Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 16551 – 16600 z celkového počtu 16608 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Pantheon

Pantheon — chrám centrálnej (kruhovej) dispozície, ktorý sa nachádza v Ríme. Je vrcholným majstrovským dielom rímskeho antického staviteľstva, jednou z najvýznamnejších stavieb svetovej architektúry a jednou z najvýznamnejších zachovaných starovekých stavieb. Pôvodne rímsky antický chrám dal na Martovom poli vystavať cisár Hadrián okolo 118 – 125 n. l., pravdepodobne bol posvätený 126 n. l. (presný dátum nie je známy). V roku 609 bol premenený na Kostol Panny Márie a mučeníkov (lat. Sancta Maria ad Martyres, tal. Santa Maria dei Martiri, nazývaný aj Santa Maria Rotonda).

Chrám centrálnej dispozície zaklenutý kupolou nemal dovtedy v rímskom staviteľstve obdobu. Je postavený na mieste staršieho chrámu, ktorý dal vybudovať Agrippa v čase svojho tretieho konzulátu (29 – 19 pred n. l.) v období vlády cisára Augusta ako pamätník iuliovsko-claudiovskej dynastie a ktorý mal pravdepodobne podobu baziliky (význam 1.). Chrám bol poškodený pri požiari 80 n. l., prestavaný cisárom Domiciánom a 110 n. l. opäť vyhorel.

Celá stavba je postavená z rímskeho liateho betónu obloženého pálenými tehlami (s výnimkou portika a úsekov s mramorovým a travertínovým obkladom). Skladá sa z dvoch častí: zo stĺpového portika a z lode (cely) kruhového pôdorysu. Tieto dve časti sú prepojené prechodnou architektonickou štruktúrou (vestibulom) obdĺžnikového pôdorysu, v ktorej sa nachádza samotný vstup do lode orámovaný na stranách nikami (pôvodne pravdepodobne určené pre monumentálne sochy cisára Augusta a Agrippu). Pôvodné bronzové dvere obložené zlatými platňami sa nezachovali, súčasné dvere pochádzajú z 15. stor. Vysoký oktastylový portikus tvorí spolu 16 monolitických žulových stĺpov (výška stĺpa 11,9 m) s korintskými hlavicami. Je postavený na pódiu s mramorovými schodmi, čo evokovalo formu tradičného rímskeho chrámu. Neskorším zvýšením terénu sa znížila pôvodná výška pódia a eliminovali sa schody. Pôvodný bronzový kazetový strop portika bol odstránený začiatkom 17. stor. Portikus nesie trojuholníkový tympanón, pod ktorým je na architráve vlys s latinským nápisom: M.AGRIPPA.L.F.COS.TERTIUM.FECIT, t. j. Marcus Agrippa Lucii filius consul tertium fecit (Postavil Marcus Agrippa, syn Lucia, v čase svojho tretieho konzulátu).

Rozľahlý otvorený priestor lode s priemerom 43,3 m je zaklenutý kupolou, ktorej vrchol sa nachádza vo výške 43,3 m. Loď nemá okná a je dramaticky osvetlená okulom (význam 1) s priemerom 8,15 m. Steny lode sú členené ôsmimi hlbokými výklenkami (striedavo pravouhlého a polkruhového pôdorysu) zaklenutými valenými klenbami. Tieto výklenky členia hmotu steny lode na osem veľkých pilierov, ktoré nesú váhu kupoly. Jedným z výklenkov je apsida na južnom konci lode a jeden tvorí vstup nachádzajúci sa v osi oproti apside. Zvyšné tri výklenky na každej strane sú od lode oddelené dvojicou mramorových stĺpov a nachádzajú sa medzi nimi edikuly. Nad výklenkami po celom obvode interiéru lode obieha kladie a mohutná rímsa, ktorá člení stenu interiéru na dve zóny (dolnú a hornú). Nad ňou sa nachádza druhá rímsa, ktorá tiež obieha po obvode celého interiéru a oddeľuje hornú zónu od päty kupoly. Horná zóna steny interiéru bola pôvodne členená sériou husto kladených úzkych žulových pilastrov kombinovaných s bielym mramorom (súčasná podoba pochádza z 18. stor.). Kupola je odliata z betónu (do súčasnosti ide pravdepodobne o najväčšiu kupolu z liateho betónu na svete) a obložená 140 mramorovými kazetami (význam 4). Hrúbka stien kupoly sa postupne zmenšuje a odľahčuje smerom nahor (od 6,4 m v základni po 1,2 m v blízkosti okulu). Zloženie betónu, z ktorého je kupola odliata, variuje, smerom hore sa betón skladá z ľahších častíc (ľahký betón s prímesou jemného piesočného sopečného popola).

Stavba bola v antike podľa jediného známeho zachovaného literárneho prameňa (Dio Cassius: Dejiny Ríma, začiatok 3. stor.) zasvätená viacerým (resp. všetkým) bohom (názov vznikol z gréckeho pantheion, t. j. vzťahujúci sa ku všetkým bohom) a cisárskej rodine. Hadrián ju používal aj ako súdnu sieň. Kupola pravdepodobne symbolizovala nebeskú klenbu a celý interiér univerzalitu a trvanie cisárstva. Architekt stavby nie je známy, podľa niektorých názorov to bol Apollodóros z Damasku (†130). V antickom Ríme sa na južnej strane Pantheonu nachádzali Agrippove termy, na východe monumentálne portiky Saepta Julia a na západe Nerónove termy. Pred Pantheonom sa pôvodne nachádzal pravouhlý dvor (átrium) lemovaný kolonádami. V roku 202 bola stavba opravovaná cisárom Septimiom Severom a jeho synom Caracallom. V roku 609 daroval byzantský cisár Fókas Pantheon pápežovi Bonifácovi IV., ktorý ho 13. 5. 609 posvätil ako kostol, čím stavbu zachránili od deštrukcie. V hlavnej apside bol umiestnený oltár s ikonou Matky Božej s dieťaťom (zachovala sa pôvodná ikona zo 7. stor.). V roku 663 boli zo strechy odstránené pôvodné bronzové tašky. Od obdobia renesancie bola stavba obdivovaná umelcami i architektmi a boli tam pochovávané významné osobnosti (Raffael, B. Peruzzi, A. Carracci, A. Corelli, talianski králi Vittorio Emanuele II. a Umberto I. a i.). Chrám bol reštaurovaný v 17. a 18. stor.

Pershing, John Joseph

Pershing, John Joseph, prezývaný Black Jack, 13. 9. 1860 Leclede, Missouri – 15. 7. 1948 Washington, D. C. — veliteľ amerických expedičných síl v Európe počas 1. svetovej vojny. Mal pedagogické aj právnické vzdelanie, už ako 17-ročný pôsobil ako učiteľ. V roku 1886 absolvoval vojenskú akadémiu West Point, na ktorej neskôr aj vyučoval.

Po ukončení štúdia na akadémii nastúpil do aktívnej vojenskej služby a zúčastnil sa na viacerých bojoch v indiánskych vojnách s kmeňmi Apačov a Siouxov, od roku 1895 velil jazdeckému pluku afroamerických, tzv. bizóních vojakov (odtiaľ prezývka Black Jack, t. j. čierny Jack). Ďalšie vojenské skúsenosti získal ako poručík jazdy pri bojoch o vrch San Juan na Kube počas španielsko-americkej vojny (1898) a s kmeňmi ľudu Moro na Filipínach počas americko-filipínskej vojny (1899 – 1903). Pôsobil aj ako vojenský atašé v Japonsku a pozorovateľ pri japonskej armáde počas rusko-japonskej vojny (1904 – 05). V roku 1906 bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. V roku 1909 sa vrátil na Filipíny, kde plnil vojenské a politické povinnosti až do 1913 (pokračujúce boje s kmeňmi Morov). V marci 1916, po útoku mexických povstalcov na čele s Franciscom „Panchom“ Villom na mesto Columbus v Novom Mexiku, velil invázii do Mexika.

Vzhľadom na svoje dovtedajšie bojové skúsenosti bol Pershing po vstupe USA do 1. svetovej vojny vymenovaný za veliteľa amerických expedičných síl. Podrobne sa oboznámil so situáciou na západnom fronte, rozhodol o navýšení armády (z pôvodných 128-tisíc až na 3 milióny vojakov), ako aj o reorganizácii jej výcvikových stredísk. Po príchode prvých amerických jednotiek na západný front 26. mája 1917 Pershing spočiatku trval na tom, aby jeho vojská zostali pod samostatným americkým velením, neskôr, na základe vývoja situácie na bojiskách, však súhlasil so začlenením Američanov pod vrchné velenie Ferdinanda Focha. Až v septembri 1918 dostali americké expedičné sily vlastný frontový sektor. K najvýznamnejším operáciám amerických jednotiek pod Pershingovým velením patrili útoky pri Saint Mihieli, rieke Mása (fr. Meuse) a v Argonskom lese (Argony, fr. Argonne) na jeseň 1918. Hoci bol Pershing kritizovaný za ťažké straty utrpené pri útokoch na pevné nemecké postavenia, operácie prispeli ku konečnej porážke Nemecka.

Po 1. svetovej vojne John Pershing zastával v rokoch 1921 – 1924 post šéfa armádneho štábu. V roku 1932 získal Pulitzerovu cenu za svoje vojnové pamäti.

Pétain, Henri Philippe

Pétain [Petén], Henri Philippe, 24. 4. 1856 Cauchy-à-la-Tour – 23. 7. 1951 Port-Joinville — francúzsky generál a maršal v období 1. svetovej vojny, počas 2. svetovej vojny stál na čele vlády bábkového Francúzskeho štátu pod faktickou kontrolou Nemecka (→ vichyjský režim); jedna z najrozporuplnejších osobností francúzskej histórie 20. stor. Pochádzal z farmárskeho prostredia. Absolvoval elitnú dôstojnícku akadémiu v Saint-Cyr-l'École, prvé vojenské skúsenosti získal ako dôstojník alpského horského pluku. Neskôr prednášal vojenskú teóriu, v rámci ktorej zastával najmä dôslednú obrannú taktiku pred unáhleným útokom, čo bolo v rozpore so súdobou ofenzívnou taktikou najvyšších veliteľov francúzskej armády.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny dosiahol významné úspechy už v septembri 1914 počas bitky na Marne. Preslávil sa však najmä ako hrdina bitky pri Verdune, ktorý sa hlavne vďaka Pétainovým taktickým a motivačným schopnostiam napokon podarilo ubrániť. Jeho rozkaz brániť Verdun aj za cenu najvyšších obetí neskôr symbolizoval nielen odhodlanie francúzskej armády, ale aj deštruktívnosť celej vojny. Spočiatku velil francúzskej 2. armáde, neskôr celej skupine armád. Po masových protestoch a vzburách francúzskych vojakov, ktorí považovali vojnu za zbytočné marenie životmi a žiadali zmenu velenia, nahradil 15. mája 1917 Roberta Nivella vo funkcii vrchného veliteľa armády. Francúzskym vojskám velil až do víťazného konca, v novembri 1918 dosiahol maršalskú hodnosť. Pétain mal povesť zásadového, prísneho, no i láskavého a vo všeobecnosti obľúbeného veliteľa. Osobne navštevoval jednotky na fronte, zisťoval ich potreby a dbal na čo najnižšie straty. K jeho taktickým opatreniam patrilo napr. usporiadanie delostrelectva do sektorov. Reorganizoval vojenský výcvik i dopravný systém vojenského zásobovania.

Významné posty zastával Pétain aj po ukončení 1. svetovej vojny, od februára do novembra 1934 bol francúzskym ministrom vojny. Po francúzskej porážke v úvode 2. svetovej vojny podpísal 22. júna 1940 ako nový ministerský predseda s nemeckými zástupcami prímerie a postavil sa na čelo neokupovanej časti Francúzska s administratívnym centrom v kúpeľnom meste Vichy. Hoci sa diplomatickými cestami pokúšal vymaniť z totálneho vplyvu Nemecka, jeho rozhodovacie právomoci boli čoraz menšie. Po vojne bol za kolaboráciu s nacistami odsúdený na trest smrti za vlastizradu, generál Charles de Gaulle však následne trest zmiernil na doživotie. Zomrel počas internácie na ostrove Yeu (Île d'Yeu).

Pollock, Jackson

Pollock [-lok], (Paul) Jackson, 28. 1. 1912 Cody, Wyoming – 11. 8. 1956 East Hampton, New York — americký maliar, predstaviteľ abstraktného expresionizmu, manžel L. Krasnerovej.

V rokoch 1928 – 30 študoval na Manual Arts High School v Los Angeles, kde sa prostredníctvom svojho učiteľa Fredericka Schwankovského (*1885, †1974) oboznámil s teozofiou i súdobým mexickým monumentálnym umením (J. C. Orozco, D. A. Siquerios), 1930 – 33 na Art Students League v New Yorku, kde ho ovplyvnil jeho učiteľ figuralista Thomas Hart Benton (*1889, †1975), jeden z hlavných predstaviteľov tzv. regionalistickej školy (snaha o špecifické americké umelecké formy, návrat k hodnotám amerického vidieka, rurálne námety). V rokoch 1938 – 42 sa podieľal na Federálnom umeleckom projekte (Federal Art Project; štátny projekt na podporu umenia zameraný na tvorbu diel pre architektúru) a súčasne pod vplyvom psychológie C. G. Junga používal kresbu ako terapeutickú metódu. To ho priviedlo k intenzívnemu výskumu symboliky nevedomia (podvedomia), archetypálnych obrazov a k presvedčeniu, že umelecká tvorba môže úzko súvisieť so sebapoznaním. Jeho diela v tomto období ovplyvnili aj P. Picasso, J. C. Orozco, J. Miró, teórie maliara a teoretika Johna D. Grahama (*1886, †1961; najmä jeho kniha Systémy a dialektika, Systems and Dialectics, 1937), ako aj umenie severoamerických Indiánov. Čiastočne bol ovplyvnený i surrealizmom (A. Masson, J. Miró), odmietal však jeho protiestetické zameranie. Diela toho obdobia obsahujú prvky, ktoré sa stali súčasťou jeho osobnej ikonografie (Muž a žena, okolo 1942).

V roku 1943 podpísal kontrakt s galériou Peggy Guggenheimovej (*1898, †1979) Art of This Century v New Yorku. V tom čase prehĺbil svoj záujem o mýty a kultúru raných civilizácií a jeho diela získali širší záber a rozvrstvenie (Muž a žena hľadajúci symbol; Strážcovia tajomstva, obe 1943). Využíval čoraz odvážnejšiu a neortodoxnejšiu maliarsku techniku, experimentoval s využitím poloautomatizmu. Zásadný príklon k abstrakcii predstavuje Veľká nástenná maľba (1943), vytvorená pre byt P. Guggenheimovej. V rokoch 1944 – 46 vytváral diela, ktoré ešte majú rozoznateľné figurálne východiská (hermetické symbolické predstavy; Gotika, 1944; Vodný býk, okolo 1946), pričom ich dodatočne vytvárané názvy vychádzajú z myšlienok C. G. Junga. V roku 1945 sa oženil a odsťahoval na vidiek, čo mu umožnilo priamo pozorovať prírodu (snaha zachytiť rytmy prírody a pohyb oceánu) a vniesť do svojej tvorby novú slobodu a vitalitu.

V roku 1947 sa vzdal figuratívnych motívov a prešiel k technike liatia farieb na plátno umiestnené na podlahe (→ dripping), čo prinieslo zásadný štylistický obrat v jeho tvorbe (pri práci používal aj hrubé štetce, štetky a palice, súčasťou povrchu maľby sú aj netradičné materiály ako napr. ohorky cigariet, kľúče a klince). Celú plochu obrazu pokrýva štruktúra zložená z línií a z malých kvapiek liatej farby (angl. sa takto vytvorené obrazy nazývajú drip paintings). V rokoch 1947 – 52 vytvoril touto technikou svoje hlavné veľkoformátové diela, ktoré označoval číslami (Číslo 2, 1949; 1: Číslo 31, 1950). Pri ich tvorbe sa fyzicky identifikoval s formátom obrazu a hermetický symbol nahradil expresívnym rytmickým gestom (Katedrála, 1947). Celoplošné liate maľby sa vyznačujú krehkou farebnou konfiguráciou a evokujú rytmy a sily prírody alebo sú ich analógiami (Jesenný rytmus, 1950). Pri ich tvorbe vychádzal z metafyziky a proces maľby vnímal ako rituál a magický akt (Plných päť siah, 1947). Začiatkom 50. rokov 20. stor. sa v jeho dielach opäť presadil figuratívny prvok (Ozvena, 1951; Oceán šedej, 1953), vytváral však aj série čisto abstraktných diel.

Potiorek, Oskar

Potiorek, Oskar, 20. 11. 1853 Bad Bleiberg – 17. 12. 1933 Klagenfurt — veliteľ rakúsko-uhorských vojsk na srbskom fronte počas 1. svetovej vojny.
Pred 1. svetovou vojnou zastával viacero významných postov, bol zástupcom náčelníka štábu rakúsko-uhorskej armády či guvernérom Bosny a Hercegoviny. Počas svojho pôsobenia v úrade pozastavil činnosť civilných súdov a zrušil srbské kultúrne združenia. V deň sarajevského atentátu 28. júna 1914 sedel v aute spolu s následníkom trónu Františkom Ferdinandom d´Este a jeho manželkou Žofiou, Potiorek bol dokonca osobne zodpovedný za ich bezpečnosť v priebehu ich návštevy. Po vypuknutí 1. svetovej vojny stál na čele 6. armády a velil neúspešným rakúsko-uhorským ofenzívam proti Srbsku; koncom roka 1914 bol však pre veľké straty z tejto funkcie odvolaný a odvtedy už žiadnu významnú úlohu v rakúsko-uhorskej armáde nezastával.

priama úmernosť

priama úmernosť — matematický vzťah, ktorý opisuje princíp „čím viac... tým viac“, resp. „čím menej... tým menej“. To znamená, že ak sa jedna veličina zväčší v danom pomere, v rovnakom pomere sa zväčší aj druhá, obdobne sa v rovnakom pomere obe súvisiace veličiny zmenšia. Matematická metóda na výpočet priamej či nepriamej úmernosti sa nazýva trojčlenka.

Napr.:

Čím výkonnejšie je čerpadlo, tým viac vyčerpá vody.
Čím viac je pohonných látok, tým viac je najazdených kilometrov.
Čím menej je pridanej soli, tým menej koncentrovaný je roztok.

Vzťah priamej úmernosti vedie na funkciu tvaru \(y=\textrm{k}x\), kde \(\textrm{k}\ne 0\). Číslo \(\textrm{k} \) sa nazýva koeficient priamej úmernosti a premenné veličiny \(x\) a \(y\) sa označujú za priamo úmerné veličiny. Grafom priamej úmernosti je priamka prechádzajúca stredom súradnicovej sústavy, teda bodom [0,0].

Príklad jednoduchej úlohy k priamej úmernosti: ak má auto priemernú spotrebu 6 l na 100 km, koľko benzínu potrebuje, aby prešlo 250 km?

prvá svetová vojna

prvá svetová vojna, veľká vojna — globálny konflikt v rokoch 1914 – 1918, ktorý zásadne prekreslil politickú mapu sveta, predovšetkým Európy, a priamo či nepriamo zapríčinil zánik viacerých štátnych útvarov, napr. nemeckej, rakúsko-uhorskej či ruskej monarchie, ale aj predtým samostatných balkánskych monarchií.

Prvá svetová vojna vypukla ako dôsledok eskalácie napätia medzi vtedajšími mocnosťami združenými začiatkom 20. stor. do dvoch obranných spojeneckých paktov – Trojspolku (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko a Taliansko) a Dohody (Spojené kráľovstvo, Francúzsko a Rusko). Najzásadnejším dôvodom sporov medzi veľmocami bolo delenie moci vo svete. Najmä silné Nemecké cisárstvo, ktoré vzniklo až v roku 1871, sa snažilo rozšíriť svoje kolónie, čo narážalo na nevôľu predstaviteľov najsilnejších koloniálnych impérií – Spojeného kráľovstva a Francúzska. Konflikt záujmov Rakúsko-Uhorska a Ruska sa zase upriamoval na Balkán. Súperenie mocností, sprevádzané masovým zbrojením a poháňané všeobecným nacionalizmom, vyvolalo už pred vypuknutím prvej svetovej vojny sériu lokálnych konfliktov a diplomatických roztržiek – tzv. fašodská kríza v Sudáne, keď Spojené kráľovstvo a Francúzsko súperili o hlavný vplyv v povodí horného toku Nílu (1898), druhá búrska vojna na juhu Afriky (1899 – 1902), rusko-japonská vojna o dominantnú pozíciu na Ďalekom východe (1905), marocké krízy vyvolané Nemeckom (1905 a 1911), rakúsko-uhorská anexia Bosny a Hercegoviny (1908) a talianska invázia do Líbye a následná taliansko-turecká vojna (1911).
Boje prvej svetovej vojny prebiehali najmä v Európe, postupne však aj v Ázii (vrátane Ďalekého východu, keď Japonci a Briti na jeseň 1914 úspešne obliehali nemeckú kolóniu Čching-tao), Afrike, v Tichom oceáne aj v Atlantickom oceáne (námorné bitky medzi nemeckým a britským námorníctvom pri pobreží Čile a Falklandoch). V Európe sa vojna šírila predovšetkým podľa platných spojeneckých zmlúv a záväzkov. Vznikli dva hlavné fronty – západný a východný, k významným bojiskám však patril i front srbský (balkánsky), neskôr taliansky, rumunský či solúnsky. Medzi najvýznamnejšie bojiská na západnom fronte patrili oblasti miest Ieper (Ypres), Verdun a Cambrai či riek Marna a Somme. Na východnom fronte to bola napr. oblasť Mazurských jazier, riek San, Nida či Dunajec a miest Tannenberg, Przemyśl, Lublin, Ľvov, Luck, Zborov a Berežany. K významným lokalitám srbského frontu patril Belehrad, Šabac či okolie rieky Drina, talianskeho frontu zas oblasti riek Soča a Piava, Planina siedmich obcí, Dolomity a Monte Grappa. V Malej Ázii sa bojovalo napr. na polostrove Gelibolu (Gallipoli), na Blízkom východe pri Suezskom prieplave, Gaze a Bagdade, na Kaukaze pri Sarikamiši a Erzurume. Vojny sa zúčastnili i vojaci zo štátov a z území, kde frontová línia neprebiehala, najmä z USA, britských domínií, ale aj napr. Portugalska.

Viac než štyri roky bojov si napokon vyžiadali životy takmer 10 miliónov vojakov a približne 7 miliónov civilistov, ďalšie milióny mužov sa domov vrátili chorých a zmrzačených. Prvá svetová vojna patrila zároveň k najtragickejším epizódam slovenskej histórie – z územia dnešnej Slovenskej republiky odišlo na bojiská približne 400-tisíc vojakov, z nich takmer 70-tisíc sa už domov nevrátilo. Po celom Slovensku preto nájdeme pamätníky venované tým, čo na bojiskách v rôznych častiach Európy položili životy.

Prvá svetová vojna so sebou priniesla spoločenské zmeny – v súvislosti s odchodom mužskej pracovnej sily na bojiská a masovým zamestnávaním žien v kľúčových hospodárskych odvetviach bola impulzom emancipácie a zrovnoprávnenia oboch pohlaví. Tvrdé podmienky neskorších mierových zmlúv zapríčinili ďalšie budúce konflikty, komplex poníženia bol výrazne rozšírený napr. v nemeckej či maďarskej spoločnosti, v Taliansku sa zase udomácnil pocit ukrátenia, vyplývajúci z minimálneho územného zisku. USA po prvej svetovej vojne potvrdili svoju ekonomickú dominanciu, Japonsko zase upevnilo svoje postavenie v oblasti Tichého oceánu.

Vojna zároveň vošla do histórie prvotným či významnejším použitím mnohých technických vynálezov doby – tankov, bojových otravných plynov, plameňometov, ponoriek, vzdušného navádzania delostreleckej paľby pomocou rádia, leteckého fotografovania, stíhacieho i bombardovacieho letectva, vzducholodí, lietadlových lodí atď. V rozmedzí niekoľkých rokov sa celkom zmenila taktika vedenia vojny. Kým v roku 1914 armády stále vo významnej miere nasadzovali proti guľometným postaveniam kavalériu, v roku 1918 o výsledku bojov rozhodovali často menšie a mobilné skupiny dobre vyzbrojených vojakov a krátka, no o to intenzívnejšia a premyslenejšia paľba delostrelcov. Počas väčšiny svojho trvania mala prvá svetová vojna charakter zákopovej, teda pozičnej vojny, a to nielen na západnom fronte, ale i na východných bojiskách, talianskom či srbskom fronte. Obrancovia mali pred útočníkmi taktickú výhodu, ofenzívy sprevádzala úvodná delostrelecká streľba, následne boli útočiaci vojaci vystavení paľbe z opevnených postavení a museli prekonávať ťažko priechodné zátarasy a prekážky z ostnatého drôtu. Keď sa nebojovalo, ohrozovali vojakov ostreľovači, život im strpčovalo blato, potkany, špina, vlhkosť a rôzne choroby.

1914

Ako zámienka na vypuknutie prvej svetovej vojny poslúžil atentát na následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželky 28. 6. 1914 v Sarajeve. Predstavitelia Rakúsko-Uhorska z jeho naplánovania a realizácie vinili Srbsko. Presne o mesiac neskôr, 28. 7. 1914, vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu a plavidlá rakúsko-uhorskej flotily a delostrelectvo začali ostreľovať Belehrad. Rusko, spojenec a ochranca Srbska, začalo s mobilizáciou svojej veľkej armády. Následne cárskemu Rusku vyhlásil 1. 8. 1914 vojnu rakúsko-uhorský spojenec Nemecko. O dva dni neskôr, 3. 8. 1914, vyhlásilo Nemecko vojnu Francúzsku, a keď následne nemecká armáda prekročila hranice Belgicka a porušila jeho neutralitu, Spojené kráľovstvo reagovalo 4. 8. 1914 vyhlásením vojny Nemecku. Do vojnového kolobehu vstúpili v priebehu roku 1914 ešte ďalšie štáty – na strane Dohody Čierna Hora a Japonsko, po boku Ústredných mocností (Nemecko a jeho spojenci, ich základ vznikol práve v aliancii Trojspolok) zase začala bojovať Osmanská ríša. Taliansko zatiaľ zachovávalo neutralitu, keďže sa mu však diplomatickou cestou nepodarilo dosiahnuť územné zisky na úkor Rakúsko-Uhorska, neskôr sa pridalo k Dohode.

Vízie Ústredných mocností boli jasné, podľa tzv. Schlieffenovho plánu zaútočilo Nemecko na Francúzsko, pričom víťazstvo na západnom fronte malo byť rýchle a jednoznačné. Podľa predstáv nemeckých stratégov sa malo dosiahnuť najneskôr do šiestich týždňov. Plánovali vyradiť Francúzsko z boja, skôr než rozľahlé Rusko s nedostatočnou dopravnou infraštruktúrou zmobilizuje svoju početnú armádu. Nemci začali boje vstupom na územie Luxemburska a Belgicka, Nemecko tak porušilo neutralitu oboch krajín. Ich postup belgickou krajinou bol rýchly, aj keď ich prekvapil silný odpor oveľa menej početných obrancov. Pevnostný systém pri Liège, na ktorý sa belgická armáda spoliehala, rýchlo padol vďaka intenzívnej a dobre mierenej paľbe nemeckých húfnic. Teroru nemeckých vojakov bolo následne vystavené aj civilné belgické obyvateľstvo. Neskoršie operácie v tejto oblasti charakterizovala evakuácia zvyškov belgickej armády, otvorenie priehrad a zatopenie časti územia, ako aj kapitulácia Antverp. Informácie o miestnom dianí využívala aj britská propaganda, ktorá povolávala mladých mužov z ostrovov do vojny, aby pomstili „statočné malé Belgicko“. Britský expedičný zbor sa prvýkrát zapojil do bojov 23. 8. 1914 práve pri belgickom meste Mons.

Francúzsko súperilo s Nemeckom o oblasť Alsaska-Lotrinska. Ofenzíva generála Josepha Joffra (*1852, †1931) sa nepodarila a Francúzi museli prejsť do defenzívy. Následne však ani nemecká ofenzíva nemala dlhé trvanie, ukončilo ju 6. – 11. 9. 1914 víťazstvo dohodových síl na rieke Marne (známe aj ako zázrak na Marne). Časť francúzskych vojakov dovážali na bojisko parížske taxíky a autobusy a k víťazstvu zásadne prispeli aj Britské expedičné sily. Náčelník nemeckého generálneho štábu generál Helmuth Moltke (*1848, †1916) vydal rozkaz ustúpiť k línii Compiégne-Reims-Varennes a budovať obranné zákopy. Následne sa obe strany snažili postupom k Atlantickému oceánu obísť západné krídlo protivníka, avšak bez úspechu (tieto manévre sú známe ako beh k moru). Po dosiahnutí pobrežia siahala frontová línia od Atlantického oceánu až po švajčiarske hranice a vojna na západnom fronte získala pozičný charakter. Optimistické predstavy o rýchlom ukončení vojny (všeobecne sa predpokladalo, že vojaci budú na Vianoce už doma) sa ukázali ako nereálne. Nemci síce získali pozície na nepriateľskom území, no boli odkázaní ďalšie roky drobiť svoje sily a bojovať na dvoch exponovaných frontoch, na západe i na východe. Ešte do konca roka sa nemecké jednotky pokúsili prelomiť západný front vo Flámsku pri meste Ieper, táto bitka (známa ako prvá bitka pri meste Ieper) však nepriniesla úspech žiadnej z bojujúcich strán.

Ďalšie boje prebiehali na srbskom fronte, kde rakúsko-uhorská armáda útočila predovšetkým smerom od západu, od rieky Drina. Stáli proti nej nielen Srbi, ale aj vojaci Čiernej Hory. Rakúsko-uhorské velenie podcenilo svojho húževnatého protivníka, dva veľké útoky generála Oskara Potioreka (*1853, †1933) nevyšli a útočníci boli nútení ustúpiť. Medzi výhody Srbov patrili bojové skúsenosti z nedávnych balkánskych vojen a hornatý terén, veľmi vhodný na obranu. Silné dažde na jeseň 1914 pokryli srbské kopce súvislou bahnitou vrstvou, rakúsko-uhorskí vojaci zostali slabo zásobovaní, v premočených uniformách, následkom čoho sa medzi nimi začali šíriť rôzne choroby. Tretia ofenzíva rakúsko-uhorských vojsk síce vyzerala spočiatku sľubne, dokonca 2. 12. 1914 dobyli srbské hlavné mesto Belehrad, no už o necelé dva týždne neskôr ho Srbi (pod vedením generála Radomira Putnika, *1847, †1917) získali naspäť. Straty armád Rakúsko-Uhorska nasadených proti Srbom boli vysoké, celkovo prišli do konca roku 1914 o takmer 250-tisíc mužov. Mimoriadne zlý stav srbských komunikácií, prakticky neexistujúce železnice a zlyhávanie rakúsko-uhorského zásobovania sa ukázali ako veľké výhody obrancov. Podobne ako pri invázii Nemcov v Belgicku sa aj tu prejavilo neľudské správanie časti útočiacich vojakov voči civilnému obyvateľstvu, k čomu prispela aj štvavá rakúsko-uhorská propaganda. Dochádzalo k masovému vraždeniu civilistov, hromadnému stavaniu šibeníc, vypaľovaniu domov, udávaniu a lynčovaniu.

Na východnom fronte stáli proti pozemným silám Ruska spoločne armády Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Úvodné boje sa tu niesli najmä v znamení ruských neúspechov. Rusi totiž rýchlo vtrhli do Východného Pruska, táto invázia však bola predčasná a cárskej ríši priniesla veľké porážky a straty, ktoré pociťovala až do svojho zániku. Počas bitky pri Tannenbergu dosiahli v priebehu posledného augustového týždňa roku 1914 veľký triumf generáli Paul von Hindenburg (*1848, †1934) a Erich Ludendorff (*1865, †1937), keď zničili ruskú 2. armádu generála Alexandra Samsonova (*1859, †1914). V zajatí skončilo vyše 90-tisíc ruských vojakov a Samsonov pod tlakom hanby a osobných výčitiek spáchal samovraždu. Už o niekoľko dní neskôr nemecká 8. armáda zopakovala veľké víťazstvo, v bitke pri mazúrskych jazerách porazila ruskú 1. armádu generála Paula von Rennenkampfa (*1854, †1918).

Ďalšou fázou nasadenia nemeckých vojsk, za asistencie ich rakúsko-uhorských spojencov, vo východnej časti Európy bola obrana priemyselného Sliezska. Premyslený ústup, manévrovanie pomocou železničnej dopravy a zamestnávanie ruských síl v kombinácii s taktikou spálenej zeme tu patrili k ďalším prejavom veliteľských schopností generálov Hindenburga a Ludendorffa.

Rusi napokon v tomto roku zaznamenávali i úspechy, predovšetkým pri konfrontácii s rakúsko-uhorskými nepriateľmi. V druhej polovici augusta 1914 v bitke pri Kraśniku síce utrpeli od rakúsko-uhorskej 1. armády porážku, no v Haliči napokon dosiahli značné územné zisky a front sa posunul až k rieke Visla. Bojové kapacity Rakúsko-Uhorska na východnom fronte sa v dôsledku ťažkých strát skresali takmer na polovicu. Ich sily okrem iného oslabovalo aj ruské obliehanie rakúsko-uhorskej pevnosti Przemyśl (→ Przemyśl).

Už v prvý vojnový rok sa územie severovýchodného Slovenska stalo vojnovou oblasťou. Ťažké boje prebiehali od novembra 1914 na území dnešných okresov Humenné, Snina, Bardejov, Medzilaborce, Svidník a Stropkov. Rusi (8. armáda) totiž opakovane prenikli karpatskými horskými priesmykmi, a pokiaľ by v Karpatoch prelomili front, mohli by ohroziť vnútorné Uhorsko a tiahnuť až na Budapešť. Rakúsko-uhorský protiútok a úspech v bitke pri Limanowej v decembri 1914 načas nebezpečenstvo odvrátili a frontová línia, prebiehajúca približne osou riek Nida a Dunajec a miest Tarnów a Gorlice a hrebeňa Karpát, t. j. čiastočne aj dnešným slovensko-poľským pohraničím, bola stabilizovaná.

Koncom októbra 1914 boli vojenské kapacity Ústredných mocností posilnené o Osmanskú ríšu, turecká flotila totiž začala ostreľovať ruské čiernomorské pobrežie, najmä prístavy Odesa a Sevastopoľ. Turci navyše uzavreli pre Dohodu nesmierne dôležitú úžinu Dardanely, čím Britom a Francúzom sťažili prísun vojenského materiálu do Ruska. Vojna sa tak rozšírila do ďalších oblastí – na Kaukaz, Blízky východ či do Mezopotámie.

Boje prvej svetovej vojny sa však odohrávali aj v oveľa vzdialenejších častiach sveta. Došlo k námorných zrážkam v Tichom oceáne aj v Atlantickom oceáne, bojovalo sa na Ďalekom východe či v Afrike, v ktorej mali kolónie viaceré zúčastnené krajiny. Známe je napr. pôsobenie nemeckých síl generála Paula von Lettowa-Vorbeck (*1870, †1964) vo východnej Afrike. Celé štyri roky dokázala skromná armáda zložená z hŕstky Nemcov, a najmä domorodých vojakov viesť úspešnú partizánsku vojnu, odolávať oveľa početnejšiemu britskému protivníkovi a kontrolovať veľké, avšak ťažko prístupné územie.

1915

Počas roku 1915 čelili Nemci na západnom fronte viacerým ofenzívam, vojská Dohody však zakaždým utrpeli iba vysoké straty. Napr. už 10. 3. 1915 začala britská 1. armáda veliteľa Douglasa Haiga (*1861, †1928) útok pri Neuve Chapelle v Artois. Spočiatku prebiehal veľmi dobre, pretože Nemci takúto akciu z dôvodu predošlých klamlivých manévrov Britov nečakali. No keď sa útočníkom minula munícia, boli nútení už iba odolávať opakovaným nemeckým protiútokom. Pravdepodobne najvýznamnejšou bitkou tejto fázy vojny v západnej Európe bola tzv. druhá bitka pri meste Ieper, v ktorej nemecká armáda použila 22. 4. 1915 po prvýkrát na západnom fronte vo väčšom množstve bojový plyn. Paniku v radoch francúzskych nepriateľov a ich bezhlavý útek však nedokázala využiť vo svoj prospech. Neskôr, 24. 4. 1915, Nemci útočili znova plynom pri Saint Julien, príslušníci kanadskej divízie však použili primitívne plynové masky z vreckoviek namočených vo vode a v moči a zabránili nepriateľskému prelomu. Jedovatý plyn sa stal neskôr štandardnou zbraňou prvej svetovej vojny, obe strany vyvíjali čoraz účinnejšie typy týchto látok, no i ochranných pomôcok, najmä plynových masiek. Briti použili prvýkrát plyn v septembri 1915 počas bitky pri Loose. Používanie bojových plynov počas prvej svetovej vojny spôsobilo vyše miliónové straty (z toho približne 90 tisíc mŕtvych).

Na východnom fronte sa začal rok 1915 ťažkými bojmi v Karpatoch, vo veľmi náročných podmienkach počas nezvykle mrazivej zimy. Podľa dobových prameňov sa zmrznuté uniformy vojakov doslova lámali a mnoho mužov na oboch stranách bojiska zamrzlo. Vyhladovaných vojakov trápili prudké snehové búrky, bez zásob museli vydržať často i niekoľko dní. Rusi dosiahli 23. 3. 1915 dôležité víťazstvo, keď dobyli dlho obliehanú a ostreľovanú rakúsko-uhorskú pevnosť Przemyśl. Do ruského zajatia sa tak dostalo okolo 110-tisíc zúbožených vojakov habsburskej ríše. Na rozhraní marca a apríla 1915 sa Rusi pokúšali definitívne prelomiť front v Karpatoch. Tzv. veľkonočná bitka im však priniesla najmä ďalšie ťažké straty, zatiaľ čo na rakúsko-uhorskú armádu (podporenú nemeckým spojencom, tzv. Beskydským zborom) malo zadržanie nepriateľa pozitívny psychologický účinok. Preto Ústredné mocnosti začiatkom mája 1915 prešli do útoku, pri Gorliciach a Tarnówe prelomili front, postupovali a decimovali ruskú 3. armádu. Znova získali Przemyśl a napokon oslobodili aj predtým stratenú haličskú metropolu Ľvov. Na tomto úspechu sa výrazne podieľala novovytvorená nemecká 11. armáda, do ktorej bol začlenený aj rakúsko-uhorský VI. zbor so zastúpením jednotiek z územia dnešného Slovenska. Následne Nemci zabrali rozľahlé územia a obsadili o. i. Varšavu a Vilnius. Po jari 1915 sa boje na územie Slovenska už nevrátili, postihnutý región však zostal zdevastovaný, niektoré obce fakticky prestali existovať. Začalo sa odstraňovanie škôd a v celom Uhorsku sa organizovali dobročinné zbierky.

Rok 1915 sa niesol aj v znamení ďalšieho šírenia konfliktu – 23. mája 1915 vstúpilo do vojny na strane Dohody Taliansko, pretože si robilo nároky na Trident a okolie, oblasť Terstu i Istrie, ako aj na jadranské pobrežie vrátane Dalmácie, ktoré boli vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. Rakúsko-uhorské námorníctvo okamžite reagovalo ostreľovaním prístavu Ancona a talianskeho pobrežia. Vznikol tak nový, taliansky front, z geografického hľadiska veľmi zaujímavý. Frontová línia totiž prechádzala aj exponovaným horským terénom, rakúsko-uhorské či talianske pozície sa nachádzali i v nadmorskej výške viac než 3 000 m. n. m. K špecifikám horskej vojny patrili boje na horských hrebeňoch, postup na pozície pomocou horolezeckého výstroja, zásobovanie lanovkami, ale aj závaly snehu a pády lavín. Talianske útoky boli vedené napr. aj v Dolomitoch, no najmä v oblasti rieky Soča. Štyri ofenzívy talianskej armády v priebehu roku 1915 na sočskom fronte (jeden z úsekov talianskeho frontu), ktorých hlavným cieľom bolo získať prístav Terst, však významnejší úspech nepriniesli. Rakúsko-uhorskí vojaci čelili značnej prevahe nepriateľa, vyvažovali ju však vysokou morálkou a odhodlaním. Sočský front bol špecifickým i z toho dôvodu, že vápencová krasová krajina s množstvom jaskýň a terénnych priehlbín poskytovala obrancom prírodné úkryty. Pri výbuchoch delostreleckých granátov zas poletujúce ostré kúsky vápenca vojakov doslova mrzačili. Prudké boje počas prvej svetovej vojny prebiehali aj v oblasti vtedajšieho Južného Tirolska, resp. v okolí historického Tridentu či Planiny siedmich obcí s mestom Asiago, neskôr aj masívu Monte Grappa.

Aj Ústredné mocnosti boli posilnené novým účastníkom celosvetového súperenia štátov – 14. 10. 1915 vstúpilo na ich strane do vojny Bulharsko, ktoré si činilo územné nároky na Macedónsko. Po vylodení vojsk Dohody na gréckom pobreží vznikla nová frontová línia, tzv. solúnsky front, hoci Grécko zostávalo dočasne neutrálne. Navyše početné spojenecké sily (vojská Dohody) neprejavovali v tejto časti juhovýchodnej Európy významnejšiu aktivitu, vojaci Dohody Solún prezývali aj „najväčším internačným táborom Spojencov“.

Rakúsko-Uhorsko a Nemecko začali 7. 10. 1915 ofenzívu na srbskom fronte s cieľom definitívne Srbsko vyradiť z vojny. Postupovali rýchlo, čoskoro získali Belehrad, navyše Srbi nemohli ustupovať priamo smerom na Solún, pretože ich z juhu napadli Bulhari. Pre Ústredné mocnosti znamenalo významnú strategickú výhodu, že Bulhari dobyli mesto Niš, ktoré bolo dôležitým srbským železničným uzlom. Prenasledované srbské jednotky a spolu s nimi aj vysokí štátni predstavitelia a civilisti preto ustupovali cez albánske hory k jadranskému pobrežiu, pričom ich ohrozovali nielen nepriateľské armády, ale aj miestne bojové skupiny. Tisíce Srbov zahynuli v dôsledku hladu a fyzického vyčerpania, veľkým problémom bol aj nedostatok teplého ošatenia. No hoci Srbsko a začiatkom roku 1916 aj Čierna Hora padli, domáce obyvateľstvo viedlo až do konca vojny proti okupačným jednotkám ozbrojený odboj.

Turci utrpeli hneď na začiatku roka, 4. 1. 1915, ťažkú porážku na kaukazskom fronte pri Sarikamiši. Pomerne úspešne však čelila Osmanská ríša ďalším nepriateľským operáciám najmä v oblasti Dardanel. Najprv stratilo britské a francúzske námorníctvo 18. 3. 1915 šesť plavidiel, keď neúspešne útočili na turecké pobrežné batérie. Následne sa vojská Dohody s výrazným zastúpením austrálskych a novozélandských jednotiek (sily ANZAC) vylodili na polostrove Gelibolu, kde však narazili na nečakane tvrdý odpor tureckej 5. armády generála Otta Limana von Sanders (*1855, †1929). Ďalšou významnou osobnosťou bojov na Gelibolu bol turecký dôstojník a schopný charizmatický veliteľ Mustafa Kemal (→ Atatürk), neskorší zakladateľ modernej Tureckej republiky. Turci, bojujúci s veľkým nasadením, mali výhodu v tom, že držali výšiny a mali lepší prehľad o dianí na bojisku. Jediná operácia, ktorá sa skončila úspechom Dohody, bola záverečná evakuácia jej vojsk v decembri 1915 a v januári 1916, do ktorej však už Turci z dôvodu vyčerpanosti aj premyslených klamlivých manévrov odchádzajúcich vojakov výraznejšie nezasahovali. S nasadením tureckých síl počas prvej svetovej vojny sa spája aj tzv. arménska genocída, začatá v apríli 1915, ktorá si pravdepodobne vyžiadala až okolo 1,5 milióna životov. Keďže boje medzi Rusmi a Turkami prebiehali z veľkej časti na území obývanom etnickými Arménmi, turecké orgány v domnienke masovej spolupráce arménskych civilistov s Rusmi reagovali veľkou brutalitou, vyvražďovaním civilného obyvateľstva vrátane žien a detí, ako aj násilným presídľovaním obyvateľstva.

Rok 1915 bol významný i z hľadiska vedenia námornej vojny. Nemecko totiž začiatkom februára 1915 začalo neobmedzenú ponorkovú vojnu, ktorá bola založená na zásade potápať bez výstrahy všetky lode, teda aj neutrálne v medzinárodných vodách. K najničivejším útokom podvodných plavidiel patrilo potopenie osobnej lode Lusitania 7. 5. 1915. Medzi 1 198 civilnými obeťami bolo aj 128 amerických občanov. Hoci po tomto nešťastí Nemecko neobmedzenú ponorkovú vojnu odvolalo, vzťahy Washingtonu a Berlína sa veľmi zhoršili, čo malo neskôr za následok vstup USA do vojny na strane Dohody.

1916

Rok 1916 by sa dal označiť za rok najničivejších operácií konfliktu. Priam synonymom prvej svetovej vojny v jej najobludnejšej podobe sa stala bitka pri Verdune, ktorá bola aj najväčšou bitkou celého konfliktu. Začala sa nemeckým útokom 21. 2. 1916, podporovaným paľbou približne 1 200 diel. Séria útokov a protiútokov trvala takmer celý rok, skončila sa až pred Vianocami 1916, pričom ani jednej z bojujúcich strán nepriniesla zásadnejší úspech. Hoci na konci bitky prechádzala frontová línia takmer totožnými miestami ako na jej začiatku, okolitá krajina po neustálej kanonáde pripomínala oranisko a Nemci aj Francúzi prišli podľa niektorých zdrojov až o približne pol milióna vojakov. Bitku pri Verdune chápali velenia oboch mocností ako otázku prestíže, pretože verdunský pevnostný systém symbolizoval francúzsku národnú hrdosť a vlastenectvo.

Druhá zásadná ofenzíva, tentoraz síl Dohody, vošla do histórie ako bitka na Somme, ktorá však bola nešťastne naplánovaná. Vojaci mocností Dohody síce útočili koordinovane, a to aj z miest, kde sa stretávali britské a francúzske pozície, ale často proti veľmi silným nemeckým úsekom vo vyvýšenom teréne. Útok začala 1. 7. 1916 po týždennej delostreleckej príprave britská 4. armáda generála Henryho S. Rawlinsona (*1864 – †1925), pričom straty na britskej strane boli už za prvý deň približne 57-tisíc vojakov. Nemci neraz rýchlo prechádzali do protiútoku, dokonca keď vychádzali zo zasypaných krytov, prekvapili útočníkov zozadu. Boje na Somme trvali do 18. 11. 1916 a podľa niektorých zdrojov prišli Nemci až o vyše 650-tisíc mužov. Malé územné zisky stáli britské sily okolo 420-tisíc a francúzske približne 200-tisíc vojakov. V priebehu bitky na Somme, v septembri 1916, boli prvýkrát v histórii použité tanky, konkrétne britské stroje Mark I.

Na východnom fronte tiež prebiehala ofenzíva veľkých rozmerov, a to v súčinnosti s útokmi zo strany dohodových mocností na západnom fronte. Ofenzíva vypukla, skôr než bolo pôvodne plánované, najmä aby odbremenila i talianske vojská, v tom čase bojujúce v oblasti juhotirolského frontu, a prinútila Rakúsko-Uhorsko presunúť časť svojich síl z talianskeho bojiska. Armáda velená generálom Alexejom Brusilovom (*1853, †1926) dosiahla počas tejto tzv. Brusilovovej ofenzívy značné úspechy – útok na širokom území sa začal 4. 6. 1916, Rakúsko-Uhorsko stratilo najmenej 600-tisíc mužov, Rusi rýchlo postúpili až ku Karpatom a iba urýchlený prísun nemeckých posíl uchránil Ústredné mocnosti od katastrofy. Brusilovova ofenzíva vošla do dejín ako posledné významnejšie ruské víťazstvo počas prvej svetovej vojny. Rusko však podľa niektorých údajov prišlo o vyše 900-tisíc vojakov, ktorí boli zabití, zranení či zajatí, a jeho ekonomika sa začala rúcať. Vidiek zasiahol hladomor a aj v mestách chýbali základné produkty. Zrútenie impéria cára Mikuláša II. sa už zdalo neodvratné.

Boje na talianskom fronte aj počas roku 1916 charakterizovali ďalšie talianske ofenzívy na sočskom bojisku, ktoré nepriniesli významnejšie výsledky. Výnimkou bola tzv. šiesta bitka na Soči v auguste 1916, keď Taliansko dobylo strategicky významné mesto Gorica. V oblasti juhotirolského frontu, v exponovanom horskom teréne, však 15. 5. 1916 začala významnú ofenzívu rakúsko-uhorská strana. Do dejín vošla pod názvom Trestná expedícia. Spočiatku bola úspešná, Taliani akciu takého rozsahu neočakávali, rakúsko-uhorskí vojaci dobyli niekoľko dôležitých vrchov, napokon však operácia stroskotala najmä pre problémové zásobovanie a čoraz účinnejšie talianske protiútoky.

Veľká porážka postihla Britov v Mezopotámii, generál Charles Townshend (*1861, †1924) sa 29. 4. 1916 vzdal Turkom po dlhom a vyčerpávajúcom obliehaní mesta Kút. Približne 10-tisíc vojakov muselo následne absolvovať aj vyčerpávajúci pochod púšťou a zajatie, čo veľká časť z nich neprežila.

Do bojov v prvej svetovej vojne sa postupne zapájali ďalšie krajiny. Po zabratí nemeckých a rakúsko-uhorských plavidiel v lisabonskom prístave vyhlásilo 9. 3. 1916 Nemecko vojnu Portugalsku a na západný front bol neskôr odvelený skromný Portugalský expedičný zbor. Významnejšie zamiešalo karty Rumunsko, ktoré do vojny vstúpilo koncom augusta 1916 na strane Dohody. Vzhľadom na to, že rumunská armáda bola slabá, v Moldavsku a Dobrudži musela byť nasadená veľká časť ruskej armády, aby svojmu novému spojencovi pomohla. Aj Nemci presunuli časť svojich síl zo západného frontu na nové bojisko. Rumuni utrpeli rýchle porážky tak v Sedmohradsku, ako i po útoku nemecko-turecko-bulharských síl maršala Augusta von Mackensena (*1849, †1945) smerom z Bulharska do južného Rumunska. Hlavné mesto Bukurešť padlo 6. 12. 1916. Väčšinu rumunského územia okupovali Ústredné mocnosti, ktoré rok 1916 ukončili z psychologického hľadiska cenným víťazstvom. Rumunské jednotky však bojovali po boku Rusov na strane Dohody ešte približne rok.

Rok 1916 bol zásadný aj z dôvodu dvoch veľkých akcií na mori, ktoré boli počas prvej svetovej vojny ojedinelé. Prvou bola dovtedy najväčšia námorná evakuácia v dejinách, ktorá sa začala začiatkom apríla 1916. Plavidlá Dohody úspešne transportovali z albánskeho pobrežia celú srbskú armádu, ktorú v tom čase tvorilo okolo 260-tisíc mužov. Cieľom srbských vojakov bolo mesto Solún, následné zapojenie sa do ďalších bojov a konečne i oslobodenie Srbska. Druhou námornou akciou bola bitka pri Jutskom polostrove, ktorá prebehla v posledný májový deň roku 1916 medzi nemeckou a britskou flotilou (Širokomorské loďstvo a Veľké loďstvo). Išlo o najvýznamnejšie námorné stretnutie prvej svetovej vojny, predtým si Nemci a Briti merali sily najmä v dvoch zásadnejších bitkách v Severnom mori – 28. 8. 1914 v Helgolandskej zátoke a 24. 1. 1915 pri Doggerskej lavici, pričom v oboch prípadoch bola úspešnejšia britská strana. Pri Jutskom polostrove Briti stratili tri bojové lode, tri krížniky, osem torpédoborcov, Nemci prišlo o jednu bojovú loď, štyri krížniky a päť torpédoborcov. Hoci si víťazstvo nárokovali obe strany, nasledujúci priebeh udalostí ukázal, že významnejšou námornou silou bola počas zvyšku vojny britská flotila.

1917

Rok 1917 poznamenali dve zásadné udalosti, ktoré v konečnom dôsledku mali výrazný vplyv na neskorší priebeh i výsledok celej vojny. V Rusku vypukla 8. 3. 1917 revolúcia (→ Februárová revolúcia), a hoci hospodársky kolabujúca veľmoc po nastúpení dočasnej vlády i naďalej pokračovala v bojoch, po boľševickom prevrate 7. 11. 1917 (→ Októbrová revolúcia) a následnom podpísaní prímeria sa vojna na východnom fronte v podstate skončila a Nemci sa sústredili na západný front. Druhým medzníkom bol vstup Spojených štátov amerických 6. 4. 1917 do vojny na strane Dohody, ktorý bol reakciou na to, že Nemecko obnovilo neobmedzenú ponorkovú vojnu. Verejná mienka v USA navyše reagovala veľmi citlivo na zverejnenie tzv. Zimmermannovho telegramu, ktorý dokazoval, že nemecká strana chcela v prípade ukončenia americkej neutrality uzavrieť spojenectvo s Mexikom. Nemci sľubovali Mexiku dodávky zbraní, finančnú pomoc a pripojenie štátov Arizona, Nové Mexiko a Texas. Na západný front preto neskôr prichádzali veľmi potrebné čerstvé sily v podobe dobre vyzbrojených amerických vojakov.

Okrem priamych dôsledkov bojov všetky európske mocnosti navyše sužovali čoraz väčšie hospodárske ťažkosti. Spojené kráľovstvo trpelo pre neustále útoky nemeckých ponoriek na obchodné a transportné lode, Nemecko zase doplácalo na britskú námornú blokádu. Ďalším problémom, s ktorým si sily Dohody museli poradiť, boli masové protesty a vzbury vojakov, konkrétne príslušníkov francúzskej armády. Bežní francúzski vojaci chápali dovtedajší priebeh vojny ako zbytočné marenie životmi, a požadovali preto okamžitú zmenu velenia.

Boje na západnom fronte poznamenalo v priebehu roku 1917 niekoľko významných bitiek, ktorým predchádzal ústup Nemcov k vlastnému systému dôsledne vybudovaných opevnení, známemu aj ako Hindenburgova línia. Britom sa podarili dve úspešné ofenzívy, pri Arrase a Messines. Najprv 9. 4. 1917 postúpila britská 3. armáda generála Edmunda Allenbyho (*1861, †1936) pri Arrase o približne 5 km, čo predstavovalo pozoruhodný územný zisk v priebehu jediného dňa. Vojaci kanadských divízií zároveň získali Nemcami húževnato bránený horský hrebeň Vimy. Ďalším britským cieľom bolo získať strategicky významnú výšinu pri Messines. Príslušníci 2. britskej armády sa pod hrebeň nad močaristou flámskou krajinou podkopali a v tuneloch umiestnili približne 500 ton výbušnín. V skorých ranných hodinách 7. 6. 1917 nálože explodovali, na mieste zahynulo takmer 10-tisíc nemeckých vojakov. Ohlušujúci výbuch bolo počuť až v Londýne, podľa niektorých zdrojov dokonca v Dubline.

V apríli 1917 však stroskotala francúzska Nivellova ofenzíva, nazývaná podľa vrchného veliteľa francúzskej armády generála Roberta Nivella (*1856, †1924). Francúzi spočiatku postupovali rýchlo, dokonca až príliš rýchlo, a tak stratili kontakt s vlastným delostrelectvom a zostali vystavení nemeckým zbraniam. Práve ťažké straty spôsobené počas jarných bojov, umocnené ešte nedávnou traumou z Verdunu, viedli k spomínaným nepokojom v radoch francúzskych vojakov. Do vzbury sa vo väčšej či menšej miere zapojilo okolo 50 divízií a dezertovalo približne 30-tisíc vojakov. Nivella napokon nahradil vo vedení armády hrdina od Verdunu generál Philippe Pétain (*1856, †1951). Vrchné velenie francúzskej armády sa rozhodlo reagovať v ťažkých časoch mierne, trest smrti dostalo iba niekoľko hlavných podnecovateľov revolty.

Apríl 1917 bol významným mesiacom aj z hľadiska leteckej vojny, označuje sa aj termínom „Krvavý apríl“. Nemeckí stíhači mali vo vzduchu nad frontovou krajinou veľkú prevahu, počet ich víťazstiev rýchlo narastal, kým napr. neskúsenejší britskí letci často zahynuli po niekoľkých dňoch či týždňoch boja. Najúspešnejší stíhací letec celej vojny, Nemec Manfred von Richthofen (*1892, †1918), zaznamenal v apríli 1917, keď nemecká vzdušná dominancia vrcholila, 21 zo svojich celkových 80 potvrdených víťazstiev.

K dvom významným bitkám druhej polovice roku 1917 patrili boje pri Cambrai a tzv. tretia bitka pri meste Ieper. Najťažšie boje pri Iepri, presnejšie pri dedinke Passchendaele, sa odohrali v mimoriadne bahnistom teréne, počas obdobia obzvlášť bohatého na zrážky na jeseň 1917. Nížinná krajina bola zdevastovaná rokmi delostreleckej paľby a nahromadená voda nemala ako odtekať. Studená blatistá hmota, v ktorej vojaci bojovali, ale aj jedli, spali a zobúdzali sa, charakterizovala celú bitku. Zahynulo tu okolo 250-tisíc vojakov oboch bojujúcich strán.

Bitka pri Cambrai patrila k najvýznamnejším zrážkam celej vojny, prvýkrát v nej totiž boli vo väčšej miere nasadené tanky. Britská 3. armáda generála Juliana Bynga (*1862, †1935) použila 21. 11. 1917 okolo 470 tankov, ktoré podporovali útok pechoty. Briti boli spočiatku veľmi úspešní, prekonali nemecké línie, miestami postúpili až 8 km hlboko na nepriateľské územie. Mnohí nemeckí vojaci v panike utekali, pohľad na hučiace obrnené vozidlá valiace sa vpred bol pre nich desivý. Nemci však následne v priebehu niekoľkých týždňov, s využitím malých, mobilných, veľmi dobre vyzbrojených úderných oddielov, dobyli väčšinu strateného územia naspäť. Briti totiž pri Cambrai postúpili miestami príliš rýchlo a ďaleko, nestihli vybudovať pevné obranné postavenia, a tak následne nedokázali nemeckým protiútokom odolávať. Nemci počas prvej svetovej vojny používali tanky iba minimálne, až počas druhej svetovej vojny práve postup tankových jednotiek charakterizoval ich vedenie bleskovej vojny (→ Blitzkrieg).

Operácie na východnom fronte charakterizovali stále väčšie problémy ruskej armády. Vojaci boli vystavení silnej agitačnej kampani organizovanej Nemeckom, pričom často vypovedali poslušnosť a prestávali rešpektovať vlastných dôstojníkov. Opakovane im muselo byť dohovárané a zdôrazňované, že Rusko malo stále spojenecké záväzky voči Dohode. Posledná ruská ofenzíva, známa podľa predsedu vlády ako Kerenského ofenzíva, bola spustená 1. 7. 1917. Ofenzíva však napokon stroskotala a Rusi na širokom úseku frontu rýchlo ustupovali. Z českého a zo slovenského pohľadu mala ofenzíva osobitný význam, ako súčasť 11. armády nasadili Rusi do bojov aj novovytvorenú česko-slovenskú streleckú brigádu. V bitke pri Zborove tak proti sebe na oboch stranách frontu bojovali Česi a Slováci, no z tohto merania síl vyšli úspešnejšie tí v ruských uniformách. Následne sa preto mohli vytvárať na území Ruska aj ďalšie jednotky Čechov a Slovákov, tzv. česko-slovenské légie, zostavené z veľkej časti z rakúsko-uhorských zajatcov (termín légie sa pre česko-slovenské zahraničné vojsko začal používať až po vojne). V tom čase sa už na území Ruska nachádzal boľševický vodca Vladimir Iľjič Lenin (*1870, †1924), ktorý sa do vlasti vrátil z exilu vo Švajčiarsku. Napokon 7. 11. 1917 vypukla v Petrohrade boľševická (októbrová) revolúcia a na východnom fronte bolo čoskoro dohodnuté medzi Ruskom a Ústrednými mocnosťami prímerie.

Situácia sa výrazne zmenila na talianskom bojisku. Najprv v lete 1917 talianska armáda uskutočnila dve ofenzívy na sočskom fronte. Druhá z nich, známa ako jedenásta bitka na Soči, priniesla Talianom určité územné zisky. Iniciatívu však čoskoro prevzali Ústredné mocnosti, posilnené na talianskom fronte viacerými nemeckými divíziami a špeciálnymi jednotkami. Rakúsko-uhorský a nemecký útok, spustený 24. 10. 1917, prelomil front. Hlavný postup 14. armády nemeckého generála Otta von Below (*1857, †1944) prebiehal v smere od Tolminu na Kobarid. Taliani v panike ustupovali, ich straty napokon dosiahli prinajmenšom 300-tisíc vojakov, pričom väčšina z nich skončila v zajatí. Front sa posunul najprv k rieke Tagliamento, následne k rieke Piava, miestami až o 110 km ďalej na západ do talianskeho vnútrozemia. Talianov museli neskôr posilniť britské a francúzske jednotky, vo velení generálneho štábu Luigiho Cadornu (*1850, †1928) nahradil Armando Diaz (*1861, †1928). Nemci však čoskoro začali taliansky front opúšťať, pretože na západnom fronte pripravovali rozsiahlu ofenzívu. Proti vojskám Dohody tak na talianskom fronte nechali bojovať len slabšie Rakúsko-Uhorsko.

Rakúsko-Uhorsko v roku 1917 dosiahlo cenné víťazstvo aj na mori. V skorých ranných hodinách 15. 5. v Otrantskom prielive potopila flotila kapitána Miklósa Horthyho (*1868, †1957) za minimálnych vlastných škôd 16 dohodových plavidiel vrátane dvoch torpédoborcov.

Aj v roku 1917 sa zoznam dohodových spojencov rozširoval, začiatkom júla 1917 sa k boju proti Ústredným mocnostiam pripojili Gréci a ukončili viac než tri roky trvajúcu neutralitu. Dohoda získala počas roku 1917 dve veľké víťazstvá aj na orientálnych bojiskách, čoraz viac sa totiž prejavovala nespoľahlivosť a slabosť armády Osmanskej ríše. Najprv 11. 3. 1917 Briti dobyli Bagdad a neskôr, až po dvoch neúspešných a jednej úspešnej bitke pri Gaze, obsadili Jeruzalem.

1918

Začiatok roku 1918 sa niesol v znamení zvýšenia morálky armád Ústredných mocností, pretože po stroskotaní mierových rokovaní s boľševikmi Nemci obnovili vojnový stav a obsadili veľkú časť východnej Európy – pobaltské krajiny, územie dnešného Bieloruska i časť Ruska, Ukrajiny vrátane Krymu a pobrežných oblastí pri Čiernom mori. Napokon Ústredné mocnosti podpísali 3. 3. 1918 so sovietskym Ruskom mierovú zmluvu, známu ako Brestlitovský mier. Rusko tak stratilo Poľsko, Pobaltie, časť Bieloruska, Ukrajinu a Fínsko, v kaukazskom regióne získalo územia Turecko. Krajinu zachvátila občianska vojna, ktorej účastníkmi boli i česko-slovenskí legionári. Boje Čechov a Slovákov pozdĺž Transsibírskej magistrály proti boľševikom a ich postup na Ďaleký východ sú známe aj ako Sibírska anabáza.

Vďaka utíchnutiu bojov na východe a dosiahnutí dočasného úspechu na talianskom fronte mohli Nemci začať ťaženia za konečným víťazstvom na západnom fronte. Najvýznamnejšou operáciou tu bola tzv. Ludendorffova ofenzíva, známa ako Cisárska bitka. Jej prvá fáza s názvom Operácia Michael sa začala 21. 3. 1918. Nemcom, aj vďaka nasadeniu efektívne kooperujúcich úderných skupín, spočiatku priniesla značné úspechy, do začiatku apríla 1918 postúpili o desiatky kilometrov. Tento rýchly postup si však vyžiadal svoju daň, pretože znova zlyhávalo zásobovanie, straty boli vysoké a výbežok vo frontovej línii predstavoval príliš zraniteľné územie. Navyše Briti a Francúzi, keďže nemeckému útoku boli vystavené sily oboch veľmocí, vytvorili spoločné velenie na čele s generálom Ferdinandom Fochom (*1851, †1929). Nemecká ofenzíva mala niekoľko ďalších fáz, koncom jari 1918 ohrozovali nemecké vojská dokonca Paríž. Napokon sa však vyčerpali a do protiofenzívy prešla Dohoda. K zmene pomeru síl v prospech Dohody prispela najmä jej technická prevaha, doplnenie početného stavu britských expedičných jednotiek a prísun čoraz početnejších amerických posíl na čele s generálom Johnom J. Pershingom (*1860, †1948), ktorým už Nemci nedokázali odolávať. Začiatkom augusta 1918 boli sily generála Ludendorffa napokon porazené na rieke Marne. K rozkladu nemeckej armády následne prispela britská augustová ofenzíva pri Amiens, keď na čoraz slabších Nemcov v súhre útočili pešiaci, delostrelci, tankisti i letci, ako aj následné francúzske útoky ďalej na juhu a americké víťazstvá pri Saint Mihiel a Sedane. Nemci strácali svoje pozície a frontová línia sa začala rýchlo posúvať – prvýkrát od roku 1914.

O svoj rozhodujúci úspech sa pokúšalo i velenie Rakúsko-Uhorska na talianskom fronte, hoci ich jednotky boli na začiatku leta 1918 v zlej kondícii spôsobenej problémami so zásobovaním i šírením malárie na dolnom toku rieky Piava. Aj preto je posledná rakúsko-uhorská ofenzíva označovaná za Hladovú ofenzívu. Rakúsko-uhorskí velitelia sľubovali svojim podriadeným plné talianske sklady potravín. Núdzu rakúsko-uhorských vojakov si však uvedomovalo aj talianske velenie, a z lietadiel im preto dalo zhadzovať letáky s výzvami, aby sa vzdali, a nepredlžovali tak vlastné trápenie. Ofenzíva sa napokon začala 15. 6. 1918, a hoci útok vedený z Južného Tirolska stroskotal hneď na začiatku, na piavskom bojisku rakúsko-uhorskí vojaci prekročili rieku, na niektorých miestach prekonali línie nepriateľskej obrany a vytvorili tzv. predmostia. Akcie však boli veľmi zle naplánované, aj v súvislosti s tým, že Piava bola po intenzívnych dažďoch rozvodnená a dosahovala až trojnásobnú výšku hladiny oproti jej normálnemu stavu. Veľká časť vojakov sa utopila, keď sa na člnoch či pontónových stavbách, za silnej delostreleckej paľby a útokov zo vzduchu, snažila prekročiť rozvodnený tok. Bojov na Piave sa zúčastnili aj vojaci z územia dnešného Slovenska, napr. 71. trenčiansky peší pluk a 72. bratislavský peší pluk. Rakúsko-uhorské velenie vydalo pre stále problémovejšie zásobovanie napokon rozkaz vrátiť sa naspäť do východiskových pozícií, čím ukončilo dlhoočakávanú a plánovanú ofenzívu. Navyše v priebehu roku 1918 otriasla rakúsko-uhorskou armádou séria vzbúr, a to aj za účasti slovenských vojakov, napr. v noci z 2. na 3. 6. 1918 v srbskom Kragujevaci a 5. 6. 1918 v bratislavských Vodných kasárňach.

Dohoda víťazila aj na okrajových frontoch, na solúnskom bojisku sa začala záverečná ofenzíva v polovici septembra 1918 a už 30. 9. 1918 uzavrelo Bulharsko prímerie – bol to prvý štát, ktorý opustil Ústredné mocnosti. Boje na Balkáne neskôr pokračovali, Nemecko a Rakúsko-Uhorsko tu však čelili protivníkom nad svoje sily a napokon 1. 11. 1918 Srbi oslobodili Belehrad. Bulharsko čoskoro nasledovalo Turecko, Briti dobyli 1. 10. 1918 Damask a porazili Turkov v Mezopotámii, a napokon 30. 10. 1918 Turecko podpísalo prímerie so zástupcami Dohody v Mudrose na ostrove Limnos.

Na jeseň 1918 prebiehala záverečná ofenzíva Dohody aj na talianskom fronte proti Rakúsko-Uhorsku, ktorého pluky postupne vypovedali poslušnosť a sily mnohonárodnostnej stredoeurópskej ríše sa začali rúcať. Začal sa často nekoordinovaný návrat más vojakov domov, do všetkých kútov niekdajšieho impéria. V čase, keď Dohoda (zastúpená Talianskom) podpísala 3. 11. 1918 vo Ville Giusti pri Padove s Rakúsko-Uhorskom prímerie, podunajská monarchia už vlastne neexistovala.

Šance Nemcov na úspech už tiež neboli reálne. Hindenburgova línia padla a nemecké vojská ustupovali na celom fronte. V prístave Kiel sa začali búriť námorníci, v rôznych častiach krajiny sa pridávali i robotníci a vojaci, a napokon revolúcia zasiahla aj Berlín. Cisár Viliam II. (→ Wilhelm II.) 9. 11. 1918 abdikoval a opustil krajinu, v ktorej sa nebezpečne šírili revolučné myšlienky a nestabilita. Nemecká delegácia a reprezentanti Dohody napokon podpísali 11. 11. 1918 prímerie v Compiègne pri Paríži, v štábnom železničnom vagóne vrchného veliteľa dohodových síl maršala Focha.

Formálne ukončenie vojny

Definitívnou bodkou za prvou svetovou vojnou bola séria uzatvorených zmlúv Parížskej mierovej konferencie – 28. 6. 1919 Versailleská mierová zmluva s Nemeckom, 10. 9. 1919 Saintgermainská mierová zmluva s Rakúskom, 27. 11. 1919 Neuillská mierová zmluva s Bulharskom, 4. 6. 1920 Trianonská mierová zmluva s Maďarskom a napokon 10. 8. 1920 Sèvreská mierová zmluva s Tureckom.

Ani po ukončení prvej svetovej vojny nebola Európa pokojným miestom. Vznikli nové štáty, ktoré mali medzi sebou územné nezrovnalosti, a tak sa začínali ďalšie regionálne konflikty – v bývalých častiach Ruska a Rakúsko-Uhorska či grécko-turecká vojna. Balkánsky polostrov i územie Československa patrili k etnicky veľmi pestrým územiam, čo však bolo predpokladom pre ďalšie problémy do budúcnosti. Aj boje medzi prívržencami a odporcami nových revolučných myšlienok, medzi ľavicovými a pravicovými hnutiami, prinášali množstvo obetí. Nárast nacionalizmu a rozmach totalitných režimov, kumulovanie spoločenských i hospodárskych problémov v Európe pripravovali živnú pôdu na rozpútanie ešte ničivejšej svetovej vojny.

psaltérium

psaltérium [gr. > lat.] — stredoveký brnkací strunový hudobný nástroj, predchodca čembala. Telo pozostáva z rezonančnej skrinky obvykle lichobežníkového, ale aj trojuholníkového či obdĺžnikového tvaru, nad ktorou sú natiahnuté struny rozochvievajúce sa plektrom (brnkadlom). Psaltériá majú dodnes svoje miesto napr. vo fínskej ľudovej hudbe a v hudbe príbuzných pobaltských krajín.

punktácia

punktácia, hebrejsky nikud — súhrnné označenie systému diakritických znamienok používaný na vokalizáciu hebrejských slov. Hebrejčina, podobne ako väčšina semitských jazykov, nezaznamenáva v bežnom texte samohlásky, ale iba spoluhlásky (→ hebrejské písmo). Na označenie samohlások sa používajú značky, takzvané vokalizačné znamienka, čiarky a bodky najčastejšie umiestnené pod príslušné písmeno, príp. do jeho prostrednej alebo hornej časti. V nevokalizovanom texte sa niekedy naznačujú samohlásky pomocou niekoľkých písmen hebrejskej abecedy, ktoré v tomto prípade nenadobúdajú svoju konsonantnú hodnotu. Sú považované za matres lectionis a napovedajú, aká samohláska má byť za predchádzajúcim písmenom vyslovená.

V ranom stredoveku sa vyvinulo niekoľko systémov vokalizácie. Najrozšírenejší a dodnes jediný používaný systém bol vytvorený židovskými učencami (hebr. mazoreti, → mazora) medzi 6. a 10. storočím. Vokalizácia sa primárne týkala biblického textu, neskôr sa začala uplatňovať taktiež v ďalších náboženských textoch a v poézii. V modernej hebrejčine sa vokalizácia štandardného textu nepoužíva, výnimkou sú napr. slovníky, poézia a učebnice.

rekonštrukcia Juhu USA

rekonštrukcia Juhu USA — proces hospodárskej a politickej obnovy bývalých štátov Konfederácie trvajúci od skončenia občianskej vojny v USA (1865) do roku 1877, počas ktorého nadobudli rovnaké právne postavenie ako ostatné členské štáty Únie.

Prípravy rekonštrukcie prebiehali ešte za života prezidenta Abrahama Lincolna, presadzujúceho tzv. Plán 10 percent, podľa ktorého sa odštiepený štát smel do Únie vrátiť, pokiaľ jej aspoň 10 % jeho voličov z roku 1860 vyjadrí vernosť. Presadenie plánu však bolo zmarené vraždou Lincolna, a hoci nový prezident Andrew Johnson presadzoval zmierlivý postoj k Juhu, napokon sa v otázke rekonštrukcie presadili radikálni republikáni. Vypracovali Zákony o rekonštrukcii (Reconstruction Acts, 1867 – 68), na základe ktorých bolo územie bývalej Konfederácie rozdelené do piatich vojenských obvodov. V ich jednotlivých štátoch boli nanovo kreované orgány zákonodarnej a výkonnej moci, tvorené predovšetkým prívržencami Republikánskej strany, ako aj Afroameričanmi (bývalí konfederační predstavitelia boli vylúčení z účasti na štátnej správe), ktoré sa dištancovali od otrokárskeho systému a secesie a postupne ratifikovali 13., 14. a 15. dodatok ústavy, zrovnoprávňujúce bývalých otrokov (tzv. freedmenov) s ostatným obyvateľstvom.

Tieto zmeny, ako aj iné opatrenia (napr. postavenie organizácií konfederačných veteránov mimo zákona, nahradenie súdov vojenskými tribunálmi a i.) prehlbovali odpor južanskej spoločnosti voči Únii, miestami ústiaci do rasových nepokojov. Pnutie však postupne oslaboval postoj niektorých vrcholových reprezentantov bývalej Konfederácie (napr. generál James Longstreet), ktorí sa stotožnili s princípmi rekonštrukcie a zasadzovali sa napr. o zrovnoprávnenie Afroameričanov a opätovné zjednotenie Únie. V dôsledku toho bol v máji 1872 prijatý Zákon o amnestii (Amnesty Act), umožňujúci väčšine bývalých konfederačných predstaviteľov opäť sa uchádzať o verejné funkcie.

Rekonštrukcia vyvrcholila v roku 1877 uzavretím tzv. Hayesovho-Tildenovho kompromisu, na základe ktorého po sporných voľbách (1876) južné štáty uznali za prezidenta USA republikánskeho kandidáta Rutherforda B. Hayesa a severné štáty stiahli z Juhu posledné okupačné jednotky, čím sa južné štáty definitívne stali rovnocennými členmi Únie. Kompromis však vytvoril aj podmienky na opätovné zhoršenie právneho postavenia afroamerického obyvateľstva. Pôsobenie hnutia za občianske práva v 60. rokoch 20. stor. býva preto označované za tzv. druhú rekonštrukciu.

Samodijci

Samodijci, Samodijčania, zastarano Samojedi — súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny.

V súčasnosti sú známe štyri žijúce samodijské etniká (Enci, Nenci, Nganasani a Selkupi) a niekoľko zaniknutých (Kamasinci, Motori a i. – tzv. sajanskí Samodijci). Samodijci sa niekedy ďalej delia (väčšinou z jazykového hľadiska) na severných (Enci, Nenci, Nganasani) a južných (Selkupi a zaniknuté etniká).

Etnogenéza Samodijcov nie je príliš preskúmaná, od ostatných príslušníkov uralskej jazykovej rodiny sa oddelili v 3. tisícročí pred n. l. Ako oblasť ich etnogenézy sa zvyčajne uvádzajú Sajany, odkiaľ začali zrejme už v priebehu prvých storočí n. l. migrovať na západ. Sajanskí Samodijci boli postupne asimilovaní turkickými etnikami a mali kľúčový podiel pri etnogenéze Tofalarov a Tuvanov-Todžincov. Naopak, Samodijci migrujúci na západ asimilovali časť ugrofínskych, ketských a pravdepodobne i paleoázijských kmeňov usídlených už skôr v tejto oblasti.

Názov Samodijci je odvodený od staršieho názvu Nencov – Samojedi.

Samojedi

Samojedi 1. zastaraný názov pre súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny, → Samodijci; 2. zastaraný názov pre Nencov.

samozvučné hudobné nástroje

samozvučné hudobné nástroje, idiofóny — skupina bicích hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozozvučaním tela nástroja úderom, brnkaním, trením, potriasaním a pod.

Rozlišujú sa idiofóny s vyladeným tónom a idiofóny so zvukom neurčitej výšky, pričom obe skupiny sa ďalej delia na drevené a kovové nástroje. Medzi drevené nástroje s vyladeným tónom patrí napr. xylofón, marimbafón, kovové sú čelesta, vibrafón, trubicové zvony, gong a i. K dreveným nástrojom so zvukom neurčitej výšky sa zaraďuje claves, maracas, kastanety a i., medzi kovové patrí napr. triangel, tamtam, zvony, činely.

Podľa spôsobu tvorenia zvuku sa idiofóny delia na úderové (kastanety, činely, xylofón, metalofón, triangel, čelesta, vibrafón, gong a i.), brnkacie (sú rozozvučiavané špeciálnymi doštičkami alebo jazýčkami, napr. drumbľa), trecie (tón vzniká trením kovových alebo drevených častí, napr. sklenená harmonika, kanadská píla) a vzduchové (tón vzniká prúdom vzduchu).

Samozvučné hudobné nástroje majú rôzny tvar, charakter aj zvuk. V minulosti boli súčasťou detských hier i zábavy dospelých, využívali sa však aj ako pracovné a signálne nástroje.

secesia južných štátov USA

secesia južných štátov USA — proces odtrhnutia (odčlenenia) sa južných štátov od Únie pred vypuknutím a na začiatku občianskej vojny v USA. Na Juhu mala argumentácia možnosťou secesie dlhú tradíciu, jej zástancovia, vychádzajúci z ideí tzv. Otcov zakladateľov, deklarovali, že štát môže do Únie tak vstúpiť, ako aj z nej kedykoľvek vystúpiť, a to najmä v prípade ohrozenia svojich záujmov a suverenity. Elity na Juhu totiž Úniu považovali za konfederáciu suverénnych štátov, kým na Severe ju považovali za nedeliteľný unitárny štát, pričom každý štát sa vstupom do nej natrvalo vzdal svojej suverenity; secesiu preto považovali za ilegálnu a pre jednotu amerického národa škodlivú. Otázka secesie bola v USA aktuálna už začiatkom 19. stor., keď sa po kúpe Louisiany (1803) a pripojení rozľahlých území štáty Nového Anglicka obávali straty svojej dominancie. Práve tak v roku 1814 počas vojny so Spojeným kráľovstvom považovala časť zástupcov Nového Anglicka secesiu za spôsob riešenia politickej krízy.

Existujú dve fázy, tzv. prvá a druhá secesia. Prvou secesiou sa po zvolení Abrahama Lincolna za prezidenta USA (1860) od Únie odčlenili štáty Južná Karolína, Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Dosluhujúci prezident James Buchanan síce označil secesiu za nezákonnú, no v nádeji na zachovanie Únie odmietol zásah armády. Po vypuknutí občianskej vojny a páde pevnosti Fort Sumter (apríl 1861) sa k nim pripojili druhou secesiou Virgínia, Arkansas, Severná Karolína a Tennessee. Odštiepené štáty vytvorili zväz suverénnych štátov Konfederované štáty americké. Po ich porážke v občianskej vojne (1865) konfederácia zanikla a štáty boli postupne opätovne pričlenené k Únii (→ rekonštrukcia Juhu USA).

Sefer ha-bahir

Sefer ha-bahir, Kniha jasu — antológia napísaná v hebrejčine a aramejčine považovaná za jeden z najstarších a najdôležitejších textov židovskej mystiky (→ kabala). Židovská tradícia jej autorstvo pripisuje rabínskemu učencovi Nechunjovi ben ha-Kanovi z 1. stor. n. l., pravdepodobne však bola vytvorená až v stredoveku a jej autor nie je známy. Veľkú časť tvorí komentár židovskej Biblie (→ Tanach) zaoberajúci sa mystickým významom hebrejských písmen (→ gematria). Obsahuje takisto najstaršie známe pojednanie o Božích tvorivých silách sefirot (→ sefira).

Sefer jecira

Sefer jecira, Kniha stvorenia — jeden z najstarších spisov týkajúci sa židovskej mystiky (→ kabala). Podľa židovskej tradície sa jeho autorstvo pripisuje Abrahámovi, skutočný autor je však neznámy. Datovanie jeho vzniku je nejasné, odhaduje sa na 2. – 10. storočie. V spise Sefer jecira sa vôbec po prvýkrát objavuje termín sefirot (→ sefira) označujúci Božie tvorivé sily, ktoré sa podieľali na stvorení sveta.

Selkupi

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Sheridan, Philip Henry

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).

šalmaj

šalmaj [gr. > fr. > nem.] — drevený aerofón s kónickým, cylindrickým, kónicko-cylindrickým alebo opačne kónickým vŕtaním v rovnej, ohnutej, meandrovitej alebo dokonca špirálovej trubici s dvojplátkom. Môže byť s hmatovými otvormi alebo bez nich, s roztrubom či bez roztrubu. Rozličné konštrukčné modifikácie tohto nástroja neboli samoúčelné; šalmaje s kónickým vŕtaním boli hlasnejšie, ich zvuk bol však drsný a hrubý; nástroje cylindrické či opačne kónické mali zvuk tichší a ušľachtilejší. Ohýbanie trubice malo zasa praktický význam; nástroj zaberal podstatne menej miesta, pričom jeho hudobný výkon ostal takmer nezmenený.

Na našom území sú šalmaje známe od raného stredoveku.

šoa

šoa — hebrejský výraz biblického pôvodu s významom skaza, zničenie, používaný ako ekvivalent výrazu holokaust (gr. holokaustos). Počas druhej svetovej vojny a po jej skončení slúžil na označenie nacistickej genocídy Židov (hebr. ha-šoֹ’a = tá skaza).

Šori

Šori, aj Šorčania, zastarano Kuzneckí Tatári, Kondomskí Tatári, Mrasskí Tatári, vlastným menom Şor kiji, Tadar kiji — turkická národnosť žijúca v juhozápadnej časti Sibíri pozdĺž stredného toku rieky Tom a jej ľavostranných prítokov Kondomy a Mrassu, na výbežkoch pohoria Kuznecký Alatau, na východnom okraji Altaja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Kemerovskej oblasti (10-tis., 2010) a republike Chakasko (1-tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom a Altajskom kraji Ruskej federácie; spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Šori sú blízki príbuzní Chakasom a Altajcom. Na etnogenéze Šorov sa podieľali najmä turkické a ketské, v menšej miere i samodijské a ugrofínske kmene. Delia sa na dve etnografické skupiny: severnú (lesostepnú) a južnú (horskú tajgovú). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (jelene, losy, kožušinová zver), doplnkovým spôsobom zber (jedlé hľuzy, bobule, píniové oriešky, lesné jahody) a kopaničiarske poľnohospodárstvo (pestovanie jačmeňa, pšenice, ovsa, zemiakov, konopy, chov koní, hovädzieho dobytka, včiel). Z tradičných remesiel boli významné výroba zbraní (zásobovali nimi najmä Teleutov a Jenisejských Kirgizov) a spracovanie kovu (tavenie železa), ako aj dreva, brezovej kôry, rohoviny, koží a kožušín.

Prvé zmienky o Šoroch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie pripojené k Rusku. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu nebies Ulgenom, ako aj kultom miestnych duchov riek su eezi, hôr tag eezi a i.), v 1. polovici 19. stor. prijali pravoslávie (altajská duchovná misia archimandritu Makarija Gluchareva, *1792, †1847, a metropolitu Makarija Nevského, *1835, †1926).

Jazyk Šorov (şor tili) má dva dialekty (kondomský a mrasský) a patrí do severovýchodnej, čiže altajskej (sibírskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ turkické jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Šorov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Šówa

Šówa

1. Šówa-tennó — oficiálne (posmrtné) meno japonského cisára Hirohita.

2. Žiariaci mier — názov vládnej éry cisára Hirohita, ktorá sa začala 25. decembra 1926 dňom jeho nástupu na trón a skončila sa 7. januára 1989 jeho smrťou.

Tádž mahal

Tádž mahal [hindsky], Tádžmahal, angl. Taj Mahal — mauzóleum v Ágre, v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš, ktoré dal na južnom brehu rieky Jamuny v rokoch 1631 – 48 vybudovať cisár Šáhdžahán pre svoju manželku Mumtáz Mahal (Ardžumand Bánú Bégam, *1593, †1631, jej telo tam bolo prenesené v roku 1632). Stavba je označovaná ako pamätník lásky a zármutku. Predstavuje vrcholné dielo architektúry Veľkých Mogulov a jedno z najvýznamnejších diel islamskej architektúry. Stavba bola v roku 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V komplexe sa usporadúvali slávnosti.

Vyznačuje sa harmonickým pôsobením, ktoré je založené na symetrii, vyvážených formách a detailne prepracovanej architektonickej výzdobe. Celý komplex je uzatvorený múrom, na južnej strane je monumentálne stvárnený hlavný vstup s nádvorím obkoleseným kolonádami. Pred mauzóleom sa nachádza symetricky komponovaná perzská záhrada typu čahár bágh (v preklade štyri záhrady), rozdelená štyrmi vodnými kanálmi na štyri menšie štvorce, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre. Pre moslimov reprezentuje raj, vodné kanály symbolizujú štyri rajské rieky.

Samotné mauzóleum, postavené z bieleho mramoru, sa nachádza v severnej časti komplexu a je umiestnené uprostred vyvýšenej platformy z červeného pieskovca. Na západnej strane platformy je mešita, na východnej symetricky umiestnená zhromažďovacia hala nazývaná džaváb, formálne identická s mešitou. Mauzóleum stojí na ďalšej obdĺžnikovej platforme z bieleho mramoru a má štvorcový pôdorys so zrezanými nárožiami. V štyroch rohoch platformy sa nachádzajú valcové, nahor sa zužujúce minarety s balkónmi ukončené otvorenými pavilónmi (čatrí). Fasády mauzólea sú členené pilastrami a štyrmi monumentálnymi ívánmi, ktoré sú doplnené dvoma podlažiami zaklenutých výklenkov. Stavbe dominuje cibuľová kupola na vysokom tambure doplnená štyrmi menšími pologuľovými kupolami nad otvorenými stĺpovými pavilónmi (čatrí).

[IMG-3]

Vnútri sa v strede haly oktogonálneho pôdorysu nachádza kenotaf Mumtáz Mahal a vedľa neho kenotaf Šáhdžahána (ich hroby sú v osobitnej miestnosti pod kenotafmi). Centrálnu halu dopĺňajú na nárožiach menšie priestory oktogonálneho pôdorysu prepojené chodbami. Stavba je výnimočná neobyčajne jemne stvárnenými detailnými kamennými interiérnymi dekoráciami, ktoré pozostávajú z jemne vyrezávaných mramorových zástien a reliéfov s geometrickými, kaligrafickými a florálnymi ornamentmi, a predovšetkým kamennými intarziami interiérov a exteriérov, ktoré kontrastne kombinujú bielu farbu mramoru a polodrahokamy (lazurit, tyrkys, achát, jaspis, chalcedón a i.). Detailne stvárnený dekor je kombinovaný s plochami bieleho mramoru bez ornamentiky.

taktika spálenej zeme

taktika spálenej zeme — vojenská taktika, ktorej cieľom je demolácia infraštruktúry využívanej na pohyb nepriateľského vojska a likvidácia všetkých materiálnych zdrojov napomáhajúcich v postupe protivníka.

Taktiku spálene zeme využívali armády najmä počas ústupu na nepriateľskom území či pri náhlych výpadoch naň; bývala však aj súčasťou obranných manévrov na vlastnom území (napr. v pohraničných oblastiach) ohrozenom útokom nepriateľa. Vzhľadom na vývoj spôsobu vedenia moderných vojen sa taktika spálenej zeme dnes využíva v omnoho menšej miere než v minulosti.

K taktike spálenej zeme sa v minulosti uchýlili napr. Galovia pod vedením Vercingetorixa počas bojov s Rimanmi v 1. stor. pred n. l., Francúzi i Angličania v priebehu storočnej vojny, husitskí bojovníci v 15. stor., ruská armáda pri ústupe pred Napoleonom, ale aj samotná Napoleonova armáda v roku 1812, vojenské sily generála W. T. Shermana počas tzv. pochodu k moru na južanskom území v roku 1864, nemecká armáda ustupujúca k Hindenburgovej línii v roku 1917 v priebehu 1. svetovej vojny, Sovieti i Nemci na východnom fronte počas 2. svetovej vojny či Iračania na ústupe z Kuvajtu v roku 1991.

topologický priestor

topologický priestor — množina so systémom otvorených podmnožín. Nech \(X\) je množina a \(\mathcal T\) je systém jej podmnožín. Systém \(\mathcal T\) nazývame topológiou na \(X\), ak spĺňa nasledujúce podmienky:

1. \(\emptyset\in\mathcal T,X\in\mathcal T\),

2. ak \({\left\lbrace U_i\right\rbrace}_{i\in I}\) je taký systém podmnožín, že \(U_i\in \mathcal T\) pre každé \(i\in I\), tak \({\bigcup}_{i\in I}U_i\in \mathcal T\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné zjednotenia otvorených podmnožín),

3. ak \(U_1,\dots ,U_n\in \mathcal T\), tak \(U_1\cap \dots \cap U_n\in I\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné konečné prieniky otvorených podmnožín).

Potom dvojicu \((X, \mathcal T)\) nazývame topologický priestor s nosičom \(X\) a so systémom otvorených podmnožín (topológiou) \( \mathcal T\). Prvky množiny \(X\) nazývame bodmi topologického priestoru. Prvky množiny \( \mathcal T\) nazývame otvorenými množinami priestoru \((X,\ \mathcal T)\).

Skúmaním vlastností topologických priestorov sa zaoberá topológia.

Trizuljak, Alexander

Trizuljak, Alexander, 15. 5. 1921 Varín – 15. 10. 1990 Bratislava — slovenský sochár, významný predstaviteľ moderného slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor. V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného). V rokoch 1949 – 72 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent J. Kostku v ateliéri sochárstva (1964 docent). V roku 1972 bol počas normalizácie odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní.

Venoval sa komornej aj monumentálnej sochárskej tvorbe. Koncom 40. rokov 20 stor. vytvoril prvé zákazky pre cirkev (Boží hrob, Varín). V 50. rokoch 20. stor. vo svojej komornej tvorbe hľadal moderný výraz pre stvárnenie figúry a hlavy (portrétu). Tematika týchto diel bola často osobná, portrétoval napr. členov rodiny (Moja matka, 1957). Zjednodušovaním a abstrahovaním tvarov prechádzal od realistických figurálnych štúdií až k abstrahovaniu figúry smerom k znaku (Torzo, 1963). Figúra, často v pohybe, je znázornená v uzavretej vyváženej kompozícii (Češúca sa, 1969). Lyricky pôsobiace, symbolické postavy či viacfigurálne kompozície, ktoré v tom období vytváral, vystihujú podstatu medziľudského vzťahu, atmosféru či emóciu (Milenci, 1960). V druhej polovici 50. rokov 20. stor. realizoval monumentálnu sochu Víťazstvo pre Slavín v Bratislave (dokončené 1960). Svojím rozmerom a umiestnením na vysokom pylóne bola na Slovensku jedinečnou výtvarno-technickou výzvou. Autor riešil problém perspektívnych deformácií z podhľadu a z veľkej diaľky, ako aj statiku rozloženia hmoty v priestore. Dielo muselo byť zároveň čitateľné zo všetkých strán ako jasný symbol. Pri práci na Víťazstve použil konštrukciu zo zváraných tyčí, čo ho viedlo k uvažovaniu o soche ako o znaku vytvorenom z niekoľkých čistých línií. Následne začiatkom 60. rokov 20. stor. tvoril série abstraktných konštruktivistických sôch zo zváraného železa (Variácie na železo, 1961). Po odchode z VŠVU sa venoval sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista, Zeleneč, 1970) a naďalej rozvíjal aj konštruktivistickú líniu tvorby (Tri Svätoplukove prúty, polovica 70. rokov 20. stor., diaľnica Brno – Bratislava).

Významná a rozsiahla bola aj jeho činnosť vo verejnom kultúrnom živote, najmä počas 50. a 60. rokov 20. stor. Podnietil vznik viacerých galérií (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach a i.), výstav a sympózií (napr. maliarske a sochárske sympóziá v Moravanoch nad Váhom, sochárske sympózium v kove vo Východoslovenských železiarňach, dnes U. S. Steel, výstava Danuvius 1968 a i.). Expozícia Trizuljakových sôch v Piešťanoch v roku 1961 bola podnetom na založenie pravidelnej medzinárodnej prehliadky súdobého sochárstva Socha piešťanských parkov, ktorá zanechala významnú stopu v prezentácii a konfrontácii aktuálnej sochárskej tvorby najmä počas 60. rokov 20. stor., ale aj v neskoršom období. Inicioval aj výstavbu umeleckej zlievarne v Bratislave (neskoršie dielne umeleckých remesiel, kde sa realizovali viaceré významné monumentálne sochárske diela). Bol jedným zo zakladateľov Fondu výtvarných umení. V rokoch 1953 – 60 ako predseda ateliérovej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov inicioval výstavbu viac ako 50 ateliérov pre výtvarníkov a architektov v Bratislave a 30 ateliérov inde na Slovensku. Bol spoluorganizátorom výstavby Domu umenia v Bratislave.

trojčlenka

trojčlenka – matematický zápis úmery, kde nepoznáme jednu z veličín. Vedie k riešeniu priamej či nepriamej úmernosti.

Typ úloh priamej a nepriamej úmernosti je možné previesť na symbolický zápis:

\(a\dots b\\ c\dots x\)

pričom pre priamu úmeru platí vzťah:

\(x = b\cdot \dfrac{c}{a} \)

a pre nepriamu úmeru platí nasledovné:

\(x = b\cdot\dfrac{a}{c}\).

Trojspolok

Trojspolok — vojensko-politická aliancia uzatvorená medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom 20. mája 1882 vo Viedni, ktorá vznikla ako dôsledok obranného paktu z roku 1879 (→ Dvojspolok).

Každý z členov Trojspolku vstupoval do aliancie z osobitých dôvodov: Taliansko hľadalo záruky v prípade konfrontácie s Francúzskom, keďže oba štáty mali svoje koloniálne záujmy v severnej Afrike; Rakúsko-Uhorsko verilo v utíchnutie talianskych snáh o zisk južných oblastí rakúsko-uhorskej monarchie obývaných etnickými Talianmi; Nemecko zas s obavami sledovalo zbližovanie sa Francúzska a Ruska. Spojenecká zmluva bola uzatvorená na päť rokov, neskôr sa jej platnosť pravidelne predlžovala a obsah postupne menil. Najzásadnejším bodom zmluvy bolo nevstupovať do ďalších paktov, pokiaľ by boli zamerané proti ktorémukoľvek z členov Trojspolku. Na vznik Trojspolku reagovali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko uzatvorením spojeneckých zmlúv, ktoré viedli k vzniku paktu Dohoda.

Problematickým členom spojeneckého zväzku bolo Taliansko, ktoré na prelome 19. a 20. storočia uzatvorilo sériu dohôd s Francúzskom. Najmä vzťah Talianska a Rakúsko-Uhorska bol napätý, náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf už niekoľko rokov pred začiatkom svetového konfliktu otvorene hovoril o nedôvere k južnému susedovi a potrebe preventívneho útoku proti tomuto „dedičnému nepriateľovi“. Po vypuknutí 1. svetovej vojny zastával Rím neutralitu, a keďže sa mu nepodarilo dosiahnuť politickou cestou územné ústupky od Rakúsko-Uhorska, v máji 1915 vstúpil do konfliktu na strane Dohody.

K aliancii sa 18. októbra 1883 pripojilo zo strachu pred ruskou expanziou aj Rumunsko, ktoré malo takisto veľmi problematické vzťahy s Rakúsko-Uhorskom, najmä z dôvodu národnostnej otázky v Sedmohradsku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny síce zastávalo neutralitu, koncom augusta 1916 sa však pridalo na stranu Dohody.

Tunguzi

Tunguzi 1. súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Číny hovoriace tunguzskými jazykmi altajskej jazykovej rodiny. Patria k nim napr. Evenkovia, Eveni, Nanajci, Negidali, Oroci, Oroči, Udehejci a Ulčovia; 2. zastaraný názov pre Evenkov.

Tuvania

Tuvania, zastarano Sojoti, Sojoni, Urianchajci, Tannu-Tuvania, vlastným menom Tyvalar, Tyva kiži — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Tuvy (249-tis., 2010). Tuvania žijú aj v republikách Chakasko a Buriatsko, v Krasnojarskom, Prímorskom a Altajskom kraji a v Irkutskej, Novosibirskej, Tomskej a Kemerovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Moskve; spolu 263-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i v Mongolsku a v Číne. Patria k pôvodným etnikám južnej Sibíri.

Sú blízki príbuzní Chakasom, Altajcom a Tofalarom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (vlastní Tuvania) a východnú (Todžinci, aj Todžovia). Etnogenéza Tuvanov nie je príliš preskúmaná. Predpokladá sa, že na etnogenéze západných Tuvanov sa okrem turkických kmeňov, ktoré do oblasti Sajanov v povodí horného Jeniseja prišli v polovici 1. tisícročia zo Strednej Ázie, podieľali aj mongolské kmene a na etnogenéze východných Tuvanov aj samodijské a čiastočne i ketské kmene. Ako národ sa sformovali až začiatkom 20. stor. Prvé zmienky o Tuvanoch pochádzajú zo 17. stor. (niektorí bádatelia ich na základe čínskych záznamov o kmeni Tubov kladú už do 6. – 7. stor.). Ich sídelné územie bolo počas 6. – 19. stor. pod nadvládou rôznych štátnych útvarov (Turkický, Ujgurský a Kirgizský kaganát, Najmanský, Ojratský a Džungársky chanát, Zlatá horda, Čína). V roku 1914 bolo (ako Urianchajský kraj) pripojené k Rusku (k prvým kontaktom s Rusmi však došlo už 1616). V roku 1921 sa Tuvania osamostatnili, samostatnosť však trvala len do roku 1944, keď ich nezávislý štát pohltil ZSSR (→ Tuva, Dejiny).

Tradičným obydlím Tuvanov bola jurta (západní Tuvania) a veľký kónický stan alažy-og, pokrytý v zime kožami soba, v lete brezovou alebo smrekovcovou kôrou (východní Tuvania). Spoločnosť Tuvanov bola organizovaná do patrilineárnych rodov (seek). V 17. stor. došlo k sociálnej diferenciácii a vzniku rodovej aristokracie (nojonov), ktorí mali súdnu a správnu právomoc. Väčšinu obyvateľstva tvorili slobodní a nemajetní pastieri (arati), priamo závislí od nojonov. Známe bolo aj otroctvo.

Základným spôsobom obživy bolo u západných Tuvanov kočovné pastierstvo (kone, ovce, kozy, hovädzí dobytok, ťavy, jaky), doplnkom lov (kožušinová zver), rybolov, zber plodov a koreňov divorastúcich rastlín a v obmedzenej miere i poľnohospodárstvo (pestovanie prosa, jačmeňa), u východných Tuvanov chov sobov a lov (jelene, losy), doplnkom rybolov a zber cibúľ ľalie zlatohlavej a píniových orieškov. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kovov, dreva, kože, vlny, brezovej a smrekovcovej kôry. Tuvania majú bohatý folklór (napr. piesne, pre ktoré je charakteristický hrdelný spev xөөmej, ďalej mýty, legendy, rozprávky, bájky, príslovia) i literatúru (→ tuvská literatúra).

Tradičným náboženstvom Tuvanov je šamanizmus (spojený s kultom ducha vládcu nebies Kurbustuom a nižšieho sveta Erlikom, vierou v miestnych duchov hôr dag eezi a riek sug eezi, ako aj uctievaním zvierat, najmä medveďa) a od 17. stor. i tibetský buddhizmus (škola Gelukpa), príp. ich zmes.

Hovoria tuvským jazykom.

tuvský jazyk

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.

Udehejci

Udehejci, aj Udegejci, zastarano Oročoni, vlastným menom Udehe, Udeke, Udee — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri v pohorí Sichote-Aliň a na priľahlom pobreží Japonského mora, od dolného toku Amuru na severe po Oľgin záliv na juhu (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Prímorskom a Chabarovskom kraji Ruskej federácie; 1,4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Udehejci sú blízki príbuzní Oročom a Orokom. Na etnogenéze Udehejcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské kmene, Nivchovia a pravdepodobne i Ainuovia. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: samarginskú, bikinskú, ternejskú, chorskú a i. Základným spôsobom obživy bol lov (jelene sika, losy, diviaky, kožušinová zver) a zber (korene žen-šenu, s ktorými aj obchodovali, lesné jahody, brusnice, huby, mäkkýše, morské riasy), doplnkovým spôsobom rybolov (lososy) a chov saňových psov. Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, sánky, lyže), brezovej kôry, koží (aj rybích) a kožušín.

Prvé zmienky o Udehejcoch pochádzajú z polovice 14. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Náboženstvo bolo pôvodne animistické (spojené s kultom ducha vládcu sveta Buom, duchom vládcu hôr a lesov Onkuom, ako aj kultom miestnych duchov a démonov a uctievaním zvierat, najmä tigra, medveďa, losa a kosatky, od ktorých odvodzovali pôvod niektoré rody), v 2. polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Udehejcov (udie kejeveni) má tri dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko-tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky oročtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Udehejcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Za osobitnú etnografickú skupinu Udehejcov veľmi silno ovplyvnenú Číňanmi sa niekedy pokladajú Tazi (vlastným menom Tadza, Ude). Žijú v povodí rieky Ussuri na juhu Prímorského kraja Ruskej federácie (254, 2010). Od Udehejcov sa oddelili koncom 18. stor. (okrem nich sa na ich etnogenéze podieľali aj nanajské, čínske a mandžuské elementy), ako samostatné etnikum sa však sformovali až v 2. polovici 19. stor. Na rozdiel od nich bolo ich základným spôsobom obživy poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, zeleniny, chov hydiny, ošípaných). Hovorili tazským dialektom čínskeho jazyka s množstvom výpožičiek z udehejčiny a nanajčiny, ktorý sa pokladá za zaniknutý, v súčasnosti používajú ruštinu. Veriaci sú pravoslávni kresťania.

Ústredné mocnosti

Ústredné mocnosti, známe aj ako Centrálne mocnosti — označenie Nemecka a jeho spojencov v období 1. svetovej vojny. Pôvodne sem patrilo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré boli z geografického pohľadu v centrálnej oblasti primárnych konfliktov 1. svetovej vojny (odtiaľ názov). Základom pre Ústredné mocnosti bola aliancia Trojspolok (pakt Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska), od ktorého však Taliansko odstúpilo a do bojov zasiahlo na strane Dohody, preto sa medzi Ústredné mocnosti nezaraďuje. V priebehu vojny sa k tomuto spojenectvu pridalo ešte Turecko a Bulharsko, niekedy sa preto namiesto Ústredných mocností používa aj termín Štvorspolok.

Spojenectvo Ústredných mocností bolo častým motívom dobovej propagandy, napr. v Rakúsko-Uhorsku, kde sa masovo vydávali plagáty či pohľadnice s portrétmi štvorice vladárov – nemeckého cisára Viliama II., rakúsko-uhorského panovníka Františka Jozefa I., osmanského sultána Mehmeda V. a bulharského cára Ferdinanda I.

Vanek, Imrich

Vanek, Imrich, 20. 3. 1931, Nové Zámky – 5. 10. 2015 tamže — slovenský sochár a keramikár, významný predstaviteľ slovenského keramického sochárstva. V rokoch 1952 – 54 pracoval v Slovenskej ľudovej majolike v Modre, 1956 – 62 študoval na Vysokej škole umeleckopriemyselnej v Prahe u O. Eckerta. Ťažiskom jeho tvorby boli monumentálne diela určené pre architektúru (množstvo štátnych objednávok), vytváral aj komorné keramické obrazy, reliéfy a sochy, výnimočne aj solitérne kusy úžitkovej keramiky a porcelánu.

Už počas štúdia sa začal orientovať na voľný sochársky prejav v hline (vo forme keramického obrazu a sochy), pričom smeroval k monumentálnemu meradlu s cieľom tvoriť veľkorozmerné diela pre architektúru. V 1. polovici 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu keramických obrazov so zámerom uplatnenia modernej keramiky v bežnom interiéri. Experimentálne v nich kombinoval maľbu glazúrou a štrukturálnu tvárnosť hliny (vrypy, modelácia, stopy prstov). Línie foriem vytváral prostredníctvom zatavovaného kovového drôtu, ktorý po vypálení získal charakteristickú štruktúru (Hra, 1967; Deti, 1964). V keramických obrazoch osciloval medzi zobrazujúcim (figurálnym) a abstraktným (geometrická symbolika, štruktúry) umením. Bol ovplyvnený kubizmom (resp. P. Picassom) a expresionizmom. Diela z tohto obdobia majú znepokojujúce symbolické posolstvo a existenciálny podtón (Terč; Dav, obe z 1964). Ich hlavnými motívmi sú ľudská figúra, zátišie, mestské výjavy a náboženská tematika. V niektorých uplatnil motív terča, ktorý je solitérny, multiplikovaný, prípadne kombinovaný so živou bytosťou ako cieľom. Biblické výjavy zredukoval na fragment figúry (hlava, ruka) a na maliarske gesto glazúrou, kde farba má kľúčový význam pre celú scénu (Krížová cesta, 1965). V čisto abstraktných dielach sa priblížil k štrukturálnej abstrakcii okruhu Konfrontácií (Tri hlavy, 1963; Hlava, 1965).

Tvorbe keramických obrazov sa venoval aj v 80. rokoch 20. stor. Od maľby sa posunul k vysokému reliéfu (Muž s koňom, 1981). Využíval robustnú modeláciu a výrazné zásahy nástrojmi, zárezy, vrypy či odtlačky prstov (Mačka, 1983). Figúry sú poňaté náznakovo, ľudí často zastupujú len naznačené tváre s veľavravným výrazom podčiarknutým farbou a kompozičným usporiadaním obrazu – reliéfu (Túžba, 80. roky 20. stor.).

Koncom 80. rokov 20. stor. začal pracovať s porcelánom. Dominantnou farbou diel, v ktorých maximálne redukoval tvary, sa stala zlatá a platinová (Hlava, 1989). V tomto období vytvoril nový typ objektu – dvojpohľadový reliéf, kde reverzná (zadná) strana má rovnakú významovú hodnotu ako predná strana (Busta, 80. roky 20. stor.).

Jeho monumentálna tvorba priamo nadviazala na experimenty s médiom keramiky, realizovanými prvotne v komorných dielach. Od 2. polovice 60. rokov 20. stor. do roku 1989 vytvoril okolo 70 monumentálnych diel pre architektúru. Boli to najmä veľkoplošné nástenné reliéfy (výnimočne aj plastiky) v interiéroch a exteriéroch stavieb na celom Slovensku (viaceré zanikli po 1989). Zobrazoval v nich zväčša imaginatívne symbolické výjavy, príbehy alebo štylizovanú (abstrahovanú) krajinu. Vynikajú robustnou modeláciou, štrukturálnymi povrchmi a prácou s glazúrami (výrazné pôsobenie farby). Okrem hrubého, až s karikatúrou hraničiaceho spôsobu modelovania foriem vynikajú predovšetkým výrazným maliarskym gestom, farebnými štruktúrami, výraznými farbami, kontrastmi a charakteristickým využitím zlata. Zlato, ktoré je typickým prvkom jeho monumentálnych i komorných diel, odhmotňuje a zároveň zachytáva svetlo, ktoré odráža do priestoru, takže vyniknú aj v tmavších interiéroch.

veni, vidi, vici

veni, vidi, vici [véní vídí vící; lat.] — prišiel som, videl som, zvíťazil som. Výrok Gaia Iulia Caesara (→ Caesar) po víťazstve nad pontským kráľom Farnakom II. (Farnakés) v roku 47 pred n. l. Zaznamenal ho Suetonius (Životopisy rímskych cisárov). Používa sa v súvislosti s rýchlym a ľahkým úspechom.

vihuela

vihuela [bi-; špan.] — španielsky renesančný brnkací strunový hudobný nástroj s hmatníkom, tvarom podobný gitare, ladený ako lutna. Zvyčajne mal päť, šesť, občas aj sedem párov strún. Vihuela sa vyvinula z raných fidúl, hralo sa na ňu sláčikom, plektrom (brnkadlom) alebo prstami. V Španielsku sa považuje za prvého člena vývojových radov gitary.