Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 15003 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

ABC Air Cargo Guide

ABC Air Cargo Guide [ej bí sí ér kárgou gájd; angl.] — príručka trás medzinárodnej nákladnej leteckej dopravy (vrátane zmiešanej verzie – osobnej i nákladnej dopravy).

ABC World Airways Guide

ABC World Airways Guide [ej bí sí vóld érvejs gájd; angl.] — príručka leteckej osobnej dopravy uvádzajúca trasy všetkých medzinárodných letov pre cestovateľov; vychádza od 1946 v Spojenom kráľovstve.

ABC zbrane

ABC zbrane — skratka označujúca atómové, biologické a chemické zbrane hromadného ničenia.

Abčuk, Avram Pinchusovyč

Abčuk, Avram Pinchusovyč, aj Avracham, 1897 Luck, Volynská oblasť – 10. 10. 1937 — židovský spisovateľ na Ukrajine píšuci v jidiš, vedúci židovskej sekcie Zväzu spisovateľov Ukrajiny (1934 – 37). Bol obvinený z trockizmu a popravený, 1956 rehabilitovaný. Autor noviel, literárnokritických prác (Náčrty a materiály z dejín židovského literárneho hnutia v ZSSR, Etjudn un materialn cu der gešichte fun der idišer literatur-bavegung in FSSR, 1934) a monografií (Heršl Šammaj I – II, 1929, 1934).

Abd

Abd — skratka Knihy proroka Abdiáša; → Abdiáš, → Biblia.

Abdalhalím, Ibráhím

Abdalhalím, Ibráhím, 1920 Mít Gamr – 1986 — egyptský publicista a prozaik. V časopisoch publikoval sociálne zamerané poviedky (pseudonym Muchlis Ibráhím). Otrasným spoločenským dokumentom je autobiografický román Dni detstva (Ajjám at-tufúla, 1955), v slovenskom prerozprávanom vydaní Slnko svieti na môj Níl (1962).

Abdalkádir

Abdalkádir, 6. 9. 1808 Maskara, Alžírsko – 26. 5. 1883 Damask — alžírsky emir, národný hrdina. Pôvodne islamský teológ. Vodca protifrancúzskeho povstania 1832 – 47, donútený kapitulovať pred lepšie vyzbrojenými francúzskymi vojskami, 1847 – 52 internovaný vo Francúzsku. Od 1855 žil v Damasku, zaoberal sa islamom, 1860 sa zastal maronitov utláčaných drúzmi. Tvorca lyriky a náboženských i vojenských spisov.

Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad

Abdalkarím al-Chattábí, Muhammad, aj Abd el-Krím, 1881 alebo 1882 Ahdir (pri Husajme), Maroko – 6. alebo 7. 2. 1963 Káhira — marocký emir, vodca povstania rífskych berberských kmeňov proti španielskym a francúzskym kolonizátorom Maroka. R. 1921 porazil Španielov, 1923 – 26 prezident Rífskej republiky, 1926 zajatý Francúzmi a deportovaný na ostrov Réunion, 1947 ušiel do Egypta, 1948 – 56 viedol Výbor pre oslobodenie arabského Magribu.

Abdalkuddús, Ihsán

Abdalkuddús, Ihsán, 1922 Káhira – 1991 tamže — egyptský publicista, vydavateľ a spisovateľ. Autor viacerých sentimentálne ladených románov a poviedok s prevládajúcou ľúbostnou tematikou. Romány: Som voľná (Aná hurra, 1954), V našom dome je nejaký muž (Fí bajtiná radžul, 1957), Niečo mám na srdci (Šaj’fí sadrí, 1958). Takmer všetky jeho romány boli sfilmované a kolovali po celom arabskom svete. Poviedkami si získal veľkú obľubu najmä medzi mládežou; najznámejšie zbierky: Láska najsilnejšia (Muntahá-l–hubb, 1957), Môj rozum a srdce (Aklí wa kalbí, 1959).

Abd al Kúrí

Abd al Kúrí, arabsky ’Abd al Kúrí — ostrov v Adenskom zálive medzi ostrovom Sokotra a mysom Raas Caseyr (Somálsko) patriaci Jemenu; rozloha 133 km2 (dĺžka 35 km, šírka do 5 km), 450 obyvateľov (2011). Maximálna výška 740 m n. m. V minulosti ťažba guána a lov perál, v súčasnosti lov rýb a pestovanie datlí. Okolie ostrova je pre výskyt plytčín a koralových útesov nebezpečné z hľadiska lodnej dopravy. Riedko osídlený.

Abdallah Abderemane, Ahmed

Abdallah Abderemane, Ahmed, 12. 6. 1919 Domoni – 27. 11. 1989 Moroni — komorský politik. R. 1959 – 75 zástupca kolónie Komory vo francúzskom Senáte, 1973 – 75 predseda autonómnej vlády, po vyhlásení nezávislosti od Francúzska 1975 prezident, zakrátko zvrhnutý vojenským prevratom, opätovne zvolený 1978; usmrtený pri neúspešnom pokuse o štátny prevrat.

Abdalláh ibn’Abbás

Abdalláh ibn’Abbás, ? – 687 alebo 688 Táif (Saudská) Arábia — arabský islamský teológ, znalec Koránu a najstaršieho islamu. Prominentný člen rodu Abbásovcov, bratanec proroka Mohameda, o ktorého živote zachoval veľa správ. Pokladá sa za zakladateľa koránovej exegézy, pripisuje sa mu prvý komentár ku Koránu. Často citovaná autorita v islamskej náboženskej literatúre.

Abdalláh ibn al-Husajn

Abdalláh ibn al-Husajn, 1882 Mekka – 20. 7. 1951 Jeruzalem (zavraždený) — emir z dynastie Hášimovcov. Od 1921 emir Transjordánska (Zajordánska) pod britskou mandátnou správou, zjednotením Sýrie, Transjordánska a Iraku sa usiloval o vytvorenie nezávislého arabského kráľovstva. Od 1946 kráľ nezávislého Transjordánska. Presadzoval britské záujmy na Blízkom východe. Po získaní územia vých. Palestíny (Predjordánsko) vyhlásil 1948 Jordánske hášimovské kráľovstvo.

Abdalláh ibn Jásín

Abdalláh ibn Jásín, ? – 1059 — moslimský náboženský reformátor, zakladateľ bojovného duchovného rádu a dynastie Almorávidovcov (arab. al-Murábitún). Presadzoval poctivejšie plnenie náboženských povinností a súčasne budoval politickú jednotu marockých moslimov; 1048 – 56 vytvoril štát na území dnešnej Záp. Sahary a v juž. Maroku.

Abdalmalik ibn Marván

Abdalmalik ibn Marván, 646 alebo 647 – október 705 — arabský kalif z dynastie Umajjovcov (od 685). Za jeho vlády Arabi natrvalo dobyli sev. Afriku. Zaviedol v celom kalifáte arabčinu ako administratívny jazyk, vykonal reformu štátnej správy, organizoval poštu, začal raziť zlaté a strieborné mince.

Abdalmu’min bin Alí

Abdalmu’min bin Alí, 1094 pri Tlemcene, Alžírsko – máj 1164 Salé, Maroko — kalif berberskej dynastie Almohádovcov (1130 – 63), zakladateľ najväčšej berberskej ríše v dejinách sev. Afriky. Ako vojvodca zakladateľa dynastie mahdího Muhammada Ibn Túmarta sa 1130 bez úspechu pokúsil dobyť Marrákeš, sídlo dynastie Almorávidovcov (dobyl ho až 1147). K svojej ríši pripojil aj Španielsko (1146 – 54), Alžírsko (1152), Tunisko (1158) a Líbyu (1160).

Abdalvádovci

Abdalvádovci, aj Zajjánovci — arabsko-berberská dynastia vládnuca 1235 – 1554 vo feudálnom štáte v záp. Alžírsku, hlavné mesto Tilimsán (Tlemcen). Abdalvádovci dosiahli najväčšiu moc v 14. stor., na začiatku 16. stor. sa ich štát dostal do závislosti od Španielska, od pol. 16. stor. bol likvidovaný tureckými miestodržiteľmi v Alžírsku a pripojený k Osmanskej ríši.

Abdarrahmán I.

Abdarrahmán I., Abd ar-Rahmán I. ibn Mu’ávija, asi 734 Damask – 30. 9. 788 Córdoba — arabský emir z dynastie Umajjovcov, prvý nezávislý od Damasku, zakladateľ arabského impéria na Pyrenejskom polostrove. Po abbásovskom prevrate 750 ako jediný z umajjovskej dynastie unikol vraždeniu najprv do Palestíny, potom do sev. Afriky a nakoniec do Španielska. Zjednotil tam žijúcich Arabov a 756 vytvoril samostatný Córdobský emirát (neskorší → Córdobský kalifát). R. 778 úspešne bojoval proti Karolovi Veľkému. Podporoval staviteľstvo, v Córdobe dal postaviť prvú mešitu v Španielsku.

Abdarrahmán II.

Abdarrahmán II., Abd ar-Rahmán II., 788 Toledo – 22. 9. 852 Córdoba — štvrtý nezávislý emir v Córdobe (822 – 852) z dynastie Umajjovcov. Dal stavať cesty, mosty a vodovody, v Córdobe záhrady, mešity a školy, prispel k rozvoju obchodu. Podporoval rozvoj hudby a poézie.

Abdarrahmán III.

Abdarrahmán III., Abd ar-Rahmán III., 889 – 15. 10. 961 Córdoba — ôsmy nezávislý córdobský emir (912 – 929) z dynastie Umajjovcov, prvý, ktorý v Španielsku prijal titul kalif (929). Za jeho vlády dosiahol emirát (resp. kalifát) najväčší územný rozsah. Bojoval proti kresťanským panovníkom Kastílie a Leónu, v Afrike a Stredozemnom mori proti arabsko-berberskej dynastii Fátimovcov. Pri výbojoch na severe Afriky dobyl Ceutu (931), na Pyrenejskom polostrove Toledo (932). V niekoľkých bitkách porazil kráľa Leónu (porážku utrpel iba 939 pri Salamance); León a Navarra platili od 955 daň. Označovaný za jedného z najschopnejších vladárov záp. islamských krajín. V emiráte nastolil vnútorný mier, podporoval stavebníctvo, pri Córdobe dal postaviť palác Medina az-Zahrá. Prvý z arabských panovníkov na Pyrenejskom polostrove, ktorý dal raziť mince so svojím menom.

Abd Ar-Razzák as Samarkandí

Abd Ar-Razzák as Samarkandí, aj Abd-ur-razzák, 1413 Herát, dnes v Afganistane – 1482 tamže — stredoázijský (perzský) historik a politický dejateľ. Väčšinu života prežil v Samarkande. Pôsobil v diplomatických službách v Indii. Od 1463 šejk v Heráte. Opísal dejiny Mongolov, chána Timúra a jeho potomkov v období 1304 – 1471.

Abdassabbúr, Saláh

Abdassabbúr, Saláh, 3. 5. 1931 Zagazig – 14. 8. 1981 Káhira — egyptský básnik, dramatik a literárny kritik. Do poézie vstúpil v 50. rokoch 20. stor. svojráznym pohľadom na egyptskú spoločnosť prelomových rokov po egyptskej revolúcii 1952. Súborné vydanie jeho poézie Díván Saláh Abdassabbúr (2 zv.; 1977, 1983) obsahuje zbierky Ľudia v mojej krajine (an-Nás fí biládí, 1957), Hovorím vám (Akúlu lakum, 1961), Sny starodávneho rytiera (Ahlám al-fáris al-kadím, 1964) a i. Jeden z tvorcov arabskej veršovanej drámy. Prvou a najznámejšou je Martýrium al-Halládž (Ma’sát al-Halládž, 1964) o arabskom mystikovi 9. stor. umučenom v Bagdade, z ďalších Nočný cestujúci (Musáfir al-lajl, 1969) a reminiscencia na staroarabskú mileneckú dvojicu Lajlá a Madžnún (Lajlá va Madžnún, 1970). Jeho poézia predstavujúca úplne nový prvok vo vývoji egyptskej a arabskej poézie výrazne ovplyvnila poetickú tvorbu v tejto kultúrnej oblasti. Prekladal diela H. Ibsena, D. H. Lawrencea a i.

Abdéra

Abdéra — starogrécke mesto na severnom pobreží Egejského mora v Trácii oproti ostrovu Thasos. Založené okolo 650 pred n. l., významný prístav, člen Aténskeho námorného spolku. Niekoľkokrát zničené vo vojnách a znova obnovené. Narodili sa tu filozofi Démokritos, Leukippos a Prótagoras. Obyvatelia mesta mali už v staroveku povesť zaostalých, hlúpych ľudí, v novoveku sa mesto stalo synonymom Kocúrkova, a to najmä zásluhou nemeckého spisovateľa Ch. M. Wielanda a jeho diela Dejiny Abdérčanov (1774).

Abderhalden, Emil

Abderhalden, Emil, 9. 3. 1877 Oberuzwil, kantón Sankt Gallen – 5. 8. 1950 Zürich — švajčiarsky fyziológ a biochemik. Profesor na univerzite v Berlíne, neskôr v Halle a Zürichu; prezident Nemeckej akadémie vied. Zakladateľ modernej náuky o výžive, zaoberal sa látkovou premenou a chémiou bielkovín, vitamínmi a hormónmi. Objaviteľ tzv. obranných enzýmov (1909) a reakcie umožňujúcej laboratórnu diagnostiku tehotenstva (Abderhaldenova reakcia, 1913). Autor Príručky biochemických a biologických metód (Handbuch der biochemischen und biologischen Arbeitsmethoden, 1920). Založil niekoľko vedeckých časopisov, venoval sa otázkam sociálnej starostlivosti a jej organizácie, angažoval sa v boji proti alkoholizmu.

Abdiáš

Abdiáš, aj Obadiáš, hebrejsky Obadjah, Obadjahu, sluha Pánov — jeden z malých prorokov, ohlasovateľ spásy, ktorý pôsobil v Judsku. Autor najkratšieho spisu Starého zákona Kniha proroka Abdiáša (Obadiáša; skr. Abd, Ob; → Biblia). Obsahom jeho proroctva je útok proti Edomejcom, vazalom Babylonu.

abdikácia

abdikácia [lat.] — vzdanie sa funkcie (spravidla najvyššej v štáte), odstúpenie z úradu. Na vzdanie sa väčšiny funkcií je potrebná aj osobitná, písomná forma. Abdikácia je stotožňovaná s rezignáciou.

abdomen

abdomen [lat.] —

1. lek. → brucho;

2. zool. pri stavovcoch brucho; pri článkonožcoch časť tela nasledujúca za hruďou, bruško (zadoček), v ktorom sú uložené hlavný pohlavný ústroj a koncová časť tráviacej rúry.

Abduh, Muhammad

Abduh, Muhammad, 1849 Dolný Egypt – 11. 7. 1905 Káhira — egyptský islamský teológ, významný predstaviteľ politického a náboženského reformného hnutia, plodný publicista. Zakladateľ islamského modernizmu v Egypte. Po neúspešnom protibritskom povstaní Urábího Pašu (1882) vydával v parížskom exile časopis Najsilnejšie puto (al-Urva al-vuská), ktorý zohral významnú úlohu v národnouvedomovacom procese prebiehajúcom v arabskom svete. Svoje reformátorské názory zhrnul v práci Islam a kresťanstvo vo vede a v civilizácii (Islám van-nasránijja ma’a-l-ilm val-madanijja, 1902).

abdukcia

abdukcia [lat.], abductio

1. lek. odtiahnutie (napr. končatiny), pohyb smerom od strednej línie tela. Svaly, resp. skupiny svalov, ktoré tento pohyb vykonávajú, sa označujú ako odťahovače (abduktory); opak: addukcia;

2. log. pravdepodobnostný úsudok vo forme sylogizmu, o ktorého hlavnej premise sa vie, že je pravdivá, ale jeho nižšia premisa je iba pravdepodobná; podľa Ch. S. Peircea taký typ usudzovania, pri ktorom sa na základe danej množiny faktov vytvára vysvetľujúca hypotéza.

Abdülaziz II.

Abdülaziz II., 9. 2. 1830 Istanbul – 4. 6. 1876 tamže (zavraždený) — osmanský sultán (1861 – 76), syn Mahmuda II. Na trón nastúpil po bratovi Abdülmecidovi I. Napriek konzervatívnej výchove bol prívržencom záp. technického pokroku, do 1871 zaviedol v Osmanskej ríši rad reforiem administratívneho a školského systému. Udržiaval dobré vzťahy s Francúzskom a so Spojeným kráľovstvom a ako prvý osmanský panovník vycestoval do záp. Európy. Po smrti osvietených vezírov Fuata Pašu a Aliho Pašu kládol dôraz na absolutistickú formu vlády a islamský charakter ríše, zahraničnú politiku orientoval na Nemecko a Rusko. Zvrhnutý pri prevrate.

Abdülhamid I.

Abdülhamid I., 20. 3. 1725 – 7. 4. 1789 — osmanský sultán (1774 – 89), syn Ahmeda III. Bojoval s Ruskom a Rakúskom. Vojnu s Ruskom ukončil podpísaním mierovej zmluvy 21. 7. 1774 v Küçük Kaynarci (dnes Kajnardža, Bulharsko; Küčük-kajnardžský mier), na základe ktorého Rusko získalo pevnosti na pobreží Azovského mora, územie medzi riekami Dnester a Bug, ako aj plavebné a obchodné privilégiá v Osmanskej ríši. R. 1775 Rakúsko získalo územie Bukoviny. Po anexii Krymu 1787 vyhlásil Abdülhamid vojnu Rusku, ktorá pokračovala až do 1791 (→ rusko-turecké vojny).

Abdülhamid II.

Abdülhamid II., 21. 9. 1842 Istanbul – 10. 2. 1918 tamže — osmanský sultán (1876 – 1909), syn Abdülmecida I. Na začiatku svojej vlády sa usiloval o demokratické reformy v Osmanskej ríši (vyhlásil prvú osmanskú ústavu a konštitučnú monarchiu; 1876). Po porážke vo vojne s Ruskom 1877 (→ rusko-turecké vojny) však 1878 parlament rozpustil a ústavu zrušil. Jeho spojencom bolo Nemecko (udelil mu licenciu na stavbu Bagdadskej železnice). Krvavo potlačil revoltu Arménov vo vých. Anatólii a grécke nepokoje na Kréte, čo viedlo k turecko-gréckej vojne (1897). Bol stúpencom panturkizmu, kládol dôraz na svoje postavenie ako hlavy všetkých moslimov, kalifa. Podporoval rozvoj školstva, železníc a telegrafnej siete. Po víťazstve mladoturkov prinútený 1908 obnoviť ústavu, 1909 zosadený, do 1912 vo vyhnanstve v Solúne; abdikoval v prospech brata Mehmeda V. Reşata.

Abdullah bin Abdulkadir Munshi

Abdullah bin Abdulkadir Munshi [munši], 1796 Melaka, Malajzia – 1854 Mekka, Saudská Arábia — zakladateľ modernej malajskej prózy. Spolupracoval s britskou koloniálnou správou, najmä s guvernérom T. Rafflesom, a usiloval sa o kultúrne pozdvihnutie Malajcov. Písal pod vplyvom európskych vzorov. Podľa rukopisu zo 17. stor. pripravil prvé vydanie Malajskej kroniky (Sejarah Melayu). Diela: Príbeh Abdullaha bin Abdulkadira Munshiho (Hikayat Abdullah bin Abdulkadir Munshi, 1849), Rozprávanie o ceste Abdullaha (Kisah Pelayaran Abdullah, 1849).

Abdülmecid I.

Abdülmecid I. [-džid], 25. 4. 1823 – 25. 6. 1861 Istanbul — osmanský sultán (1839 – 61). Jeho nástupom sa v Osmanskej ríši začalo obdobie reforiem (→ tanzimat), ktorými nadviazal na reformy svojho otca Mahmuda II. Jeho edikty z 1839 a 1861 zrovnoprávnili všetkých občanov ríše a zaručovali občianske a politické práva kresťanom. Zreorganizoval armádu, štátnu správu a územné členenie. Inicioval vznik prvého ministerstva školstva, vojenstva a stredných škôl. Udržiaval dobré vzťahy s európskymi mocnosťami, 1853 sa po boku Francúzska a Spojeného kráľovstva zúčastnil krymskej vojny (→ rusko-turecké vojny).

Abdurrahmán

Abdurrahmán, asi 1844 – 1. 10. 1901 Kábul — afganský emir (od 1880), zakladateľ moderného afganského štátu. S podporou Spojeného kráľovstva zjednotil rozdrobenú krajinu, podriadil si miestnych vládcov, uskutočnil rad reforiem (vojsko, dane), posilnil hospodárstvo a vytvoril centralizovaný štát. Uznal britskú kontrolu afganskej zahraničnej politiky (1880) a Durandovu líniu (1893) ako juž. a juhových. hranicu krajiny s Indiou ovládanou Britmi (s mnohopočetným afganským obyvateľstvom).

Abdurrahmán Mómand

Abdurrahmán Mómand, nazývaný Rahmán Bába, 1632 alebo 1633 Bahadur neďaleko Péšávaru – 1706 alebo 1709 Péšávar — afganský básnik píšuci po paštsky. Pochádzal z jednoduchej rodiny kmeňa Mómand. V mladosti stúpenec nábožensko-sociálneho hnutia róšání (zakladateľ Bájazíd Ansárí, nazývaný Pir Rošán, *1515/25, †1581/85). Tvorca lyriky s ľúbostnými a mystickými motívmi. Jeho súborné dielo (díván) sa skladá najmä z gazelov.

Abe, Kóbó

Abe, Kóbó, vlasným menom Abe Kimifusa, 7. 3. 1924 Tokio – 22. 1. 1993 tamže — japonský prozaik, esejista a dramatik 2. pol. 20. stor. (povojnová škola sengoha). Vyrastal v Mandžusku. Uprednostňoval zvláštne zápletky i postavy, jeho tvorba je poznačená odcudzením, stratou identity, ako aj prvkami vedeckej fantastiky a ovplyvnená dielom F. Kafku. Diela: Zločin S. Karumu (Kabe – S. Karuma ši no hanzai, 1951, Akutagawova cena), Tvár iného (Tanin no kao, 1966), Žena z dún (Suna no onna, 1962; slov. 1981; sfilmované 1964 pod názvom Piesočná žena, réžia Hiroši Tešigahara), Aj ty máš vinu (Omae ni mo cumi ga aru, 1965).

abeceda

abeceda — sústava písomných znakov (→ písmo) s pevne stanoveným poradím znázorňujúca zvukovú podobu hlások; každý znak v abecede zvyčajne označuje jednoduchú samohlásku alebo spoluhlásku, termín abeceda sa niekedy používa aj pri slabičnej abecede. Názov abeceda je odvodený z prvých 4 písmen latinského písma (a, b, c, d); medzinárodný výraz alfabeta je utvorený podľa prvých 2 písmen gréckej abecedy (alfa, beta; → grécke písmo); ruská abeceda sa nazýva azbuka. Pretože jednotlivé písmená mali pôvodne aj číselnú platnosť, bolo ustálené poradie nevyhnutné. Princíp usporiadania podľa abecedy hrá dôležitú úlohu vo všetkých súčasných spôsoboch uchovávania a vyhľadávania informácií (v slovníkoch, informačných príručkách, katalógoch ap.).

Vznik abecedy sa nedá presne datovať. Všeobecne sa predpokladá, že prvá abeceda, známa ako severosemitská, vznikla v oblasti vých. pobrežia Stredozemného mora v období medzi 1700 – 1500 pred n. l. Hlavný rozvoj prebiehal na konci 2. tisícročia pred n. l. Rastúci politický význam Izraela, Fenície a Aramu, obchodný význam Sábskeho kráľovstva v juhozáp. Arábii a rast spoločenstva, z ktorého sa vyvinul grécky národ, umožnili vznik 4 vetiev: kanaánskej, aramejskej, juhosemitskej (čiže sábskej) a gréckej abecedy. Od gréckej abecedy sú odvodené európske abecedy (→ latinské písmo, → cyrilské písmo); základom slovenskej abecedy, podobne ako abecied iných jazykov str. a záp. Európy, je latinská abeceda. Chýbajúce znaky tejto abecedy nahrádza slovenčina znakmi s diakritickými znamienkami (dĺžňom á, mäkčeňom – č, vokáňom – ô, dvoma bodkami – ä) a zložkami (dz, , ch). Slovenská abeceda sa skladá z týchto znakov: a, á, ä, b, c, č, d, ď, dz, , e, é, f, g, h, ch, i, í, j, k, l, ĺ, ľ, m, n, ň, o, ó, ô, p, q, r, ŕ, s, š, t, ť, u, ú, v, w, x, y, ý, z, ž. Vyskytlo sa niekoľko pokusov zostaviť dokonalú abecedu, ktorá by ideálne využívala jeden a ten istý znak pre každú hlásku jazyka. Najvýznamnejší z nich vyústil koncom 19. stor. do vytvorenia Medzinárodnej fonetickej abecedy. Pojmom abeceda sa označujú aj abecedy tvorené systémom značiek pre jednotlivé písmená, najznámejšie z nich sú Morseova abeceda a slepecká abeceda (→ Braillovo písmo). Na základe Medzinárodného signálneho kódu bola utvorená vlajková abeceda.

abecedná telegrafia

abecedná telegrafia — druh telegrafie, pri ktorej sa uskutočňuje elektrický diaľkový prenos textu pozostávajúceho z abecedných, číslicových a ďalších grafických znakov telegrafnej abecedy. Znaky textu sa na telegrafnom vysielači kódovaním premenia na ďalekopisné značky elektrického signálu spravidla prostredníctvom klávesnice. Telegrafný signál sa do vzdialeného prijímača prenáša po telegrafnom spoji. V prijímači sa značky telegrafného signálu menia dekódovaním prostredníctvom tlačiarne na znaky telegrafnej abecedy, z ktorej sa reprodukuje text vysielanej správy.

Abéché

Abéché [abeše] — mesto vo vých. Čade, administratívne stredisko regiónu Ouaddaï (arabsky Wadaj); 98-tis. obyvateľov (3. najväčšie mesto štátu, 2009). V 16. – 19. stor. centrum obchodu s otrokmi, od pol. 19. stor. hlavné mesto sultanátu Wadaj, v súčasnosti obchodné stredisko regiónu s chovom dobytka; spotrebný priemysel, výroba prikrývok z ťavej vlny. Cestný uzol na križovatke bývalých karavánových trás a na Transsaharskej ceste (z Bengázi k Stredozemnému moru), letisko. Početné mešity.

Ábel

Ábel, hebr. Hevet — podľa Biblie druhorodený syn Adama a Evy, pastier. Podľa knihy Genezis (1 M 4,2) ho zo závisti zabil jeho brat Kain, roľník. V apokryfnej literatúre (Kniha Henochova) je Ábel prototypom nevinnej obete. Jeho potomkovia sú preto predurčení za sudcov. V kresťanskej literatúre (List Hebrejom, 11,4) je zosobnením dobra, človekom viery. Islam ho spomína iba ako jedného z Adamových synov. V príbehu o vražde Ábela sa odráža konflikt medzi roľníckym a pastierskym spôsobom života.

Ábel, Jozef

Ábel, Jozef, 16. 8. 1941 Piešťany — slovenský spevák (tenor). R. 1960 – 63 študoval spev u Imricha Gála (*1910, †1977) a Š. Hozu na konzervatóriu v Bratislave, 1963 – 67 u Vlasty Linhartovej na JAMU v Brne. Víťaz Dvořákovej súťaže v Karlových Varoch (1968). R. 1955 – 82 sólista opery Štátneho divadla v Ostrave, 1982 – 2004 Opery SND v Bratislave. Ako lyrický tenor sa uplatnil v širokom domácom i svetovom operetnom aj opernom repertoári: Jeník (Predaná nevesta), Turridu (Sedliacka česť), Záboj (Svätopluk), Alfred (Traviata), Cavaradossi (Tosca), Števo (Jej pastorkyňa).

Abel, Othenio

Abel, Othenio (Lothar Franz Anton Louis), 20. 6. 1875 Viedeň – 4. 7. 1946 Pichl am Mondsee — rakúsky geológ a paleontológ. Spoluzakladateľ samostatného vedného odboru paleobiológia, ktorý 1912 definoval ako výskum prispôsobenia sa fosílnych zvierat prostrediu a zisťovanie spôsobu ich života. Venoval sa paleontológii stavovcov, všeobecným paleobiologickým štúdiám a rekonštrukcii fosílnych zvierat. Zaoberal sa aj regionálnou geológiou treťohôr Viedenskej kotliny. Diela: Základy paleobiológie stavovcov (Grundzüge der Paläobiologie der Wirbeltiere, 1912), Obrazy zo života pravekých zvierat (Lebensbilder aus der Tierwelt der Vorzeit, 1922).

Abelaira, Augusto

Abelaira, Augusto, 18. 3. 1926 Ançã, dištrikt Coimbra – 4. 7. 2013 Lisabon — portugalský spisovateľ a publicista. Jeho tvorba sa najmä tematikou zaraďuje do neorealistického prúdu v portugalskej literatúre a je pre ňu charakteristický špeciálny štýl písania pozostávajúci z montáže monológov a dialógov. Diela: Mesto kvetov (A Cidade das Flores, 1959), Dobré úmysly (As Boas Intenções, 1963), Včela v daždi (Uma Abreha na Chuva) a i.

Abelamovia

Abelamovia, vl. m. Abelam — papuánsky kmeň v Papue-Novej Guinei sev. od str. toku rieky Sepik, belochmi objavený začiatkom 20. stor. Abelamovia sú usadlí roľníci. Pôdu pripravujú muži aj ženy, ostatné poľné práce vykonávajú len ženy. Výlučne mužskou prácou je pestovanie jamov, ktoré podlieha rozličným tabu. Najvyššou autoritou sú takzvaní veľkí muži, ktorí organizujú život spoločnosti. Od 2. svet. vojny je tradičný spôsob života na ústupe, pestujú sa nové plodiny (ryža, káva). Jazykom abelam, čiže maprik, hovorí asi 44-tis. ľudí.

abélia

abélia, Abelia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď zemolezovité. Poloopadavé alebo opadavé kry pochádzajúce z vých. Ázie a z Mexika. Majú dekoratívne vajcovité alebo okrúhle protistojné listy, niekedy usporiadané v troj- až štvorpočetných praslenoch, a rúrkovité alebo lievikovité kvety usporiadané v pazušných vrcholíkoch alebo vo vrcholových metlinách, plod jednosemenná kožovitá nažka. Najčastejšie sa pestujú do 3 m vysoká Abelia floribunda s červenými kvetmi a do 1,5 m vysoká Abelia x grandiflora s ružovými kvetmi.

abéliovec dvojradý

abéliovec dvojradý, Abeliophyllum distichum — druh z čeľade olivovité. Z Kórey pochádzajúci, do 1,5 m vysoký opadavý ker s tmavozelenými protistojnými vajcovitými listami, ktorý kvitne v zime voňavými bielymi lupienkovými kvetmi s ružovým nádychom usporiadanými v pazušných strapcoch, plod krídlatá nažka.

Abell

Abell [ejbl], Arunah Shepherdson, 10. 8. 1806 East Providence, R. I. – 19. 4. 1888 Baltimore, Md. — americký vydavateľ novín, spoluzakladateľ prvých dvoch mimonewyorských šestákových novín, z ktorých sa stali veľké denníky. Spolu s tlačiarmi Williamom Moseleym Swainom (*1809, †1868) a Azariahom H. Simmonsom (†1856) vydával od 1836 vo Philadelphii šestákový denník Philadelphia Public Ledger a od 1837 v Baltimore denník Baltimore Sun, ktoré venovali pozornosť najmä súdnemu a lokálnemu spravodajstvu a kritizovali miestne nedostatky. Pričinil sa o ich prestíž najmä pohotovosťou uverejňovaného spravodajstva.