Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 14901 – 14950 z celkového počtu 14983 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

kombi

kombi [lat.] — druh uzatvorenej dvojpriestorovej karosérie osobných automobilov s dvoma radmi sedadiel na prepravu 4 až 5 osôb a so zväčšeným batožinovým priestorom. Väčšinou je odvodená od karosérie hatchback, má však zväčšenú celkovú dĺžku (často aj s ďalším stĺpikom karosérie; stĺpik D), pričom je značne zväčšený (predĺžený) batožinový priestor. Kvôli zväčšeniu užitočného priestoru na náklad má niekedy aj zvýšenú strechu. Kombi má štvoro bočných dvier na nastupovanie prepravovaných osôb a veľké zadné výklopné dvere (výklopná stena) na nakladanie batožiny. Kvôli zväčšeniu batožinového priestoru je zadný rad sedadiel, podobne ako pri karosérii hatchback, sklopný alebo demontovateľný. Zriedka sa vyrába aj kombi s dvoma bočnými dverami nazývané shooting brake. Názov kombi, bežne používaný v str. Európe, je odvodený od účelu vozidla (určené na prepravu osôb i nákladu), v Severnej Amerike sa podobný typ karosérie nazýva station wagon, v Anglicku estate a vo Francúzsku break.

kombinácia

kombinácia [lat.] — 1. spájanie, zostavovanie jednotlivých prvkov do jedného celku často aj na základe stanovených pravidiel a kritérií; aj výsledok tohto spájania, zostavovania, napr. farebná kombinácia, číselná kombinácia, kombinácia potravín; mat. → lineárna kombinácia; šport. → alpská kombinácia, severská kombinácia (→ združené preteky); 2. usudzovanie, úsudok, dohad; aj zložitý, premyslený postup pri činnosti (v športe, šachu ap.).

kombinácia k-tej triedy z n prvkov

kombinácia \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov — taký výber \(k\) prvkov z \(n\)-prvkovej množiny, v ktorom sa jednotlivé prvky neopakujú a dva výbery líšiace sa len poradím prvkov sa považujú za totožné. Napr. nech množina \(A=\{ 1,2,3\}\), potom všetky kombinácie 2. triedy z množiny \(A\) sú 3 : \(\{ \{1,2\}, \{1,3\}, \{ 2,3\}\}\). Všeobecne je počet kombinácií \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov daný kombinačným číslom \(\binom{n}{k}=\frac{n!}{k!(n-k)!}\). Príkladom kombinácie je klasická lotéria, v ktorej sa žrebuje napr. 7 čísel zo 49, pričom vyžrebované číslo sa už do osudia nevracia. Prvú cenu vyhrá ten, kto správne tipoval všetky čísla bez ohľadu na poradie, v ktorom boli vyžrebované, teda správne tipoval výslednú kombináciu čísel.

kombinačné číslo

kombinačné číslo, binomické číslo, binomický koeficient — číslo určujúce počet kombinácií \(k\)-tej triedy z \(n\)-prvkovej množiny, teda počet \(k\)-prvkových podmnožín danej \(n\)-prvkovej množiny. Označuje sa symbolom \(\binom{n}{k}\) a vypočíta sa podľa vzťahu \(\binom{n}{k}=\frac{n!}{k!(n-k)!}\). Súčet \(\sum_{k=0}^n \binom{n}{k}\) určuje počet všetkých podmnožín \(n\)-prvkovej množiny, je to teda \(2^n\). Kombinačné čísla sa zvyknú zapisovať do tzv. Pascalovho trojuholníka a vystupujú aj v dôležitom binomickom vzorci \((x+y)^n=\sum_{k=0}^n\binom{n}{k}x^ky^{n-k}\). Kombinačné číslo sa zovšeobecňuje pre potreby binomického radu \((1+x)^a=1+ax+\frac{a(a-1)}{2!}x^2+\frac{a(a-1)(a-2)}{3!}x^3+\dots+\frac{a(a-1)\dots(a-k+1)}{k!}x^k+\dots,\ |x|<1\) aj na necelé hodnoty argumentu v zmysle \(\binom{a}{k}:=\frac{a(a-1)\dots(a-k+1)}{k!}\). 

kombinát

kombinát [lat.] — veľký priemyselný podnik vytvorený spojením dvoch al. viacerých vzájomne súvisiacich organizačných jednotiek v rámci jedného, prípadne viacerých sektorov priemyslu pod spoločné vedenie s cieľom zvýšiť efektívnosť riadenia a výroby. Organizačná forma výroby využívaná najmä v plánovanom hospodárstve v podmienkach domácej alebo medzinárodnej ekonomiky. V niektorých ekonomikách sa kombináty pri prechode na trhové hospodárstvo transformovali na iné organizačno-vlastnícke formy, napr. na spoločnosti s ručením obmedzeným.

kombinátor

kombinátor [lat.], kompaktor — poľnohosp., stroj. druh kombinovaného stroja na obrábanie pôdy bez obracania brázdového odvalu. Je zložený z dvoch alebo z viacerých vzájomne pevne spojených pracovných ústrojenstiev, ktoré vykonávajú súčasne dve alebo viac operácií (napr. kyprenie, drobenie, miešanie pôdy a pozberových zvyškov a technologické utláčanie vybraných hĺbkových horizontov pôdy). Kombinátory sa používajú na predsejbové obrábanie vrchných vrstiev pôdy, niekedy aj na zapravenie priemyselných hnojív a pesticídov do pôdy alebo na odstraňovanie burín či zle vzídeného porastu. Klasický, traktorom ťahaný kombinátor (s pasívnymi pracovnými ústrojenstvami) sa skladá z dvoch častí umiestnených na spoločnom ráme. V prednej časti je kyprič (najčastejšie s jednostrannými alebo so šípovitými radličkami) alebo brána (najmä radličková), v zadnej časti sú rôzne súpravy valcov (najčastejšie sa používajú jednoduché valce s necelistvým plášťom). Pri moderných kombinátoroch sa používajú aj ďalšie pracovné ústrojenstvá, napr. smyky a kypriče stôp. Na ťažšie spracovateľných pôdach je vhodné použiť kombinátory s aktívnymi pracovnými ústrojenstvami, ktorých pohon je odvodený od vývodového hriadeľa traktora. Najčastejšie ide o kombináciu krúživých brán a kývavých brán so zubovým valcom s rôznym priemerom. Využívanie kombinátorov umožňuje uskutočniť predsejbovú prípravu pôdy v určenom čase a dodržať tak agrotechnický termín následnej pracovnej operácie, napr. sejby.

kombinatorická chémia

kombinatorická chémia — smer aplikovanej chémie využívajúci poznatky kombinatoriky na plánovanie postupu syntézy veľkých sérií štruktúrne podobných zlúčenín pri hľadaní nových látok s požadovanou biologickou, katalytickou alebo inou aktivitou.

Kombinatorická chémia sa začala rozvíjať po objave metódy syntézy peptidov na polymérnom nosiči (R. B. Merrifield, 1963). Pri syntéze peptidov sa po naviazaní prvej aminokyseliny nosič rozdelí na niekoľko častí, ktoré sa nechajú reagovať s rôznymi aminokyselinami. Naviazaním rôznych aminokyselín na jednotlivé časti nosiča a následným spojením alebo zmiešaním nosičov nesúcich rozdielne peptidové reťazce a ich ďalšími reakciami s rovnakou aminokyselinou možno jednoducho pripraviť veľmi veľký súbor, tzv. knižnicu chemických zlúčenín (angl. chemical library), v danom prípade peptidov. Napr. z troch rôznych aminokyselín sa už po dvoch syntetických cykloch (reakciách súvisiacich s vytvorením chemickej väzby aminokyseliny s nosičom, resp. s už naviazanou aminokyselinou) získa 9 možných dipeptidov, po treťom cykle 27 tripeptidov a po štvrtom cykle až 81 tetrapeptidov. Neskôr sa metódy kombinatorickej chémie začali aplikovať aj na získavanie knižníc nízkomolekulových zlúčenín, pri ktorých vytváraní môže jedna zlúčenina reagovať s celým radom reaktantov rovnakého typu. Napr. ak aromatický aldehyd reaguje s rôznymi aromatickými β-ketoestermi (Knoevenagelova kondenzácia), vznikne zmes produktov, nenasýtených ketoesterov, ktoré môžu priamo v zmesi reagovať s amínom za vzniku knižnice nenasýtených ketoamidov. Zlúčeniny v knižnici môžu byť v závere syntézy identifikované alebo sa môže ponechať zmes neidentifikovaných produktov. Iná možnosť je, že sa pôvodná zmes ketoesterov podrobí testovaniu, určí sa najaktívnejší ketoester, ktorý sa použije ako východisková látka v reakcii s rôznymi amínmi (opäť v jednej banke), a získa sa knižnica nových ketoamidov.

Syntéza veľkých sérií zlúčenín (často ako zložiek zmesi) metódami kombinatorickej chémie si vyžiadala aj nové postupy v biologickom testovaní. Začali sa používať metódy umožňujúce rýchlo orientačne otestovať veľké série (stovky až tisíce) zlúčenín (angl. high-throughput screening), ako aj metódy vyhľadávania najúčinnejších látok v zmesi. Knižnice chemických zlúčenín môžu mať aj virtuálnu podobu, keď sa veľké série látok generujú len pomocou počítača na základe databázy dostupných stavebných blokov či obmenou veľkého množstva možných substituentov v rôznych polohách na základnom skelete. Aktivita takýchto virtuálnych štruktúr sa takisto posudzuje pomocou počítačov, napr. s využitím metód založených na kvantitatívnych vzťahoch medzi štruktúrou a aktivitou (metódy QSAR, angl. Quantitative Structure-Activity Relationships).

kombinatorická logika

kombinatorická logika — logická teória, v ktorej sú všetky premenné eliminované pomocou zovšeobecneného pojmu funkcie, pričom úlohu argumentu (hodnoty premennej) i úlohu hodnoty funkcií plnia funkcie, takže premenné môžu byť nahradené takýmito špecifickými funkciami. Cieľom kombinatorickej logiky je eliminácia pravidiel typu substitúcie, ktoré vyžadujú prácu s viazanými premennými. Vo formulách kombinatorickej logiky sú viazané premenné eliminované kombinátormi (funkciami vyšších rádov). Iniciátorom takéhoto prístupu bol Moses Schönfinkel (*1889, †1942). Autormi významných prác z oblasti kombinatorickej logiky sú H. B. Curry, William Craig (*1918, †2016) a Robert Feys (*1889, †1961). S kombinatorickou logikou súvisí aj tzv. lambda kalkul A. Churcha, pretože kombinatorická logika dokáže napodobniť lambda kalkul bez toho, aby mala operátor viažuci premenné.

kombinatorická pravdepodobnosť

kombinatorická pravdepodobnosť, angl. combinatorial probability — súbor klasických metód výpočtu pravdepodobnosti s využitím techník a pojmov kombinatoriky, ako sú kombinácie \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov, variácie, permutácie, princíp zapojenia a vypojenia ap. Príklad na výpočet pravdepodobnosti pomocou kombinatoriky: Aká je pravdepodobnosť, že pri 5-násobnom hode hracou kockou padne šestka práve dvakrát? Množina všetkých možných výsledkov je množina všetkých usporiadaných pätíc z čísel \(1,2,\dots ,6\), v pojmoch kombinatoriky ide o variácie s opakovaním zo šiestich prvkov 5. triedy. Množina má teda \(6^5\) prvkov. Počet pätíc obsahujúcich práve dve šestky možno dostať výberom ľubovoľnej dvojprvkovej podmnožiny z množiny \(1,2,3,4,5\) reprezentujúcej jednotlivé hody, čo sa dá uskutočniť \({5 \choose 2}=10 \) spôsobmi (kombinácie \(2\). triedy z \(5\) prvkov) a jej doplnením ľubovoľnou usporiadanou trojicou čísel z \(1,2,\dots 5\), ktorých je \(5^{3}\). Výsledný počet priaznivých pätíc je teda \({5 \choose 2}5^{3}\). Hľadaná pravdepodobnosť potom bude \(\binom{5}{2}5^3\! / 6^5\), čo sa dá zapísať aj ako \(\binom{5}{2} (\frac{5}{6})^3 (\frac{1}{6})^2\).

kombinatorická topológia

kombinatorická topológia — oblasť topológie, v ktorej sa kombinatorickými metódami skúmali vlastnosti polyédrov. Založil ju koncom 19. stor. J. H. Poincaré, ktorý definoval homologickú grupu komplexu (neskôr nazvaného simpliciálny komplex) odvodeného od daného polyédra ako určitú faktorovú grupu, zaviedol aj pojem fundamentálna grupa, ktorú na rozdiel od homologickej grupy nedefinoval ako faktorovú grupu.

Približne od 20. rokov 20. stor. vývoj v topológii smeroval od polyédrov k všeobecnejším topologickým priestorom. Od 40. rokov 20. stor. sa názov kombinatorická topológia používa pomerne málo, zväčša v historických súvislostiach, keďže kombinatorický aspekt v oblasti dovtedy reprezentovanej kombinatorickou topológiou prestal byť dominantným. S rozvojom algebrizácie (E. Noetherová, H. Hopf a i.), ako aj vďaka rozpracovaniu teórie kategórií a i. nástrojov a metód prerástla kombinatorická topológia do algebraickej topológie a do nových príbuzných matematických disciplín s veľkým vplyvom aj na iné oblasti matematiky a fyziky.

kombinatorika

kombinatorika [lat.], kombinatorická analýza — časť diskrétnej matematiky zaoberajúca sa otázkami existencie, konštrukcie a početnosti diskrétnych štruktúr, ako aj extremálnymi úlohami týkajúcimi sa takýchto štruktúr. Typickou kombinatorickou úlohou je zistenie počtu možností, ktorými sa dá vytvoriť (kombinatorická) konfigurácia so zadanými vlastnosťami. V závislosti od zložitosti problému sa za uspokojivú odpoveď považuje vyčíslenie (enumerácia) presného počtu konfigurácií, efektívny algoritmus na ich systematické vygenerovanie, približné zistenie ich počtu pomocou dolných alebo horných odhadov, určenie asymptotického správania počtu v závislosti od parametrov alebo dôkaz ich existencie či neexistencie. Kombinatorické úvahy a metódy majú významný presah do iných oblastí matematiky a často sa používajú napr. v teórii grafov, v algebre, teórii čísel, teórii pravdepodobnosti, optimalizácii, matematickej logike, štatistickej fyzike a teoretickej informatike.

Zmienky o jednoduchých kombinatorických výpočtoch a ich zdôvodnenia pochádzajú už zo staroveku, zachovali sa nezávisle od seba vo viacerých kultúrach. Najstarším je výpočet súčtu geometrického radu zaznamenaný ako úloha č. 79 na staroegyptskom Rhindovom (resp. Londýnskom, Achmosovom) papyruse asi z 18. stor. pred n. l. (→ Achmos). Konfigurácie, ktoré sa v súčasnosti označujú ako variácie s opakovaním, sa nachádzajú v čínskej vešteckej Knihe premien pochádzajúcej z 11. stor. pred n. l. Mystický význam sa v nej pripisuje šesťdesiatimštyrom (t. j. 26) hexagramom (šesticiam vodorovných plných alebo prerušovaných čiar). Rituálny význam mali magické štvorce v Číne známe pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l. (napr. magický štvorec Luo šu). Kombinácie (→ kombinácie \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov) a kombinačné čísla sa objavili v indickom džinistickom texte (ágame) Bhagavatisútra z 3. stor. pred n. l., rekurentný vzťah pre ne poznal už staroindický matematik Pingala (pravdepodobne 3. stor. pred n. l., kniha Čhandasútra), ktorý ho použil pri štúdiu prozódie (striedania krátkych a dlhých slabík vo veršoch). V jeho diele sa vyskytujú aj čísla v súčasnosti známe ako Fibonacciho čísla (→ Fibonacciho postupnosť). V gréckych antických prameňoch sa zachovalo pomerne málo zmienok o kombinatorických problémoch a úvahách, a tak zostáva rozsah antického poznania v oblasti kombinatoriky pomerne nejasný. Jednou z mála výnimiek je Plutarchova zmienka o Hipparchovom výpočte rôznych uzátvorkovaní reťazca s desiatimi znakmi v kontexte stoickej logiky, ktorý poukazuje na nutnú pokročilú znalosť rekurentných výpočtov, ako aj kombinačných čísel (v modernom chápaní ide o výpočet tzv. Schröderových čísel).

V 9. stor. indický matematik Mahávíra vyjadril kombinačné čísla pomocou súčinov. Indický matematik Halajudha (10. stor.) v komentári k Pingalovmu dielu (okolo 950) uvádza postup výpočtu kombinačných čísel a ich grafický zápis (dnes známy ako Pascalov trojuholník). V encyklopedickom diele Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’, okolo 960 – 980) napísanom skupinou učencov islamskej organizácie Bratia čistoty sa uvádzajú magické štvorce veľkosti 5 × 5 a 6 × 6. Na prelome 10. a 11. stor. perzský matematik al-Karadží v prácach venovaných úpravám algebraických výrazov uvádza o. i. binomickú vetu, Pascalov trojuholník a náčrt princípu matematickej indukcie. Indický matematik Bháskara II. sa v traktáte Koruna vedy (Siddhanta-širómani, 1150) v časti Lílávatí zaoberá variáciami, resp. permutáciami s opakovaním a uvádza vzorce zodpovedajúce polynomickým číslam. Podobné výsledky získal aj španielsky židovský učenec Abraham ibn Ezra pri štúdiu astrológie. Do Európy sa indicko-arabské poznatky rozšírili prostredníctvom Knihy o abakuse (Liber abaci, 1202) L. Fibonacciho. Prvé kompletné dôkazy kombinatorických formúl založené na matematickej indukcii obsahujú práce (1. pol. 14. stor.) francúzskeho židovského mysliteľa Gersonida (Lévi ben Geršom).

V Európe sa za zrod modernej kombinatoriky dajú považovať práce B. Pascala a P. de Fermata (1654), v ktorých uvádzajú mnohé klasické kombinatorické výsledky získané pri štúdiu pravdepodobností v hazardných hrách (→ kombinatorická pravdepodobnosť). Názov kombinatorika po prvýkrát použil G. W. Leibniz v práci Dissertatio de arte combinatoria (1666). Významné výsledky dosiahol aj vo výskume symetrických polynómov a partícií, ktoré však neboli počas jeho života publikované. Dielo Umenie dohadu (Ars conjectandi, 1689, vydané posmrtne 1713) Jacoba Bernoulliho (→ Bernoulliovci) obsahuje enumeráciu permutácií a kombinácií, ako aj Bernoulliho čísla. Francúzsky matematik A. de Moivre pri riešení kartovej úlohy formalizoval princíp zapojenia a vypojenia (The Doctrine of Chances, 1718), pri riešení rekurentných problémov zaviedol vytvárajúce funkcie (1730) a odhadol asymptotické správanie faktoriálu (1733), ktoré neskôr upresnil J. Stirling (→ Stirlingov vzorec). K mnohým príspevkom L. Eulera k vývoju kombinatoriky patria použitie vytvárajúcich funkcií pri štúdiu partícií a Eulerových čísel pri enumerácii permutácií, položenie základov teórie grafov vyriešením tzv. problému siedmich mostov v Königsbergu (dnes Kaliningrad), sformulovanie Eulerovej vety o mnohostenoch, ktorá predchádzala vzniku kombinatorickej topológie (1894, J. H. Poincaré), ako aj sformulovanie hypotézy o grécko-latinských štvorcoch uspokojivo vyriešenej až v roku 1959.

V priebehu 18. a 19. stor. viedlo štúdium založené na roznásobovaní mnohočlenov k objavom mnohých kombinatorických identít pre Stirlingove, Catalanove, Bellove a Schröderove čísla. V mnohých prípadoch bola ich kombinatorická interpretácia nájdená až s odstupom času, napr. fakt, že Catalanove čísla, ktoré poznal už Euler, udávajú počet úplných binárnych stromov, bol zistený až v 50. rokoch 20. stor., keď sa binárne stromy začali podrobne skúmať ako základný objekt v rámci teoretickej informatiky.

V kombinatorike je pomerne bežné, že drobnou obmenou požadovaných vlastností skúmaných konfigurácií sa môžu výrazne zmeniť charakter a náročnosť úlohy. Príkladom môže byť úloha určenia počtu stromov s \(n\) vrcholmi. Počet stromov s \(n\) navzájom rôznymi vrcholmi (napr. očíslovanými) určil už 1889 A. Cayley ako \(n^{n-2}\). Ak sa však jednotlivé vrcholy nerozlišujú, pri určovaní počtu rôznych stromov treba zohľadniť aj počet vnútorných symetrií konfigurácií. To sa uspokojivo podarilo až po vyvinutí novej metódy G. Pólyom (1937, Pólyova enumeračná veta), ktorú nezávisle od neho objavil už 1927 John Howard Redfield (*1879, †1944).

Prínosom do teórie partícií bolo vyjadrenie partícií pomocou Youngových (Ferrersových) diagramov, ktoré v roku 1871 viedlo ku kombinatorickému vysvetleniu viacerých identít (J. J. Sylvester) a 1881 ku kombinatorickému dôkazu Eulerovej vety o päťuholníkových číslach (Fabian Franklin, *1853, †1939). Partície sa prirodzeným spôsobom objavujú aj v iných oblastiach matematiky, napr. v teórii reprezentácií symetrických grúp a klasických Lieho grúp, ktorú 1900 rozpracoval Alfred Young (*1873, †1940) a 1903 F. G. Frobenius. Asymptotické správanie ich počtu určili 1918 pomocou metód analytickej teórie čísel G. H. Hardy a S. A. Ramanujan, neskôr (1937) ho upresnil Hans Rademacher (*1892, †1969).

Viaceré z kombinatorických úloh majú pôvod v tzv. rekreačnej matematike. Riešenie tzv. problému pätnástich školáčok (1847) od Thomasa Penyngtona Kirkmana (*1806, †1896) je príkladom Steinerovho systému trojíc (1853, J. Steiner). Neskôr sa ukázal jeho súvis s geometriou projektívneho priestoru \(PG(3,2)\) nad \(\mathbb{Z}_2\) (→ konečná geometria), predznamenávajúc významný rozvoj geometrických a algebraických metód v kombinatorike od prvej pol. 20. stor. Steinerovské systémy sú špeciálnym typom blokových plánov, ktoré 1935 pri návrhoch experimentov zaviedli R. A. Fisher a Frank Yates (*1902, †1994). Blokové plány súvisia s konečnými grupami (1861, Mathieuho grupy), mriežkami (1938, Wittova schéma; 1967, Leechova mriežka) a korekčnými kódmi (1949, Golayov kód). R. 1939 ich Raj Chandra Bose (*1901, †1987) zovšeobecnil do podoby asociačných schém, ktoré  v roku 1973 použil Philippe Delsarte v teórii kódovania. Pri klasifikácii jednoduchých konečných grúp sa ukázali hlboké prepojenia kombinatoriky, geometrie a teórie grúp. R. 1979 John Horton Conway (*1937) a Simon Phillips Norton (*1952) poukázali na mnohé neočakávané podobnosti medzi grupou monster a modulárnymi funkciami a vyslovili hypotézu nazvanú monstrous moonshine, ktorú až 1992 dokázal a vysvetlil Richard Ewen Borcherds (*1959). Inými príkladmi z oblasti rekreačnej matematiky sú magické štvorce a tzv. problém tridsiatichšiestich dôstojníkov, ktorých skúmanie priviedlo L. Eulera k hypotéze (1782), že grécko-latinské štvorce rádu \(n\) neexistujú pre \(n\) \(\)tvaru \(n=4k+2\). Hypotéza bola dokázaná 1901 Gastonom Tarrym (*1843, †1913) pre \(n=6\) (t. j. pre \(k=1\)). R. 1959 – 60 R. Ch. Bose, Sharadchandra Shankar Shrikhande (*1917) a Ernest Tilden Parker (*1926, †1991) však ukázali, že grécko-latinské štvorce existujú pre všetky \(n\) tvaru \(n=4k+2\), \(k \ge 2\). Nájdenie grécko-latinského štvorca rádu 10 bolo jedným z prvých prípadov, keď sa riešenie kombinatorického problému našlo pomocou počítača. Príkladom latinských štvorcov, na ktoré sú kladené dodatočné štrukturálne podmienky, je aj populárna hra sudoku.

Mnohé koncepty objavené už pri zrode modernej kombinatoriky boli časom zovšeobecnené alebo znovuobjavené v príbuzných odboroch. Princíp zapojenia a vypojenia sa v teórii čísel objavil v podobe Möbiovej inverznej formuly (1832, A. F. Möbius), jeho moderným kombinatorickým zovšeobecnením je teória incidenčných algebier pre čiastočne usporiadané množiny (1964, G.-C. Rota). Dirichletov princíp (princíp priehradiek) je v modernej kombinatorike zovšeobecnený v podobe existenčných viet o reprezentantoch systémov podmnožín, ktoré 1927 sformulovali Karl Menger (*1902, †1985), 1931 Dénes Kőnig (*1884, †1944) a 1935 Philip Hall (*1904, †1982), pozoruhodné zovšeobecnenia má aj v extremálnej kombinatorike, v ktorej je typickou úlohou určiť, akú najmenšiu, resp. najväčšiu veľkosť alebo hustotu môže mať trieda objektov, aby spĺňala predpísanú vlastnosť. Od začiatku 20. stor. sa rozvíja Ramseyho teória (1916, I. Schur; 1927, B. L. van der Waerden; 1928, F. P. Ramsey) s presahmi do extremálnej teórie grafov a aditívnej teórie čísel (1941, P. Erdős a Pál Turán, *1910, †1976). Medzi významné techniky patrí tzv. pravdepodobnostná metóda (rozvíjaná hlavne P. Erdősom) poskytujúca nekonštrukčné dôkazy existencie matematických objektov s predpísanými vlastnosťami. Jedným z najvýznamnejších kombinatorických výsledkov 20. stor. je Szemerédiho veta o existencii aritmetickej postupnosti ľubovoľnej dĺžky v množine s kladnou hustotou dokázaná 1975 E. Szemerédim. Jej neskoršie dôkazy boli dosiahnuté pomocou ergodickej teórie vyvinutej 1977 Hillelom Furstenbergom (*1935) alebo pomocou Fourierovej a kombinatorickej analýzy (2001, W. T. Gowers). K novším (2004) výsledkom v aditívnej kombinatorike patrí dôkaz existencie aritmetickej postupnosti prvočísel ľubovoľnej dĺžky T. Taom a Benom Josephom Greenom (*1977).

V 2. pol. 20. stor. došlo v súvislosti s nástupom počítačov k rapídnemu rozvoju diskrétnej matematiky, s ktorým bol spojený aj zvýšený záujem o kombinatoriku. Kombinatorické problémy sa vyskytovali v pozadí praktických otázok, akými sú ukladanie dát či analýza algoritmov (→ teória zložitosti). Rozsiahle strojové výpočty, v minulosti prakticky nerealizovateľné bez počítačov, umožnili rutinné overovanie vlastností veľkého počtu konfigurácií a o. i. 1976 prispeli k dôkazu vety o štyroch farbách (Kenneth Ira Appel, *1932, †2013, a Wolfgang Haken, *1928; → ofarbovanie grafu) alebo 1989 k dôkazu neexistencie projektívnej roviny rádu 10 (Clement Wing Hong Lam). Široký záber kombinatorického výskumu je okrem množstva článkov v desiatkach vedeckých časopisov dokumentovaný aj najväčšou databázou kombinatorického charakteru On-Line Encyclopedia of Integer Sequences (oeis.org), ktorú 1964 založil Neil James Alexander Sloane (*1939); 2018 obsahovala okolo 317 000 postupností s ročným prírastkom okolo 10 000 položiek.

Kombinatorické úlohy sa tradične riešili izolovane a využívali sa pri nich mnohé ad hoc prístupy. Výrazný rozvoj výskumu na konci 20. stor. však priniesol viaceré moderné metódy, ktoré vďaka svojej efektivite a všeobecnosti poukazujú na zjednocujúce princípy a vzájomnú previazanosť rôznych častí kombinatoriky. Ich postupné odhaľovanie je jednou z výzev súčasného výskumu.

Na Slovensku sa kombinatorika rozvíja v Matematickom ústave SAV najmä v rámci výskumu v oblasti teórie grafov (zakladateľská osobnosť A. Kotzig; hlavní predstavitelia J. Bosák, A. Rosa), kde sa od 1961 nepretržite organizuje Bratislavský seminár z teórie grafov, ďalej na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK (Š. Znám) a Stavebnej fakulte STU v Bratislave (hlavní predstavitelia J. Plesník, P. Horák, J. Širáň, M. Škoviera, R. Nedela, I. Vrťo, M. Knor, Martin Kochol, *1961, Robert Jajcay, *1964), ako aj na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ a Technickej univerzite v Košiciach (E. Jucovič, S. Jendroľ, Martin Bača, *1956; Mirko Horňák, *1952), kde sa od 1966 organizuje Košický kombinatorický seminár.

kombinéza

kombinéza [lat. > angl. > fr.] — odev z bavlnených alebo zo syntetických tkanín, ktorého trupová časť tvorí jeden celok s nohavicami. V prednej časti alebo naboku má rozparok, odhora až pod úroveň pása uzatvárateľný gombíkmi alebo zipsom. Používa sa ako pracovný alebo ako športový odev. Kombinéza hasičov, záchranárov a i. má špeciálnu úpravu zabezpečujúcu odolnosť proti horeniu, chemikáliám ap. Športové, najmä lyžiarske kombinézy bývajú zateplené a často z funkčných materiálov.

kombinovaná doprava

kombinovaná doprava — druh intermodálnej prepravy tovaru, pri ktorom sa hlavná časť prepravy uskutočňuje železničnou, vnútrozemskou vodnou alebo námornou dopravou a začiatočný i koncový úsek cesty uskutočnený cestnou dopravou je čo najkratší.

kombinovaná loď

kombinovaná loď — loď na súčasnú prepravu kombinovaného tovaru, najčastejšie sypkého (rôzne rudy, koks, fosfáty, uhlie ap.) a kvapalného (ropa, ropné destiláty, uhľovodíky, oleje ap.). Kombinované lode sa konštruujú s cieľom minimalizovať plavbu bez nákladu (pod balastom) a docieliť, aby sa vyťažovali obojsmerne. Preto musia spĺňať kritériá platné pre bežné tankery i pre lode na prepravu sypkého nákladu: mať dostatočne veľký otvor v hlavnej palube na nakladanie a vykladanie sypkého nákladu a následné vyčistenie nákladných priestorov, ďalej čisté a plynotesné nákladné priestory na prepravu kvapalného nákladu, ako aj potrubné systémy na prepravu kvapalného nákladu na palube a v podpalubí, ktoré sa nesmú pri nakládke a vykládke sypkého tovaru poškodiť. Ako prvá prepravila 1921 kombinovaný náklad (rudu a ropu) upravená americká loď G. Harrison Smith pôvodne určená na prepravu sypkého nákladu. Spočiatku sa v stredových častiach nákladného priestoru uskladňoval sypký tovar, neskôr (približne od 1950) aj kvapalný náklad, čo si vyžadovalo plynotesné veká nákladných priestorov. Okrem lodí na kombinovanú prepravu sypkého a kvapalného nákladu existujú aj viaceré iné kombinácie prepráv. Jednou z nich sú napr. lode na kombinovanú prepravu chladeného tovaru, automobilov a kontajnerov.

kombinovaná maľba

kombinovaná maľba, angl. combine painting — umelecká technika (aj označenie umeleckého diela vytvoreného touto technikou), pri ktorej sa na plochu obrazu (maľby) naliepajú či inak pripevňujú plastické objekty, čím vznikne hybrid maľby a sochy (→ asambláž, → koláž). Termín používal na označenie svojich diel R. Rauschenberg, ktorý do svojich malieb vlepoval banálne, každodenne používané predmety.

kombinovaná nomenklatúra

kombinovaná nomenklatúra, KN — systém kódovania a sadzbového zatrieďovania tovarov v Spoločnom colnom sadzobníku colnej únie na účely colného prerokovania zásielky do navrhovaného colného režimu (colná nomenklatúra, colný sadzobník) a získavania údajov potrebných pri zostavovaní štatistík dovozu alebo vývozu tovarov (štatistická nomenklatúra). Slúži na dosiahnutie jednotnej klasifikácie tovaru vo všetkých členských štátoch Svetovej obchodnej organizácie. Umožňuje vytvárať medzinárodnú obchodnú štatistiku a viesť rokovania v oblasti liberalizácie medzinárodného obchodu. KN bola zavedená 1987 nariadením Rady EHS a doplnená v zmysle zmien uskutočnených na základe rozhodnutí Rady Európskej únie z 2010 a 2016, odráža medzinárodné záväzky uzavreté Európskou úniou podľa Medzinárodného dohovoru o harmonizovanom systéme opisu a číselného označovania tovaru prijatého 1983 v Bruseli. Vychádza z harmonizovaného systému (HS), je založená na opise a numerickom označení tovaru tzv. osemmiestnym číselným znakom. Podľa KN možno tovar v colnom sadzobníku systematicky zatriediť do 21 tried a 99 kapitol, pričom každá kapitola sa člení na podkapitoly, ktoré sa delia na podpoložky. KN pri označení tovaru preberá prvých šesť číselných znakov z číselného označenia tovaru podľa HS a pridáva siedmy a ôsmy číselný znak ako podpoložku KN. K jednotlivým podpoložkám sú priradené colné sadzby, ktoré sú obsiahnuté v Spoločnom colnom sadzobníku. Dovážaný (vyvážaný) tovar tak získa požadovaný osemmiestny kód tovarovej nomenklatúry, ktorý ho presne označuje. KN sa priebežne aktualizuje, aby zohľadňovala zmeny požiadaviek týkajúcich sa štatistík a obchodnej politiky Európskej únie, technologický a obchodný vývoj, ako aj potrebu zosúladiť či objasniť texty a zmeny v odkazoch po nadobudnutí účinnosti Colného kódexu Európskej únie. S cieľom jednotného uplatňovania obchodnej a tarifnej legislatívy Európskej únie voči tretím krajinám (nečlenom únie) bol zavedený systém TARIC (Tarif intégré des Communautés européenes, angl. Integrated Tariff of the European Communities), ktorý okrem osemmiestnych kódov kombinovanej nomenklatúry colného sadzobníka obsahuje aj ďalší dvojmiestny kód – tzv. podpoložku TARIC-u (9. a 10. číselný znak), alebo štvormiestny kód – tzv. prídavné kódy TARIC-u (11. – 14. číselný znak).

kombinovaná preprava

kombinovaná preprava — preprava tovaru najmenej dvoma dopravnými prostriedkami bez ohľadu na dopravnú modalitu (druh dopravy). Jej hlavným procesným znakom je prerušenie prepravy z dôvodu prekladania tovaru. Podľa počtu použitých modalít sa rozlišuje unimodálna, bimodálna a multimodálna kombinovaná preprava. Pri unimodálnej kombinovanej preprave sa využíva len jedna modalita (jeden druh dopravy, resp. dopravného prostriedku), napr. tovar sa pri preprave prekladá z kamióna na kamión. Pri bimodálnej kombinovanej preprave sa používajú najviac dve modality (dva druhy dopravy, resp. dopravných prostriedkov alebo ich častí), pričom dopravný prostriedok patriaci do istej modality sa označuje ako nosič a druhý, prislúchajúci do inej modality, ako nesený (napr. nosič je železnica a nesený je nákladný automobil). Najznámejšou používanou technológiou tohto druhu je systém road/rail, pri ktorom sa prevažná časť prepravy tovaru realizuje po železnici a najmenšia možná časť po ceste. Technologicky zvyčajne ide o nakladanie a vykladanie celých cestných vozidiel (alebo ich častí, v ktorých je uložený tovar) na špeciálne železničné vozne, operačne o dva systémy nakladania a vykladania: RORO (angl. roll on/roll off), pri ktorom sa celé cestné vozidlá alebo prívesy nakladajú na špeciálne železničné vozne alebo na lode a vykladajú sa z nich po vlastných kolesách, a LOLO (angl. lift on/lift off), pri ktorom sa návesy a výmenné nadstavby nakladajú na špeciálne železničné vozne alebo na lode a vykladajú sa z nich žeriavmi. Predpokladá sa, že tieto spôsoby prepravy ekonomicky prispejú k ekologickej udržateľnosti dopravy v rámci celkového rozvoja ekonomík. Do systému road/rail patrí aj systém RoLa (nem. Rollende Landstraße, angl. Rolling Highway), pri ktorom sa celé cestné nákladné vozidlá i s tovarom nakladajú a vykladajú rolovaním po vlastnej osi a s vlastným pohonom na špeciálny železničný vozeň, pričom vodič vozidla sa vezie spolu so svojím cestným vozidlom v osobnom vozni toho istého vlaku a zodpovedá za naloženie i za vyloženie cestného vozidla. Výhodou je priama zodpovednosť vodiča za prepravovaný tovar, ale pri zvýšených mzdových nákladoch. Multimodálna kombinovaná preprava je založená na preprave tovaru v unifikovanom vonkajšom prepravnom obale (napr. v kontajneri), ktorý sa môže nakladať, prekladať, vykladať alebo sa s ním môže manipulovať inak v rámci všetkých dostupných modalít (loď, lietadlo, vlak, auto).

kombinovaná súprava

kombinovaná súpravapoľnohosp. dočasné spojenie dvoch alebo viacerých druhov mechanizačných prostriedkov (strojov, náradí), ktoré po pripojení k energetickému prostriedku (najčastejšie traktoru) vykonávajú dve alebo viac pracovných operácií v rámci jedného pracovného prejazdu po poli. Stroje, ktoré tvoria kombinovanú súpravu, sa najčastejšie spájajú trojbodovým závesom; možno ich ľahko od seba oddeliť a použiť samostatne. Najčastejšie predstavujú účelové spojenie kombinátora (s aktívnym alebo pasívnym kypričom) a sejačky. Mechanické spájanie viacerých druhov mechanizačných prostriedkov je však obmedzené, pretože s narastajúcou dĺžkou súpravy sa zhoršuje jej manévrovateľnosť a vznikajú problémy pri preprave; použitie kombinovanej súpravy je ohraničené len na špecifické podmienky.

kombinovaná technika

kombinovaná technika — v umeleckej grafike tlač z viacerých tlačových foriem, pri ktorej sa na jednom grafickom liste kombinujú rozličné grafické techniky (napr. lept a drevorez).

kombinovaná zbraň

kombinovaná zbraň, aj guľobroková zbraň — palná zbraň, ktorá má aspoň jednu hlaveň na streľbu s guľovými nábojmi (strelami) a aspoň jednu hlaveň na streľbu s brokovými nábojmi (strelami). Kombinované zbrane sú zvyčajne poľovné zbrane, podľa polohy a počtu hlavní sa nazývajú guľobrokovnica (guľová a broková hlaveň sú uložené vedľa seba), guľobroková kozlica (guľová a broková hlaveň sú uložené nad sebou), trojak (2 brokové hlavne sú uložené vedľa seba a 1 guľová hlaveň pod alebo nad nimi), dvojakový trojak (2 guľové hlavne sú uložené vedľa seba a 1 broková hlaveň pod nimi alebo nad nimi), trojča (guľová a broková hlaveň sú uložené nad sebou a malokalibrová hlaveň na strane), trojačik (2 brokové hlavne sú uložené vedľa seba a malokalibrová hlaveň pod alebo nad nimi) a štvorča (trojak s malokalibrovou hlavňou uloženou nad alebo pod brokovými hlavňami).

kombinovanie výroby

kombinovanie výroby — forma organizovania výroby vyvolaná globálnou fragmentáciou výroby i nástupom nových informačných a komunikačných technológií. Je založená na viac alebo menej zložitých zásobovacích reťazcoch i na flexibilných výrobných technológiách, ktorých princípom je zhotovenie modulov (montážnych blokov) schopných čo najväčšieho prepojenia a kombinácie nielen v rámci jedného sektora, ale aj medzisektorovo. Fragmentácia výroby v rámci globálnej ekonomiky prináša zmeny vo vlastníckej a organizačnej štruktúre, v spôsobe riadenia i v kontrole vnútorných a vonkajších transakcií.

kombinovaný nástroj

kombinovaný nástroj — nástroj umožňujúci vykonávať viacero rôznych činností (funkcií viacerých jednoduchých nástrojov), napr. kombinovanými kliešťami uťahovať a uvoľňovať skrutky alebo matice, sekať a ohýbať drôt ap.; stroj. nástroj obrábacieho stroja, ktorým je možné realizovať viacero základných obrábacích operácií na kovoch a dreve, napr. vŕtanie a zhotovovanie vonkajšieho závitu, pílenie, frézovanie ap. Predpokladá sa aj jeho upínanie a použitie v robotických ramenách.

kombinovaný stroj

kombinovaný stroj poľnohosp. stroj zabezpečujúci v rámci jedného pracovného prejazdu po poli dve alebo viacero pracovných činností. Skladá sa z dvoch alebo z viacerých ústrojenstiev, ktoré sú konštrukčne spojené tak, že ich nie je možné od seba oddeliť a použiť samostatne. Kombinované stroje môžu zahŕňať pracovné ústrojenstvá na obrábanie pôdy a na sejbu, ústrojenstvá spájajúce základné alebo predsejbové obrábanie pôdy s hnojením, medziriadkové obrábanie pôdy s hnojením, resp. s chemickou ochranou rastlín, sejbu plodín s hnojením, resp. s chemickou ochranou rastlín, ale aj obrábanie pôdy so sejbou, s hnojením a chemickou ochranou rastlín. Pri pestovaní rastlín sa najčastejšie používajú kombinované stroje na obrábanie pôdy (na základné obrábanie pôdy kombinácie pluhov a ornicových i hĺbkových kypričov, na plytké predsejbové obrábanie pôdy kombinátory) a na sejbu.

kombretovité

kombretovité [lat.], Combretaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Vždyzelené alebo opadavé, do 50 m vysoké stromy, kry, polokry alebo liany vyskytujúce sa v tropických oblastiach, kde sú dôležitou zložkou lesov a saván alebo mangrovovej vegetácie. Majú holé, chlpaté alebo tŕnité stonky, jednoduché, striedavé alebo protistojné chlpaté celistvookrajové listy a biele, žltkasté, zelenkasté alebo červené štvorpočetné alebo päťpočetné kvety (pri niektorých druhoch bez korunných lupienkov) zvyčajne s výrazne dlhšími nápadnými tyčinkami, usporiadané v pazušných alebo vo vrcholových súkvetiach klas alebo metlina, plod nepukavá jednosemenná kôstkovica, oriešok alebo krídlatá nažka.

Patrí sem okolo 20 rodov približne so 600 druhmi, napr. rod kombret (Combretum), ktorého druhy sú významnými medonosnými rastlinami alebo sa používajú v ľudovom liečiteľstve, napr. listy a plody druhov Combretum micranthum a Combretum glutinosum na zníženie krvného tlaku alebo horúčky, proti kašľu, bolesti chrbtice a hnisaniu rán, odvar z koreňa, semien a plodov druhu Combretum indicum proti hnačke a na liečbu reumatizmu, a rody mangrovník a vrcholiak.

kombucha

kombucha [-ča; jap.], kombuča —

1. mierne perlivý fermentovaný nápoj pripravený zo sladeného čaju a symbiotických kultúr kvasiniek a baktérií. Má medovú až tmavočervenú farbu (podľa druhu čaju, z ktorého bol vyrobený) a sladkokyslú chuť (závisí od dĺžky fermentácie). Obsahuje kyselinu glukurónovú a kyselinu mliečnu. Používa sa v ľudovom liečiteľstve pri črevných ochoreniach, predpokladá sa, že jeho pravidelné pitie podporuje trávenie, napomáha úpravu črevnej mikroflóry, posilňuje imunitný systém, podporuje celkovú vitalitu a odbúrava stres (vedecky to však nie je dokázané). Kombucha pochádza z vých. Ázie, podľa niektorých zdrojov z Japonska alebo z Ruska, v Európe bola rozšírená najmä v stredoveku, jej popularita opäť vzrástla v 2. pol. 20. stor.;

2. kultúra baktérií a kvasiniek rôsolovitej konzistencie na domácu výrobu nápoja kombucha.

komédia

komédia [gr.] —

1. div. jeden zo základných dramatických žánrov podávajúci konflikt, dej a postavy s humorným zveličením a s cieľom vyvolať komický účinok; opak tragédie. Základnou estetickou kategóriou komédie je komickosť (komično), dramatickým základom je konflikt založený na komickom stvárnení (prípadne zveličení) ľudských slabostí, nedostatkov, chýb, názorov alebo predsudkov, ktoré sa zvyčajne porovnávajú s ideálnym predobrazom. Využívajú sa rozličné stupne komickosti od humoru cez expresívne a silno emocionálne pôsobiace výrazové prostriedky grotesky, hyperboly, irónie, karikatúry, paródie, persifláže, sarkazmu, satiry, travestie a i. Komický hrdina môže byť bezvýznamný človek a divák sa s ním nestotožňuje, často však divákovi nastavuje zrkadlo. Reprezentovaný svet nie je hrdinský, ale obyčajný (každodenný), zo psychoanalytického hľadiska je to svet, kde víťazí láska (erós) nad smrťou (thanatom). Komédia zabáva, vyvoláva dobrú náladu, niekedy bezstarostný smiech, ale aj smiech cez slzy a zvyčajne má šťastný alebo aspoň zmierlivý koniec, no nemusí to tak byť vždy. Jej posolstvo môže byť rovnako vážne ako pri tragédii. V súčasnosti niektorí teoretici považujú komédiu za deprimujúcejší žáner, než je tragédia, keďže v komédii nie sú hrdinovia ani vznešené ideály.

Štruktúra komédie z hľadiska obsahových prvkov i formálnych prostriedkov pripúšťa viaceré modifikácie, z ktorých sa vyhranili základné typy komédie: komédia ľudských typov alebo charakterová komédia, ktorej cieľom je vysmiať chyby, nedostatky a spoločenskú neprimeranosť ľudských charakterov (najčastejšou postavou je úžerník a lakomec zobrazovaný všetkými významnými dramatikmi, napr. Plautom, W. Shakespearom a Molièrom), fraška (hrubá komédia, neskôr charakterizovaná ako situačná komédia) postavená na duchaplnej zápletke a neočakávaných situáciách (napr. Revízor od N. V. Gogoľa), komédia ľudských mravov poukazujúca na zvyklosti a neresti určitej spoločenskej skupiny i jednotlivcov (napr. Učené ženy od Molièra), komédia intríg (nazývaná aj zápletková komédia) založená na nedorozumení medzi postavami, na zámene osôb ap. (napr. Dobrodružstvo pri obžinkoch od J. Palárika) a konverzačná komédia, ktorej ťažisko spočíva v duchaplnom rozhovore na určitú tému (napr. Ako je dôležité mať Filipa od O. Wilda). Uplatnením komických zveličení a satirických, parodických a groteskných postupov vznikol rad ďalších umelecky špecifických modifikácií komédie: satirická komédia, stredoveká burleska, vaudeville, v 20. stor. hudobná komédia, absurdná komédia (→ absurdná dráma), crazy-komédia, sci-fi komédia, detektívna komédia či satirická krimikomédia. Divadelní teoretici rozlišujú vážnejší a ľahší typ komédie – komédiu a veselohru (nem. Komödie a Lustspiel, fr. comédie a comédie légère, angl. comedy a light comedy).

Komédia vznikla v antickom Grécku (od antických čias je za Múzu komédie považovaná Tália, gr. Thaleia), kde sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala na území Atiky (→ atická komédia). Podľa niektorých zdrojov má spolu s tragédiou sakrálny pôvod a jej názov súvisí s gréckymi slovami kómos (veselý sprievod) a ódé (spev), resp. so slovom kómó(i)dia (lat. comoedia, comedia = pieseň hlučného, veselého sprievodu na počesť boha Dionýza); personifikáciou veselého hodovania (spojeného s hudbou, so spevom i s tancom) bol v gréckej antickej mytológii bakchický démon Kómos patriaci k satyrom. Podľa Aristotela (v spise Poetika) súvisí vznik komédie s komickými útvarmi, ktoré rozvíjalo dórske obyvateľstvo sicílskej Megary; znaky komédie mali viaceré posmešné piesne a veselé scénky predvádzané vo zvláštnych kostýmoch a vo zvieracích maskách. Dórska (sicílska) fraška (nazývaná aj megarská fraška) získala literárnu podobu zásluhou Epicharma žijúceho v Syrakúzach (dramaticky aktívny 478 – 467 pred n. l.). Aj keď ju Aténčania odmietali ako hrubú a oplzlú, čiastočne ovplyvnila aj vlastnú (atickú), grécku komédiu. Atická komédia vznikla v Aténach a rovnocennou s tragédiou sa stala, keď bola ustanovená ako súčasť veľkých (mestských) dionýzií (prvýkrát uvedená pravdepodobne 487/486 pred n. l.; → grécke antické divadlo). Stará atická komédia mala výrazný politický a morálny náboj, typickou je dejová fantastika (Aristofanés). Po prechodnom období (stredná atická komédia) v novej atickej komédii vymizla politická satira s fantastikou a výraznejšie sa presadila individualizácia postáv (Menandros). Dramatická stavba gréckej antickej komédie (podobne ako tragédie) pozostávala z prológu, zo vstupnej piesne chóru (→ parodos), z epizódy (gr. epeisodion) ohraničenej dvoma zborovými spevmi (gr. stasima) a zo záverečnej časti – exodu (gr. exodos). Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum, súčasťou bol agón (prudký dialóg), v ktorom bola sústredená hlavná idea komédie. Tematicky odlišným druhom komédie rozvíjaným na území tzv. Veľkého Grécka (lat. Graecia Magna) bola flyacká komédia (gr. flyax, nazvaná podľa hercov flyakov, gr. flyakes) parodujúca známe tragédie (odtiaľ aj jej ďalší gr. názov hilarotragódia = veselá tragédia), autorom bol napr. Rhintón zo Syrakúz (okolo 300 pred n. l.). Na rozhraní gréckej antickej tragédie a komédie stála satyrská dráma (stavbou a námetmi bližšia tragédii než komédii), ktorá sa pôvodne uvádzala v rámci tetralógie s cieľom komickými efektmi odľahčiť pochmúrnosť predchádzajúcich troch tragédií, a až neskôr (približne 340 pred n. l.) sa tematicky i štýlovo priblížila súdobej komédii (po reorganizácii dionýzií bola vyňatá z tetralógie a vznikla z nej hra nového typu).

Prvá rímska komédia sa hrala 240 pred n. l. (autor Livius Andronicus). Počas vývinu rímskeho divadla nadviazali na menandrovský typ komédie tvorcovia rímskej komédie s gréckymi námetmi (→ palliata) Plautus a Terentius, ktorí súčasne vytvorili predpoklady na vnútornú diferenciáciu žánru komédie (dovŕšenú v klasicizme). Fragmentárne sa zachovali aj palliaty od Statia Caecilia (*okolo 230 pred n. l., †168 pred n. l.) a Naevia. V 2. – 1. stor. pred n. l. konkurovala palliate komédia togata situovaná v rímskom prostredí s postavami oblečenými v tóge (za najvýznamnejšieho autora togaty sa považuje Lucius Afranius, *okolo 150 pred n. l., †?; zachovalo sa 44 titulov a 400 veršov). Satyrskú drámu Rimania od Grékov neprevzali, namiesto dohry k tragédiám sa u nich ujala atellána a neskôr v období cisárstva mimus (→ mimos; herec mimu hral bosý, čím sa odlišoval od ostatných hercov komédie v nízkych sandáloch).

Komediálne, resp. humorné prvky v dráme boli známe aj vo vých. kultúrach, napr. v indickom divadle. Staroindické dielo o dramatických umeniach Nátjašástra (2. stor. n. l.) opisuje ako jednu z deviatich základných nálad (rasa) veselú náladu a s ňou súvisiaci emocionálny stav (bháva) – radosť.

V období vzniku európskeho stredovekého divadla (od 9. stor.) autori kresťanských hier formálne nadviazali na Terentiovu antickú komédiu, ktorú sa pokúšali nahradiť (napr. Hrotsvitha, 10. stor.). Stredoveká latinská komédia, nazývaná aj epická komédia (latinsky comedia epica), častejšie však elegická komédia (comedia elegiaca) podľa metra používaného v nej (elegické distichon), ako aj podľa hlavného inšpiračného vzoru (antická elégia), pravdepodobne nebola určená na scénické predvádzanie, ale na predčítanie. Jej najčastejšími námetmi boli láska, nevera (galantné dobrodružstvo) a otázky mravov. Väčšina diel je anonymných, k známym tvorcom patria francúzski autori Vitalis Blaesensis (→ Vitalis z Blois), jeho brat Guilelmus Blaesensis (Guillaume de Blois, 12. stor.) a Matthaeus Vindocinensis (Matthieu de Vendôme, *okolo 1130, †1185), niekoľko latinských komédií vzniklo aj v Taliansku a v Anglicku. V rôznych vývinových fázach svet. divadla nadobúdala komédia odlišné postavenie. V stredoveku podliehalo umenie transcendentálnemu, nábožensko-moralistickému náhľadu na svet a komédia sa dostala na perifériu dramatických žánrov, vyvíjala sa najmä v rámci ľudového divadla. Krátke komické útvary predvádzali potulní herci, speváci a komedianti (→ jokulátor, → igric, → kočovné divadlo).

V jednotlivých národných kultúrach získavala komédia osobitné uplatnenie i špecifické formy, napr. v Japonsku boli v 14. stor. zaraďované medzi jednotlivé vážne akty divadla nó frašky kjógen (→ japonské divadlo). V európskom prostredí slúžila ako medzihra medzi dejstvami tragédie krátka fraška (odtiaľ názvy interlúdium, intermédium, intermezzo). V 15. stor. v období renesancie vznikla v Taliansku tzv. commedia erudita (aj commedia sostenuta = učená komédia; N. Machiavelli, L. Ariosto, P. Aretino) a v 2. pol. 16. stor. (ako protiváha literárnej učenej komédii) commedia dell’arte – improvizovaná, beztextová komédia s pevne ustálenými typmi, s dialektmi a so situačnou komikou. Vo Francúzsku vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française s najvýznamnejším autorom Molièrom, ktorý v tvorbe celkom nerešpektoval prísne klasicistické normy a zúročil dovtedajší európsky vývin literárnej i neliterárnej komédie, spájajúc do jedinečnej syntézy ľudovú smiechovú kultúru a morálno-poučné ciele. Podľa Molièra je náročnejšie napísať komédiu ako tragédiu; vytvoril aj nové, originálne subžánre (vysoká komédia, heroická komédia, comédie-ballet). V 17. stor. dospeli k najjemnejšej diferenciácii žánru komédie a tragédie francúzski klasicisti (P. Corneille). V Španielsku sa veselohra pestovala od 16. stor. (zlatý vek divadla) predovšekým ako tzv. komédia plášťa a meča s dominujúcimi motívmi intríg a boja o moc (Lope de Vega, Tirso de Molina, P. Calderón de la Barca). V alžbetínskom Anglicku vytvoril v 16. stor. W. Shakespeare komplexnú komediálnu formu v duchu univerzalizmu kultúry (→ alžbetínske divadlo) pranierujúcu všetko, čo odporovalo prirodzenému životu. V jeho vrcholných komédiách sa pestro vykreslené postavy prejavujú v dômyselne komplikovaných zápletkách plných komických situácií a vyjadrujú sa bohatým a vtipným jazykom plným slovných hier, pričom satira je len čiastkovým prvkom. Neskôr sa tam rozvíjala tzv. komédia mravov (W. Congreve, G. Farquhar a R. B. Sheridan).

V ďalšom období sa začali rozvíjať nové formy komédie, v 18. stor. v Taliansku z commedie dell’arte vyšli dramatici C. Goldoni a C. Gozzi (Goldoni nahradil improvizovanú komédiu typov charakterovou komédiou), vo Francúzsku komédiu inovovali P. C. de Ch. de Marivaux a P.-A. C. de Beaumarchais, v 19. stor. vytvoril romantické ľúbostné a fantazijné komédie A. de Musset. V tvorbe E. Labichea a G. Feydeaua, kde sa komédia syntetizuje s vaudevillom, sa žáner tzv. dobre urobenej hry (angl. well-made play, fr. pièce bien faite) stal strojom na zápletky, nedorozumenia a lascívne trápnosti šokujúce meštiaka. Komédia sa rozvíjala aj v ďalších európskych krajinách: v Nemecku (E. G. Lessing, H. von Kleist, G. Freytag), Rakúsku (F. Grillparzer, J. N. Nestroy, F. Raimund, H. von Hofmannsthal), Dánsku (L. Holberg), Poľsku (A. Fredro), Rusku (A. S. Gribojedov, N. V. Gogoľ, A. V. Suchovo-Kobylin, A. N. Ostrovskij, A. P. Čechov, v 20. stor. V. V. Majakovskij), na Ukrajine (Oleksandr Jevdokymovyč Kornijčuk, *1905, †1972), v Čechách (V. K. Klicpera, J. K. Tyl, v 1. pol. 20. stor. K. Čapek).

V 2. pol. 19. a v 20. stor. britskí autori O. Wilde a G. B. Shaw písali tragikomédie plné paradoxov ako výsmešný obraz vysokej spoločnosti. Vo Francúzsku A. Jarry priniesol v tom čase na javiská grotesku s čiernym humorom využívajúcu tradíciu frašky a klauniády, tvorba E. Ionesca a S. Becketta priniesla posun k tragifraške či k tragigroteske absurdného divadla (v duchu Ionescovho vyhlásenia komické je tragické a tragické je komické) a zrovnoprávnením i pomiešaním žánrov ukončenie klasicistickej žánrovej hierarchie a diferenciácie. K ďalším predstaviteľom komédie 20. stor. patrili C. Zuckmayer, M. Frisch a F. Dürrenmatt. V anglosaských krajinách rozšírili nový typ konverzačnej a ironickej komédie P. Shaffer, N. Simon, A. Ayckbourn a i.

Na Slovensku sa od 16. stor. hrávali diela rímskeho dramatika Plauta (zásluhou editora J. Sambuca), v 18. stor. Molièrove hry. V 19. stor. prenikol do ochotníckeho repertoáru prúd nemeckých fraškových komédií, na ktoré nadviazali domáci dramatici (J. Chalupka, J. Záborský, G. K. Zechenter-Laskomerský, M. Š. Ferienčík a i.). Vznikali aj satirické komédie (J. Chalupka, Jozef Hollý) a komédie s národným a etickým posolstvom (J. Palárik, F. Urbánek). V 20. stor. patrili k významným autorom komédií (popri J. Hollom a F. Urbánkovi) J. G. Tajovský, I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, P. Karvaš, I. Bukovčan, J. Kákoš, J. Solovič, Ľ. Feldek, M. Lasica, J. Satinský, P. Kováčik a M. Kočan, pre ktorých tvorbu boli v slovenskej odbornej publicistike zaužívané v 2. pol. 20. stor. rozmanité terminologické špecifikácie (charakterová komédia, situačná komédia, dedinská komédia, spoločenská satira, angažovaná komédia, komédia science-fiction, groteska, komédia-fraška, lyrická komédia, komunálny humor a i.). Osobitá je tvorba S. Štepku, ktorý pre súbor Radošinského naivného divadla (založené 1963) napísal desiatky hier, v ktorých aj účinkoval. Krátke scénky a skeče písali a v Divadle na Korze hrávali M. Lasica a J. Satinský, ktorí neskôr účinkovali v Štúdiu S, resp. Štúdiu L+S, kde uvádzali vlastný komediálny repertoár (v spolupráci s J. Filipom), ako aj moderné komédie cudzích autorov. Komédie písali aj P. Janík, V. Klimáček a i.

V 70. – 80. rokoch 20. stor. vznikli aj teoretické práce o komédii, napr. J. Pašteka sa zaoberal moderným komičnom európskej dramatiky (Estetické paralely umenia, 1976), Jozef Mistrík opísal komické žánre (Dramatický text, 1979) a P. Karvaš podal prehľad relevantných teoretických prístupov (K problematike estetickej kategórie komického, 1980);

2. film. jeden z najobľúbenejších filmových žánrov, ktorý sa sformoval v začiatkoch kinematografie vo Francúzsku, kde spoločnosť Pathé vyrábala filmy s populárnym komikom M. Linderom. Tie sa spolu s vaudevillovými inšpiráciami (→ vaudeville) a s princípmi commedie dell’arte stali predobrazom americkej filmovej grotesky postavenej na fyzickom humore, situačných gagoch a stabilných komických charakteroch. Americká filmová spoločnosť Keystone, ktorej ústrednou postavou bol M. Sennett, vychovala najvýraznejších komikov nemej éry – Ch. Chaplina, B. Keatona, R. Arbuckla, B. Turpina, H. Langdona a i. Jednoduché zápletky sa metódou improvizácie odvíjali od motívov naháňačiek, šľahačkových vojen či výbuchov, do ktorých sa zapájali aj komické skupiny kúpajúcich sa krásavíc (Bathing Beauties) a tzv. keystonských policajtov (Keystone Cops), a znásobovali tak smiešny zmätok. Ďalšou bola spoločnosť H. Roacha, z ktorej vzišlo komické duo Laurel a Hardy (S. Laurel, O. Hardy) či komik H. C. Lloyd. Stúpajúca popularita krátkych grotesiek postupne viedla k narastaniu metráže, k zložitejším zápletkám a k osamostatneniu sa najúspešnejších komikov. Ch. Chaplin vo filmoch Kid (The Kid, 1921), Moderná doba (Modern Times, 1936) a Diktátor (The Great Dictator, 1940), v ktorých vytvoril postavu deklasovaného elegána Tuláka Charlieho, spojil komiku so sentimentom a so sociálnou a s politickou satirou. B. Keaton vytvoril postavu Friga, ktorý si zachovával nemenný výraz tváre, začo dostal prezývku Veľká kamenná tvár (The Great Stone Face). Vo filmoch ako Frigo na mašine (The General, 1926) a Kameraman (The Cameraman, 1928) zlúčil princípy komédie a drámy, situačné gagy s absurdným humorom a kaskadérske kúsky s neošúchanými filmárskymi nápadmi.

Po prechode na zvukový film bol fyzický humor nahradený verbálnym. Zatiaľ čo niektoré hviezdy nemej komédie upadli do zabudnutia a iné transformovali svoju tvorbu, v tradíciách grotesky pokračovali Laurel a Hardy (Dubové palice, Block-Heads, 1938, réžia John G. Blystone, *1892, †1938) alebo bratia Marxovci (Kačacia polievka, Duck Soup, 1933, réžia Leo McCarey, *1898, †1969). Zvuková éra priniesla viacero komediálnych subžánrov, napr. bláznivú komédiu postavenú na situačnej komike (Leopardia žena, Bringing Up Baby, 1938, réžia H. Hawks) či muzikálovú komédiu spájajúcu komediálnu zápletku s hudobnými číslami (Spievanie v daždi, Singin’ in the Rain, 1952, réžia G. Kelly a Stanley Donen, *1924, †2019). K najvýznamnejším tvorcom komédií klasického obdobia Hollywoodu patrili nemeckí emigranti E. Lubitsch (Ôsma žena Modrofúzova, Bluebeard’s Eighth Wife, 1938) a B. Wilder (romantické komédie Slamený vdovec, The Seven Year Itch, 1955; Niekto to rád horúce, Some Like It Hot, 1959; Byt, The Apartment, 1960; a i.).

Okrem žánrových rozdielov medzi jednotlivými druhmi komédie sa rozdiely prejavujú aj v humore národných kinematografií, pričom väčšina filmov je založená na charakteristickej postave komika. Talianska filmová komédia zúročila dedičstvo ľudovej komédie a skúsenosť povojnového neorealizmu, a to napr. vo filmoch Manželstvo po taliansky (Matrimonio all’italiana, 1964, réžia V. De Sica) a Chlieb, láska a fantázia (Pane, amore e fantasia, 1953, réžia L. Comencini). Vo Francúzsku uviedol do komediálneho žánru nové impulzy J. Tati vo svojich autorských snímkach o patáliách pána Hulota, ktoré zosmiešňovali odcudzenosť moderného sveta (napr. Prázdniny pána Hulota, Les vacances de Monsieur Hulot, 1953; Playtime, 1967). V 60. rokoch 20. stor. nastala politizácia komédie, napr. komédia Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb, 1964, réžia S. Kubrick) či komediálny seriál M.A.S.H. (1970, réžia R. Altman) reflektovali aktuálne udalosti studenej vojny. W. Allen v autorských komédiách o psychických a vzťahových problémoch neurotického newyorského intelektuála (Annie Hallová, Annie Hall, 1977; Manhattan, 1979; Hana a jej sestry, Hannah and Her Sisters, 1986) kultivoval sebaironický humor, ako aj filmové dedičstvo významných moderných režisérov.

Od 80. rokov 20. stor. patrí komédia k ťažiskovým žánrom svetovej kinematografie, či už ide o fantazijnú komédiu vychádzajúcu z vedecko-fantastickej zápletky (napr. Krotitelia duchov, Ghostbusters, 1984, réžia Ivan Reitman, *1946), o paródiu postavenú na komických citáciách známych diel (napr. Bláznivá strela, The Naked Gun: From the Files of Police Squad!, 1988, réžia David Zucker, *1947), o bláznivú komédiu postavenú na sérii vtipov (napr. Blbý a blbší, Dumb & Dumber, 1994, réžia Peter Farrelly, *1956, a Bobby Farrelly, *1958) alebo o romantickú komédiu spájajúcu melodramatické a komické prvky (napr. Keď Harry stretol Sally, When Harry Met Sally…, 1989, réžia Rob Reiner, *1947).

V českej kinematografii vznikli prvé filmové komédie už pri jej zrode. V prvých hraných filmoch – krátkych filmových skečoch Dostaveníčko ve mlýnici, Výstavní párkař a lepič plakátů a Smích a pláč, ktoré 1898 nakrútil architekt J. Kříženecký, vystupoval komik a prvý český filmový herec J. Šváb-Malostranský. Po vzniku prvých filmových spoločností vzniklo od 1907 množstvo krátkych nemých hraných filmov, z ktorých boli známe napr. komédie Ahasver (1915, réžia J. Kvapil), Zlaté srdéčko (1916) a Pražští adamité (1917, obidva réžia A. Fencl), ako aj prvý pokus o historickú komédiu v českej kinematografii Noc na Karlštejně (1919, podľa divadelnej hry J. Vrchlického, réžia Olaf Larus-Racek, *1893, †po 1919). V 30. rokoch 20. stor. zaznamenala česká filmová komédia výrazný vzostup, keď veľkú popularitu získali filmy s hercami V. Burianom, J. Voskovcom, J. Werichom, H. Haasom a i., napr. C. a K. polní maršálek (1930, réžia K. Lamač), Muži v ofsajdu (1931, podľa románu K. Poláčka, réžia S. Innemann), Anton Špelec, ostrostřelec (1932, podľa divadelnej hry E. A. Longena) a Svět patří nám (1937, podľa divadelnej hry J. Voskovca a J. Wericha, obidva réžia M. Frič). Komédie vznikali aj v období 2. svet. vojny, napr. Škola základ života (1938, podľa prózy J. Žáka), Cesta do hlubin študákovy duše (1939, podľa prózy J. Žáka, obidva réžia M. Frič), U pokladny stál... (1939, podľa divadelnej hry Jiřího Vernera *1905, †1942, réžia K. Lamač), z ďalších Hotel Modrá hvězda (1941, réžia M. Frič) a i.

V 60. rokoch 20. stor. sa uplatnili mladí filmoví tvorcovia M. Forman (Černý Petr, 1963; Lásky jedné plavovlásky, 1965; Hoří, má panenko, 1967), J. Menzel (Ostře sledované vlaky, 1966, podľa novely B. Hrabala, Oscar v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, 1967) a V. Chytilová (Sedmikrásky, 1966; Ovoce stromů rajských jíme, 1969), ktorí vo svojich autorských filmoch novej vlny využívali prvky komediálneho žánru a absurdného humoru. R. 1964 vznikla jedna z najslávnejších českých filmových komédií Limonádový Joe aneb Koňská opera (podľa literárneho námetu J. Brdečku), ktorou sa režisér O. Lipský etabloval ako zakladateľ českej parodickej filmovej školy. V období tzv. normalizácie v 70. rokoch 20. stor. tvorili úspešné komédie využívajúce prostriedky paródie, fantasy a science-fiction V. Vorlíček (Pane, vy jste vdova!, 1970; Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1974; Což takhle dát si špenát, 1977), O. Lipský (Jáchyme, hoď ho do stroje, 1974; Adéla ještě nevečeřela, 1977), J. Menzel (Na samotě u lesa, 1976; Postřižiny, 1980, podľa literárnej predlohy B. Hrabala), L. Smoljak (Jára Cimrman ležící, spící, 1982) a i. V 80. rokoch 20. stor. sa tvorcovia, napr. Marie Poledňáková (*1941; S tebou mně baví svět, 1983) a K. Smyczek (Sněženky a machři, 1983), sústreďovali skôr na problematiku medziľudských a rodinných vzťahov, sondu do vyprázdneného citového sveta súčasníkov predstavujú satirické morality V. Chytilovej (Faunovo velmi pozdní odpoledne, 1983; Kopytem sem, kopytem tam, 1988), vo svojom osobitom humore pokračovali J. Menzel (Vesničko má středisková, 1985) a L. Smoljak (Vrchní, prchni!, 1980).

V 90. rokoch 20. stor. v zmenených spoločenských podmienkach nastúpila nová generácia tvorcov, ktorá sa s komediálnym nadhľadom vyrovnávala s ľudským i so systémovým zlyhaním v predchádzajúcich desaťročiach. Medzinárodný úspech a Oscara za najlepší cudzojazyčný film získal film J. Svěráka Kolja (1996), úspech dosiahli aj dve retrokomédie Jana Hřebejka (*1967) Pelíšky (1999) a Pupendo (2003, obidve podľa literárnej predlohy Petra Šabacha, *1951). V niektorých komédiách zo zač. 21. stor. sú zahrnuté prvky tragiky, melanchólie, absurdity a existencialistického pocitu hrdinu v súčasnom svete, napr. v oceňovanom debute Bohdana Slámu (*1967) Divoké včely (2001), v tragikomédii J. Hřebejka Horem pádem (2004) i Petra Zelenku (*1967) Příběhy obyčejného šílenství (2005, podľa divadelnej hry P. Zelenku). J. Menzel v koprodukčnom filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006) opäť spracoval prózu B. Hrabala, k svojmu typickému humoru sa vrátil J. Svěrák v komédii Vratné lahve (2007), partnerské vzťahy s ironickým nadhľadom rozoberajú Jiří Vejdělek (*1972) vo filmoch Účastníci zájezdu (2006, podľa románu M. Viewegha), Ženy v pokušení (2010) a Muži v naději (2011), M. Poledňáková vo filmoch Líbáš jako Bůh (2009), Líbáš jako ďábel (2012) a i. K úspešným patrí režijný debut Radka Bajgara (*1962) Teorie tygra (2016) a tragikomédia B. Slámu Bába z ledu (2017).

V slovenskej kinematografii sa filmový humor objavil až na prelome 40. a 50. rokov 20. stor. v budovateľských komédiách ako Katka (1949, réžia J. Kadár), Kozie mlieko (1950, réžia O. Jariabek), neskôr v situačných komédiách J. Lacka o partii kamarátov Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). V období politického uvoľnenia vznikli filmové satiry zosmiešňujúce drobné spoločenské nešváry, napr. Čert nespí (1956, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan a František Žáček, *1920, †1961), ale aj nefunkčnosť socialistického zriadenia, napr. Prípad Barnabáš Kos (1964, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan) a Tango pre medveďa (1966, réžia S. Barabáš). V 80. rokoch 20. stor. vznikli úspešné komédie ako Pásla kone na betóne (1982, podľa literárnej predlohy M. Zimkovej, réžia Š. Uher), Sladké starosti (1984, réžia J. Herz) a Utekajme, už ide! (1986, réžia D. Rapoš). Po 1989 nastal útlm tvorby, k ojedinelým príkladom filmovej komédie patria Mŕtvola musí zomrieť (2011, réžia Jozef Paštéka, *1948) a Vojtech (2015, réžia Viktor Csudai, *1975) zúročujúce najmä tradíciu televíznych sitkomov;

3. stand-up komédia — monologické vystúpenie komika vtipne podávajúceho určitú aktuálnu tému;

4. pejoratívne faloš, pretvárka, predstieranie niečoho (hrať s niekým komédiu).

komenda

komenda [lat.] — 1. cirkevné alebo svetské (štátne) poverenie na správu opátstva alebo kláštora. Jeho začiatky siahajú do 5. stor., keď pápež Lev I. udeľoval vých. biskupom vyhnaným z ich sídel Peržanmi a Arabmi neobsadené opátstva (napr. pre úmrtie opáta) alebo kláštory v juž. Itálii a na Sicílii, neskôr, koncom 6. a na zač. 7. stor., pápež Gregor I. Veľký udeľoval komendy biskupom vyhnaným z Lombardska. Osoby, ktorým boli opátstva alebo kláštory zverené in commendam (pod ochranu a správu) bez toho, že by boli členmi príslušnej rehole, dostávali z nich príjmy, pričom však nemuseli vykonávať príslušný duchovný úrad (napr. úrad opáta). Komendy boli mimoriadne rozšírené vo franskom období, keď svetskí vládcovia dávali ako komendy biskupstvá a kláštory za odmenu svetským osobám, predovšetkým zaslúžilým rytierom (napr. Karolovi Martelovi za víťazstvo pri Tours, 732). V 13. stor. sa stali prostriedkom stabilizácie príjmov kardinálov a prelátov pápežského dvora (počas tzv. avignonského zajatia, 1309 – 76, a tzv. západnej schizmy, 1378 – 1417). Udeľovali ich pápeži, ktorí sa tým usilovali získať priazeň cirkevných a svetských hodnostárov. Stali sa prostriedkom obohacovania komendátorov na úkor kláštorov, táto prax často viedla k úpadku rehoľného života a znamenala výrazné obmedzenie práv rehoľných spoločenstiev (likvidácia práva rehoľníkov zvoliť si opáta).

Stredoveké snahy o obmedzenie kumulácie benefícií (význam 3) viedli nakoniec k zákazu komend. Tridentský koncil (1545 – 63) zrušil možnosť udeľovať komendy na správu biskupstiev a farností, ponechal ju však pre opátstva, pričom stanovil pevné pravidlá (napr. začali sa rozlišovať opátske a kláštorné príjmy). Vo Francúzsku boli komendy zrušené počas Francúzskej revolúcie (1789), pretrvali však v Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Anglicku (resp. v Spojenom kráľovstve), Nemecku, Rakúsku, Čechách a Poľsku. Uhorskou obdobou týchto zvykov bola prax udeľovania titulov zaniknutých opátstiev a prepozitúr ako čestné označenie niektorých katolíckych duchovných. Kódex kánonického práva (1917) povolil komendy len kardinálom, neskôr boli v revidovanom vydaní Kódexu kánonického práva (1983) zrušené, tradične však pretrvali v rytierskych a krížovníckych reholiach.

V cirkvách východného obradu bol obdobou komendy charistiát (gr. charistiké = obročie, prebenda) rozvinutý v 10. – 12. stor. Kurátor (charistián), zvyčajne laik, bol svetskou (cisár) či cirkevnou vrchnosťou (patriarcha, metropolita, biskup) alebo rehoľným spoločenstvom poverený nútenou správou kláštora, ktorý bol v zlom ekonomickom stave alebo v kríze. Charistiát zanikol spolu s Byzantskou ríšou v 15. stor.;

2. aj komtúria, komtúrstvo — základná organizačná jednotka križiackych rytierskych rádov (→ templári, → johaniti, → Rád nemeckých rytierov) na území Palestíny a v Európe. Na jej čele stál komtúr. Komendy sa združovali do priorstiev (provincií) a tie následne do väčších provincií (veľkopriorstiev). Centrom správy komendy bol hrad (tiež nazývaný komenda), ktorý predstavoval spojenie kláštora (mal kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (bol opevnený, mal ubytovacie priestory pre bojovníkov, správne a hospodárske budovy, nádrže na vodu ap.), zvyčajne bol jeho súčasťou aj špitál alebo útulok (xenodochium) pre chorých a pútnikov.

komeniológia

komeniológia [vl. m. + gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom života a diela J. A. Komenského, jeho verejným pôsobením a prínosom do svet. kultúry. Zameriava sa na vyhľadávanie, spracúvanie a vydávanie prameňov súvisiacich s J. A. Komenským, na edície, preklady a interpretácie jeho spisov, na bádanie o jeho vzťahu k rôznym krajinám, ku konfesiám a k filozofickým smerom, ako aj na štúdium jeho duchovného odkazu. Vznikol v 2. pol. 19. stor., keď sa sformoval na interdisciplinárny vedný odbor súvisiaci s históriou, pedagogikou, filozofiou, teológiou, filológiou, literárnou vedou, jazykovedou, hymnológiou, kartografiou a s ďalšími vedami.

— Po bitke na Bielej hore (1620) boli českí protestanti prenasledovaní a Komenského spisy v 30. rokoch 17. stor. vychádzali na Slovensku (tlačiarne v Bardejove a Levoči) a v Poľsku (Lešno). V Čechách na začiatku českého národného obrodenia bol Komenský vnímaný najmä ako český spisovateľ a vlastenec, neskôr začali vychádzať aj jeho spisy. K prvým českým komeniologickým dielam patria štúdie F. Palackého Život Jana Amose Komenského (1829) a Poznamenání všech spisů J. A. Komenského (1829). Okrem obľúbených učebníc Janua linguarum reserata a Orbis sensualium pictus sporadicky vychádzali aj jeho ďalšie pedagogické spisy. R. 1848 vyšli v Čechách diela Labyrint světa a ráj srdce a Kšaft umírající matky Jednoty bratrské, 1849 Jana Amosa Komenského Didaktika a 1858 Informatorium školy mateřské (posledné dve zásluhou J. E. Purkyňu, ktorý objavil ich rukopisy v Lešne). V 2. pol. 19. stor. vyšli ďalšie odborné štúdie a edície Komenského diel, ktoré vydali českí vlasteneckí učitelia a bádatelia František Jan Zoubek (*1832, †1890; Život Jana Amose Komenského, 1871), Josef Šmaha (*1843, †1922; z latinčiny preložil dielo Didactica magna – Jana Amose Komenského Didaktika Veliká, 1883), Jan Nepomuk Kapras (*1847, †1931) a Josef Klika (*1857, †1906; Život a práce Komenského, 1892). O popularizáciu Komenského myšlienok a začlenenie jeho osobnosti do národného historického kontextu sa zaslúžili učiteľské spolky, ktoré 1888 iniciovali vznik prvého Muzea Komenského v Přerove (zakladateľom bol učiteľ a bádateľ František Slaměník, *1845, †1919).

Nové impulzy v rozvoji komeniológie v Čechách i v zahraničí priniesli prípravy osláv 300. výročia narodenia Komenského (1892). Na podnet českých učiteľov bolo v Prahe 1892 založené Komenského múzeum (od 2011 Národní pedagogické muzeum a knihovna J. A. Komenského), v Lipsku založil archivár Ludwig Keller (*1849, †1918) Komenského spoločnosť (Comenius-Gesellschaft, 1891), ktorá 1892 – 1934 (do svojho zrušenia) vydávala časopis Monatshefte der Comenius-Gesellschaft, a v Naardene 1892 vznikol spolok Comenius Museum Naarden (od 1937 Museum Mausoleum Comenius Naarden).

Za zakladateľa modernej československej komeniológie je považovaný J. Kvačala, ktorý výsledky svojej systematickej bádateľskej práce, ako aj rozsiahlu bibliografiu Komenského spisov publikoval vo viacerých monografiách, spisoch a edíciách. Kvačalovo vrcholné dielo Ján Amos Komenský. Jeho život a jeho spisy (Johann Amos Comenius. Sein Leben und seine Schriften, 1892) vzbudilo ohlas svet. odbornej verejnosti. K jeho významným prácam patrí aj dielo Komenský. Jeho osobnosť a jeho sústava vedy pedagogickej (1914) a dva zväzky Komenského korešpondencie (1897, 1902). V spolupráci s inštitúciou Ústřední spolek jednot učitelských na Moravě vydal Veškeré spisy J. A. Komenského (1910 – 29), ktoré vyšli v 8 tematicky zameraných a vedecky štruktúrovaných zväzkoch (reedícia 4. zv. vyšla 1938). R. 1910 – 30 bol hlavným redaktorom, prispievateľom a vydavateľom časopisu Archiv pro bádání o životě a spisech J. A. Komenského (od 1969 vychádza pod názvom Acta Comeniana). K jeho spolupracovníkom patrili napr. učiteľ a kustód přerovského múzea Josef Krumpholc (*1870, †1950), Stanislav Souček (*1870, †1935) a Josef Úlehla (*1852, †1933). V 20. – 30. rokoch 20. stor. obohatili komeniológiu dôležité vedecké objavy, napr. 1928 – 29 lekár a antropológ J. Matiegka skúmal Komenského pozostatky objavené v Naardene, 1931 S. Souček objavil v knižnici v Leningrade (dnes Petrohrad) tzv. Leningradský rukopis (rukopisný zborník 8 menších, dovtedy neznámych latinských a českých spisov J. A. Komenského) a 1935 D. I. Čyževskyj v Halle rukopis celého súboru De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských, dovtedy boli známe iba prvé dve časti Panegersia a Panaugia a ukážky z niektorých ďalších častí). Boli vydávané aj syntetické monografie (Jan Václav Novák, *1853, †1920, spísal Komenského životopis, ktorý po jeho smrti dokončil J. Hendrich) i popularizačné práce (Jiří Václav Klíma, *1874, †1948).

V 50. rokoch 20. stor. sa komeniológia v Československu rozvíjala dvoma smermi. Prvý smer, podporovaný komunistickým režimom, bol ideologicky tendenčný a potláčal kresťanské aspekty Komenského diela, následkom čoho bola interpretácia jeho pedagogických a filozofických myšlienok vytrhnutá z kontextu. Druhý smer bol reprezentovaný J. Patočkom, ktorý Komenského a jeho dielo ponímal celostne a za jednu z najdôležitejších úloh komeniológie stanovil kritickú, vnútorne ucelenú a adekvátnu interpretáciu Komenského diela z hľadiska dobových súvislostí. Komenského považoval za celostného mysliteľa a za prvého systematika a filozofa výchovy. Vyzdvihol jeho chápanie sveta, ktoré kládlo dôraz na výchovu a vzdelávanie, čím sa odlíšil od kartezianizmu a jeho mechanistického pohľadu na svet. Patočkove štúdie však vyšli až po zmene spoločensko-politickej situácie (Komeniologické studie I – III, 1997, 1998, 2003).

R. 1956 – 57 v rámci príprav osláv 300. výročia vydania diela Opera didactica omnia (1657) bola v múzeu v Uherskom Brode (od 1945 Muzeum J. A. Komenského) vytvorená komisia zameraná na štúdium dokumentov a archívov o Komenského živote a diele, neskôr pretransformovaná na Komeniologické dokumentačné stredisko (1965 prevzalo jeho funkciu múzeum). Jedným z medzníkov vo vývoji komeniológie bolo rozhodnutie československej vlády (1956) vydať kritickú edíciu celého Komenského diela. R. 1958 bolo zriadené komeniologické pracovisko pri Československej akadémii vied (ČSAV; 1970 prešlo pod Pedagogický ústav J. A. Komenského), ktoré 1958 – 78 vydalo 8 zväzkov českých prekladov v edícii Vybrané spisy J. A. Komenského a 1969 prvý zväzok edície Dílo Jana Amose Komenského/Johannis Amos Comenii opera omnia (do 2014 vyšlo 18 zväzkov z plánovaných 40). R. 1957 zorganizovala ČSAV v Prahe 1. medzinárodnú komeniologickú konferenciu s podporou UNESCO, 1968 a 1969 Pavel Floss (*1940) zorganizoval ďalšie medzinárodné konferencie v Přerove, neskôr bola tradícia medzinárodných komeniologických kolokvií prenesená do múzea v Uherskom Brode, ktoré 1971 začalo vydávať časopis Studia Comeniana et historica (vychádza dodnes). V tomto období publikovali komeniologické práce J. B. Čapek, Antonín Škarka (*1906, †1972), Vlasta Tatjana Miškovská-Kozáková (*1908, †1980), Julie Nováková (*1909, †1991), Jaromír Červenka (*1903, †1988), Josef Polišenský (*1915, †2001), J. Popelová-Otáhalová (*1904, †1985) a Milada Blekastadová (Blekastad, *1917, †2003). Bibliografický súpis Komenského diel vydali Josef Brambora (*1904, †1980; Knižní dílo Jana Amose Komenského, 1954), Mirjam Bohatcová (*1919, †2007; Jan Amos Komenský. Soupis rukopisů, 1957) a Emma Urbánková (*1909, †1992; Soupis děl J. A. Komenského v československých knihovnách, archivech a muzeích, 1959), 1966 vyšli 2 zväzky Komenského filozofického diela De rerum humanarum emendatione consultatio catholica v latinskom origináli, podľa ktorého bol 1992 realizovaný český preklad.

V poslednej štvrtine 20. stor. sa komeniológia stala vedným odborom multidisciplinárneho charakteru. R. 1990 vzniklo vo Filozofickom ústave Akademie věd ČR Oddelenie pre komeniológiu a intelektuálne dejiny raného novoveku, ktoré prevzalo prípravu kritickej edície Johannis Amos Comenii opera omnia/Dílo Jana Amose Komenského (DJAK), zaoberá sa Komenského dielom a životom v kontexte európskych filozofických a kultúrnych prúdov a vydáva komeniologické diela J. Patočku i časopis Acta Comeniana. Od 2009 spolupracuje s Oxfordskou univerzitou na medzinárodnom projekte Cultures of Knowledge s cieľom vytvoriť databázu korešpondencie J. A. Komenského a ďalších učencov raného novoveku. R. 2014 vydalo pod vedením Lenky Řezníkovej (*1970) monografiu Figurace paměti, J. A. Komenský v kulturách vzpomínání 19. a 20. století. K najvýznamnejším českým komeniológom pôsobiacim koncom 20. a zač. 21. stor. patria Dagmar Čapková (*1925, †2016; Myslitelsko-vychovatelský odkaz Jana Amose Komenského, 1987), Jaroslava Pešková (*1929, †2006), Marta Bečková (*1930), Jan Kumpera (*1946; Komenského Vlastní životopis. Autobiografie Komenského pro období 1628 – 1658, 2017), Vladimír Urbánek (*1963), Martin Steiner (*1946), Jiří Beneš (*1950), Markéta Klosová (*1958; Divadelní svět J. A. Komenského, 2016), Věra Schifferová (*1959), Tomáš Havelka (*1967), P. Floss (Od divadla věcí k dramatu člověka, 1970; Labyrint srdce a ráj světa, 1992; Poselství J. A. Komenského současné Evropě, 2005), Markéta Pánková (*1954; Jan Amos Komenský v českém a světovém výtvarném umění, 2017) a i. Českých komeniológov a odborníkov v blízkych odboroch združuje Unie Comenius založená 1990 v Prahe.

— Na Slovensku vzrastal záujem o Komenského dielo už od 17. stor., obľúbenosť jeho učebníc Janua linguarum reserata a Vestibulum je napr. doložená v knihe J. Rezika a Samuela Matthaeidesa (†1729) Gymnaziológia (18. stor., vydaná 1971). R. 1685 vyšla v brewerovskej tlačiarni v Levoči zásluhou D. Sinapia-Horčičku a J. Bubenku učebnica Orbis sensualium pictus quadrilinguis (aj Orbis pictus, Svet vnímateľný obrazmi v štyroch jazykoch) v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine. O dielo Panaugia (1662) a učebnicu fyziky Physicae synopsis (1633) sa pri zostavovaní svojich prác Brána prírody (Ostum vel atrium naturae, 1662) a Svetlo myslenia (Lux mentium, 1663) opieral aj evanjelický kňaz J. Bayer. V 18. stor. nadväzovali na Komenského zásadu názornosti Gabriel Balašovic (aj Balašovič, †1754), Gregor Fabri (*1718, †1779), A. F. Kollár, M. Bel, D. Lehocký, J. Ribay a S. Tešedík, ktorý 1791 vydal Komenského potocké spisy Oratio de cultura ingeniorum (1650) s výňatkom zo spisu Fortius redivivus (1652). Komenského pedagogické dielo šírili aj A. P. Záturecký, Juraj Chorvát (*1862, †1934), J. Zigmundík, Ľ. V. Rizner a K. Salva (1892 preložil a vo vlastnom náklade vydal Informatórium školy materskej) i český profesor J. Hendrich pôsobiaci na UK v Bratislave.

Slovenská komeniológia po 2. svet. vojne nadviazala na významné komeniologické práce J. Kvačalu, pestovala sa najmä na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty UK, na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove a od 1964 aj v Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri SAV. Slovenskí komeniológovia sa zaoberali vydávaním Komenského diela, analýzou jeho pedagogických názorov a propagáciou jeho odkazu. K prvým spisom vydaným v slovenčine po 2. svet. vojne patria Labyrint sveta a raj srdca (1952) a Veľká didaktika (1954), neskôr vyšli Komenského Vybrané spisy II – IV (1956 – 59), Orbis sensualium pictus quadrilinguis (1958; fotolitografická pretlač diela vydaného 1685 v Levoči), Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Vševýchova (1959) a Informatórium školy materskej (1965 a 1970).

Životom a pôsobením Komenského na Slovensku sa zaoberali František Karšai (*1918, †1975; Stúpenci J. A. Komenského v politických a školských dejinách Prešova, 1965; Ján Amos Komenský a Slovensko, 1970), J. Čaplovič (*1904, †1976), J. Čečetka, A. Čuma, Ľ. Bakoš, F. Kalesný, O. Pavlík, J. Mátej, Vladislav Ružička (*1894, †1973), J. Schubert, P. Vajcik , Ján Mikleš (*1911, †1997) a i. V 70. rokoch 20. stor. a 1980 sa uskutočnili 4 komeniologické konferencie v Prešove. Začiatkom 90. rokov 20. stor. boli na Slovensku vydané viaceré Komenského diela (Veľká didaktika. Didactica magna, 1991; Informatórium školy materskej, 1991; Predpisy pre dobre organizovanú školu, 1991; Vševýchova. Pampaedia, 1992; Výber z potockých spisov a rečí Jana Amosa Komenského, 1992; Šťastie národa. Gentis felicitas, 1992) a 1992 UK v Bratislave zorganizovala centrálne oslavy 400. výročia narodenia J. A. Komenského, ktorých súčasťou bola medzinárodná konferencia; podobné podujatia sa konali aj 1998 a 2000. K významným súčasným slovenským komeniológom patria I. Kišš, Libor Bernát (*1958), V. Žbirková, J. Pšenák a i.

— Od 70. rokov 20. stor. sa komeniológia rozvíja aj na viacerých zahraničných odborných pracoviskách. R. 1970 založil Klaus Schaller (*1925, †2015) v Pedagogickom inštitúte Ruhrskej univerzity (Insitut für Pädagogik der Ruhr-Universität) v Bochume Výskumné centrum pre komeniológiu (Comeniusforschungstelle), na ktorého činnosť nadviazalo Výskumné centrum pre interkultúrnu filozofiu a komeniológiu (Forschungstelle für interkulturelle Philosophie und Comeniusforschung) pri univerzite v Bambergu (Erwin Schadel, *1946). Edíciu Komenského diel v maďarčine (Bibliotheca Comeniana) vydáva Maďarská Komenského spoločnosť (Magyar Comenius Társaság) založená 1986 v Sárospataku. Na podnet Wernera Korthaaseho (*1937, †2008) vznikla 1992 v Berlíne Nemecká Komenského spoločnosť (Deutsche Comenius Gesellschaft), ktorá od 1993 vydáva časopis (ročenku) Comenius-Jahrbuch. V Kanade 1993 – 2002 vychádzal časopis Coménius – Bulletin de la Société canadienne d’études coméniennes (Jean-Antoine Caravolas, *1927). V Japonsku vychádza od 1992 Japanese Journal of Comenius (Teruo Fudžita, *1941, †2004). R. 2002 vznikla v Soule Korejsko-česká společnost J. A. Komenského (Sook Jong Lee, *1945, †2009) a 2003 na Stuttgartskej univerzite (Joachim Bahlcke, *1963) Jablonského výskumné centrum (Jablonski-Forschungsstelle). V Poľsku sa v meste Siedlce pravidelne organizujú komeniologické konferencie, ktorých výsledky sa od 2007 publikujú v zborníkoch Studia Comeniana Sedlcensia. Viacero komeniológov pôsobí v ďalších svet. vedeckých a dokumentačných centrách.

Komenský

Komenský — najstarší český pedagogický časopis vydávaný od 1873. Založil ho učiteľ, etnograf a spisovateľ Jan Havelka (*1839, †1889) v Olomouci. Pôvodne vychádzal ako periodikum moravského učiteľstva venované otázkam školy a výchovy, postupne sa zameriaval na didaktické otázky a problémy 1. až 5. ročníka základnej školy. Od 1992 ho vydáva Pedagogická fakulta Masarykovej univerzity v Brne (od 2012 štvrťročne). Je určený najmä pedagógom základných škôl, študentom učiteľstva i špeciálnej a sociálnej pedagogiky, ako aj odbornej verejnosti. Publikačná činnosť prispievateľov je orientovaná na moderné edukačné smery, inovatívne prístupy v školskej praxi, na alternatívne školy a problematiku integratívnej pedagogiky s ohľadom na európske pedagogické trendy.

Komenský, Jan Amos

Komenský, Jan Amos, lat. Iohannes Amos Comenius, nem. Johann Amos Comenius, 28. 3. 1592 pravdepodobne Uherský Brod, prípadne Nivnice alebo Komňa, okres Uherské Hradiště – 15. 11. 1670 Amsterdam, pochovaný v Naardene — český pedagóg, filozof, cirkevný predstaviteľ, spisovateľ a humanista. Svojím dielom výrazne zasiahol do mnohých ďalších odborov, napr. do bibliopedagogiky, filológie, jazykovedy, hymnológie a kartografie.

Pochádzal z rodiny so silnou českobratskou tradíciou, v detskom veku však osirel a žil u poručníkov v Strážnici a v Nivnici. R. 1608 – 11 navštevoval vyššiu latinskú bratskú školu v Přerove na panstve Karla st. zo Žerotína (*1564, †1636), 1611 – 13 študoval na kalvínskej akadémii (Academia Nassauensis; zapísaný ako Jan Amos Nivnický) v Herborne a jeden semester (1613 – 14) na teologickej fakulte univerzity v Heidelbergu. V Nemecku sa oboznámil s dielami encyklopedistu Johanna Heinricha Alsteda (*1588, †1638) a pedagogického reformátora Wolfganga Ratkeho (*1571, †1635), najmä s jeho návrhmi na reformu vzdelávania. R. 1613 cestoval po Porýní a navštívil Amsterdam.

Po návrate do Přerova (1614) vyučoval na miestnej latinskej bratskej škole a pripravoval návrhy a plány na pozdvihnutie spoločnosti (inšpirované nemeckým a holandským prostredím). Písal pedagogické (Grammaticae facilioris praecepta, Pravidla snadnějšího vyučování mluvnice, 1616; dnes stratené), encyklopedické (Theatrum universitatis rerum, Divadlo veškerenstva věcí; nedokončené, nájdený zlomok vydaný v Prahe 1897) a historické (O starožitnostech Moravy, O původě a činech rodu pánů ze Žerotína; dnes stratené) diela a začal pracovať na mape Moravy (vyšla tlačou 1627 v Amsterdame; zachytáva aj časť slovenského územia po Trenčín). R. 1616 bol v Žeraviciach (neďaleko Kyjova) vysvätený za kňaza Jednoty bratskej a stal sa pomocníkom biskupa Jana Láneckého (*1554, †1626) v Přerove, 1618 mu bola zverená správa zboru a školy vo Fulneku, kde odišiel i so svojou prvou manželkou Magdalenou Vizovskou (*asi 1600, †1622). Z toho obdobia sú známe spis Listové do nebe (Pauperum oppressorum clamores in coelum, 1619) zameraný na kritiku sociálnej nespravodlivosti a rozprava O poezii české (1620).

Jeho prácu prerušili udalosti po bitke na Bielej hore (1620; → české stavovské povstanie), ktoré boli charakteristické útlakom a perzekúciami protestantov. Na jar 1620 sa skrýval na severozáp. Morave (pravdepodobne vo Velkých Losinách alebo v Loučnej) na panstve pánov zo Žerotína. Svojej manželke, ktorá neskôr i s deťmi zomrela počas morovej epidémie, venoval spis Přemyšlování o dokonalosti křesťanské (1622). Od jesene 1622 sa zdržiaval na panstve Karla st. zo Žerotína v Brandýse nad Orlicí (spis O sirobě, vydaný v Lešne 1634). S tragickým osudom sa vyrovnával v útešných spisoch (Nedobytedlný hrad jméno Hospodinovo, 1622; Truchlivý, 1624; Centrum securitatis, to jest Hlubina bezpečnosti, 1625). Pracoval tam na diele Labyrint světa a ráj srdce (pôvodný názov Labyrint světa a Lusthauz srdce, 1623; rozšírené a vydané 1631), ktoré je považované za jedno z najslávnejších barokových, po česky napísaných diel 17. stor. (v tomto období začal svoje práce podpisovať ako Komenský).

R. 1624 sa oženil s Mariou Dorotou Cyrillovou (*1602, †1648), dcérou bratského biskupa Jana Cyrilla, s ktorou mal štyri deti (potomkovia jednej z jeho dcér, Alžběty, dodnes žijú v USA a Nemecku). R. 1625 – 26 podnikol v službách Jednoty bratskej dve misie (prvú do Sliezska, Poľska, Brandenburska a na Moravu, druhú do Berlína, Haagu a Amsterdamu) a organizoval sťahovanie bratskej tlačiarne z juž. Moravy do Poľska. Potom sa zdržiaval v sev. Čechách (Bílá Třemešná, Vlčice neďaleko Trutnova, Horní Branná). V tomto období spísal náčrt Didaktiky českej (dokončená 1632, predstavuje prvú verziu diela Didactica magna) s prvkami pansofickej (→ pansofia) koncepcie. Vo februári 1628 odišel s rodinou a ďalšími exulantmi do poľského Lešna, kde pôsobil ako učiteľ na bratskom gymnáziu (od 1638 rektor); stal sa členom užšej rady Jednoty bratskej, 1632 seniorom moravskej vetvy Jednoty bratskej a bol vymenovaný za jej sekretára (pisára).

Obľúbenou sa stala jeho latinsko-nemecká verzia učebnice latinčiny Janua linguarum reserata (1631; 1633 ju preložil do češtiny pod názvom Dvéře jazyků otevřené, neskôr aj Brána jazyků otevřená; preložená do 20 jazykov), ktorá v sto kapitolách a v tisíc vetách encyklopedicky opisuje svet. Obsahovala celú bežnú slovnú zásobu (asi 6- až 8-tis. latinských slov) a gramatiku latinského jazyka a čoskoro získala prívlastok zlatá. V Českých zemiach ju s určitými úpravami používali jezuiti. Vydal aj spis o výchove detí predškolského veku Informatorium školy mateřské (1633) a učebnicu fyziky (Physicae synopsis, 1633), v ktorej kládol dôraz na zmyslové poznanie prírody.

R. 1641 na pozvanie skupiny reformných politikov a učencov (Samuel Hartlib, *1600, †1662; John Dury, *1596, †1680) odcestoval do Anglicka, kde vyšli jeho prvé pansofické (vševedné) práce Conatuum Comenianorum praeludia (Předehra pansofie, 1637) a Comenii pansophiae prodromus (Komenského předchůdce vševědy, 1639). Súčasne systematicky pracoval na spisoch projektujúcich reformu (všenápravu) spoločnosti prostredníctvom vzdelania. V spise Via Lucis (Cesta světla) navrhol zriadiť collegium lucis, t. j. zbor vzdelaných mužov podobný medzinárodnej akadémii, ktorý by šírením nových poznatkov prispel k správnemu riadeniu a k náprave spoločnosti. Komenského pobyt v Anglicku ukončila 1642 anglická občianska vojna. Odmietol pozvanie pracovať vo Francúzsku (v Paríži viesť pansofickú školu) či v Amerike (vybudovať školu pre Indiánov) a prijal pozvanie nizozemsko-švédskeho obchodníka a zbrojára Louisa de Geer (*1587, †1652) do Švédska.

Cestoval cez Amsterdam a Endegeest (stretol sa tam s R. Descartom) do Norrköpingu a v Štokholme rokoval s kráľovnou Kristínou, s ríšskym kancelárom A. G. Oxenstiernom i s L. de Geerom, ktorí ho poverili prípravou školskej reformy vo Švédsku. Na ich pokyn sa s rodinou usadil (do 1648) v Elblągu v Poľsku, ktorý bol pod švédskou kontrolou, od 1644 vyučoval na miestnom gymnáziu, 1648 bol zvolený za biskupa užšej rady Jednoty bratskej (posledný biskup Jednoty bratskej). Ním predložené návrhy učebníc sa však nestretli s kladným ohlasom, mecenáši a spolupracovníci mu vyčítali, že sa viac venuje pansofickým spisom ako reforme školstva. Jeho najvýznamnejšou pedagogickou prácou z toho obdobia je Methodus linguarum novissima (Nejnovější metoda jazyků, 1646). Komenský veľmi intenzívne pokračoval v rozvíjaní reformných myšlienok. Vydal spis Pansophiae diatyposis (Náčrt vševědy, 1643) a pracoval na svojom najväčšom filozofickom diele De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských), ktoré zostalo z väčšej časti v rukopise (dlho bolo považované za stratené, 1934 objavené v Halle). Vydané boli iba prvé dve časti Panegersia (Všeprobuzení, 1662) a Panaugia (Všeosvícení, 1662), ďalších päť častí (Pansophia, Vševěda/Všemoudrost; Pampaedia, Vševýchova; Panglottia, Všemluva; Panorthosia, Všenáprava; Pannuthesia, Všenapomínání/Všepovzbuzení) zostalo nedokončených podobne ako plánovaný pansofický slovník. Angažoval sa aj ako diplomat, zúčastnil sa rokovaní v Toruni (1645) o zmierení protestantov a katolíkov a usiloval sa ovplyvniť mierové rokovania v Nemecku v prospech českých emigrantov (1647).

Po návrate do Lešna 1648 mu zomrela manželka Marie Dorota, o rok neskôr sa oženil tretíkrát – s Janou Gajusovou. Po uzavretí Vestfálskeho mieru (1648) sa musel vyrovnať so stratou možnosti vrátiť sa do vlasti, napísal spis (symbolický závet) Kšaft umírající matky Jednoty bratrské (1650). Novou nádejou bolo pre neho pozvanie Z. Lorántfiovej (manželky Juraja I. Rákociho) a Juraja II. Rákociho na panstvo Rákociovcov do Blatného potoka (dnes Sárospatak, Maďarsko), pretože Rákociovci, ktorí ho požiadali o reformu protestantských škôl pôsobiacich v Blatnom Potoku, boli odporcami Habsburgovcov. Perspektívy boja proti Habsburgovcom a víťazstva nad nimi (ako ho prorokoval Komenského priateľ M. Drábik) sa však rýchlo rozplynuli. Komenského pedagogické pôsobenie v Blatnom Potoku bolo veľmi úspešné. Vydal tam spis Schola pansophica (Škola pansofická, aj Náčrt vševědné školy, 1651) a 1654 so svojimi študentmi uviedol dramatizovanú podobu encyklopedickej učebnice latinčiny Janua linguarum reserata pod názvom Schola ludus (Škola hrou), v ktorej uplatnil princíp názornosti. Táto výučbová divadelná hra mala veľký úspech a Komenský jej rukopis zanechal v Blatnom Potoku (tlačou vyšla 1656). Pracoval tam aj na encyklopedickom spise – učebnici Orbis sensualium pictus (aj Orbis pictus, Svět vnímatelný v obrazech; prvýkrát vytlačená 1658 v Norimbergu dvojjazyčne v latinčine a nemčine, na Slovensku 1685 v Levoči v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine) i na spise Gentis felicitas (Štěstí národa). Počas ciest do Blatného Potoka (1650 – 54) sa niekoľkokrát zastavil na Slovensku (v Skalici, Trnave, Púchove, Lednici, Levoči, Prešove, pravdepodobne aj v Markušovciach a Košiciach), kde navštívil slovenské zbory Jednoty bratskej (1650 posvätil bratský chrám v Skalici, v Trnave potvrdil dohodu slovenskej Jednoty bratskej s kalvínskou cirkvou v Uhorsku).

R. 1654 – 56 sa opäť zdržiaval v Lešne a pre českých exulantov sa snažil získať podporu v Anglicku a vo Švédsku (spis Panegyricus Carolo Gustavo, Chvalořeč na Karla Gustava, švédského krále, 1655). Obsadenie Lešna švédskou armádou 1655 uvítal, v kráľovi Karolovi X. Gustávovi videl zástancu slobody a tolerancie. R. 1656 Poliaci po opätovnom dobytí mesto pre sympatizovanie obyvateľov so Švédmi vypálili a Komenský s rodinou musel ujsť. Väčšina jeho knižnice a rukopisov bola zničená, najväčšou stratou bolo zničenie slovníka Poklad jazyka českého, na ktorom pracoval vyše 40 rokov. Odcestoval do Sliezska na statok Lorenzdorf (dnes Ławszowa, neďaleko Bolesławieca v Poľsku), potom cez Hamburg do Amsterdamu, kde našiel nový domov i podporu na svoju prácu. S podporou amsterdamskej mestskej rady boli vydané jeho pedagogické spisy Opera didactica omnia (1657), ktorých súčasťou boli synkretickou metódou napísaná Didactica magna (Velká didaktika; rozšírená a do latinčiny preložená verzia Didaktiky českej), ktorá sa zaoberá cieľmi i úlohami vyučovania a výchovy, ako aj ich obsahom, metódami a celkovou organizáciou vzdelávacieho systému a je považovaná za jeden z prvých systematických pedagogických spisov, Informatórium školy materskej, Janua linguarum reserata a pansofické i ďalšie latinské spisy. Komenský pripravil v Amsterdame do tlače aj Kancionál amsterodamský (1659), prepracovaný spevník bratských piesní doplnený o vlastnú tvorbu (→ českobratská duchovná pieseň). Okrem pedagogických a pansofických prác tam vydal aj spis Lux in tenebris (Světlo v temnostech, 1657; doplnené a prepracované vydanie vyšlo 1665 pod názvom Lux e tenebris, Světlo z temnot) obsahujúci proroctvá Kryštofa Kottera (*1585, †1647), M. Drábika a Kristiny Poniatowskej (*1610, †1644) vyzývajúce na boj proti Habsburgovcom a proti pápežskému katolicizmu. Za podporu vizionárskych myšlienok sa proti Komenskému zdvihla (najmä v radoch protestantských teológov) vlna kritiky. Súčasne sa angažoval za uzavretie mieru v 2. anglicko-nizozemskej vojne 1664 – 67 (Angelus pacis, Anděl míru, 1667), túžbu po mieri a harmónii vyjadril aj v spise Unum necessarium (Jedno potřebné, 1668). Obranu proti odporcom svojej všenápravy spísal v diele Continuatio admonitionis fraternae (Pokračování v bratrském napomínání, 1668 – 69), v ktorom zaznamenal svoju autobiografiu z obdobia 1628 – 58. V nasledujúcom storočí bolo Komenského dielo z väčšej časti zabudnuté, populárne zostali iba jeho jazykové učebnice, ktoré sa v školách používali ešte v 19. stor.

— Komenského život a dielo boli výrazne ovplyvnené vojnovými konfliktmi, náboženskými rozpormi, ako aj prerodom európskej vedy a vzdelanosti od scholastických dogiem k racionalistickému mysleniu, ktoré sa stalo základom osvietenstva. Jeho celoživotné úsilie smerovalo k reforme spoločnosti na základe nápravy jednotlivca, ktorá sa mala uskutočniť prostredníctvom lepšieho vzdelania a výchovy. Úsilie o zmenu spoločnosti orientoval nielen na České zeme, ale od 30. rokov 17. stor. na celú Európu. Zastával princíp demokratizmu, škola mala byť prístupná všetkým deťom bez ohľadu na ich pohlavie či finančné možnosti rodičov. Nastolil požiadavku jednotnej školy a požadoval kolektívne vyučovanie v duchu pedagogického realizmu. Spolu so získavaním vedomostí (eruditio) sa dieťa malo učiť ovládať samo seba (mores, mravná výchova s dôrazom na disciplínu) a povzniesť sa k Bohu (religio, poznať zmysel ľudského bytia a získať múdrosť pre tento i pre budúci, večný život). Jeho pedagogické práce, v ktorých vytýčil idey a zásady modernej výučby (spontánnosť, názornosť a reálnosť, všeobecné vzdelávanie v materinskom jazyku, harmonické rozvíjanie rozumových, manuálnych a jazykových schopností, systematickosť, sústavnosť, primeranosť učiva veku, postup od jednoduchšieho k zložitejšiemu, spríjemnenie procesu výučby motiváciou žiakov, aktívne získavanie poznatkov s dôrazom na zmyslové poznávanie a skúsenosť, potreba celoživotného vzdelávania), sú preniknuté pedagogickým optimizmom a stali sa základom vzniku modernej pedagogiky ako systematickej vedy.

V nasledovaní novovekej tradície sa však Komenský nestotožnil s ideami novovekého racionalizmu (→ kartezianizmus), svojím poňatím ľudskej existencie dynamizoval pojem univerza a dával človeku nádej na lepšiu budúcnosť (približoval sa k iluminizmu a k nenásilnému chiliazmu). Vychádzal z predpokladu, že výchova rozvíja to, čo má človek v sebe, čo mu je potenciálne dané, a učiteľ uvádza človeka do sveta, v ktorom možno všetkých ľudí všestranne naučiť všetkému (omnia omnes omnino excoli = učiť všetkých podieľať sa na celom poznaní, a to všestranne). Bol presvedčený, že človek môže zmyslami i rozumom poznávať prírodu i svet v ich harmónii a poriadku i v harmónii s Bohom, ktorá má byť dosiahnutá poznaním všetkých oblastí ľudskej činnosti a odstránením bariér. V dosiahnutí harmónie videl aj prostriedok na nápravu vojnou skúšaného sveta (omnia sponte fluant absit violentia rebus = všetko nech plynie voľne, bez násilia).

— Komenského myšlienky a dielo znovuobjavili nemeckí filozofi i českí obrodenci na konci 18. a začiatku 19. stor., v druhej pol. 19. stor. bolo predmetom záujmu mnohých bádateľov a vznikol nový vedný odbor komeniológia (k najväčším propagátorom Komenského diela patril J. Kvačala). O šírenie Komenského myšlienok sa zaslúžili najmä učitelia (je nazývaný Učiteľ národov). Na Slovensku sa jeho spisy vydávali od 17. stor. (od 1626 sa tlačili v tlačiarňach v Levoči, Bardejove, Trenčíne a Žiline) a jeho učebnice sa používali v latinských mestských školách, jeho myšlienky ovplyvnili pietizmus a národné obrodenie, ako aj tvorbu štúrovcov (A. Sládkovič) a autorov matičného obdobia. Po vzniku Československej republiky (1918) sa Komenský stal súčasťou oficiálneho výkladu československých dejín, bolo podľa neho nazvaných viacero vzdelávacích a i. inštitúcií (napr. 1919 Univerzita Komenského v Bratislave) a deň jeho narodenia bol 1955 ustanovený za sviatok učiteľov (Deň učiteľov; v súčasnosti je sviatkom učiteľov v Česku a na Slovensku). Okrem sprístupňovania jeho diel sa v Čechách i na Slovensku pravidelne organizujú rôzne podujatia a vedecké konferencie (najmä pri príležitosti jeho výročí).

O Komenského živote vzniklo mnoho literárnych diel, napr. romány Bouře a duha (1946) od Jaroslava Pasovského (vlastným menom Jaroslav Šimánek, *1890, †1965), trilógia Nesmrtelný poutník (Mladá léta Jana Amose, 1957; Do labyrintu světa, 1959; Planoucí pochodeň, 1961) od Leontýny Mašínovej (*1882, †1975), Osud národa (1957) a Poutník v Amsterodamu (1960) od M. Hanuša a Světlo v temnotách, Bolestný a hrdinský život J. A. Komenského (1970) od F. Kožíka. V 19. a 20. stor. vzniklo aj viacero výtvarných diel s tematikou Komenského, napr. od V. Brožíka, J. Čermáka, Felixa Jeneweina (*1857, †1905), A. Muchu (Slovanská epopej) a M. Švabinského. Umelci vychádzali zo zachovaných Komenského portrétov – kresieb a rytín V. Hollara, Georga Glovera (činný 1625 – 50) a Crispina de Passe (*1564, †1637), olejomalieb Jürgena Ovensa (aj Jurriaen Ovens, *1623, †1678) a i., vzniklo aj viacero sochárskych diel, napr. od Tomáša Seidana (*1830, †1890), V. Makovského, J. Štursu, F. Bílka. Komenského podobizne vyšli aj na pohľadniciach, známkach, bankovkách, minciach a medailách. R. 1983 nakrútil O. Vávra monumentálny film Putování Jana Amose.

komentár

komentár [lat.] —

1. sprievodné slovo alebo vysvetlenie aktuálne prebiehajúcej udalosti či situácie;

2. výklad, bližšie vysvetlenie ťažko zrozumiteľných textov, spisov alebo výrokov formou poznámok, vysvetliviek alebo vedecky doložených faktov;

a) filol. v textológii súbor informácií o vydávanom diele a o práci textológa s textom pri príprave kritickej edície diela (zvyčajne literárneho). Kým populárna edícia diela obsahuje komentár podávajúci len základné informácie a vysvetlivky, pri vedeckej edícii je nevyhnutný podrobný komentár, ktorý obsahuje vysvetlivky (objasnenie reálií, politických a historických súvislostí) a edičné poznámky podávajúce literárnohistorické a textologické údaje o diele (určenie východiskového textu; bibliografické informácie; informácie o prípadných odpisoch textu, ich hodnotenie a porovnanie s východiskovým textom; informácie o okolnostiach vzniku, osude a vývoji diela; charakteristiku zásad, podľa ktorých bolo dielo pripravované; kritický aparát komentujúci dielo z jazykovej a vecnej stránky; pravidlá transkripcie a i.);

b) náb. vysvetlenie kánonických textov jednotlivých náboženstiev (napr. v hinduizme bráhmany – komentáre k védam; v buddhizme komentáre k sútram; v judaizme Gemara – zbierka komentárov a vysvetlení k Mišne, s ktorou spoločne tvoria Talmud; v kresťanstve komentáre k Biblii; v islame komentáre ku Koránu; v konfucianizme komentáre ku klasickým knihám Číny); biblický komentár — odborné dielo, ktorého cieľom je poskytnúť čitateľovi Biblie výklad textu na pochopenie biblického posolstva. Potreba komentára vyplýva z toho, že biblické knihy boli napísané v dnes už mŕtvych jazykoch (v biblickej hebrejčine, v koiné, v aramejčine) a v rozmanitých, dnes už nepoužívaných alebo neznámych literárnych žánroch, existuje výrazný časový odstup od vzniku textov a vtedajšie kultúrne pozadie i prostredie boli odlišné od kultúrnej a sociálnej situácie aktuálneho čitateľa. Prvé náznaky komentovania biblických textov je možné pozorovať v samotnej Biblii (tzv. vnútrobiblická interpretácia), kde boli texty podľa aktuálnej potreby preformulované do nových textov (relektúra), napr. Prvá kniha kroník (1 Krn) je relektúrou obsahu Prvej a Druhej knihy Samuelovej (1 Sam, 2 Sam) a Prvý list Jánov (1 Jn) je relektúrou Evanjelia podľa Jána (Jn). Prvky jednoduchého komentára sa nachádzajú aj v začiatočných veršoch žalmov, v tzv. nadpisoch žalmov, ktoré sa v 3. stor. pred n. l. pridávali k prvotným žalmovým textom a poskytovali isté pokyny, ako chápať ich posolstvo (napr. v nadpise žalmu 51 sa uvádza, že tento literárny útvar, ktorý je prosbou jednotlivca o odpustenie, napísal kráľ Dávid potom, ako spáchal hriech s Batšebou). Podobne v evanjeliových textoch Nového zákona sa nachádzajú výklady a vysvetlenia Ježišových slov alebo činov, ktoré by mohli byť pre čitateľov evanjelií z nežidovského a nepalestínskeho prostredia nezrozumiteľné (Mk 7,3 – 4; Jn 4,9).

— Začiatky biblických komentárov ako samostatného žánru sú badateľné v aramejských targumoch (voľné preklady hebrejských textov Starého zákona do aramejského jazyka), v ktorých sú spojené preklady, aktualizácie a výklady textov. Iným druhom komentárov k biblickým textom je pešer, ktorý je často zastúpený v kumránskych rukopisoch (→ Zvitky od Mŕtveho mora), k najznámejším patrí Pešer ku Knihe proroka Abakuka. Pre židovské komentáre je charakteristická veľká miera myšlienkovej kontinuity, zároveň však obsahujú aj aktualizácie, čo sa prejavilo o. i. aj v textoch Nového zákona, ktoré interpretujú menšie pasáže Starého zákona alebo dokonca izolované starozákonné verše v duchu prvej časti Biblie, zároveň však úplne nanovo, vo svetle osoby Ježiša Krista. Hermeneutické zásady židovských komentárov v období helenizmu vypracoval Filón Alexandrijský, ktorý kládol dôraz na ideovú kontinuitu, aktualizáciu a alegorizáciu. Tieto zásady prijali kresťanskí teológovia, ktorí ich však obohatili o literárne a filozofické princípy známe z helenistickej literatúry (→ helenizmus). Prvé kresťanské komentáre boli zamerané nielen na objektívny výklad literárneho (slovného) významu biblických textov, ale najmä na myšlienkovú aktualizáciu. Najstarším známym zachovaným kresťanským komentárom je komentár k Evanjeliu podľa Jána, ktorý v 2. pol. 2. stor. napísal starokresťanský spisovateľ Hérakleón; posolstvo evanjelia vyložil výlučne v rámci gnostických teologických ideí. Tento postup kritizoval Origenes, ktorý však sám vo svojom komentári k Biblii mnohé starozákonné i novozákonné texty interpretoval alegoricky, v úplne novom teologickom kontexte a význame. V priebehu ďalších storočí vznikali kresťanské komentáre rôzneho druhu, ktoré sa navzájom výrazne líšili (rozdielnosť v komentároch môže byť podmienená príslušnosťou k filozoficko-teologickému smeru i konfesijnou príslušnosťou autorov). Podľa dnešných vedeckých i teologických požiadaviek má byť cieľom komentárov objektívny výklad textu.

Podľa miery uplatnenia vedeckých postupov sa rozlišujú akademické, pastorálne a duchovné komentáre. Cieľom akademických komentárov je odhaliť význam textu uplatnením kritických vedeckých postupov, najčastejšie postupov historicko-kritickej metódy. Zároveň sa vyskytujú i komentáre aplikujúce nové, synchrónne exegetické postupy (naratívnu analýzu alebo rétorickú analýzu). Akademické komentáre vždy analyzujú originálny text danej biblickej knihy. Predpokladajú čitateľov s teologickým vzdelaním. Cieľom pastorálnych komentárov je ponúknuť výklad daného biblického textu pre pastoračné potreby (homílie, katechézy, biblické vyučovanie) a zvyčajne sú venované kňazom, pastorom, kazateľom a pastoračným pracovníkom. Cieľom duchovných komentárov je na základe výkladu biblického textu ponúknuť konkrétne impulzy na duchovný život. Sú adresované veriacim vo všeobecnosti bez ohľadu na ich teologické vzdelanie, a preto sú charakteristické zjednodušeným spôsobom vyjadrovania, menšou mierou aplikovania teologických a exegetických termínov a prácou s vybraným prekladom daného biblického textu.

V súčasnosti biblické komentáre najčastejšie pozostávajú z úvodnej časti (obsahuje objasnenie autorstva, miesta a času vzniku danej biblickej knihy, jej literárneho a teologického charakteru, ako aj myšlienkovo-historického pozadia) a z vlastnej, výkladovej časti (zvyčajne sa člení na tematické okruhy: preklad, textové a gramatické poznámky, štruktúra samostatných literárnych jednotiek a ich žáner, exegetická sémantická analýza, teologická interpretácia textu a jeho duchovná alebo pastoračná aplikácia). Komentáre môžu byť doplnené samostatnými tematickými článkami venovanými vybranému čiastkovému problému, napr. odchýlkam v texte;

c) práv. výklad dôležitých právnych noriem (návrhov zákonov, legislatívnych dokumentov); v histórii práva → komentátori;

3. novinársky žáner, v ktorom autor (novinár, externý odborník alebo zainteresovaná osobnosť) vyjadruje svoj pohľad na aktuálnu tému (aktuálny problém, fakt, udalosť), pričom jeho podstatnými znakmi sú kompetencia a originalita. Využíva sa v tlačenej a internetovej žurnalistike, v rozhlase a televízii. Má rozsah 400 – 600 slov, väčší rozsah dosahujú rozhlasové alebo analyticky poňaté tlačové komentáre. Pri komentári sa predpokladá, že čitateľ (poslucháč, divák) už má určité znalosti o problematike. Komentár nenahrádza spravodajstvo, skôr ho dopĺňa. Opiera sa predovšetkým o argumentáciu, čiastočne o výklad, jeho téza (resp. pointa) by mala byť odvážna (radšej pobúriť, ako nezaujať). Komentár je subjektívny a súčasne sugestívny žáner, hodnotiace prvky sa v ňom však nerealizujú prvoplánovo, na ich vyjadrenie sa využívajú častice, modálne slovesá, hodnotiace prívlastky, prirovnania a medziriadkové náznaky. Jeho jazyk je úsporný a hutný, môže byť expresívny (irónia, novotvary), nie však do tej miery ako pri glose, ktorá sa od neho odlišuje ostrejším slovníkom a väčšou beletrizáciou.

komentátor

komentátor [lat.] —

1. osoba (zvyčajne novinár) vyjadrujúca sa k aktuálnym udalostiam. Opisuje, analyzuje a hodnotí určité javy, deje či situácie v spoločnosti a zaujíma k nim stanovisko na základe zosumarizovaných faktov, ktoré vysvetľuje a argumentačne dopĺňa v ich historických či logických súvislostiach (často aj so subjektívnym pohľadom), rozoberá príčiny a následky, a tak vytvára určitý názor. Výsledkom jeho práce je komentár. Komentátor sa uplatňuje najmä v textovej, ale aj v audiálnej a v audiovizuálnej žurnalistike, podľa spracúvanej témy sa vyjadruje k vnútro- a zahraničnopolitickým, ekonomickým, kultúrnym, spoločenským a športovým témam. Moderné denníky a týždenníky na Slovensku dodržiavajú zásadu, že komentátor nie je súčasne aj redaktorom, aby sa mohol koncentrovať len na svoju publicistickú činnosť a nebol ovplyvňovaný okolnosťami, ktorým je vystavený redaktor pracujúci v teréne;

2. osoba vysvetľujúca (komentujúca) práve prebiehajúcu, najčastejšie športovú al. spoločenskú udalosť, napr. športový komentátor.

komentátori

komentátori [lat.], postglosátori — právnická škola, ktorá sa sformovala v 13. – 14. stor. najprv v Taliansku (univerzita v Bologni) a neskôr vo Francúzsku (univerzity v Montpellieri a v Orléanse). Jej predstavitelia pri výklade justiniánskej kodifikácie rímskeho občianskeho práva (→ Corpus iuris civilis) nadväzovali na predstaviteľov glosátorov, ktorí dopĺňali Corpus iuris civilis poznámkami, glosami, na rozdiel od nich však text obšírnejšie komentovali a prispôsobovali ho novým potrebám. Vznikala tak monografická právnická literatúra, ktorá mala podobu traktátov, t. j. uceleného spracovania určitého právneho problému. Súčasne začali vznikať aj praktické právnické príručky pre potreby právnej praxe. Ich zásluhou sa sformovala novodobá právna veda založená na všeobecných systematických pojmoch (právnická terminológia), boli položené základy medzinárodného súkromného práva a riešením problémov právneho partikularizmu sa podporovalo vznikajúce právo ius commune. Jednotliví komentátori boli významnými autoritami v oblasti práva a právnej vedy, napr. Bartolus de Saxoferrato (považovaný za jedného z najlepších právnikov všetkých čias), jeho žiak Baldus de Ubaldis, ďalej Cino da Pistoia, Paulus de Castro a Johannes de Imola (*okolo 1370, †1436). Samostatnú odnož talianskej školy komentátorov predstavovali francúzski stredovekí právnici nazývaní aj zaalpskí doktori al. ultramontanisti (ich pomenovanie súviselo so zemepisnou polohou vzhľadom na Rím – za Alpami), ktorí položili základy francúzskej právnej vedy. Činnosť obidvoch škôl (glosátorov a komentátorov) vyústila do všeobecného uznania justiniánskeho práva v Taliansku, v ďalších krajinách sa potom rímske právo recipovalo v podobe, ktorú mu dali tieto školy.

komenzalizmus

komenzalizmus [lat.] — vzájomné spolužitie dvoch druhov organizmov, pri ktorom jeden druh (komenzál) má zo spolužitia s druhým organizmom (hostiteľom) úžitok bez toho, že by ho nepriaznivo ovplyvňoval. Komenzál využíva zvyšky potravy (napr. roztoče živiace sa zvyškami potravy v mraveniskách alebo v hniezdach vtákov a cicavcov), ochranu iného živočícha (→ parekia; trvalo sa vyskytuje v jeho blízkosti) alebo úkryt v jeho hniezde či nore (→ synekia) al saebo usídľuje na tele hostiteľa (entekia; napr. spolužitie rýb a krabov s kolóniami hubiek) alebo v ňom (epiekia) bez toho, že by mu škodil. Podobne mikroorganizmus využíva hostiteľa ako vhodné prostredie a zdroj výživy bez toho, aby ho ovplyvňoval (kladne alebo záporne). Opak: parazitizmus.

komenzurabilita

komenzurabilita [lat.], súmerateľnosť — astron. stav, keď obežné doby dvoch telies obiehajúcich okolo spoločného tretieho telesa sú v pomere malých celých čísel. Ak sú obežné doby dvoch telies v komenzurabilite, telesá sa opakovane dostávajú do rovnakej vzájomnej polohy, čo zosilňuje ich vzájomné gravitačné ovplyvňovanie. Najznámejším príkladom je komenzurabilita Jupitera a asteroidov pri ich pohybe okolo Slnka, pri ktorej sa napr. dva obehy asteroidu uskutočnia za jeden obeh Jupitera alebo tri obehy asteroidu za dva obehy Jupitera; jej dôsledkom sú Kirkwoodove medzery.

komercia

komercia [lat.] — obchodná činnosť, obchodovanie; aj činnosť alebo dielo jednostranne zamerané na zisk, napr. umelecké dielo vytvorené s cieľom dosiahnuť zisk (zamerané na obchodnú stránku na úkor umeleckej).

komercializácia

komercializácia [lat.] — 1. obchodné využitie jednotlivých oblastí života spoločnosti, zameranie sa na komerciu; úzko súvisí s marketizáciou a s narastajúcou honbou za ziskom na jednej strane a s konzumnosťou na druhej strane. Je prejavom zmeny spoločenskej morálky, v ktorej začínajú dominovať pragmatické, úžitkové a praxeologické hodnoty. V individualizovaných spoločnostiach sa dokonca sám človek stáva predmetom komercializácie, keď jeho spoločenské postavenie a členstvo v skupinách závisia od spoločensky atraktívneho sformovania a neustáleho prezentovania jeho osobnosti, schopností a zručností. Komercializácia tak preniká do všetkých oblastí života, kde svojím dôrazom na ekonomickú bilanciu ziskov a strát (napr. aj pri plánovaní dieťaťa alebo pri zvažovaní trvania manželstva) často spôsobuje veľké problémy. V žurnalistike v podmienkach trhovej ekonomiky predstavuje komercializácia taký spôsob výberu, spracovania a zverejňovania informácií, ktorý zaručuje, aby sa vydavateľom alebo redakciám tlačených periodík či elektronických masmédií náklady na vznik, šírenie a pôsobenie informácií vrátili v podobe maximálneho zisku. Preferujú preto uverejňovanie informácií, ktorých získavanie a šírenie je lacné a ktoré sú medzi recipientmi obľúbené pre svoju tematiku, grafickú podobu a orientáciu na trhové správanie bežných ľudí, čo spôsobuje vysoký dopyt a súčasne zvyšuje podnikateľský zisk. Informácie sa cielene vyhľadávajú, upravujú a šíria tak, aby zasiahli čo najväčší mediálny trh, ktorý ich nakupuje ako komoditu vo forme tlačovín a televíznej, rozhlasovej, internetovej a i. reklamy. Zadávatelia reklamy tak niekedy spätne ovplyvňujú obsah periodika či štruktúru vysielania. Prvé pokusy o komercializáciu boli zaznamenané už v 30. a 40. rokoch 19. stor. v USA vznikom tzv. šestákovej (lacnej) tlače a žltej tlače, ktorá sa predávala pod cenu, čo museli vydavatelia kompenzovať príjmami z inzercie; 2. ekon. komercializácia predaja — uvedenie produktu alebo služby na trh; → merchandising.

komerčný právnik

komerčný právnik — právnik (osoba s právnickým vzdelaním spôsobilá na právne úkony) obhajujúci záujmy klientov najmä vo veciach, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou. Profesia komerčný právnik bola na Slovensku samostatne definovaná 1991 – 2003, mohli ju vykonávať právnici spĺňajúci zákonné kritériá (zákon č. 129 z 1991 o komerčných právnikoch), zapísaní v zozname komerčných právnikov vedenom Komorou komerčných právnikov SR. Vyčlenenie tejto profesie vzniklo z iniciatívy skupiny právnikov, ktorí pred 1991 neboli organizovaní v žiadnom združení. V ich právomoci bolo poskytovanie právnej pomoci fyzickým a právnickým osobám, a to formou ich zastupovania v konaní pred súdmi, notárstvom a orgánmi verejnej moci, ako aj poskytovania právnych rád, vykonávania právnych rozborov a spisovania zmlúv. Po zániku Komory komerčných právnikov SR (2004; zákon č. 586 z 2003 o advokácii) sú komerční právnici zapísaní v zozname advokátov vedenom Slovenskou advokátskou komorou a ich výkon sa stal súčasťou výkonu advokácie.

komes

komes [lat.] — zariadenie na meranie pravouhlých súradníc astronomických objektov (asteroidov, komét ap.). Pravouhlé súradnice skúmaného objektu sa naväzujú na známe pravouhlé súradnice okolitých hviezd s presnosťou až na tisíciny milimetrov odmeraním rozdielu medzi známymi súradnicami známeho objektu (hviezdy) a neznámymi súradnicami skúmaného objektu na fotografickej platni alebo na filme. Meranie sa robí pomocou mikroskopu s mikrometrickou skrutkou. Rovníkové (ekvatoreálne) súradnice neznámeho objektu sa získavajú metódou dependencií naviazaním na presné pravouhlé súradnice známych objektov. V súčasnosti sa komesy nahrádzajú počítačmi.

kométa 28P/Neujmin 1

kométa 28P/Neujmin 1 — krátkoperiodická kométa z Jupiterovej rodiny komét, predstaviteľka málopočetnej skupiny komét s tzv. spiacim kometárnym jadrom (t. j. s jadrom nevykazujúcim žiadnu aktivitu). Objavil ju 3. 9. 1913 ruský astronóm Grigorij Nikolajevič Neujmin (*1886, †1946) v Simeizskej hvezdárni na polostrove Krym, a to vďaka jej mimoriadnemu priblíženiu sa k Zemi na vzdialenosť len 0,55 AU; pri absencii komy bola pôvodne považovaná za asteroid, neskôr po spozorovaní malého chvosta bola preklasifikovaná na kométu. Jej obežná doba 17,34 – 18,44 rokov sa mení v dôsledku častých značných priblížení sa k planéte Saturn, aktuálna vzdialenosť perihélia je 1,58 AU. Počas žiadneho ďalšieho priblíženia k Slnku sa neobjavil ani náznak komy – kométa nevytvára žiadnu aktivitu. Ak by nebol zaznamený chvost pri jej prvom návrate, bola by dodnes klasifikovaná ako asteroid. Dňa 11. 9. 2039 kométa prejde vo vzdialenosti len 0,79 AU od Zeme, čo bude druhá najmenšia vzdialenosť od jej objavu.

kométa 29P/Schwassmann-Wachmann 1

kométa 29P/Schwassmann-Wachmann 1 — krátkoperiodická kométa s obežnou dobou 14,65 roka, nepravidelne a náhle zvyšujúca svoju jasnosť, jej intenzita svetla počas výbuchu dosahuje 100- až 2 000-násobok bežnej hodnoty. Má takmer kruhovú dráhu (excentricita 0,04), ktorá leží tesne za dráhou Jupitera, a priemer jadra 35 – 60 km, čo ju zaraďuje k najväčším známym kométam. Objavili ju 15. 11. 1927 nem. astronómi (Friedrich Karl) Arnold Schwassmann (*1870, †1964) a Arno Arthur Wachmann (*1902, †1990) v observatóriu v Hamburgu-Bergedorfe. Neskôr sa ukázalo, že bola objavená počas jedného zo svojich mohutných výbuchov v čase zvýšenej jasnosti. Kométa je unikátna z viacerých príčin: vybuchuje priemerne 1- až 2-krát roč.; jej normálna jasnost’ je okolo 17m v perihéliu a 19m v aféliu, pri výbuchoch dosahuje jasnost’ okolo 13m, občas aj 9m – 10m; počas zjasnení dochádza k zmenám vzhľadu komy – pozorujú sa javy charakteristické pre prachovú komu, hoci pred výbuchom a po opätovnom poklese jasnosti vykazuje charakteristiky plynnej komy. Príčiny náhlych zmien jasnosti kométy nie sú známe. Súvislosť so slnečnou aktivitou sa doteraz nepodarilo jednoznačne dokázať, hoci niektoré zvýšenia jasnosti časovo súhlasia s poruchami zemského magnetického poľa vyvolanými prúdmi častíc slnečného vetra.

kometárny roj

kometárny roj — meteorický roj, ktorý vznikol uvoľňovaním častíc z jadra materskej kométy; napr. Perzeidy majú pôvod v krátkoperiodickej kométe 109P/Swift-Tuttle, Orionidy v krátkoperiodickej kométe 1P/Halley ap.

kometezimála

kometezimála [gr.] — ľadový objekt predstavujúci stavebný prvok jadier komét a objektov Kuiperovho pása; ľadová obdoba planetezimály. Kometezimály vznikali v raných štádiách vývoja slnečnej sústavy vo veľkých vzdialenostiach od Slnka pri nízkej teplote. Formovali sa v slnečnej prahmlovine z pôvodne homogénnej zmesi mikroskopických tuhých zŕn a plynu. Postupným nalepovaním zŕn pri zrážkach vznikli kometezimály s rozmermi 10 – 100 m, ktoré pri relatívne pomalom pohybe vytvárali zrážkami medzi sebou kometárne jadrá. Dôsledkom tohto mechanizmu vzniku jadier sú nehomogenity v jadrách s rozmermi desiatok až stoviek metrov zapríčiňujúce ich nízku pevnosť a z toho vyplývajúcu značnú pravdepodobnosť ich rozpadu aj pri neveľkom vonkajšom alebo vnútornom impulze.

komfort

komfort [fr. > angl.] — pohodlie, pohodlnosť.

komfortné správanie živočíchov

komfortné správanie živočíchov — vrodená forma správania živočíchov, ktorá súvisí so starostlivosťou o telo (škrabanie, česanie, lízanie, vzájomné olizovanie, vyhrýzanie srsti a nečistôt, odstraňovanie nečistôt z peria, kúpanie sa vo vode, v piesku alebo v bahnisku, otriasanie sa a i.) a s odpočinkovými aktivitami (zívanie a naťahovanie sa, odpočinkové postoje, spánok a spánkové polohy a i.) a má význam z hľadiska prežívania živočíchov; napr. telesný povrch plní svoju ochrannú funkciu len v prípade pravidelnej starostlivosti oň. Komfortné správanie je známe najmä pri stavovcoch, napr. pri rybách, žabách a vtákoch, ale aj pri iných živočíchoch, napr. pri hmyze (muchy, včely alebo šváby venujú veľkú pozornosť najmä tykadlám a zloženým očiam). Prejavy komfortného správania sú dôležité aj zo sociálneho hľadiska, niektoré (napr. čistenie srsti pri vyšších primátoch) sa stali prostriedkom na nadviazanie sociálneho kontaktu a na tlmenie napätia a agresivity medzi jedincami tvoriacimi sociálnu skupinu.

komická opera

komická opera — dvoj-, prípadne trojdejstvová číslovaná opera prevažne s komickým námetom. Vyvinula sa zač. 18. stor. v Taliansku súčasne v Neapole a v Benátkach. Predchodcami talianskej komickej opery (→ opery buffy) boli komické intermezzá, ktoré sa hrávali v prestávkach medzi dejstvami talianskych vážnych opier (→ opera seria), a neapolská hudobná komédia, silným inšpiračným zdrojom bola aj commedia dell’arte. V protiklade k vznešeným antickým a historickým témam opery serie, komické opery čerpali námety z civilného života jednoduchých ľudí. Libretá boli nositeľmi satirického, parodického, príp. spoločenskokritického náboja. Hudobná zložka opery buffy je v porovnaní s operou seria jednoduchšia, charakteristická je secco recitatívmi, iskrivou melodikou a rytmikou, výraznými hudobnými motívmi, častými ansámblovými číslami, kratšími uzavretými piesňovými formami a dynamickými finále dejstiev. Za prvú operu buffu sa pokladá Slúžka paňou (La serva padrona, 1733) G. B. Pergolesiho, ďalšími významnými tvorcami boli B. Galuppi, G. Paisiello, N. Jommelli, N. Piccini, D. Cimarosa a i. Od 2. pol. 18. stor. vznikali inonárodné ekvivalenty talianskej opery buffy: francúzska komická opera, nemecká singspiel a anglická ballad opera. Išlo o číslované spevohry kombinujúce hudobné čísla s hovorenými dialógmi. Od 2. pol. 18. stor. vznikali pod vplyvom viedenskej ľudovej komédie a jej sentimentálnych námetov zmiešané typy polovážnej opery (opera semiseria, dramma giocoso). Koncom 18. stor. sa komická opera ďalej vyvíjala v tvorbe W. A. Mozarta, v 19. stor. v tvorbe G. Rossiniho, G. Donizettiho a A. Lortzinga, neskôr Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a i.

komickosť

komickosť, komično — vlastnosť vyvolávajúca veselosť a smiech, forma emocionálneho hodnotenia javov či objektov založená na ich porovnávaní s ideálnym predobrazom. Komickosť ako estetická kategória je protipólom tragickosti. Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (→ fraška, → komédia, → pantomíma, → klauniáda), hudbe a vo výtvarnom umení (→ karikatúra), kde plní spoločenskú funkciu a prostredníctvom nej sa vyjadruje nesúhlas s určitými javmi a upozorňuje sa na nedostatky, je však prítomná aj v živote, patrí k základným a špecifickým charakteristikám ľudskej existencie, pričom však nie všetci musia zhodne považovať daný jav za komický. Podľa miery komickosti sa rozlišuje niekoľko jej foriem: humor, satira, paródia, travestia, tragikomickosť, čierny humor, grotesknosť (→ groteska, → gag), absurdnosť (→ absurdita). Komickosť sa realizuje rôznymi výrazovými prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, paradoxom, sarkazmom, persiflážou alebo paškvilom.

Jasné oddelenie tragickosti a komickosti, ako aj s tým súvisiacich dramatických žánrov tragédie a komédie je výrazom dualistickej záp. metafyziky s jej dôrazom na dušu (tragédia) v protiklade k telu (komédia). Pri tragédii divák pociťuje sympatiu a stotožnenie sa s hrdinskými postavami, ktoré v nešťastí a pohrome uznávajú svoje zlyhanie, pričom spolu s nimi prechádza katarziou a očistou vášní, pri komédii absentujú pocity ľútosti a hrôzy, divák si zachováva svoje hľadisko. S. Freud vo svojej analýze komického pôžitku poukazuje na to, že pri komédii si divák zachováva pocit nadradenosti vo vzťahu k postave, čo posilňuje jeho narcizmus. Divák v komickej postave identifikuje určitý nedostatok, pričom jeho pozornosť je venovaná prevažne telesnej aktivite postavy na úkor duchovnej. Freud súhlasí s I. Kantom, podľa ktorého komickosť spočíva v uvoľnení napätia. Podľa G. W. F. Hegla komédia zabezpečuje triumf subjektivity, keďže smiech a komickosť predstavujú pre ľudskú bytosť možnosť vložiť do svojich činov rozpory, aby ich neskôr mohla vyriešiť. Podľa H. Gouhiera základný rozdiel medzi tragédiou a komédiou spočíva vo vzťahu k času: zatiaľ čo v tragickom deji možno vždy zazrieť budúcnosť, koniec je vždy zdvojený o ďalší začiatok, v komédii, ktorá musí ignorovať tragický rozmer bytia, vyhnúť sa idei metafyzického zla a zakryť vedomie o existencii vlastnej smrteľnosti, sa objavuje problém dobrého konca.

Komickosť bola predmetom záujmu mnohých filozofov a estetikov, pričom niektorí z nich stotožňovali problematiku komickosti s problematikou smiechu (Ch. Baudelaire, H. Bergson). Treba ich však odlíšiť: zatiaľ čo komickosť je estetickou kategóriou, pri smiechu ide o psychofyziologický reflex, ktorý nemusí mať nič spoločné s estetikou. Smiech môže byť vulgárny alebo hlúpy, niektoré jemné alebo duchaplné formy komickosti však nevyvolávajú smiech, ale nanajvýš úsmev. Takisto treba odlíšiť humorný aspekt komickosti od smiešnosti. Zvlášť to platí pri čiernom humore, ktorý využíva register smútku či dokonca pochmúrnosti. Komickosť je teda zošľachtenou a umelecky rehabilitovanou smiešnosťou. Je užšou kategóriou ako smiešnosť, pretože predpokladá objektívne určiteľnú skutočnosť, zatiaľ čo smiešnosť je závislá predovšetkým od subjektívnych dispozícií.