Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 16701 – 16736 z celkového počtu 16736 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Selkupi

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Sheridan, Philip Henry

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).

šalmaj

šalmaj [gr. > fr. > nem.] — drevený aerofón s kónickým, cylindrickým, kónicko-cylindrickým alebo opačne kónickým vŕtaním v rovnej, ohnutej, meandrovitej alebo dokonca špirálovej trubici s dvojplátkom. Môže byť s hmatovými otvormi alebo bez nich, s roztrubom či bez roztrubu. Rozličné konštrukčné modifikácie tohto nástroja neboli samoúčelné; šalmaje s kónickým vŕtaním boli hlasnejšie, ich zvuk bol však drsný a hrubý; nástroje cylindrické či opačne kónické mali zvuk tichší a ušľachtilejší. Ohýbanie trubice malo zasa praktický význam; nástroj zaberal podstatne menej miesta, pričom jeho hudobný výkon ostal takmer nezmenený.

Na našom území sú šalmaje známe od raného stredoveku.

šoa

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Šori

Šori, aj Šorčania, zastarano Kuzneckí Tatári, Kondomskí Tatári, Mrasskí Tatári, vlastným menom Şor kiji, Tadar kiji — turkická národnosť žijúca v juhozápadnej časti Sibíri pozdĺž stredného toku rieky Tom a jej ľavostranných prítokov Kondomy a Mrassu, na výbežkoch pohoria Kuznecký Alatau, na východnom okraji Altaja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Kemerovskej oblasti (10-tis., 2010) a republike Chakasko (1-tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom a Altajskom kraji Ruskej federácie; spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Šori sú blízki príbuzní Chakasom a Altajcom. Na etnogenéze Šorov sa podieľali najmä turkické a ketské, v menšej miere i samodijské a ugrofínske kmene. Delia sa na dve etnografické skupiny: severnú (lesostepnú) a južnú (horskú tajgovú). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (jelene, losy, kožušinová zver), doplnkovým spôsobom zber (jedlé hľuzy, bobule, píniové oriešky, lesné jahody) a kopaničiarske poľnohospodárstvo (pestovanie jačmeňa, pšenice, ovsa, zemiakov, konopy, chov koní, hovädzieho dobytka, včiel). Z tradičných remesiel boli významné výroba zbraní (zásobovali nimi najmä Teleutov a Jenisejských Kirgizov) a spracovanie kovu (tavenie železa), ako aj dreva, brezovej kôry, rohoviny, koží a kožušín.

Prvé zmienky o Šoroch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie pripojené k Rusku. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu nebies Ulgenom, ako aj kultom miestnych duchov riek su eezi, hôr tag eezi a i.), v 1. polovici 19. stor. prijali pravoslávie (altajská duchovná misia archimandritu Makarija Gluchareva, *1792, †1847, a metropolitu Makarija Nevského, *1835, †1926).

Jazyk Šorov (şor tili) má dva dialekty (kondomský a mrasský) a patrí do severovýchodnej, čiže altajskej (sibírskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ turkické jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Šorov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Šówa

Šówa

1. Šówa-tennó — oficiálne (posmrtné) meno japonského cisára Hirohita.

2. Žiariaci mier — názov vládnej éry cisára Hirohita, ktorá sa začala 25. decembra 1926 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 7. januára 1989 jeho smrťou.

Tádž mahal

Tádž mahal [hindsky], Tádžmahal, angl. Taj Mahal — mauzóleum v Ágre, v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš, ktoré dal na južnom brehu rieky Jamuny v rokoch 1631 – 48 vybudovať cisár Šáhdžahán pre svoju manželku Mumtáz Mahal (Ardžumand Bánú Bégam, *1593, †1631, jej telo tam bolo prenesené v roku 1632). Stavba je označovaná ako pamätník lásky a zármutku. Predstavuje vrcholné dielo architektúry Veľkých Mogulov a jedno z najvýznamnejších diel islamskej architektúry. Stavba bola v roku 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V komplexe sa usporadúvali slávnosti.

Vyznačuje sa harmonickým pôsobením, ktoré je založené na symetrii, vyvážených formách a detailne prepracovanej architektonickej výzdobe. Celý komplex je uzatvorený múrom, na južnej strane je monumentálne stvárnený hlavný vstup s nádvorím obkoleseným kolonádami. Pred mauzóleom sa nachádza symetricky komponovaná perzská záhrada typu čahár bágh (v preklade štyri záhrady), rozdelená štyrmi vodnými kanálmi na štyri menšie štvorce, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre. Pre moslimov reprezentuje raj, vodné kanály symbolizujú štyri rajské rieky.

Samotné mauzóleum, postavené z bieleho mramoru, sa nachádza v severnej časti komplexu a je umiestnené uprostred vyvýšenej platformy z červeného pieskovca. Na západnej strane platformy je mešita, na východnej symetricky umiestnená zhromažďovacia hala nazývaná džaváb, formálne identická s mešitou. Mauzóleum stojí na ďalšej obdĺžnikovej platforme z bieleho mramoru a má štvorcový pôdorys so zrezanými nárožiami. V štyroch rohoch platformy sa nachádzajú valcové, nahor sa zužujúce minarety s balkónmi ukončené otvorenými pavilónmi (čatrí). Fasády mauzólea sú členené pilastrami a štyrmi monumentálnymi ívánmi, ktoré sú doplnené dvoma podlažiami zaklenutých výklenkov. Stavbe dominuje cibuľová kupola na vysokom tambure doplnená štyrmi menšími pologuľovými kupolami nad otvorenými stĺpovými pavilónmi (čatrí).

[IMG-3]

Vnútri sa v strede haly oktogonálneho pôdorysu nachádza kenotaf Mumtáz Mahal a vedľa neho kenotaf Šáhdžahána (ich hroby sú v osobitnej miestnosti pod kenotafmi). Centrálnu halu dopĺňajú na nárožiach menšie priestory oktogonálneho pôdorysu prepojené chodbami. Stavba je výnimočná neobyčajne jemne stvárnenými detailnými kamennými interiérnymi dekoráciami, ktoré pozostávajú z jemne vyrezávaných mramorových zástien a reliéfov s geometrickými, kaligrafickými a florálnymi ornamentmi, a predovšetkým kamennými intarziami interiérov a exteriérov, ktoré kontrastne kombinujú bielu farbu mramoru a polodrahokamy (lazurit, tyrkys, achát, jaspis, chalcedón a i.). Detailne stvárnený dekor je kombinovaný s plochami bieleho mramoru bez ornamentiky.

taktika spálenej zeme

taktika spálenej zeme — vojenská taktika, ktorej cieľom je demolácia infraštruktúry využívanej na pohyb nepriateľského vojska a likvidácia všetkých materiálnych zdrojov napomáhajúcich v postupe protivníka.

Taktiku spálene zeme využívali armády najmä počas ústupu na nepriateľskom území či pri náhlych výpadoch naň; bývala však aj súčasťou obranných manévrov na vlastnom území (napr. v pohraničných oblastiach) ohrozenom útokom nepriateľa. Vzhľadom na vývoj spôsobu vedenia moderných vojen sa taktika spálenej zeme dnes využíva v omnoho menšej miere než v minulosti.

K taktike spálenej zeme sa v minulosti uchýlili napr. Galovia pod vedením Vercingetorixa počas bojov s Rimanmi v 1. stor. pred n. l., Francúzi i Angličania v priebehu storočnej vojny, husitskí bojovníci v 15. stor., ruská armáda pri ústupe pred Napoleonom, ale aj samotná Napoleonova armáda v roku 1812, vojenské sily generála W. T. Shermana počas tzv. pochodu k moru na južanskom území v roku 1864, nemecká armáda ustupujúca k Hindenburgovej línii v roku 1917 v priebehu 1. svetovej vojny, Sovieti i Nemci na východnom fronte počas 2. svetovej vojny či Iračania na ústupe z Kuvajtu v roku 1991.

topologický priestor

topologický priestor — množina so systémom otvorených podmnožín. Nech \(X\) je množina a \(\mathcal T\) je systém jej podmnožín. Systém \(\mathcal T\) nazývame topológiou na \(X\), ak spĺňa nasledujúce podmienky:

1. \(\emptyset\in\mathcal T,X\in\mathcal T\),

2. ak \({\left\lbrace U_i\right\rbrace}_{i\in I}\) je taký systém podmnožín, že \(U_i\in \mathcal T\) pre každé \(i\in I\), tak \({\bigcup}_{i\in I}U_i\in \mathcal T\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné zjednotenia otvorených podmnožín),

3. ak \(U_1,\dots ,U_n\in \mathcal T\), tak \(U_1\cap \dots \cap U_n\in I\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné konečné prieniky otvorených podmnožín).

Potom dvojicu \((X, \mathcal T)\) nazývame topologický priestor s nosičom \(X\) a so systémom otvorených podmnožín (topológiou) \( \mathcal T\). Prvky množiny \(X\) nazývame bodmi topologického priestoru. Prvky množiny \( \mathcal T\) nazývame otvorenými množinami priestoru \((X,\ \mathcal T)\).

Skúmaním vlastností topologických priestorov sa zaoberá topológia.

Trizuljak, Alexander

Trizuljak, Alexander, 15. 5. 1921 Varín – 15. 10. 1990 Bratislava — slovenský sochár, významný predstaviteľ moderného slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor. V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného). V rokoch 1949 – 72 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent J. Kostku v ateliéri sochárstva (1964 docent). V roku 1972 bol počas normalizácie odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní.

Venoval sa komornej aj monumentálnej sochárskej tvorbe. Koncom 40. rokov 20 stor. vytvoril prvé zákazky pre cirkev (Boží hrob, Varín). V 50. rokoch 20. stor. vo svojej komornej tvorbe hľadal moderný výraz pre stvárnenie figúry a hlavy (portrétu). Tematika týchto diel bola často osobná, portrétoval napr. členov rodiny (Moja matka, 1957). Zjednodušovaním a abstrahovaním tvarov prechádzal od realistických figurálnych štúdií až k abstrahovaniu figúry smerom k znaku (Torzo, 1963). Figúra, často v pohybe, je znázornená v uzavretej vyváženej kompozícii (Češúca sa, 1969). Lyricky pôsobiace, symbolické postavy či viacfigurálne kompozície, ktoré v tom období vytváral, vystihujú podstatu medziľudského vzťahu, atmosféru či emóciu (Milenci, 1960). V druhej polovici 50. rokov 20. stor. realizoval monumentálnu sochu Víťazstvo pre Slavín v Bratislave (dokončené 1960). Svojím rozmerom a umiestnením na vysokom pylóne bola na Slovensku jedinečnou výtvarno-technickou výzvou. Autor riešil problém perspektívnych deformácií z podhľadu a z veľkej diaľky, ako aj statiku rozloženia hmoty v priestore. Dielo muselo byť zároveň čitateľné zo všetkých strán ako jasný symbol. Pri práci na Víťazstve použil konštrukciu zo zváraných tyčí, čo ho viedlo k uvažovaniu o soche ako o znaku vytvorenom z niekoľkých čistých línií. Následne začiatkom 60. rokov 20. stor. tvoril série abstraktných konštruktivistických sôch zo zváraného železa (Variácie na železo, 1961). Po odchode z VŠVU sa venoval sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista, Zeleneč, 1970) a naďalej rozvíjal aj konštruktivistickú líniu tvorby (Tri Svätoplukove prúty, polovica 70. rokov 20. stor., diaľnica Brno – Bratislava).

Významná a rozsiahla bola aj jeho činnosť vo verejnom kultúrnom živote, najmä počas 50. a 60. rokov 20. stor. Podnietil vznik viacerých galérií (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach a i.), výstav a sympózií (napr. maliarske a sochárske sympóziá v Moravanoch nad Váhom, sochárske sympózium v kove vo Východoslovenských železiarňach, dnes U. S. Steel, výstava Danuvius 1968 a i.). Expozícia Trizuljakových sôch v Piešťanoch v roku 1961 bola podnetom na založenie pravidelnej medzinárodnej prehliadky súdobého sochárstva Socha piešťanských parkov, ktorá zanechala významnú stopu v prezentácii a konfrontácii aktuálnej sochárskej tvorby najmä počas 60. rokov 20. stor., ale aj v neskoršom období. Inicioval aj výstavbu umeleckej zlievarne v Bratislave (neskoršie dielne umeleckých remesiel, kde sa realizovali viaceré významné monumentálne sochárske diela). Bol jedným zo zakladateľov Fondu výtvarných umení. V rokoch 1953 – 60 ako predseda ateliérovej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov inicioval výstavbu viac ako 50 ateliérov pre výtvarníkov a architektov v Bratislave a 30 ateliérov inde na Slovensku. Bol spoluorganizátorom výstavby Domu umenia v Bratislave.

trojčlenka

trojčlenka – matematický zápis úmery, kde nepoznáme jednu z veličín. Vedie k riešeniu priamej či nepriamej úmernosti.

Typ úloh priamej a nepriamej úmernosti je možné previesť na symbolický zápis:

\(a\dots b\\ c\dots x\)

pričom pre priamu úmeru platí vzťah:

\(x = b\cdot \dfrac{c}{a} \)

a pre nepriamu úmeru platí nasledovné:

\(x = b\cdot\dfrac{a}{c}\).

Trojspolok

Trojspolok — vojensko-politická aliancia uzatvorená medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom 20. mája 1882 vo Viedni, ktorá vznikla ako dôsledok obranného paktu z roku 1879 (→ Dvojspolok).

Každý z členov Trojspolku vstupoval do aliancie z osobitých dôvodov: Taliansko hľadalo záruky v prípade konfrontácie s Francúzskom, keďže oba štáty mali svoje koloniálne záujmy v severnej Afrike; Rakúsko-Uhorsko verilo v utíchnutie talianskych snáh o zisk južných oblastí rakúsko-uhorskej monarchie obývaných etnickými Talianmi; Nemecko zas s obavami sledovalo zbližovanie sa Francúzska a Ruska. Spojenecká zmluva bola uzatvorená na päť rokov, neskôr sa jej platnosť pravidelne predlžovala a obsah postupne menil. Najzásadnejším bodom zmluvy bolo nevstupovať do ďalších paktov, pokiaľ by boli zamerané proti ktorémukoľvek z členov Trojspolku. Na vznik Trojspolku reagovali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko uzatvorením spojeneckých zmlúv, ktoré viedli k vzniku paktu Dohoda.

Problematickým členom spojeneckého zväzku bolo Taliansko, ktoré na prelome 19. a 20. storočia uzatvorilo sériu dohôd s Francúzskom. Najmä vzťah Talianska a Rakúsko-Uhorska bol napätý, náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf už niekoľko rokov pred začiatkom svetového konfliktu otvorene hovoril o nedôvere k južnému susedovi a potrebe preventívneho útoku proti tomuto „dedičnému nepriateľovi“. Po vypuknutí 1. svetovej vojny zastával Rím neutralitu, a keďže sa mu nepodarilo dosiahnuť politickou cestou územné ústupky od Rakúsko-Uhorska, v máji 1915 vstúpil do konfliktu na strane Dohody.

K aliancii sa 18. októbra 1883 pripojilo zo strachu pred ruskou expanziou aj Rumunsko, ktoré malo takisto veľmi problematické vzťahy s Rakúsko-Uhorskom, najmä z dôvodu národnostnej otázky v Sedmohradsku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny síce zastávalo neutralitu, koncom augusta 1916 sa však pridalo na stranu Dohody.

Tunguzi

Tunguzi 1. súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Číny hovoriace tunguzskými jazykmi altajskej jazykovej rodiny. Patria k nim napr. Evenkovia, Eveni, Nanajci, Negidali, Oroci, Oroči, Udehejci a Ulčovia; 2. zastaraný názov pre Evenkov.

Tuvania

Tuvania, zastarano Sojoti, Sojoni, Urianchajci, Tannu-Tuvania, vlastným menom Tyvalar, Tyva kiži — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Tuvy (249-tis., 2010). Tuvania žijú aj v republikách Chakasko a Buriatsko, v Krasnojarskom, Prímorskom a Altajskom kraji a v Irkutskej, Novosibirskej, Tomskej a Kemerovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 263-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku a v Číne. Patria k pôvodným etnikám južnej Sibíri.

Sú blízki príbuzní Chakasom, Altajcom a Tofalarom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (vlastní Tuvania) a východnú (Todžinci, aj Todžovia). Etnogenéza Tuvanov nie je príliš preskúmaná. Predpokladá sa, že na etnogenéze západných Tuvanov sa okrem turkických kmeňov, ktoré do oblasti Sajanov v povodí horného Jeniseja prišli v polovici 1. tisícročia zo Strednej Ázie, podieľali aj mongolské kmene a na etnogenéze východných Tuvanov aj samodijské a čiastočne i ketské kmene. Ako národ sa sformovali až začiatkom 20. stor. Prvé zmienky o Tuvanoch pochádzajú zo 17. stor. (niektorí bádatelia ich na základe čínskych záznamov o kmeni Tubov kladú už do 6. – 7. stor.). Ich sídelné územie bolo počas 6. – 19. stor. pod nadvládou rôznych štátnych útvarov (Turkický, Ujgurský a Kirgizský kaganát, Najmanský, Ojratský a Džungársky chanát, Zlatá horda, Čína). V roku 1914 bolo (ako Urianchajský kraj) pripojené k Rusku (k prvým kontaktom s Rusmi však došlo už 1616). V roku 1921 sa Tuvania osamostatnili, samostatnosť však trvala len do roku 1944, keď ich nezávislý štát pohltil ZSSR (→ Tuva, Dejiny).

Tradičným obydlím Tuvanov bola jurta (západní Tuvania) a veľký kónický stan alažy-og, pokrytý v zime kožami soba, v lete brezovou alebo smrekovcovou kôrou (východní Tuvania). Spoločnosť Tuvanov bola organizovaná do patrilineárnych rodov (seek). V 17. stor. došlo k sociálnej diferenciácii a vzniku rodovej aristokracie (nojonov), ktorí mali súdnu a správnu právomoc. Väčšinu obyvateľstva tvorili slobodní a nemajetní pastieri (arati), priamo závislí od nojonov. Známe bolo aj otroctvo.

Základným spôsobom obživy bolo u západných Tuvanov kočovné pastierstvo (kone, ovce, kozy, hovädzí dobytok, ťavy, jaky), doplnkom lov (kožušinová zver), rybolov, zber plodov a koreňov divorastúcich rastlín a v obmedzenej miere i poľnohospodárstvo (pestovanie prosa, jačmeňa), u východných Tuvanov chov sobov a lov (jelene, losy), doplnkom rybolov a zber cibúľ ľalie zlatohlavej a píniových orieškov. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kovov, dreva, kože, vlny, brezovej a smrekovcovej kôry. Tuvania majú bohatý folklór (napr. piesne, pre ktoré je charakteristický hrdelný spev xөөmej, ďalej mýty, legendy, rozprávky, bájky, príslovia) i literatúru (→ tuvská literatúra).

Tradičným náboženstvom Tuvanov je šamanizmus (spojený s kultom ducha vládcu nebies Kurbustuom a nižšieho sveta Erlikom, vierou v miestnych duchov hôr dag eezi a riek sug eezi, ako aj uctievaním zvierat, najmä medveďa) a od 17. stor. i tibetský buddhizmus (škola Gelukpa), príp. ich zmes.

Hovoria tuvským jazykom.

tuvský jazyk

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.

Udehejci

Udehejci, aj Udegejci, zastarano Oročoni, vlastným menom Udehe, Udeke, Udee — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri v pohorí Sichote-Aliň a na priľahlom pobreží Japonského mora, od dolného toku Amuru na severe po Oľgin záliv na juhu (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Prímorskom a Chabarovskom kraji Ruskej federácie; 1,4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Udehejci sú blízki príbuzní Oročom a Orokom. Na etnogenéze Udehejcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské kmene, Nivchovia a pravdepodobne i Ainuovia. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: samarginskú, bikinskú, ternejskú, chorskú a i. Základným spôsobom obživy bol lov (jelene sika, losy, diviaky, kožušinová zver) a zber (korene žen-šenu, s ktorými aj obchodovali, lesné jahody, brusnice, huby, mäkkýše, morské riasy), doplnkovým spôsobom rybolov (lososy) a chov saňových psov. Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, sánky, lyže), brezovej kôry, koží (aj rybích) a kožušín.

Prvé zmienky o Udehejcoch pochádzajú z polovice 14. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Náboženstvo bolo pôvodne animistické (spojené s kultom ducha vládcu sveta Buom, duchom vládcu hôr a lesov Onkuom, ako aj kultom miestnych duchov a démonov a uctievaním zvierat, najmä tigra, medveďa, losa a kosatky, od ktorých odvodzovali pôvod niektoré rody), v 2. polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Udehejcov (udie kejeveni) má tri dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko-tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky oročtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Udehejcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Za osobitnú etnografickú skupinu Udehejcov veľmi silno ovplyvnenú Číňanmi sa niekedy pokladajú Tazi (vlastným menom Tadza, Ude). Žijú v povodí rieky Ussuri na juhu Prímorského kraja Ruskej federácie (254, 2010). Od Udehejcov sa oddelili koncom 18. stor. (okrem nich sa na ich etnogenéze podieľali aj nanajské, čínske a mandžuské elementy), ako samostatné etnikum sa však sformovali až v 2. polovici 19. stor. Na rozdiel od nich bolo ich základným spôsobom obživy poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, zeleniny, chov hydiny, ošípaných). Hovorili tazským dialektom čínskeho jazyka s množstvom výpožičiek z udehejčiny a nanajčiny, ktorý sa pokladá za zaniknutý, v súčasnosti používajú ruštinu. Veriaci sú pravoslávni kresťania.

Ústredné mocnosti

Ústredné mocnosti, známe aj ako Centrálne mocnosti — označenie Nemecka a jeho spojencov v období 1. svetovej vojny. Pôvodne sem patrilo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré boli z geografického pohľadu v centrálnej oblasti primárnych konfliktov 1. svetovej vojny (odtiaľ názov). Základom pre Ústredné mocnosti bola aliancia Trojspolok (pakt Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska), od ktorého však Taliansko odstúpilo a do bojov zasiahlo na strane Dohody, preto sa medzi Ústredné mocnosti nezaraďuje. V priebehu vojny sa k tomuto spojenectvu pridalo ešte Turecko a Bulharsko, niekedy sa preto namiesto Ústredných mocností používa aj termín Štvorspolok.

Spojenectvo Ústredných mocností bolo častým motívom dobovej propagandy, napr. v Rakúsko-Uhorsku, kde sa masovo vydávali plagáty či pohľadnice s portrétmi štvorice vladárov – nemeckého cisára Viliama II., rakúsko-uhorského panovníka Františka Jozefa I., osmanského sultána Mehmeda V. a bulharského cára Ferdinanda I.

Vanek, Imrich

Vanek, Imrich, 20. 3. 1931, Nové Zámky – 5. 10. 2015 tamže — slovenský sochár a keramikár, významný predstaviteľ slovenského keramického sochárstva. V rokoch 1952 – 54 pracoval v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, 1956 – 62 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u O. Eckerta. Ťažiskom jeho tvorby boli monumentálne diela určené pre architektúru (množstvo štátnych objednávok), vytváral aj komorné keramické obrazy, reliéfy a sochy, výnimočne aj solitérne kusy úžitkovej keramiky a porcelánu.

Už počas štúdia sa začal orientovať na voľný sochársky prejav v hline (vo forme keramického obrazu a sochy), pričom smeroval k monumentálnemu meradlu s cieľom tvoriť veľkorozmerné diela pre architektúru. V 1. polovici 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu keramických obrazov so zámerom uplatnenia modernej keramiky v bežnom interiéri. Experimentálne v nich kombinoval maľbu glazúrou a štrukturálnu tvárnosť hliny (vrypy, modelácia, stopy prstov). Línie foriem vytváral prostredníctvom zatavovaného kovového drôtu, ktorý po vypálení získal charakteristickú štruktúru (Hra, 1967; Deti, 1964). V keramických obrazoch osciloval medzi zobrazujúcim (figurálnym) a abstraktným (geometrická symbolika, štruktúry) umením. Bol ovplyvnený kubizmom (resp. P. Picassom) a expresionizmom. Diela z tohto obdobia majú znepokojujúce symbolické posolstvo a existenciálny podtón (Terč; Dav, obe z 1964). Ich hlavnými motívmi sú ľudská figúra, zátišie, mestské výjavy a náboženská tematika. V niektorých uplatnil motív terča, ktorý je solitérny, multiplikovaný, prípadne kombinovaný so živou bytosťou ako cieľom. Biblické výjavy zredukoval na fragment figúry (hlava, ruka) a na maliarske gesto glazúrou, kde farba má kľúčový význam pre celú scénu (Krížová cesta, 1965). V čisto abstraktných dielach sa priblížil k štrukturálnej abstrakcii okruhu Konfrontácií (Tri hlavy, 1963; Hlava, 1965).

Tvorbe keramických obrazov sa venoval aj v 80. rokoch 20. stor. Od maľby sa posunul k vysokému reliéfu (Muž s koňom, 1981). Využíval robustnú modeláciu a výrazné zásahy nástrojmi, zárezy, vrypy či odtlačky prstov (Mačka, 1983). Figúry sú poňaté náznakovo, ľudí často zastupujú len naznačené tváre s veľavravným výrazom podčiarknutým farbou a kompozičným usporiadaním obrazu – reliéfu (Túžba, 80. roky 20. stor.).

Koncom 80. rokov 20. stor. začal pracovať s porcelánom. Dominantnou farbou diel, v ktorých maximálne redukoval tvary, sa stala zlatá a platinová (Hlava, 1989). V tomto období vytvoril nový typ objektu – dvojpohľadový reliéf, kde reverzná (zadná) strana má rovnakú významovú hodnotu ako predná strana (Busta, 80. roky 20. stor.).

Jeho monumentálna tvorba priamo nadviazala na experimenty s médiom keramiky, realizovanými prvotne v komorných dielach. Od 2. polovice 60. rokov 20. stor. do roku 1989 vytvoril okolo 70 monumentálnych diel pre architektúru. Boli to najmä veľkoplošné nástenné reliéfy (výnimočne aj plastiky) v interiéroch a exteriéroch stavieb na celom Slovensku (viaceré zanikli po 1989). Zobrazoval v nich zväčša imaginatívne symbolické výjavy, príbehy alebo štylizovanú (abstrahovanú) krajinu. Vynikajú robustnou modeláciou, štrukturálnymi povrchmi a prácou s glazúrami (výrazné pôsobenie farby). Okrem hrubého, až s karikatúrou hraničiaceho spôsobu modelovania foriem vynikajú predovšetkým výrazným maliarskym gestom, farebnými štruktúrami, výraznými farbami, kontrastmi a charakteristickým využitím zlata. Zlato, ktoré je typickým prvkom jeho monumentálnych i komorných diel, odhmotňuje a zároveň zachytáva svetlo, ktoré odráža do priestoru, takže vyniknú aj v tmavších interiéroch.

veni, vidi, vici

veni, vidi, vici [véní vídí vící; lat.] — prišiel som, videl som, zvíťazil som. Výrok Gaia Iulia Caesara (→ Caesar) po víťazstve nad pontským kráľom Farnakom II. (Farnakés) v roku 47 pred n. l. Zaznamenal ho Suetonius (Životopisy rímskych cisárov). Používa sa v súvislosti s rýchlym a ľahkým úspechom.

vihuela

vihuela [bi-; špan.] — španielsky renesančný brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom, tvarom podobný gitare, ladený ako lutna. Zvyčajne mal päť, šesť, občas aj sedem párov strún. Vihuela sa vyvinula z raných fidúl, hralo sa na ňu sláčikom, plektrom (brnkadlom) alebo prstami. V Španielsku sa považuje za prvého člena vývojových radov gitary.

Völkischer Beobachter

Völkischer Beobachter, z nem. Ľudový pozorovateľ — nemecké noviny vydávané od decembra 1920 do apríla 1945 ako oficiálny tlačový orgán Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP).

Noviny pôvodne vznikli už v roku 1887 ako štvorstranový týždenník Münchner Beobachter. Vychádzali v nich predovšetkým antisemitsky ladené a často neoverené, príp. konšpiračné bulvárne články. V roku 1918 získala noviny spoločnosť Thule a v auguste 1919 ich premenovala na Völkischer Beobachter. Dostali sa však do neúnosných finančných problémov a v decembri 1920 ich odkúpila NSDAP. Napriek niekoľkým oficiálnym zákazom vydávania novín v 20. rokoch sa ich náklad prudko zvýšil, a to z pôvodných asi 7-tisíc výtlačkov v decembri 1920 na približne 25-tisíc na jeseň 1923. V roku 1931 dosiahli náklad 120-tisíc, v roku 1941 asi 1,1 milióna a v roku 1944 dokonca 1,7 milióna výtlačkov.

Po odkúpení novín NSDAP sa ich prvým šéfredaktorom stal Dietrich Eckart (1921 – 1923), neskôr ho nahradil Alfred Rosenberg (1923 – 1938), jeden z hlavných ideológov strany, a nakoniec Wilhelm Weiß (1938 – 1945). Jedným z najvýznamnejších prispievateľov novín bol neskorší minister propagandy Joseph Goebbels.

Od 8. februára 1923 sa stali denníkom, v roku 1925 sa z dôvodu zákazov a obmedzení načas vrátili k týždennej forme a neskôr sa stali dokonca mesačníkom, v priebehu niekoľkých mesiacov sa však už opäť vydávali vo svojej dennej podobe. Noviny mali niekoľko lokálnych verzií, od roku 1938, po anšluse Rakúska, vychádzala aj viedenská verzia. Posledné vydania z apríla a mája 1945 už neboli distribuované do celej krajiny.

Dvadsaťštyri rokov vytvárali noviny verejný obraz o NSDAP, informovali o aktivitách strany, ktoré prezentovali výlučne ako neustály úspech, slúžili rovnako ako indikátor prípadných zmien v straníckej línii, nacistickej politike i v propagande.

vzdialenosť dvoch bodov

vzdialenosť dvoch bodov — nezáporné reálne číslo, charakterizujúce dĺžku úsečky určenú dvoma bodmi v euklidovskom priestore.

Euklidovská vzdialenosť bodov \(\mathbb x= [{x}_1,\dots ,x_{n}], \mathbb{y}= [{y}_1,\dots ,y_{n}]\)\(\mathbb E^n\) je daná predpisom \(\rho(\mathbb{x},\ \mathbb{y})= \sqrt{{\left({x}_{1}-{y}_{1}\right)}^{2}+\dots +{\left({x}_{n}-{y}_{n}\right)}^{2}}\).

V \(\mathbb R^1\) je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)=|x_{1}-y_{1}|\);

V \(\mathbb R^2\), je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R^2\) kde \(\mathbb x=[x_1,x_2]\), \(\mathbb y=[y_1, y_2]\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)= \sqrt{{\left({x}_{1}-{y}_{1}\right)}^{2}+{\left({x}_{2}-{y}_{2}\right)}^{2}}\);

V \(\mathbb R ^3\) je pre každé \(\mathbb x, \mathbb y \in \mathbb R^3\) kde \(\mathbb x=[x_1,\ x_2, \ x_3],\ \mathbb y=[y_1,\ y_2, \ y_3]\) daná metrika \(\rho(\mathbb x, \mathbb y)= \sqrt{(x_1-y_1)^2+(x_2-y_2)^2+(x_3-y_3)^2}\).

Všeobecnejšie v metrickom priestore \(\left(M,d\right)\) je vzdialenosťou bodov \(\mathbb x, \mathbb y\in M\) hodnota metriky \(d\left(\mathbb x, \mathbb y\right)\).

Wissenschaft des Judentums

Wissenschaft des Judentums, Veda o židovstve — hnutie pôsobiace od 20. rokoch 19. stor. do prvej polovice 20. stor., vzniklo v Nemecku v dôsledku zmien, ktoré so sebou priniesla haskala. Cieľom hnutia bolo skúmať židovstvo (→ judaizmus) z radov jeho zástupcov modernými vedeckými metódami s dôrazom na štúdium kritickej biblistiky, židovskej literatúry, archeológie a náboženskej filozofie.

Prvý pokus o vedecký prístup v podobe založenia Verein für Kultur und Wissenschaft der Juden (Spoločnosť pre kultúru a vedu Židov) inicioval v roku 1819 nemecký právnik židovského pôvodu Eduard Gans (*1798, †1839). Väčšina odborníkov však za počiatok označuje rok 1818, keď Leopold Zunz (*1794, †1886) publikoval stať Niečo k rabínskej literatúre (Etwas über die rabbinische Litteratur, 1818), ktorá bola neskôr pokladaná za zakladajúci manifest hnutia Wissenschaft des Judentums. Hnutie sa rozdeľuje do troch časových období.

Prvú etapu (20. roky 19. stor. – 1896, keď bola objavená geniza synagógy v Káhire) reprezentuje nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz, ktorý sa okrem iného zaoberal náboženskou liturgiou. Ďalšími významnými predstaviteľmi tejto etapy boli rabín Šlomo Jehuda Rappaport (*1790, †1867), ktorý sa zaoberal dejinami a literatúrou a napísal prvý diel slovníka judaizmu Erech milin (1852), filozof, historik a rabín Nachman Krochmal (*1785, †1840), ktorý vydal Sprievodcu tápajúceho toho času (More nevuchej ha-zman, 1863), a učenec a básnik Šlomo David Luzzato (*1800, †1865).

Do druhej etapy (1896 – 1925, keď bola založená Hebrejská univerzita v Jeruzaleme) patria Zacharias Frankel (aj Zachariáš Frankl, *1801, †1875), zakladateľ konzervatívneho smeru judaizmu (→ ortodoxný judaizmus), Abraham Geiger (*1810, †1874) považovaný za zakladateľa reformného smeru judaizmu (→ reformovaný judaizmus), orientalista Solomon Munk (*1803, †1867), ktorý vydal editovanú verziu diela Maimonida Sprievodca tápajúcich (More nevuchim,12. stor.), a moravský orientalista Moris Steinschneider (*1816, †1907), ktorý sa venoval bibliografii a katalogizácii.

Počas tretej etapy (od roku 1925) došlo k vzniku samostatných židovských štúdií (→ hebreistika; → judaistika), k ich univerzitnému ukotveniu, následkom čoho význam hnutia postupne oslabol. Počiatok tejto etapy predstavuje vznik Inštitútu židovských štúdií na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme v roku 1924 (rok pred samotným otvorením univerzity), vznik Židovských štúdií na univerzite Bar-Ilan v Ramat Gan a Ústavu hebrejských kultúrnych štúdií na univerzite v Tel Avive. V roku 1947 bola založená Americká židovská univerzita v Los Angeles. Následne vznikali katedry židovských štúdií aj na ďalších univerzitách v Spojených štátoch (napr. Brandeisova univerzita, Kolumbijská univerzita, Harvardova univerzita), v Spojenom kráľovstve i v kontinentálnej Európe.

K zástupcom Wissenschaft des Judentums v Prahe patrili Wolfgang Wessely (*1801, †1870), prvý profesor židovského pôvodu v Rakúskom cisárstve, Michael Sachs (*1808, †1864) pôsobiaci ako rabín reformného prúdu v Prahe a jeho nasledovník Saul Isaac Kaempf (*1818, †1892), ktorý bol v roku 1848 vymenovaný za profesora semitskej jazykovedy na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe.

V rokoch 1851 – 1939 vychádzalo hlavné periodikum hnutia Monatsschrift für Geschichte und Wissenschaft des Judentums (Mesačník pre históriu a vedu o židovstve).

Yahgani

Yahgani, aj Yámanovia, vlastným menom Yamalim — juhoamerický indiánsky kmeň z Argentíny a Čile z južnej časti súostrovia Ohňová zem (najjužnejšie etnikum sveta); asi 1,6 tis. príslušníkov (väčšinou zmiešaného pôvodu; 2017).

Yahgani pôvodne žili kočovným spôsobom života v mierne zahĺbených kónických alebo kopulovitých obydliach z vetiev pokrytých kôrou, kožami, drnmi, trávou, riasami alebo lístím, organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Ústrednú politickú, sociálnu a ekonomickú jednotku tvorila zvyčajne monogamná rodina, náčelníkov nepoznali. Delili sa na päť územných skupín (Ilalumaalov, Inalumaalov, Utamaalov, Wakimaalov a Yeskumaalov). Zaoberali sa najmä lovom vtákov (tučniaky, kormorány, divé kačice a husi), morských cicavcov (uškatce, tulene, veľryby, morské vydry), guanák, zberom mäkkýšov, kôrovcov, húb (najmä druh Cyttaria darwinii) a rybolovom. Z remesiel bolo významné spracovanie kostí a kameňa, stavba kanoe zvaného anan (najmä z kôry stromu lenga Nothofagus pumilio), košikárstvo a výroba odevov z kože (napriek chladnej a daždivej klíme sa odievali väčšinou len do jediného kusa zvieracej kože, ktorý nosili prehodený cez ramená ako plášť – bez odevu boli schopní znášať teploty až do -12 °C).

Ako prví z Európanov s nimi prišli do kontaktu v roku 1624 Holanďania. V roku 1920 boli niektorí Yahgani v snahe zachovať kmeň (v dôsledku devastujúcich epidémií, napr. osýpok, ich počet rapídne poklesol, z približne 3-tis. v 1. polovici 19. stor. na 170 začiatkom 20. stor.) presídlení na Falklandy (ostrov Keppel).

Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Watauinewom, ako aj kultom miestnych duchov prírody), christianizovaní boli koncom polovice 19. stor. (anglikáni, saleziáni).

Jazyk Yahganov (yamaníhasha, háusi kúta) sa pokladá za izolovaný jazyk (mal päť dialektov); nie je známy žiadny iný jazyk, ktorý by mu bol príbuzný; v súčasnosti je kriticky ohrozený.

Yakimovia

Yakimovia, aj Yakamovia, vlastným menom Waptai'lmim, Pa'kiut'lema, aj Mámachatpam — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Kittitasom (niekedy sú označovaní za horných Yakimov) a Klikitatom; asi 10-tis. príslušníkov (2010).

Yakimovia pôvodne žili pozdĺž rieky Yakima (južná časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách (hlavnou bola Pa'kiut) v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z kože a tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Živili sa najmä rybolovom (lososy, jeseter biely), lovom (jelene, losy) a zberom (hľuzy, bobule), z remesiel bolo významné košikárstvo. Kôň sa stal súčasťou ich kultúry po roku 1735.

V roku 1806 s nimi prišla do kontaktu objaviteľská výprava Meriwethera Lewisa (*1774, †1809) a Williama Clarka (*1770, †1838). Do pravidelného kontaktu s Američanmi však prichádzali až po roku 1845. V roku 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Klikitati, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (Yakama) pod vedením náčelníka Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však vyvolala táto dohoda nespokojnosť, čo viedlo k tzv. yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58). Po drvivých porážkach pri Štyroch jazerách (tzv. bitka pri Štyroch jazerách, Battle of Four Lakes) a na planine Spokane Plains (tzv. bitka na planine Spokane Plains, Battle of Spokane Plains) boli nútení presídliť sa do navrhnutej rezervácie. V súčasnosti sú známi ako Konfederované kmene a skupiny národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation).

Jazyk Yakimov (ichishkíin sínwit, mámachaptam) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

Yamasíovia

Yamasíovia, vlastným menom Yamasee — severoamerický indiánsky kmeň z juhovýchodu USA (štát Georgia) pôvodne obývajúci oblasť pozdĺž rieky Ocmulgee. Koncom 17. stor. začali migrovať severnejšie a usadili sa na severnej strane dolného toku rieky Savannah.

Žili usadlým spôsobom života v stálych osadách (hlavnou bola Pocotaligo), organizovaní boli do patrilineárnych rodov. Zaoberali sa najmä poľnohospodárstvom. Ich kultúra bola podobná kultúre Kríkov, Čoktawov a Hitčitiov.

Prvými Európanmi, s ktorými prišli Yamasíovia do kontaktu, boli začiatkom 16. stor. Španieli (1521 expedícia Juana Poncea de Leóna, *1474, †1521). Spočiatku boli spojencami Španielov (do 1687), potom, výmenou za územie nimi osídlené, Britov. Potreba otrokov, ako aj nekalé obchodné praktiky britských kolonistov však čoskoro viedli k tzv. yamasíjskej vojne (1715 – 16). Po drvivej porážke pri yamasíjskej osade Sadkeche (aj Salkehatchie; tzv. bitka pri Sadkeche, Battle of Sadkeche) a neúnavnom prenasledovaní juhokarolínskou milíciou utiekol zvyšok Yamasíov pod ochranu Španielov na severovýchodnú Floridu. Ataky na britských kolonistov zo strany Yamasíov však aj napriek tomu neprestali, juhokarolínska milícia ich ukončila až v roku 1728 zničením yamasíjskej osady Nombre de Dios/Chiquito (v blízkosti dnešného mesta St. Augustine). Yamasíovia, ktorí prežili, splynuli so Seminolmi (ich potomkovia sú známi ako Oklawahovia) a s Kríkmi.

Jazyk Yamasíov (yamasee) patril pravdepodobne do muskogeskej (muskogíjskej) jazykovej rodiny.

Zákon o Kansase a Nebraske

Zákon o Kansase a Nebraske, Kansas-Nebraska Act — zákon schválený Kongresom USA v roku 1854, ktorý zrušil zásady Missourského kompromisu, zaisťujúceho rovnováhu medzi otrokárskymi (južnými) a slobodnými (severnými) štátmi.

Spory týkajúce sa zavádzania otrokárstva na nových územiach eskalovali v USA po víťaznej vojne s Mexikom (1846 – 1848). Južania na nich chceli zaviesť otrokárstvo, no vplyvní severní politici a veľkopodnikatelia to odmietali, pretože vďaka industrializácii čoraz väčšmi prosperovali a nemali záujem o konkurenciu otrokárov a majetných plantážnikov. Nastolenie jedného či druhého hospodárskeho systému na nových územiach by navyše narušilo spomínanú rovnováhu.

Zákon predložený senátorom z Illinois Stephenom A. Douglasom mal primárne zabezpečiť výstavbu transkontinentálnej železnice z Chicaga do Kalifornie. Na zaistenie finančnej podpory americkej vlády bolo potrebné viesť novú trať územím oficiálnych teritórií. Zákon preto zakotvil vznik dvoch nových teritórií – Kansasu (územia dnešných štátov Colorado a Kansas) a Nebrasky (územia dnešných štátov Colorado, Idaho, Južná Dakota, Montana, Nebraska, Severná Dakota a Wyoming), pričom každé z nich bolo oprávnené samo rozhodnúť o zavedení otrokárstva na svojom území. Tým boli prelomené zásady Missourského kompromisu a uzákonená možnosť rozširovať otrokárstvo bez ohľadu na geografické hranice (smerom na sever).

Predloženie zákona podnietilo predstaviteľov protiotrokárskych síl zo Severu založiť Republikánsku stranu (20. 3. 1854). Prijatie zákona viedlo k rozpútaniu občianskej vojny v Kansase (tzv. krvácajúci Kansas, Bleeding Kansas, 1854 – 1859), v ktorej zvíťazili odporcovia otrokárstva (abolicionisti), a k zvýšeniu napätia v americkej spoločnosti, v dôsledku čoho vypukla občianska vojna v USA.

Židovské múzeum v Prahe

Židovské múzeum v Prahe — jedno z najstarších európskych židovských múzeí. Spravuje jednu z najrozsiahlejších zbierok judaík na svete, ktorá obsahuje 40-tisíc zbierkových predmetov, 100-tisíc kníh a archív náboženských obcí.

História

V roku 1906 stredoškolský profesor Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942) a významná postava českožidovského hnutia August Stein (*1854, †1937) vytvorili Spolok pre založenie a udržiavanie židovského múzea v Prahe (nem. Verein zur Gründung und Erhaltung eines jüdischen Museums in Prag). Pôvodnú zbierku tvorili artefakty zo synagóg a modlitební zničených na prelome 19. a 20. storočia pri asanácii pražského židovského mesta. Prvá stála expozícia bola vytvorená v roku 1912. Po roku 1939 v dôsledku vzniku Protektorátu Čiech a Moravy bol múzejný spolok zrušený a zbierky prešli pod správu pražskej židovskej obce, ktorá bola ustanovená ako inštitúcia vykonávajúca príkazy Ústredne pre židovské vysťahovalectvo (nem. Zentralstelle für jüdische Auswanderung) založenej v Prahe. V roku 1941 boli zbierky rozšírené o inventár pražských židovských synagóg, neskôr i o exponáty z vidieckych židovských obcí. V roku 1942 vzniklo na podnet pracovníka židovskej obce Karla Steina (*1906, †1961) Židovské ústredné múzeum. Významnými pracovníkmi múzea boli knihovník pražskej židovskej obce Tobias Jakobovits (*1887, †1944), ktorý sa stal odborným vedúcim múzea, riaditeľ Východoslovenského múzea v Košiciach Josef Polák (*1886, †1945), filológ a spisovateľ Alfred Engel (*1881, †1944), architekt a výtvarník František Zelenka (*1904, †1944) a Salomon Hugo Lieben (*1881, †1942), ktorí položili základy dnešnej odbornej práce, a na návrh Karla Steina bolo prijaté ustanovenie, aby všetok majetok židovských obcí bol sústredený a uchovaný vo fonde múzea. Cieľom bolo zachrániť významné artefakty. Ústredňa pre židovské vysťahovalectvo tento postup podporovala s vidinou značnej kontroly nad židovským majetkom. Zbierky sa postupne začali katalogizovať a čiastočne konzervovať, podarilo sa zachovať významné liturgické predmety, archiválie a knihy. Spočiatku expozície neboli určené širokej verejnosti. V roku 1943 boli schválené vedúcim Ústredne pre židovské vysťahovalectvo Hansom Guntherom (*1910, †1945), avšak o rok neskôr boli niektoré inštalácie zrušené. Po deportácii pracovníkov múzea bola jeho činnosť dočasne pozastavená. V roku 1946 pod vedením historičky umenia Hany Volavkovej (*1904, †1985) obnovilo múzeum svoju činnosť, expozície boli opäť sprístupnené a okrem predmetov hmotnej kultúry začalo spravovať aj knihy. Tie sa stali súčasťou múzejnej knižnice, ktorú mal na starosti významný judaista a hebreista Otto Muneles (*1894, †1967). V roku 1950 bolo múzeum zoštátnené a premenované na Štátne židovské múzeum, následkom čoho došlo k oslabeniu väzieb medzi židovskou komunitou a múzeom. Budovy múzea pripadli štátu, na ktorého príkaz bola časť zbierok predaná do zahraničia a zbierky s náboženským charakterom sa stali pre verejnosť neprístupné. Vtedajšia štátna ideológia mala negatívny vplyv aj na vykonávanie nezávislej odbornej činnosti, ktorá bola obmedzená témami povolenými režimom. Vzniklo niekoľko putovných výstav, taktiež boli zdokumentované židovské stavby a pamiatky v Čechách, na Morave a na Slovensku. Po nežnej revolúcii boli v roku 1994 budovy múzea a Starý židovský cintorín vrátené Židovskej obci v Prahe, zbierky boli zreštaurované Federáciou židovských obcí v ČR. Židovské múzeum v Prahe (ŽMP) ako neštátna inštitúcia bolo zriadené 1. októbra 1994.

V súčasnosti ŽMP okrem spravovania zbierok a knižnice organizuje krátkodobé a dlhodobé expozície a výučbové a vzdelávacie programy pre školy a širokú verejnosť. Od roku 1965 až dodnes vydáva odborný časopis Judaica Bohemiae.

Zbierky a fondy ŽMP

Zbierky ŽMP tvoria dve podkategórie: judaiká a knihy. Zbierka judaík obsahuje synagógové predmety a predmety do domácností. Zahŕňa predmety textilnej povahy (napr. synagógové opony, plášte na Tóru, povijany a drapérie), kovové a 3D predmety (napr. nadstavce a koruny na Tóru, ukazovadlá, pokladničky, misky), vizuálne artefakty (napr. maľby, kresby, fotografie), rukopisy a nálezy z geníz. Zbierku kníh tvorí historický knižný fond (staré tlače vydané do roku 1860) a vzácny knižný fond (tlače po roku 1860).

Zbierka textílií je najvýznamnejším súborom aškenázskych textílií na svete. Obsahuje vyše 12-tisíc zbierkových predmetov z regiónu Čiech, Moravy a Sliezska. Základ tvoria textílie zo 16. a 17. storočia, obsahuje však aj tkaniny z neskoršieho obdobia (najmä z 19. storočia). Zahŕňa synagógové textílie (napr. zo synagóg zničených pri asanácii židovského mesta v roku 1906, synagógové textílie z vojnového obdobia z územia Protektorátu Čiech a Moravy), ktoré tvoria najvýraznejšiu časť, ako aj predmety z domácností a osobného vlastníctva. Najpočetnejšou skupinou sú plášte na Tóru. Medzi významné artefakty patrí napr. synagógová opona venovaná významným pražským židovským manželom Maiselovým (1592) a štandarda cechu pražských židovských mäsiarov (1850).

V zbierke kovových predmetov sa nachádza viac ako 8-tisíc kusov predmetov zo synagóg, z domácností, zo spolkov a z inštitúcií spojených s náboženskou praxou, ale aj predmety každodennej potreby. Okrem kovových predmetov zbierka zahŕňa predmety z dreva, keramiky, zo skla či vzácnych kovov. Je rozdelená tematicky (vybavenie synagóg, predmety spojené so židovskými sviatkami, predmety spojené s existenciou spolkov a vecné pamiatky šoa). Obsahuje napr. štíty na Tóru, svadobné prstene, chanukové svietniky, kolísky, podnos na macesy a i. Najviac sú zastúpené ukazovadlá na Tóru (jad) v počte 1 200 kusov.

Zbierka vizuálneho umenia obsahuje 18-tisíc malieb, grafík, kresieb, plastík a nových médií z konca 18. storočia až do súčasnosti. Výnimočnú kolekciu kresieb vytvorených v terezínskom gete tvorí 4 387 detských kresieb a 2 922 kresieb dospelých od neprofesionálnych i profesionálnych umelcov (napr. od Františka Zelenku, *1904, †1944; Charlotty Burešovej, *1904, †1983). Súčasťou zbierky sú napr. aj diela českých maliarov Roberta Guttmana (*1880, †1942) a Jakuba Schikanedra (*1855, †1924).
Zbierka rukopisov a nálezov z geníz obsahuje vyše 2-tisíc predmetov. K unikátnym predmetom patria hebrejské kódexy zo stredoveku (najmä z Aškenazu), hagady, exegetické a homiletické texty či rodinné megily. V zbierke je dochovaných aj niekoľko rukopisov z 18. storočia tzv. moravskej pisárskej školy. Jadro zbierky tvoria rukopisy z knižnice pražskej židovskej obce.

Zbierka kníh obsahuje aj 400 vzácnych tlačí z obdobia 15. – 19. storočia prevažne v hebrejskom jazyku, ale aj v latinčine, nemčine a jidiš. Najvzácnejší je exemplár ilustrovanej knihy Obrad šabatových piesní a modlitba po jedle (hebr. Seder zmirot u-birkat ha-mazon, 1514).
Súčasťou fondu ŽMP je oddelenie pre dokumentáciu dejín šoa, ktoré začalo svoju činnosť v roku 1969. Archivuje dokumenty, mapy a plány terezínskeho geta, ako aj dokumenty spojené s každodenným životom väzňov či úradné, archívne a súkromné dokumenty, zákony a nariadenia týkajúce sa židovských obyvateľov Protektorátu Čiech a Moravy i osobné pozostalosti (napr. skladateľa Gideona Kleina, *1919, †1945).

Samostatnou zbierkou fondu ŽMP je zbierka rozhovorov s pamätníkmi, ktorá s celkovým počtom 1 750 rozhovorov patrí k najväčším svojho druhu v rámci ČR. ŽMP okrem zbierok spravuje aj fotoarchív a archív.

Objekty pod správou ŽMP

ŽMP v súčasnosti spravuje Maiselovu, Pinkasovu, Španielsku a Klausovú synagógu, Obradnú sieň, Starý židovský cintorín, Galériu Roberta Guttmanna a archív sídliaci v Smíchovskej synagóge.
Maiselova synagóga bola postavená v rokoch 1590 – 92 vďaka židovskému obchodníkovi a prímasovi židovskej obce Mordechajovi Maiselovi (*1528, †1601), ktorý získal od cisára Rudolfa II. privilégium postaviť osobnú synagógu. Pôvodne bola postavená v renesančnom slohu. Po poškodení požiarmi v 17. a 18. storočí bola prestavaná do súčasnej novogotickej podoby. V súčasnosti sa v nej nachádza expozícia zameraná na dejiny Židov v Čechách a na Morave od počiatku až po emancipáciu (→ jozefínske reformy).

Pinkasova synagóga je druhou najstaršou dochovanou synagógou v Prahe. Bola postavená ako súkromná synagóga v roku 1535 v neskorogotickom slohu. V 17. storočí bola pristavená ženská loď, galéria a vestibul. V 18. storočí bola barokovo prestavaná. V rokoch 1955 – 60 maliari Jiří John (*1923, †1972 a Václav Boštík (*1913, †2005) vytvorili na stene hlavnej lode a priľahlých priestorov Pamätník obetí šoa z českých krajín, jeden z najstarších pamätníkov svojho druhu v Európe. Ručne napísaný abecedný zoznam takmer 80-tisíc českých a moravských Židov, ktorí sa stali obeťami holokaustu, je členený podľa ich posledného bydliska. V interiéri synagógy sa nachádza expozícia detských kresieb z Terezína, ktoré vznikli v rokoch 1942 – 44 pod vedením rakúskej maliarky Friedl Dicker-Brandeisovej (*1898, †1944). Vonkajšia expozícia Cesty bez návratu sa venuje téme deportácií Židov českých krajín v rokoch 1939 – 45.

Španielska synagóga bola postavená v roku 1868 v byzantskom slohu s interiérovou výzdobou v maurskom štýle inšpirovanou španielskou Alhambrou. Vznikla na mieste najstaršej synagógy pražského židovského mesta Stará škola (Altšul, 12. storočie), ktorá bola v roku 1867 zbúraná. V súčasnosti v nej sídli expozícia zameraná na históriu Židov v Čechách a na Morave od emancipácie do povojnového obdobia.

Klausová synagóga je najväčšou synagógou pražského židovského mesta. Bola vybudovaná na mieste, kde pôvodne v 16. storočí stáli tri budovy (tzv. klausy), ktoré v roku 1689 zničil požiar. V jednej z nich sídlila ješiva, v ktorej učil rabín Jehuda Löw ben Becalel (*medzi 1512 – 26, †1609). Synagóga v minulosti slúžila ako modlitebňa Pražského pohrebného bratstva (→ chevra kadiša). V súčasnosti je zameraná na expozíciu s názvom Židovské tradície a zvyky, ktorá oboznamuje so základnými textami judaizmu, Tórou, Talmudom, interiérom synagóg, židovskými bohoslužbami a sviatkami.

Obradná sieň bola vybudovaná v rokoch 1906 – 08 na mieste staršej budovy Pražského pohrebného bratstva. Expozícia je zameraná na pohrebné bratstvo a jeho sociálnu a náboženskú dôležitosť pre židovskú obec. Zobrazuje židovský spôsob pochovávania, obrady a zvyky spojené so smrťou, ako aj liturgické predmety a fragmenty náhrobkov zo 14. storočia.

Starý židovský cintorín patrí k najstarším židovským pohrebiskám na svete. Vznikol v prvej polovici 15. storočia. Najstarší náhrobok patriaci učencovi a básnikovi Avigdorovi Karovi (†1439) je datovaný do roku 1439. Nachádza sa tu 12-tisíc náhrobných kameňov, zväčša bohato zdobených kvetinovými a zvieracími motívmi zo židovskej symboliky. Sú tu pochovaní napr. rabín Jehuda Löw ben Becalel, prímas židovskej obce Mordechaj Maisel (*1528, †1601), historik a učenec David Gans (*1541, †1613), zberateľ hebrejských tlačí David Oppenheim (*1664, †1736).

Galéria Roberta Guttmanna je výstavný priestor v správe ŽMP, ktorý bol otvorený v roku 2001. Je pomenovaná po pražskom maliarovi Robertovi Guttmannovi (*1880, 1942).

Smíchovská synagóga bola vybudovaná v pražskej mestskej časti Smíchov v roku 1863 pre potreby miestnej židovskej obce. V roku 1931 bola funkcionalisticky prestavaná. V roku 1941 slúžila ako sklad pre zhabaný majetok Židov. Po druhej svetovej vojne náboženskú činnosť neobnovila. Bola zreštaurovaná a v súčasnosti slúži ako archív a študovňa.