Wissenschaft des Judentums, Veda o židovstve — hnutie pôsobiace od 20. rokoch 19. stor. do prvej polovice 20. stor., vzniklo v Nemecku v dôsledku zmien, ktoré so sebou priniesla haskala. Cieľom hnutia bolo skúmať židovstvo (→ judaizmus) z radov jeho zástupcov modernými vedeckými metódami s dôrazom na štúdium kritickej biblistiky, židovskej literatúry, archeológie a náboženskej filozofie.

Prvý pokus o vedecký prístup v podobe založenia Verein für Kultur und Wissenschaft der Juden (Spoločnosť pre kultúru a vedu Židov) inicioval v roku 1819 nemecký právnik židovského pôvodu Eduard Gans (*1798, †1839). Väčšina odborníkov však za počiatok označuje rok 1818, keď Leopold Zunz (*1794, †1886) publikoval stať Niečo k rabínskej literatúre (Etwas über die rabbinische Litteratur, 1818), ktorá bola neskôr pokladaná za zakladajúci manifest hnutia Wissenschaft des Judentums. Hnutie sa rozdeľuje do troch časových období.

Prvú etapu (20. roky 19. stor. – 1896, keď bola objavená geniza synagógy v Káhire) reprezentuje nemecký reformný rabín a spisovateľ Leopold Zunz, ktorý sa okrem iného zaoberal náboženskou liturgiou. Ďalšími významnými predstaviteľmi tejto etapy boli rabín Šlomo Jehuda Rappaport (*1790, †1867), ktorý sa zaoberal dejinami a literatúrou a napísal prvý diel slovníka judaizmu Erech milin (1852), filozof, historik a rabín Nachman Krochmal (*1785, †1840), ktorý vydal Sprievodcu tápajúceho toho času (More nevuchej ha-zman, 1863), a učenec a básnik Šlomo David Luzzato (*1800, †1865).

Do druhej etapy (1896 – 1925, keď bola založená Hebrejská univerzita v Jeruzaleme) patria Zacharias Frankel (aj Zachariáš Frankl, *1801, †1875), zakladateľ konzervatívneho smeru judaizmu (→ ortodoxný judaizmus), Abraham Geiger (*1810, †1874) považovaný za zakladateľa reformného smeru judaizmu (→ reformovaný judaizmus), orientalista Solomon Munk (*1803, †1867), ktorý vydal editovanú verziu diela Maimonida Sprievodca tápajúcich (More nevuchim,12. stor.), a moravský orientalista Moris Steinschneider (*1816, †1907), ktorý sa venoval bibliografii a katalogizácii.

Počas tretej etapy (od roku 1925) došlo k vzniku samostatných židovských štúdií (→ hebreistika; → judaistika), k ich univerzitnému ukotveniu, následkom čoho význam hnutia postupne oslabol. Počiatok tejto etapy predstavuje vznik Inštitútu židovských štúdií na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme v roku 1924 (rok pred samotným otvorením univerzity), vznik Židovských štúdií na univerzite Bar-Ilan v Ramat Gan a Ústavu hebrejských kultúrnych štúdií na univerzite v Tel Avive. V roku 1947 bola založená Americká židovská univerzita v Los Angeles. Následne vznikali katedry židovských štúdií aj na ďalších univerzitách v Spojených štátoch (napr. Brandeisova univerzita, Kolumbijská univerzita, Harvardova univerzita), v Spojenom kráľovstve i v kontinentálnej Európe.

K zástupcom Wissenschaft des Judentums v Prahe patrili Wolfgang Wessely (*1801, †1870), prvý profesor židovského pôvodu v Rakúskom cisárstve, Michael Sachs (*1808, †1864) pôsobiaci ako rabín reformného prúdu v Prahe a jeho nasledovník Saul Isaac Kaempf (*1818, †1892), ktorý bol v roku 1848 vymenovaný za profesora semitskej jazykovedy na Karlovej-Ferdinandovej univerzite (dnes Karlova univerzita) v Prahe.

V rokoch 1851 – 1939 vychádzalo hlavné periodikum hnutia Monatsschrift für Geschichte und Wissenschaft des Judentums (Mesačník pre históriu a vedu o židovstve).