochovávania, obrady a zvyky spojené so smrťou, ako aj liturgické predmety a fragmenty náhrobkov zo 14. storočia.

Starý židovský cintorín patrí k najstarším židovským pohrebiskám na svete. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Najstarší náhrobok patriaci učencovi a básnikovi Avigdorovi Karovi (†1439) je datovaný do roku 1439. Nachádza sa tu 12-tisíc náhrobných kameňov, zväčša bohato zdobených kvetinovými a zvieracími motívmi zo židovskej symboliky. Sú tu pochovaní napr. rabín Jehuda Löw ben Becalel, prímas židovskej obce Mordechaj Maisel (*1528, †1601), historik a učenec David Gans (*1541, †1613), zberateľ hebrejských tlačí David Oppenheim (*1664, †1736).

Galéria Roberta Guttmanna je výstavný priestor v správe ŽMP, ktorý bol otvorený v roku 2001. Je pomenovaná po pražskom maliarovi Robertovi Guttmannovi (*1880, 1942).

Smíchovská synagóga bola vybudovaná v pražskej mestskej časti Smíchov v roku 1863 pre potreby miestnej židovskej obce. V roku 1931 bola funkcionalisticky prestavaná. V roku 1941 slúžila ako sklad pre zhabaný majetok Židov. Po druhej svetovej vojne náboženskú činnosť neobnovila. Bola zreštaurovaná a v súčasnosti slúži ako archív a študovňa.