Hillery [-le-], Patrick John, 2. 5. 1923 Spanish Point, Clare – 12. 4. 2008 Dublin — írsky politik, pôvodne lekár. Od 1951 poslanec írskeho parlamentu za Fianna Fáil. R. 1959 – 65 minister vzdelávania, 1965 – 66 minister priemyslu a obchodu, 1966 – 69 minister práce. R. 1969 – 73 ako minister zahraničných vecí viedol rokovania a presadil prijatie zmluvy o vstupe Írska do EHS (1973). R. 1973 – 76 člen a viceprezident komisie EHS za Írsko. R. 1976 – 90 prezident republiky.
Childers [čil-], Erskine Hamilton, 11. 12. 1905 Londýn – 17. 11. 1974 Dublin — írsky politik. Po ukončení štúdia histórie na univerzite v Cambridgei (Trinity College) sa 1932 vrátil do Írska, kde pracoval pre noviny Irish Press, ktoré patrili rodine De Valerovcov. R. 1938 vstúpil do politiky ako člen strany Fianna Fáil, za ktorú sa stal poslancom parlamentu. R. 1951 – 54, 1959 – 61 a 1966 – 69 minister pôšt a telegrafov, 1957 – 59 krajiny, lesného hospodárstva a rybárstva, 1959 – 69 dopravy a energie, 1969 – 73 zdravotníctva. R. 1973 – 74 prezident Írskej republiky.
írska renesancia — literárno-kultúrne obrodenie v Írsku rozvíjajúce sa od 80. rokov 19. stor. a zahŕňajúce tri rôzne, úzko prepojené fenomény: gaelské, resp. keltské obrodenie, írske literárne hnutie a írske dramatické hnutie. Cieľom gaelského, resp. keltského obrodenia bola obroda írskeho, resp. gaelského jazyka (→ írsky jazyk) a posilnenie národného povedomia a identity Írov. Írsky jazyk (írska gaelčina) sa na väčšine územia Írska používal do polovice 19. stor. Útlak zo strany Angličanov, presadenie angličtiny ako dorozumievacieho jazyka a veľký hladomor 1845 – 48 (okolo 1 mil. Írov zomrelo na následky hladu, asi 1,5 mil. emigrovalo) mali za následok, že írska gaelčina sa ako hovorový jazyk prestala používať a zachovala sa len v niekoľkých regionálnych dialektoch (na tzv. území Gáeltacht). Podľa spisovateľa a neskoršieho prvého prezidenta Írska Douglasa Hyda (Hyde; *1860, †1949) Íri tým, že sa vzdali národného jazyka a zvykov, vzdali sa aj nároku, aby ich svet uznával ako svojbytný národ. Preto je potrebné znova obnoviť írsku národnú kultúru a prestať napodobňovať Angličanov v jazyku, v literatúre i v myslení. S cieľom znova etablovať írsku gaelčinu, unifikovať ju a prijať ako úradný jazyk na celom území Írska založil 1893 spolu s historikom a politikom Eoinnom MacNeillom (*1867, †1945) kultúrnu organizáciu Gaelská liga (An Conradh na Gaeilge). Dôležitým východiskom sa stalo dielo Literárna história Írska (A Literary History of Ireland, 1899), v ktorom Hyde spracoval literárnu históriu diel napísaných v írskej gaelčine, ako aj román Séadna (1904), v ktorom Peadar Ó Laoghaire (*1839, †1920) verne napodobnil živý munsterský dialekt (román mal byť učebným materiálom na výučbu írčiny). Gaelská liga sa veľmi rýchlo stala masovou osvetovou organizáciou. Zakladala jazykové krúžky (kurzy írčiny), divadelné spolky, usporadúvala hudobné a tanečné slávnosti, prostredníctvom ktorých sa usilovala o obnovu starých zvykov, spoluorganizovala hospodárske výstavy, čím napomáhala rozvoj národného priemyslu, ap. Podarilo sa jej zvýšiť status írskej gaelčiny, štandardizovať ju a vytvoriť podmienky na jej štúdium i na publikovanie existujúcej gaelskej literatúry v pôvodnom jazyku. Súbežne so snahou o obnovu írskeho jazyka vzniklo írske literárne hnutie na čele s básnikom W. B. Yeatsom, ktorého cieľom bolo obohacovať nové literárne diela napísané v angličtine o írsky folklór, legendy a tradície. Hnutie zdôrazňovalo hodnoty staršej írskej literatúry a vydávalo zbierky írskych ľudových príbehov i diela írskych autorov (→ írska literatúra). V tomto období sa rozvíjalo aj írske dramatické hnutie, ktoré sa zaslúžilo o vytvorenie bohatej tradície írskej drámy (1899 bolo v Dubline založené Írske literárne divadlo; → írske divadlo). Úsilie o obnovu írskej kultúry sa prejavilo aj vo výtvarnom umení v tzv. štýle keltského obrodenia (→ írske výtvarné umenie), v hudbe (→ írska hudba) a tanci (→ írsky tanec).
írske misie — neorganizované hnutie írskych mníchov (→ írska cirkev) v 6. – 9. stor. vychádzajúce z idey peregrinatio propter Christum (pro Christi amore), t. j. zbožného pútnictva pre Krista. Zbožní pútnici (peregrini) odchádzali do cudziny, aby sa oddali askéze: umŕtvili telo, zabudli na domovinu a obetovali sa Bohu (tzv. nekrvavé mučeníctvo podmienené doživotným dobrovoľným odlúčením sa od domoviny a životom v kláštornom spoločenstve). Aktívne pôsobili predovšetkým v západnej a strednej Európe, navzájom sa inšpirovali a podnecovali, a hoci to pôvodne nebol prvotný zámer, ich zbožné púte (peregrinatio religiosa) sa čoskoro začali spájať s misiou, t. j. rozšírili sa o nový prvok, o cestu k cudzím, často ešte pohanským alebo povrchne christianizovaným národom s cieľom hlásať evanjelium (→ christianizácia). Hlavné ťažisko írskych misí bolo späté so zakladaním kláštorov na území dnešného Francúzska (Luxeuil, dnes Luxeuil-les-Bains, dpt. Haute-Saône, založený koncom 6. stor.; Trois-Fontaines, departement Marne, 1118; Rebais, departement Seine-et-Marne, 635; opátstvo Saint-Germaine v Auxerre, departement Yonne, 5. stor.; Lagny, dnes Lagny-sur-Marne, departement Seine-et-Marne, 7. stor.; Péronne, departement Somme, 7. stor.), Belgicka (Nivelles, provincia Valónsky Brabant, 640; Fosses, dnes Fosses-la-Ville, provincia Namur, 650), Nemecka (Honau, založený okolo 720 na ostrove rieky Rýn v blízkosti mesta Kehl, 1290 prenesený do Rheinau), severného Talianska (Bobbio, provincia Piacenza, založený 612; Fiesole, 9. stor.), Švajčiarska (Sankt Gallen, založený 719 na mieste pustovne, kde sa 612 podľa legendy usadil sv. Gál, lat. Gallus). K najvýznamnejším misionárom patril sv. Kolumbán mladší (Columbanus, *540, †615), ktorého putovanie predstavuje jednu z najväčších misionárskych pútí v histórii (dvakrát prešiel Francúzsko, kde založil svoj najväčší kláštor v Luxeuil, po Rýne sa doplavil do Švajčiarska, z Rakúska prešiel cez Alpy do severného Talianska, kde 612 založil svoj posledný kláštor v Bobbiu). Niekoľko rokov po Kolumbánovej smrti kláštor v Luxeuil modifikoval jeho tradičné prísne írske pravidlá a skombinoval ich s benediktínskou regulou; tento prijateľný model bol adaptovaný v desiatkach ďalších kláštorov najmä na území Franskej ríše (tzv. írsko-franský monasticizmus). V strednej Európe zohrali írski mnísi významnú úlohu pri reformách cirkevného života bavorského kléru v 8. stor. (salzburský biskup sv. Virgil, aj Virgilius, pôvodne írskym menom Feirgil, *asi 700 Írsko, †784 Salzburg) a pri misijných aktivitách bavorskej cirkvi medzi Slovanmi v Panónii a Korutánsku. Na Veľkej Morave bol vplyv írskych misií len nepriamy (prostredníctvom franských misionárov z pôvodných írsko-franských kláštorov). Neutíchajúca christianizačná aktivita írskych mníchov bola jedným z najdôležitejších náboženských javov počas raného stredoveku, ich vplyv na pokojné šírenie kresťanstva mal veľký dosah na duchovný život Európy. Podieľali sa na duchovnom formovaní karolovskej ríše, resp. ovplyvnili jej kultúrny rozmer (→ karolovská renesancia).
írske povstanie 1798 — povstanie Írov proti anglickej nadvláde s cieľom získať zrovnoprávnenie katolíkov s protestantmi a nezávislosť. Pod vplyvom Francúzskej revolúcie sa začalo prebúdzať aj írske politické myslenie a organizovať hnutie odporu. R. 1791 bola založená Spoločnosť írskej jednoty (Society of United Irishmen) s centrami v Dubline a Belfaste (na jej čele stál liberálny protestant Theobald Wolfe Tone, *1763, †1798), ktorého cieľom bolo formovať verejnú mienku smerom k prijatiu reformného programu (zjednotenie protestantov a katolíkov, emancipácia katolíkov, reforma parlamentu). Britské úrady napriek niektorým ústupkom reagovali šikanovaním a represáliami, čo znamenalo koniec cesty k dohode konštitučnými metódami. Podporu pre tajne plánované povstanie získali v revolučnom Francúzsku (misia T. W. Tona), výprava francúzskeho námorného expedičného zboru (43 lodí) v decembri 1796 však pre búrlivé počasie nedosiahla írske pobrežie. Povstanie, ktoré v Írsku nakoniec v máji 1798 vypuklo, nebolo dobre zorganizované a akcie írskej jednoty boli zle koordinované, takže z vojenského hľadiska predstavovalo len sériu izolovaných ozbrojených konfliktov a utrpelo od Britov drvivú porážku. Francúzske oddiely, ktoré dorazili na pomoc v auguste 1798, stáli proti obrovskej presile a boli nútené kapitulovať. Po likvidácii povstania sa začali tvrdé perzekúcie, jeho vodcovia i desiatky účastníkov boli popravení (T. W. Tone spáchal vo väzení pred popravou samovraždu). Politickým dôsledkom povstania bolo zrušenie írskeho parlamentu a čiastočnej samosprávy a pripojenie Írska priamo k Veľkej Británii, čím sa 1. 1. 1801 stalo súčasťou Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska (→ Zákon o únii).