Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 15901 – 15950 z celkového počtu 16036 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kokavec, Milan

Kokavec, Milan, 24. 5. 1965 Bratislava — slovenský lekár, ortopéd, syn Milana Kokavca (*1927, †2004). R. 1989 – 99 pôsobil na I. ortopedickej klinike Lekárskej fakulty UK a Fakultnej nemocnice, od 2000 na Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 2004 prednosta Detskej ortopedickej kliniky Lekárskej fakulty UK a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave; 2011 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Česku, Dánsku, Izraeli a opakovane v Rakúsku.

Zaoberá sa vrodenými a vývinovými ochoreniami skeletu, korekciou uhlových a dĺžkových deformít skeletu, neuroortopédiou, onkoortopédiou a endoprotetikou. Od 2007 hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre pediatrickú ortopédiu. Autor a spoluautor monografií Historický pohľad na vznik a rozvoj ortopédie a traumatológie (2004), Vývojová dysplázia bedrového kĺbu (2008), Aktuality z ortopedickej protetiky (2010) a 90 rokov ortopédie na Slovensku (2013), vysokoškolských učebníc Vybrané kapitoly z detskej ortopédie. Časť I (2003), Vybrané kapitoly z detskej ortopédie. Časť II (2003) a Aktuality z detskej ortopédie (2010), príručky Základy sonografie bedrových kĺbov novorodencov (2011) a viac ako 200 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch.

Od 1990 člen, od 2006 predseda Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti, 2005 – 09 člen výkonného výboru Európskej pediatrickej ortopedickej spoločnosti (European Paediatric Orthopaedic Society), 2008 – 11 člen výboru Medzinárodnej federácie pediatrických ortopedických spoločností (International Federation of Paediatric Orthopaedic Societies), od 2006 národný delegát Európskej federácie ortopédie a traumatológie (European Federation of Orthopedics and Traumatology), od 2003 člen, od 2006 národný delegát Medzinárodnej spoločnosti ortopedickej chirurgie a traumatológie (Societé internationale de chirurgie orthopédique et de traumatologie), člen redakčnej rady viacerých odborných časopisov.

Kokavská brázda

Kokavská brázda — geomorfologická časť Klenovských vrchov v celku Stolické vrchy. Svojím podkovovitým tvarom s ramenami pozdĺž dolín Rimavy a Klenovskej Rimavy oddeľuje masív Sinca od ostatného územia Klenovských vrchov. Pahorkatinné, väčšinou odlesnené územie s trávnatými plochami a oráčinami.

kokcídie

kokcídie [gr.], Coccidia — trieda z kmeňa výtrusovce (Apicomplexa, Sporozoa). Jednobunkové obligatórne vnútrobunkové parazity stavovcov a článkonožcov. Ich životný cyklus prebieha zvyčajne v jednom hostiteľovi (jednohostiteľské kokcídie patriace napr. do rodov eimeria a izospóra), vyskytujú sa však aj dvoj- alebo trojhostiteľské druhy (viachostiteľské kokcídie, napr. patriace do rodu Sarcocystis). Infekcia sa začína prehltnutím oocýst, ktoré obsahujú jednojadrové sporozoity (infekčné štádium kokcídií), ktoré sa v čreve hostiteľa uvoľnia, preniknú zvyčajne do epitelových buniek tráviacich orgánov, začnú rásť a menia sa na trofozoity, ktoré sa ďalej rozmnožujú. Pri kokcídiách je charakteristická rodozmena (striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie); pohlavne sa rozmnožujú gamogóniou (splynutím gamét vzniká zygota), nepohlavne schizogóniou (jadro sa rozpadá na niekoľko menších jadier, ktoré sa obalia plazmou a vnikajú do ďalších buniek, preto sa nákaza šíri veľmi rýchlo). Sporulácia zvyčajne prebieha vo vonkajšom prostredí, potom ako oocysty opustia s výkalmi telo hostiteľa. Patrí sem vyše 2 000 druhov, z ktorých mnohé spôsobujú ochorenie domácich i voľne žijúcich zvierat nazývané kokcidióza. Pre človeka nie sú kokcídie nebezpečné okrem Toxoplasma gondii, ktorá vyvoláva toxoplazmózu.

kokcidiomykóza

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

kokcidióza

kokcidióza [gr.] — parazitárne ochorenie vyvolané rôznymi druhmi kokcídií, ktoré parazitujú v epitelových bunkách čreva, pečene, obličiek, pohlavných orgánov a v krvinkách rôznych druhov domácich a voľne žijúcich zvierat, zriedkavo aj človeka. Najviac sú postihnuté mláďatá, ktoré sa nakazia už niekoľko dní po narodení najmä vo vlhkom počasí a prostredí (pri odchove na vlhkej podstielke). Ochorenie prebieha zvyčajne akútne, prejavuje sa smädom, dehydratáciou, nechutenstvom, silnou hnačkou, nervovými poruchami (kŕče) a poruchami činnosti životne dôležitých orgánov; zvieratá hynú spravidla v dôsledku vnútorného krvácania. Po prekonaní ochorenia získavajú preimunitu, stávajú sa však bezpríznakovými nositeľmi a šíriteľmi kokcídií i zdrojom nákazy vnímavých mláďat. Diagnóza sa určuje na základe mikroskopického vyšetrenia výkalov (výkaly hostiteľov obsahujúce oocysty kokcídií a sú hlavným zdrojom šírenia a prenosu kokcidiózy). Liečba: podávanie antikokcidík; z hľadiska výskytu a šírenia choroby je veľmi dôležitá hygiena chovu.

kokcygodýnia

kokcygodýnia [gr.], coccygodynia — bolesť v oblasti kostrče prejavujúca sa najmä pri sedení. Najčastejšie vzniká po úraze sedacej oblasti (napr. pád po odsunutí stoličky, kopnutie s prípadnou zlomeninou, keď sa časť alebo celá kostrč uvoľní a ťahom svalstva posunie smerom dopredu) alebo po pôrode, najmä kliešťovom. Bolesti však môžu vzniknúť aj pri poškodení väziva v spojení s krížovou kosťou. Diagnóza sa stanovuje na základe anamnézy a klinického vyšetrenia (pohmatom cez konečník), spresňuje sa röntgenovou snímkou v bočnej projekcii. Liečba: konzervatívna (úprava sedenia, masáž postranných častí kostrče a susedných svalov, obstreky anestetikom), ojedinele chirurgická.

Kókei

Kókei, okolo 1151 – 1200 Nara — japonský sochár. Pôsobil v Nare v buddhistickom chráme Kófukudži (súčasne bol aj mníchom, dosiahol vysoké mníšske tituly), jeden z členov skupiny sochárov nazývanej Narskí buddhistickí sochári (Nara busši). Pravdepodobne bol žiakom narského buddhistického sochára Kóčóa (Kóčó, pôsobil v Nare okolo pol. 12. stor.). Pracoval výlučne s drevom. Vytváral sochy pre buddhistické chrámy v Nare (napr. sochy v chráme Rengeó-in, 1177 a 1194), k najvýznamnejším patria sochy v chráme Kófukudži (80. roky 12. stor.) a v chráme Tódaidži (koniec 90. rokov 12. stor.), pričom syntézou viacerých starších sochárskych štýlov (asimiloval napr. aj klasický sochársky štýl obdobia Nara) vytvoril vlastný, originálny sochársky štýl. Jeho sochy sa vyznačujú živým realizmom, zmyslom pre pohyb, silným rytmom a bohatstvom záhybov drapérie (napr. sochy 6 patriarchov buddhistickej sekty Hossó v Kófukudži, 1189). Jeho diela zohrali významnú úlohu pri formovaní štýlu japonského buddhistického sochárstva obdobia Kamakura (tzv. škola Kei, Kei-ha) a značne ovplyvnili viacerých sochárov obdobia Kamakura (o. i. napr. aj tvorbu Unkeia).

kokeršpaniel

kokeršpaniel [angl. + vl. m.] — plemeno psa zo skupiny retrieverov, sliedičov a vodných psov, ktoré vzniklo v druhej polovici 19. stor. zo španielov chovaných na Britských ostrovoch od stredoveku. Ako španiele sa v minulosti označovali všeobecne psy, ktoré vyháňali vtáky z krovísk a porastov a nosili ich svojmu pánovi, názov koker (cocker) je zrejme odvodený od anglického názvu sluky lesnej (woodcock), na ktorej lov sa psy v Spojenom kráľovstve (vo Walese a na juhozápade Anglicka) používali začiatkom 19. stor. Boli to predchodcovia anglického kokeršpaniela (prvý oficiálny štandard bol vypracovaný 1892), z ktorého bolo vyšľachtené plemeno amerického kokeršpaniela.

Anglický kokeršpaniel je najznámejší a najviac rozšírený kokeršpaniel. Má zavalité telo, guľatú hlavu so širokým hranatým ňufákom, s veľkými tmavohnedými okrúhlymi očami a s dlhými, nízko nasadenými ušami porastenými jemnou dlhou srsťou, primerane dlhý svalnatý krk splývajúci s plecami, kratší pevný chrbát, kratšie rovné končatiny, nízko nasadený chvost a dlhú priliehavú mierne zvlnenú hodvábnu jednofarebnú alebo viacfarebnú (zlatú, hnedú alebo čiernu alebo s rôznymi odtieňmi) srsť s hustou podsadou (pri jednofarebných jedincoch nie je prípustné biele sfarbenie okrem znaku na hrudi), výška v kohútiku psa 39 – 41 cm, suky 38 – 39 cm, hmotnosť 13 – 14,5 kg. Veselý, nebojácny, temperamentný a tvrdohlavý pes, ktorý vyžaduje pravidelný pohyb; obľúbený spoločenský pes, resp. poľovný pes vytrvalý v sliedení a v donášaní malej zveri.

koketéria

koketéria [fr.] —

1. snaha (zvyčajne žien) upútať pozornosť opačného pohlavia nápadným, vyzývavým spôsobom;

2. prejav pozornosti zvyčajne bez hlbšieho záujmu, pohrávanie sa.

kokila

kokila [fr.] — trvalá kovová (oceľová alebo liatinová) zlievarenská forma rôzneho tvaru a veľkosti používaná na sériové odlievanie ingotov.

Kokinšú

Kokinšú, plným názvom Kokinwakašú, Zbierka starých a súčasných japonských básní — prvá oficiálna zbierka japonskej poézie, prvá tzv. cisárska antológia. V období Heian ju na pokyn cisára Daiga (905) zostavili cisárski úradníci Ki no Curajuki, Ki no Tomonori (žil na prelome 9. a 10. stor.), Mibu no Tadamine (na prelome 9. a 10. stor.) a Óšikóči no Micune (na prelome 9. a 10. stor.), podľa jej vzoru vzniklo neskôr 20 ďalších cisárskych antológií. Obsahuje 1 111 väčšinou anonymných básní (autora majú len niektoré z nich) napísaných vo forme tanka (básne v inej forme sú sústredené v samostatnej knihe) a kvôli pochopeniu zmyslu postupne doplnených o rôzne dlhé predslovy. Súčasťou zbierky sú aj dva obsahovo podobné predslovy, prvý (čínsky) od Kiho no Jošimočiho (†919) a druhý (japonský) od Kiho no Curajukiho považovaný za prvú japonskú poetiku. Tematicky je Kokinšú usporiadaná do dvadsiatich kníh, prvých šesť je venovaných jednotlivým ročným obdobiam (dve jari, jedna letu, dve jeseni a jedna zime), ďalšie sú blahoprajné, o lúčení, cestovné, o menách vecí (bucumei), ľúbostné (najpočetnejšie zastúpená kategória, 360 básní v piatich knihách) a smútočné, dve na rôzne témy, jedna je kniha básní v iných formách ako tanka (napr. čóka – dlhá báseň, sedóka – šesťveršie, haikai – populárna báseň) a ďalšia knihou básní o ceremóniách v cisárskom paláci. Štýl básní sa vyznačuje vycibrenosťou, eleganciou a dokonalým vyjadrovaním. Česky vyšlo niekoľko básní vo výbere Verše psané na vodu: starojaponská pětiverší (1943) v preklade Vlasty Hilskej, v slovenčine vyšiel výber básní pod názvom Kokinšú. Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu (1998) v preklade K. Strmeňa, v zbierke Kvety vĺn. Výber zo starej japonskej poézie (1985) v preklade V. Krupu a v zbierke Kvety srdca (2004) v preklade I. Rumánka.

Kokkola

Kokkola, do 1976 švéd. názov Gamlakarleby — prístavné mesto v záp. časti Fínska na brehu Botnického zálivu (Baltské more), administratívne stredisko regiónu Keski-Pohjanmaa; 38-tis. obyvateľov (13,4 % švédsky hovoriaceho obyvateľstva, 2013). Jedno z najväčších stredísk lodného a chemického priemyslu Fínska, ďalej priemysel hutnícky (spracovanie farebných kovov), drevársky, stavebných materiálov, textilný a potravinársky. Kokkola leží na medzinárodnej Európskej ceste E8 vedúcej zo severu z mesta Tromsø v Nórsku do mesta Turku vo Fínsku (dĺžka 1 410 km), jeden z najväčších prístavov Botnického zálivu.

Bolo založené 1620 švédskym kráľom Gustávom II. Adolfom ako prístav, 1664 značne zničené požiarom. Počas severnej vojny 1700 – 21 spustošené, mnoho obyvateľov odišlo. R. 1765 získalo právo na zahraničný obchod, v 18. stor. predstavovalo významné lodiarske centrum. Do 1809 súčasť Švédskeho kráľovstva, potom do 1917 Ruska. R. 1977 bola k mestu pripojená obec Kaarlela a švédsky názov bol nahradený názvom Kokkola, 2009 boli k nemu pripojené ďalšie obce: Kälviä, Lohtaja a Ullava.

Stavebné pamiatky: kostol (1550, v časti Kaarlela), drevená školská budova (1696, dnes sídlo historického múzea), radnica (1841). Univerzita 1991.

Kokkos, Yannis

Kokkos, Yannis, 11. 4. 1944 Atény — francúzsky scénický výtvarník a režisér gréckeho pôvodu. Od 1963 žije vo Francúzsku. Študoval na École supérieure d’art dramatique v Štrasburgu. V spolupráci s významnými francúzskymi režisérmi vytvoril desiatky scénografických návrhov pre činohru, operu a muzikál, od 1987 aj režíroval, a to prevažne operné inscenácie vo svetových metropolách a na festivaloch. Jeho výtvarný rukopis sa vyznačuje prepojením slova s priestorovými prvkami scény, s líniou a plochou, ako aj s uvoľnením miesta dynamickej hre herca. Inšpiroval ho aj film, často využíval filmovú projekciu a rozprávanie príbehu podriaďoval rytmu svetla a farebnosti.

R. 1960 – 90 spolupracoval s A. Vitezom, s ktorým v Théâtre national de Chaillot v Paríži vytvoril inscenácie drám J. Racina (Britannicus, 1981), W. Shakespeara (Hamlet, 1983), V. Huga (Hernani, 1985), Sofokla (Elektra, 1986; v rovnakej spolupráci uvedená už 1971 v Théâtre des Amandiers) i P. Claudela (Výmena, 1986). Spoločne sa podieľali na inscenáciách opier G. Verdiho (Macbeth, parížska Opera 1984) a C. Debussyho (Pelléas a Mélisanda, La Scala 1986), niektoré drámy (P. Claudel: Poludnie životov, 1975) boli uvedené v Comédie-Française či na festivale (Festivale d’Avignon) v Avignone (V. Hugo: Lucrezia Borgia, 1985; P. Claudel: Saténová črievička, 1987). S režisérom J. Lassalom spolupracoval na hrách M. Vinavera (Pospiatky, Théâtre national de Chaillot, 1980), Molièra (Tartuffe, Théâtre national de Strasbourg, 1984) a C. Goldoniho (Mirandolína, Comédie-Française, 1981). Významné boli aj jeho réžie hier J. Racina (Ifigénia, 1991; Tébania, 1995) v Comédie-Française, ako aj réžie opier C. Debussyho (Pelléas a Mélisanda, Opéra Comédie v Montpellier, 2002), B. Brittena (Faidra, Opéra de Marseille, 2005) a M. Musorgského (Boris Godunov, Viedenská štátna opera, 2012). Nositeľ zlatej medaily za scénografiu z Pražského Quadriennale (1987).

Kokolia, Vladimír

Kokolia, Vladimír, 27. 11. 1956 Brno — český maliar, kresliar a grafik. R. 1975 – 81 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde od 1992 pôsobí ako vedúci Ateliéru grafiky II; 2006 profesor. Výtvarný umelec pracujúci s viacerými médiami, okrem maľby, kresby a grafiky sa venuje aj literatúre a hudbe (v 80. – 90. rokoch 20. stor. textár a spevák undergroundovej hudobnej skupiny E).

V rámci výtvarnej tvorby vytvára figuratívne (najmä kresby a grafiky, ktoré skratkovito a kriticky zobrazujú ľudí a ich negatívne vlastnosti) i abstraktné diela (maľby vyznačujúce sa ornamentálnym opakovaním motívu, ktorý vychádza z predmetného sveta, je však vyabstrahovaný), ako aj inštalácie. Zúčastnil sa viacerých samostatných aj spoločných výstav vrátane prehliadky documenta (IX) v Kasseli (1992). Autor viacerých odborných textov o výtvarnom umení. Nositeľ Ceny Jindřicha Chalupeckého (1990) udeľovanej výtvarným umelcom do 35 rokov.

kokolity

kokolity [gr.] — drobné (priemer okolo 0,01 mm) doštičky (šupinky) z uhličitanu vápenatého (z kalcitu, vzácne z aragonitu) rozličného tvaru tvoriace schránku morských, ojedinele aj sladkovodných bičíkatých žltohnedých rias z radu Coccolithophoridales, ktorých výskyt je doložený od triasu, predpokladá sa však, že žili už v silúre.

Podľa stavby sa kokolity rozdeľujú na diskolity (bez centrálneho otvoru) a tremality (s centrálnym otvorom). Kokolity nie sú ploché, môžu mať okraje vyvýšené do tvaru misky (lopadolit) či smerujúce k povrchu bunky (kalyptrolit) alebo môžu mať tvar hviezdy (asterolit). Diskolity môžu mať v spodnej časti drobné, nepravidelne usporiadané póry, ktorých splynutím vzniká centrálny otvor tremalitov. Centrálny otvor je buď jednoduchý (tremalit sa potom nazýva plakolit), alebo rúrkovitý (tremalit sa nazýva rhabdolit). Pre veľkú citlivosť na zmenu životného prostredia (najmä na zmenu teploty a slanosti vody) sú kokolity dôležitým indikátorom pri riešení stratigrafických a paleoklimatologických problémov.

kokón

kokón [provensalsky > fr.] — zool. zámotok.

Kokopovia

Kokopovia, Kokopahovia, Kukapáovia, Cocopovia, Cocopahovia, Cucapáovia, vlastným menom Xawi Kwñchawaay — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhozápade USA a severozápade Mexika; spolu asi 1,4 tis. príslušníkov (2010). Kokopovia pôvodne žili pozdĺž dolného toku rieky Colorado a jej delty v oblasti dnešných amerických štátov Arizona a Kalifornia a mexických štátov Baja California a Sonora usadlým spôsobom života v kužeľovitých (neskôr pravouhlých so 4 stenami) obydliach z vetiev stromov utesnených zeminou (v lete v oválnych chatrčiach z prútia omietnutých zvonka aj zvnútra blatom), organizovaní boli v patrilineárnych a exogamných rodoch. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice a dyne a omnoho viac ako iné kmene v oblasti aj lovom, rybolovom a zberom. Z remesiel bolo významné hrnčiarstvo a košikárstvo.

Predpokladá sa, že prvými Európanmi, s ktorými prišli Kokopovia do kontaktu, boli 1540 Španieli (Hernando de Alarcón, *1500, †1541, a Melchor Díaz, *asi 1500, †1541). Na rozdiel od Mohavov a Quechanov (Yumov) mali povesť mierumilovného kmeňa, a hoci mali (s výnimkou Cuñeilov) časté konflikty so susednými kmeňmi (Papagovia, Kohuanovia, Halyikwamaiovia), bojom so Španielmi, ako aj s Mexičanmi a Američanmi sa vyhýbali. R. 1853 bol kmeň po Gadsdenovej kúpe rozdelený hranicou na 2 časti, väčšia časť zostala v USA, menšia časť v Mexiku. V USA žijú v súčasnosti v rezervácii (Cocopah Indian Reservation, založená 1917) v štáte Arizona (v blízkosti mesta Somerton), v Mexiku v štátoch Baja California (okres Mexicali) a Sonora (okres San Luis Río Colorado). Jazyk Kokopov (kwikapa, kukapá, cocopa, cocopah) patrí do yumaskej rodiny hokaských jazykov.

kokorík

kokorík, Polygonatum — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď ľaliovité. Trváce byliny s plazivým podzemkom vyskytujúce sa v Európe, Ázii a Sev. Amerike. Majú oblú alebo hranatú byľ, jednoduché sediace alebo krátkostopkaté striedavé, protistojné alebo v mnohopočetných praslenoch vyrastajúce čiarkovité, kopijovité alebo vajcovité listy a jednoduché alebo v chudobných súkvetiach usporiadané zelenkastobiele rúrkovité alebo zvončekovité kvety vyrastajúce v pazuchách listov na previsnutých stopkách, plod čiernofialová bobuľa.

Patrí sem okolo 50 druhov, z toho na Slovensku v listnatých a zmiešaných lesoch alebo v tienistých krovinách teplejších oblastí rastú štyri druhy: 15 – 40 cm vysoký kokorík voňavý (Polygonatum odoratum) so sediacimi striedavými kopijovitými až vajcovitými listami a s rúrkovitými kvetmi, 30 – 80 cm vysoký kokorík mnohokvetý (Polygonatum multiflorum) so sediacimi striedavými vajcovitými listami a s rúrkovitými kvetmi, 20 – 45 cm vysoký kokorík širokolistý (Polygonatum latifolium) so sediacimi striedavými vajcovitými, na rube chlpatými listami a s rúrkovitými kvetmi a do 1 m vysoký kokorík praslenatý (Polygonatum verticillatum) s čiarkovitými listami vyrastajúcimi v praslenoch po 3 – 7 lístkoch a so zvončekovitými kvetmi.

Odvar z podzemku kokoríka mnohokvetého sa v minulosti používal v tradičnom liečiteľstve (v tradičnej čínskej medicíne sa používa aj v súčasnosti) pri ochoreniach priedušiek, pľúc a zápaloch hltana a mandlí, tinktúra pri stavoch úzkosti a napätia i pri zápaloch kože a reumatizme. Mladé výhonky niektorých ázijských druhov sa konzumujú varené ako zelenina. Niektoré druhy a krížence sa pestujú ako okrasné rastliny.

kokos

kokos [port.] — výrobok získaný zo sušenej bielej dužiny (endospermu; → kopra) plodu kokosovníka obyčajného(Cocos nucifera); aj hovorový názov tohto plodu. Kopra sa melie alebo strúha a získaný produkt (strúhaný kokos) s rôznou veľkosťou častíc sa následne triedi. Jeho farba má byť biela alebo so slabým žltkastým odtieňom, vôňa a chuť príjemná. Podľa zrnitostného zloženia sa strúhaný kokos z obchodného hľadiska zatrieďuje do niekoľkých trhových druhov (od extra jemne strúhaného kokosu až po kokosovú múčku). Používa sa v cukrárstve a potravinárstve na prípravu a dochutenie jedál (napr. do čokolády, cukríkov, pečiva, knedieľ alebo do prívarkov), ktorým dodáva charakteristickú chuť i vôňu.

Kokoschka, Oskar

Kokoschka [-koš-], Oskar, 1. 3. 1886 Pöchlarn, Dolné Rakúsko – 22. 2. 1980 Montreux, Švajčiarsko — rakúsky maliar, grafik, ilustrátor a spisovateľ, jeden z najvýznamnejších maliarov 20. stor.

R. 1904 – 09 študoval na Umeleckopriemyselnej škole vo Viedni. Jeho rané diela boli ovplyvnené secesnou štylizáciou a G. Klimtom, ktorému venoval vlastnú zbierku básní Snívajúci chlapci (Die träumenden Knaben, 1907 – 08) obsahujúcu 8 farebných litografií. Približne od tohto obdobia začal rozvíjať svoj originálny maliarsky štýl charakteristický výrazovo silnou farebnosťou a originálnou imaginatívnosťou, ktorý neopustil až do konca života.

Jeho rané maľby vystavené 1908 a 1909 vo Viedni vzbudili verejné pohoršenie. V ranom období portrétoval významných viedenských intelektuálov (K. Kraus, 1909; P. Altenberg, 1909; A. Loos, 1909) a maľoval aj zátišia, ktoré majú symbolický charakter (Zátišie s korytnačkou, jahňaťom a hyacintom, 1910). R. 1910 spolupracoval s nemeckým expresionistickým časopisom Der Sturm, v ktorom uverejňoval svoje kresby, eseje, básne a divadelné hry. V období 1910 – 23 bola jeho tvorba ovplyvnená expresionizmom. R. 1912 – 15 prežil intenzívny vzťah s Almou Mariou Mahlerovou (Mahler, *1879, †1964), čo sa výrazne prejavilo aj v jeho dielach (Nevesta vetra, 1913; Potulný rytier, 1914 – 15). Počas 1. svetovej vojny bol vážne zranený. R. 1916/17 sa usadil v Drážďanoch, kde 1919 – 23 (resp. do 1926) pôsobil ako profesor na akadémii. V tomto období sa venoval grafike, najmä technike kriedovej litografie, ktorou vytvoril viaceré grafické cykly (Pašie, 1916; Jób, 1917) i portréty. Na zač. 20. rokov 20. stor. sa hlavnou témou jeho obrazov stali veduty miest.

V 20. rokoch 20. stor. intenzívne cestoval po Európe, Blízkom východe i po severnej Afrike, na cestách čerpal motívy pre svoje obrazy miest a krajín. R. 1931 sa usadil vo Viedni, 1934 emigroval do Československa (1935 sa stal československým občanom). Jeho diela nacisti označili ako zvrhlé umenie (→ entartete Kunst), na čo reagoval slávnym Autoportrétom zvrhlého umelca (1937). R. 1938 emigroval do Spojeného kráľovstva, kde prežil 2. svetovú vojnu. Po 1947 intenzívne cestoval po Európe i po USA, 1953 sa usadil vo Villeneuve vo Švajčiarsku. Okrem portrétov slávnych osobností a pohľadov na mestá maľoval aj alegorické a mytologické obrazy a vytvoril dva triptychy, ktoré sú vyjadrením jeho umeleckých názorov (Sága o Prometeovi, 1950; Termopyly, 1954). V tomto období sa venoval aj ilustračnej grafike (litografický cyklus Odysseia, 1963 – 65) a návrhom scén a kostýmov pre divadlo i pre operu (napr. 1960 – 62 spolupracoval s Burgtheatrom vo Viedni). R. 1953 založil Medzinárodnú letnú akadémiu výtvarných umení v Salzburgu, ktorú viedol do 1963.

Jeho diela sú charakteristické expresívnym energickým rukopisom a farebnou a emocionálnou intenzitou. Výraz je založený na dramatickej, často kontrastnej a sofistikovanej farebnosti, v neskorších dielach i na graficky poňatých linkách. Farby nanášal vo veľkých množstvách pastóznym spôsobom. V portrétoch dokázal zachytiť vnútorné vlastnosti osobnosti portrétovaného, prekonával v nich individuálnu psychológiu a približoval sa k duchovnu. Pri maľbách miest uplatnil pohľad z výšky, ktorý mu umožnil namaľovať širokú panorámu s vysokým horizontom. Mestá maľoval ako žijúci organizmus (Pohľad na Istanbul, 1929; Jeruzalem, 1929 – 30; Zámok Wilhelminenberg s pohľadom na Viedeň, 1931; Karlov most v Prahe, 1934), pričom sa sústredil na ich geologickú, klimatickú i historickú jedinečnosť. V maľbách sa usiloval zachytiť a vyjadriť aktívne sily, objekt bol pre neho žijúcou substanciou v pohybe, snažil sa zachytiť jeho vnútornú, skutočnú podstatu. Nadviazal na tradíciu rakúskeho neskorého baroka, najmä na expresívny kolorit diel F. A. Maulbertscha, v krajinomaľbe bol ovplyvnený neskorogotickým poňatím krajiny A. Altdorfera. Ovplyvnený bol aj nemeckým expresionizmom a francúzskym fauvizmom. Angažoval sa aj politicky a jeho diela z obdobia pred 2. svetovou vojnou a počas nej zaznamenávajú vtedajšie napätie.

Kokosová doska

Kokosová doska — menšia litosférická doska v Tichom oceáne západne od Strednej Ameriky. Na juhu a juhovýchode susedí s doskou Nazca, na západe s Tichooceánskou doskou, na severe so Severoamerickou doskou a na severovýchode s Karibskou mikrodoskou.

Kokosové ostrovy

Kokosové ostrovy, Teritórium Kokosových ostrovov, angl. Cocos (Keeling) Islands, Territory of Cocos (Keeling) Islands — zámorské územie Austrálie, skupina ostrovov v Indickom oceáne asi v polovici cesty medzi Austráliou a Srí Lankou juhozápadne od Vianočného ostrova skladajúca sa z dvoch atolov. Severne ležiaci atol tvorený iba jedným ostrovom, North Keeling Island (1,1 km2), je lokalizovaný asi 24 km od južne ležiaceho atolu South Keeling Islands (13,1 km2) skladajúceho sa z 26 ostrovov (najväčšie ostrovy sú West Island, South Island, Home, Direction a Horsburgh) lemujúcich lagúnu v tvare podkovy. Nížinný reliéf, maximálna výška 5 m n. m. Vlhké tropické podnebie, v októbri – apríli výskyt cyklónov. Ostrovy nemajú rieky ani jazerá, zdroje pitnej vody sú obmedzené, dažďová voda sa akumuluje v prírodných podzemných zásobníkoch. North Keeling Island predstavuje s priľahlým morom národný park s výskytom endemického vtáka Kokosových ostrovov Gallirallus philippensis andrewsi, poddruhu z čeľade chriašteľovité. Základom hospodárstva je pestovanie kokosovníka a produkcia kopry na export, v menšej miere pestovanie banánovníka a zeleniny, rozvíjajúci sa cestovný ruch a rybolov. Letisko so spevnenou pristávacou dráhou (na ostrove West Island) má pravidelné spojenie s Austráliou. Obývané sú 2 ostrovy: West Island (obyvateľmi európskeho pôvodu) a Home (Malajcami Kokosových ostrovov). Administratívnym strediskom Kokosových ostrovov je West Island, najväčším sídlom je však Bantam na ostrove Home. Úradný jazyk: angličtina. Náboženstvo: 80 % sunnitský islam.

Pôvodne neobývané ostrovy boli objavené 1609 anglickým námorným kapitánom Williamom Keelingom (*1578, †1620) v službách britskej Východoindickej spoločnosti. R. 1826 sa na nich usadil anglický podnikateľ a obchodník s otrokmi Alexander Hare (*1775, †1834) a 1827 škótsky námorný kapitán John Clunies-Ross (*1786, †1854), ktorý sa pomocou najmä Malajcov (boli tam zavlečení zväčša ako otroci; v súčasnosti sú ich potomkovia známi ako Malajci Kokosových ostrovov) začali venovať pestovaniu kokosovníka obyčajného (na kopru a kokosový tuk, resp. na olej). R. 1827 sa Clunies-Ross vyhlásil za kráľa (ako Ross I.) a tento titul si nárokovali aj jeho potomkovia (nikdy však neboli medzinárodne uznaní). R. 1831 Hare po konflikte s Cluniesom-Rossom Kokosové ostrovy opustil. V tomto období slúžili ostrovy aj ako medzizastávka veľrybárskych lodí smerujúcich do Antarktídy. R. 1857 boli Kokosové ostrovy formálne anektované Spojeným kráľovstvom, od 1878 boli spravované v rámci britskej korunnej kolónie Cejlón (dnes Srí Lanka). R. 1886 venovala britská kráľovná Viktória všetku pôdu na Kokosových ostrovoch do užívania na večné časy rodine Cluniesovcov-Rossovcov a ostrovy boli pričlenené k Straits Settlements (Úžinovým, resp. Prielivovým osadám), 1903 k Singapuru, 1942 – 46 znova k Cejlónu a 1946 opäť k Singapuru. Počas 1. svetovej vojny (1914) sa pri nich odohrala námorná bitka medzi Austráliou a Nemeckom (Battle of Cocos). Od 1955 boli pod správou Austrálie, ktorá však plnú suverenitu nad ostrovmi získala až 1978, keď odkúpila pôdu, ktorú vlastnil John Cecil Clunies-Ross (*1928; kráľ Ross V.). R. 1979 získali Kokosové ostrovy autonómiu, 1984 sa v referende o ich budúcom statuse väčšina obyvateľstva vyslovila za plnú integráciu s Austráliou (za nezávislosť hlasovalo len 9 obyvateľov) a 1994 sa stali jej plnoprávnou súčasťou. Od 1996 tvoria spolu s Vianočným ostrovom Austrálske indickooceánske územia (Australian Indian Ocean Territories).

Kokosové ostrovy sú zámorské územie (external territory) Austrálie spravované Ministerstvom infraštruktúry a regionálneho rozvoja (Department of Infrastructure and Regional Development), hlavou územia je britský panovník zastupovaný administrátorom. Zákonodarný orgán tvorí jednokomorová Oblastná rada Kokosových ostrovov (Cocos/Keeling Islands Shire Council), ktorá má 7 členov volených na 2 roky.

Kokosové ostrovy
Rozloha: 14 km2
Počet obyvateľov: 590 (2013)
Hlavné mesto: West Island

kokosovník

kokosovník [port.], Cocos — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď arekovité. Jednodomé vždyzelené, 5 – 30 m vysoké medonosné stromy pochádzajúce z juhových. Ázie, ktoré patria medzi najvýznamnejšie kultúrne rastliny a v súčasnosti sa pre plody (nazývané kokosové orechy, kokosy) plantážnicky pestujú v tropických oblastiach na celom svete. Patrí sem jediný druh, kokosovník obyčajný (Cocos nucifera, palma kokosová), ktorý má štíhly stĺpovitý kmeň s krátkymi internódiami pokrytý listovými jazvami, nepárnoperovito zložené, 3 – 6 m dlhé tmavozelené listy vyrastajúce v ružici na vrchole kmeňa a drobné oranžové alebo svetložlté kvety usporiadané v pazušných vrcholíkoch, plod oválna alebo vajcovitá kôstkovica s priemerom okolo 30 cm a hmotnosť 2,5 kg.

Kokosovník obyčajne plodí zvyčajne okolo 60, výnimočne aj 100 rokov, pričom na jednom strome sa urodí každoročne okolo 80 plodov. Plody majú trojvrstvové oplodie (vonkajšiu, blanitú vrstvu tvorí exokarp, strednú, vláknitú mezokarp, vnútornú, sklerenchymatickú endokarp) a biely, 1 – 2 cm hrubý dužinatý endosperm s centrálnou dutinou; pri nezrelých plodoch je dutina vyplnená tzv. kokosovou vodou, ktorá je cennou potravinou. Endosperm (tzv. kokosová dreň) sa konzumuje čerstvý alebo sa z neho sušením získava kopra (obsahuje 60 – 70 % tuku), z ktorej sa lisuje olej (kokosový tuk) alebo sa využíva v potravinárstve (kokos); výlisky sa používajú na kŕmenie hospodárskych zvierat. Lisovaním čerstvého endospermu sa získava kokosové mlieko (biela olejnatá tekutina používaná ako prísada do jedál alebo do pečiva).

Pevné hrubé vlákna mezokarpu sú výbornou surovinou napr. na výrobu kobercov, vriec, rohoží a lán; sú odolné proti mechanickému opotrebeniu a vlhku (morskej vode), sklerenchymatický endokarp slúži domorodcom na zhotovovanie nádob alebo ho spracúvajú na drevné uhlie, prípadne ho používajú ako palivo. Z kvetov sa získava miazga (okolo 50 l z jedného stromu), ktorá obsahuje 12 – 15 % sacharidov; vyrába sa z nej palmový sirup, ktorý sa ďalej spracúva na cukor a palmové víno (jeho destiláciou sa vyrába arak). Drevo kokosovníka obyčajného sa používa napr. v stavebníctve a stolárstve na výrobu nábytku a rôznych ozdôb, listy ako stavebný materiál.

Kokosový ostrov

Kokosový ostrov, špan. Isla del Coco — ostrov sopečného pôvodu v Tichom oceáne patriaci Kostarike (asi 550 km od jej pobrežia), administratívne predstavuje súčasť provincie Puntarenas; rozloha 24 km2, neobývaný. Vlhké tropické podnebie, priemerná ročná teplota 23,6 °C, priemerný ročný úhrn zrážok 7 000 mm. Pokrytý hustým tropickým dažďovým lesom. S okolitým morským prostredím predstavuje národný park (vyhlásený 1978, rozloha 1 998 km2) zapísaný 1997 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Kokosový prah

Kokosový prah, Kokosový chrbát — aseizmický podmorský chrbát vo vých. časti Tichého oceána oddeľujúci Panamskú panvu a Guatemalskú panvu; dĺžka 1 000 km, šírka 250 – 500 km. Budovaný bazaltovými lávovými prúdmi miestami dosahujúcimi hrúbku až 2 km.

kokosový tuk

kokosový tuk — tuk získavaný z plodov kokosovníka obyčajného (→ kokosovník). Najčastejšie sa získava z kopry lisovaním, prípadne extrakciou lipofilnými rozpúšťadlami, potom sa rafinuje, bieli a dezodoruje (zbavuje arómy). Kvôli zvýšeniu teploty topenia sa môže aj hydrogenovať. Rafinovaný kokosový tuk má príjemnú arómu, jemne slanú chuť a žlté až oranžové sfarbenie. Panenský kokosový tuk sa získava lisovaním za studena z čerstvej alebo z vysušenej dužiny alebo oddelením z kokosového mlieka, neprechádza procesmi chemickej rafinácie a nie je vystavený pôsobeniu vysokých teplôt; je takmer bezfarebný, má príjemnú mierne sladkastú chuť a arómu. Kokosový tuk sa topí pri teplote 21 – 25 °C, obsahuje vysoký podiel (až 90 %) nasýtených mastných kyselín, najmä kyselinu laurovú (47 %) a kyselinu myristovú (18 %), a fenolické látky, z ktorých viaceré majú antioxidačné účinky. Je mimoriadne stabilný na vzduchu. Používa sa v potravinárskom (napr. pri výrobe cukroviniek) a oleochemickom priemysle (základná surovina na výrobu toaletného mydla).

Kokošovce

Kokošovce — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v sev. časti Košickej kotliny na jej styku so Slanskými vrchmi, 375 m n. m.; 785 obyvateľov (2015); miestne časti: Kokošovce, Sigord. Odlesnené pahorkatinné územie kotliny prechádza smerom k Slanským vrchom do vrchovinného územia zalesneného dubovými a bukovými porastmi. Vodná nádrž a rekreačné stredisko Sigord, minerálny prameň Šťavica. V katastri obce sa nachádza NPR Kokošovská dubina.

Obec písomne doložená 1245 ako Delnafec, 1272 Delnafeu, 1290 Dulnech, 1298 Dulnefeu, 1301 Dulnech, 1315 Delne, 1316 Delnefelu, 1317, 1322 Delne, 1329 Delnekakasfalua, 1339 Delne, 1417 Kakasfalua, 1520, 1543, 1567, 1588, 1600 Kakasfalwa, 1773 Kakasfalva, Kakassowcze, 1786 Kakaschfalwa, Kakassowce, 1808 Kakasfalva, Kokossowce, Kohutowce, Kohautowce, 1863 – 1902 Kakasfalu, 1907 – 13 Delnekakasfalva, 1920 Kakašovce, 1927 Kokošovce. Patrila delnianskym, resp. kokošovským zemanom. V 14. a 15. stor. existovala v katastri obce osada Čudovec (doložená 1421 ako Chwdafalua, 1427 Chudafalua, 1473 Czwdafalwa). Obyvatelia sa zaoberali povozníctvom (vozili soľ z neďalekého Solivaru), dobývaním soli, poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. Ojedinelé archeologické nálezy kamennej industrie z neskorej kamennej doby. Stavebné pamiatky: rímskokatolícky klasicistický Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1815, obnovený 1865 a 1935).

Kokošovská dubina

Kokošovská dubina — národná prírodná rezervácia v katastri obce Kokošovce v okrese Prešov; vyhlásená 1965, rozloha 20 ha. Zriadená na ochranu bukovej dubiny na juž. svahoch Slanských vrchov s výskytom tzv. kokošovského duba zimného vyznačujúceho sa morfologickými a anatomickými zvláštnosťami.

kokpit

kokpit [angl.] — pilotná kabína lietadla, v ktorej sú umiestnené prístroje a zariadenia na ovládanie lietadla a sedadlá pilotov; aj priestor pre vodiča, prípadne pre spolujazdca v pretekárskom automobile; aj otvorený priestor pre posádku v zadnej časti malých, najmä športových plavidiel.

Komárno

Komárno — miestna časť obce Detvianska Huta.

Komárno

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 35-tis. obyvateľov, 33,1 % slovenskej, 55,6 % maďarskej národnosti (2015). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. Priemysel lodný, hutnícky, kovoobrábací, obuvnícky (firma Rieker). Významný riečny prístav, 2 mosty (železničný a cestný) cez Dunaj do Maďarska. Kultúrne stredisko obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov (rozloha 86,0 ha, vyhlásená 1954; zriadená na ochranu vŕbovo-topoľového a nížinného lužného lesa s výskytom mnohých vzácnych, ohrozených a chránených lužných a mokraďových druhov flóry a fauny) a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, 1372 – 1498 Camaron, Comaron, 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od zač. 7. stor. až do zač. 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. R. 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. 4. 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. R. 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). R. 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v pol. 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. R. 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od 1745 slobodné kráľovské mesto s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. stredisko uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polo. 19. stor. významné stredisko obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. R. 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením G. Klapku a cisárskou armádou. Od 1849 sídlo Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). R. 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. R. 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na zač. 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada), a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). R. 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. pol. 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). R. 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt P. Ferrabosco. R. 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s 5 nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a 2 ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s 2 kostolmi a s vežou bývalého hradu. R. 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). R. 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov, prestavaná 1839 – 47, ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém 6 bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky A. F. Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. pol. 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. pol. 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. Múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne). Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Rodisko M. Jókaiho a F. Lehára.

Komárno

Komárno — okres v Nitrianskom kraji; rozloha 1 100 km2, 103-tis. obyvateľov (2016), 28,3 % slovenskej národnosti, 63,8 % maďarskej národnosti (2011), hustota zaľudnenia 93,6 obyvateľov/ km2 (2016), administratívne stredisko Komárno. V okrese je 41 obcí, z toho 3 mestá (Komárno, Hurbanovo, Kolárovo). Podiel mestského obyvateľstva: 52 %.

Celé územie zaberá juž. časť Podunajskej nížiny – na západe plochý reliéf Podunajskej roviny budovanej riečnymi usadeninami Dunaja a jeho prítokov, na východe pahorkatinný reliéf Podunajskej pahorkatiny tvorenej neogénnymi ílmi, pieskami a štrkmi pokrytými sprašami, tam maximálna výška územia 271 m n. m. (v pahorku Chrbát), najnižší bod územia pri výtoku Dunaja zo Slovenska, 150 m n. m. Územie ležiace v teplej klimatickej oblasti patrí k najteplejším a najslnečnejším na Slovensku. Hlavné vodné toky: Dunaj, Malý Dunaj, Váh. V riečnych štrkoch Žitného ostrova veľké zásoby kvalitnej podzemnej vody; bohaté zásoby geotermálnych a minerálnych vôd, z celkového počtu 21 vrtov s geotermálnou vodou sa 3 využívajú na rekreačné účely (Komárno, Patince, Virt). Výhodná dopravná poloha na Dunaji spájajúcom hlavné mestá Slovenska a Maďarska; v Komárne spojenom dvoma mostami (cestný a železničný) s mestom Komárom na maďarskej strane Dunaja je najväčší riečny prístav Slovenska. Významný strojársky (najmä lodenice v Komárne), potravinársky (o. i. pivovarnícky, výroba piva Zlatý bažant v Hurbanove v pivovare Heineken) a obuvnícky (Rieker) priemysel. Úrodná poľnohospodárska oblasť, orná pôda zaberá takmer tri štvrtiny rozlohy okresu. Rastlinná výroba je orientovaná na produkciu obilnín, technických plodín a zeleniny, živočíšna výroba na chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny.

Využívanie veľtoku Dunaj (vhodné podmienky na vodné športy, vodnú turistiku, lov rýb a kúpanie), výskyt termálnych vôd, prítomnosť viacerých stavebných pamiatok (národná kultúrna pamiatka Komárňanský pevnostný systém, pozostatky rímskeho tábora Kelemantia v chotári obce Iža, pravoslávny kostol z pol. 18. stor. v Komárne) a atrakcií (Nádvorie Európy v Komárne) podmienili rozvoj cestovného ruchu. Do územia okresu zasahuje CHKO Dunajské luhy, sú tam 2 národné prírodné rezervácie (Číčovské mŕtve rameno a Apálsky ostrov), 14 prírodných rezervácií a 9 chránených areálov.

komárolovkovité

komárolovkovité, Polioptilidae — v starších zoologických systémoch čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes), v najnovších zoologických systémoch čeľaď sivuškovité.

Komárom

Komárom — mesto v severozáp. Maďarsku v župe Komárom-Esztergom na pravom brehu Dunaja na hranici so Slovenskom oproti mestu Komárno; 19-tis. obyvateľov (2015). Priemysel telekomunikačných technológií (továreň spoločnosti Nokia), potravinársky (pivovar). Významný riečny prístav, spojenie železničným a cestným mostom s Komárnom. Termálne kúpele.

Koncom 4. stor. bola oblasť osídlená Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí tam na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (v dnešnej mestskej časti Szőny). Pôvodne obec Újszőny, ktorá bola fakticky predmestím dnešného slovenského Komárna, 1892 spojené mostom, od 1896 súčasť Komárna. Po 1. svetovej vojne bola hraničná línia novozaloženého Československa stanovená cez stred rieky Dunaj, čím došlo k oddeleniu mestskej časti Újszőny na jej pravom brehu pod názvom Komárom-Újváros. R. 1938 – 45 znova súčasť Komárna (pripojeného vtedy k Maďarsku). Od 1945 súčasť Maďarska, 1977 k mestu pripojená obec Szőny.

Stavebné pamiatky: tri pevnosti, ktoré pôvodne tvorili súčasť Komárňanského pevnostného systému (jeho Dunajskú líniu) – Csillag erőd (2. pol. 16. stor., obnovená 1850 – 70), Monostori erőd (1850 – 71) a Igmándi erőd (1871); kostol (2. pol. 18. stor.), v časti Szőny neskorobarokový kostol (1774 – 78) a neobarokový kaštieľ (zač. 20. stor., 1945 prestavaný na nemocnicu). Múzeum G. Klapku (1966).

Komárov

Komárov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v doline Tople v sev. časti Ondavskej vrchoviny, 240 m n. m.; 424 obyvateľov (2015). Vrchovinné, prevažne zalesnené územie s prevahou buka, brezy a hrabu.

Obec písomne doložená 1355 ako Kamarow, 1414, 1416, 1427, 1492, 1506 Komaro, 1514 Komarowcz, 1548 – 1600 Komarom, Komaro, Komarow, 1773 Komarócz, Komaruw, 1786 Komarócz, Komarno, 1808 Komárócz, Komarow, 1863 Komaróc, 1873 – 1882 Komáróc, 1888 – 1902 Komaróc, 1907 – 13 Felsőkomaróc, 1920 Komarovce, Komarov, 1927 Komárov.

Vznikla na zákupnom práve, patrila panstvu Kurima a od 15. stor. panstvu Makovica. Koncom 15. stor. po vpádoch poľských vojsk ju väčšina obyvateľov opustila. V 16. a 17. stor. sú v obci doložené mlyn a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, príležitostne povozníctvom a pálením vápna.

Archeologické nálezisko z mladšieho paleolitu, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, bronzový depot z mladšej až z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Štefana Uhorského (1856, rekonštruovaný 1905, upravený 2005 – 06).

Komárovce

Komárovce — miestna časť obce Sobrance.

Komárovce

Komárovce, Komaróc — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v juhozáp. časti Košickej kotliny, 205 m n. m.; 378 obyvateľov, 30,2 % slovenskej, 66,4 % maďarskej národnosti (2015). Rovinné, odlesnené, poľnohospodársky využívané územie.

Obec písomne doložená 1365 ako Kamarouch, 1374 Kamaroch, 1402 Komarach, 1404 Kamaroch, 1410 Comaroch, 1419 Komarowch, 1427 Komaroch, 1430 Comarocz, 1449 Kamarocz, 1453, 1553 Komarocz, 1605, 1638 Kamarocz, 1702 Komárocz, 1773 Komorócz, Komorocz, Komarowcze, 1786 Komarócz, Komarowce, 1808 Komárócz, Komárowce, 1863 Komáróc, 1873 – 88 Komaróc, 1892 – 95 Komáróc, 1898 – 13 Komaróc, 1920 Komárovce, 1927 – 38 Komárovce, Komáróc, 1938 – 45 Komaróc, 1945 – 48 Komárovce, Komáróc, 1948 Komárovce.

Pôvodne patrila Abovcom, od 1402 ako majetok hradného panstva Veľká Ida Peréniovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1939 – 44 pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia kultúry s vých. lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry, osídlenia z neolitu a z bronzovej doby, osídlenie z vrcholného až z neskorého stredoveku (12. – 13. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistický reformovaný kostol (začiatok 19. stor., obnovený 1937), rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (1928).

komárovité

komárovité, Culicidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera). Drobný hmyz vyskytujúci sa od arktických až po tropické oblasti. Má štíhle, 0,3 – 20 mm (zvyčajne 3 – 6 mm) dlhé telo, guľovitú hlavu s veľkými zloženými očami, s bodavo-cicavými ústnymi orgánmi, ktoré tvoria úzky cuciak, a s dlhými (spravidla dlhšími ako telo) 15-článkovými tykadlami, tri páry dlhých nôh a jeden pár blanitých krídel, pričom druhý pár je premenený na kyvadielka dôležité pri riadení letu. Hmyz s úplnou premenou (→ holometabólia).

Komárovité sa rozmnožujú oplodnenými vajíčkami, pričom pred ich kladením (100 – 400, najmä do mlák a stojatých vôd) sa musia samičky nacicať krvi; larválny vývin trvá 3 týždne, larvy žijú vo vode, kyslík však prijímajú zo vzduchu tracheami vyúsťujúcimi na poslednom bruškovom článku (spôsob vyústenia tracheí je jedným z diferenciálnych diagnostických znakov rodov). Sú beznohé, majú hryzavé ústne orgány (okrem lariev z čeľade byľomorovité, ktoré majú cicavé ústne orgány) a voľné (múmiovité) kukly. Samičky sa živia krvou stavovcov, najmä cicavcov, samčeky počas krátkeho života (žijú len niekoľko dní, samičky až rok) cicajú rastlinné šťavy alebo potravu neprijímajú vôbec. Väčšina druhov sa zaraďuje medzi nočný hmyz obťažujúci človeka aj zvieratá, mnohé druhy sú prenášačmi viacerých infekčných ochorení (napr. malárie, dengue, žltej horúčky a zápalu mozgu).

Patrí sem približne 3 100 druhov z 34 rodov, z ktorých najvýznamnejšie sú Anopheles, Culex a Aedes (všetky tri rody môžu prenášať filárie psov, pôvodcu malárie vtákov a rôzne vírusy vyvolávajúce zápaly mozgu zvierat a človeka; ľudskú maláriu prenáša len rod Anopheles, žltú zimnicu rod Aedes, všetky tri rody prenášajú aj ľudské filárie Wuchereria a Brugia). Na Slovensku sa vyskytuje okolo 50 druhov, k najbežnejším patria 5 – 6 mm dlhý kalamitný druh komár útočný (Aedes vexans), ktorého dospelé jedince sa od mája do jesene vyskytujú v lesoch a na lúkach prevažne v nížinách a pahorkatinách, larvy sa vyvíjajú najmä v mlákach a plytkých vodách záplavových zón riek a samičky napádajú prevažne teplokrvné živočíchy, ale aj človeka, a 3,5 – 5 mm dlhý komár dotieravý (Culex molestus), ktorého larvy sa vyvíjajú najmä v malých nádržiach, kanáloch a teplovodoch a samičky napádajú človeka prevažne vo večerných a v nočných hodinách, zriedkavejším druhom je napr. okolo 6 mm dlhý komár obrúčkavý (Theobaldia annulata, v niektorých zoologických systémoch Culuseta annulata), ktorého larvy sa vyvíjajú vo vodách znečistených organickými látkami, dospelé jedince sa od júna do jesene vyskytujú najmä na severe Slovenska a samičky napádajú človeka aj hospodárske zvieratá.

komárovkovité

komárovkovité, Bittacidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad srpice (Mecoptera). Drobný hmyz žijúci najmä v tropických oblastiach. Má štíhle, 10 – 30 mm dlhé telo s dvoma pármi krídel a troma pármi dlhých nôh, posledné články chodidiel sú premenené na chytací orgán. Komárovkovité sú dravé, živia sa inými druhmi hmyzu.

Patrí sem 172 druhov, na Slovensku sa vyskytujú dva: okolo 22 mm dlhá komárovka lúčna (Bittacus italica, v niektorých zoologických systémoch Bittacus tipularius) má hnedasté sfarbenie a dlhé úzke krídla bez škvŕn, lieta od mája do októbra, najmä podvečer, samček po ulovení koristi vylučuje páchnucu látku, ktorá láka samičku na párenie (samička počas párenia požiera korisť), samička kladie vajíčka, ktoré zvyčajne jednotlivo voľne padajú na zem a po prezimovaní sa z nich liahnu larvy živiace sa uhynutými článkonožcami, po zakuklení lariev sa spravidla v lete liahnu dospelé jedince; druh Bittacus hageni sa vyskytuje na južnom Slovensku.

komárožrútovité

komárožrútovité, Conopophagidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé vtáky (dĺžka 11 – 14 cm, hmotnosť 20 – 23 g), ktoré sa vyskytujú prevažne vo vlhkých lesoch Strednej a Južnej Ameriky. Majú zavalité telo so zvyčajne hnedým, ale aj s bielym alebo s čiernym perím (mnohé druhy s bielym chumáčom peria za očami), dlhé tenké nohy s dlhými prstami, z ktorých tri sú na báze zrastené, a veľmi krátky chvost a zobák. Živia sa hmyzom, prevažne pavúkmi, larvami hmyzu, rovnokrídlovcami a chrobákmi. Hniezdia na stromoch v kalichovitých hniezdach. Samica spravidla znáša dve žltohnedé vajcia, na ktorých sedí spolu so samcom.

Patria sem dva rody, komárožrút (Conopophaga) s 9 druhmi, napr. komárožrút škoricový (Conopophaga lineata) vyskytujúci sa v Brazílii a Argentíne, a tororo (Pittasoma) s dvoma druhmi vyskytujúcimi sa v tropických a subtropických vlhkých lesoch Južnej a Strednej Ameriky.

komasácia

komasácia [lat.], sceľovanie pozemkov — spájanie nesúvislých a rozptýlených poľnohospodárskych pozemkov podľa vlastníckych práv k nim s cieľom vytvoriť väčšie a hospodársky lepšie využiteľné pozemky; historický pojem používaný na Slovensku do 1918, zakotvený v uhorskom zvykovom práve. V súčasnosti je sceľovanie pozemkov súčasťou pozemkových úprav, pričom scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov upravuje zákon č. 330 z 1991 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách.

— Na Slovensku sa po prvýkrát uskutočnila komasácia v 18. stor. počas urbárskej regulácie Márie Terézie (→ tereziánsky urbár). Zo zemepanskej (alodiálnej) pôdy sa oddeľovali (segregovali) dominikálne (panské) pozemky (→ alód, → dominikál), ktoré sa stali vlastníctvom šľachtica, a rustikálna pôda (→ rustikál) sa zapísala aj s povinnosťami poddaných do urbára. Po zrušení poddanstva (1848) sa z poddaných stali slobodní roľníci, ktorí mohli voľne disponovať s pôdou, ktorú obrábali, museli si ju však odkúpiť (ak nemali na to dostatok finančných prostriedkov, štát im poskytol úver, k prevodu pôdy však mohlo dôjsť až po jeho splatení, a ak pôdu nesplatili do určitého času, ich vlastnícke právo sa zrušilo; pôda bola vo vlastníctve roľníkov s tzv. zrušovacou podmienkou; splácanie úverov pretrvávalo až do 1896). Pôdu vo vlastníctve roľníkov, bývalých urbárnikov (asi 25 % z celkovej výmery pôdy na území Slovenska), bolo možné dediť. Ďalšia časť bola vo vlastníctve novovzniknutej vrstvy veľkostatkárov (bývalých zemepánov; 36 % všetkej pôdy), ktorí ju obrábali prostredníctvom najatých pracovných síl (bezzemkov, nemajetných roľníkov, želiarov). V dôsledku dedenia roľníckej pôdy (majetok sa rozdelil medzi všetkých dedičov) a agrárnej preľudnenosti (70 % obyvateľstva žilo z pôdy) dochádzalo k ďalšej rozdrobenosti pozemkov (na 1 roľníka nepripadal spolu ani 1 ha pôdy, jeden roľník však mal pôdu rozdrobenú aj v desiatich parcelách v chotári). Urbársky patent prijatý 1853 prispel spolu so zákonným článkom 53 z 1871 ku komasácii pôdy, ktorá už bola právne vo vlastníctve slobodných roľníkov. Týkala sa však iba pozemkov zapísaných v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli (šľachta, cirkev), štát a mestá. Jej cieľom bolo vydeľovanie pozemkov do spoluvlastníctva jednotlivým urbárskym usadlostiam (na základe výsledkov segregácie a pomerného delenia), a nie sceľovanie pozemkov. Urbársky patent obsahoval aj klauzulu, podľa ktorej mal bývalý zemepán do jedného roka požiadať o komasáciu a segregáciu (vydeľovanie zemepanských lesov a pasienkov bývalým poddaným), o ktorých od 1855 rozhodovali urbárske súdy. Komasácia panských pozemkov (uskutočnila sa asi v 10 % obcí) prebiehala rýchlejšie, komasácia bývalých urbárskych pozemkov pokračovala pomaly a neúspešne pre právne nejasnosti (chybné alebo neúplné zápisy v pozemkových knihách a v katastrálnych mapách), ako aj pre odpor roľníkov a nedostatok financií.

Komasácia, ktorej cieľom bolo sceľovanie pôdy, sa uskutočnila na základe zákonného článku 39 z 1908 a nariadenia ministerstva spravodlivosti z 1909. Začatie komasačného konania bolo založené na zásade dobrovoľnosti (žiadosť osôb, ktorým patrila jedna štvrtina sceľovaného územia alebo ktorých majetok tvoril aspoň polovicu tohto územia). Komasáciu mohol nariadiť iba krajský súd, ktorý bol právnou zárukou pri zásahu do vlastníckeho práva. Jeho úlohou bolo overenie nového stavu a na základe jeho rozsudku boli zúčastnení majitelia uvedení do držby vymeraných nových (už scelených) parciel. Do 1918 sa uskutočnila komasácia iba v 21 obciach na ploche 17-tis. ha.

komatiit

komatiit — bázická až ultrabázická efuzívna hornina známa z prekambrických štítov. Je bohatá na horčík, podľa obsahu oxidu horečnatého MgO sa rozlišuje niekoľko typov komatiitov, napr. bazaltické a peridotitické komatiity. Pre komatiity je charakteristická spinifexová štruktúra (pretiahnuté, vetvičkovito členené kryštály v nej obsiahnutých minerálov, najmä olivínu), ktorá dokumentuje rýchle ochladenie komatiitových lávových prúdov. Vek komatiitov sa odhaduje na 3,4 mld. rokov. Vyskytujú sa najmä v oblasti najstaršej kontinentálnej kôry, napr. v juž. Afrike a záp. Austrálii. Nazvaný podľa rieky Komati (Incomati) v juž. Afrike (Južná Afrika, Svazijsko, Mozambik).

komba

komba [swahilsky] — jednotný názov rodov Euoticus, Galago, Galagoides, Otolemur a Sciurocheirus z radu primáty (Primates), podrad členitonosoblížne (→ Strepsirrhini), čeľaď Galagidae, v niektorých zoologických systémoch Galagonidae. Primáty, v starších zoologických systémoch zaradené medzi poloopice (Prosimii, synonymum Prosimiae), obývajúce rôzne lesné spoločenstvá tropickej Afriky. Majú menšie telo (hmotnosť 60 – 1 130 g) pokryté hustou srsťou, zadné končatiny oveľa dlhšie ako predné, veľké oči, veľké pohyblivé holé uši a chvost zvyčajne dlhší ako telo, ktorý im slúži pri dlhých skokoch (až 4 m) na udržiavanie rovnováhy. Sú to živočíchy s nočnou aktivitou. Živia sa prevažne hmyzom, drobnými bezstavovcami, rastlinnými plodmi a živicou stromov. Žijú v korunách stromov, samce samotársky, samice v malých skupinách s mláďatami. Väčšinu dňa prespia na stromoch v hniezdach postavených z konárov a vystlaných lístím alebo v dutinách stromov. Na zemi sa pohybujú skokmi iba na zadných končatinách. Samica asi po 90-dňovej gravidite rodí (dvakrát do roka) zvyčajne 1 – 3 mláďatá, ktoré sú spočiatku ukryté v hniezde alebo v dutine, neskôr ich nosí prichytené na srsti. Komby sa dorozumievajú plačlivým volaním, svoje teritórium si značkujú močom. Ich predátormi sú najmä sovy, leopardy, hady a väčšie primáty, napr. paviány a šimpanzy, ľudia ich lovia pre kožušinu.

Patrí sem 19 druhov, napr. svetlosivá, 13 cm dlhá komba veľkouchá (Galago senegalensis) žijúca na juh od Sahary vrátane ostrova Zanzibar a sivá, 30 cm dlhá komba hrubochvostá (Otolemur crassicaudatus) žijúca v južnej Afrike od Angoly po Tanzániu, ktorá je najväčším predstaviteľom čeľade.

kombajn

kombajn [lat. > angl.] —

1. ban. → banský kombajn, → uhoľný kombajn;

2. poľnohosp., stroj. samohybný poľnohospodársky stroj súčasne vykonávajúci viacero operácií nasledujúcich bezprostredne po sebe, používaný na zber poľnohospodárskych plodín (obilnín, zemiakov, cukrovej repy, ovocia, zeleniny). Na zber semien väčšiny kultúrnych rastlín označovaných ako zrniny (obilnín, olejnín, strukovín, kukurice na zrno, ďatelinovín, tráv na semeno) sa používa obilný kombajn (zberová mláťačka). Jeho hlavnými časťami sú vymeniteľné zberové ústrojenstvo (→ adaptér), základná jednotka a príslušenstvo. Základnú jednotku tvoria: dopravné ústrojenstvo (závitovkový a šikmý dopravník), mláťacie ústrojenstvo (axiálne alebo tangenciálne), separačné a čistiace ústrojenstvo, dopravník zrna a nevymlátených kláskov, zásobník zrna, zariadenie na úpravu slamy, hnacie ústrojenstvo, podvozok, ovládacie ústrojenstvo a elektronické a indikačné prístroje. Adaptér, ktorý sa pripája k základnej jednotke, umožňuje zber rôznych druhov poľnohospodárskych plodín. K príslušenstvu patria podvozky na dopravu adaptérov, výmenné deliče, zdvíhače klasov, výmenné sitá čistiaceho ústrojenstva (→ čistidlo) a i. Obilné kombajny sú pomerne zložité stroje, ktoré plodinu kosia a súčasne mlátia, čistia vymlátené zrno a zhromažďujú ho v zásobníku. Pri kosení je kosený pás porastu oddeľovaný od ostatného porastu deličom a prihŕňaný prihŕňačom k žacej lište, ktorá ho odkosí a v súčinnosti s prihŕňačom uloží na dno adaptéra (žacieho stola). Pokosenú hmotu zo žacieho stola dopraví závitovkový dopravník na šikmý dopravník a ďalej do mláťacieho ústrojenstva, pred ktorým je lapač kameňov. V mláťacom ústrojenstve sa semená zberaných plodín pri prechádzaní zužujúcim sa priestorom medzi lištami rotujúceho mláťacieho bubna a dnom stacionárneho mláťacieho koša uvoľňujú zo svojich obalov údermi a vytieraním, pričom sa získava tzv. výmlat. Jemný výmlat, ktorý prepadne pod mláťací kôš, je podávaný vynášacou doskou do čistiaceho ústrojenstva, hrubý smeruje do separačného ústrojenstva (napr. vytriasadlá), kde sa oddelí slama od zvyškov jemného výmlatu. Vymlátené zrno je dopravované do zásobníka kombajna, odkiaľ sa po jeho naplnení (alebo priebežne) dopravuje závitovkovým dopravníkom do dopravného prostriedku, ktorý ide popri ňom. Slama kontinuálne vypadáva na povrch poľa, pričom je formovaná do riadku, v prípade, ak je kombajn vybavený prídavnými zariadeniami, ju možno ďalej spracúvať (drviť, rezať alebo lisovať). Kombajnom možno zberať stojace alebo poľahnuté porasty s výškou rastlín 0,3 – 2,5 m a s vlhkosťou zrna do 30 % a slamy do 40 %, pričom straty zrna pri priamom zbere (kosenie, zberanie a mlátenie prebieha súčasne) by mali byť do 1,5 %, pri delenom zbere (kombajn zberá pokosenú hmotu z riadkov zberačom) do 2 %. Výšku strniska možno plynulo nastaviť v rozmedzí 7 – 60 cm. Obilné kombajny sú štandardne vybavené na priamy zber obilnín, pred zberom ostatných plodín je potrebné vykonať niektoré úpravy, montáž príslušného adaptéra a prídavných zariadení.

kombatant

kombatant [fr.] — v medzinárodnom práve príslušník organizovaných ozbrojených síl jednej zo strán v medzinárodnom ozbrojenom konflikte (jednotlivých druhov armád), ako aj príslušník ozbrojených zborov (jednotlivých druhov polícií), milícií a dobrovoľníckych hnutí odporu (civilné obyvateľstvo, ktoré povstalo so zbraňou proti útočiacemu nepriateľovi). Kombatanti majú právo priamo sa zúčastniť vojenských operácií. Sú povinní odlíšiť sa od civilného obyvateľstva v čase útoku alebo vojenskej operácie slúžiacej na prípravu útoku, aby sa posilnila ochrana civilného obyvateľstva pred následkami vojnového konfliktu. Konajú v súlade s vojnovým a humanitárnym právom. Ak sa dostanú do moci nepriateľa, vzťahuje sa na nich medzinárodnoprávna ochrana (režim vojnových zajatcov; na rozdiel od žoldnierov, ktorí nemajú právo na status vojnového zajatca).

Pojem bol zavedený v Haagskom dohovore o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (1899, 1907) s cieľom rozlíšiť v medzinárodných ozbrojených konfliktoch kombatantov a nekombatantov (zdravotnícky personál, duchovní, vojnoví spravodajcovia), ako aj kombatantov a civilné obyvateľstvo. Postavenie kombatantov bolo upravené 1977 v Ženeve prijatím Dodatkového protokolu k Ženevským dohovorom z 12. 8. 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I; → ženevské dohovory).