Albánsko, Albánska republika, albánsky Shqipëria, Republika e Shqipërisë — štát v juž. Európe na severozápade Balkánskeho polostrova na pobreží Jadranského mora. Na severe hraničí so Srbskom a s Čiernou Horou, na východe so Severným Macedónskom, na juhu s Gréckom. Administratívne sa delí na 12 krajov (prefektúr).

Jeho územie tvoria dve veľké prírodné oblasti – nížinaté pobrežie Jadranského mora a hornaté vnútrozemie. Necelú šestinu zaberá nížina lemujúca pobrežie Jadranského mora (dĺžka asi 400 km) od hraníc Čiernej Hory (na severe) po juž. časť Otrantského prielivu a po Grécko. V sev. časti vystupuje močaristá nížina Myzegeja, na juhu sa až k pobrežiu približujú stráne horských masívov a vytvárajú turisticky atraktívnu krajinnú scenériu s veľkými perspektívami rozvoja cestovného ruchu. Vnútrozemie vypĺňajú horské masívy s rozmanitou geologickou skladbou. Zo severu zasahujú na územie Albánska vápencové Severoalbánske Alpy s členitým reliéfom, v minulosti premodelovaným ľadovcami. Najvyššie sa vypína masív Korab (2 764 m n. m.) na hraniciach so Severným Macedónskom. Na juh od rieky Shkumbin sa horské pásma vysoké do 2 300 m n. m. (Tomori, Ostrovica, Griba a i.) striedajú s pieskovcovými náhornými plošinami a hlboko zarezanými riečnymi dolinami. V juž. časti Albánska sú početné kotliny tektonického pôvodu patriace k oblastiam s hojným výskytom zemetrasení.

Záp. časť Albánska má teplú subtropickú klímu so suchým letom a s daždivejšou zimou. Priemerné januárové teploty 4 – 8 °C, júlové 24 – 28 °C. Ročný úhrn zrážok 600 – 800 mm (najmä na jar a na jeseň). V hornatom vnútrozemí je chladnejšie (najmä v zime, mrazy až do -20 °C), a vlhkejšie (900 – 1 600 mm zrážok). Albánsko má hustú sieť pomerne krátkych vodných tokov s prudkým spádom. Tvoria separované bazény zoradené v smere sever – juh, využívané ako zdroje energie. Najdôležitejšie z nich sú riečne systémy Drinu (s 2 veľkými vodnými nádržami), Matu, Semanu a Vijosë. Všetky väčšie vodné toky sa využívajú na zavlažovanie. K Albánsku patrí aj časť pobrežia Ochridského jazera a Prespanského jazera. V nížinatej oblasti nahradila pôvodnú vegetáciu poľnohospodárska pôda a kultúrne plodiny (citrusy, figy, olivy). Suchšiu časť horských masívov pokrýva krovitá vegetácia, vlhkejšiu dubové, bukové a ihličnaté lesy (na juhu).

Albánsko patrí k hospodársky slabo rozvinutým štátom Európy. Väčšina aktívneho obyvateľstva pracuje v poľnohospodárstve. Na tvorbe HDP sa podieľa poľnohospodárstvo 22 %, priemysel 28 %, služby 50 % (2014). Hlavnými poľnohospodárskymi oblasťami sú prímorská nížina a kotlina Korča. Pestuje sa najmä kukurica, pšenica, zemiaky, olivy, citrusové ovocie. Vo vyššie položených oblastiach je rozšírený chov hovädzieho dobytka, oviec a ošípaných. V priemyselnej výrobe má rozhodujúci význam ťažba nerastných surovín z bohatých nálezísk (chrómové, medené, železné, niklové rudy, ropa, zemný plyn, hnedé uhlie). Väčší hospodársky význam majú podniky textilného a potravinárskeho priemyslu, výroba cementu a priemyselných hnojív. Výrobky týchto zariadení tvoria spolu s nerastnými surovinami základ štruktúry albánskeho vývozu. Železničné trate sú vybudované len v nížinatej oblasti, so zahraničím spája Albánsko iba trať Shkodër – Podgorica (Čierna Hora) určená pre nákladnú dopravu; cestná sieť nevyhovujúcej kvality, medzinárodné letisko v Tirane, námorné prístavy v Drači a Vlorë. Dovážajú sa stroje a zariadenia, potraviny, chemické produkty, živé zvieratá. Vyvážajú sa textílie, obuv, rudy, ropa, ovocie, zelenina, tabak. Hlavní obchodní partneri: Taliansko, Nemecko, Čína, Turecko, Srbsko (Kosovo).

Obyvateľstvo tvoria takmer výlučne Albánci (98 %). Náboženstvo: 57 % moslimov, 10 % katolíkov, 7 % pravoslávnych (2011). Osídlená je najmä záp. časť štátu, pričom viac ako 57 % obyvateľov žije na vidieku (2015). Najväčšie mestá Tirana, Drač, Vlorë, Elbasan, Shkodër.

Existencia človeka na území Albánska potvrdená od str. paleolitu, v pol. 2. tisícročia pred n. l. osídlené ilýrskymi kmeňmi. Kontakty s gréckou civilizáciou, od 8. stor. pred n. l. vznikali v prímorskej oblasti grécke kolónie. V 2. stor. pred n. l. územie pripojené k Rímskej ríši, romanizácii sa vyhli len kmene v centrálnych horských oblastiach. Od 395 súčasť Východorímskej, neskôr Byzantskej ríše. Dôležitý tranzit, známa Via Egnatia spájala Jadranské pobrežie s Konštantínopolom. Moc Byzancie v 4. – 6. stor. ohrozovaná vpádmi Vizigótov, Ostrogótov a Hunov. V 6. – 7. stor. invázia slovanských kmeňov, rozsiahla kolonizácia str. a juž. Albánska, ktorá zatlačila romanizované obyvateľstvo do pobrežných oblastí a zvyšky pôvodného, dovtedy neasimilovaného obyvateľstva do neprístupných horských oblastí. Od 2. pol. 9. stor. nadvláda Bulharska, od konca 11. stor. vpády Normanov, rozširovanie vplyvu južnoslovanských štátov (Zeta, Raška), neskôr Benátok. V 14. stor. takmer celé územie pod vládou srbského cára Štefana IV. Uroša Dušana.

Koncom 12. stor. vznikol prvý albánsky štátny útvar s centrom v Krujë. Domáce veľmožské rody si však i po jeho zániku pravidelne zabezpečovali pomerne rozsiahle feudálne léna od rozličných panovníkov. Súperiace rody Balšovcov a Thopiovcov 1385 prvýkrát povolali na albánske územie osmanských Turkov. Po bitke na Kosovom poli 1389 ich čoraz častejšie nájazdy vyvrcholili v 20. rokoch 15. stor., keď takmer celé územie Albánska bolo v tureckých rukách. R. 1443 – 68 oslobodzovacie boje a osamostatnenie pod vedením Skanderbega, od 1479 opäť súčasť Osmanskej ríše. Prebiehajúca islamizácia vytvorila hrádzu pred asimiláciou zo strany početnejších juž. Slovanov a Grékov, oddelila však krajinu od európskeho prostredia. V 16. – 17. stor. proti osmanskému režimu sporadicky vystupovali kresťanské horské kmene, ktoré si udržali až do 20. stor. určitý stupeň samostatnosti. Takmer nezávislé štátne útvary existovali na prelome 18. a 19. stor. v sev. (1736 – 1831 Bušatliovci) a v juž. Albánsku (1788 – 1822 Ali paša z Janiny).

Od pol. 19. stor. rozvoj národného hnutia, ktoré však reprezentovali len malé skupinky vzdelancov orientujúce sa výhradne na presadenie jazykových a kultúrnych požiadaviek. K zosilneniu politickej aktivity došlo až v súvislosti s Berlínskym kongresom 1878, keď hrozilo nebezpečenstvo rozdelenia Albánska medzi jednotlivé balkánske štáty (→ Prizrenská liga). Počas prvej balkánskej vojny bol skupinou okolo Ismaila Quemaliho (*1844, †1919) 28. 11. 1912 vyhlásený nezávislý štát, medzinárodne uznaný 1913. V medzivojnovom období režim osobnej moci A. Zogua, ktorý sa 1928 vyhlásil za kráľa (Zogu I.). R. 1939 bolo Albánsko anektované Mussoliniho Talianskom, od 1943 okupované nemeckými jednotkami. V auguste 1941 vzniklo pripojením časti Juhoslávie obývanej Albáncami tzv. Veľké Albánsko. Zložitú politickú situáciu počas vojny charakterizovala exilová vláda, ilegálny odboj bol organizovaný ballistami (→ Balli Kombëtar) a po 1941 aj komunistami podporovanými z juhoslovanského územia.

V máji 1944 vznikol Výbor národného zjednotenia vedený komunistami, v októbri komunistická dočasná vláda pod vedením E. Hodžu, v decembri 1945 novozvolený komunistický parlament vyhlásil v januári 1946 Albánsku ľudovú republiku, budovanie socializmu, kult osobnosti E. Hodžu (1943 – 85 na čele komunistickej strany). Roztržku Tita s J. V. Stalinom využilo nacionálne orientované krídlo albánskych komunistov na odstránenie juhoslovanského vplyvu a na posilnenie vlastnej moci. Do 1958 bolo Albánsko orientované prosovietsky, po nesúhlase s kritikou stalinizmu 1961 vystúpilo z RVHP a 1969 z Varšavskej zmluvy. R. 1958 – 76 orientované na Čínu a maoizmus. R. 1967 vyhlásené za ateistický štát, zrušenie cirkví, uzavretie kostolov a mešít. Od konca 70. rokov 20. stor. čoraz väčšia izolácia, po Hodžovej smrti (1985) na čele krajiny R. Alia; pokus o hospodársku autarkiu a samostatnú zahraničnú politiku. Kombinácia represií, nacionalizmu a minimálnej životnej úrovne vyvolala koncom 80. rokov 20. stor. hlbokú krízu, ktorá vyvrcholila 1990 hromadnou emigráciou obyvateľov do Talianska, protivládnymi demonštráciami za realizovanie hospodárskych zmien a odstúpenie komunistickej vlády. Zrušenie zákazu náboženského života, legalizovaná činnosť opozičných štruktúr, vznik Demokratickej strany a ďalších opozičných strán.

V apríli 1991 prvé slobodné parlamentné voľby, víťazstvo komunistov (Albánska strana práce). V novovytvorenej funkcii prezidentom R. Alia, na čele novej vlády F. T. Nano, od júna Ylli Bufi (*1948). Vo voľbách v marci 1992 zvíťazila Demokratická strana, prezidentom S. Berisha, premiérom A. Meksi; komunistická strana postavená mimo zákona. Vo voľbách 1996 opäť víťazstvo vládnucich demokratov. V januári 1997 po krachu tzv. finančných pyramíd, do ktorých vložili mnohí obyvatelia väčšinu majetku, vlna mohutných demonštrácií za odstúpenie prezidenta, na juhu krajiny, najmä v meste Vlorë, prerástla demonštrácia do krvavých ozbrojených zrážok medzi vojskom a povstalcami; nová vlna utečencov najmä do Talianska. Napriek tomu v marci 1997 S. Berisha potvrdený vo funkcii. Vytvorenie vlády národného porozumenia, v júni 1997 predčasné voľby pod dohľadom zahraničných pozorovateľov, najmä OBSE a 7-tis. príslušníkov mnohonárodných ozbrojených síl (operácia Alba), ktorí udržiavali poriadok od marca 1997. Po víťazstve Socialistickej strany Albánska odstúpenie A. Berishu, novým prezidentom Redžep Mejdani (*1944), predseda vlády F. T. Nano. Snaha o upokojenie vnútropolitickej situácie a o vybudovanie modernej krajiny podľa vzoru západných demokracií. R. 1999 ovplyvnila zahraničnopolitickú situáciu krajiny kríza v Kosove, za prijatie utečencov a poskytnutie územia na činnosť jednotiek NATO bola Albánsku poskytnutá značná finančná pomoc. Na vnútropolitickej scéne pokračovalo súperenie medzi vládnucou Socialistickou stranou Albánska (PSSh) a opozičnou Demokratickou stranou Albánska (PDSh). R. 2004 bola založená strana Socialistické hnutie za integráciu (LSI; zakladateľ Ilir Meta, *1969), ktorá uspela v parlamentných voľbách 2005, 2009 i 2013. R. 2002 – 2007 bol prezidentom nezávislý kandidát Alfred Moisiu (*1929) a 2007 – 2012 Bamir Topi (*1957; PDSh), počas ktorého úradu bolo Albánsko 2009 prijaté do NATO, 2012 – 2017 Bujar Nishani (*1966; PDSh). Od 2017 je prezidentom I. Meta (LSI), od júna 2014 je Albánsko oficiálnym kandidátom na vstup do Európskej únie.

Albánsko je nezávislý štát, republika. Hlavou štátu je prezident volený Ľudovým zhromaždením na 5 rokov. Zákonodarným orgánom je jednokomorové Ľudové zhromaždenie, ktoré má 140 poslancov volených podľa väčšinového a pomerného systému na 4 roky.

Balkán — 1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Devoll, Devolli — rieka v Albánsku, jedna zo zdrojníc rieky Seman; dĺžka 191 km, rozloha 3 240 km², priemerný prietok v ústí 49,5 m³/s. Pramení v pohorí Grammos, tečie medzihorskou kotlinou Korçë, v blízkosti mesta Poshnja vytvára po sútoku s riekou Osum rieku Seman. Hlavným prítokom je Tomorrice. Rieka bola v 50. rokoch 20. stor. zregulovaná. Je využívaná energeticky a na zavlažovanie. Významné mestá na rieke: Bilisht, Maliqi, Gramshi.

Drin, albánsky Drini, historicky Ori Undus, Drilon — najdlhšia rieka Albánska; dĺžka 281 km, rozloha povodia 12 600 km², priemerný ročný prietok na dolnom toku 352 m³/s. Vzniká sútokom Čierneho Drinu (vyteká z Ochridského jazera v Severnom Macedónsku) a Bieleho Drinu (pramení v Srbsku v Kosove) v blízkosti mesta Kukës. Na strednom toku tečie v prelomovej doline, na dolnom sa vetví na dve ramená. Severné rameno sa vlieva do rieky Bunë (vyteká zo Skadarského jazera, ústi do Jadranského mora ako Bojana), južné rameno sa vlieva do Drinského zálivu Jadranského mora. Rieka je využívaná energeticky (štyri vodné elektrárne s celkovým výkonom 1 200 MW), vodné nádrže na rieke slúžia na zavlažovanie, reguláciu prietokov a miestnu prepravu.