Vyhľadávanie podľa kategórií: geografia regionálna – Európa - Slovinsko

Zobrazené heslá 1 – 8 z celkového počtu 8 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

Alpy

Alpy, fr. Alpes, nem. Alpen, tal. Alpi, slovin. Alpe — najvyššie pohorie Európy tvoriace okolo 1 200 km dlhé a 135 – 260 km široké horské pásmo tiahnuce sa severne od Apeninského polostrova územím Francúzska, Švajčiarska, Lichtenštajnska, Talianska, Nemecka, Rakúska a Slovinska.

Približne na hraniciach Rakúska a Švajčiarska sa priečnou zníženinou delia na dve hlavné časti: vyššie a mohutnejšie Západné Alpy s najvyššími vrcholmi Mont Blanc, 4 808 m n. m., a Monte Rosa (→ Rosa), 4 634 m n. m., a nižšie, ale členitejšie Východné Alpy, ktorých vrcholy nepresahujú 4 000 m n. m. Dôležité priesmyky: Veľký svätý Bernard (2 472 m n. m.), Simplonský priesmyk (2 009 m n. m.), Svätý Gotthard (2 112 m n. m.), Brennerský priesmyk (1 370 m n. m.).

Pohorie začalo vznikať koncom druhohôr (v kriede) počas alpínskeho vrásnenia, keď časť Africkej litosférickej dosky (Apeninský polostrov) narazila na okraj Európskej dosky, pričom sa mohutné vrstvy morských sedimentov zvrásnili a presunuli na veľké vzdialenosti. Utvorila sa tak súčasná prevažne vrásovo-príkrovová geologická stavba Álp. Sedimentárne horniny dnes budujú najmä okrajové časti pohoria, v jeho centrálnych častiach vplyvom treťohorného a štvrtohorného tektonického zdvihu došlo k odnosu týchto hornín a na povrch sa na mnohých miestach dostali staršie (prvohorné) kryštalické horniny. Súčasný vzhľad začali Alpy nadobúdať až od mladších treťohôr, keď došlo k ich vyklenovaniu a dvíhaniu sa pozdĺž zlomov, na ktorých si rieky utvorili hlboké doliny. Vo štvrtohorách poznačili reliéf Álp studené obdobia – glaciály, keď ľadovec prekryl celú ich centrálnu časť, modeloval ľadovcové štíty, kotly a doliny. V súčasnosti je zaľadnených vyše 3 500 km2 územia. Tektonickým poklesom, ale najmä činnosťou ľadovcov, sa v pohorí utvorili mnohé jazerá, najväčšie na okrajoch (Ženevské jazero, Bodamské jazero, Comské jazero, Gardské jazero).

Vďaka svojej výške zachytávajú Alpy vlahonosné vetry, takže ročné zrážky dosahujú vo Východných Alpách 2 500 – 3 000 mm, v Západných Alpách okolo 3 000 mm, miestami až 4 000 mm. Priemerné teploty sú najvyššie na úpätí Álp (v zime na juhozápade 8 °C, na východe len -2 °C, v lete na juhozápade 24°C, na východe 19 °C), s nadmorskou výškou klesajú (vo výške 2 500 m n. m. v zime -2 °C, v lete 5 °C). Vzhľadom na strmé svahy a nízke teploty sa väčšina zrážok (60 – 90 %) dostáva do povrchových tokov, a Alpy tak bohato zásobujú vodou horné toky viacerých veľkých riek (Rýn, Dunaj, Rhôna, Pád). Tie majú vďaka topeniu snehu a ľadovcov dostatok vody i počas leta.

Prirodzená vegetácia Álp je usporiadaná stupňovito (v súlade so zmenou klímy vplyvom zmeny nadmorskej výšky). Najnižší stupeň (asi do 500 m n. m.) tvoria na juhu teplomilné dúbravy a gaštanové lesy, na východe lesostepná vegetácia a na severe dubo-hrabiny až bučiny, nad nimi sú na okrajoch pohoria jedľo-bučiny a ešte vyššie smrekové porasty. V okolí hornej hranice lesa (na okrajoch pohoria vo výške 1 600 – 2 000 m n. m., v centre pohoria 2 000 – 2 400 m n. m.) prevládajú smrekovec a limba. Vyššie je pásmo kosodreviny, nad ním pásmo alpínskych lúk, ktoré prechádza do niválneho pásma skál, večného snehu a ľadovcov.

Asi 10 mil. obyvateľov sa sústreďuje najmä v dolinách a na úpätí pohoria. Tradičné hospodárske aktivity, pasienkarsky orientované poľnohospodárstvo a ťažbu nerastých surovín (železné rudy pri Erzbergu a kamenná soľ pri Salzburgu v Rakúsku, bauxit vo francúzskych Alpách), dnes významom jednoznačne predstihol turistický ruch. Rekreačné centrá sú zamerané na zimné športy, turistiku a kúpeľné i liečebné pobyty viazané na bohatstvo minerálnych prameňov. Cestovný ruch napomáha na veľhorské podmienky mimoriadne dobre rozvinutá dopravná infraštruktúra (železničné a diaľničné trate s tisíckami mostov a tunelov – Simplonský tunel dlhý 19,7 km, tunel pod Mont Blancom 11,6 km, stovky lanoviek a lyžiarskych vlekov), ale i množstvo ubytovacích a stravovacích zariadení. Energetika alpských krajín je do značnej miery založená na využití vodných elektrární. Alpy boli prvým vedecky skúmaným pohorím (overená teória o príkrovovej stavbe pohoria).

Balkán

Balkán1. súhrnné označenie štátov a území na Balkánskom polostrove, t. j. Albánska, Bosny a Hercegoviny, Bulharska, Čiernej Hory, Grécka, Chorvátska, Severného Macedónska, Rumunska, Slovinska, Srbska a európskej časti Turecka;

2. → Stará planina.

Grintovec

Grintovec — vrch v severnom Slovinsku v blízkosti hranice s Rakúskom, najvyšší vrch pohoria Kamniško-Savinjske Alpe, 2 558 m n. m. Prvé zaznamenané zdolanie vrchu bolo 1759 rakúskym botanikom G. A. Scopolim.

Idrija

Idrija — mesto v západnom Slovinsku v občine Goriška na rieke Idrijca; 5,8 tis. obyvateľov (2018). Priemysel drevársky; remeslá (čipkárstvo). Cestné spojenie s Ľubľanou.

Založené koncom 15. alebo začiatkom 16. stor. v súvislosti s objavom rúd ortuti (ložiská cinabaritu objavené 1497, ťažba od 1508), jedno z najväčších a najstarších stredísk jej ťažby na svete.

Stavebné pamiatky: renesančný zámok Gewerkenegg (16. stor., dnes múzeum so zbierkou baníctva a skanzenom pôvodných banských technických stavieb v prírode), Kostol sv. Antona Paduánskeho (17. – 18. stor.).

R. 2012 boli banské diela a objekty spolu s banskými dielami a objektmi mesta Almadén v Španielsku zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Dedičstvo ortuti – Almadén a Idrija.

Istria

Istria, chorv., slovin., srb. Istra; lat. Histria — historické územie na polostrove Istria v Jadranskom mori. V staroveku bolo osídlené ilýrskymi kmeňmi (Istrovia, Liburnovia), 177 pred n. l. sa stalo súčasťou Rímskej ríše. R. 41 pred n. l. bola Istria v rámci správnej reformy pričlenená k Itálii, kde spolu s Venetiou tvorila 10. správny obvod (Venetia et Histria). Po páde Západorímskej ríše bola nakrátko súčasťou panstva Ostrogótov, 539 – 789 súčasťou Byzantskej ríše (752 – 774 Longobardskej ríše). V 6. – 7. stor. prišli na jej územie Slovania. Od 789 bola súčasťou Franskej ríše, 952 – 976 Bavorského vojvodstva, od 976 tvorila zvláštnu marku v rámci Korutánskeho vojvodstva. R. 1209 bola juhozápadná časť (markgrófstvo Istria) udelená Aquilejskému patriarchátu, pobrežná časť bola pod nadvládou Benátok, ktoré si 1420 podriadili celú oblasť. Vnútrozemskú časť (grófstvo Istria) si 1374 podmanili Habsburgovci, ktorí 1797 mierom z Campoformia získali celú Istriu (spolu s Benátskom). R. 1805 odobral Rakúsku bývalú benátsku časť Napoleon I. Bonaparte (→ Bratislavský mier) a 1809 pripojil aj pôvodnú habsburskú časť. R. 1809 – 13 tak obidve časti (Intendenza d’Istria) tvorili spolu s Terstom a regiónom Gorizia súčasť francúzskych Ilýrskych provincií. Po Viedenskom kongrese 1814 – 15 pripadla celá Istria znova Rakúsku. Spočiatku bola súčasťou Ilýrskeho kráľovstva, od 1849 ako markgrófstvo Istria (spolu s oblasťami Gorizia, Gradisca d’Isonzo a Terst) tvorila tzv. Prímorie (Küstenland). R. 1861 bola vyhlásená za korunnú krajinu s vlastným krajinským snemom. Po 1. svetovej vojne 1919/20 sa stala súčasťou Talianska, počas 2. svetovej vojny bola 1944 obsadená juhoslovanským vojskom a od 1947 sa na základe Parížskej mierovej zmluvy stala súčasťou Juhoslávie. V súčasnosti je súčasťou Chorvátska (väčšia južná časť) a Slovinska (severná časť).

Jáger

Jáger — historický názov mesta Eger.

Jesenice

Jesenice — mesto v severozápadnom Slovinsku v blízkosti hranice s Rakúskom v pohorí Karavanky, administratívne stredisko územnosprávnej jednotky (občiny) Jesenice; 13-tis. obyvateľov (2018). Hutnícky priemysel (od 90. rokov 20. stor. v úpadku). Rekreačné a turistické stredisko (zimné športy). V blízkosti vodná elektráreň.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1004 ako Assling, oblasť osídlená v 11. stor., v 14. – 16. stor. tam vzniklo niekoľko osád, z ktorých viaceré boli začiatkom 20. stor. a po 1945 pripojené k Jeseniciam. Územie sa začalo rozvíjať v 14. stor., keď sa tam začali ťažiť a spracúvať rudy železa, v 2. pol. 19. stor. významné stredisko železiarstva. Počas 1. svet. vojny boli železiarne bombardované talianskym letectvom. Po rozpade Rakúsko-Uhorska sa mesto stalo súčasťou Slovinska (v rámci neho súčasť Kráľovstva SHS, resp. Juhoslávie). Počas 2. svetovej vojny 1941 obsadené Talianskom a prevzaté nacistickým Nemeckom, 1945 boli železiarne bombardované anglo-americkým letectvom. Po 2. svet. vojne nastal vďaka železiarňam výrazný ekonomický rozvoj mesta. Stavebné pamiatky: Kostol sv. Leonarda (2. pol. 15. stor., začiatkom 18. stor. barokovo prestavaný), renesančná mestská kúria rodiny Bucelleniovcov-Ruardovcov (Ruardova graščina; 1538, v 19. stor. neoklasicisticky rozšírená a upravená, dnes múzeum Hornej Sávy), renesančná mestská kúria rodiny Kosovcov (Kosova graščina; 1521, v 1. pol. 19. stor. neoklasicisticky prestavaná, dnes múzeum), secesná budova gymnázia (1914, obnovená koncom 20. stor.), v časti Koroška Bela barokový Kostol sv. Ingenuina a sv. Albuina (1745, na mieste staršieho románskeho zo 14. stor.), v časti Stara Sava barokový Kostol nanebovzatia Panny Márie a sv. Rocha (17. stor.), neskorobaroková budova bývalých kasární (dnes múzeum a galéria), technická pamiatka zlievareň z 19. stor. a i.