Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 16951 – 17000 z celkového počtu 17002 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kometárny roj

kometárny roj — meteorický roj, ktorý vznikol uvoľňovaním častíc z jadra materskej kométy; napr. Perzeidy majú pôvod v krátkoperiodickej kométe 109P/Swift-Tuttle, Orionidy v krátkoperiodickej kométe 1P/Halley ap.

kometezimála

kometezimála [gr.] — ľadový objekt predstavujúci stavebný prvok jadier komét a objektov Kuiperovho pása; ľadová obdoba planetezimály. Kometezimály vznikali v raných štádiách vývoja slnečnej sústavy vo veľkých vzdialenostiach od Slnka pri nízkej teplote. Formovali sa v slnečnej prahmlovine z pôvodne homogénnej zmesi mikroskopických tuhých zŕn a plynu. Postupným nalepovaním zŕn pri zrážkach vznikli kometezimály s rozmermi 10 – 100 m, ktoré pri relatívne pomalom pohybe vytvárali zrážkami medzi sebou kometárne jadrá. Dôsledkom tohto mechanizmu vzniku jadier sú nehomogenity v jadrách s rozmermi desiatok až stoviek metrov zapríčiňujúce ich nízku pevnosť a z toho vyplývajúcu značnú pravdepodobnosť ich rozpadu aj pri neveľkom vonkajšom alebo vnútornom impulze.

komfort

komfort [fr. > angl.] — pohodlie, pohodlnosť.

komfortné správanie živočíchov

komfortné správanie živočíchov — vrodená forma správania živočíchov, ktorá súvisí so starostlivosťou o telo (škrabanie, česanie, lízanie, vzájomné olizovanie, vyhrýzanie srsti a nečistôt, odstraňovanie nečistôt z peria, kúpanie sa vo vode, v piesku alebo v bahnisku, otriasanie sa a i.) a s odpočinkovými aktivitami (zívanie a naťahovanie sa, odpočinkové postoje, spánok a spánkové polohy a i.) a má význam z hľadiska prežívania živočíchov; napr. telesný povrch plní svoju ochrannú funkciu len v prípade pravidelnej starostlivosti oň. Komfortné správanie je známe najmä pri stavovcoch, napr. pri rybách, žabách a vtákoch, ale aj pri iných živočíchoch, napr. pri hmyze (muchy, včely alebo šváby venujú veľkú pozornosť najmä tykadlám a zloženým očiam). Prejavy komfortného správania sú dôležité aj zo sociálneho hľadiska, niektoré (napr. čistenie srsti pri vyšších primátoch) sa stali prostriedkom na nadviazanie sociálneho kontaktu a na tlmenie napätia a agresivity medzi jedincami tvoriacimi sociálnu skupinu.

komická opera

komická opera — dvoj-, prípadne trojdejstvová číslovaná opera prevažne s komickým námetom. Vyvinula sa zač. 18. stor. v Taliansku súčasne v Neapole a v Benátkach. Predchodcami talianskej komickej opery (→ opery buffy) boli komické intermezzá, ktoré sa hrávali v prestávkach medzi dejstvami talianskych vážnych opier (→ opera seria), a neapolská hudobná komédia, silným inšpiračným zdrojom bola aj commedia dell’arte. V protiklade k vznešeným antickým a historickým témam opery serie, komické opery čerpali námety z civilného života jednoduchých ľudí. Libretá boli nositeľmi satirického, parodického, prípadne spoločenskokritického náboja. Hudobná zložka opery buffy je v porovnaní s operou seria jednoduchšia, charakteristická je secco recitatívmi, iskrivou melodikou a rytmikou, výraznými hudobnými motívmi, častými ansámblovými číslami, kratšími uzavretými piesňovými formami a dynamickými finále dejstiev. Za prvú operu buffu sa pokladá Slúžka paňou (La serva padrona, 1733) G. B. Pergolesiho, ďalšími významnými tvorcami boli B. Galuppi, G. Paisiello, N. Jommelli, N. Piccini, D. Cimarosa a i. Od 2. pol. 18. stor. vznikali inonárodné ekvivalenty talianskej opery buffy: francúzska komická opera, nemecká singspiel a anglická ballad opera. Išlo o číslované spevohry kombinujúce hudobné čísla s hovorenými dialógmi. Od 2. pol. 18. stor. vznikali pod vplyvom viedenskej ľudovej komédie a jej sentimentálnych námetov zmiešané typy polovážnej opery (opera semiseria, dramma giocoso). Koncom 18. stor. sa komická opera ďalej vyvíjala v tvorbe W. A. Mozarta, v 19. stor. v tvorbe G. Rossiniho, G. Donizettiho a A. Lortzinga, neskôr Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a i.

komickosť

komickosť, komično — vlastnosť vyvolávajúca veselosť a smiech, forma emocionálneho hodnotenia javov či objektov založená na ich porovnávaní s ideálnym predobrazom. Komickosť ako estetická kategória je protipólom tragickosti. Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (→ fraška, → komédia, → pantomíma, → klauniáda), hudbe a vo výtvarnom umení (→ karikatúra), kde plní spoločenskú funkciu a prostredníctvom nej sa vyjadruje nesúhlas s určitými javmi a upozorňuje sa na nedostatky, je však prítomná aj v živote, patrí k základným a špecifickým charakteristikám ľudskej existencie, pričom však nie všetci musia zhodne považovať daný jav za komický. Podľa miery komickosti sa rozlišuje niekoľko jej foriem: humor, satira, paródia, travestia, tragikomickosť, čierny humor, grotesknosť (→ groteska, → gag), absurdnosť (→ absurdita). Komickosť sa realizuje rôznymi výrazovými prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, paradoxom, sarkazmom, persiflážou alebo paškvilom.

Jasné oddelenie tragickosti a komickosti, ako aj s tým súvisiacich dramatických žánrov tragédie a komédie je výrazom dualistickej záp. metafyziky s jej dôrazom na dušu (tragédia) v protiklade k telu (komédia). Pri tragédii divák pociťuje sympatiu a stotožnenie sa s hrdinskými postavami, ktoré v nešťastí a pohrome uznávajú svoje zlyhanie, pričom spolu s nimi prechádza katarziou a očistou vášní, pri komédii absentujú pocity ľútosti a hrôzy, divák si zachováva svoje hľadisko. S. Freud vo svojej analýze komického pôžitku poukazuje na to, že pri komédii si divák zachováva pocit nadradenosti vo vzťahu k postave, čo posilňuje jeho narcizmus. Divák v komickej postave identifikuje určitý nedostatok, pričom jeho pozornosť je venovaná prevažne telesnej aktivite postavy na úkor duchovnej. Freud súhlasí s I. Kantom, podľa ktorého komickosť spočíva v uvoľnení napätia. Podľa G. W. F. Hegla komédia zabezpečuje triumf subjektivity, keďže smiech a komickosť predstavujú pre ľudskú bytosť možnosť vložiť do svojich činov rozpory, aby ich neskôr mohla vyriešiť. Podľa H. Gouhiera základný rozdiel medzi tragédiou a komédiou spočíva vo vzťahu k času: zatiaľ čo v tragickom deji možno vždy zazrieť budúcnosť, koniec je vždy zdvojený o ďalší začiatok, v komédii, ktorá musí ignorovať tragický rozmer bytia, vyhnúť sa idei metafyzického zla a zakryť vedomie o existencii vlastnej smrteľnosti, sa objavuje problém dobrého konca.

Komickosť bola predmetom záujmu mnohých filozofov a estetikov, pričom niektorí z nich stotožňovali problematiku komickosti s problematikou smiechu (Ch. Baudelaire, H. Bergson). Treba ich však odlíšiť: zatiaľ čo komickosť je estetickou kategóriou, pri smiechu ide o psychofyziologický reflex, ktorý nemusí mať nič spoločné s estetikou. Smiech môže byť vulgárny alebo hlúpy, niektoré jemné alebo duchaplné formy komickosti však nevyvolávajú smiech, ale nanajvýš úsmev. Takisto treba odlíšiť humorný aspekt komickosti od smiešnosti. Zvlášť to platí pri čiernom humore, ktorý využíva register smútku či dokonca pochmúrnosti. Komickosť je teda zošľachtenou a umelecky rehabilitovanou smiešnosťou. Je užšou kategóriou ako smiešnosť, pretože predpokladá objektívne určiteľnú skutočnosť, zatiaľ čo smiešnosť je závislá predovšetkým od subjektívnych dispozícií.

Komijčania

Komijčania, aj Komi-Zyriani, Zyriani, vlastným menom Komijas, Komi vojtyr, Komi-Zyriana — ugrofínsky národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Komijska (202-tis., 2010). Komijčania žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), Archangeľskej (vrátane Nenecka) a Murmanskej oblasti, v Tuve, Permskom kraji a Kirovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Petrohrade; spolu 228-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i vo Fínsku, na Ukrajine, v Uzbekistane a Kazachstane.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komi-Permiakmi a Udmurtmi, ktorí sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na strednom a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komijčania i Komi-Permiaci), podieľali sa však na nej i Vepsovia, Marijčania, Chantyjci, Mansijci, vých. Slovania a i. Koncom 1. tisícročia začali Komijčania migrovať do povodia Vyčegdy. R. 1478 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu (→ Komijsko, Dejiny). V 16. – 18. stor. osídlili i povodie Pečory. Silná industrializácia a prisťahovalectvo z rôznych oblastí bývalého ZSSR viedli v 2. pol. 20. stor. k drastickej zmene etnickej štruktúry sídelného územia Komijčanov (1926 tam tvorili 92 %, 1959 len 30 % obyvateľstva). Ich tradičným náboženstvom bol šamanizmus, christianizovaní (pravoslávie) boli v 2. pol. 14. stor. (ruský misionár Stefan Permský, vlastným menom Stepan Chrap al. Krap, *asi 1340 al. 1345, †1396). Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie zemiakov, jačmeňa, raže a ovsa, chov dobytka a sobov), významným spôsobom obživy je rybolov, doplnkovým lov; z tradičných remesiel vynikajú tkáčstvo a spracovanie kože i dreva.

Hovoria komijským jazykom (komijčina, komi kyv; v Komijsku popri ruštine úradný jazyk), neoficiálne nazývaným aj komijsko-zyrianský jazyk (komijsko-zyriančina, zyrian komi kyv, zyriana komi kyv) al. zyrianský jazyk (zyriančina, zyrian kyv, zyriana kyv), patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijsko-permskému jazyku (jazyku Komi-Permiakov; časť lingvistov hovorí o jednom jazyku s dvoma, resp. s troma spisovnými variantmi). Má 10 dialektov (spisovný jazyk je vytvorený na základe syktyvkarského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 70,4 % Komijčanov (väčšina z nich je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu). V predkresťanskom období sa používali na jeho zápis pasy (rodové znaky vo forme rún vyrezaných na drevených paliciach, ktoré slúžili ako lovecký kalendár), v 2. pol. 14. stor. bola na základe cyriliky a gréckeho písma vytvorená tzv. staropermská abeceda (abur, anbur; vo forme staropermských glos, liturgických textov a i. zlomkov sa tak v komijčine s výnimkou maďarčiny zachovali jedny z najstarších textov v ugrofínskych jazykoch), ktorú v 17. stor. nahradila ruská cyrilika. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijčiny (ako aj komijsko-permčiny) utvorené písmo na základe tzv. molodcovskej abecedy (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i.

Začiatkom 90. rokov 20. stor. v rámci národného hnutia Komijčanov vznikol Výbor pre znovuzrodenie Komijčanov (od 2002 Medziregionálne verejné hnutie Komi vojtyr), ktorý v dôsledku silnej rusifikácie kladie dôraz najmä na posilnenie vlastného jazyka.

Komijsko

Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km2), najväčšie Jam ozero (31,1 km2) a Sindorskoje ozero (28,5 km2); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km2) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Komijska
1990 – 2002 Jurij Spiridonov
2002 – 2010 Vladimir Torlopov
2010 – 2015 Viačeslav Gajzer
od 2015 Sergej Gaplikov

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

Kominarec, Igor

Kominarec, Igor, 18. 9. 1949 Mládzovo, okres Poltár — slovenský pedagóg. R. 1975 – 97 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove, od 1997 na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove; 2006 profesor. R. 2008 – 13 zároveň hosťujúci prof. na Wyższej Szkołe Lingwistycznej v Čenstochovej a od 2009 na Państwowej Wyższej Szkołe Techniczno-Ekonomicznej Bronisława Markiewicza v Jarosławe.

Zaoberá sa teóriou a dejinami pedagogiky, pedagogikou voľného času a multikultúrnou výchovou. Autor a spoluautor kníh a vysokoškolských učebníc Pedagogika voľného času (2003) a Všeobecná pedagogika, Základné otázky (Pedagogika ogólna, Podstawowe zagadnienia, 2009), Multikulturalita a edukácia (2005), Základy multikultúrnej výchovy (Podstawy edukacji wielokulturowej, 2008), Multikulturalita a komunikácia (2009), Multikulturalita, komunikácia, rod: komunikatívne dimenzie multikulturality (2012), Komunikačné dimenzie multikulturality (Komunikacyjne wymiary wielokulturowości, 2013), Voľný čas a výchova k zdraviu (2014) a Základy multikultúrnej komunikácie (2015). Predseda a člen viacerých odborných komisií a vedeckých rád vysokých škôl, člen redakčných rád odborných časopisov.

komínová brekcia

komínová brekcia — sopečný aglomerát, ktorý vzniká stmelením ostrohranných úlomkov rôznych sopečných, príp. aj nesopečných hornín v prívodnom kanáli sopky (sopúchu). Najčastejšie sa viaže na výbušné sopky maarového typu. Príkladom komínovej brekcie je národná prírodná pamiatka Kamenná slunce v CHKO České středohoří asi 1 km juhových. od Hnojnice (časť obce Libčeves) v Česku. Jadrá kamenných útvarov tam tvoria ílovité sedimenty, ktoré sa stali centrom chladnutia magmy, pričom magma v dôsledku zmršťovania lúčovito popraskala.

komínovka

komínovka [gr. > lat. > slov.] —

1. tehliarska al. betónová tvarovka v strede s otvorom kruhového, obdĺžnikového al. štvorcového prierezu. Po uložení väčšieho počtu komínoviek na seba sa vytvorí teleso komína (komínový plášť) a komínový prieduch. Pri komínovkách s polkruhovým vybraním na jednej strane sa ukladajú dve komínovky vedľa seba tak, aby ich spojením vznikol v strede prieduch s kruhovým prierezom;

2. aj radiálka — kusové tehliarske stavivo v minulosti používané na murovanie továrenských komínov s kruhovým prierezom. Jeho ložná plocha mala tvar výseku z medzikružia ohraničeného vonkajším a vnútorným obvodom komína. Vnútri komínovky boli diery kolmé na ložnú plochu, slúžiace na zlepšenie tepelnoizolačných vlastností. Ich tvar, veľkosť, počet a usporiadanie neboli predpísané, musela však byť dodržaná normou stanovená hrúbka okrajových stien a priečok.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

Komi-Permiaci

Komi-Permiaci, vlastným menom Komi-permiakkez, Perem komiez, Komi otir — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo Permského kraja (81-tis., 2010) Ruskej federácie. Komi-Permiaci žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), vo Sverdlovskej a v Rostovskej oblasti, v Komijsku a Krasnodarskom kraji Ruskej federácie; spolu 94-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i na Ukrajine, v Kazachstane, Uzbekistane a Estónsku.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komijčanmi a Udmurtmi, s ktorých predkami sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na str. a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komi-Permiaci i Komijčania). R. 1472 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu. R. 1925 bol v rámci Permskej oblasti vytvorený Komijsko-permský národnostný okruh (od 1977 Komijsko-permský autonómny okruh), pričom dve z etnografických skupín Komi-Permiakov zostali mimo neho (Jazvinci, Ziuzdinci), 2005 bol zlúčený s Permskou oblasťou do Permského kraja. Náboženstvo: pravoslávie, staroverstvo.

Komi-Permiaci sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie jačmeňa, raže, ovsa, chov hovädzieho dobytka, oviec, koní, kačíc), ale aj rybolovom a doplnkovo lovom, z tradičných remesiel tkáčstvom a spracovaníme kože i dreva.

Hovoria komijsko-permským jazykom (komijsko-permčina, komi-permiakkezlyn kyv, perem komi kyv, komi-permiacköj kyv, neoficiálne nazývaný aj permský jazyk, permčina, perem kyv; v Permskom kraji popri ruštine úradný jazyk) patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijskému jazyku. Má 4 dialekty (spisovný jazyk je vytvorený na základe kudymkarsko-invenského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 66,8 % Komi-Permiakov, z ktorých väčšina je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijsko-permčiny utvorené na základe tzv. molodcovskej abecedy písmo (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i. R. 2003 bola na základe cyriliky s pridaním písmen ö, ө, ü, ako aj vynechaním písmena i vytvorená abeceda aj na zápis jazvinského (východopermského) dialektu komijsko-permčiny, ktorý je často považovaný za samostatný jazyk (jodz komi kөl) blízky komijsko-permčine a komijčine.

komisár

komisár [lat.] — 1. osoba poverená vykonávaním osobitnej úlohy, napr. sčítací komisár, súdny komisár, Vysoký komisár OSN pre utečencov; hovorovo aj člen Európskej komisie (aj eurokomisár); 2. hist. a) počas Francúzskej revolúcie 1789 – 99 zástupca Konventu vo francúzskej revolučnej armáde; b) v období 1918 – 46 politický dôstojník v sovietskej Červenej armáde a v námorníctve; c) ľudový komisár — v ZSSR v období 1917 – 46 člen vlády (minister; → Rada ľudových komisárov); 3. v niektorých štátoch (Francúzsko, Nemecko) policajná hodnosť.

komisia

komisia [lat.] — volený alebo vymenovaný kolektívny orgán (Akreditačná komisia, disciplinárna komisia, liekopisná komisia, znalecká komisia) poverený určitými úlohami, často slúžiaci ako poradný orgán inštitúcie, ktorá ho zriadila; aj inštitúcia (spravidla medzinárodná), napr. Dunajská komisia, Európska komisia, Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia).

Komisia národnej výchovy

Komisia národnej výchovy, poľ. Komisja Edukacji Narodowej, KEN — štátny orgán zaoberajúci sa národným vzdelávaním a osvetou v poľsko-litovskej únii, pôsobiaci 1773 – 94. Vznikol výnosom Sejmu na podnet kráľa Stanislava II. Augusta Poniatowského v súvislosti so zrušením rádu jezuitov, ktorí v krajine vybudovali základňu na rozvoj školstva vrátane školských zariadení a knižníc a ich odchodom hrozil poľskému a litovskému školstvu kolaps. KEN financovala svoje aktivity z majetku jezuitov, ktorý prevzala do správy. Jej cieľom bolo v duchu osvietenských zásad modernizovať a čiastočne sekularizovať základné a str. školstvo. S podporou panovníka a magnátov (šľachty) v nej pracovala skupina liberálnych intelektuálov (kráľov brat Michał Jerzy Poniatowski, *1736, †1794, A. K. Czartoryski, J. U. Niemcewicz a i.) na čele s H. Kołłątajom. Základom siete škôl boli bývalé jezuitské kolégiá a dve univerzity – v Krakove (dnes Jagelovská univerzita) a vo Vilniuse (tzv. hlavné školy), ktorým podliehali str. školy vyššieho typu. Vyššie str. školy kontrolovali nižšie str. školy a tie spravovali farské školy. K hlavným úlohám KEN patrilo aj vypracovanie učebníc z oblasti prírodných a technických vied spolu s vytvorením odbornej terminológie v poľštine. R. 1774 prevzala KEN správu súkromnej knižnice bratov A. S. a J. A. Załuskovcov vo Varšave (otvorená a sprístupnená verejnosti 1747; jedna z najväčších európskych knižníc v 18. stor., zanikla 1795; považovaná za predchodkyňu dnešnej poľskej Národnej knižnice). Vytvorila predpoklady na rovnoprávne vzdelávanie detí a mládeže bez rozdielu pohlavia a spoločenského postavenia. V poslednom období činnosti rezignovala na časť svojich opatrení a zámerov v prospech projektu novej ústavy (tzv. Ústava 3. mája 1791), na ktorej pracovali mnohí jej členovia. Po prijatí ústavy 1794 KEN zanikla, pretože šľachtická opozícia sa postavila proti ústave; výsledky jej práce však pretrvali a umožnili vznik novej generácie inteligencie.

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo, angl. United Nations Commission on International Trade Law, UNCITRAL — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) so sídlom vo Viedni (od 1979). Založený 1966 v New Yorku na základe rezolúcie č. 2205 (17. 12. 1966), jeho hlavnou pracovnou náplňou je harmonizovať a zjednocovať medzinárodné obchodné právo. Členovia komisie sú volení VZ OSN na obdobie 6 rokov (každé tri roky zaniká členstvo polovici členov). Pôvodne mala 29 členov, 2002 sa ich počet zvýšil na 60: 14 členov z Afriky, 14 z Ázie, 8 z vých. Európy, 10 z Latinskej Ameriky a z karibskej oblasti, 14 zo záp. Európy a z ostatných oblastí sveta.

R. 1968 určila niekoľko tematických oblastí, ktoré sa stali základom jej pracovného programu: medzinárodný predaj tovaru, medzinárodná obchodná arbitráž, medzinárodné platby, doprava, poistenie, duševné vlastníctvo, odstraňovanie diskriminácie v zákonoch týkajúcich sa medzinárodného obchodu, spolupráca s ostatnými orgánmi OSN a s agentúrami medzinárodného obchodu, legalizácia dokumentov. Tento program priebežne prepracúva na základe uplatňovania nových technológií, zmien v obchodných praktikách a medzinárodných trendov a rozširuje ho o nové témy (elektronický obchod, verejné obstarávanie a i.). Prevažne sa však zaoberá kodifikáciou medzinárodného obchodného práva a riešením právnych otázok súvisiacich s medzinárodným obchodným stykom, jej cieľom je zosúladenie a modernizácia medzinárodného obchodného práva, pripravuje napr. vzorové medzinárodné predpisy a nové medzinárodné dohovory, propaguje spôsoby jednotného výkladu a vykonávania právnych predpisov ap. Na prerokovanie konkrétnych otázok sa v priebehu roka schádzajú pracovné skupiny (v súčasnosti šesť) tvorené členmi komisie. Na svojich každoročných zasadnutiach (striedavo v New Yorku a vo Viedni) prerokúva správy pracovných skupín, ako aj štúdie a správy generálneho tajomníka OSN a ďalších vládnych i mimovládnych organizácií.

Komisia OSN pre odzbrojenie

Komisia OSN pre odzbrojenie, angl. United Nations Disarmament Commission, UNDC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) zaoberajúci sa otázkami odzbrojenia. Založený 1952 na základe rezolúcie č. 502 (11. 1. 1952) ako orgán Bezpečnostnej rady OSN so sídlom v Ženeve, stretnutia však prebiehali iba príležitostne. R. 1978 na prvom osobitnom zasadnutí VZ OSN venovanom odzbrojovaniu bola založená nová UNDC ako jeho poradný orgán, ktorej členmi sa stali zástupcovia všetkých štátov OSN. Jej mandátom je posudzovanie problematiky odzbrojenia a súvisiacich otázok a predkladanie odporúčaní k nim. Komisia sa zaoberá rozhodnutiami a odporúčaniami doterajších osobitných zasadnutí OSN venovaných agende odzbrojenia. Zasadá každoročne, zvyčajne v apríli, v hlavnom sídle OSN New Yorku.

komisionár

komisionár [lat.] — sprostredkovateľ obchodu v obchodnej činnosti uskutočňovanej na základe komisionárskej zmluvy.

komisionárska zmluva

komisionárska zmluva — podľa Obchodného zákonníka druh obstarávateľskej zmluvy medzi komitentom (klientom) a komisionárom (sprostredkovateľom), na základe ktorej sa komisionár zaväzuje zariadiť (zabezpečiť) vo vlastnom mene určitú obchodnú záležitosť pre komitenta na jeho účet (→ komisionársky obchod).

Komitent (právnická alebo fyzická osoba) sa zaväzuje zaplatiť komisionárovi za takúto činnosť tzv. komisionársku odmenu a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť. Vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, prechádza po uskutočnení predaja z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Komitentovi v zásade nevznikajú z komisionárskej zmluvy vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti. Po zariadení obchodnej záležitosti má právo, aby mu komisionár podal o výsledku správu a vykonal vyúčtovanie. Súčasne je povinný uhradiť komisionárovi aj náklady, ktoré pri plnení záväzku vynaložil. Povinnosťou komisionára je postupovať s odbornou starostlivosťou podľa pokynov klienta a ochrániť jeho záujmy. Zodpovedá za škodu spôsobenú na veciach, ktoré mu boli odovzdané podľa ustanovení zmluvy o skladovaní. Proti tretím osobám vystupuje vo vlastnom mene, čo umožňuje zachovať anonymitu komitenta (na rozdiel od mandátnej zmluvy, v ktorej mandatár vystupuje a uskutočňuje všetky právne úkony v mene mandanta).

komisionársky obchod

komisionársky obchod — druh zmluvnej obchodnej činnosti, ktorú uskutočňuje sprostredkovateľ (komisionár) na príkaz a na účet svojich klientov (komitentov). Predmetom komisionárskeho obchodu je zabezpečiť vývoz a predaj výrobkov (a ďalších služieb súvisiacich s obchodom), vyrábaných a poskytovaných komitentom, do zahraničia, ako aj tuzemský predaj starožitností ap. Uskutočňuje sa na základe komisionárskej zmluvy, ktorou sa komisionár zaväzuje, že pod vlastným menom zariadi na účet komitenta obchodné záležitosti spojené s predajom tovaru. Komisionár platí komitentovi za tovar až po uskutočnení predaja. Uskutočnením predaja prechádza vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Tento spôsob predaja je pre komisionára výhodný, pokiaľ si sám dokáže vybrať (alebo odmietnuť) tovar na obchodovanie v závislosti od nákupného správania svojich zákazníkov. Nevýhodou komisionárskeho obchodu je riziko komitenta, keďže sa mu môže tovar, ktorý bude určitý čas u komisionára, vrátiť späť ako nepredajný.

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna, 8. 11. 1864 Petrohrad – 23. 2. 1910 Taškent — ruská herečka. Jedna z posledných predstaviteliek divadla hereckých hviezd 19. stor., jej herecký prejav je často porovnávaný s hereckým prejavom talianskej herečky E. Duseovej, nazývaná aj ruská Duseová. Pochádzala z divadelníckej rodiny, debutovala na ochotníckom javisku a po pôsobení v súkromných divadlách (Novočerkassk, Vilnius) získala angažmán v Alexandrinskom divadle v Petrohrade (1896 – 1902).

Jej herectvo vyjadrovalo nálady, bôle a etické hľadanie smerovania ruskej spoločnosti na prelome storočí a predstavovalo typ novej ženy smerujúcej k sebarealizácii a slobode. Preslávila sa ako Larisa (A. N. Ostrovskij: Nevesta bez vena, 1896), A. P. Čechov ju považoval za ideálnu predstaviteľku Niny vo svojej hre Čajka (1896; nazývaná aj Čajka ruskej scény). R. 1904 ako protiváhu Umeleckého divadla v Moskve založila v Petrohrade vlastné divadlo – Divadlo Komissarževskej (Teatr Komissarževskoj), v ktorom sa usilovala nájsť adekvátny umelecký výraz revolučných nálad spoločnosti. K spolupráci prizvala začínajúceho režiséra V. E. Mejerchoľda (1906 – 07) a umožnila mu realizovať program symbolistického divadla v Rusku; v jeho réžii úspešne hrala Beatrice (M. Maeterlinck: Sestra Beatrice, 1906). Konflikt medzi hereckým a režijným divadlom však napokon viedol k jej roztržke s Mejerchoľdom. R. 1902 a 1908 podnikla úspešné turné v USA a 1909 divadlo zatvorila. V záujme financovania projektu novej umeleckej školy uskutočnila 1909 – 10 sériu ďalších zahraničných zájazdov, počas ázijského turné zomrela na kiahne. Od 1959 je podľa nej nazvané Petrohradské štátne akademické divadlo V. F. Komissarževskej (Sankt-Peterburgskij gosudarstvennyj akademičeskij teatr imeni V. F. Komissarževskoj, založené 1942).

komisúra

komisúra [lat.], commissura

1. bot. aj komisurálny šev — miesto zrastu plodolistov (zvyčajne dvoch) v piestiku kvetu a na plode;

2. anat., zool. spojka, resp. miesto spojenia dvoch rovnakých častí (alebo útvarov); u človeka napr. predné priečne spojenie obidvoch hemisfér mozgu uložené pri prednej strane tretej mozgovej komory (c. anterior cerebri) alebo miesto v ústnom kútiku, kde sa stretávajú horná a dolná pera (spojka pier, c. labiorum); pri obrúčkavcoch priečne spojky rebríčkovej nervovej sústavy, pri hmyze vlákna spájajúce vedľa seba ležiace gangliá (→ ganglion) umiestnené v jednom článku.

Komitas

Komitas, vlastným menom Soghomon Gevorki Soghomonjan, aj Komitas Vardapet, 26. 9. 1869 Kütahya, Turecko – 22. 10. 1935 Paríž, od 1936 pochovaný v Jerevane — arménsky hudobný skladateľ, zbormajster, spevák a etnomuzikológ. R. 1881 bol ako sirota poslaný do kňazského seminára v Ečmiadzine (dnes Vagaršapat), kde okrem teologického vzdelania získal aj základy hudobného vzdelania a liturgického spevu. R. 1893 bol vysvätený za kňaza Arménskej apoštolskej cirkvi a prijal rehoľné meno Komitas. R. 1895 študoval v Tbilisi hudbu u Makara Jekmaliana (*1856, †1905), 1896 – 99 na konzervatóriu v Berlíne kompozíciu, estetiku a hudobnú teóriu a súčasne na Univerzite Friedricha Wilhelma (dnes Humboldtova univerzita) u Oskara Fleischera (*1856, †1933), Heinricha Bellermanna (*1832, †1903) a Maxa Friedlaendera (*1852, †1934). R. 1899 sa vrátil do Ečmiadzinu.

Zakladateľ modernej arménskej národnej hudby. Už počas pobytu v seminári sa zaujímal o arménsku ľudovú i liturgickú hudbu, ktorú sa snažil očistiť od nánosov záp. hudobnej kultúry a oživiť na koncertných pódiách (Ečmiadzin, Jerevan, Tbilisi). R. 1891 vydal prvú zbierku arménskych ľudových melódií, 1894 publikoval svoje výskumy z oblasti arménskej duchovnej hudby. Po návrate z Berlína zozbieral niekoľko tisíc ľudových piesní, ktoré vedecky spracoval. Preukázal vzájomné hudobné ovplyvňovanie a previazanosť arménskej ľudovej a liturgickej hudby, dešifroval jej neumovú notáciu. Komponoval vlastné skladby s využitím arménskych hudobných motívov, pričom viaceré jeho piesne, zbory a chorály zľudoveli. Sám interpretoval arménske ľudové piesne na zahraničných koncertoch (Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko). Je autorom aj prvých transkripcií kurdských melódií. Publikoval mnoho článkov a štúdií, čím položil základy arménskej muzikológie ako vednej disciplíny.

R. 1910 odišiel pre výhrady cirkevných úradov proti jeho činnosti do Istanbulu, kde ako zbormajster viacerých speváckych telies a lektor zjednocoval prostredníctvom arménskej hudby členov rozptýlenej arménskej komunity. Pokračoval tam v práci na súbore chorálov arménskej liturgie Patarag (vydaný 1933 v Paríži jeho žiakom Varganom Sarkisjanom, *1891, †1958), ktorým sa zoberal od 1892 a ktorý patrí k jeho najvýznamnejším dielam. V súbore určenom pre 300-členný zbor sústredil pôvodné jednohlasné tradičné liturgické melódie, ktoré upravil na základe vlastných výskumov arménskej národnej hudby do podoby troj- až štvorhlasných mužských zborov. Dielo však nedokončil, na začiatku genocídy Arménov v Osmanskej ríši bol v apríli 1915 uväznený a jeho rukopisné dielo bolo sčasti zničené, resp. roztratené. Po hrozných zážitkoch z vyvražďovania a deportácií svojho národa bol od 1916 hospitalizovaný na psychiatrickej klinike pri Paríži.

Autor zbierok ľudových piesní, napr. Arménske ľudové piesne a tance (Haj žoghovrdakan jerger jev parerger, vydané 1950), zbierok vlastných spracovaní piesní Arménske roľnícke piesne (Haj geghdžuk jerger, 1912) a Piesne pre hlas a klavír (Pjesni dľa golosa i fortepiano, vydané 1939), zborových skladieb Jar, odkiaľ prichádzaš? (Ur es gali, aj garun?, 1902) a Pieseň prepelice (Kakhavi jerg, 1908), 6 suít z roľníckych a tanečných piesní (1912 – 14) i operného fragmentu Anuš (1904). V Arménsku sú podľa neho nazvané viaceré inštitúcie a umelecké súbory.

komitát

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komloš, Karol

Komloš, Karol, 18. 11. 1928 Bratislava – 30. 4. 1997 tamže — slov. stav. odborník. Od 1954 pracovník Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1977 DrSc.

Zaoberal sa projekciou pozemných a dopr. stavieb, neskôr vlastnosťami betónu a betónových kompozitov so sklenými, s čadičovými a oceľovými vláknami. Autor a spoluautor knižných publikácií Stavba rodinných domčekov: príručka pre stavebníkov (1960) a Reológia čerstvého betónu (1984), viac ako 130 ved. článkov a 2 patentov.

komôrkový motor

komôrkový motor — piestový spaľovací (vznetový alebo zážihový) motor, v ktorom je spaľovací priestor rozdelený na hlavný spaľovací priestor (nad piestom) a komôrku (spravidla v hlave valca), pričom obidva priestory sú spojené kanálikom.

Zavedenie komôrky do konštrukcie vznetových motorov v začiatkoch ich vývoja súviselo s problémom nedokonalého spaľovania paliva počas expanzného zdvihu motora zapríčineného jeho nedokonalým rozprášením. Komôrkové motory môžu mať tlakovú, vírivú alebo vzduchovú komôrku. Tlaková komôrka (skonštruoval ju 1909 nem. inžinier Prosper L’Orange, *1876, †1939) má valcový alebo kužeľový tvar a tvorí 20 – 40 % celkového objemu spaľovacieho priestoru. Po vstreknutí paliva do komôrky sa vytvorí bohatá zmes paliva so vzduchom, ktorá sa ľahko zapáli, následkom čoho sa v komôrke zvýši tlak a horiaca bohatá zmes začne prúdiť úzkym kanálikom do hlavného spaľovacieho priestoru nad piestom, kde po premiešaní so vzduchom dokonale zhorí. Vírivá komôrka (skonštruoval ju 1931 brit. inžinier H. Ricardo) má guľový alebo oválny tvar a tvorí 60 – 75 % celkového objemu spaľovacieho priestoru, pričom spojovací kanál väčšieho prierezu sa k nej pripája tangenciálne. Pri kompresnom zdvihu sa vzduch v komôrke silno rozvíri, čím sa vstrekované palivo premieša so vzduchom komôrky, čo zlepšuje podmienky na zapálenie bohatej zmesi. Vzduchová komôrka (skonštruoval ju 1931 nem. inžinier Franz Xaver Lang, *1873, †1956) tvorí 20 – 40 % z celkového objemu spaľovacieho priestoru. Palivo sa vstrekuje do hlavného spaľovacieho priestoru, ktorý je kanálikom spojený s komôrkou. Vstrekovací lúč je nasmerovaný tak, aby sa časť paliva dostávala do vzduchovej komôrky. Počas horenia dochádza striedavo medzi hlavným spaľovacím priestorom a komôrkou (striedavým prúdením zmesi vzduchu a horiaceho paliva) k vyrovnávaniu tlaku, čím sa palivo dobre premieša so vzduchom a dokonale zhorí. Nevýhodou je pomalšie horenie ako pri tlakovej a vírivej komôrke, čo nedovoľuje zvýšiť otáčky motora do takej miery ako pri tlakovej, a najmä pri vírivej komôrke, preto sa vzduchová komôrka používala pomerne krátko.

Komôrkové motory majú tichý chod, nevyžadujú veľký vstrekovací tlak a nie sú citlivé na kvalitu paliva. Ich výhodou je možnosť dosiahnuť vysoké otáčky, čo bolo výhodné najmä pri motoroch automobilov a traktorov. Nevýhodou sú väčšie tepelné straty cez veľký povrch spaľovacieho priestoru, preto musia mať vyšší stupeň kompresie (19 – 24) ako vznetové motory s priamym vstrekovaním. Tepelné straty a prúdenie paliva cez kanálik zapríčiňujú vyššiu spotrebu paliva. Na spustenie komôrkových motorov je potrebné vzduch v komôrke predhriať pomocou žeraviacej sviečky. Vzhľadom na vysoké tepelné zaťaženie najmä kanála komôrky je použitie deleného spaľovacieho priestoru obmedzené na menšie motory s priemerom valca do 200 mm. V súčasnosti sa komôrkové vznetové motory používajú len ako viacpalivové motory (pre svoju nenáročnosť na palivo) a aj v najmenších jednotkách do osobných vozidiel boli nahradené hospodárnejšími motormi s priamym vstrekovaním.

V úsilí zlepšiť hospodárnosť zážihových motorov a spaľovať chudobné palivové zmesi, ktoré sa ťažko zapaľujú a horia veľmi pomaly, boli vyvinuté komôrkové zážihové motory (napr. Honda CVCC 1972), pri ktorých sa hlavný spaľovací priestor nad piestom plnil chudobnou zmesou prostredníctvom karburátora alebo vstrekovaním do nasávacieho potrubia, kým v komôrke sa vstreknutím paliva vytvárala bohatá ľahko zápalná zmes, ktorá sa zapaľovala zapaľovacou sviečkou zaskrutkovanou v komôrke. Plameň horiacej bohatej zmesi vystupujúci cez kanálik zohrial a zapálil chudobnú zmes, ktorá sa takto dobre premiešala a rýchlo prehorela (výšľahové zapaľovanie). Pre podobné nevýhody ako pri vznetových komôrkových motoroch boli komôrkové zážihové motory nahradené motormi s vrstvením zmesi s priamym vstrekovaním do valca. Do skupiny komôrkových motorov patrí aj motor so žiarovou hlavou. Ďalšou možnosťou riešenia problému nedokonalého rozprašovania paliva bolo strhávanie paliva do spaľovacieho priestoru pomocou stlačeného vzduchu (R. Diesel; → kompresorový motor).

kompaktný

kompaktný [lat.] — celistvý, súdržný, pevný, hutný.

konjugácia chromozómov

konjugácia chromozómov, synapsa — proces párovania homologických chromozómov (jedného maternálneho, druhého paternálneho) v zygoténnom štádiu profázy I počas 1. meiotického delenia bunky (→ meióza).

Výsledkom konjugácie je vznik prechodných chromozómových útvarov, bivalentov (gemini), stabilizovaných proteínovou kostrou (synaptonemálnym komplexom), ku ktorej je z každej strany priložený jeden z homologických chromozómov. Formovanie bivalentov umožňuje genetickú rekombináciu, pri ktorej sa časť maternálnej chromatídy zamení so zodpovedajúcim fragmentom homologickej paternálnej chromatídy (→ crossing-over).

konská železnica

konská železnica — historický dopravný systém, v ktorom boli koľajové vozidlá bez vlastného pohonu ťahané konským záprahom po ľahkom železničnom zvršku. Bol predchodcom dnešnej železnice a mestskej električkovej dopravy používaným počas relatívne krátkeho obdobia (predovšetkým v 19. stor., zriedkavejšie aj začiatkom 20. stor.). Vďaka nižšiemu jazdnému odporu bol kôň na konskej železnici schopný utiahnuť po koľajniciach mnohonásobne ťažší náklad než na furmanskom voze po nespevnenej ceste. V osobnej doprave ťahali spravidla dva klusáky dva vozy, v nákladnej doprave osem ťažných, tzv. štajerských koní štyri vozy, pričom kone bolo potrebné po určitej vzdialenosti (asi 12 km) prepriahať v prepriahacích staniciach.

Konské železnice sa budovali začiatkom 19. stor. po celom svete a predstavovali prvý typ verejnej železničnej dopravy. Umožňovali zvýšenie prepravnej výkonnosti a v porovnaní s nastupujúcou parnou železnicou aj nižšie náklady. V rokoch 1825 – 32 bola vybudovaná ako prvá verejná železnica na európskom kontinente trať konskej železnice České Budějovice – Linz (úzkorozchodná), ktorej prvá časť sa na prepravu tovaru využívala od roku 1827 (v plnej prevádzke 1832 – 72). V rokoch 1839 – 46 bola vybudovaná ako vôbec prvá železnica na Slovensku trať Bratislava – Trnava – Sereď (prvý úsek Bratislava – Svätý Jur bol otvorený 1840), ktorá bola od začiatku projektovaná s normálnym rozchodom. V roku 1872 bola prevádzka konskej železnice na trati Bratislava – Trnava ukončená a po prebudovaní ju nahradili vlaky ťahané parným rušňom.

Laetoli

Laetoli — archeologické a paleoantropologické nálezisko v severnej Tanzánii asi 40 km južne od rokliny Olduvai; najstaršie známe nálezisko odtlačkov stupají hominidov (→ Hominidae). V skamenenom popole z erupcií neďalekej sopky Sadiman sa zachovali odtlačky troch hominidov, pravdepodobne druhu Australopithecus afarensis (→ Australopithecus), kráčajúcich vzpriamene v mokrom popole, s telesnou výškou 115 – 135 cm. Odtlačky, staré asi 3,56 mil. rokov, boli nájdené výskumným tímom Mary Leakeyovej (→ Leakeyovci) v roku 1976. Okrem množstva fosílií z najrôznejších živočíchov boli v Laetoli objavené aj ďalšie pozostatky australopitekov (zuby, sánky, fragmenty detskej kostry) datované do obdobia spred asi 3,46 – 3,76 mil. rokov a zodpovedajúce prinajmenšom 23 jedincom, fosílie druhu Homo heidelbergensis (→ Homo), ako aj lebka LH 18 (Ngaloba) s vekom asi 120-tis. rokov a kapacitou 1 367 cm3 vykazujúca niektoré znaky druhu Homo sapiens.

Vzhľadom na mimoriadnu bohatosť a pestrosť nálezov predstavuje Laetoli miesto s unikátnym významom pre dokumentovanie evolúcie človeka.

maracas

maracas [marakas; špan.], nazývaný aj rumba guľa — bicí hudobný nástroj, tzv. hrkálka, používaný v rôznych žánroch karibskej a latinskoamerickej hudby. Má podobu dutej drevenej nádoby naplnenej malými kamienkami a ukončenej rukoväťou; používa sa zväčša párovo.

Mistrík, Jozef

Mistrík, Jozef, 2. 2. 1921 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 14. 7. 2000 Bratislava — slovenský jazykovedec, umenovedec a pedagóg, otec Miloša Mistríka a Ericha Mistríka. Po štúdiu na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici vyučoval 1941 – 43 v Španej Doline, 1943 – 49 na Obchodnej akadémii v Trenčíne, 1949 – 52 na Vyššej hospodárskej škole pre zahraničný obchod v Bratislave a 1953 – 60 v Štátnom stenografickom ústave v Bratislave (súčasne tam pôsobil aj ako riaditeľ). Popri zamestnaní študoval 1954 – 58 slovenský a ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1961 – 65 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, 1966 – 91 na Katedre slovenského jazyka FFUK. Pôsobil aj na slavistických pracoviskách univerzít v Kolíne nad Rýnom (1969 – 71), Moskve (1972), Oxforde a Sheffielde (1975 – 77), na Slovensku externe vyučoval aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Akadémii umení v Banskej Bystrici, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Prešovskej univerzite, ako aj na Právnickej a Pedagogickej fakulte UK; 1969 DrSc., 1979 profesor.

Vyznačoval sa mimoriadne širokým vedeckým záberom. Vydal viac než sto knižných publikácií a ďalšie stovky vedeckých štúdií. Zo začiatku vyučoval stenografiu a strojopis, podieľal sa na vypracovaní druhého stupňa krátenia stenografie i na vytvorení skratkopisu Braillovho písma pre nevidiacich. Pôsobil ako praktický stenograf, učiteľ strojopisu a neskôr aj rýchleho čítania (Abeceda sekretárky, 1968, Rýchle čítanie, 1980). Teoreticky, ale aj ako súdny znalec sa venoval grafológii (Grafológia, 1980, Kurz grafológie, 1995). Výskumy medziľudskej komunikácie uskutočňoval prevažne na báze jazykovedy. Zaoberal sa gramatikou, morfológiou slovenčiny, slovným druhom častice (Morfológia slovenského jazyka, 1966, spoluautor), syntaxou, slovosledom a vetosledom, neskôr štylistikou a rétorikou a nakoniec komunikáciou v najširšom význame.

Od roku 1961 publikoval vo viacerých vydaniach rad knižných prác z praktickej a systematickej štylistiky: Praktická slovenská štylistika (1961), Slovenská štylistika (1965), Štylistika slovenského jazyka (1970), Kapitolky zo štylistiky (1977), Štylistika (1985). Výskum rozšíril na umeleckú literatúru, drámu, umelecký prednes, recitáciu a rétoriku, výsledky publikoval v portrétoch slovenských spisovateľov a dramatikov uverejňovaných v Slovenských pohľadoch (1969) a Romboide (1968 – 70), ako aj v knihách Hovory s recitátorom (1971), Úvahy s recitátorom (1974), Rétorika (1978), Dramatický text (1979). V jazykovede začal využívať matematické a štatistické metódy výskumu jazyka už vtedy spracúvaných pomocou výpočtovej techniky: Frekvencia slov v slovenčine (1969), Exakte Typologie von Texten (1973), Retrográdny slovník slovenčiny (1976), Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine (1985).

V knižných publikáciách Človek na obrazovke (1982, s Jánom Koščom), Variácie reči (1988), Vektory komunikácie (1990) a Pohyb ako reč (1998) sa venoval verbálnym a neverbálnym komunikačným prostriedkom v jazyku, literatúre i v elektronických médiách, pre nepočujúcich vydal Frekvenčný slovník posunkovej reči (1986, so Štefanom Csonkom a s Ladislavom Ubárom). Na slovenčinu nazeral ako na moderný slovanský jazyk vo vývine (Moderná slovenčina, 1984; Jazyk a reč, 1984). Písal učebnice slovenčiny pre domácich i zahraničných študentov (Slovenčina pre každého, 1967; Basic Slovak, 1981; A Grammar of Contemporary Slovak, 1983; Grammatika slovackogo jazyka, 1985). V rokoch 1972 – 91 bol riaditeľom letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, v ktorom popri výučbe slovenčiny organizoval pre zahraničných frekventantov aj prednášky na lepšie poznanie kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. S tímom spolupracovníkov napísal Encyklopédiu jazykovedy (1993), posmrtne mu vyšiel Lingvistický slovník (2002).

V školstve pôsobil ako garant štúdia, člen a predseda kvalifikačných a obhajobných komisií, v oblasti záujmovej umeleckej činnosti predseda porôt súťaží v prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín, Štúrova Modra, Vansovej Lomnička, Wolkrov Prostějov, v slavistike člen medzinárodných komitétov a spoločných projektov, v domácej jazykovede člen jazykovedných orgánov, redakčných rád, 1981 – 90 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Medaily Jana Amosa Komenského (1986), Zlatej medaily Univerzity Komenského (1996), Veľkej medaily sv. Gorazda (1997) a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam (2014).

psaltérium

psaltérium [gr. > lat.] — stredoveký strunový brnkací hudobný nástroj, predchodca čembala. Telo pozostáva z rezonančnej skrinky obvykle lichobežníkového, ale aj trojuholníkového či obdĺžnikového tvaru, nad ktorou sú natiahnuté struny rozochvievajúce sa plektrom (brnkadlom). Psaltériá majú dodnes svoje miesto napr. vo fínskej ľudovej hudbe a v hudbe príbuzných pobaltských krajín.

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).