Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 17901 – 17939 z celkového počtu 17939 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Potiorek, Oskar

Potiorek, Oskar, 20. 11. 1853 Bad Bleiberg – 17. 12. 1933 Klagenfurt — veliteľ rakúsko-uhorských vojsk na srbskom fronte počas 1. svetovej vojny.
Pred 1. svetovou vojnou zastával viacero významných postov, bol zástupcom náčelníka štábu rakúsko-uhorskej armády či guvernérom Bosny a Hercegoviny. Počas svojho pôsobenia v úrade pozastavil činnosť civilných súdov a zrušil srbské kultúrne združenia. V deň sarajevského atentátu 28. júna 1914 sedel v aute spolu s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d´Este a jeho manželkou Žofiou, Potiorek bol dokonca osobne zodpovedný za ich bezpečnosť v priebehu ich návštevy. Po vypuknutí 1. svetovej vojny stál na čele 6. armády a velil neúspešným rakúsko-uhorským ofenzívam proti Srbsku; koncom roka 1914 bol však pre veľké straty z tejto funkcie odvolaný a odvtedy už žiadnu významnú úlohu v rakúsko-uhorskej armáde nezastával.

priama úmernosť

priama úmernosť — matematický vzťah, ktorý opisuje princíp „čím viac... tým viac“, resp. „čím menej... tým menej“. To znamená, že ak sa jedna veličina zväčší v danom pomere, v rovnakom pomere sa zväčší aj druhá, obdobne sa v rovnakom pomere obe súvisiace veličiny zmenšia. Matematická metóda na výpočet priamej či nepriamej úmernosti sa nazýva trojčlenka.

Napr.:

Čím výkonnejšie je čerpadlo, tým viac vyčerpá vody.
Čím viac je pohonných látok, tým viac je najazdených kilometrov.
Čím menej je pridanej soli, tým menej koncentrovaný je roztok.

Vzťah priamej úmernosti vedie na funkciu tvaru \(y=\textrm{k}x\), kde \(\textrm{k}\ne 0\). Číslo \(\textrm{k} \) sa nazýva koeficient priamej úmernosti a premenné veličiny \(x\) a \(y\) sa označujú za priamo úmerné veličiny. Grafom priamej úmernosti je priamka prechádzajúca stredom súradnicovej sústavy, teda bodom [0,0].

Príklad jednoduchej úlohy k priamej úmernosti: ak má auto priemernú spotrebu 6 l na 100 km, koľko benzínu potrebuje, aby prešlo 250 km?

prvá svetová vojna

prvá svetová vojna, veľká vojna — globálny konflikt v rokoch 1914 – 1918, ktorý zásadne prekreslil politickú mapu sveta, predovšetkým Európy, a priamo či nepriamo zapríčinil zánik viacerých štátnych útvarov, napr. nemeckej, rakúsko-uhorskej či ruskej monarchie, ale aj predtým samostatných balkánskych monarchií.

Prvá svetová vojna vypukla ako dôsledok eskalácie napätia medzi vtedajšími mocnosťami združenými začiatkom 20. stor. do dvoch obranných spojeneckých paktov – Trojspolku (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko) a Dohody (Veľká Británia, Francúzsko a Rusko). Najzásadnejším dôvodom sporov medzi veľmocami bolo delenie moci vo svete. Najmä silné Nemecké cisárstvo, ktoré vzniklo až v roku 1871, sa snažilo rozšíriť svoje kolónie, čo narážalo na nevôľu predstaviteľov najsilnejších koloniálnych impérií – Veľkej Británie a Francúzska. Konflikt záujmov Rakúsko-Uhorska a Ruska sa zase upriamoval na Balkán. Súperenie mocností, sprevádzané masovým zbrojením a poháňané všeobecným nacionalizmom, vyvolalo už pred vypuknutím prvej svetovej vojny sériu lokálnych konfliktov a diplomatických roztržiek – tzv. fašodská kríza v Sudáne, keď Veľká Británia a Francúzsko súperili o hlavný vplyv v povodí horného toku Nílu (1898), druhá búrska vojna na juhu Afriky (1899 – 1902), rusko-japonská vojna o dominantnú pozíciu na Ďalekom východe (1905), marocké krízy vyvolané Nemeckom (1905 a 1911), rakúsko-uhorská anexia Bosny a Hercegoviny (1908) a talianska invázia do Líbye a následná taliansko-turecká vojna (1911).
Boje prvej svetovej vojny prebiehali najmä v Európe, postupne však aj v Ázii (vrátane Ďalekého východu, keď Japonci a Briti na jeseň 1914 úspešne obliehali nemeckú kolóniu Čching-tao), Afrike, v Tichom aj Atlantickom oceáne (námorné bitky medzi nemeckým a britským námorníctvom pri pobreží Čile a Falklandských ostrovoch). V Európe sa vojna šírila predovšetkým podľa platných spojeneckých zmlúv a záväzkov. Vznikli dva hlavné fronty – západný a východný, k významným bojiskám však patril i front srbský (balkánsky), neskôr taliansky, rumunský či solúnsky. Medzi najvýznamnejšie bojiská na západnom fronte patrili oblasti miest Ieper (Ypres), Verdun a Cambrai či riek Marna a Somme. Na východnom fronte to bola napr. oblasť Mazurských jazier, riek San, Nida či Dunajec a miest Tannenberg, Przemyśl, Lublin, Ľvov, Luck, Zborov a Berežany. K významným lokalitám srbského frontu patril Belehrad, Šabac či okolie rieky Drina, talianskeho frontu zas oblasti riek Soča a Piava, Planina siedmich obcí, Dolomity a Monte Grappa. V Malej Ázii sa bojovalo napr. na polostrove Gelibolu (Gallipoli), na Blízkom východe pri Suezskom prieplave, Gaze a Bagdade, na Kaukaze pri Sarikamiši a Erzerume. Vojny sa zúčastnili i vojaci zo štátov a z území, kde frontová línia neprebiehala, najmä z USA, britských domínií, ale aj napr. Portugalska.

Viac než štyri roky bojov si napokon vyžiadali životy takmer 10 miliónov vojakov a približne 7 miliónov civilistov, ďalšie milióny mužov sa domov vrátili chorých a zmrzačených. Prvá svetová vojna patrila zároveň k najtragickejším epizódam slovenskej histórie – z územia dnešnej Slovenskej republiky odišlo na bojiská približne 400-tisíc vojakov, z nich takmer 70-tisíc sa už domov nevrátilo. Po celom Slovensku preto nájdeme pamätníky venované tým, čo na bojiskách v rôznych častiach Európy položili životy.

Prvá svetová vojna so sebou priniesla spoločenské zmeny – v súvislosti s odchodom mužskej pracovnej sily na bojiská a masovým zamestnávaním žien v kľúčových hospodárskych odvetviach bola impulzom emancipácie a zrovnoprávnenia oboch pohlaví. Tvrdé podmienky neskorších mierových zmlúv zapríčinili ďalšie budúce konflikty, komplex poníženia bol výrazne rozšírený napr. v nemeckej či maďarskej spoločnosti, v Taliansku sa zase udomácnil pocit ukrátenia, vyplývajúci z minimálneho územného zisku. USA po prvej svetovej vojne potvrdili svoju ekonomickú dominanciu, Japonsko zase upevnilo svoje postavenie v oblasti Tichého oceánu.

Vojna zároveň vošla do histórie prvotným či významnejším použitím mnohých technických vynálezov doby – tankov, bojových otravných plynov, plameňometov, ponoriek, vzdušného navádzania delostreleckej paľby pomocou rádia, leteckého fotografovania, stíhacieho i bombardovacieho letectva, vzducholodí, lietadlových lodí atď. V rozmedzí niekoľkých rokov sa celkom zmenila taktika vedenia vojny. Kým v roku 1914 armády stále vo významnej miere nasadzovali proti guľometným postaveniam kavalériu, v roku 1918 o výsledku bojov rozhodovali často menšie a mobilné skupiny dobre vyzbrojených vojakov a krátka, no o to intenzívnejšia a premyslenejšia paľba delostrelcov. Počas väčšiny svojho trvania mala prvá svetová vojna charakter zákopovej, teda pozičnej vojny, a to nielen na západnom fronte, ale i na východných bojiskách, talianskom či srbskom fronte. Obrancovia mali pred útočníkmi taktickú výhodu, ofenzívy sprevádzala úvodná delostrelecká streľba, následne boli útočiaci vojaci vystavení paľbe z opevnených postavení a museli prekonávať ťažko priechodné zátarasy a prekážky z ostnatého drôtu. Keď sa nebojovalo, ohrozovali vojakov ostreľovači, život im strpčovalo blato, potkany, špina, vlhkosť a rôzne choroby.

1914

Ako zámienka na vypuknutie prvej svetovej vojny poslúžil atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželky 28. 6. 1914 v Sarajeve. Predstavitelia Rakúsko-Uhorska z jeho naplánovania a realizácie vinili Srbsko. Presne o mesiac neskôr, 28. 7. 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu a plavidlá rakúsko-uhorskej flotily a delostrelectvo začali ostreľovať Belehrad. Rusko, spojenec a ochranca Srbska, začalo s mobilizáciou svojej veľkej armády. Následne cárskemu Rusku vyhlásil 1. 8. 1914 vojnu rakúsko-uhorský spojenec Nemecko. O dva dni neskôr, 3. 8. 1914, vyhlásilo Nemecko vojnu Francúzsku, a keď následne nemecká armáda prekročila hranice Belgicka a porušila jeho neutralitu, Veľká Británia reagovala 4. 8. 1914 vyhlásením vojny Nemecku. Do vojnového kolobehu vstúpili v priebehu roku 1914 ešte ďalšie štáty – na strane Dohody Čierna Hora a Japonsko, po boku Ústredných mocností (Nemecko a jeho spojenci, ich základ vznikol práve v aliancii Trojspolok) zase začala bojovať Osmanská ríša. Taliansko zatiaľ zachovávalo neutralitu, keďže sa mu však diplomatickou cestou nepodarilo dosiahnuť územné zisky na úkor Rakúsko-Uhorska, neskôr sa pridalo k Dohode.

Vízie Ústredných mocností boli jasné, podľa tzv. Schlieffenovho plánu zaútočilo Nemecko na Francúzsko, pričom víťazstvo na západnom fronte malo byť rýchle a jednoznačné. Podľa predstáv nemeckých stratégov sa malo dosiahnuť najneskôr do šiestich týždňov. Plánovali vyradiť Francúzsko z boja, skôr než rozľahlé Rusko s nedostatočnou dopravnou infraštruktúrou zmobilizuje svoju početnú armádu. Nemci začali boje vstupom na územie Luxemburska a Belgicka, Nemecko tak porušilo neutralitu oboch krajín. Ich postup belgickou krajinou bol rýchly, aj keď ich prekvapil silný odpor oveľa menej početných obrancov. Pevnostný systém pri Liège, na ktorý sa belgická armáda spoliehala, rýchlo padol vďaka intenzívnej a dobre mierenej paľbe nemeckých húfnic. Teroru nemeckých vojakov bolo následne vystavené aj civilné belgické obyvateľstvo. Neskoršie operácie v tejto oblasti charakterizovala evakuácia zvyškov belgickej armády, otvorenie priehrad a zatopenie časti územia, ako aj kapitulácia Antverp. Informácie o miestnom dianí využívala aj britská propaganda, ktorá povolávala mladých mužov z ostrovov do vojny, aby pomstili „statočné malé Belgicko“. Britský expedičný zbor sa prvýkrát zapojil do bojov 23. 8. 1914 práve pri belgickom meste Mons.

Francúzsko súperilo s Nemeckom o oblasť Alsaska-Lotrinska. Ofenzíva generála Josepha Joffra (*1852, †1931) sa nepodarila a Francúzi museli prejsť do defenzívy. Následne však ani nemecká ofenzíva nemala dlhé trvanie, ukončilo ju 6. – 11. 9. 1914 víťazstvo dohodových síl na rieke Marne, známe aj ako „zázrak na Marne“. Časť francúzskych vojakov dovážali na bojisko parížske taxíky a autobusy a k víťazstvu zásadne prispeli aj Britské expedičné sily. Náčelník nemeckého generálneho štábu generál Helmuth Moltke (*1848, †1916) vydal rozkaz ustúpiť k línii Compiégne-Remeš-Varennes a budovať obranné zákopy. Následne sa obe strany snažili postupom k Atlantickému oceánu obísť západné krídlo protivníka, avšak bez úspechu. Tieto manévre sa označujú za „beh k moru.“ Po dosiahnutí pobrežia siahala frontová línia od Atlantického oceánu až po švajčiarske hranice a vojna na západnom fronte získala pozičný charakter. Optimistické predstavy o rýchlom ukončení vojny (všeobecne sa predpokladalo, že vojaci budú na Vianoce už doma) sa ukázali ako nereálne. Nemci síce získali pozície na nepriateľskom území, no boli odkázaní ďalšie roky drobiť svoje sily a bojovať na dvoch exponovaných frontoch, na západe i na východe. Ešte do konca roka sa nemecké jednotky pokúsili prelomiť západný front vo Flámsku pri meste Ieper, táto bitka (známa ako prvá bitka pri meste Ieper) však nepriniesla úspech žiadnej z bojujúcich strán.

Ďalšie boje prebiehali na srbskom fronte, kde rakúsko-uhorská armáda útočila predovšetkým smerom od západu, od rieky Drina. Stáli proti nej nielen Srbi, ale aj vojaci malej Čiernej Hory. Rakúsko-uhorské velenie podcenilo svojho húževnatého protivníka, dva veľké útoky generála Oskara Potioreka (*1853, †1933) nevyšli a útočníci boli nútení ustúpiť. Medzi výhody Srbov patrili bojové skúsenosti z nedávnych balkánskych vojen a hornatý terén, veľmi vhodný na obranu. Silné dažde na jeseň 1914 pokryli srbské kopce súvislou bahnitou vrstvou, rakúsko-uhorskí vojaci zostali slabo zásobovaní, v premočených uniformách, následkom čoho sa medzi nimi začali šíriť rôzne choroby. Tretia ofenzíva rakúsko-uhorských vojsk síce vyzerala spočiatku sľubne, dokonca 2. 12. 1914 dobyli srbské hlavné mesto Belehrad, no už o necelé dva týždne neskôr ho Srbi (pod vedením generála Radomira Putnika, *1847, †1917) získali naspäť. Straty armád Rakúsko-Uhorska nasadených proti Srbom boli vysoké, celkovo prišli do konca roku 1914 o takmer 250-tisíc mužov. Mimoriadne zlý stav srbských komunikácií, prakticky neexistujúce železnice a zlyhávanie rakúsko-uhorského zásobovania sa ukázali ako veľké výhody obrancov. Podobne ako pri invázii Nemcov v Belgicku sa aj tu prejavilo neľudské správanie časti útočiacich vojakov voči civilnému obyvateľstvu, k čomu prispela aj štvavá rakúsko-uhorská propaganda. Dochádzalo k masovému vraždeniu civilistov, hromadnému stavaniu šibeníc, vypaľovaniu domov, udávaniu a lynčovaniu.

Na východnom fronte stáli proti pozemným silám Ruska spoločne armády Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Úvodné boje sa tu niesli najmä v znamení ruských neúspechov. Rusi totiž rýchlo vtrhli do Východného Pruska, táto invázia však bola predčasná a cárskej ríši priniesla veľké porážky a straty, ktoré pociťovala až do svojho zániku. Počas bitky pri Tannenbergu dosiahli v priebehu posledného augustového týždňa roku 1914 veľký triumf generáli Paul von Hindenburg (*1848, †1934) a Erich Ludendorff (*1865, †1937), keď zničili ruskú 2. armádu generála Alexandra Samsonova (*1859, †1914). V zajatí skončilo vyše 90-tisíc ruských vojakov a Samsonov pod tlakom hanby a osobných výčitiek spáchal samovraždu. Už o niekoľko dní neskôr nemecká 8. armáda zopakovala veľké víťazstvo, v bitke pri Mazurských jazerách porazila ruskú 1. armádu generála Paula von Rennenkampfa (*1854, †1918).

Ďalšou fázou nasadenia nemeckých vojsk, za asistencie ich rakúsko-uhorských spojencov, vo východnej časti Európy bola obrana priemyselného Sliezska. Premyslený ústup, manévrovanie pomocou železničnej dopravy a zamestnávanie ruských síl v kombinácii s taktikou spálenej zeme tu patrili k ďalším prejavom veliteľských schopností generálov Hindenburga a Ludendorffa.

Rusi napokon v tomto roku zaznamenávali i úspechy, predovšetkým pri konfrontácii s rakúsko-uhorskými nepriateľmi. V druhej polovici augusta 1914 v bitke pri Kraśniku síce utrpeli od rakúsko-uhorskej 1. armády porážku, no v Haliči napokon dosiahli značné územné zisky a front sa posunul až k rieke Visla. Bojové kapacity Rakúsko-Uhorska na východnom fronte sa v dôsledku ťažkých strát skresali takmer na polovicu. Ich sily okrem iného oslabovalo aj ruské obliehanie rakúsko-uhorskej pevnosti Przemyśl.

Už v prvý vojnový rok sa územie severovýchodného Slovenska stalo vojnovou oblasťou. Ťažké boje prebiehali od novembra 1914 na území dnešných okresov Humenné, Snina, Bardejov, Medzilaborce, Svidník a Stropkov. Rusi (8. armáda) totiž opakovane prenikli karpatskými horskými priesmykmi, a pokiaľ by v Karpatoch prelomili front, mohli by ohroziť vnútorné Uhorsko a tiahnuť až na Budapešť. Rakúsko-uhorský protiútok a úspech v bitke pri Limanowej v decembri 1914 načas nebezpečenstvo odvrátili a frontová línia, prebiehajúca približne osou riek Nida a Dunajec a miest Tarnów a Gorlice a hrebeňa Karpát, t. j. čiastočne aj dnešným slovensko-poľským pohraničím, bola stabilizovaná.

Koncom októbra 1914 boli vojenské kapacity Ústredných mocností posilnené o Osmanskú ríšu, turecká flotila totiž začala ostreľovať ruské čiernomorské pobrežie, najmä prístavy Odesa a Sevastopol. Turci navyše uzavreli pre Dohodu nesmierne dôležitú úžinu Dardanely, čím Britom a Francúzom sťažili prísun vojenského materiálu do Ruska. Vojna sa tak rozšírila do ďalších oblastí – na Kaukaz, Blízky východ či do Mezopotámie.

Boje prvej svetovej vojny sa však odohrávali aj v oveľa vzdialenejších častiach sveta. Došlo k námorných zrážkam v Tichom aj Atlantickom oceáne, bojovalo sa na Ďalekom východe či v Afrike, v ktorej mali kolónie viaceré zúčastnené krajiny. Známe je napr. pôsobenie nemeckých síl generála Paula von Lettowa-Vorbeck (*1870, †1964) vo východnej Afrike. Celé štyri roky dokázala skromná armáda zložená z hŕstky Nemcov, a najmä domorodých vojakov viesť úspešnú partizánsku vojnu, odolávať oveľa početnejšiemu britskému protivníkovi a kontrolovať veľké, avšak ťažko prístupné územie.

1915

Počas roku 1915 čelili Nemci na západnom fronte viacerým ofenzívam, vojská Dohody však zakaždým utrpeli iba vysoké straty. Napr. už 10. 3. 1915 začala britská 1. armáda veliteľa Douglasa Haiga (*1861, †1928) útok pri Neuve Chapelle v Artois. Spočiatku prebiehal veľmi dobre, pretože Nemci takúto akciu z dôvodu predošlých klamlivých manévrov Britov nečakali. No keď sa útočníkom minula munícia, boli nútení už iba odolávať opakovaným nemeckým protiútokom. Pravdepodobne najvýznamnejšou bitkou tejto fázy vojny v západnej Európe bola tzv. druhá bitka pri meste Ieper, v ktorej nemecká armáda použila 22. 4. 1915 po prvýkrát na západnom fronte vo väčšom množstve bojový plyn. Paniku v radoch francúzskych nepriateľov a ich bezhlavý útek však nedokázala využiť vo svoj prospech. Neskôr, 24. 4. 1915, Nemci útočili znova plynom pri St. Julien, príslušníci kanadskej divízie však použili primitívne plynové masky z vreckoviek namočených vo vode a v moči a zabránili nepriateľskému prelomu. Jedovatý plyn sa stal neskôr štandardnou zbraňou prvej svetovej vojny, obe strany vyvíjali čoraz účinnejšie typy týchto látok, no i ochranných pomôcok, najmä plynových masiek. Briti použili prvýkrát plyn v septembri 1915 počas bitky pri Loose. Používanie bojových plynov počas prvej svetovej vojny spôsobilo vyše miliónové straty (z toho približne 90 tisíc mŕtvych).

Na východnom fronte sa začal rok 1915 ťažkými bojmi v Karpatoch, vo veľmi náročných podmienkach počas nezvykle mrazivej zimy. Podľa dobových prameňov sa zmrznuté uniformy vojakov doslova lámali a mnoho mužov na oboch stranách bojiska zamrzlo. Vyhladovaných vojakov trápili prudké snehové búrky, bez zásob museli vydržať často i niekoľko dní. Rusi dosiahli 23. 3. 1915 dôležité víťazstvo, keď dobyli dlho obliehanú a ostreľovanú rakúsko-uhorskú pevnosť Przemyśl. Do ruského zajatia sa tak dostalo okolo 110-tisíc zúbožených vojakov habsburskej ríše. Na rozhraní marca a apríla 1915 sa Rusi pokúšali definitívne prelomiť front v Karpatoch. Tzv. veľkonočná bitka im však priniesla najmä ďalšie ťažké straty, zatiaľ čo na rakúsko-uhorskú armádu (podporenú nemeckým spojencom, tzv. Beskydským zborom) malo zadržanie nepriateľa pozitívny psychologický účinok. Preto Ústredné mocnosti začiatkom mája 1915 prešli do útoku, pri Gorliciach a Tarnówe prelomili front, postupovali a decimovali ruskú 3. armádu. Znova získali Przemyśl a napokon oslobodili aj predtým stratenú haličskú metropolu Ľvov. Na tomto úspechu sa výrazne podieľala novovytvorená nemecká 11. armáda, do ktorej bol začlenený aj rakúsko-uhorský VI. zbor so zastúpením jednotiek z územia dnešného Slovenska. Následne Nemci zabrali rozľahlé územia a obsadili o. i. Varšavu a Vilnius. Po jari 1915 sa boje na územie Slovenska už nevrátili, postihnutý región však zostal zdevastovaný, niektoré obce fakticky prestali existovať. Začalo sa odstraňovanie škôd a v celom Uhorsku sa organizovali dobročinné zbierky.

Rok 1915 sa niesol aj v znamení ďalšieho šírenia konfliktu – 23. mája 1915 vstúpilo do vojny na strane Dohody Taliansko, pretože si robilo nároky na Trident a okolie, oblasť Terstu i Istrie, ako aj na jadranské pobrežie vrátane Dalmácie, ktoré boli vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. Rakúsko-uhorské námorníctvo okamžite reagovalo ostreľovaním prístavu Ancona a talianskeho pobrežia. Vznikol tak nový, taliansky front, z geografického hľadiska veľmi zaujímavý. Frontová línia totiž prechádzala aj exponovaným horským terénom, rakúsko-uhorské či talianske pozície sa nachádzali i v nadmorskej výške viac než 3 000 m. n. m. K špecifikám horskej vojny patrili boje na horských hrebeňoch, postup na pozície pomocou horolezeckého výstroja, zásobovanie lanovkami, ale aj závaly snehu a pády lavín. Talianske útoky boli vedené napr. aj v Dolomitoch, no najmä v oblasti rieky Soča. Štyri ofenzívy talianskej armády v priebehu roku 1915 na sočskom fronte (jeden z úsekov talianskeho frontu), ktorých hlavným cieľom bolo získať prístav Terst, však významnejší úspech nepriniesli. Rakúsko-uhorskí vojaci čelili značnej prevahe nepriateľa, vyvažovali ju však vysokou morálkou a odhodlaním. Sočský front bol špecifickým i z toho dôvodu, že vápencová krasová krajina s množstvom jaskýň a terénnych priehlbín poskytovala obrancom prírodné úkryty. Pri výbuchoch delostreleckých granátov zas poletujúce ostré kúsky vápenca vojakov doslova mrzačili. Prudké boje počas prvej svetovej vojny prebiehali aj v oblasti vtedajšieho Južného Tirolska, resp. v okolí historického Tridentu či Planiny siedmich obcí s mestom Asiago, neskôr aj masívu Monte Grappa.

Aj Ústredné mocnosti boli posilnené novým účastníkom celosvetového súperenia štátov – 14. 10. 1915 vstúpilo na ich strane do vojny Bulharsko, ktoré si činilo územné nároky na Macedónsko. Po vylodení vojsk Dohody na gréckom pobreží vznikla nová frontová línia, tzv. solúnsky front, hoci Grécko zostávalo dočasne neutrálne. Navyše početné spojenecké sily (vojská Dohody) neprejavovali v tejto časti juhovýchodnej Európy významnejšiu aktivitu, vojaci Dohody Solún prezývali aj „najväčším internačným táborom Spojencov“.

Rakúsko-Uhorsko a Nemecko začali 7. 10. 1915 ofenzívu na srbskom fronte s cieľom definitívne Srbsko vyradiť z vojny. Postupovali rýchlo, čoskoro získali Belehrad, navyše Srbi nemohli ustupovať priamo smerom na Solún, pretože ich z juhu napadli Bulhari. Pre Ústredné mocnosti znamenalo významnú strategickú výhodu, že Bulhari dobyli mesto Niš, ktoré bolo dôležitým srbským železničným uzlom. Prenasledované srbské jednotky a spolu s nimi aj vysokí štátni predstavitelia a civilisti preto ustupovali cez albánske hory k jadranskému pobrežiu, pričom ich ohrozovali nielen nepriateľské armády, ale aj miestne bojové skupiny. Tisíce Srbov zahynuli v dôsledku hladu a fyzického vyčerpania, veľkým problémom bol aj nedostatok teplého ošatenia. No hoci Srbsko a začiatkom roku 1916 aj Čierna Hora padli, domáce obyvateľstvo viedlo až do konca vojny proti okupačným jednotkám ozbrojený odboj.

Turci utrpeli hneď na začiatku roka, 4. 1. 1915, ťažkú porážku na kaukazskom fronte pri Sarikamiši. Pomerne úspešne však čelila Osmanská ríša ďalším nepriateľským operáciám najmä v oblasti Dardanel. Najprv stratilo britské a francúzske námorníctvo 18. 3. 1915 šesť plavidiel, keď neúspešne útočili na turecké pobrežné batérie. Následne sa vojská Dohody s výrazným zastúpením austrálskych a novozélandských jednotiek (sily ANZAC) vylodili na polostrove Gelibolu, kde však narazili na nečakane tvrdý odpor tureckej 5. armády generála Otta Limana von Sanders (*1855, †1929). Ďalšou významnou osobnosťou bojov na Gelibolu bol turecký dôstojník a schopný charizmatický veliteľ Mustafa Kemal (→ Atatürk), neskorší zakladateľ modernej Tureckej republiky. Turci, bojujúci s veľkým nasadením, mali výhodu v tom, že držali výšiny a mali lepší prehľad o dianí na bojisku. Jediná operácia, ktorá sa skončila úspechom Dohody, bola záverečná evakuácia jej vojsk v decembri 1915 a v januári 1916, do ktorej však už Turci z dôvodu vyčerpanosti aj premyslených klamlivých manévrov odchádzajúcich vojakov výraznejšie nezasahovali. S nasadením tureckých síl počas prvej svetovej vojny sa spája aj tzv. arménska genocída, začatá v apríli 1915, ktorá si pravdepodobne vyžiadala až okolo 1,5 milióna životov. Keďže boje medzi Rusmi a Turkami prebiehali z veľkej časti na území obývanom etnickými Arménmi, turecké orgány v domnienke masovej spolupráce arménskych civilistov s Rusmi reagovali veľkou brutalitou, vyvražďovaním civilného obyvateľstva vrátane žien a detí, ako aj násilným presídľovaním obyvateľstva.

Rok 1915 bol významný i z hľadiska vedenia námornej vojny. Nemecko totiž začiatkom februára 1915 začalo neobmedzenú ponorkovú vojnu, ktorá bola založená na zásade potápať bez výstrahy všetky lode, teda aj neutrálne v medzinárodných vodách. K najničivejším útokom podvodných plavidiel patrilo potopenie osobnej lode Lusitania 7. 5. 1915. Medzi 1 198 civilnými obeťami bolo aj 128 amerických občanov. Hoci po tomto nešťastí Nemecko neobmedzenú ponorkovú vojnu odvolalo, vzťahy Washingtonu a Berlína sa veľmi zhoršili, čo malo neskôr za následok vstup USA do vojny na strane Dohody.

1916

Rok 1916 by sa dal označiť za rok najničivejších operácií konfliktu. Priam synonymom prvej svetovej vojny v jej najobludnejšej podobe sa stala bitka pri Verdune, ktorá bola aj najväčšou bitkou celého konfliktu. Začala sa nemeckým útokom 21. 2. 1916, podporovaným paľbou približne 1 200 diel. Séria útokov a protiútokov trvala takmer celý rok, skončila sa až pred Vianocami 1916, pričom ani jednej z bojujúcich strán nepriniesla zásadnejší úspech. Hoci na konci bitky prechádzala frontová línia takmer totožnými miestami ako na jej začiatku, okolitá krajina po neustálej kanonáde pripomínala oranisko a Nemci aj Francúzi prišli podľa niektorých zdrojov až o približne pol milióna vojakov. Bitku pri Verdune chápali velenia oboch mocností ako otázku prestíže, pretože verdunský pevnostný systém symbolizoval francúzsku národnú hrdosť a vlastenectvo.

Druhá zásadná ofenzíva, tentoraz síl Dohody, vošla do histórie ako bitka na Somme, ktorá však bola nešťastne naplánovaná. Vojaci mocností Dohody síce útočili koordinovane, a to aj z miest, kde sa stretávali britské a francúzske pozície, ale často proti veľmi silným nemeckým úsekom vo vyvýšenom teréne. Útok začala 1. 7. 1916 po týždennej delostreleckej príprave britská 4. armáda generála Henryho S. Rawlinsona (*1864 – †1925), pričom straty na britskej strane boli už za prvý deň približne 57-tisíc vojakov. Nemci neraz rýchlo prechádzali do protiútoku, dokonca keď vychádzali zo zasypaných krytov, prekvapili útočníkov zozadu. Boje na Somme trvali do 18. 11. 1916 a podľa niektorých zdrojov prišli Nemci až o vyše 650-tisíc mužov. Malé územné zisky stáli britské sily okolo 420-tisíc a francúzske približne 200-tisíc vojakov. V priebehu bitky na Somme, v septembri 1916, boli prvýkrát v histórii použité tanky, konkrétne britské stroje Mark I.

Na východnom fronte tiež prebiehala ofenzíva veľkých rozmerov, a to v súčinnosti s útokmi zo strany dohodových mocností na západnom fronte. Ofenzíva vypukla, skôr než bolo pôvodne plánované, najmä aby odbremenila i talianske vojská, v tom čase bojujúce v oblasti juhotirolského frontu, a prinútila Rakúsko-Uhorsko presunúť časť svojich síl z talianskeho bojiska. Armáda velená generálom Alexejom Brusilovom (*1853, †1926) dosiahla počas tejto tzv. Brusilovovej ofenzívy značné úspechy – útok na širokom území sa začal 4. 6. 1916, Rakúsko-Uhorsko stratilo najmenej 600-tisíc mužov, Rusi rýchlo postúpili až ku Karpatom a iba urýchlený prísun nemeckých posíl uchránil Ústredné mocnosti od katastrofy. Brusilovova ofenzíva vošla do dejín ako posledné významnejšie ruské víťazstvo počas prvej svetovej vojny. Rusko však podľa niektorých údajov prišlo o vyše 900-tisíc vojakov, ktorí boli zabití, zranení či zajatí, a jeho ekonomika sa začala rúcať. Vidiek zasiahol hladomor a aj v mestách chýbali základné produkty. Zrútenie impéria cára Mikuláša II. sa už zdalo neodvratné.

Boje na talianskom fronte aj počas roku 1916 charakterizovali ďalšie talianske ofenzívy na sočskom bojisku, ktoré nepriniesli významnejšie výsledky. Výnimkou bola tzv. šiesta bitka na Soči v auguste 1916, keď Taliansko dobylo strategicky významné mesto Gorica. V oblasti juhotirolského frontu, v exponovanom horskom teréne, však 15. 5. 1916 začala významnú ofenzívu rakúsko-uhorská strana. Do dejín vošla pod názvom Trestná expedícia. Spočiatku bola úspešná, Taliani akciu takého rozsahu neočakávali, rakúsko-uhorskí vojaci dobyli niekoľko dôležitých vrchov, napokon však operácia stroskotala najmä pre problémové zásobovanie a čoraz účinnejšie talianske protiútoky.

Veľká porážka postihla Britov v Mezopotámii, generál Charles Townshend (*1861, †1924) sa 29. 4. 1916 vzdal Turkom po dlhom a vyčerpávajúcom obliehaní mesta Kút. Približne 10-tisíc vojakov muselo následne absolvovať aj vyčerpávajúci pochod púšťou a zajatie, čo veľká časť z nich neprežila.

Do bojov v prvej svetovej vojne sa postupne zapájali ďalšie krajiny. Po zabratí nemeckých a rakúsko-uhorských plavidiel v lisabonskom prístave vyhlásilo 9. 3. 1916 Nemecko vojnu Portugalsku a na západný front bol neskôr odvelený skromný Portugalský expedičný zbor. Významnejšie zamiešalo karty Rumunsko, ktoré do vojny vstúpilo koncom augusta 1916 na strane Dohody. Vzhľadom na to, že rumunská armáda bola slabá, v Moldavsku a Dobrudži musela byť nasadená veľká časť ruskej armády, aby svojmu novému spojencovi pomohla. Aj Nemci presunuli časť svojich síl zo západného frontu na nové bojisko. Rumuni utrpeli rýchle porážky tak v Sedmohradsku, ako i po útoku nemecko-turecko-bulharských síl maršala Augusta von Mackensena (*1849, †1945) smerom z Bulharska do južného Rumunska. Hlavné mesto Bukurešť padlo 6. 12. 1916. Väčšinu rumunského územia okupovali Ústredné mocnosti, ktoré rok 1916 ukončili z psychologického hľadiska cenným víťazstvom. Rumunské jednotky však bojovali po boku Rusov na strane Dohody ešte približne rok.

Rok 1916 bol zásadný aj z dôvodu dvoch veľkých akcií na mori, ktoré boli počas prvej svetovej vojny ojedinelé. Prvou bola dovtedy najväčšia námorná evakuácia v dejinách, ktorá sa začala začiatkom apríla 1916. Plavidlá Dohody úspešne transportovali z albánskeho pobrežia celú srbskú armádu, ktorú v tom čase tvorilo okolo 260-tisíc mužov. Cieľom srbských vojakov bolo mesto Solún, následné zapojenie sa do ďalších bojov a konečne i oslobodenie Srbska. Druhou námornou akciou bola bitka pri Jutsku, ktorá prebehla v posledný májový deň roku 1916 medzi nemeckou a britskou flotilou (Širokomorské loďstvo a Veľké loďstvo). Išlo o najvýznamnejšie námorné stretnutie prvej svetovej vojny, predtým si Nemci a Briti merali sily najmä v dvoch zásadnejších bitkách v Severnom mori – 28. 8. 1914 v Helgolandskej zátoke a 24. 1. 1915 pri plytčine Dogger Bank, pričom v oboch prípadoch bola úspešnejšia britská strana. Pri Jutsku Briti stratili tri bojové lode, tri krížniky, osem torpédoborcov, Nemci prišlo o jednu bojovú loď, štyri krížniky a päť torpédoborcov. Hoci si víťazstvo nárokovali obe strany, nasledujúci priebeh udalostí ukázal, že významnejšou námornou silou bola počas zvyšku vojny britská flotila.

1917

Rok 1917 poznamenali dve zásadné udalosti, ktoré v konečnom dôsledku mali výrazný vplyv na neskorší priebeh i výsledok celej vojny. V Rusku vypukla 8. 3. 1917 revolúcia (→ Februárová revolúcia), a hoci hospodársky kolabujúca veľmoc po nastúpení dočasnej vlády i naďalej pokračovala v bojoch, po boľševickom prevrate 7. 11. 1917 (→ Októbrová revolúcia) a následnom podpísaní prímeria sa vojna na východnom fronte v podstate skončila a Nemci sa sústredili na západný front. Druhým medzníkom bol vstup Spojených štátov amerických 6. 4. 1917 do vojny na strane Dohody, ktorý bol reakciou na to, že Nemecko obnovilo neobmedzenú ponorkovú vojnu. Verejná mienka v USA navyše reagovala veľmi citlivo na zverejnenie tzv. Zimmermannovho telegramu, ktorý dokazoval, že nemecká strana chcela v prípade ukončenia americkej neutrality uzavrieť spojenectvo s Mexikom. Nemci sľubovali Mexiku dodávky zbraní, finančnú pomoc a pripojenie štátov Arizona, Nové Mexiko a Texas. Na západný front preto neskôr prichádzali veľmi potrebné čerstvé sily v podobe dobre vyzbrojených amerických vojakov.

Okrem priamych dôsledkov bojov všetky európske mocnosti navyše sužovali čoraz väčšie hospodárske ťažkosti. Veľká Británia trpela pre neustále útoky nemeckých ponoriek na obchodné a transportné lode, Nemecko zase doplácalo na britskú námornú blokádu. Ďalším problémom, s ktorým si sily Dohody museli poradiť, boli masové protesty a vzbury vojakov, konkrétne príslušníkov francúzskej armády. Bežní francúzski vojaci chápali dovtedajší priebeh vojny ako zbytočné marenie životmi, a požadovali preto okamžitú zmenu velenia.

Boje na západnom fronte poznamenalo v priebehu roku 1917 niekoľko významných bitiek, ktorým predchádzal ústup Nemcov k vlastnému systému dôsledne vybudovaných opevnení, známemu aj ako Hindenburgova línia. Britom sa podarili dve úspešné ofenzívy, pri Arrase a Messines. Najprv 9. 4. 1917 postúpila britská 3. armáda generála Edmunda Allenbyho (*1861, †1936) pri Arrase o približne 5 km, čo predstavovalo pozoruhodný územný zisk v priebehu jediného dňa. Vojaci kanadských divízií zároveň získali Nemcami húževnato bránený hrebeň Vimy. Ďalším britským cieľom bolo získať strategicky významnú výšinu pri Messines. Príslušníci 2. britskej armády sa pod hrebeň nad močaristou flámskou krajinou podkopali a v tuneloch umiestnili približne 500 ton výbušnín. V skorých ranných hodinách 7. 6. 1917 nálože explodovali, na mieste zahynulo takmer 10-tisíc nemeckých vojakov. Ohlušujúci výbuch bolo počuť až v Londýne, podľa niektorých zdrojov dokonca v Dubline.

V apríli 1917 však stroskotala francúzska Nivellova ofenzíva, nazývaná podľa vrchného veliteľa francúzskej armády generála Roberta Nivella (*1856, †1924). Francúzi spočiatku postupovali rýchlo, dokonca až príliš rýchlo, a tak stratili kontakt s vlastným delostrelectvom a zostali vystavení nemeckým zbraniam. Práve ťažké straty spôsobené počas jarných bojov, umocnené ešte nedávnou traumou z Verdunu, viedli k spomínaným nepokojom v radoch francúzskych vojakov. Do vzbury sa vo väčšej či menšej miere zapojilo okolo 50 divízií a dezertovalo približne 30-tisíc vojakov. Nivella napokon nahradil vo vedení armády hrdina od Verdunu generál Philippe Pétain (*1856, †1951). Vrchné velenie francúzskej armády sa rozhodlo reagovať v ťažkých časoch mierne, trest smrti dostalo iba niekoľko hlavných podnecovateľov revolty.

Apríl 1917 bol významným mesiacom aj z hľadiska leteckej vojny, označuje sa aj termínom „Krvavý apríl“. Nemeckí stíhači mali vo vzduchu nad frontovou krajinou veľkú prevahu, počet ich víťazstiev rýchlo narastal, kým napr. neskúsenejší britskí letci často zahynuli po niekoľkých dňoch či týždňoch boja. Najúspešnejší stíhací letec celej vojny, Nemec Manfred von Richthofen (*1892, †1918), zaznamenal v apríli 1917, keď nemecká vzdušná dominancia vrcholila, 21 zo svojich celkových 80 potvrdených víťazstiev.

K dvom významným bitkám druhej polovice roku 1917 patrili boje pri Cambrai a tzv. tretia bitka pri meste Ieper. Najťažšie boje pri Iepri, presnejšie pri dedinke Passchendaele, sa odohrali v mimoriadne bahnistom teréne, počas obdobia obzvlášť bohatého na zrážky na jeseň 1917. Nížinná krajina bola zdevastovaná rokmi delostreleckej paľby a nahromadená voda nemala ako odtekať. Studená blatistá hmota, v ktorej vojaci bojovali, ale aj jedli, spali a zobúdzali sa, charakterizovala celú bitku. Zahynulo tu okolo 250-tisíc vojakov oboch bojujúcich strán.

Bitka pri Cambrai patrila k najvýznamnejším zrážkam celej vojny, prvýkrát v nej totiž boli vo väčšej miere nasadené tanky. Britská 3. armáda generála Juliana Bynga (*1862, †1935) použila 21. 11. 1917 okolo 470 tankov, ktoré podporovali útok pechoty. Briti boli spočiatku veľmi úspešní, prekonali nemecké línie, miestami postúpili až 8 km hlboko na nepriateľské územie. Mnohí nemeckí vojaci v panike utekali, pohľad na hučiace obrnené vozidlá valiace sa vpred bol pre nich desivý. Nemci však následne v priebehu niekoľkých týždňov, s využitím malých, mobilných, veľmi dobre vyzbrojených úderných oddielov, dobyli väčšinu strateného územia naspäť. Briti totiž pri Cambrai postúpili miestami príliš rýchlo a ďaleko, nestihli vybudovať pevné obranné postavenia, a tak následne nedokázali nemeckým protiútokom odolávať. Nemci počas prvej svetovej vojny používali tanky iba minimálne, až počas druhej svetovej vojny práve postup tankových jednotiek charakterizoval ich vedenie bleskovej vojny (→ Blitzkrieg).

Operácie na východnom fronte charakterizovali stále väčšie problémy ruskej armády. Vojaci boli vystavení silnej agitačnej kampani organizovanej Nemeckom, pričom často vypovedali poslušnosť a prestávali rešpektovať vlastných dôstojníkov. Opakovane im muselo byť dohovárané a zdôrazňované, že Rusko malo stále spojenecké záväzky voči Dohode. Posledná ruská ofenzíva, známa podľa predsedu vlády ako Kerenského ofenzíva, bola spustená 1. 7. 1917. Ofenzíva však napokon stroskotala a Rusi na širokom úseku frontu rýchlo ustupovali. Z českého a zo slovenského pohľadu mala ofenzíva osobitný význam, ako súčasť 11. armády nasadili Rusi do bojov aj novovytvorenú česko-slovenskú streleckú brigádu. V bitke pri Zborove tak proti sebe na oboch stranách frontu bojovali Česi a Slováci, no z tohto merania síl vyšli úspešnejšie tí v ruských uniformách. Následne sa preto mohli vytvárať na území Ruska aj ďalšie jednotky Čechov a Slovákov, tzv. česko-slovenské légie, zostavené z veľkej časti z rakúsko-uhorských zajatcov (termín légie sa pre česko-slovenské zahraničné vojsko začal používať až po vojne). V tom čase sa už na území Ruska nachádzal boľševický vodca Vladimir Iľjič Lenin (*1870, †1924), ktorý sa do vlasti vrátil z exilu vo Švajčiarsku. Napokon 7. 11. 1917 vypukla v Petrohrade boľševická (októbrová) revolúcia a na východnom fronte bolo čoskoro dohodnuté medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami prímerie.

Situácia sa výrazne zmenila na talianskom bojisku. Najprv v lete 1917 talianska armáda uskutočnila dve ofenzívy na sočskom fronte. Druhá z nich, známa ako jedenásta bitka na Soči, priniesla Talianom určité územné zisky. Iniciatívu však čoskoro prevzali Ústredné mocnosti, posilnené na talianskom fronte viacerými nemeckými divíziami a špeciálnymi jednotkami. Rakúsko-uhorský a nemecký útok, spustený 24. 10. 1917, prelomil front. Hlavný postup 14. armády nemeckého generála Otta von Below (*1857, †1944) prebiehal v smere od Tolminu na Kobarid. Taliani v panike ustupovali, ich straty napokon dosiahli prinajmenšom 300-tisíc vojakov, pričom väčšina z nich skončila v zajatí. Front sa posunul najprv k rieke Tagliamento, následne k rieke Piava, miestami až o 110 km ďalej na západ do talianskeho vnútrozemia. Talianov museli neskôr posilniť britské a francúzske jednotky, vo velení generálneho štábu Luigiho Cadornu (*1850, †1928) nahradil Armando Diaz (*1861, †1928). Nemci však čoskoro začali taliansky front opúšťať, pretože na západnom fronte pripravovali rozsiahlu ofenzívu. Proti vojskám Dohody tak na talianskom fronte nechali bojovať len slabšie Rakúsko-Uhorsko.

Rakúsko-Uhorsko v roku 1917 dosiahlo cenné víťazstvo aj na mori. V skorých ranných hodinách 15. 5. v Otrantskom prielive potopila flotila kapitána Miklósa Horthyho (*1868, †1957) za minimálnych vlastných škôd 16 dohodových plavidiel vrátane dvoch torpédoborcov.

Aj v roku 1917 sa zoznam dohodových spojencov rozširoval, začiatkom júla 1917 sa k boju proti Ústredným mocnostiam pripojili Gréci a ukončili viac než tri roky trvajúcu neutralitu. Dohoda získala počas roku 1917 dve veľké víťazstvá aj na orientálnych bojiskách, čoraz viac sa totiž prejavovala nespoľahlivosť a slabosť armády Osmanskej ríše. Najprv 11. 3. 1917 Briti dobyli Bagdad a neskôr, až po dvoch neúspešných a jednej úspešnej bitke pri Gaze, obsadili Jeruzalem.

1918

Začiatok roku 1918 sa niesol v znamení zvýšenia morálky armád Ústredných mocností, pretože po stroskotaní mierových rokovaní s boľševikmi Nemci obnovili vojnový stav a obsadili veľkú časť východnej Európy – pobaltské krajiny, územie dnešného Bieloruska i časť Ruska, Ukrajiny vrátane Krymu a pobrežných oblastí pri Čiernom mori. Napokon Ústredné mocnosti podpísali 3. 3. 1918 so sovietskym Ruskom mierovú zmluvu, známu ako Brestlitovský mier. Rusko tak stratilo Poľsko, Pobaltsko, časť Bieloruska, Ukrajinu a Fínsko, v kaukazskom regióne získalo územia Turecko. Krajinu zachvátila občianska vojna, ktorej účastníkmi boli i česko-slovenskí legionári. Boje Čechov a Slovákov pozdĺž Transsibírskej magistrály proti boľševikom a ich postup na Ďaleký východ sú známe aj ako Sibírska anabáza.

Vďaka utíchnutiu bojov na východe a dosiahnutí dočasného úspechu na talianskom fronte mohli Nemci začať ťaženia za konečným víťazstvom na západnom fronte. Najvýznamnejšou operáciou tu bola tzv. Ludendorffova ofenzíva, známa ako Cisárska bitka. Jej prvá fáza s názvom Operácia Michael sa začala 21. 3. 1918. Nemcom, aj vďaka nasadeniu efektívne kooperujúcich úderných skupín, spočiatku priniesla značné úspechy, do začiatku apríla 1918 postúpili o desiatky kilometrov. Tento rýchly postup si však vyžiadal svoju daň, pretože znova zlyhávalo zásobovanie, straty boli vysoké a výbežok vo frontovej línii predstavoval príliš zraniteľné územie. Navyše Briti a Francúzi, keďže nemeckému útoku boli vystavené sily oboch veľmocí, vytvorili spoločné velenie na čele s generálom Ferdinandom Fochom (*1851, †1929). Nemecká ofenzíva mala niekoľko ďalších fáz, koncom jari 1918 ohrozovali nemecké vojská dokonca Paríž. Napokon sa však vyčerpali a do protiofenzívy prešla Dohoda. K zmene pomeru síl v prospech Dohody prispela najmä jej technická prevaha, doplnenie početného stavu britských expedičných jednotiek a prísun čoraz početnejších amerických posíl na čele s generálom Johnom J. Pershingom (*1860, †1948), ktorým už Nemci nedokázali odolávať. Začiatkom augusta 1918 boli sily generála Ludendorffa napokon porazené na rieke Marne. K rozkladu nemeckej armády následne prispela britská augustová ofenzíva pri Amiens, keď na čoraz slabších Nemcov v súhre útočili pešiaci, delostrelci, tankisti i letci, ako aj následné francúzske útoky ďalej na juhu a americké víťazstvá pri Saint Mihiel a Sedane. Nemci strácali svoje pozície a frontová línia sa začala rýchlo posúvať – prvýkrát od roku 1914.

O svoj rozhodujúci úspech sa pokúšalo i velenie Rakúsko-Uhorska na talianskom fronte, hoci ich jednotky boli na začiatku leta 1918 v zlej kondícii spôsobenej problémami so zásobovaním i šírením malárie na dolnom toku rieky Piava. Aj preto je posledná rakúsko-uhorská ofenzíva označovaná za Hladovú ofenzívu. Rakúsko-uhorskí velitelia sľubovali svojim podriadeným plné talianske sklady potravín. Núdzu rakúsko-uhorských vojakov si však uvedomovalo aj talianske velenie, a z lietadiel im preto dalo zhadzovať letáky s výzvami, aby sa vzdali, a nepredlžovali tak vlastné trápenie. Ofenzíva sa napokon začala 15. 6. 1918, a hoci útok vedený z Južného Tirolska stroskotal hneď na začiatku, na piavskom bojisku rakúsko-uhorskí vojaci prekročili rieku, na niektorých miestach prekonali línie nepriateľskej obrany a vytvorili tzv. predmostia. Akcie však boli veľmi zle naplánované, aj v súvislosti s tým, že Piava bola po intenzívnych dažďoch rozvodnená a dosahovala až trojnásobnú výšku hladiny oproti jej normálnemu stavu. Veľká časť vojakov sa utopila, keď sa na člnoch či pontónových stavbách, za silnej delostreleckej paľby a útokov zo vzduchu, snažila prekročiť rozvodnený tok. Bojov na Piave sa zúčastnili aj vojaci z územia dnešného Slovenska, napr. 71. trenčiansky peší pluk a 72. bratislavský peší pluk. Rakúsko-uhorské velenie vydalo pre stále problémovejšie zásobovanie napokon rozkaz vrátiť sa naspäť do východiskových pozícií, čím ukončilo dlhoočakávanú a plánovanú ofenzívu. Navyše v priebehu roku 1918 otriasla rakúsko-uhorskou armádou séria vzbúr, a to aj za účasti slovenských vojakov, napr. v noci z 2. na 3. 6. 1918 v srbskom Kragujevaci a 5. 6. 1918 v bratislavských Vodných kasárňach.

Dohoda víťazila aj na okrajových frontoch, na solúnskom bojisku sa začala záverečná ofenzíva v polovici septembra 1918 a už 30. 9. 1918 uzavrelo Bulharsko prímerie – bol to prvý štát, ktorý opustil Ústredné mocnosti. Boje na Balkáne neskôr pokračovali, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko tu však čelili protivníkom nad svoje sily a napokon 1. 11. 1918 Srbi oslobodili Belehrad. Bulharsko čoskoro nasledovalo Turecko, Briti dobyli 1. 10. 1918 Damask a porazili Turkov v Mezopotámii, a napokon 30. 10. 1918 Turecko podpísalo prímerie so zástupcami Dohody v Mudrose na ostrove Lemnos.

Na jeseň 1918 prebiehala záverečná ofenzíva Dohody aj na talianskom fronte proti Rakúsko-Uhorsku, ktorého pluky postupne vypovedali poslušnosť a sily mnohonárodnostnej stredoeurópskej ríše sa začali rúcať. Začal sa často nekoordinovaný návrat más vojakov domov, do všetkých kútov niekdajšieho impéria. V čase, keď Dohoda (zastúpená Talianskom) podpísala 3. 11. 1918 vo Ville Giusti pri Padove s Rakúsko-Uhorskom prímerie, podunajská monarchia už vlastne neexistovala.

Šance Nemcov na úspech už tiež neboli reálne. Hindenburgova línia padla a nemecké vojská ustupovali na celom fronte. V prístave Kiel sa začali búriť námorníci, v rôznych častiach krajiny sa pridávali i robotníci a vojaci, a napokon revolúcia zasiahla aj Berlín. Cisár Viliam II. (→ Wilhelm II.) 9. 11. 1918 abdikoval a opustil krajinu, v ktorej sa nebezpečne šírili revolučné myšlienky a nestabilita. Nemecká delegácia a reprezentanti Dohody napokon podpísali 11. 11. 1918 prímerie v Compiègne pri Paríži, v štábnom železničnom vagóne vrchného veliteľa dohodových síl maršala Focha.

Formálne ukončenie vojny

Definitívnou bodkou za prvou svetovou vojnou bola séria uzatvorených zmlúv Parížskej mierovej konferencie – 28. 6. 1919 Versailleská mierová zmluva s Nemeckom, 10. 9. 1919 Saintgermainská mierová zmluva s Rakúskom, 27. 11. 1919 Neuillská mierová zmluva s Bulharskom, 4. 6. 1920 Trianonská mierová zmluva s Maďarskom a napokon 10. 8. 1920 Sèvreská mierová zmluva s Tureckom.

Ani po ukončení prvej svetovej vojny nebola Európa pokojným miestom. Vznikli nové štáty, ktoré mali medzi sebou územné nezrovnalosti, a tak sa začínali ďalšie regionálne konflikty – v bývalých častiach Ruska a Rakúsko-Uhorska či grécko-turecká vojna. Balkánsky polostrov i Československo patrili k etnicky veľmi pestrým územiam, čo však do budúcnosti veštilo ďalšie problémy. Aj boje medzi prívržencami a odporcami nových revolučných myšlienok, medzi ľavicovými a pravicovými hnutiami, prinášali množstvo obetí. Nárast nacionalizmu a rozmach totalitných režimov, kumulovanie spoločenských i hospodárskych problémov v Európe pripravovali živnú pôdu na rozpútanie ešte ničivejšej svetovej vojny.

psaltérium

psaltérium [gr. > lat.] — stredoveký brnkací strunový hudobný nástroj, predchodca čembala. Telo pozostáva z rezonančnej skrinky obvykle lichobežníkového, ale aj trojuholníkového či obdĺžnikového tvaru, nad ktorou sú natiahnuté struny rozochvievajúce sa plektrom (brnkadlom). Psaltériá majú dodnes svoje miesto napr. vo fínskej ľudovej hudbe a v hudbe príbuzných pobaltských krajín.

punktácia

punktácia, hebrejsky nikud — súhrnné označenie systému diakritických znamienok používaný na vokalizáciu hebrejských slov. Hebrejčina, podobne ako väčšina semitských jazykov, nezaznamenáva v bežnom texte samohlásky, ale iba spoluhlásky (→ hebrejské písmo). Na označenie samohlások sa používajú značky, takzvané vokalizačné znamienka, čiarky a bodky najčastejšie umiestnené pod príslušné písmeno, príp. do jeho prostrednej alebo hornej časti. V nevokalizovanom texte sa niekedy naznačujú samohlásky pomocou niekoľkých písmen hebrejskej abecedy, ktoré v tomto prípade nenadobúdajú svoju konsonantnú hodnotu. Sú považované za matres lectionis a napovedajú, aká samohláska má byť za predchádzajúcim písmenom vyslovená.

V ranom stredoveku sa vyvinulo niekoľko systémov vokalizácie. Najrozšírenejší a dodnes jediný používaný systém bol vytvorený židovskými učencami (hebr. mazoreti, → mazora) medzi 6. a 10. storočím. Vokalizácia sa primárne týkala biblického textu, neskôr sa začala uplatňovať taktiež v ďalších náboženských textoch a v poézii. V modernej hebrejčine sa vokalizácia štandardného textu nepoužíva, výnimkou sú napr. slovníky, poézia a učebnice.

samozvučné hudobné nástroje

samozvučné hudobné nástroje, idiofóny — skupina bicích hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozozvučaním tela nástroja úderom, brnkaním, trením, potriasaním a pod.

Rozlišujú sa idiofóny s vyladeným tónom a idiofóny so zvukom neurčitej výšky, pričom obe skupiny sa ďalej delia na drevené a kovové nástroje. Medzi drevené nástroje s vyladeným tónom patrí napr. xylofón, marimbafón, kovové sú čelesta, vibrafón, trubicové zvony, gong a i. K dreveným nástrojom so zvukom neurčitej výšky sa zaraďuje claves, maracas, kastanety a i., medzi kovové patrí napr. triangel, tamtam, zvony, činely.

Podľa spôsobu tvorenia zvuku sa idiofóny delia na úderové (kastanety, činely, xylofón, metalofón, triangel, čelesta, vibrafón, gong a i.), brnkacie (sú rozozvučiavané špeciálnymi doštičkami alebo jazýčkami, napr. drumbľa), trecie (tón vzniká trením kovových alebo drevených častí, napr. sklenená harmonika, kanadská píla) a vzduchové (tón vzniká prúdom vzduchu).

Samozvučné hudobné nástroje majú rôzny tvar, charakter aj zvuk. V minulosti boli súčasťou detských hier i zábavy dospelých, využívali sa však aj ako pracovné a signálne nástroje.

Sefer ha-bahir

Sefer ha-bahir, Kniha jasu — antológia napísaná v hebrejčine a aramejčine považovaná za jeden z najstarších a najdôležitejších textov židovskej mystiky (→ kabala). Židovská tradícia jej autorstvo pripisuje rabínskemu učencovi Nechunjovi ben ha-Kanovi z 1. stor. n. l., pravdepodobne však bola vytvorená až v stredoveku a jej autor nie je známy. Veľkú časť tvorí komentár židovskej Biblie (→ Tanach) zaoberajúci sa mystickým významom hebrejských písmen (→ gematria). Obsahuje takisto najstaršie známe pojednanie o Božích tvorivých silách sefirot (→ sefira).

Sefer jecira

Sefer jecira, Kniha stvorenia — jeden z najstarších spisov týkajúci sa židovskej mystiky (→ kabala). Podľa židovskej tradície sa jeho autorstvo pripisuje Abrahámovi, skutočný autor je však neznámy. Datovanie jeho vzniku je nejasné, odhaduje sa na 2. – 10. storočie. V spise Sefer jecira sa vôbec po prvýkrát objavuje termín sefirot (→ sefira) označujúci Božie tvorivé sily, ktoré sa podieľali na stvorení sveta.

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).

šalmaj

šalmaj [gr. > fr. > nem.] — drevený aerofón s kónickým, cylindrickým, kónicko-cylindrickým alebo opačne kónickým vŕtaním v rovnej, ohnutej, meandrovitej alebo dokonca špirálovej trubici s dvojplátkom. Môže byť s hmatovými otvormi alebo bez nich, s roztrubom či bez roztrubu. Rozličné konštrukčné modifikácie tohto nástroja neboli samoúčelné; šalmaje s kónickým vŕtaním boli hlasnejšie, ich zvuk bol však drsný a hrubý; nástroje cylindrické či opačne kónické mali zvuk tichší a ušľachtilejší. Ohýbanie trubice malo zasa praktický význam; nástroj zaberal podstatne menej miesta, pričom jeho hudobný výkon ostal takmer nezmenený.

Na našom území sú šalmaje známe od raného stredoveku.

šoa

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Šówa

Šówa

1. Šówa-tennó — oficiálne (posmrtné) meno japonského cisára Hirohita.

2. Žiariaci mier — názov vládnej éry cisára Hirohita, ktorá sa začala 25. decembra 1926 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 7. januára 1989 jeho smrťou.

tacrolimus

tacrolimus, FK-506, aj FK506 — imunosupresívna látka produkovaná plesňou Streptomyces tsukubaensis. Inhibuje aktiváciu a indukciu proliferácie T lymfocytov v nižších koncentráciách ako cyklosporín A (má menej vedľajších účinkov; → cyklosporíny). Používa sa u pacientov po transplantácii orgánov (najmä obličiek) na prevenciu ich odvrhnutia (rejekcie).

Tádž mahal

Tádž mahal [hindsky], Tádžmahal, angl. Taj Mahal — mauzóleum v Ágre, v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš, ktoré dal na južnom brehu rieky Jamuny v rokoch 1631 – 48 vybudovať cisár Šáhdžahán pre svoju manželku Mumtáz Mahal (Ardžumand Bánú Bégam, *1593, †1631, jej telo tam bolo prenesené v roku 1632). Stavba je označovaná ako pamätník lásky a zármutku. Predstavuje vrcholné dielo architektúry Veľkých Mogulov a jedno z najvýznamnejších diel islamskej architektúry. Stavba bola v roku 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V komplexe sa usporadúvali slávnosti.

Vyznačuje sa harmonickým pôsobením, ktoré je založené na symetrii, vyvážených formách a detailne prepracovanej architektonickej výzdobe. Celý komplex je uzatvorený múrom, na južnej strane je monumentálne stvárnený hlavný vstup s nádvorím obkoleseným kolonádami. Pred mauzóleom sa nachádza symetricky komponovaná perzská záhrada typu čahár bágh (v preklade štyri záhrady), rozdelená štyrmi vodnými kanálmi na štyri menšie štvorce, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre. Pre moslimov reprezentuje raj, vodné kanály symbolizujú štyri rajské rieky.

Samotné mauzóleum, postavené z bieleho mramoru, sa nachádza v severnej časti komplexu a je umiestnené uprostred vyvýšenej platformy z červeného pieskovca. Na západnej strane platformy je mešita, na východnej symetricky umiestnená zhromažďovacia hala nazývaná džaváb, formálne identická s mešitou. Mauzóleum stojí na ďalšej obdĺžnikovej platforme z bieleho mramoru a má štvorcový pôdorys so zrezanými nárožiami. V štyroch rohoch platformy sa nachádzajú valcové, nahor sa zužujúce minarety s balkónmi ukončené otvorenými pavilónmi (čatrí). Fasády mauzólea sú členené pilastrami a štyrmi monumentálnymi ívánmi, ktoré sú doplnené dvoma podlažiami zaklenutých výklenkov. Stavbe dominuje cibuľová kupola na vysokom tambure doplnená štyrmi menšími pologuľovými kupolami nad otvorenými stĺpovými pavilónmi (čatrí).

[IMG-3]

Vnútri sa v strede haly oktogonálneho pôdorysu nachádza kenotaf Mumtáz Mahal a vedľa neho kenotaf Šáhdžahána (ich hroby sú v osobitnej miestnosti pod kenotafmi). Centrálnu halu dopĺňajú na nárožiach menšie priestory oktogonálneho pôdorysu prepojené chodbami. Stavba je výnimočná neobyčajne jemne stvárnenými detailnými kamennými interiérnymi dekoráciami, ktoré pozostávajú z jemne vyrezávaných mramorových zástien a reliéfov s geometrickými, kaligrafickými a florálnymi ornamentmi, a predovšetkým kamennými intarziami interiérov a exteriérov, ktoré kontrastne kombinujú bielu farbu mramoru a polodrahokamy (lazurit, tyrkys, achát, jaspis, chalcedón a i.). Detailne stvárnený dekor je kombinovaný s plochami bieleho mramoru bez ornamentiky.

taktika spálenej zeme

taktika spálenej zeme — vojenská taktika, ktorej cieľom je demolácia infraštruktúry využívanej na pohyb nepriateľského vojska a likvidácia všetkých materiálnych zdrojov napomáhajúcich v postupe protivníka.

Taktiku spálene zeme využívali armády najmä počas ústupu na nepriateľskom území či pri náhlych výpadoch naň; bývala však aj súčasťou obranných manévrov na vlastnom území (napr. v pohraničných oblastiach) ohrozenom útokom nepriateľa. Vzhľadom na vývoj spôsobu vedenia moderných vojen sa taktika spálenej zeme dnes využíva v omnoho menšej miere než v minulosti.

K taktike spálenej zeme sa v minulosti uchýlili napr. Galovia pod vedením Vercingetorixa počas bojov s Rimanmi v 1. stor. pred n. l., Francúzi i Angličania v priebehu storočnej vojny, husitskí bojovníci v 15. stor., ruská armáda pri ústupe pred Napoleonom, ale aj samotná Napoleonova armáda v roku 1812, vojenské sily generála W. T. Shermana počas tzv. pochodu k moru na južanskom území v roku 1864, nemecká armáda ustupujúca k Hindenburgovej línii v roku 1917 v priebehu 1. svetovej vojny, Sovieti i Nemci na východnom fronte počas 2. svetovej vojny či Iračania na ústupe z Kuvajtu v roku 1991.

topologický priestor

topologický priestor — množina so systémom otvorených podmnožín. Nech \(X\) je množina a \(\mathcal T\) je systém jej podmnožín. Systém \(\mathcal T\) nazývame topológiou na \(X\), ak spĺňa nasledujúce podmienky:

1. \(\emptyset\in\mathcal T,X\in\mathcal T\),

2. ak \({\left\lbrace U_i\right\rbrace}_{i\in I}\) je taký systém podmnožín, že \(U_i\in \mathcal T\) pre každé \(i\in I\), tak \({\bigcup}_{i\in I}U_i\in \mathcal T\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné zjednotenia otvorených podmnožín),

3. ak \(U_1,\dots ,U_n\in \mathcal T\), tak \(U_1\cap \dots \cap U_n\in I\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné konečné prieniky otvorených podmnožín).

Potom dvojicu \((X, \mathcal T)\) nazývame topologický priestor s nosičom \(X\) a so systémom otvorených podmnožín (topológiou) \( \mathcal T\). Prvky množiny \(X\) nazývame bodmi topologického priestoru. Prvky množiny \( \mathcal T\) nazývame otvorenými množinami priestoru \((X,\ \mathcal T)\).

Skúmaním vlastností topologických priestorov sa zaoberá topológia.

Trizuljak, Alexander

Trizuljak, Alexander, 15. 5. 1921 Varín – 15. 10. 1990 Bratislava — slovenský sochár, významný predstaviteľ moderného slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor. V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného). V rokoch 1949 – 72 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent J. Kostku v ateliéri sochárstva (1964 docent). V roku 1972 bol počas normalizácie odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní.

Venoval sa komornej aj monumentálnej sochárskej tvorbe. Koncom 40. rokov 20 stor. vytvoril prvé zákazky pre cirkev (Boží hrob, Varín). V 50. rokoch 20. stor. vo svojej komornej tvorbe hľadal moderný výraz pre stvárnenie figúry a hlavy (portrétu). Tematika týchto diel bola často osobná, portrétoval napr. členov rodiny (Moja matka, 1957). Zjednodušovaním a abstrahovaním tvarov prechádzal od realistických figurálnych štúdií až k abstrahovaniu figúry smerom k znaku (Torzo, 1963). Figúra, často v pohybe, je znázornená v uzavretej vyváženej kompozícii (Češúca sa, 1969). Lyricky pôsobiace, symbolické postavy či viacfigurálne kompozície, ktoré v tom období vytváral, vystihujú podstatu medziľudského vzťahu, atmosféru či emóciu (Milenci, 1960). V druhej polovici 50. rokov 20. stor. realizoval monumentálnu sochu Víťazstvo pre Slavín v Bratislave (dokončené 1960). Svojím rozmerom a umiestnením na vysokom pylóne bola na Slovensku jedinečnou výtvarno-technickou výzvou. Autor riešil problém perspektívnych deformácií z podhľadu a z veľkej diaľky, ako aj statiku rozloženia hmoty v priestore. Dielo muselo byť zároveň čitateľné zo všetkých strán ako jasný symbol. Pri práci na Víťazstve použil konštrukciu zo zváraných tyčí, čo ho viedlo k uvažovaniu o soche ako o znaku vytvorenom z niekoľkých čistých línií. Následne začiatkom 60. rokov 20. stor. tvoril série abstraktných konštruktivistických sôch zo zváraného železa (Variácie na železo, 1961). Po odchode z VŠVU sa venoval sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista, Zeleneč, 1970) a naďalej rozvíjal aj konštruktivistickú líniu tvorby (Tri Svätoplukove prúty, polovica 70. rokov 20. stor., diaľnica Brno – Bratislava).

Významná a rozsiahla bola aj jeho činnosť vo verejnom kultúrnom živote, najmä počas 50. a 60. rokov 20. stor. Podnietil vznik viacerých galérií (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach a i.), výstav a sympózií (napr. maliarske a sochárske sympóziá v Moravanoch nad Váhom, sochárske sympózium v kove vo Východoslovenských železiarňach, dnes U. S. Steel, výstava Danuvius 1968 a i.). Expozícia Trizuljakových sôch v Piešťanoch v roku 1961 bola podnetom na založenie pravidelnej medzinárodnej prehliadky súdobého sochárstva Socha piešťanských parkov, ktorá zanechala významnú stopu v prezentácii a konfrontácii aktuálnej sochárskej tvorby najmä počas 60. rokov 20. stor., ale aj v neskoršom období. Inicioval aj výstavbu umeleckej zlievarne v Bratislave (neskoršie dielne umeleckých remesiel, kde sa realizovali viaceré významné monumentálne sochárske diela). Bol jedným zo zakladateľov Fondu výtvarných umení. V rokoch 1953 – 60 ako predseda ateliérovej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov inicioval výstavbu viac ako 50 ateliérov pre výtvarníkov a architektov v Bratislave a 30 ateliérov inde na Slovensku. Bol spoluorganizátorom výstavby Domu umenia v Bratislave.

trojčlenka

trojčlenka – matematický zápis úmery, kde nepoznáme jednu z veličín. Vedie k riešeniu priamej či nepriamej úmernosti.

Typ úloh priamej a nepriamej úmernosti je možné previesť na symbolický zápis:

\(a\dots b\\ c\dots x\)

pričom pre priamu úmeru platí vzťah:

\(x = b\cdot \dfrac{c}{a} \)

a pre nepriamu úmeru platí nasledovné:

\(x = b\cdot\dfrac{a}{c}\).

Trojspolok

Trojspolok — vojensko-politická aliancia uzatvorená medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom 20. mája 1882 vo Viedni, ktorá vznikla ako dôsledok obranného paktu z roku 1879 (→ Dvojspolok).

Každý z členov Trojspolku vstupoval do aliancie z osobitých dôvodov: Taliansko hľadalo záruky v prípade konfrontácie s Francúzskom, keďže oba štáty mali svoje koloniálne záujmy v severnej Afrike; Rakúsko-Uhorsko verilo v utíchnutie talianskych snáh o zisk južných oblastí rakúsko-uhorskej monarchie obývaných etnickými Talianmi; Nemecko zas s obavami sledovalo zbližovanie sa Francúzska a Ruska. Spojenecká zmluva bola uzatvorená na päť rokov, neskôr sa jej platnosť pravidelne predlžovala a obsah postupne menil. Najzásadnejším bodom zmluvy bolo nevstupovať do ďalších paktov, pokiaľ by boli zamerané proti ktorémukoľvek z členov Trojspolku. Na vznik Trojspolku reagovali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko uzatvorením spojeneckých zmlúv, ktoré viedli k vzniku paktu Dohoda.

Problematickým členom spojeneckého zväzku bolo Taliansko, ktoré na prelome 19. a 20. storočia uzatvorilo sériu dohôd s Francúzskom. Najmä vzťah Talianska a Rakúsko-Uhorska bol napätý, náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf už niekoľko rokov pred začiatkom svetového konfliktu otvorene hovoril o nedôvere k južnému susedovi a potrebe preventívneho útoku proti tomuto „dedičnému nepriateľovi“. Po vypuknutí 1. svetovej vojny zastával Rím neutralitu, a keďže sa mu nepodarilo dosiahnuť politickou cestou územné ústupky od Rakúsko-Uhorska, v máji 1915 vstúpil do konfliktu na strane Dohody.

K aliancii sa 18. októbra 1883 pripojilo zo strachu pred ruskou expanziou aj Rumunsko, ktoré malo takisto veľmi problematické vzťahy s Rakúsko-Uhorskom, najmä z dôvodu národnostnej otázky v Sedmohradsku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny síce zastávalo neutralitu, koncom augusta 1916 sa však pridalo na stranu Dohody.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.

Ústredné mocnosti

Ústredné mocnosti, známe aj ako Centrálne mocnosti — označenie Nemecka a jeho spojencov v období 1. svetovej vojny. Pôvodne sem patrilo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré boli z geografického pohľadu v centrálnej oblasti primárnych konfliktov 1. svetovej vojny (odtiaľ názov). Základom pre Ústredné mocnosti bola aliancia Trojspolok (pakt Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska), od ktorého však Taliansko odstúpilo a do bojov zasiahlo na strane Dohody, preto sa medzi Ústredné mocnosti nezaraďuje. V priebehu vojny sa k tomuto spojenectvu pridalo ešte Turecko a Bulharsko, niekedy sa preto namiesto Ústredných mocností používa aj termín Štvorspolok.

Spojenectvo Ústredných mocností bolo častým motívom dobovej propagandy, napr. v Rakúsko-Uhorsku, kde sa masovo vydávali plagáty či pohľadnice s portrétmi štvorice vladárov – nemeckého cisára Viliama II., rakúsko-uhorského panovníka Františka Jozefa I., osmanského sultána Mehmeda V. a bulharského cára Ferdinanda I.

Vanek, Imrich

Vanek, Imrich, 20. 3. 1931, Nové Zámky – 5. 10. 2015 tamže — slovenský sochár a keramikár, významný predstaviteľ slovenského keramického sochárstva. V rokoch 1952 – 54 pracoval v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, 1956 – 62 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u O. Eckerta. Ťažiskom jeho tvorby boli monumentálne diela určené pre architektúru (množstvo štátnych objednávok), vytváral aj komorné keramické obrazy, reliéfy a sochy, výnimočne aj solitérne kusy úžitkovej keramiky a porcelánu.

Už počas štúdia sa začal orientovať na voľný sochársky prejav v hline (vo forme keramického obrazu a sochy), pričom smeroval k monumentálnemu meradlu s cieľom tvoriť veľkorozmerné diela pre architektúru. V 1. polovici 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu keramických obrazov so zámerom uplatnenia modernej keramiky v bežnom interiéri. Experimentálne v nich kombinoval maľbu glazúrou a štrukturálnu tvárnosť hliny (vrypy, modelácia, stopy prstov). Línie foriem vytváral prostredníctvom zatavovaného kovového drôtu, ktorý po vypálení získal charakteristickú štruktúru (Hra, 1967; Deti, 1964). V keramických obrazoch osciloval medzi zobrazujúcim (figurálnym) a abstraktným (geometrická symbolika, štruktúry) umením. Bol ovplyvnený kubizmom (resp. P. Picassom) a expresionizmom. Diela z tohto obdobia majú znepokojujúce symbolické posolstvo a existenciálny podtón (Terč; Dav, obe z 1964). Ich hlavnými motívmi sú ľudská figúra, zátišie, mestské výjavy a náboženská tematika. V niektorých uplatnil motív terča, ktorý je solitérny, multiplikovaný, prípadne kombinovaný so živou bytosťou ako cieľom. Biblické výjavy zredukoval na fragment figúry (hlava, ruka) a na maliarske gesto glazúrou, kde farba má kľúčový význam pre celú scénu (Krížová cesta, 1965). V čisto abstraktných dielach sa priblížil k štrukturálnej abstrakcii okruhu Konfrontácií (Tri hlavy, 1963; Hlava, 1965).

Tvorbe keramických obrazov sa venoval aj v 80. rokoch 20. stor. Od maľby sa posunul k vysokému reliéfu (Muž s koňom, 1981). Využíval robustnú modeláciu a výrazné zásahy nástrojmi, zárezy, vrypy či odtlačky prstov (Mačka, 1983). Figúry sú poňaté náznakovo, ľudí často zastupujú len naznačené tváre s veľavravným výrazom podčiarknutým farbou a kompozičným usporiadaním obrazu – reliéfu (Túžba, 80. roky 20. stor.).

Koncom 80. rokov 20. stor. začal pracovať s porcelánom. Dominantnou farbou diel, v ktorých maximálne redukoval tvary, sa stala zlatá a platinová (Hlava, 1989). V tomto období vytvoril nový typ objektu – dvojpohľadový reliéf, kde reverzná (zadná) strana má rovnakú významovú hodnotu ako predná strana (Busta, 80. roky 20. stor.).

Jeho monumentálna tvorba priamo nadviazala na experimenty s médiom keramiky, realizovanými prvotne v komorných dielach. Od 2. polovice 60. rokov 20. stor. do roku 1989 vytvoril okolo 70 monumentálnych diel pre architektúru. Boli to najmä veľkoplošné nástenné reliéfy (výnimočne aj plastiky) v interiéroch a exteriéroch stavieb na celom Slovensku (viaceré zanikli po 1989). Zobrazoval v nich zväčša imaginatívne symbolické výjavy, príbehy alebo štylizovanú (abstrahovanú) krajinu. Vynikajú robustnou modeláciou, štrukturálnymi povrchmi a prácou s glazúrami (výrazné pôsobenie farby). Okrem hrubého, až s karikatúrou hraničiaceho spôsobu modelovania foriem vynikajú predovšetkým výrazným maliarskym gestom, farebnými štruktúrami, výraznými farbami, kontrastmi a charakteristickým využitím zlata. Zlato, ktoré je typickým prvkom jeho monumentálnych i komorných diel, odhmotňuje a zároveň zachytáva svetlo, ktoré odráža do priestoru, takže vyniknú aj v tmavších interiéroch.

vihuela

vihuela [bi-; špan.] — španielsky renesančný brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom, tvarom podobný gitare, ladený ako lutna. Zvyčajne mal päť, šesť, občas aj sedem párov strún. Vihuela sa vyvinula z raných fidúl, hralo sa na ňu sláčikom, plektrom (brnkadlom) alebo prstami. V Španielsku sa považuje za prvého člena vývojových radov gitary.

Völkischer Beobachter

Völkischer Beobachter, z nem. Ľudový pozorovateľ — nemecké noviny vydávané od decembra 1920 do apríla 1945 ako oficiálny tlačový orgán Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP).

Noviny pôvodne vznikli už v roku 1887 ako štvorstranový týždenník Münchner Beobachter. Vychádzali v nich predovšetkým antisemitsky ladené a často neoverené, príp. konšpiračné bulvárne články. V roku 1918 získala noviny spoločnosť Thule a v auguste 1919 ich premenovala na Völkischer Beobachter. Dostali sa však do neúnosných finančných problémov a v decembri 1920 ich odkúpila NSDAP. Napriek niekoľkým oficiálnym zákazom vydávania novín v 20. rokoch sa ich náklad prudko zvýšil, a to z pôvodných asi 7-tisíc výtlačkov v decembri 1920 na približne 25-tisíc na jeseň 1923. V roku 1931 dosiahli náklad 120-tisíc, v roku 1941 asi 1,1 milióna a v roku 1944 dokonca 1,7 milióna výtlačkov.

Po odkúpení novín NSDAP sa ich prvým šéfredaktorom stal Dietrich Eckart (1921 – 1923), neskôr ho nahradil Alfred Rosenberg (1923 – 1938), jeden z hlavných ideológov strany, a nakoniec Wilhelm Weiß (1938 – 1945). Jedným z najvýznamnejších prispievateľov novín bol neskorší minister propagandy Joseph Goebbels.

Od 8. februára 1923 sa stali denníkom, v roku 1925 sa z dôvodu zákazov a obmedzení načas vrátili k týždennej forme a neskôr sa stali dokonca mesačníkom, v priebehu niekoľkých mesiacov sa však už opäť vydávali vo svojej dennej podobe. Noviny mali niekoľko lokálnych verzií, od roku 1938, po anšluse Rakúska, vychádzala aj viedenská verzia. Posledné vydania z apríla a mája 1945 už neboli distribuované do celej krajiny.

Dvadsaťštyri rokov vytvárali noviny verejný obraz o NSDAP, informovali o aktivitách strany, ktoré prezentovali výlučne ako neustály úspech, slúžili rovnako ako indikátor prípadných zmien v straníckej línii, nacistickej politike i v propagande.

vzdialenosť dvoch bodov

vzdialenosť dvoch bodov — nezáporné reálne číslo, charakterizujúce dĺžku úsečky určenú dvoma bodmi v euklidovskom priestore.

Euklidovská vzdialenosť bodov \(\mathbb x= [{x}_1,\dots ,x_{n}], \mathbb{y}= [{y}_1,\dots ,y_{n}]\)\(\mathbb E^n\) je daná predpisom \(\rho(\mathbb{x},\ \mathbb{y})= \sqrt{{\left({x}_{1}-{y}_{1}\right)}^{2}+\dots +{\left({x}_{n}-{y}_{n}\right)}^{2}}\).

V \(\mathbb R^1\) je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)=|x_{1}-y_{1}|\);

V \(\mathbb R^2\), je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R^2\) kde \(\mathbb x=[x_1,x_2]\), \(\mathbb y=[y_1, y_2]\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)= \sqrt{{\left({x}_{1}-{y}_{1}\right)}^{2}+{\left({x}_{2}-{y}_{2}\right)}^{2}}\);

V \(\mathbb R ^3\) je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R^3\) kde \(\mathbb x=[x_1,\ x_2, \ x_3],\ \mathbb y=[y_1,\ y_2, \ y_3]\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)= \sqrt{(x_1-y_1)^2+(x_2-y_2)^2+(x_3-y_3)^2}\).

Všeobecnejšie v metrickom priestore \(\left(M,d\right)\) je vzdialenosťou bodov \(\mathbb x, \mathbb y\in M\) hodnota metriky \(d\left(\mathbb x, \mathbb y\right)\).

Wissenschaft des Judentums

Wissenschaft des Judentums, Veda o židovstve — hnutie pôsobiace od 20. rokoch 19. stor. do prvej polovice 20. stor., vzniklo v Nemecku v dôsledku zmien, ktoré so sebou priniesla haskala. Cieľom hnutia bolo skúmať židovstvo (→ judaizmus) z radov jeho zástupcov modernými vedeckými metódami s dôrazom na štúdium kritickej biblistiky, židovskej literatúry, archeológie a náboženskej filozofie.

Prvý pokus o vedecký prístup v podobe založenia Verein für Kultur und Wissenschaft der Juden (Spoločnosť pre kultúru a vedu Židov) inicioval v roku 1819 nemecký právnik židovského pôvodu Eduard Gans (*1798, †1839). Väčšina odborníkov však za počiatok označuje rok 1818, keď Leopold Zunz (*1794, †1886) publikoval stať Niečo k rabínskej literatúre (Etwas über die rabbinische Litteratur, 1818), ktorá bola neskôr pokladaná za zakladajúci manifest hnutia Wissenschaft des Judentums. Hnutie sa rozdeľuje do troch časových období.

Prvú etapu (20. roky 19. stor. – 1896, keď bola objavená geniza synagógy v Káhire) reprezentuje nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz, ktorý sa okrem iného zaoberal náboženskou liturgiou. Ďalšími významnými predstaviteľmi tejto etapy boli rabín Šlomo Jehuda Rappaport (*1790, †1867), ktorý sa zaoberal dejinami a literatúrou a napísal prvý diel slovníka judaizmu Erech milin (1852), filozof, historik a rabín Nachman Krochmal (*1785, †1840), ktorý vydal Sprievodcu tápajúceho toho času (More nevuchej ha-zman, 1863), a učenec a básnik Šlomo David Luzzato (*1800, †1865).

Do druhej etapy (1896 – 1925, keď bola založená Hebrejská univerzita v Jeruzaleme) patria Zacharias Frankel (aj Zachariáš Frankl, *1801, †1875), zakladateľ konzervatívneho smeru judaizmu (→ ortodoxný judaizmus), Abraham Geiger (*1810, †1874) považovaný za zakladateľa reformného smeru judaizmu (→ reformovaný judaizmus), orientalista Solomon Munk (*1803, †1867), ktorý vydal editovanú verziu diela Maimonida Sprievodca tápajúcich (More nevuchim,12. stor.), a moravský orientalista Moris Steinschneider (*1816, †1907), ktorý sa venoval bibliografii a katalogizácii.

Počas tretej etapy (od roku 1925) došlo k vzniku samostatných židovských štúdií (→ hebreistika; → judaistika), k ich univerzitnému ukotveniu, následkom čoho význam hnutia postupne oslabol. Počiatok tejto etapy predstavuje vznik Inštitútu židovských štúdií na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme v roku 1924 (rok pred samotným otvorením univerzity), vznik Židovských štúdií na univerzite Bar-Ilan v Ramat Gan a Ústavu hebrejských kultúrnych štúdií na univerzite v Tel Avive. V roku 1947 bola založená Americká židovská univerzita v Los Angeles. Následne vznikali katedry židovských štúdií aj na ďalších univerzitách v Spojených štátoch (napr. Brandeisova univerzita, Kolumbijská univerzita, Harvardova univerzita), v Spojenom kráľovstve i v kontinentálnej Európe.

K zástupcom Wissenschaft des Judentums v Prahe patrili Wolfgang Wessely (*1801, †1870), prvý profesor židovského pôvodu v Rakúskom cisárstve, Michael Sachs (*1808, †1864) pôsobiaci ako rabín reformného prúdu v Prahe a jeho nasledovník Saul Isaac Kaempf (*1818, †1892), ktorý bol v roku 1848 vymenovaný za profesora semitskej jazykovedy na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe.

V rokoch 1851 – 1939 vychádzalo hlavné periodikum hnutia Monatsschrift für Geschichte und Wissenschaft des Judentums (Mesačník pre históriu a vedu o židovstve).

Židovské múzeum v Prahe

Židovské múzeum v Prahe — jedno z najstarších európskych židovských múzeí. Spravuje jednu z najrozsiahlejších zbierok judaík na svete, ktorá obsahuje 40-tisíc zbierkových predmetov, 100-tisíc kníh a archív náboženských obcí.

História

V roku 1906 stredoškolský profesor Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942) a významná postava českožidovského hnutia August Stein (*1854, †1937) vytvorili Spolok pre založenie a udržiavanie židovského múzea v Prahe (nem. Verein zur Gründung und Erhaltung eines jüdischen Museums in Prag). Pôvodnú zbierku tvorili artefakty zo synagóg a modlitební zničených na prelome 19. a 20. storočia pri asanácii pražského židovského mesta. Prvá stála expozícia bola vytvorená v roku 1912. Po roku 1939 v dôsledku vzniku Protektorátu Čiech a Moravy bol múzejný spolok zrušený a zbierky prešli pod správu pražskej židovskej obce, ktorá bola ustanovená ako inštitúcia vykonávajúca príkazy Ústredne pre židovské vysťahovalectvo (nem. Zentralstelle für jüdische Auswanderung) založenej v Prahe. V roku 1941 boli zbierky rozšírené o inventár pražských židovských synagóg, neskôr i o exponáty z vidieckych židovských obcí. V roku 1942 vzniklo na podnet pracovníka židovskej obce Karla Steina (*1906, †1961) Židovské ústredné múzeum. Významnými pracovníkmi múzea boli knihovník pražskej židovskej obce Tobias Jakobovits (*1887, †1944), ktorý sa stal odborným vedúcim múzea, riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Josef Polák (*1886, †1945), filológ a spisovateľ Alfred Engel (*1881, †1944), architekt a výtvarník František Zelenka (*1904, †1944) a Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942), ktorí položili základy dnešnej odbornej práce, a na návrh Karla Steina bolo prijaté ustanovenie, aby všetok majetok židovských obcí bol sústredený a uchovaný vo fonde múzea. Cieľom bolo zachrániť významné artefakty. Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo tento postup podporovala s vidinou značnej kontroly nad židovským majetkom. Zbierky sa postupne začali katalogizovať a čiastočne konzervovať, podarilo sa zachovať významné liturgické predmety, archiválie a knihy. Spočiatku expozície neboli určené širokej verejnosti. V roku 1943 boli schválené vedúcim Ústredne pre židovské vysťahovalectvo Hansom Guntherom (*1910, †1945), avšak o rok neskôr boli niektoré inštalácie zrušené. Po deportácii pracovníkov múzea bola jeho činnosť dočasne pozastavená. V roku 1946 pod vedením historičky umenia Hany Volavkovej (*1904, †1985) obnovilo múzeum svoju činnosť, expozície boli opäť sprístupnené a okrem predmetov hmotnej kultúry začalo spravovať aj knihy. Tie sa stali súčasťou múzejnej knižnice, ktorú mal na starosti významný judaista a hebreista Otto Muneles (*1894, †1967). V roku 1950 bolo múzeum zoštátnené a premenované na Štátne židovské múzeum, následkom čoho došlo k oslabeniu väzieb medzi židovskou komunitou a múzeom. Budovy múzea pripadli štátu, na ktorého príkaz bola časť zbierok predaná do zahraničia a zbierky s náboženským charakterom sa stali pre verejnosť neprístupné. Vtedajšia štátna ideológia mala negatívny vplyv aj na vykonávanie nezávislej odbornej činnosti, ktorá bola obmedzená témami povolenými režimom. Vzniklo niekoľko putovných výstav, taktiež boli zdokumentované židovské stavby a pamiatky v Čechách, na Morave a na Slovensku. Po nežnej revolúcii boli v roku 1994 budovy múzea a Starý židovský cintorín vrátené Židovskej obci v Prahe, zbierky boli zreštaurované Federáciou židovských obcí v ČR. Židovské múzeum v Prahe (ŽMP) ako neštátna inštitúcia bolo zriadené 1. októbra 1994.

V súčasnosti ŽMP okrem spravovania zbierok a knižnice organizuje krátkodobé a dlhodobé expozície a výučbové a vzdelávacie programy pre školy a širokú verejnosť. Od roku 1965 až dodnes vydáva odborný časopis Judaica Bohemiae.

Zbierky a fondy ŽMP

Zbierky ŽMP tvoria dve podkategórie: judaiká a knihy. Zbierka judaík obsahuje synagógové predmety a predmety do domácností. Zahŕňa predmety textilnej povahy (napr. synagógové opony, plášte na Tóru, povijany a drapérie), kovové a 3D predmety (napr. nadstavce a koruny na Tóru, ukazovadlá, pokladničky, misky), vizuálne artefakty (napr. maľby, kresby, fotografie), rukopisy a nálezy z geníz. Zbierku kníh tvorí historický knižný fond (staré tlače vydané do roku 1860) a vzácny knižný fond (tlače po roku 1860).

Zbierka textílií je najvýznamnejším súborom aškenázskych textílií na svete. Obsahuje vyše 12-tisíc zbierkových predmetov z regiónu Čiech, Moravy a Sliezska. Základ tvoria textílie zo 16. a 17. storočia, obsahuje však aj tkaniny z neskoršieho obdobia (najmä z 19. storočia). Zahŕňa synagógové textílie (napr. zo synagóg zničených pri asanácii židovského mesta v roku 1906, synagógové textílie z vojnového obdobia z územia Protektorátu Čiech a Moravy), ktoré tvoria najvýraznejšiu časť, ako aj predmety z domácností a osobného vlastníctva. Najpočetnejšou skupinou sú plášte na Tóru. Medzi významné artefakty patrí napr. synagógová opona venovaná významným pražským židovským manželom Maiselovým (1592) a štandarda cechu pražských židovských mäsiarov (1850).

V zbierke kovových predmetov sa nachádza viac ako 8-tisíc kusov predmetov zo synagóg, z domácností, zo spolkov a z inštitúcií spojených s náboženskou praxou, ale aj predmety každodennej potreby. Okrem kovových predmetov zbierka zahŕňa predmety z dreva, keramiky, zo skla či vzácnych kovov. Je rozdelená tematicky (vybavenie synagóg, predmety spojené so židovskými sviatkami, predmety spojené s existenciou spolkov a vecné pamiatky šoa). Obsahuje napr. štíty na Tóru, svadobné prstene, chanukové svietniky, kolísky, podnos na macesy a i. Najviac sú zastúpené ukazovadlá na Tóru (jad) v počte 1 200 kusov.

Zbierka vizuálneho umenia obsahuje 18-tisíc malieb, grafík, kresieb, plastík a nových médií z konca 18. storočia až do súčasnosti. Výnimočnú kolekciu kresieb vytvorených v terezínskom gete tvorí 4 387 detských kresieb a 2 922 kresieb dospelých od neprofesionálnych i profesionálnych umelcov (napr. od Františka Zelenku, *1904, †1944; Charlotty Burešovej, *1904, †1983). Súčasťou zbierky sú napr. aj diela českých maliarov Roberta Guttmana (*1880, †1942) a Jakuba Schikanedra (*1855, †1924).
Zbierka rukopisov a nálezov z geníz obsahuje vyše 2-tisíc predmetov. K unikátnym predmetom patria hebrejské kódexy zo stredoveku (najmä z Aškenazu), hagady, exegetické a homiletické texty či rodinné megily. V zbierke je dochovaných aj niekoľko rukopisov z 18. storočia tzv. moravskej pisárskej školy. Jadro zbierky tvoria rukopisy z knižnice pražskej židovskej obce.

Zbierka kníh obsahuje aj 400 vzácnych tlačí z obdobia 15. – 19. storočia prevažne v hebrejskom jazyku, ale aj v latinčine, nemčine a jidiš. Najvzácnejší je exemplár ilustrovanej knihy Obrad šabatových piesní a modlitba po jedle (hebr. Seder zmirot u-birkat ha-mazon, 1514).
Súčasťou fondu ŽMP je oddelenie pre dokumentáciu dejín šoa, ktoré začalo svoju činnosť v roku 1969. Archivuje dokumenty, mapy a plány terezínskeho geta, ako aj dokumenty spojené s každodenným životom väzňov či úradné, archívne a súkromné dokumenty, zákony a nariadenia týkajúce sa židovských obyvateľov Protektorátu Čiech a Moravy i osobné pozostalosti (napr. skladateľa Gideona Kleina, *1919, †1945).

Samostatnou zbierkou fondu ŽMP je zbierka rozhovorov s pamätníkmi, ktorá s celkovým počtom 1 750 rozhovorov patrí k najväčším svojho druhu v rámci ČR. ŽMP okrem zbierok spravuje aj fotoarchív a archív.

Objekty pod správou ŽMP

ŽMP v súčasnosti spravuje Maiselovu, Pinkasovu, Španielsku a Klausovú synagógu, Obradnú sieň, Starý židovský cintorín, Galériu Roberta Guttmanna a archív sídliaci v Smíchovskej synagóge.
Maiselova synagóga bola postavená v rokoch 1590 – 92 vďaka židovskému obchodníkovi a prímasovi židovskej obce Mordechajovi Maiselovi (*1528, †1601), ktorý získal od cisára Rudolfa II. privilégium postaviť osobnú synagógu. Pôvodne bola postavená v renesančnom slohu. Po poškodení požiarmi v 17. a 18. storočí bola prestavaná do súčasnej novogotickej podoby. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia zameraná na dejiny Židov v Čechách a na Morave od počiatku až po emancipáciu (→ jozefínske reformy).

Pinkasova synagóga je druhou najstaršou dochovanou synagógou v Prahe. Bola postavená ako súkromná synagóga v roku 1535 v neskorogotickom slohu. V 17. storočí bola pristavená ženská loď, galéria a vestibul. V 18. storočí bola barokovo prestavaná. V rokoch 1955 – 60 maliari Jiří John (*1923, †1972 a Václav Boštík (*1913, †2005) vytvorili na stene hlavnej lode a priľahlých priestorov Pamätník obetí šoa z českých krajín, jeden z najstarších pamätníkov svojho druhu v Európe. Ručne napísaný abecedný zoznam takmer 80-tisíc českých a moravských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, je členený podľa ich posledného bydliska. V interiéri synagógy sa nachádza expozícia detských kresieb z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 44 pod vedením rakúskej maliarky Friedl Dicker-Brandeisovej (*1898, †1944). Vonkajšia expozícia Cesty bez návratu sa venuje téme deportácií Židov českých krajín v rokoch 1939 – 45.

Španielska synagóga bola postavená v roku 1868 v byzantskom slohu s interiérovou výzdobou v maurskom štýle inšpirovanou španielskou Alhambrou. Vznikla na mieste najstaršej synagógy pražského židovského mesta Stará škola (Altšul, 12. storočie), ktorá bola v roku 1867 zbúraná. V súčasnosti v nej sídli expozícia zameraná na históriu Židov v Čechách a na Morave od emancipácie do povojnového obdobia.

Klausová synagóga je najväčšou synagógou pražského židovského mesta. Bola vybudovaná na mieste, kde pôvodne v 16. storočí stáli tri budovy (tzv. klausy), ktoré v roku 1689 zničil požiar. V jednej z nich sídlila ješiva, v ktorej učil rabín Jehuda Löw ben Becalel (*medzi 1512 – 26, †1609). Synagóga v minulosti slúžila ako modlitebňa Pražského pohrebného bratstva (→ chevra kadiša). V súčasnosti je zameraná na expozíciu s názvom Židovské tradície a zvyky, ktorá oboznamuje so základnými textami judaizmu, Tórou, Talmudom, interiérom synagóg, židovskými bohoslužbami a sviatkami.

Obradná sieň bola vybudovaná v rokoch 1906 – 08 na mieste staršej budovy Pražského pohrebného bratstva. Expozícia je zameraná na pohrebné bratstvo a jeho sociálnu a náboženskú dôležitosť pre židovskú obec. Zobrazuje židovský spôsob pochovávania, obrady a zvyky spojené so smrťou, ako aj liturgické predmety a fragmenty náhrobkov zo 14. storočia.

Starý židovský cintorín patrí k najstarším židovským pohrebiskám na svete. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Najstarší náhrobok patriaci učencovi a básnikovi Avigdorovi Karovi (†1439) je datovaný do roku 1439. Nachádza sa tu 12-tisíc náhrobných kameňov, zväčša bohato zdobených kvetinovými a zvieracími motívmi zo židovskej symboliky. Sú tu pochovaní napr. rabín Jehuda Löw ben Becalel, prímas židovskej obce Mordechaj Maisel (*1528, †1601), historik a učenec David Gans (*1541, †1613), zberateľ hebrejských tlačí David Oppenheim (*1664, †1736).

Galéria Roberta Guttmanna je výstavný priestor v správe ŽMP, ktorý bol otvorený v roku 2001. Je pomenovaná po pražskom maliarovi Robertovi Guttmannovi (*1880, 1942).

Smíchovská synagóga bola vybudovaná v pražskej mestskej časti Smíchov v roku 1863 pre potreby miestnej židovskej obce. V roku 1931 bola funkcionalisticky prestavaná. V roku 1941 slúžila ako sklad pre zhabaný majetok Židov. Po druhej svetovej vojne náboženskú činnosť neobnovila. Bola zreštaurovaná a v súčasnosti slúži ako archív a študovňa.