Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 15751 – 15800 z celkového počtu 15810 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

komédia

komédia [gr.] —

1. div. jeden zo základných dramatických žánrov podávajúci konflikt, dej a postavy s humorným zveličením a s cieľom vyvolať komický účinok; opak tragédie. Základnou estetickou kategóriou komédie je komickosť (komično), dramatickým základom je konflikt založený na komickom stvárnení (prípadne zveličení) ľudských slabostí, nedostatkov, chýb, názorov alebo predsudkov, ktoré sa zvyčajne porovnávajú s ideálnym predobrazom. Využívajú sa rozličné stupne komickosti od humoru cez expresívne a silno emocionálne pôsobiace výrazové prostriedky grotesky, hyperboly, irónie, karikatúry, paródie, persifláže, sarkazmu, satiry, travestie a i. Komický hrdina môže byť bezvýznamný človek a divák sa s ním nestotožňuje, často však divákovi nastavuje zrkadlo. Reprezentovaný svet nie je hrdinský, ale obyčajný (každodenný), zo psychoanalytického hľadiska je to svet, kde víťazí láska (erós) nad smrťou (thanatom). Komédia zabáva, vyvoláva dobrú náladu, niekedy bezstarostný smiech, ale aj smiech cez slzy a zvyčajne má šťastný alebo aspoň zmierlivý koniec, no nemusí to tak byť vždy. Jej posolstvo môže byť rovnako vážne ako pri tragédii. V súčasnosti niektorí teoretici považujú komédiu za deprimujúcejší žáner, než je tragédia, keďže v komédii nie sú hrdinovia ani vznešené ideály.

Štruktúra komédie z hľadiska obsahových prvkov i formálnych prostriedkov pripúšťa viaceré modifikácie, z ktorých sa vyhranili základné typy komédie: komédia ľudských typov alebo charakterová komédia, ktorej cieľom je vysmiať chyby, nedostatky a spoločenskú neprimeranosť ľudských charakterov (najčastejšou postavou je úžerník a lakomec zobrazovaný všetkými významnými dramatikmi, napr. Plautom, W. Shakespearom a Molièrom), fraška (hrubá komédia, neskôr charakterizovaná ako situačná komédia) postavená na duchaplnej zápletke a neočakávaných situáciách (napr. Revízor od N. V. Gogoľa), komédia ľudských mravov poukazujúca na zvyklosti a neresti určitej spoločenskej skupiny i jednotlivcov (napr. Učené ženy od Molièra), komédia intríg (nazývaná aj zápletková komédia) založená na nedorozumení medzi postavami, na zámene osôb ap. (napr. Dobrodružstvo pri obžinkoch od J. Palárika) a konverzačná komédia, ktorej ťažisko spočíva v duchaplnom rozhovore na určitú tému (napr. Ako je dôležité mať Filipa od O. Wilda). Uplatnením komických zveličení a satirických, parodických a groteskných postupov vznikol rad ďalších umelecky špecifických modifikácií komédie: satirická komédia, stredoveká burleska, vaudeville, v 20. stor. hudobná komédia, absurdná komédia (→ absurdná dráma), crazy-komédia, sci-fi komédia, detektívna komédia či satirická krimikomédia. Divadelní teoretici rozlišujú vážnejší a ľahší typ komédie – komédiu a veselohru (nem. Komödie a Lustspiel, fr. comédie a comédie légère, angl. comedy a light comedy).

Komédia vznikla v antickom Grécku (od antických čias je za Múzu komédie považovaná Tália, gr. Thaleia), kde sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala na území Atiky (→ atická komédia). Podľa niektorých zdrojov má spolu s tragédiou sakrálny pôvod a jej názov súvisí s gréckymi slovami kómos (veselý sprievod) a ódé (spev), resp. so slovom kómó(i)dia (lat. comoedia, comedia = pieseň hlučného, veselého sprievodu na počesť boha Dionýza); personifikáciou veselého hodovania (spojeného s hudbou, so spevom i s tancom) bol v gréckej antickej mytológii bakchický démon Kómos patriaci k satyrom. Podľa Aristotela (v spise Poetika) súvisí vznik komédie s komickými útvarmi, ktoré rozvíjalo dórske obyvateľstvo sicílskej Megary; znaky komédie mali viaceré posmešné piesne a veselé scénky predvádzané vo zvláštnych kostýmoch a vo zvieracích maskách. Dórska (sicílska) fraška (nazývaná aj megarská fraška) získala literárnu podobu zásluhou Epicharma žijúceho v Syrakúzach (dramaticky aktívny 478 – 467 pred n. l.). Aj keď ju Aténčania odmietali ako hrubú a oplzlú, čiastočne ovplyvnila aj vlastnú (atickú), grécku komédiu. Atická komédia vznikla v Aténach a rovnocennou s tragédiou sa stala, keď bola ustanovená ako súčasť veľkých (mestských) dionýzií (prvýkrát uvedená pravdepodobne 487/486 pred n. l.; → grécke antické divadlo). Stará atická komédia mala výrazný politický a morálny náboj, typickou je dejová fantastika (Aristofanés). Po prechodnom období (stredná atická komédia) v novej atickej komédii vymizla politická satira s fantastikou a výraznejšie sa presadila individualizácia postáv (Menandros). Dramatická stavba gréckej antickej komédie (podobne ako tragédie) pozostávala z prológu, zo vstupnej piesne chóru (→ parodos), z epizódy (gr. epeisodion) ohraničenej dvoma zborovými spevmi (gr. stasima) a zo záverečnej časti – exodu (gr. exodos). Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum, súčasťou bol agón (prudký dialóg), v ktorom bola sústredená hlavná idea komédie. Tematicky odlišným druhom komédie rozvíjaným na území tzv. Veľkého Grécka (lat. Graecia Magna) bola flyacká komédia (gr. flyax, nazvaná podľa hercov flyakov, gr. flyakes) parodujúca známe tragédie (odtiaľ aj jej ďalší gr. názov hilarotragódia = veselá tragédia), autorom bol napr. Rhintón zo Syrakúz (okolo 300 pred n. l.). Na rozhraní gréckej antickej tragédie a komédie stála satyrská dráma (stavbou a námetmi bližšia tragédii než komédii), ktorá sa pôvodne uvádzala v rámci tetralógie s cieľom komickými efektmi odľahčiť pochmúrnosť predchádzajúcich troch tragédií, a až neskôr (približne 340 pred n. l.) sa tematicky i štýlovo priblížila súdobej komédii (po reorganizácii dionýzií bola vyňatá z tetralógie a vznikla z nej hra nového typu).

Prvá rímska komédia sa hrala 240 pred n. l. (autor Livius Andronicus). Počas vývinu rímskeho divadla nadviazali na menandrovský typ komédie tvorcovia rímskej komédie s gréckymi námetmi (→ palliata) Plautus a Terentius, ktorí súčasne vytvorili predpoklady na vnútornú diferenciáciu žánru komédie (dovŕšenú v klasicizme). Fragmentárne sa zachovali aj palliaty od Statia Caecilia (*okolo 230 pred n. l., †168 pred n. l.) a Naevia. V 2. – 1. stor. pred n. l. konkurovala palliate komédia togata situovaná v rímskom prostredí s postavami oblečenými v tóge (za najvýznamnejšieho autora togaty sa považuje Lucius Afranius, *okolo 150 pred n. l., †?; zachovalo sa 44 titulov a 400 veršov). Satyrskú drámu Rimania od Grékov neprevzali, namiesto dohry k tragédiám sa u nich ujala atellána a neskôr v období cisárstva mimus (→ mimos; herec mimu hral bosý, čím sa odlišoval od ostatných hercov komédie v nízkych sandáloch).

Komediálne, resp. humorné prvky v dráme boli známe aj vo vých. kultúrach, napr. v indickom divadle. Staroindické dielo o dramatických umeniach Nátjašástra (2. stor. n. l.) opisuje ako jednu z deviatich základných nálad (rasa) veselú náladu a s ňou súvisiaci emocionálny stav (bháva) – radosť.

V období vzniku európskeho stredovekého divadla (od 9. stor.) autori kresťanských hier formálne nadviazali na Terentiovu antickú komédiu, ktorú sa pokúšali nahradiť (napr. Hrotsvitha, 10. stor.). Stredoveká latinská komédia, nazývaná aj epická komédia (latinsky comedia epica), častejšie však elegická komédia (comedia elegiaca) podľa metra používaného v nej (elegické distichon), ako aj podľa hlavného inšpiračného vzoru (antická elégia), pravdepodobne nebola určená na scénické predvádzanie, ale na predčítanie. Jej najčastejšími námetmi boli láska, nevera (galantné dobrodružstvo) a otázky mravov. Väčšina diel je anonymných, k známym tvorcom patria francúzski autori Vitalis Blaesensis (→ Vitalis z Blois), jeho brat Guilelmus Blaesensis (Guillaume de Blois, 12. stor.) a Matthaeus Vindocinensis (Matthieu de Vendôme, *okolo 1130, †1185), niekoľko latinských komédií vzniklo aj v Taliansku a v Anglicku. V rôznych vývinových fázach svet. divadla nadobúdala komédia odlišné postavenie. V stredoveku podliehalo umenie transcendentálnemu, nábožensko-moralistickému náhľadu na svet a komédia sa dostala na perifériu dramatických žánrov, vyvíjala sa najmä v rámci ľudového divadla. Krátke komické útvary predvádzali potulní herci, speváci a komedianti (→ jokulátor, → igric, → kočovné divadlo).

V jednotlivých národných kultúrach získavala komédia osobitné uplatnenie i špecifické formy, napr. v Japonsku boli v 14. stor. zaraďované medzi jednotlivé vážne akty divadla nó frašky kjógen (→ japonské divadlo). V európskom prostredí slúžila ako medzihra medzi dejstvami tragédie krátka fraška (odtiaľ názvy interlúdium, intermédium, intermezzo). V 15. stor. v období renesancie vznikla v Taliansku tzv. commedia erudita (aj commedia sostenuta = učená komédia; N. Machiavelli, L. Ariosto, P. Aretino) a v 2. pol. 16. stor. (ako protiváha literárnej učenej komédii) commedia dell’arte – improvizovaná, beztextová komédia s pevne ustálenými typmi, s dialektmi a so situačnou komikou. Vo Francúzsku vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française s najvýznamnejším autorom Molièrom, ktorý v tvorbe celkom nerešpektoval prísne klasicistické normy a zúročil dovtedajší európsky vývin literárnej i neliterárnej komédie, spájajúc do jedinečnej syntézy ľudovú smiechovú kultúru a morálno-poučné ciele. Podľa Molièra je náročnejšie napísať komédiu ako tragédiu; vytvoril aj nové, originálne subžánre (vysoká komédia, heroická komédia, comédie-ballet). V 17. stor. dospeli k najjemnejšej diferenciácii žánru komédie a tragédie francúzski klasicisti (P. Corneille). V Španielsku sa veselohra pestovala od 16. stor. (zlatý vek divadla) predovšekým ako tzv. komédia plášťa a meča s dominujúcimi motívmi intríg a boja o moc (Lope de Vega, Tirso de Molina, P. Calderón de la Barca). V alžbetínskom Anglicku vytvoril v 16. stor. W. Shakespeare komplexnú komediálnu formu v duchu univerzalizmu kultúry (→ alžbetínske divadlo) pranierujúcu všetko, čo odporovalo prirodzenému životu. V jeho vrcholných komédiách sa pestro vykreslené postavy prejavujú v dômyselne komplikovaných zápletkách plných komických situácií a vyjadrujú sa bohatým a vtipným jazykom plným slovných hier, pričom satira je len čiastkovým prvkom. Neskôr sa tam rozvíjala tzv. komédia mravov (W. Congreve, G. Farquhar a R. B. Sheridan).

V ďalšom období sa začali rozvíjať nové formy komédie, v 18. stor. v Taliansku z commedie dell’arte vyšli dramatici C. Goldoni a C. Gozzi (Goldoni nahradil improvizovanú komédiu typov charakterovou komédiou), vo Francúzsku komédiu inovovali P. C. de Ch. de Marivaux a P.-A. C. de Beaumarchais, v 19. stor. vytvoril romantické ľúbostné a fantazijné komédie A. de Musset. V tvorbe E. Labichea a G. Feydeaua, kde sa komédia syntetizuje s vaudevillom, sa žáner tzv. dobre urobenej hry (angl. well-made play, fr. pièce bien faite) stal strojom na zápletky, nedorozumenia a lascívne trápnosti šokujúce meštiaka. Komédia sa rozvíjala aj v ďalších európskych krajinách: v Nemecku (E. G. Lessing, H. von Kleist, G. Freytag), Rakúsku (F. Grillparzer, J. N. Nestroy, F. Raimund, H. von Hofmannsthal), Dánsku (L. Holberg), Poľsku (A. Fredro), Rusku (A. S. Gribojedov, N. V. Gogoľ, A. V. Suchovo-Kobylin, A. N. Ostrovskij, A. P. Čechov, v 20. stor. V. V. Majakovskij), na Ukrajine (Oleksandr Jevdokymovyč Kornijčuk, *1905, †1972), v Čechách (V. K. Klicpera, J. K. Tyl, v 1. pol. 20. stor. K. Čapek).

V 2. pol. 19. a v 20. stor. britskí autori O. Wilde a G. B. Shaw písali tragikomédie plné paradoxov ako výsmešný obraz vysokej spoločnosti. Vo Francúzsku A. Jarry priniesol v tom čase na javiská grotesku s čiernym humorom využívajúcu tradíciu frašky a klauniády, tvorba E. Ionesca a S. Becketta priniesla posun k tragifraške či k tragigroteske absurdného divadla (v duchu Ionescovho vyhlásenia komické je tragické a tragické je komické) a zrovnoprávnením i pomiešaním žánrov ukončenie klasicistickej žánrovej hierarchie a diferenciácie. K ďalším predstaviteľom komédie 20. stor. patrili C. Zuckmayer, M. Frisch a F. Dürrenmatt. V anglosaských krajinách rozšírili nový typ konverzačnej a ironickej komédie P. Shaffer, N. Simon, A. Ayckbourn a i.

Na Slovensku sa od 16. stor. hrávali diela rímskeho dramatika Plauta (zásluhou editora J. Sambuca), v 18. stor. Molièrove hry. V 19. stor. prenikol do ochotníckeho repertoáru prúd nemeckých fraškových komédií, na ktoré nadviazali domáci dramatici (J. Chalupka, J. Záborský, G. K. Zechenter-Laskomerský, M. Š. Ferienčík a i.). Vznikali aj satirické komédie (J. Chalupka, Jozef Hollý) a komédie s národným a etickým posolstvom (J. Palárik, F. Urbánek). V 20. stor. patrili k významným autorom komédií (popri J. Hollom a F. Urbánkovi) J. G. Tajovský, I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, P. Karvaš, I. Bukovčan, J. Kákoš, J. Solovič, Ľ. Feldek, M. Lasica, J. Satinský, P. Kováčik a M. Kočan, pre ktorých tvorbu boli v slovenskej odbornej publicistike zaužívané v 2. pol. 20. stor. rozmanité terminologické špecifikácie (charakterová komédia, situačná komédia, dedinská komédia, spoločenská satira, angažovaná komédia, komédia science-fiction, groteska, komédia-fraška, lyrická komédia, komunálny humor a i.). Osobitá je tvorba S. Štepku, ktorý pre súbor Radošinského naivného divadla (založené 1963) napísal desiatky hier, v ktorých aj účinkoval. Krátke scénky a skeče písali a v Divadle na Korze hrávali M. Lasica a J. Satinský, ktorí neskôr účinkovali v Štúdiu S, resp. Štúdiu L+S, kde uvádzali vlastný komediálny repertoár (v spolupráci s J. Filipom), ako aj moderné komédie cudzích autorov. Komédie písali aj P. Janík, V. Klimáček a i.

V 70. – 80. rokoch 20. stor. vznikli aj teoretické práce o komédii, napr. J. Pašteka sa zaoberal moderným komičnom európskej dramatiky (Estetické paralely umenia, 1976), Jozef Mistrík opísal komické žánre (Dramatický text, 1979) a P. Karvaš podal prehľad relevantných teoretických prístupov (K problematike estetickej kategórie komického, 1980);

2. film. jeden z najobľúbenejších filmových žánrov, ktorý sa sformoval v začiatkoch kinematografie vo Francúzsku, kde spoločnosť Pathé vyrábala filmy s populárnym komikom M. Linderom. Tie sa spolu s vaudevillovými inšpiráciami (→ vaudeville) a s princípmi commedie dell’arte stali predobrazom americkej filmovej grotesky postavenej na fyzickom humore, situačných gagoch a stabilných komických charakteroch. Americká filmová spoločnosť Keystone, ktorej ústrednou postavou bol M. Sennett, vychovala najvýraznejších komikov nemej éry – Ch. Chaplina, B. Keatona, R. Arbuckla, B. Turpina, H. Langdona a i. Jednoduché zápletky sa metódou improvizácie odvíjali od motívov naháňačiek, šľahačkových vojen či výbuchov, do ktorých sa zapájali aj komické skupiny kúpajúcich sa krásavíc (Bathing Beauties) a tzv. keystonských policajtov (Keystone Cops), a znásobovali tak smiešny zmätok. Ďalšou bola spoločnosť H. Roacha, z ktorej vzišlo komické duo Laurel a Hardy (S. Laurel, O. Hardy) či komik H. C. Lloyd. Stúpajúca popularita krátkych grotesiek postupne viedla k narastaniu metráže, k zložitejším zápletkám a k osamostatneniu sa najúspešnejších komikov. Ch. Chaplin vo filmoch Kid (The Kid, 1921), Moderná doba (Modern Times, 1936) a Diktátor (The Great Dictator, 1940), v ktorých vytvoril postavu deklasovaného elegána Tuláka Charlieho, spojil komiku so sentimentom a so sociálnou a s politickou satirou. B. Keaton vytvoril postavu Friga, ktorý si zachovával nemenný výraz tváre, začo dostal prezývku Veľká kamenná tvár (The Great Stone Face). Vo filmoch ako Frigo na mašine (The General, 1926) a Kameraman (The Cameraman, 1928) zlúčil princípy komédie a drámy, situačné gagy s absurdným humorom a kaskadérske kúsky s neošúchanými filmárskymi nápadmi.

Po prechode na zvukový film bol fyzický humor nahradený verbálnym. Zatiaľ čo niektoré hviezdy nemej komédie upadli do zabudnutia a iné transformovali svoju tvorbu, v tradíciách grotesky pokračovali Laurel a Hardy (Dubové palice, Block-Heads, 1938, réžia John G. Blystone, *1892, †1938) alebo bratia Marxovci (Kačacia polievka, Duck Soup, 1933, réžia Leo McCarey, *1898, †1969). Zvuková éra priniesla viacero komediálnych subžánrov, napr. bláznivú komédiu postavenú na situačnej komike (Leopardia žena, Bringing Up Baby, 1938, réžia H. Hawks) či muzikálovú komédiu spájajúcu komediálnu zápletku s hudobnými číslami (Spievanie v daždi, Singin’ in the Rain, 1952, réžia G. Kelly a Stanley Donen, *1924, †2019). K najvýznamnejším tvorcom komédií klasického obdobia Hollywoodu patrili nemeckí emigranti E. Lubitsch (Ôsma žena Modrofúzova, Bluebeard’s Eighth Wife, 1938) a B. Wilder (romantické komédie Slamený vdovec, The Seven Year Itch, 1955; Niekto to rád horúce, Some Like It Hot, 1959; Byt, The Apartment, 1960; a i.).

Okrem žánrových rozdielov medzi jednotlivými druhmi komédie sa rozdiely prejavujú aj v humore národných kinematografií, pričom väčšina filmov je založená na charakteristickej postave komika. Talianska filmová komédia zúročila dedičstvo ľudovej komédie a skúsenosť povojnového neorealizmu, a to napr. vo filmoch Manželstvo po taliansky (Matrimonio all’italiana, 1964, réžia V. De Sica) a Chlieb, láska a fantázia (Pane, amore e fantasia, 1953, réžia L. Comencini). Vo Francúzsku uviedol do komediálneho žánru nové impulzy J. Tati vo svojich autorských snímkach o patáliách pána Hulota, ktoré zosmiešňovali odcudzenosť moderného sveta (napr. Prázdniny pána Hulota, Les vacances de Monsieur Hulot, 1953; Playtime, 1967). V 60. rokoch 20. stor. nastala politizácia komédie, napr. komédia Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb, 1964, réžia S. Kubrick) či komediálny seriál M.A.S.H. (1970, réžia R. Altman) reflektovali aktuálne udalosti studenej vojny. W. Allen v autorských komédiách o psychických a vzťahových problémoch neurotického newyorského intelektuála (Annie Hallová, Annie Hall, 1977; Manhattan, 1979; Hana a jej sestry, Hannah and Her Sisters, 1986) kultivoval sebaironický humor, ako aj filmové dedičstvo významných moderných režisérov.

Od 80. rokov 20. stor. patrí komédia k ťažiskovým žánrom svetovej kinematografie, či už ide o fantazijnú komédiu vychádzajúcu z vedecko-fantastickej zápletky (napr. Krotitelia duchov, Ghostbusters, 1984, réžia Ivan Reitman, *1946), o paródiu postavenú na komických citáciách známych diel (napr. Bláznivá strela, The Naked Gun: From the Files of Police Squad!, 1988, réžia David Zucker, *1947), o bláznivú komédiu postavenú na sérii vtipov (napr. Blbý a blbší, Dumb & Dumber, 1994, réžia Peter Farrelly, *1956, a Bobby Farrelly, *1958) alebo o romantickú komédiu spájajúcu melodramatické a komické prvky (napr. Keď Harry stretol Sally, When Harry Met Sally…, 1989, réžia Rob Reiner, *1947).

V českej kinematografii vznikli prvé filmové komédie už pri jej zrode. V prvých hraných filmoch – krátkych filmových skečoch Dostaveníčko ve mlýnici, Výstavní párkař a lepič plakátů a Smích a pláč, ktoré 1898 nakrútil architekt J. Kříženecký, vystupoval komik a prvý český filmový herec J. Šváb-Malostranský. Po vzniku prvých filmových spoločností vzniklo od 1907 množstvo krátkych nemých hraných filmov, z ktorých boli známe napr. komédie Ahasver (1915, réžia J. Kvapil), Zlaté srdéčko (1916) a Pražští adamité (1917, obidva réžia A. Fencl), ako aj prvý pokus o historickú komédiu v českej kinematografii Noc na Karlštejně (1919, podľa divadelnej hry J. Vrchlického, réžia Olaf Larus-Racek, *1893, †po 1919). V 30. rokoch 20. stor. zaznamenala česká filmová komédia výrazný vzostup, keď veľkú popularitu získali filmy s hercami V. Burianom, J. Voskovcom, J. Werichom, H. Haasom a i., napr. C. a K. polní maršálek (1930, réžia K. Lamač), Muži v ofsajdu (1931, podľa románu K. Poláčka, réžia S. Innemann), Anton Špelec, ostrostřelec (1932, podľa divadelnej hry E. A. Longena) a Svět patří nám (1937, podľa divadelnej hry J. Voskovca a J. Wericha, obidva réžia M. Frič). Komédie vznikali aj v období 2. svet. vojny, napr. Škola základ života (1938, podľa prózy J. Žáka), Cesta do hlubin študákovy duše (1939, podľa prózy J. Žáka, obidva réžia M. Frič), U pokladny stál... (1939, podľa divadelnej hry Jiřího Vernera *1905, †1942, réžia K. Lamač), z ďalších Hotel Modrá hvězda (1941, réžia M. Frič) a i.

V 60. rokoch 20. stor. sa uplatnili mladí filmoví tvorcovia M. Forman (Černý Petr, 1963; Lásky jedné plavovlásky, 1965; Hoří, má panenko, 1967), J. Menzel (Ostře sledované vlaky, 1966, podľa novely B. Hrabala, Oscar v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, 1967) a V. Chytilová (Sedmikrásky, 1966; Ovoce stromů rajských jíme, 1969), ktorí vo svojich autorských filmoch novej vlny využívali prvky komediálneho žánru a absurdného humoru. R. 1964 vznikla jedna z najslávnejších českých filmových komédií Limonádový Joe aneb Koňská opera (podľa literárneho námetu J. Brdečku), ktorou sa režisér O. Lipský etabloval ako zakladateľ českej parodickej filmovej školy. V období tzv. normalizácie v 70. rokoch 20. stor. tvorili úspešné komédie využívajúce prostriedky paródie, fantasy a science-fiction V. Vorlíček (Pane, vy jste vdova!, 1970; Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1974; Což takhle dát si špenát, 1977), O. Lipský (Jáchyme, hoď ho do stroje, 1974; Adéla ještě nevečeřela, 1977), J. Menzel (Na samotě u lesa, 1976; Postřižiny, 1980, podľa literárnej predlohy B. Hrabala), L. Smoljak (Jára Cimrman ležící, spící, 1982) a i. V 80. rokoch 20. stor. sa tvorcovia, napr. Marie Poledňáková (*1941; S tebou mně baví svět, 1983) a K. Smyczek (Sněženky a machři, 1983), sústreďovali skôr na problematiku medziľudských a rodinných vzťahov, sondu do vyprázdneného citového sveta súčasníkov predstavujú satirické morality V. Chytilovej (Faunovo velmi pozdní odpoledne, 1983; Kopytem sem, kopytem tam, 1988), vo svojom osobitom humore pokračovali J. Menzel (Vesničko má středisková, 1985) a L. Smoljak (Vrchní, prchni!, 1980).

V 90. rokoch 20. stor. v zmenených spoločenských podmienkach nastúpila nová generácia tvorcov, ktorá sa s komediálnym nadhľadom vyrovnávala s ľudským i so systémovým zlyhaním v predchádzajúcich desaťročiach. Medzinárodný úspech a Oscara za najlepší cudzojazyčný film získal film J. Svěráka Kolja (1996), úspech dosiahli aj dve retrokomédie Jana Hřebejka (*1967) Pelíšky (1999) a Pupendo (2003, obidve podľa literárnej predlohy Petra Šabacha, *1951). V niektorých komédiách zo zač. 21. stor. sú zahrnuté prvky tragiky, melanchólie, absurdity a existencialistického pocitu hrdinu v súčasnom svete, napr. v oceňovanom debute Bohdana Slámu (*1967) Divoké včely (2001), v tragikomédii J. Hřebejka Horem pádem (2004) i Petra Zelenku (*1967) Příběhy obyčejného šílenství (2005, podľa divadelnej hry P. Zelenku). J. Menzel v koprodukčnom filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006) opäť spracoval prózu B. Hrabala, k svojmu typickému humoru sa vrátil J. Svěrák v komédii Vratné lahve (2007), partnerské vzťahy s ironickým nadhľadom rozoberajú Jiří Vejdělek (*1972) vo filmoch Účastníci zájezdu (2006, podľa románu M. Viewegha), Ženy v pokušení (2010) a Muži v naději (2011), M. Poledňáková vo filmoch Líbáš jako Bůh (2009), Líbáš jako ďábel (2012) a i. K úspešným patrí režijný debut Radka Bajgara (*1962) Teorie tygra (2016) a tragikomédia B. Slámu Bába z ledu (2017).

V slovenskej kinematografii sa filmový humor objavil až na prelome 40. a 50. rokov 20. stor. v budovateľských komédiách ako Katka (1949, réžia J. Kadár), Kozie mlieko (1950, réžia O. Jariabek), neskôr v situačných komédiách J. Lacka o partii kamarátov Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). V období politického uvoľnenia vznikli filmové satiry zosmiešňujúce drobné spoločenské nešváry, napr. Čert nespí (1956, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan a František Žáček, *1920, †1961), ale aj nefunkčnosť socialistického zriadenia, napr. Prípad Barnabáš Kos (1964, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan) a Tango pre medveďa (1966, réžia S. Barabáš). V 80. rokoch 20. stor. vznikli úspešné komédie ako Pásla kone na betóne (1982, podľa literárnej predlohy M. Zimkovej, réžia Š. Uher), Sladké starosti (1984, réžia J. Herz) a Utekajme, už ide! (1986, réžia D. Rapoš). Po 1989 nastal útlm tvorby, k ojedinelým príkladom filmovej komédie patria Mŕtvola musí zomrieť (2011, réžia Jozef Paštéka, *1948) a Vojtech (2015, réžia Viktor Csudai, *1975) zúročujúce najmä tradíciu televíznych sitkomov;

3. stand-up komédia — monologické vystúpenie komika vtipne podávajúceho určitú aktuálnu tému;

4. pejoratívne faloš, pretvárka, predstieranie niečoho (hrať s niekým komédiu).

komenda

komenda [lat.] — 1. cirkevné alebo svetské (štátne) poverenie na správu opátstva alebo kláštora. Jeho začiatky siahajú do 5. stor., keď pápež Lev I. udeľoval vých. biskupom vyhnaným z ich sídel Peržanmi a Arabmi neobsadené opátstva (napr. pre úmrtie opáta) alebo kláštory v juž. Itálii a na Sicílii, neskôr, koncom 6. a na zač. 7. stor., pápež Gregor I. Veľký udeľoval komendy biskupom vyhnaným z Lombardska. Osoby, ktorým boli opátstva alebo kláštory zverené in commendam (pod ochranu a správu) bez toho, že by boli členmi príslušnej rehole, dostávali z nich príjmy, pričom však nemuseli vykonávať príslušný duchovný úrad (napr. úrad opáta). Komendy boli mimoriadne rozšírené vo franskom období, keď svetskí vládcovia dávali ako komendy biskupstvá a kláštory za odmenu svetským osobám, predovšetkým zaslúžilým rytierom (napr. Karolovi Martelovi za víťazstvo pri Tours, 732). V 13. stor. sa stali prostriedkom stabilizácie príjmov kardinálov a prelátov pápežského dvora (počas tzv. avignonského zajatia, 1309 – 76, a tzv. západnej schizmy, 1378 – 1417). Udeľovali ich pápeži, ktorí sa tým usilovali získať priazeň cirkevných a svetských hodnostárov. Stali sa prostriedkom obohacovania komendátorov na úkor kláštorov, táto prax často viedla k úpadku rehoľného života a znamenala výrazné obmedzenie práv rehoľných spoločenstiev (likvidácia práva rehoľníkov zvoliť si opáta).

Stredoveké snahy o obmedzenie kumulácie benefícií (význam 3) viedli nakoniec k zákazu komend. Tridentský koncil (1545 – 63) zrušil možnosť udeľovať komendy na správu biskupstiev a farností, ponechal ju však pre opátstva, pričom stanovil pevné pravidlá (napr. začali sa rozlišovať opátske a kláštorné príjmy). Vo Francúzsku boli komendy zrušené počas Francúzskej revolúcie (1789), pretrvali však v Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Anglicku (resp. v Spojenom kráľovstve), Nemecku, Rakúsku, Čechách a Poľsku. Uhorskou obdobou týchto zvykov bola prax udeľovania titulov zaniknutých opátstiev a prepozitúr ako čestné označenie niektorých katolíckych duchovných. Kódex kánonického práva (1917) povolil komendy len kardinálom, neskôr boli v revidovanom vydaní Kódexu kánonického práva (1983) zrušené, tradične však pretrvali v rytierskych a krížovníckych reholiach.

V cirkvách východného obradu bol obdobou komendy charistiát (gr. charistiké = obročie, prebenda) rozvinutý v 10. – 12. stor. Kurátor (charistián), zvyčajne laik, bol svetskou (cisár) či cirkevnou vrchnosťou (patriarcha, metropolita, biskup) alebo rehoľným spoločenstvom poverený nútenou správou kláštora, ktorý bol v zlom ekonomickom stave alebo v kríze. Charistiát zanikol spolu s Byzantskou ríšou v 15. stor.;

2. aj komtúria, komtúrstvo — základná organizačná jednotka križiackych rytierskych rádov (→ templári, → johaniti, → Rád nemeckých rytierov) na území Palestíny a v Európe. Na jej čele stál komtúr. Komendy sa združovali do priorstiev (provincií) a tie následne do väčších provincií (veľkopriorstiev). Centrom správy komendy bol hrad (tiež nazývaný komenda), ktorý predstavoval spojenie kláštora (mal kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (bol opevnený, mal ubytovacie priestory pre bojovníkov, správne a hospodárske budovy, nádrže na vodu ap.), zvyčajne bol jeho súčasťou aj špitál alebo útulok (xenodochium) pre chorých a pútnikov.

komeniológia

komeniológia [vl. m. + gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom života a diela J. A. Komenského, jeho verejným pôsobením a prínosom do svet. kultúry. Zameriava sa na vyhľadávanie, spracúvanie a vydávanie prameňov súvisiacich s J. A. Komenským, na edície, preklady a interpretácie jeho spisov, na bádanie o jeho vzťahu k rôznym krajinám, ku konfesiám a k filozofickým smerom, ako aj na štúdium jeho duchovného odkazu. Vznikol v 2. pol. 19. stor., keď sa sformoval na interdisciplinárny vedný odbor súvisiaci s históriou, pedagogikou, filozofiou, teológiou, filológiou, literárnou vedou, jazykovedou, hymnológiou, kartografiou a s ďalšími vedami.

— Po bitke na Bielej hore (1620) boli českí protestanti prenasledovaní a Komenského spisy v 30. rokoch 17. stor. vychádzali na Slovensku (tlačiarne v Bardejove a Levoči) a v Poľsku (Lešno). V Čechách na začiatku českého národného obrodenia bol Komenský vnímaný najmä ako český spisovateľ a vlastenec, neskôr začali vychádzať aj jeho spisy. K prvým českým komeniologickým dielam patria štúdie F. Palackého Život Jana Amose Komenského (1829) a Poznamenání všech spisů J. A. Komenského (1829). Okrem obľúbených učebníc Janua linguarum reserata a Orbis sensualium pictus sporadicky vychádzali aj jeho ďalšie pedagogické spisy. R. 1848 vyšli v Čechách diela Labyrint světa a ráj srdce a Kšaft umírající matky Jednoty bratrské, 1849 Jana Amosa Komenského Didaktika a 1858 Informatorium školy mateřské (posledné dve zásluhou J. E. Purkyňu, ktorý objavil ich rukopisy v Lešne). V 2. pol. 19. stor. vyšli ďalšie odborné štúdie a edície Komenského diel, ktoré vydali českí vlasteneckí učitelia a bádatelia František Jan Zoubek (*1832, †1890; Život Jana Amose Komenského, 1871), Josef Šmaha (*1843, †1922; z latinčiny preložil dielo Didactica magna – Jana Amose Komenského Didaktika Veliká, 1883), Jan Nepomuk Kapras (*1847, †1931) a Josef Klika (*1857, †1906; Život a práce Komenského, 1892). O popularizáciu Komenského myšlienok a začlenenie jeho osobnosti do národného historického kontextu sa zaslúžili učiteľské spolky, ktoré 1888 iniciovali vznik prvého Muzea Komenského v Přerove (zakladateľom bol učiteľ a bádateľ František Slaměník, *1845, †1919).

Nové impulzy v rozvoji komeniológie v Čechách i v zahraničí priniesli prípravy osláv 300. výročia narodenia Komenského (1892). Na podnet českých učiteľov bolo v Prahe 1892 založené Komenského múzeum (od 2011 Národní pedagogické muzeum a knihovna J. A. Komenského), v Lipsku založil archivár Ludwig Keller (*1849, †1918) Komenského spoločnosť (Comenius-Gesellschaft, 1891), ktorá 1892 – 1934 (do svojho zrušenia) vydávala časopis Monatshefte der Comenius-Gesellschaft, a v Naardene 1892 vznikol spolok Comenius Museum Naarden (od 1937 Museum Mausoleum Comenius Naarden).

Za zakladateľa modernej československej komeniológie je považovaný J. Kvačala, ktorý výsledky svojej systematickej bádateľskej práce, ako aj rozsiahlu bibliografiu Komenského spisov publikoval vo viacerých monografiách, spisoch a edíciách. Kvačalovo vrcholné dielo Ján Amos Komenský. Jeho život a jeho spisy (Johann Amos Comenius. Sein Leben und seine Schriften, 1892) vzbudilo ohlas svet. odbornej verejnosti. K jeho významným prácam patrí aj dielo Komenský. Jeho osobnosť a jeho sústava vedy pedagogickej (1914) a dva zväzky Komenského korešpondencie (1897, 1902). V spolupráci s inštitúciou Ústřední spolek jednot učitelských na Moravě vydal Veškeré spisy J. A. Komenského (1910 – 29), ktoré vyšli v 8 tematicky zameraných a vedecky štruktúrovaných zväzkoch (reedícia 4. zv. vyšla 1938). R. 1910 – 30 bol hlavným redaktorom, prispievateľom a vydavateľom časopisu Archiv pro bádání o životě a spisech J. A. Komenského (od 1969 vychádza pod názvom Acta Comeniana). K jeho spolupracovníkom patrili napr. učiteľ a kustód přerovského múzea Josef Krumpholc (*1870, †1950), Stanislav Souček (*1870, †1935) a Josef Úlehla (*1852, †1933). V 20. – 30. rokoch 20. stor. obohatili komeniológiu dôležité vedecké objavy, napr. 1928 – 29 lekár a antropológ J. Matiegka skúmal Komenského pozostatky objavené v Naardene, 1931 S. Souček objavil v knižnici v Leningrade (dnes Petrohrad) tzv. Leningradský rukopis (rukopisný zborník 8 menších, dovtedy neznámych latinských a českých spisov J. A. Komenského) a 1935 D. I. Čyževskyj v Halle rukopis celého súboru De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských, dovtedy boli známe iba prvé dve časti Panegersia a Panaugia a ukážky z niektorých ďalších častí). Boli vydávané aj syntetické monografie (Jan Václav Novák, *1853, †1920, spísal Komenského životopis, ktorý po jeho smrti dokončil J. Hendrich) i popularizačné práce (Jiří Václav Klíma, *1874, †1948).

V 50. rokoch 20. stor. sa komeniológia v Československu rozvíjala dvoma smermi. Prvý smer, podporovaný komunistickým režimom, bol ideologicky tendenčný a potláčal kresťanské aspekty Komenského diela, následkom čoho bola interpretácia jeho pedagogických a filozofických myšlienok vytrhnutá z kontextu. Druhý smer bol reprezentovaný J. Patočkom, ktorý Komenského a jeho dielo ponímal celostne a za jednu z najdôležitejších úloh komeniológie stanovil kritickú, vnútorne ucelenú a adekvátnu interpretáciu Komenského diela z hľadiska dobových súvislostí. Komenského považoval za celostného mysliteľa a za prvého systematika a filozofa výchovy. Vyzdvihol jeho chápanie sveta, ktoré kládlo dôraz na výchovu a vzdelávanie, čím sa odlíšil od kartezianizmu a jeho mechanistického pohľadu na svet. Patočkove štúdie však vyšli až po zmene spoločensko-politickej situácie (Komeniologické studie I – III, 1997, 1998, 2003).

R. 1956 – 57 v rámci príprav osláv 300. výročia vydania diela Opera didactica omnia (1657) bola v múzeu v Uherskom Brode (od 1945 Muzeum J. A. Komenského) vytvorená komisia zameraná na štúdium dokumentov a archívov o Komenského živote a diele, neskôr pretransformovaná na Komeniologické dokumentačné stredisko (1965 prevzalo jeho funkciu múzeum). Jedným z medzníkov vo vývoji komeniológie bolo rozhodnutie československej vlády (1956) vydať kritickú edíciu celého Komenského diela. R. 1958 bolo zriadené komeniologické pracovisko pri Československej akadémii vied (ČSAV; 1970 prešlo pod Pedagogický ústav J. A. Komenského), ktoré 1958 – 78 vydalo 8 zväzkov českých prekladov v edícii Vybrané spisy J. A. Komenského a 1969 prvý zväzok edície Dílo Jana Amose Komenského/Johannis Amos Comenii opera omnia (do 2014 vyšlo 18 zväzkov z plánovaných 40). R. 1957 zorganizovala ČSAV v Prahe 1. medzinárodnú komeniologickú konferenciu s podporou UNESCO, 1968 a 1969 Pavel Floss (*1940) zorganizoval ďalšie medzinárodné konferencie v Přerove, neskôr bola tradícia medzinárodných komeniologických kolokvií prenesená do múzea v Uherskom Brode, ktoré 1971 začalo vydávať časopis Studia Comeniana et historica (vychádza dodnes). V tomto období publikovali komeniologické práce J. B. Čapek, Antonín Škarka (*1906, †1972), Vlasta Tatjana Miškovská-Kozáková (*1908, †1980), Julie Nováková (*1909, †1991), Jaromír Červenka (*1903, †1988), Josef Polišenský (*1915, †2001), J. Popelová-Otáhalová (*1904, †1985) a Milada Blekastadová (Blekastad, *1917, †2003). Bibliografický súpis Komenského diel vydali Josef Brambora (*1904, †1980; Knižní dílo Jana Amose Komenského, 1954), Mirjam Bohatcová (*1919, †2007; Jan Amos Komenský. Soupis rukopisů, 1957) a Emma Urbánková (*1909, †1992; Soupis děl J. A. Komenského v československých knihovnách, archivech a muzeích, 1959), 1966 vyšli 2 zväzky Komenského filozofického diela De rerum humanarum emendatione consultatio catholica v latinskom origináli, podľa ktorého bol 1992 realizovaný český preklad.

V poslednej štvrtine 20. stor. sa komeniológia stala vedným odborom multidisciplinárneho charakteru. R. 1990 vzniklo vo Filozofickom ústave Akademie věd ČR Oddelenie pre komeniológiu a intelektuálne dejiny raného novoveku, ktoré prevzalo prípravu kritickej edície Johannis Amos Comenii opera omnia/Dílo Jana Amose Komenského (DJAK), zaoberá sa Komenského dielom a životom v kontexte európskych filozofických a kultúrnych prúdov a vydáva komeniologické diela J. Patočku i časopis Acta Comeniana. Od 2009 spolupracuje s Oxfordskou univerzitou na medzinárodnom projekte Cultures of Knowledge s cieľom vytvoriť databázu korešpondencie J. A. Komenského a ďalších učencov raného novoveku. R. 2014 vydalo pod vedením Lenky Řezníkovej (*1970) monografiu Figurace paměti, J. A. Komenský v kulturách vzpomínání 19. a 20. století. K najvýznamnejším českým komeniológom pôsobiacim koncom 20. a zač. 21. stor. patria Dagmar Čapková (*1925, †2016; Myslitelsko-vychovatelský odkaz Jana Amose Komenského, 1987), Jaroslava Pešková (*1929, †2006), Marta Bečková (*1930), Jan Kumpera (*1946; Komenského Vlastní životopis. Autobiografie Komenského pro období 1628 – 1658, 2017), Vladimír Urbánek (*1963), Martin Steiner (*1946), Jiří Beneš (*1950), Markéta Klosová (*1958; Divadelní svět J. A. Komenského, 2016), Věra Schifferová (*1959), Tomáš Havelka (*1967), P. Floss (Od divadla věcí k dramatu člověka, 1970; Labyrint srdce a ráj světa, 1992; Poselství J. A. Komenského současné Evropě, 2005), Markéta Pánková (*1954; Jan Amos Komenský v českém a světovém výtvarném umění, 2017) a i. Českých komeniológov a odborníkov v blízkych odboroch združuje Unie Comenius založená 1990 v Prahe.

— Na Slovensku vzrastal záujem o Komenského dielo už od 17. stor., obľúbenosť jeho učebníc Janua linguarum reserata a Vestibulum je napr. doložená v knihe J. Rezika a Samuela Matthaeidesa (†1729) Gymnaziológia (18. stor., vydaná 1971). R. 1685 vyšla v brewerovskej tlačiarni v Levoči zásluhou D. Sinapia-Horčičku a J. Bubenku učebnica Orbis sensualium pictus quadrilinguis (aj Orbis pictus, Svet vnímateľný obrazmi v štyroch jazykoch) v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine. O dielo Panaugia (1662) a učebnicu fyziky Physicae synopsis (1633) sa pri zostavovaní svojich prác Brána prírody (Ostum vel atrium naturae, 1662) a Svetlo myslenia (Lux mentium, 1663) opieral aj evanjelický kňaz J. Bayer. V 18. stor. nadväzovali na Komenského zásadu názornosti Gabriel Balašovic (aj Balašovič, †1754), Gregor Fabri (*1718, †1779), A. F. Kollár, M. Bel, D. Lehocký, J. Ribay a S. Tešedík, ktorý 1791 vydal Komenského potocké spisy Oratio de cultura ingeniorum (1650) s výňatkom zo spisu Fortius redivivus (1652). Komenského pedagogické dielo šírili aj A. P. Záturecký, Juraj Chorvát (*1862, †1934), J. Zigmundík, Ľ. V. Rizner a K. Salva (1892 preložil a vo vlastnom náklade vydal Informatórium školy materskej) i český profesor J. Hendrich pôsobiaci na UK v Bratislave.

Slovenská komeniológia po 2. svet. vojne nadviazala na významné komeniologické práce J. Kvačalu, pestovala sa najmä na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty UK, na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove a od 1964 aj v Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri SAV. Slovenskí komeniológovia sa zaoberali vydávaním Komenského diela, analýzou jeho pedagogických názorov a propagáciou jeho odkazu. K prvým spisom vydaným v slovenčine po 2. svet. vojne patria Labyrint sveta a raj srdca (1952) a Veľká didaktika (1954), neskôr vyšli Komenského Vybrané spisy II – IV (1956 – 59), Orbis sensualium pictus quadrilinguis (1958; fotolitografická pretlač diela vydaného 1685 v Levoči), Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Vševýchova (1959) a Informatórium školy materskej (1965 a 1970).

Životom a pôsobením Komenského na Slovensku sa zaoberali František Karšai (*1918, †1975; Stúpenci J. A. Komenského v politických a školských dejinách Prešova, 1965; Ján Amos Komenský a Slovensko, 1970), J. Čaplovič (*1904, †1976), J. Čečetka, A. Čuma, Ľ. Bakoš, F. Kalesný, O. Pavlík, J. Mátej, Vladislav Ružička (*1894, †1973), J. Schubert, P. Vajcik , Ján Mikleš (*1911, †1997) a i. V 70. rokoch 20. stor. a 1980 sa uskutočnili 4 komeniologické konferencie v Prešove. Začiatkom 90. rokov 20. stor. boli na Slovensku vydané viaceré Komenského diela (Veľká didaktika. Didactica magna, 1991; Informatórium školy materskej, 1991; Predpisy pre dobre organizovanú školu, 1991; Vševýchova. Pampaedia, 1992; Výber z potockých spisov a rečí Jana Amosa Komenského, 1992; Šťastie národa. Gentis felicitas, 1992) a 1992 UK v Bratislave zorganizovala centrálne oslavy 400. výročia narodenia J. A. Komenského, ktorých súčasťou bola medzinárodná konferencia; podobné podujatia sa konali aj 1998 a 2000. K významným súčasným slovenským komeniológom patria I. Kišš, Libor Bernát (*1958), V. Žbirková, J. Pšenák a i.

— Od 70. rokov 20. stor. sa komeniológia rozvíja aj na viacerých zahraničných odborných pracoviskách. R. 1970 založil Klaus Schaller (*1925, †2015) v Pedagogickom inštitúte Ruhrskej univerzity (Insitut für Pädagogik der Ruhr-Universität) v Bochume Výskumné centrum pre komeniológiu (Comeniusforschungstelle), na ktorého činnosť nadviazalo Výskumné centrum pre interkultúrnu filozofiu a komeniológiu (Forschungstelle für interkulturelle Philosophie und Comeniusforschung) pri univerzite v Bambergu (Erwin Schadel, *1946). Edíciu Komenského diel v maďarčine (Bibliotheca Comeniana) vydáva Maďarská Komenského spoločnosť (Magyar Comenius Társaság) založená 1986 v Sárospataku. Na podnet Wernera Korthaaseho (*1937, †2008) vznikla 1992 v Berlíne Nemecká Komenského spoločnosť (Deutsche Comenius Gesellschaft), ktorá od 1993 vydáva časopis (ročenku) Comenius-Jahrbuch. V Kanade 1993 – 2002 vychádzal časopis Coménius – Bulletin de la Société canadienne d’études coméniennes (Jean-Antoine Caravolas, *1927). V Japonsku vychádza od 1992 Japanese Journal of Comenius (Teruo Fudžita, *1941, †2004). R. 2002 vznikla v Soule Korejsko-česká společnost J. A. Komenského (Sook Jong Lee, *1945, †2009) a 2003 na Stuttgartskej univerzite (Joachim Bahlcke, *1963) Jablonského výskumné centrum (Jablonski-Forschungsstelle). V Poľsku sa v meste Siedlce pravidelne organizujú komeniologické konferencie, ktorých výsledky sa od 2007 publikujú v zborníkoch Studia Comeniana Sedlcensia. Viacero komeniológov pôsobí v ďalších svet. vedeckých a dokumentačných centrách.

Komenský

Komenský — najstarší český pedagogický časopis vydávaný od 1873. Založil ho učiteľ, etnograf a spisovateľ Jan Havelka (*1839, †1889) v Olomouci. Pôvodne vychádzal ako periodikum moravského učiteľstva venované otázkam školy a výchovy, postupne sa zameriaval na didaktické otázky a problémy 1. až 5. ročníka základnej školy. Od 1992 ho vydáva Pedagogická fakulta Masarykovej univerzity v Brne (od 2012 štvrťročne). Je určený najmä pedagógom základných škôl, študentom učiteľstva i špeciálnej a sociálnej pedagogiky, ako aj odbornej verejnosti. Publikačná činnosť prispievateľov je orientovaná na moderné edukačné smery, inovatívne prístupy v školskej praxi, na alternatívne školy a problematiku integratívnej pedagogiky s ohľadom na európske pedagogické trendy.

Komenský, Jan Amos

Komenský, Jan Amos, lat. Iohannes Amos Comenius, nem. Johann Amos Comenius, 28. 3. 1592 pravdepodobne Uherský Brod, prípadne Nivnice alebo Komňa, okres Uherské Hradiště – 15. 11. 1670 Amsterdam, pochovaný v Naardene — český pedagóg, filozof, cirkevný predstaviteľ, spisovateľ a humanista. Svojím dielom výrazne zasiahol do mnohých ďalších odborov, napr. do bibliopedagogiky, filológie, jazykovedy, hymnológie a kartografie.

Pochádzal z rodiny so silnou českobratskou tradíciou, v detskom veku však osirel a žil u poručníkov v Strážnici a v Nivnici. R. 1608 – 11 navštevoval vyššiu latinskú bratskú školu v Přerove na panstve Karla st. zo Žerotína (*1564, †1636), 1611 – 13 študoval na kalvínskej akadémii (Academia Nassauensis; zapísaný ako Jan Amos Nivnický) v Herborne a jeden semester (1613 – 14) na teologickej fakulte univerzity v Heidelbergu. V Nemecku sa oboznámil s dielami encyklopedistu Johanna Heinricha Alsteda (*1588, †1638) a pedagogického reformátora Wolfganga Ratkeho (*1571, †1635), najmä s jeho návrhmi na reformu vzdelávania. R. 1613 cestoval po Porýní a navštívil Amsterdam.

Po návrate do Přerova (1614) vyučoval na miestnej latinskej bratskej škole a pripravoval návrhy a plány na pozdvihnutie spoločnosti (inšpirované nemeckým a holandským prostredím). Písal pedagogické (Grammaticae facilioris praecepta, Pravidla snadnějšího vyučování mluvnice, 1616; dnes stratené), encyklopedické (Theatrum universitatis rerum, Divadlo veškerenstva věcí; nedokončené, nájdený zlomok vydaný v Prahe 1897) a historické (O starožitnostech Moravy, O původě a činech rodu pánů ze Žerotína; dnes stratené) diela a začal pracovať na mape Moravy (vyšla tlačou 1627 v Amsterdame; zachytáva aj časť slovenského územia po Trenčín). R. 1616 bol v Žeraviciach (neďaleko Kyjova) vysvätený za kňaza Jednoty bratskej a stal sa pomocníkom biskupa Jana Láneckého (*1554, †1626) v Přerove, 1618 mu bola zverená správa zboru a školy vo Fulneku, kde odišiel i so svojou prvou manželkou Magdalenou Vizovskou (*asi 1600, †1622). Z toho obdobia sú známe spis Listové do nebe (Pauperum oppressorum clamores in coelum, 1619) zameraný na kritiku sociálnej nespravodlivosti a rozprava O poezii české (1620).

Jeho prácu prerušili udalosti po bitke na Bielej hore (1620; → české stavovské povstanie), ktoré boli charakteristické útlakom a perzekúciami protestantov. Na jar 1620 sa skrýval na severozáp. Morave (pravdepodobne vo Velkých Losinách alebo v Loučnej) na panstve pánov zo Žerotína. Svojej manželke, ktorá neskôr i s deťmi zomrela počas morovej epidémie, venoval spis Přemyšlování o dokonalosti křesťanské (1622). Od jesene 1622 sa zdržiaval na panstve Karla st. zo Žerotína v Brandýse nad Orlicí (spis O sirobě, vydaný v Lešne 1634). S tragickým osudom sa vyrovnával v útešných spisoch (Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, 1624; Centrum securitatis, to jest Hlubina bezpečnosti, 1625). Pracoval tam na diele Labyrint světa a ráj srdce (pôvodný názov Labyrint světa a Lusthauz srdce, 1623; rozšírené a vydané 1631), ktoré je považované za jedno z najslávnejších barokových, po česky napísaných diel 17. stor. (v tomto období začal svoje práce podpisovať ako Komenský).

R. 1624 sa oženil s Mariou Dorotou Cyrillovou (*1602, †1648), dcérou bratského biskupa Jana Cyrilla, s ktorou mal štyri deti (potomkovia jednej z jeho dcér, Alžběty, dodnes žijú v USA a Nemecku). R. 1625 – 26 podnikol v službách Jednoty bratskej dve misie (prvú do Sliezska, Poľska, Brandenburska a na Moravu, druhú do Berlína, Haagu a Amsterdamu) a organizoval sťahovanie bratskej tlačiarne z juž. Moravy do Poľska. Potom sa zdržiaval v sev. Čechách (Bílá Třemešná, Vlčice neďaleko Trutnova, Horní Branná). V tomto období spísal náčrt Didaktiky českej (dokončená 1632, predstavuje prvú verziu diela Didactica magna) s prvkami pansofickej (→ pansofia) koncepcie. Vo februári 1628 odišel s rodinou a ďalšími exulantmi do poľského Lešna, kde pôsobil ako učiteľ na bratskom gymnáziu (od 1638 rektor); stal sa členom užšej rady Jednoty bratskej, 1632 seniorom moravskej vetvy Jednoty bratskej a bol vymenovaný za jej sekretára (pisára).

Obľúbenou sa stala jeho latinsko-nemecká verzia učebnice latinčiny Janua linguarum reserata (1631; 1633 ju preložil do češtiny pod názvom Dvéře jazyků otevřené, neskôr aj Brána jazyků otevřená; preložená do 20 jazykov), ktorá v sto kapitolách a v tisíc vetách encyklopedicky opisuje svet. Obsahovala celú bežnú slovnú zásobu (asi 6- až 8-tis. latinských slov) a gramatiku latinského jazyka a čoskoro získala prívlastok zlatá. V Českých zemiach ju s určitými úpravami používali jezuiti. Vydal aj spis o výchove detí predškolského veku Informatorium školy mateřské (1633) a učebnicu fyziky (Physicae synopsis, 1633), v ktorej kládol dôraz na zmyslové poznanie prírody.

R. 1641 na pozvanie skupiny reformných politikov a učencov (Samuel Hartlib, *1600, †1662; John Dury, *1596, †1680) odcestoval do Anglicka, kde vyšli jeho prvé pansofické (vševedné) práce Conatuum Comenianorum praeludia (Předehra pansofie, 1637) a Comenii pansophiae prodromus (Komenského předchůdce vševědy, 1639). Súčasne systematicky pracoval na spisoch projektujúcich reformu (všenápravu) spoločnosti prostredníctvom vzdelania. V spise Via Lucis (Cesta světla) navrhol zriadiť collegium lucis, t. j. zbor vzdelaných mužov podobný medzinárodnej akadémii, ktorý by šírením nových poznatkov prispel k správnemu riadeniu a k náprave spoločnosti. Komenského pobyt v Anglicku ukončila 1642 anglická občianska vojna. Odmietol pozvanie pracovať vo Francúzsku (v Paríži viesť pansofickú školu) či v Amerike (vybudovať školu pre Indiánov) a prijal pozvanie nizozemsko-švédskeho obchodníka a zbrojára Louisa de Geer (*1587, †1652) do Švédska.

Cestoval cez Amsterdam a Endegeest (stretol sa tam s R. Descartom) do Norrköpingu a v Štokholme rokoval s kráľovnou Kristínou, s ríšskym kancelárom A. G. Oxenstiernom i s L. de Geerom, ktorí ho poverili prípravou školskej reformy vo Švédsku. Na ich pokyn sa s rodinou usadil (do 1648) v Elblągu v Poľsku, ktorý bol pod švédskou kontrolou, od 1644 vyučoval na miestnom gymnáziu, 1648 bol zvolený za biskupa užšej rady Jednoty bratskej (posledný biskup Jednoty bratskej). Ním predložené návrhy učebníc sa však nestretli s kladným ohlasom, mecenáši a spolupracovníci mu vyčítali, že sa viac venuje pansofickým spisom ako reforme školstva. Jeho najvýznamnejšou pedagogickou prácou z toho obdobia je Methodus linguarum novissima (Nejnovější metoda jazyků, 1646). Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok. Vydal spis Pansophiae diatyposis (Náčrt vševědy, 1643) a pracoval na svojom najväčšom filozofickom diele De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských), ktoré zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, 1934 objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti Panegersia (Všeprobuzení, 1662) a Panaugia (Všeosvícení, 1662), ďalších päť častí (Pansophia, Vševěda/Všemoudrost; Pampaedia, Vševýchova; Panglottia, Všemluva; Panorthosia, Všenáprava; Pannuthesia, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených podobne ako plánovaný pansofický slovník. Angažoval sa aj ako diplomat, zúčastnil sa rokovaní v Toruni (1645) o zmierení protestantov a katolíkov a usiloval sa ovplyvniť mierové rokovania v Nemecku v prospech českých emigrantov (1647).

Po návrate do Lešna 1648 mu zomrela manželka Marie Dorota, o rok neskôr sa oženil tretíkrát – s Janou Gajusovou. Po uzavretí Vestfálskeho mieru (1648) sa musel vyrovnať so stratou možnosti vrátiť sa do vlasti, napísal spis (symbolický závet) Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (1650). Novou nádejou bolo pre neho pozvanie Z. Lorántfiovej (manželky Juraja I. Rákociho) a Juraja II. Rákociho na panstvo Rákociovcov do Blatného potoka (dnes Sárospatak, Maďarsko), pretože Rákociovci, ktorí ho požiadali o reformu protestantských škôl pôsobiacich v Blatnom Potoku, boli odporcami Habsburgovcov. Perspektívy boja proti Habsburgovcom a víťazstva nad nimi (ako ho prorokoval Komenského priateľ M. Drábik) sa však rýchlo rozplynuli. Komenského pedagogické pôsobenie v Blatnom Potoku bolo veľmi úspešné. Vydal tam spis Schola pansophica (Škola pansofická, aj Náčrt vševědné školy, 1651) a 1654 so svojimi študentmi uviedol dramatizovanú podobu encyklopedickej učebnice latinčiny Janua linguarum reserata pod názvom Schola ludus (Škola hrou), v ktorej uplatnil princíp názornosti. Táto výučbová divadelná hra mala veľký úspech a Komenský jej rukopis zanechal v Blatnom Potoku (tlačou vyšla 1656). Pracoval tam aj na encyklopedickom spise – učebnici Orbis sensualium pictus (aj Orbis pictus, Svět vnímatelný v obrazech; prvýkrát vytlačená 1658 v Norimbergu dvojjazyčne v latinčine a nemčine, na Slovensku 1685 v Levoči v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine) i na spise Gentis felicitas (Štěstí národa). Počas ciest do Blatného Potoka (1650 – 54) sa niekoľkokrát zastavil na Slovensku (v Skalici, Trnave, Púchove, Lednici, Levoči, Prešove, pravdepodobne aj v Markušovciach a Košiciach), kde navštívil slovenské zbory Jednoty bratskej (1650 posvätil bratský chrám v Skalici, v Trnave potvrdil dohodu slovenskej Jednoty bratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku).

R. 1654 – 56 sa opäť zdržiaval v Lešne a pre českých exulantov sa snažil získať podporu v Anglicku a vo Švédsku (spis Panegyricus Carolo Gustavo, Chvalořeč na Karla Gustava, švédského krále, 1655). Obsadenie Lešna švédskou armádou 1655 uvítal, v kráľovi Karolovi X. Gustávovi videl zástancu slobody a tolerancie. R. 1656 Poliaci po opätovnom dobytí mesto pre sympatizovanie obyvateľov so Švédmi vypálili a Komenský s rodinou musel ujsť. Väčšina jeho knižnice a rukopisov bola zničená, najväčšou stratou bolo zničenie slovníka Poklad jazyka českého, na ktorom pracoval vyše 40 rokov. Odcestoval do Sliezska na statok Lorenzdorf (dnes Ławszowa, neďaleko Bolesławieca v Poľsku), potom cez Hamburg do Amsterdamu, kde našiel nový domov i podporu na svoju prácu. S podporou amsterdamskej mestskej rady boli vydané jeho pedagogické spisy Opera didactica omnia (1657), ktorých súčasťou boli synkretickou metódou napísaná Didactica magna (Velká didaktika; rozšírená a do latinčiny preložená verzia Didaktiky českej), ktorá sa zaoberá cieľmi i úlohami vyučovania a výchovy, ako aj ich obsahom, metódami a celkovou organizáciou vzdelávacieho systému a je považovaná za jeden z prvých systematických pedagogických spisov, Informatórium školy materskej, Janua linguarum reserata a pansofické i ďalšie latinské spisy. Komenský pripravil v Amsterdame do tlače aj Kancionál amsterodamský (1659), prepracovaný spevník bratských piesní doplnený o vlastnú tvorbu (→ českobratská duchovná pieseň). Okrem pedagogických a pansofických prác tam vydal aj spis Lux in tenebris (Světlo v temnostech, 1657; doplnené a prepracované vydanie vyšlo 1665 pod názvom Lux e tenebris, Světlo z temnot) obsahujúci proroctvá Kryštofa Kottera (*1585, †1647), M. Drábika a Kristiny Poniatowskej (*1610, †1644) vyzývajúce na boj proti Habsburgovcom a proti pápežskému katolicizmu. Za podporu vizionárskych myšlienok sa proti Komenskému zdvihla (najmä v radoch protestantských teológov) vlna kritiky. Súčasne sa angažoval za uzavretie mieru v 2. anglicko-nizozemskej vojne 1664 – 67 (Angelus pacis, Anděl míru, 1667), túžbu po mieri a harmónii vyjadril aj v spise Unum necessarium (Jedno potřebné, 1668). Obranu proti odporcom svojej všenápravy spísal v diele Continuatio admonitionis fraternae (Pokračování v bratrském napomínání, 1668 – 69), v ktorom zaznamenal svoju autobiografiu z obdobia 1628 – 58. V nasledujúcom storočí bolo Komenského dielo z väčšej časti zabudnuté, populárne zostali iba jeho jazykové učebnice, ktoré sa v školách používali ešte v 19. stor.

— Komenského život a dielo boli výrazne ovplyvnené vojnovými konfliktmi, náboženskými rozpormi, ako aj prerodom európskej vedy a vzdelanosti od scholastických dogiem k racionalistickému mysleniu, ktoré sa stalo základom osvietenstva. Jeho celoživotné úsilie smerovalo k reforme spoločnosti na základe nápravy jednotlivca, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom lepšieho vzdelania a výchovy. Úsilie o zmenu spoločnosti orientoval nielen na České zeme, ale od 30. rokov 17. stor. na celú Európu. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Nastolil požiadavku jednotnej školy a požadoval kolektívne vyučovanie v duchu pedagogického realizmu. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Jeho pedagogické práce, v ktorých vytýčil idey a zásady modernej výučby (spontánnosť, názornosť a reálnosť, všeobecné vzdelávanie v materinskom jazyku, harmonické rozvíjanie rozumových, manuálnych a jazykových schopností, systematickosť, sústavnosť, primeranosť učiva veku, postup od jednoduchšieho k zložitejšiemu, spríjemnenie procesu výučby motiváciou žiakov, aktívne získavanie poznatkov s dôrazom na zmyslové poznávanie a skúsenosť, potreba celoživotného vzdelávania), sú preniknuté pedagogickým optimizmom a stali sa základom vzniku modernej pedagogiky ako systematickej vedy.

V nasledovaní novovekej tradície sa však Komenský nestotožnil s ideami novovekého racionalizmu (→ kartezianizmus), svojím poňatím ľudskej existencie dynamizoval pojem univerza a dával človeku nádej na lepšiu budúcnosť (približoval sa k iluminizmu a k nenásilnému chiliazmu). Vychádzal z predpokladu, že výchova rozvíja to, čo má človek v sebe, čo mu je potenciálne dané, a učiteľ uvádza človeka do sveta, v ktorom možno všetkých ľudí všestranne naučiť všetkému (omnia omnes omnino excoli = učiť všetkých podieľať sa na celom poznaní, a to všestranne). Bol presvedčený, že človek môže zmyslami i rozumom poznávať prírodu i svet v ich harmónii a poriadku i v harmónii s Bohom, ktorá má byť dosiahnutá poznaním všetkých oblastí ľudskej činnosti a odstránením bariér. V dosiahnutí harmónie videl aj prostriedok na nápravu vojnou skúšaného sveta (omnia sponte fluant absit violentia rebus = všetko nech plynie voľne, bez násilia).

— Komenského myšlienky a dielo znovuobjavili nemeckí filozofi i českí obrodenci na konci 18. a začiatku 19. stor., v druhej pol. 19. stor. bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia (k najväčším propagátorom Komenského diela patril J. Kvačala). O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia (je nazývaný Učiteľ národov). Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. stor. (od 1626 sa tlačili v tlačiarňach v Levoči, Bardejove, Trenčíne a Žiline) a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách, jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (A. Sládkovič) a autorov matičného obdobia. Po vzniku Československej republiky (1918) sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín, bolo podľa neho nazvaných viacero vzdelávacích a i. inštitúcií (napr. 1919 Univerzita Komenského v Bratislave) a deň jeho narodenia bol 1955 ustanovený za sviatok učiteľov (Deň učiteľov; v súčasnosti je sviatkom učiteľov v Česku a na Slovensku). Okrem sprístupňovania jeho diel sa v Čechách i na Slovensku pravidelne organizujú rôzne podujatia a vedecké konferencie (najmä pri príležitosti jeho výročí).

O Komenského živote vzniklo mnoho literárnych diel, napr. romány Bouře a duha (1946) od Jaroslava Pasovského (vlastným menom Jaroslav Šimánek, *1890, †1965), trilógia Nesmrtelný poutník (Mladá léta Jana Amose, 1957; Do labyrintu světa, 1959; Planoucí pochodeň, 1961) od Leontýny Mašínovej (*1882, †1975), Osud národa (1957) a Poutník v Amsterodamu (1960) od M. Hanuša a Světlo v temnotách, Bolestný a hrdinský život J. A. Komenského (1970) od F. Kožíka. V 19. a 20. stor. vzniklo aj viacero výtvarných diel s tematikou Komenského, napr. od V. Brožíka, J. Čermáka, Felixa Jeneweina (*1857, †1905), A. Muchu (Slovanská epopej) a M. Švabinského. Umelci vychádzali zo zachovaných Komenského portrétov – kresieb a rytín V. Hollara, Georga Glovera (činný 1625 – 50) a Crispina de Passe (*1564, †1637), olejomalieb Jürgena Ovensa (aj Jurriaen Ovens, *1623, †1678) a i., vzniklo aj viacero sochárskych diel, napr. od Tomáša Seidana (*1830, †1890), V. Makovského, J. Štursu, F. Bílka. Komenského podobizne vyšli aj na pohľadniciach, známkach, bankovkách, minciach a medailách. R. 1983 nakrútil O. Vávra monumentálny film Putování Jana Amose.

komentár

komentár [lat.] —

1. sprievodné slovo alebo vysvetlenie aktuálne prebiehajúcej udalosti či situácie;

2. výklad, bližšie vysvetlenie ťažko zrozumiteľných textov, spisov alebo výrokov formou poznámok, vysvetliviek alebo vedecky doložených faktov;

a) filol. v textológii súbor informácií o vydávanom diele a o práci textológa s textom pri príprave kritickej edície diela (zvyčajne literárneho). Kým populárna edícia diela obsahuje komentár podávajúci len základné informácie a vysvetlivky, pri vedeckej edícii je nevyhnutný podrobný komentár, ktorý obsahuje vysvetlivky (objasnenie reálií, politických a historických súvislostí) a edičné poznámky podávajúce literárnohistorické a textologické údaje o diele (určenie východiskového textu; bibliografické informácie; informácie o prípadných odpisoch textu, ich hodnotenie a porovnanie s východiskovým textom; informácie o okolnostiach vzniku, osude a vývoji diela; charakteristiku zásad, podľa ktorých bolo dielo pripravované; kritický aparát komentujúci dielo z jazykovej a vecnej stránky; pravidlá transkripcie a i.);

b) náb. vysvetlenie kánonických textov jednotlivých náboženstiev (napr. v hinduizme bráhmany – komentáre k védam; v buddhizme komentáre k sútram; v judaizme Gemara – zbierka komentárov a vysvetlení k Mišne, s ktorou spoločne tvoria Talmud; v kresťanstve komentáre k Biblii; v islame komentáre ku Koránu; v konfucianizme komentáre ku klasickým knihám Číny); biblický komentár — odborné dielo, ktorého cieľom je poskytnúť čitateľovi Biblie výklad textu na pochopenie biblického posolstva. Potreba komentára vyplýva z toho, že biblické knihy boli napísané v dnes už mŕtvych jazykoch (v biblickej hebrejčine, v koiné, v aramejčine) a v rozmanitých, dnes už nepoužívaných alebo neznámych literárnych žánroch, existuje výrazný časový odstup od vzniku textov a vtedajšie kultúrne pozadie i prostredie boli odlišné od kultúrnej a sociálnej situácie aktuálneho čitateľa. Prvé náznaky komentovania biblických textov je možné pozorovať v samotnej Biblii (tzv. vnútrobiblická interpretácia), kde boli texty podľa aktuálnej potreby preformulované do nových textov (relektúra), napr. Prvá kniha kroník (1 Krn) je relektúrou obsahu Prvej a Druhej knihy Samuelovej (1 Sam, 2 Sam) a Prvý list Jánov (1 Jn) je relektúrou Evanjelia podľa Jána (Jn). Prvky jednoduchého komentára sa nachádzajú aj v začiatočných veršoch žalmov, v tzv. nadpisoch žalmov, ktoré sa v 3. stor. pred n. l. pridávali k prvotným žalmovým textom a poskytovali isté pokyny, ako chápať ich posolstvo (napr. v nadpise žalmu 51 sa uvádza, že tento literárny útvar, ktorý je prosbou jednotlivca o odpustenie, napísal kráľ Dávid potom, ako spáchal hriech s Batšebou). Podobne v evanjeliových textoch Nového zákona sa nachádzajú výklady a vysvetlenia Ježišových slov alebo činov, ktoré by mohli byť pre čitateľov evanjelií z nežidovského a nepalestínskeho prostredia nezrozumiteľné (Mk 7,3 – 4; Jn 4,9).

— Začiatky biblických komentárov ako samostatného žánru sú badateľné v aramejských targumoch (voľné preklady hebrejských textov Starého zákona do aramejského jazyka), v ktorých sú spojené preklady, aktualizácie a výklady textov. Iným druhom komentárov k biblickým textom je pešer, ktorý je často zastúpený v kumránskych rukopisoch (→ Zvitky od Mŕtveho mora), k najznámejším patrí Pešer ku Knihe proroka Abakuka. Pre židovské komentáre je charakteristická veľká miera myšlienkovej kontinuity, zároveň však obsahujú aj aktualizácie, čo sa prejavilo o. i. aj v textoch Nového zákona, ktoré interpretujú menšie pasáže Starého zákona alebo dokonca izolované starozákonné verše v duchu prvej časti Biblie, zároveň však úplne nanovo, vo svetle osoby Ježiša Krista. Hermeneutické zásady židovských komentárov v období helenizmu vypracoval Filón Alexandrijský, ktorý kládol dôraz na ideovú kontinuitu, aktualizáciu a alegorizáciu. Tieto zásady prijali kresťanskí teológovia, ktorí ich však obohatili o literárne a filozofické princípy známe z helenistickej literatúry (→ helenizmus). Prvé kresťanské komentáre boli zamerané nielen na objektívny výklad literárneho (slovného) významu biblických textov, ale najmä na myšlienkovú aktualizáciu. Najstarším známym zachovaným kresťanským komentárom je komentár k Evanjeliu podľa Jána, ktorý v 2. pol. 2. stor. napísal starokresťanský spisovateľ Hérakleón; posolstvo evanjelia vyložil výlučne v rámci gnostických teologických ideí. Tento postup kritizoval Origenes, ktorý však sám vo svojom komentári k Biblii mnohé starozákonné i novozákonné texty interpretoval alegoricky, v úplne novom teologickom kontexte a význame. V priebehu ďalších storočí vznikali kresťanské komentáre rôzneho druhu, ktoré sa navzájom výrazne líšili (rozdielnosť v komentároch môže byť podmienená príslušnosťou k filozoficko-teologickému smeru i konfesijnou príslušnosťou autorov). Podľa dnešných vedeckých i teologických požiadaviek má byť cieľom komentárov objektívny výklad textu.

Podľa miery uplatnenia vedeckých postupov sa rozlišujú akademické, pastorálne a duchovné komentáre. Cieľom akademických komentárov je odhaliť význam textu uplatnením kritických vedeckých postupov, najčastejšie postupov historicko-kritickej metódy. Zároveň sa vyskytujú i komentáre aplikujúce nové, synchrónne exegetické postupy (naratívnu analýzu alebo rétorickú analýzu). Akademické komentáre vždy analyzujú originálny text danej biblickej knihy. Predpokladajú čitateľov s teologickým vzdelaním. Cieľom pastorálnych komentárov je ponúknuť výklad daného biblického textu pre pastoračné potreby (homílie, katechézy, biblické vyučovanie) a zvyčajne sú venované kňazom, pastorom, kazateľom a pastoračným pracovníkom. Cieľom duchovných komentárov je na základe výkladu biblického textu ponúknuť konkrétne impulzy na duchovný život. Sú adresované veriacim vo všeobecnosti bez ohľadu na ich teologické vzdelanie, a preto sú charakteristické zjednodušeným spôsobom vyjadrovania, menšou mierou aplikovania teologických a exegetických termínov a prácou s vybraným prekladom daného biblického textu.

V súčasnosti biblické komentáre najčastejšie pozostávajú z úvodnej časti (obsahuje objasnenie autorstva, miesta a času vzniku danej biblickej knihy, jej literárneho a teologického charakteru, ako aj myšlienkovo-historického pozadia) a z vlastnej, výkladovej časti (zvyčajne sa člení na tematické okruhy: preklad, textové a gramatické poznámky, štruktúra samostatných literárnych jednotiek a ich žáner, exegetická sémantická analýza, teologická interpretácia textu a jeho duchovná alebo pastoračná aplikácia). Komentáre môžu byť doplnené samostatnými tematickými článkami venovanými vybranému čiastkovému problému, napr. odchýlkam v texte;

c) práv. výklad dôležitých právnych noriem (návrhov zákonov, legislatívnych dokumentov); v histórii práva → komentátori;

3. novinársky žáner, v ktorom autor (novinár, externý odborník alebo zainteresovaná osobnosť) vyjadruje svoj pohľad na aktuálnu tému (aktuálny problém, fakt, udalosť), pričom jeho podstatnými znakmi sú kompetencia a originalita. Využíva sa v tlačenej a internetovej žurnalistike, v rozhlase a televízii. Má rozsah 400 – 600 slov, väčší rozsah dosahujú rozhlasové alebo analyticky poňaté tlačové komentáre. Pri komentári sa predpokladá, že čitateľ (poslucháč, divák) už má určité znalosti o problematike. Komentár nenahrádza spravodajstvo, skôr ho dopĺňa. Opiera sa predovšetkým o argumentáciu, čiastočne o výklad, jeho téza (resp. pointa) by mala byť odvážna (radšej pobúriť, ako nezaujať). Komentár je subjektívny a súčasne sugestívny žáner, hodnotiace prvky sa v ňom však nerealizujú prvoplánovo, na ich vyjadrenie sa využívajú častice, modálne slovesá, hodnotiace prívlastky, prirovnania a medziriadkové náznaky. Jeho jazyk je úsporný a hutný, môže byť expresívny (irónia, novotvary), nie však do tej miery ako pri glose, ktorá sa od neho odlišuje ostrejším slovníkom a väčšou beletrizáciou.

komentátor

komentátor [lat.] —

1. osoba (zvyčajne novinár) vyjadrujúca sa k aktuálnym udalostiam. Opisuje, analyzuje a hodnotí určité javy, deje či situácie v spoločnosti a zaujíma k nim stanovisko na základe zosumarizovaných faktov, ktoré vysvetľuje a argumentačne dopĺňa v ich historických či logických súvislostiach (často aj so subjektívnym pohľadom), rozoberá príčiny a následky, a tak vytvára určitý názor. Výsledkom jeho práce je komentár. Komentátor sa uplatňuje najmä v textovej, ale aj v audiálnej a v audiovizuálnej žurnalistike, podľa spracúvanej témy sa vyjadruje k vnútro- a zahraničnopolitickým, ekonomickým, kultúrnym, spoločenským a športovým témam. Moderné denníky a týždenníky na Slovensku dodržiavajú zásadu, že komentátor nie je súčasne aj redaktorom, aby sa mohol koncentrovať len na svoju publicistickú činnosť a nebol ovplyvňovaný okolnosťami, ktorým je vystavený redaktor pracujúci v teréne;

2. osoba vysvetľujúca (komentujúca) práve prebiehajúcu, najčastejšie športovú al. spoločenskú udalosť, napr. športový komentátor.

komentátori

komentátori [lat.], postglosátori — právnická škola, ktorá sa sformovala v 13. – 14. stor. najprv v Taliansku (univerzita v Bologni) a neskôr vo Francúzsku (univerzity v Montpellieri a v Orléanse). Jej predstavitelia pri výklade justiniánskej kodifikácie rímskeho občianskeho práva (→ Corpus iuris civilis) nadväzovali na predstaviteľov glosátorov, ktorí dopĺňali Corpus iuris civilis poznámkami, glosami, na rozdiel od nich však text obšírnejšie komentovali a prispôsobovali ho novým potrebám. Vznikala tak monografická právnická literatúra, ktorá mala podobu traktátov, t. j. uceleného spracovania určitého právneho problému. Súčasne začali vznikať aj praktické právnické príručky pre potreby právnej praxe. Ich zásluhou sa sformovala novodobá právna veda založená na všeobecných systematických pojmoch (právnická terminológia), boli položené základy medzinárodného súkromného práva a riešením problémov právneho partikularizmu sa podporovalo vznikajúce právo ius commune. Jednotliví komentátori boli významnými autoritami v oblasti práva a právnej vedy, napr. Bartolus de Saxoferrato (považovaný za jedného z najlepších právnikov všetkých čias), jeho žiak Baldus de Ubaldis, ďalej Cino da Pistoia, Paulus de Castro a Johannes de Imola (*okolo 1370, †1436). Samostatnú odnož talianskej školy komentátorov predstavovali francúzski stredovekí právnici nazývaní aj zaalpskí doktori al. ultramontanisti (ich pomenovanie súviselo so zemepisnou polohou vzhľadom na Rím – za Alpami), ktorí položili základy francúzskej právnej vedy. Činnosť obidvoch škôl (glosátorov a komentátorov) vyústila do všeobecného uznania justiniánskeho práva v Taliansku, v ďalších krajinách sa potom rímske právo recipovalo v podobe, ktorú mu dali tieto školy.

komenzalizmus

komenzalizmus [lat.] — vzájomné spolužitie dvoch druhov organizmov, pri ktorom jeden druh (komenzál) má zo spolužitia s druhým organizmom (hostiteľom) úžitok bez toho, že by ho nepriaznivo ovplyvňoval. Komenzál využíva zvyšky potravy (napr. roztoče živiace sa zvyškami potravy v mraveniskách alebo v hniezdach vtákov a cicavcov), ochranu iného živočícha (→ parekia; trvalo sa vyskytuje v jeho blízkosti) alebo úkryt v jeho hniezde či nore (→ synekia) al saebo usídľuje na tele hostiteľa (entekia; napr. spolužitie rýb a krabov s kolóniami hubiek) alebo v ňom (epiekia) bez toho, že by mu škodil. Podobne mikroorganizmus využíva hostiteľa ako vhodné prostredie a zdroj výživy bez toho, aby ho ovplyvňoval (kladne alebo záporne). Opak: parazitizmus.

komenzurabilita

komenzurabilita [lat.], súmerateľnosť — astron. stav, keď obežné doby dvoch telies obiehajúcich okolo spoločného tretieho telesa sú v pomere malých celých čísel. Ak sú obežné doby dvoch telies v komenzurabilite, telesá sa opakovane dostávajú do rovnakej vzájomnej polohy, čo zosilňuje ich vzájomné gravitačné ovplyvňovanie. Najznámejším príkladom je komenzurabilita Jupitera a asteroidov pri ich pohybe okolo Slnka, pri ktorej sa napr. dva obehy asteroidu uskutočnia za jeden obeh Jupitera alebo tri obehy asteroidu za dva obehy Jupitera; jej dôsledkom sú Kirkwoodove medzery.

komercia

komercia [lat.] — obchodná činnosť, obchodovanie; aj činnosť alebo dielo jednostranne zamerané na zisk, napr. umelecké dielo vytvorené s cieľom dosiahnuť zisk (zamerané na obchodnú stránku na úkor umeleckej).

komercializácia

komercializácia [lat.] — 1. obchodné využitie jednotlivých oblastí života spoločnosti, zameranie sa na komerciu; úzko súvisí s marketizáciou a s narastajúcou honbou za ziskom na jednej strane a s konzumnosťou na druhej strane. Je prejavom zmeny spoločenskej morálky, v ktorej začínajú dominovať pragmatické, úžitkové a praxeologické hodnoty. V individualizovaných spoločnostiach sa dokonca sám človek stáva predmetom komercializácie, keď jeho spoločenské postavenie a členstvo v skupinách závisia od spoločensky atraktívneho sformovania a neustáleho prezentovania jeho osobnosti, schopností a zručností. Komercializácia tak preniká do všetkých oblastí života, kde svojím dôrazom na ekonomickú bilanciu ziskov a strát (napr. aj pri plánovaní dieťaťa alebo pri zvažovaní trvania manželstva) často spôsobuje veľké problémy. V žurnalistike v podmienkach trhovej ekonomiky predstavuje komercializácia taký spôsob výberu, spracovania a zverejňovania informácií, ktorý zaručuje, aby sa vydavateľom alebo redakciám tlačených periodík či elektronických masmédií náklady na vznik, šírenie a pôsobenie informácií vrátili v podobe maximálneho zisku. Preferujú preto uverejňovanie informácií, ktorých získavanie a šírenie je lacné a ktoré sú medzi recipientmi obľúbené pre svoju tematiku, grafickú podobu a orientáciu na trhové správanie bežných ľudí, čo spôsobuje vysoký dopyt a súčasne zvyšuje podnikateľský zisk. Informácie sa cielene vyhľadávajú, upravujú a šíria tak, aby zasiahli čo najväčší mediálny trh, ktorý ich nakupuje ako komoditu vo forme tlačovín a televíznej, rozhlasovej, internetovej a i. reklamy. Zadávatelia reklamy tak niekedy spätne ovplyvňujú obsah periodika či štruktúru vysielania. Prvé pokusy o komercializáciu boli zaznamenané už v 30. a 40. rokoch 19. stor. v USA vznikom tzv. šestákovej (lacnej) tlače a žltej tlače, ktorá sa predávala pod cenu, čo museli vydavatelia kompenzovať príjmami z inzercie; 2. ekon. komercializácia predaja — uvedenie produktu alebo služby na trh; → merchandising.

komerčný právnik

komerčný právnik — právnik (osoba s právnickým vzdelaním spôsobilá na právne úkony) obhajujúci záujmy klientov najmä vo veciach, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou. Profesia komerčný právnik bola na Slovensku samostatne definovaná 1991 – 2003, mohli ju vykonávať právnici spĺňajúci zákonné kritériá (zákon č. 129 z 1991 o komerčných právnikoch), zapísaní v zozname komerčných právnikov vedenom Komorou komerčných právnikov SR. Vyčlenenie tejto profesie vzniklo z iniciatívy skupiny právnikov, ktorí pred 1991 neboli organizovaní v žiadnom združení. V ich právomoci bolo poskytovanie právnej pomoci fyzickým a právnickým osobám, a to formou ich zastupovania v konaní pred súdmi, notárstvom a orgánmi verejnej moci, ako aj poskytovania právnych rád, vykonávania právnych rozborov a spisovania zmlúv. Po zániku Komory komerčných právnikov SR (2004; zákon č. 586 z 2003 o advokácii) sú komerční právnici zapísaní v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou a ich výkon sa stal súčasťou výkonu advokácie.

komes

komes [lat.] — zariadenie na meranie pravouhlých súradníc astronomických objektov (asteroidov, komét ap.). Pravouhlé súradnice skúmaného objektu sa naväzujú na známe pravouhlé súradnice okolitých hviezd s presnosťou až na tisíciny milimetrov odmeraním rozdielu medzi známymi súradnicami známeho objektu (hviezdy) a neznámymi súradnicami skúmaného objektu na fotografickej platni alebo na filme. Meranie sa robí pomocou mikroskopu s mikrometrickou skrutkou. Rovníkové (ekvatoreálne) súradnice neznámeho objektu sa získavajú metódou dependencií naviazaním na presné pravouhlé súradnice známych objektov. V súčasnosti sa komesy nahrádzajú počítačmi.

kométa 28P/Neujmin 1

kométa 28P/Neujmin 1 — krátkoperiodická kométa z Jupiterovej rodiny komét, predstaviteľka málopočetnej skupiny komét s tzv. spiacim kometárnym jadrom (t. j. s jadrom nevykazujúcim žiadnu aktivitu). Objavil ju 3. 9. 1913 ruský astronóm Grigorij Nikolajevič Neujmin (*1886, †1946) v Simeizskej hvezdárni na polostrove Krym, a to vďaka jej mimoriadnemu priblíženiu sa k Zemi na vzdialenosť len 0,55 AU; pri absencii komy bola pôvodne považovaná za asteroid, neskôr po spozorovaní malého chvosta bola preklasifikovaná na kométu. Jej obežná doba 17,34 – 18,44 rokov sa mení v dôsledku častých značných priblížení sa k planéte Saturn, aktuálna vzdialenosť perihélia je 1,58 AU. Počas žiadneho ďalšieho priblíženia k Slnku sa neobjavil ani náznak komy – kométa nevytvára žiadnu aktivitu. Ak by nebol zaznamený chvost pri jej prvom návrate, bola by dodnes klasifikovaná ako asteroid. Dňa 11. 9. 2039 kométa prejde vo vzdialenosti len 0,79 AU od Zeme, čo bude druhá najmenšia vzdialenosť od jej objavu.

kométa 29P/Schwassmann-Wachmann 1

kométa 29P/Schwassmann-Wachmann 1 — krátkoperiodická kométa s obežnou dobou 14,65 roka, nepravidelne a náhle zvyšujúca svoju jasnosť, jej intenzita svetla počas výbuchu dosahuje 100- až 2 000-násobok bežnej hodnoty. Má takmer kruhovú dráhu (excentricita 0,04), ktorá leží tesne za dráhou Jupitera, a priemer jadra 35 – 60 km, čo ju zaraďuje k najväčším známym kométam. Objavili ju 15. 11. 1927 nem. astronómi (Friedrich Karl) Arnold Schwassmann (*1870, †1964) a Arno Arthur Wachmann (*1902, †1990) v observatóriu v Hamburgu-Bergedorfe. Neskôr sa ukázalo, že bola objavená počas jedného zo svojich mohutných výbuchov v čase zvýšenej jasnosti. Kométa je unikátna z viacerých príčin: vybuchuje priemerne 1- až 2-krát roč.; jej normálna jasnost’ je okolo 17m v perihéliu a 19m v aféliu, pri výbuchoch dosahuje jasnost’ okolo 13m, občas aj 9m – 10m; počas zjasnení dochádza k zmenám vzhľadu komy – pozorujú sa javy charakteristické pre prachovú komu, hoci pred výbuchom a po opätovnom poklese jasnosti vykazuje charakteristiky plynnej komy. Príčiny náhlych zmien jasnosti kométy nie sú známe. Súvislosť so slnečnou aktivitou sa doteraz nepodarilo jednoznačne dokázať, hoci niektoré zvýšenia jasnosti časovo súhlasia s poruchami zemského magnetického poľa vyvolanými prúdmi častíc slnečného vetra.

kometárny roj

kometárny roj — meteorický roj, ktorý vznikol uvoľňovaním častíc z jadra materskej kométy; napr. Perzeidy majú pôvod v krátkoperiodickej kométe 109P/Swift-Tuttle, Orionidy v krátkoperiodickej kométe 1P/Halley ap.

kometezimála

kometezimála [gr.] — ľadový objekt predstavujúci stavebný prvok jadier komét a objektov Kuiperovho pása; ľadová obdoba planetezimály. Kometezimály vznikali v raných štádiách vývoja slnečnej sústavy vo veľkých vzdialenostiach od Slnka pri nízkej teplote. Formovali sa v slnečnej prahmlovine z pôvodne homogénnej zmesi mikroskopických tuhých zŕn a plynu. Postupným nalepovaním zŕn pri zrážkach vznikli kometezimály s rozmermi 10 – 100 m, ktoré pri relatívne pomalom pohybe vytvárali zrážkami medzi sebou kometárne jadrá. Dôsledkom tohto mechanizmu vzniku jadier sú nehomogenity v jadrách s rozmermi desiatok až stoviek metrov zapríčiňujúce ich nízku pevnosť a z toho vyplývajúcu značnú pravdepodobnosť ich rozpadu aj pri neveľkom vonkajšom alebo vnútornom impulze.

komfort

komfort [fr. > angl.] — pohodlie, pohodlnosť.

komfortné správanie živočíchov

komfortné správanie živočíchov — vrodená forma správania živočíchov, ktorá súvisí so starostlivosťou o telo (škrabanie, česanie, lízanie, vzájomné olizovanie, vyhrýzanie srsti a nečistôt, odstraňovanie nečistôt z peria, kúpanie sa vo vode, v piesku alebo v bahnisku, otriasanie sa a i.) a s odpočinkovými aktivitami (zívanie a naťahovanie sa, odpočinkové postoje, spánok a spánkové polohy a i.) a má význam z hľadiska prežívania živočíchov; napr. telesný povrch plní svoju ochrannú funkciu len v prípade pravidelnej starostlivosti oň. Komfortné správanie je známe najmä pri stavovcoch, napr. pri rybách, žabách a vtákoch, ale aj pri iných živočíchoch, napr. pri hmyze (muchy, včely alebo šváby venujú veľkú pozornosť najmä tykadlám a zloženým očiam). Prejavy komfortného správania sú dôležité aj zo sociálneho hľadiska, niektoré (napr. čistenie srsti pri vyšších primátoch) sa stali prostriedkom na nadviazanie sociálneho kontaktu a na tlmenie napätia a agresivity medzi jedincami tvoriacimi sociálnu skupinu.

komická opera

komická opera — dvoj-, prípadne trojdejstvová číslovaná opera prevažne s komickým námetom. Vyvinula sa zač. 18. stor. v Taliansku súčasne v Neapole a v Benátkach. Predchodcami talianskej komickej opery (→ opery buffy) boli komické intermezzá, ktoré sa hrávali v prestávkach medzi dejstvami talianskych vážnych opier (→ opera seria), a neapolská hudobná komédia, silným inšpiračným zdrojom bola aj commedia dell’arte. V protiklade k vznešeným antickým a historickým témam opery serie, komické opery čerpali námety z civilného života jednoduchých ľudí. Libretá boli nositeľmi satirického, parodického, príp. spoločenskokritického náboja. Hudobná zložka opery buffy je v porovnaní s operou seria jednoduchšia, charakteristická je secco recitatívmi, iskrivou melodikou a rytmikou, výraznými hudobnými motívmi, častými ansámblovými číslami, kratšími uzavretými piesňovými formami a dynamickými finále dejstiev. Za prvú operu buffu sa pokladá Slúžka paňou (La serva padrona, 1733) G. B. Pergolesiho, ďalšími významnými tvorcami boli B. Galuppi, G. Paisiello, N. Jommelli, N. Piccini, D. Cimarosa a i. Od 2. pol. 18. stor. vznikali inonárodné ekvivalenty talianskej opery buffy: francúzska komická opera, nemecká singspiel a anglická ballad opera. Išlo o číslované spevohry kombinujúce hudobné čísla s hovorenými dialógmi. Od 2. pol. 18. stor. vznikali pod vplyvom viedenskej ľudovej komédie a jej sentimentálnych námetov zmiešané typy polovážnej opery (opera semiseria, dramma giocoso). Koncom 18. stor. sa komická opera ďalej vyvíjala v tvorbe W. A. Mozarta, v 19. stor. v tvorbe G. Rossiniho, G. Donizettiho a A. Lortzinga, neskôr Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a i.

komickosť

komickosť, komično — vlastnosť vyvolávajúca veselosť a smiech, forma emocionálneho hodnotenia javov či objektov založená na ich porovnávaní s ideálnym predobrazom. Komickosť ako estetická kategória je protipólom tragickosti. Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (→ fraška, → komédia, → pantomíma, → klauniáda), hudbe a vo výtvarnom umení (→ karikatúra), kde plní spoločenskú funkciu a prostredníctvom nej sa vyjadruje nesúhlas s určitými javmi a upozorňuje sa na nedostatky, je však prítomná aj v živote, patrí k základným a špecifickým charakteristikám ľudskej existencie, pričom však nie všetci musia zhodne považovať daný jav za komický. Podľa miery komickosti sa rozlišuje niekoľko jej foriem: humor, satira, paródia, travestia, tragikomickosť, čierny humor, grotesknosť (→ groteska, → gag), absurdnosť (→ absurdita). Komickosť sa realizuje rôznymi výrazovými prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, paradoxom, sarkazmom, persiflážou alebo paškvilom.

Jasné oddelenie tragickosti a komickosti, ako aj s tým súvisiacich dramatických žánrov tragédie a komédie je výrazom dualistickej záp. metafyziky s jej dôrazom na dušu (tragédia) v protiklade k telu (komédia). Pri tragédii divák pociťuje sympatiu a stotožnenie sa s hrdinskými postavami, ktoré v nešťastí a pohrome uznávajú svoje zlyhanie, pričom spolu s nimi prechádza katarziou a očistou vášní, pri komédii absentujú pocity ľútosti a hrôzy, divák si zachováva svoje hľadisko. S. Freud vo svojej analýze komického pôžitku poukazuje na to, že pri komédii si divák zachováva pocit nadradenosti vo vzťahu k postave, čo posilňuje jeho narcizmus. Divák v komickej postave identifikuje určitý nedostatok, pričom jeho pozornosť je venovaná prevažne telesnej aktivite postavy na úkor duchovnej. Freud súhlasí s I. Kantom, podľa ktorého komickosť spočíva v uvoľnení napätia. Podľa G. W. F. Hegla komédia zabezpečuje triumf subjektivity, keďže smiech a komickosť predstavujú pre ľudskú bytosť možnosť vložiť do svojich činov rozpory, aby ich neskôr mohla vyriešiť. Podľa H. Gouhiera základný rozdiel medzi tragédiou a komédiou spočíva vo vzťahu k času: zatiaľ čo v tragickom deji možno vždy zazrieť budúcnosť, koniec je vždy zdvojený o ďalší začiatok, v komédii, ktorá musí ignorovať tragický rozmer bytia, vyhnúť sa idei metafyzického zla a zakryť vedomie o existencii vlastnej smrteľnosti, sa objavuje problém dobrého konca.

Komickosť bola predmetom záujmu mnohých filozofov a estetikov, pričom niektorí z nich stotožňovali problematiku komickosti s problematikou smiechu (Ch. Baudelaire, H. Bergson). Treba ich však odlíšiť: zatiaľ čo komickosť je estetickou kategóriou, pri smiechu ide o psychofyziologický reflex, ktorý nemusí mať nič spoločné s estetikou. Smiech môže byť vulgárny alebo hlúpy, niektoré jemné alebo duchaplné formy komickosti však nevyvolávajú smiech, ale nanajvýš úsmev. Takisto treba odlíšiť humorný aspekt komickosti od smiešnosti. Zvlášť to platí pri čiernom humore, ktorý využíva register smútku či dokonca pochmúrnosti. Komickosť je teda zošľachtenou a umelecky rehabilitovanou smiešnosťou. Je užšou kategóriou ako smiešnosť, pretože predpokladá objektívne určiteľnú skutočnosť, zatiaľ čo smiešnosť je závislá predovšetkým od subjektívnych dispozícií.

Komijčania

Komijčania, aj Komi-Zyriani, Zyriani, vlastným menom Komijas, Komi vojtyr, Komi-Zyriana — ugrofínsky národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Komijska (202-tis., 2010). Komijčania žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), Archangeľskej (vrátane Nenecka) a Murmanskej oblasti, v Tuve, Permskom kraji a Kirovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Petrohrade; spolu 228-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i vo Fínsku, na Ukrajine, v Uzbekistane a Kazachstane.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komi-Permiakmi a Udmurtmi, ktorí sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na strednom a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komijčania i Komi-Permiaci), podieľali sa však na nej i Vepsovia, Marijčania, Chantyjci, Mansijci, vých. Slovania a i. Koncom 1. tisícročia začali Komijčania migrovať do povodia Vyčegdy. R. 1478 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu (→ Komijsko, Dejiny). V 16. – 18. stor. osídlili i povodie Pečory. Silná industrializácia a prisťahovalectvo z rôznych oblastí bývalého ZSSR viedli v 2. pol. 20. stor. k drastickej zmene etnickej štruktúry sídelného územia Komijčanov (1926 tam tvorili 92 %, 1959 len 30 % obyvateľstva). Ich tradičným náboženstvom bol šamanizmus, christianizovaní (pravoslávie) boli v 2. pol. 14. stor. (ruský misionár Stefan Permský, vlastným menom Stepan Chrap al. Krap, *asi 1340 al. 1345, †1396). Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie zemiakov, jačmeňa, raže a ovsa, chov dobytka a sobov), významným spôsobom obživy je rybolov, doplnkovým lov; z tradičných remesiel vynikajú tkáčstvo a spracovanie kože i dreva.

Hovoria komijským jazykom (komijčina, komi kyv; v Komijsku popri ruštine úradný jazyk), neoficiálne nazývaným aj komijsko-zyrianský jazyk (komijsko-zyriančina, zyrian komi kyv, zyriana komi kyv) al. zyrianský jazyk (zyriančina, zyrian kyv, zyriana kyv), patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijsko-permskému jazyku (jazyku Komi-Permiakov; časť lingvistov hovorí o jednom jazyku s dvoma, resp. s troma spisovnými variantmi). Má 10 dialektov (spisovný jazyk je vytvorený na základe syktyvkarského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 70,4 % Komijčanov (väčšina z nich je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu). V predkresťanskom období sa používali na jeho zápis pasy (rodové znaky vo forme rún vyrezaných na drevených paliciach, ktoré slúžili ako lovecký kalendár), v 2. pol. 14. stor. bola na základe cyriliky a gréckeho písma vytvorená tzv. staropermská abeceda (abur, anbur; vo forme staropermských glos, liturgických textov a i. zlomkov sa tak v komijčine s výnimkou maďarčiny zachovali jedny z najstarších textov v ugrofínskych jazykoch), ktorú v 17. stor. nahradila ruská cyrilika. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijčiny (ako aj komijsko-permčiny) utvorené písmo na základe tzv. molodcovskej abecedy (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i.

Začiatkom 90. rokov 20. stor. v rámci národného hnutia Komijčanov vznikol Výbor pre znovuzrodenie Komijčanov (od 2002 Medziregionálne verejné hnutie Komi vojtyr), ktorý v dôsledku silnej rusifikácie kladie dôraz najmä na posilnenie vlastného jazyka.

Komijsko

Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km2), najväčšie Jam ozero (31,1 km2) a Sindorskoje ozero (28,5 km2); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km2) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Komijska
1990 – 2002 Jurij Spiridonov
2002 – 2010 Vladimir Torlopov
2010 – 2015 Viačeslav Gajzer
od 2015 Sergej Gaplikov

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch; 3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah). K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu; jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym odvádzané zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou); dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu (na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec). Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi), podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice), podľa prierezu úzke, str. alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia; hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy; môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.); vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len vo vedľajších priestoroch, napr. v predsieni alebo v kúpeľni toho istého bytu, nesmú ústiť do obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky; ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy. Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové (tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch; nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá) a viacvrstvové, resp. trojvrstvové (tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou str. vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu) komíny, podľa spôsobu zhotovenia komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické al. montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu. Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v prísl. práv. predpisoch. Ak sa pri čistení a kontrole komína al. dymovodu (resp. pri preskúšaní komína) zistia nedostatky bezprostredne ohrozujúce protipožiarnu bezpečnosť stavieb al. zdravie ľudí, zodpovedný pracovník musí túto skutočnosť bezodkladne oznámiť obci alebo príslušnému orgánu vykonávajúcemu štátny požiarny dozor a komín alebo dymovod sa až do odstránenia nedostatkov nesmie používať.

— Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a zač. 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí al. z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, kt. sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou. Komín mal dôležitú úlohu v poverových predstavách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

Kominarec, Igor

Kominarec, Igor, 18. 9. 1949 Mládzovo, okres Poltár — slovenský pedagóg. R. 1975 – 97 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove, od 1997 na Fakulte humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove; 2006 profesor. R. 2008 – 13 zároveň hosťujúci prof. na Wyższej Szkołe Lingwistycznej v Čenstochovej a od 2009 na Państwowej Wyższej Szkołe Techniczno-Ekonomicznej Bronisława Markiewicza v Jarosławe.

Zaoberá sa teóriou a dejinami pedagogiky, pedagogikou voľného času a multikultúrnou výchovou. Autor a spoluautor kníh a vysokoškolských učebníc Pedagogika voľného času (2003) a Všeobecná pedagogika, Základné otázky (Pedagogika ogólna, Podstawowe zagadnienia, 2009), Multikulturalita a edukácia (2005), Základy multikultúrnej výchovy (Podstawy edukacji wielokulturowej, 2008), Multikulturalita a komunikácia (2009), Multikulturalita, komunikácia, rod: komunikatívne dimenzie multikulturality (2012), Komunikačné dimenzie multikulturality (Komunikacyjne wymiary wielokulturowości, 2013), Voľný čas a výchova k zdraviu (2014) a Základy multikultúrnej komunikácie (2015). Predseda a člen viacerých odborných komisií a vedeckých rád vysokých škôl, člen redakčných rád odborných časopisov.

komínová brekcia

komínová brekcia — sopečný aglomerát, ktorý vzniká stmelením ostrohranných úlomkov rôznych sopečných, príp. aj nesopečných hornín v prívodnom kanáli sopky (sopúchu). Najčastejšie sa viaže na výbušné sopky maarového typu. Príkladom komínovej brekcie je národná prírodná pamiatka Kamenná slunce v CHKO České středohoří asi 1 km juhových. od Hnojnice (časť obce Libčeves) v Česku. Jadrá kamenných útvarov tam tvoria ílovité sedimenty, ktoré sa stali centrom chladnutia magmy, pričom magma v dôsledku zmršťovania lúčovito popraskala.

komínovka

komínovka [gr. > lat. > slov.] —

1. tehliarska al. betónová tvarovka v strede s otvorom kruhového, obdĺžnikového al. štvorcového prierezu. Po uložení väčšieho počtu komínoviek na seba sa vytvorí teleso komína (komínový plášť) a komínový prieduch. Pri komínovkách s polkruhovým vybraním na jednej strane sa ukladajú dve komínovky vedľa seba tak, aby ich spojením vznikol v strede prieduch s kruhovým prierezom;

2. aj radiálka — kusové tehliarske stavivo v minulosti používané na murovanie továrenských komínov s kruhovým prierezom. Jeho ložná plocha mala tvar výseku z medzikružia ohraničeného vonkajším a vnútorným obvodom komína. Vnútri komínovky boli diery kolmé na ložnú plochu, slúžiace na zlepšenie tepelnoizolačných vlastností. Ich tvar, veľkosť, počet a usporiadanie neboli predpísané, musela však byť dodržaná normou stanovená hrúbka okrajových stien a priečok.

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

Komi-Permiaci

Komi-Permiaci, vlastným menom Komi-permiakkez, Perem komiez, Komi otir — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo Permského kraja (81-tis., 2010) Ruskej federácie. Komi-Permiaci žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), vo Sverdlovskej a v Rostovskej oblasti, v Komijsku a Krasnodarskom kraji Ruskej federácie; spolu 94-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i na Ukrajine, v Kazachstane, Uzbekistane a Estónsku.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komijčanmi a Udmurtmi, s ktorých predkami sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na str. a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komi-Permiaci i Komijčania). R. 1472 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu. R. 1925 bol v rámci Permskej oblasti vytvorený Komijsko-permský národnostný okruh (od 1977 Komijsko-permský autonómny okruh), pričom dve z etnografických skupín Komi-Permiakov zostali mimo neho (Jazvinci, Ziuzdinci), 2005 bol zlúčený s Permskou oblasťou do Permského kraja. Náboženstvo: pravoslávie, staroverstvo.

Komi-Permiaci sa zaoberajú najmä poľnohospodárstvom (pestovanie jačmeňa, raže, ovsa, chov hovädzieho dobytka, oviec, koní, kačíc), ale aj rybolovom a doplnkovo lovom, z tradičných remesiel tkáčstvom a spracovaníme kože i dreva.

Hovoria komijsko-permským jazykom (komijsko-permčina, komi-permiakkezlyn kyv, perem komi kyv, komi-permiacköj kyv, neoficiálne nazývaný aj permský jazyk, permčina, perem kyv; v Permskom kraji popri ruštine úradný jazyk) patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijskému jazyku. Má 4 dialekty (spisovný jazyk je vytvorený na základe kudymkarsko-invenského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 66,8 % Komi-Permiakov, z ktorých väčšina je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijsko-permčiny utvorené na základe tzv. molodcovskej abecedy písmo (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i. R. 2003 bola na základe cyriliky s pridaním písmen ö, ө, ü, ako aj vynechaním písmena i vytvorená abeceda aj na zápis jazvinského (východopermského) dialektu komijsko-permčiny, ktorý je často považovaný za samostatný jazyk (jodz komi kөl) blízky komijsko-permčine a komijčine.

komisár

komisár [lat.] — 1. osoba poverená vykonávaním osobitnej úlohy, napr. sčítací komisár, súdny komisár, Vysoký komisár OSN pre utečencov; hovorovo aj člen Európskej komisie (aj eurokomisár); 2. hist. a) počas Francúzskej revolúcie 1789 – 99 zástupca Konventu vo francúzskej revolučnej armáde; b) v období 1918 – 46 politický dôstojník v sovietskej Červenej armáde a v námorníctve; c) ľudový komisár — v ZSSR v období 1917 – 46 člen vlády (minister; → Rada ľudových komisárov); 3. v niektorých štátoch (Francúzsko, Nemecko) policajná hodnosť.

komisia

komisia [lat.] — volený alebo vymenovaný kolektívny orgán (Akreditačná komisia, disciplinárna komisia, liekopisná komisia, znalecká komisia) poverený určitými úlohami, často slúžiaci ako poradný orgán inštitúcie, ktorá ho zriadila; aj inštitúcia (spravidla medzinárodná), napr. Dunajská komisia, Európska komisia, Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia).

Komisia národnej výchovy

Komisia národnej výchovy, poľ. Komisja Edukacji Narodowej, KEN — štátny orgán zaoberajúci sa národným vzdelávaním a osvetou v poľsko-litovskej únii, pôsobiaci 1773 – 94. Vznikol výnosom Sejmu na podnet kráľa Stanislava II. Augusta Poniatowského v súvislosti so zrušením rádu jezuitov, ktorí v krajine vybudovali základňu na rozvoj školstva vrátane školských zariadení a knižníc a ich odchodom hrozil poľskému a litovskému školstvu kolaps. KEN financovala svoje aktivity z majetku jezuitov, ktorý prevzala do správy. Jej cieľom bolo v duchu osvietenských zásad modernizovať a čiastočne sekularizovať základné a str. školstvo. S podporou panovníka a magnátov (šľachty) v nej pracovala skupina liberálnych intelektuálov (kráľov brat Michał Jerzy Poniatowski, *1736, †1794, A. K. Czartoryski, J. U. Niemcewicz a i.) na čele s H. Kołłątajom. Základom siete škôl boli bývalé jezuitské kolégiá a dve univerzity – v Krakove (dnes Jagelovská univerzita) a vo Vilniuse (tzv. hlavné školy), ktorým podliehali str. školy vyššieho typu. Vyššie str. školy kontrolovali nižšie str. školy a tie spravovali farské školy. K hlavným úlohám KEN patrilo aj vypracovanie učebníc z oblasti prírodných a technických vied spolu s vytvorením odbornej terminológie v poľštine. R. 1774 prevzala KEN správu súkromnej knižnice bratov A. S. a J. A. Załuskovcov vo Varšave (otvorená a sprístupnená verejnosti 1747; jedna z najväčších európskych knižníc v 18. stor., zanikla 1795; považovaná za predchodkyňu dnešnej poľskej Národnej knižnice). Vytvorila predpoklady na rovnoprávne vzdelávanie detí a mládeže bez rozdielu pohlavia a spoločenského postavenia. V poslednom období činnosti rezignovala na časť svojich opatrení a zámerov v prospech projektu novej ústavy (tzv. Ústava 3. mája 1791), na ktorej pracovali mnohí jej členovia. Po prijatí ústavy 1794 KEN zanikla, pretože šľachtická opozícia sa postavila proti ústave; výsledky jej práce však pretrvali a umožnili vznik novej generácie inteligencie.

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo, angl. United Nations Commission on International Trade Law, UNCITRAL — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) so sídlom vo Viedni (od 1979). Založený 1966 v New Yorku na základe rezolúcie č. 2205 (17. 12. 1966), jeho hlavnou pracovnou náplňou je harmonizovať a zjednocovať medzinárodné obchodné právo. Členovia komisie sú volení VZ OSN na obdobie 6 rokov (každé tri roky zaniká členstvo polovici členov). Pôvodne mala 29 členov, 2002 sa ich počet zvýšil na 60: 14 členov z Afriky, 14 z Ázie, 8 z vých. Európy, 10 z Latinskej Ameriky a z karibskej oblasti, 14 zo záp. Európy a z ostatných oblastí sveta.

R. 1968 určila niekoľko tematických oblastí, ktoré sa stali základom jej pracovného programu: medzinárodný predaj tovaru, medzinárodná obchodná arbitráž, medzinárodné platby, doprava, poistenie, duševné vlastníctvo, odstraňovanie diskriminácie v zákonoch týkajúcich sa medzinárodného obchodu, spolupráca s ostatnými orgánmi OSN a s agentúrami medzinárodného obchodu, legalizácia dokumentov. Tento program priebežne prepracúva na základe uplatňovania nových technológií, zmien v obchodných praktikách a medzinárodných trendov a rozširuje ho o nové témy (elektronický obchod, verejné obstarávanie a i.). Prevažne sa však zaoberá kodifikáciou medzinárodného obchodného práva a riešením právnych otázok súvisiacich s medzinárodným obchodným stykom, jej cieľom je zosúladenie a modernizácia medzinárodného obchodného práva, pripravuje napr. vzorové medzinárodné predpisy a nové medzinárodné dohovory, propaguje spôsoby jednotného výkladu a vykonávania právnych predpisov ap. Na prerokovanie konkrétnych otázok sa v priebehu roka schádzajú pracovné skupiny (v súčasnosti šesť) tvorené členmi komisie. Na svojich každoročných zasadnutiach (striedavo v New Yorku a vo Viedni) prerokúva správy pracovných skupín, ako aj štúdie a správy generálneho tajomníka OSN a ďalších vládnych i mimovládnych organizácií.

Komisia OSN pre odzbrojenie

Komisia OSN pre odzbrojenie, angl. United Nations Disarmament Commission, UNDC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) zaoberajúci sa otázkami odzbrojenia. Založený 1952 na základe rezolúcie č. 502 (11. 1. 1952) ako orgán Bezpečnostnej rady OSN so sídlom v Ženeve, stretnutia však prebiehali iba príležitostne. R. 1978 na prvom osobitnom zasadnutí VZ OSN venovanom odzbrojovaniu bola založená nová UNDC ako jeho poradný orgán, ktorej členmi sa stali zástupcovia všetkých štátov OSN. Jej mandátom je posudzovanie problematiky odzbrojenia a súvisiacich otázok a predkladanie odporúčaní k nim. Komisia sa zaoberá rozhodnutiami a odporúčaniami doterajších osobitných zasadnutí OSN venovaných agende odzbrojenia. Zasadá každoročne, zvyčajne v apríli, v hlavnom sídle OSN New Yorku.

komisionár

komisionár [lat.] — sprostredkovateľ obchodu v obchodnej činnosti uskutočňovanej na základe komisionárskej zmluvy.

komisionárska zmluva

komisionárska zmluva — podľa Obchodného zákonníka druh obstarávateľskej zmluvy medzi komitentom (klientom) a komisionárom (sprostredkovateľom), na základe ktorej sa komisionár zaväzuje zariadiť (zabezpečiť) vo vlastnom mene určitú obchodnú záležitosť pre komitenta na jeho účet (→ komisionársky obchod).

Komitent (právnická alebo fyzická osoba) sa zaväzuje zaplatiť komisionárovi za takúto činnosť tzv. komisionársku odmenu a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť. Vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, prechádza po uskutočnení predaja z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Komitentovi v zásade nevznikajú z komisionárskej zmluvy vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti. Po zariadení obchodnej záležitosti má právo, aby mu komisionár podal o výsledku správu a vykonal vyúčtovanie. Súčasne je povinný uhradiť komisionárovi aj náklady, ktoré pri plnení záväzku vynaložil. Povinnosťou komisionára je postupovať s odbornou starostlivosťou podľa pokynov klienta a ochrániť jeho záujmy. Zodpovedá za škodu spôsobenú na veciach, ktoré mu boli odovzdané podľa ustanovení zmluvy o skladovaní. Proti tretím osobám vystupuje vo vlastnom mene, čo umožňuje zachovať anonymitu komitenta (na rozdiel od mandátnej zmluvy, v ktorej mandatár vystupuje a uskutočňuje všetky právne úkony v mene mandanta).

komisionársky obchod

komisionársky obchod — druh zmluvnej obchodnej činnosti, ktorú uskutočňuje sprostredkovateľ (komisionár) na príkaz a na účet svojich klientov (komitentov). Predmetom komisionárskeho obchodu je zabezpečiť vývoz a predaj výrobkov (a ďalších služieb súvisiacich s obchodom), vyrábaných a poskytovaných komitentom, do zahraničia, ako aj tuzemský predaj starožitností ap. Uskutočňuje sa na základe komisionárskej zmluvy, ktorou sa komisionár zaväzuje, že pod vlastným menom zariadi na účet komitenta obchodné záležitosti spojené s predajom tovaru. Komisionár platí komitentovi za tovar až po uskutočnení predaja. Uskutočnením predaja prechádza vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Tento spôsob predaja je pre komisionára výhodný, pokiaľ si sám dokáže vybrať (alebo odmietnuť) tovar na obchodovanie v závislosti od nákupného správania svojich zákazníkov. Nevýhodou komisionárskeho obchodu je riziko komitenta, keďže sa mu môže tovar, ktorý bude určitý čas u komisionára, vrátiť späť ako nepredajný.

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna, 8. 11. 1864 Petrohrad – 23. 2. 1910 Taškent — ruská herečka. Jedna z posledných predstaviteliek divadla hereckých hviezd 19. stor., jej herecký prejav je často porovnávaný s hereckým prejavom talianskej herečky E. Duseovej, nazývaná aj ruská Duseová. Pochádzala z divadelníckej rodiny, debutovala na ochotníckom javisku a po pôsobení v súkromných divadlách (Novočerkassk, Vilnius) získala angažmán v Alexandrinskom divadle v Petrohrade (1896 – 1902).

Jej herectvo vyjadrovalo nálady, bôle a etické hľadanie smerovania ruskej spoločnosti na prelome storočí a predstavovalo typ novej ženy smerujúcej k sebarealizácii a slobode. Preslávila sa ako Larisa (A. N. Ostrovskij: Nevesta bez vena, 1896), A. P. Čechov ju považoval za ideálnu predstaviteľku Niny vo svojej hre Čajka (1896; nazývaná aj Čajka ruskej scény). R. 1904 ako protiváhu Umeleckého divadla v Moskve založila v Petrohrade vlastné divadlo – Divadlo Komissarževskej (Teatr Komissarževskoj), v ktorom sa usilovala nájsť adekvátny umelecký výraz revolučných nálad spoločnosti. K spolupráci prizvala začínajúceho režiséra V. E. Mejerchoľda (1906 – 07) a umožnila mu realizovať program symbolistického divadla v Rusku; v jeho réžii úspešne hrala Beatrice (M. Maeterlinck: Sestra Beatrice, 1906). Konflikt medzi hereckým a režijným divadlom však napokon viedol k jej roztržke s Mejerchoľdom. R. 1902 a 1908 podnikla úspešné turné v USA a 1909 divadlo zatvorila. V záujme financovania projektu novej umeleckej školy uskutočnila 1909 – 10 sériu ďalších zahraničných zájazdov, počas ázijského turné zomrela na kiahne. Od 1959 je podľa nej nazvané Petrohradské štátne akademické divadlo V. F. Komissarževskej (Sankt-Peterburgskij gosudarstvennyj akademičeskij teatr imeni V. F. Komissarževskoj, založené 1942).

komisúra

komisúra [lat.], commissura

1. bot. aj komisurálny šev — miesto zrastu plodolistov (zvyčajne dvoch) v piestiku kvetu a na plode;

2. anat., zool. spojka, resp. miesto spojenia dvoch rovnakých častí (alebo útvarov); u človeka napr. predné priečne spojenie obidvoch hemisfér mozgu uložené pri prednej strane tretej mozgovej komory (c. anterior cerebri) alebo miesto v ústnom kútiku, kde sa stretávajú horná a dolná pera (spojka pier, c. labiorum); pri obrúčkavcoch priečne spojky rebríčkovej nervovej sústavy, pri hmyze vlákna spájajúce vedľa seba ležiace gangliá (→ ganglion) umiestnené v jednom článku.

Komitas

Komitas, vlastným menom Soghomon Gevorki Soghomonjan, aj Komitas Vardapet, 26. 9. 1869 Kütahya, Turecko – 22. 10. 1935 Paríž, od 1936 pochovaný v Jerevane — arménsky hudobný skladateľ, zbormajster, spevák a etnomuzikológ. R. 1881 bol ako sirota poslaný do kňazského seminára v Ečmiadzine (dnes Vagaršapat), kde okrem teologického vzdelania získal aj základy hudobného vzdelania a liturgického spevu. R. 1893 bol vysvätený za kňaza Arménskej apoštolskej cirkvi a prijal rehoľné meno Komitas. R. 1895 študoval v Tbilisi hudbu u Makara Jekmaliana (*1856, †1905), 1896 – 99 na konzervatóriu v Berlíne kompozíciu, estetiku a hudobnú teóriu a súčasne na Univerzite Friedricha Wilhelma (dnes Humboldtova univerzita) u Oskara Fleischera (*1856, †1933), Heinricha Bellermanna (*1832, †1903) a Maxa Friedlaendera (*1852, †1934). R. 1899 sa vrátil do Ečmiadzinu.

Zakladateľ modernej arménskej národnej hudby. Už počas pobytu v seminári sa zaujímal o arménsku ľudovú i liturgickú hudbu, ktorú sa snažil očistiť od nánosov záp. hudobnej kultúry a oživiť na koncertných pódiách (Ečmiadzin, Jerevan, Tbilisi). R. 1891 vydal prvú zbierku arménskych ľudových melódií, 1894 publikoval svoje výskumy z oblasti arménskej duchovnej hudby. Po návrate z Berlína zozbieral niekoľko tisíc ľudových piesní, ktoré vedecky spracoval. Preukázal vzájomné hudobné ovplyvňovanie a previazanosť arménskej ľudovej a liturgickej hudby, dešifroval jej neumovú notáciu. Komponoval vlastné skladby s využitím arménskych hudobných motívov, pričom viaceré jeho piesne, zbory a chorály zľudoveli. Sám interpretoval arménske ľudové piesne na zahraničných koncertoch (Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko). Je autorom aj prvých transkripcií kurdských melódií. Publikoval mnoho článkov a štúdií, čím položil základy arménskej muzikológie ako vednej disciplíny.

R. 1910 odišiel pre výhrady cirkevných úradov proti jeho činnosti do Istanbulu, kde ako zbormajster viacerých speváckych telies a lektor zjednocoval prostredníctvom arménskej hudby členov rozptýlenej arménskej komunity. Pokračoval tam v práci na súbore chorálov arménskej liturgie Patarag (vydaný 1933 v Paríži jeho žiakom Varganom Sarkisjanom, *1891, †1958), ktorým sa zoberal od 1892 a ktorý patrí k jeho najvýznamnejším dielam. V súbore určenom pre 300-členný zbor sústredil pôvodné jednohlasné tradičné liturgické melódie, ktoré upravil na základe vlastných výskumov arménskej národnej hudby do podoby troj- až štvorhlasných mužských zborov. Dielo však nedokončil, na začiatku genocídy Arménov v Osmanskej ríši bol v apríli 1915 uväznený a jeho rukopisné dielo bolo sčasti zničené, resp. roztratené. Po hrozných zážitkoch z vyvražďovania a deportácií svojho národa bol od 1916 hospitalizovaný na psychiatrickej klinike pri Paríži.

Autor zbierok ľudových piesní, napr. Arménske ľudové piesne a tance (Haj žoghovrdakan jerger jev parerger, vydané 1950), zbierok vlastných spracovaní piesní Arménske roľnícke piesne (Haj geghdžuk jerger, 1912) a Piesne pre hlas a klavír (Pjesni dľa golosa i fortepiano, vydané 1939), zborových skladieb Jar, odkiaľ prichádzaš? (Ur es gali, aj garun?, 1902) a Pieseň prepelice (Kakhavi jerg, 1908), 6 suít z roľníckych a tanečných piesní (1912 – 14) i operného fragmentu Anuš (1904). V Arménsku sú podľa neho nazvané viaceré inštitúcie a umelecké súbory.

komitát

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komloš, Karol

Komloš, Karol, 18. 11. 1928 Bratislava – 30. 4. 1997 tamže — slov. stav. odborník. Od 1954 pracovník Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1977 DrSc.

Zaoberal sa projekciou pozemných a dopr. stavieb, neskôr vlastnosťami betónu a betónových kompozitov so sklenými, s čadičovými a oceľovými vláknami. Autor a spoluautor knižných publikácií Stavba rodinných domčekov: príručka pre stavebníkov (1960) a Reológia čerstvého betónu (1984), viac ako 130 ved. článkov a 2 patentov.

kompaktný

kompaktný [lat.] — celistvý, súdržný, pevný, hutný.