banícke múzeum, banské múzeum — špecializovaný druh múzea zaoberajúci sa výskumom a dokumentáciou baníctva. Na Slovensku pôsobia: Slovenské banské múzeum v Banskej Štiavnici (s celoslovenskou pôsobnosťou), ktoré 2015 otvorilo aj expozíciu uhoľného baníctva na Slovensku v Handlovej; Banícke múzeum v Gelnici — založené 1963; dokumentuje históriu baníctva v Gelnici a okolí (banícke svietidlá, modely baní, zariadenia na vynášanie rudy, čerpacie zariadenia a i.), ako aj dejiny mesta a okolia (národopisná expozícia, umelecká história, remeslá); Banícke múzeum v Rožňave — založené 1912 (od 1943 súčasť Mestského múzea); má expozíciu baníctva a hutníctva Gemera (stredoveké banícke pracovné nástroje, čerpadlá, kolekcia baníckych meracích prístrojov, exponáty venované životu a kultúre baníkov), expozíciu prírody Slovenského krasu a regionálnej histórie. Banská expozícia Slovenského technického múzea v Košiciach dokumentuje vývoj banskej techniky na vých. Slovensku. Dejinám baníctva na Slovensku sú venované i expozície Múzea mincí a medailí v Kremnici, Pohronského múzea v Novej Bani, Baníckeho domu vo Vyšnej Boci a i.

Habovštiak, Alojz, 9. 5. 1932 Krivá, okres Dolný Kubín – 11. 6. 2000 Bratislava — slovenský archeológ. Od 1957 pôsobil v Archeologickom ústave SAV, od 1969 v Archeologickom ústave Slovenského národného múzea; 1965 CSc. R. 1966 – 67 absolvoval štúdium v rámci Humboldtovej nadácie v Göttingene. R. 1977 – 89 riaditeľ Slovenského národného múzea. Špecializoval sa na problematiku stredovekej archeológie, predovšetkým na tematiku ranostredovekých sídlisk na juhozápadnom Slovensku. V publikáciách sa zameriaval aj na jednotlivé okruhy hnuteľných a nehnuteľných pamiatok (kolkovaná keramika, hlinené kotlíky, poľnohospodárstvo, hrádky). Realizoval archeologické výskumy v Hurbanove-Bohatej, Leviciach-Bratke, Kostoľanoch pod Tríbečom, Bíni, Hronskom Beňadiku, Tlmačoch a i. Mimoriadne významné poznatky sa pod jeho vedením dosiahli najmä v areáli benediktínskeho kláštora v Hronskom Beňadiku a jeho okolí. Svoje výskumy stredovekej dediny syntetizoval v monografii Stredoveká dedina na Slovensku (1985). Nositeľ Pribinovho kríža II. triedy (2000).

Halaša, Andrej, 17. 9. 1852 Záskalie, dnes časť Dolného Kubína – 4. 4. 1913 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský prekladateľ, etnograf a divadelný organizátor, otec P. Halašu. Od 1874 pôsobil v Martine, kde vyvíjal mnohostrannú kultúrnu a organizačnú činnosť: pôsobil v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, zaslúžil sa o výstavbu Národného domu v Martine (1889) a o založenie múzea a knižnice v jeho priestoroch (1890), so Živenou organizoval augustové slávnosti Slovenského spevokolu, bol pokladníkom Slovenskej národnej strany i Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pre ktorú zbieral a triedil exponáty a katalogizoval jej knižnicu. Hlavný organizátor Slovenského spevokolu a 1874 – 1913 jeho divadelnej zložky (ako režisér nacvičil okolo 300 predstavení, v mnohých aj sám účinkoval). S J. Škultétym redigoval edíciu Divadelná knižnica a samostatne edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej 1900 – 18 vydal pôvodné práce slovenských autorov (F. Urbánek, J. Hollý, P. Socháň) a vlastné preklady nemeckých zábavných frašiek i romanticko-sentimentálnych obrazov zo života, poľských veselohier A. Fredra a M. Bałuckého, hier českých realistických autorov (G. Preissová, bratia A. a V. Mrštíkovci, Karel Želenský, *1865, †1935; Lothar Suchý, *1873, †1959) a preklady aktoviek Viktora Krylova (*1838, †1908). V rukopise zostali jeho najlepšie preklady divadelných hier (Úklady a láska F. Schillera, Dedičný polesný O. Ludwiga, Novomanželia B. Bjørnsona). Významný zberateľ textov slovenských ľudových piesní, prísloví a porekadiel (vyše 10-tisíc), ktoré vyšli v 2. zväzku Zborníka slovenských národných piesní (1874) a v Slovenských spevoch I, II (1880, 1890).

Hampel, József, 10. 11. 1849 Pešť – 25. 3. 1913 Budapešť — maďarský archeológ a muzeológ. Od 1870 pracoval v archeologickom oddelení Maďarského národného múzea v Budapešti, od 1880 jeho riaditeľ. R. 1877 – 1913 profesor na univerzite v Budapešti, kde prednášal klasickú a pravekú archeológiu so zameraním na bronzovú a rímsku dobu, obdobie sťahovania národov a včasný stredovek. Bol organizátorom rímskoprovinciálneho výskumu, 1885 – 1913 viedol výskum v Aquincu. Od 1885 šéfredaktor časopisu Archeológiai Értesítő. Člen maďarskej akadémie a mnohých archeologických inštitúcií. Medzi jeho základné knižné práce, v ktorých zhromaždil aj prevažnú časť poznatkov o nálezoch zo Slovenska, patria Pamiatky bronzovej doby v Uhorsku (Bronzkor emlékei Magyarhonban, 3 zväzky, 1886, 1892, 1896) a Starožitnosti skorého stredoveku v Uhorsku I – III (Altertümer des frühen Mittelalters in Ungarn I – III, 1905).

Hontianske múzeum a Galéria Ľudovíta Simonyiho [šimoňi-] — múzeum a galéria v Šahách. Vzniku múzea predchádzalo založenie Hontianskej múzejnej spoločnosti (1898), zbierky boli 1902 sprístupnené verejnosti, 1924 múzeum zaniklo a jeho zbierky boli prenesené do múzea v Banskej Štiavnici. R. 1992 bolo z iniciatívy mesta znovuotvorené. Jeho stálu expozíciu tvoria archeologické, historické a národopisné pamiatky hontianskeho regiónu, ako aj časť venovaná poľnohospodárstvu a remeslám. Súčasťou je aj pamätník obetiam holokaustu. Galéria bola založená 1992 pri znovuotvorení múzea ako Hontianska galéria, od 1995 súčasný názov. Jej zbierkový fond tvoria diela umelcov hontiansko-ipeľského regiónu.

Horehronské múzeum — vlastivedné múzeum v Brezne. Založené 1960, od 1965 má štatút regionálneho múzea so zameraním na históriu a národopis horného Pohronia. Jeho zbierkový fond tvoria národopisné a historické zbierky, ktoré sa viažu na život, históriu, literatúru a výtvarné umenie regiónu. V súčasnosti ho prezentujú dve stále expozície: Život a kultúra ľudu na Horehroní a Brezno v premenách času. Sídli v neskorobarokovej budove bývalej mestskej radnice (1779 – 80) a v meštianskom dome z konca 16. stor. V meštianskom dome sa nachádza Galéria výtvarníkov Horehronia, ktorá predstavuje tvorbu súčasných neprofesionálnych výtvarníkov regiónu. Pod správu Horehronského múzea patrí aj roľnícko-remeselná usadlosť farbiara modrotlače, ktorého súčasťou je vzácna technická pamiatka – drevený mangeľ na konský pohon.

Hornonitrianske múzeum — okresné vlastivedné múzeum so sídlom v Prievidzi. Vzniklo 1985 odčlenením regionálnych zbierok z múzea v Bojniciach a svojou činnosťou nadviazalo na Muzeálny spolok Hornej Nitry (1926 – 45). Jeho bohatý zbierkový fond tvoria archeologické (napr. paleolitická štiepaná industria, kultové nádoby z popolnicových polí, slovanské remeselné výrobky), prírodovedné (zbierka bezstavovcov, paleontologické nálezy fauny a flóry z treťohôr), etnografické (napr. ľudový odev z okolia Valaskej Belej, ale aj doklady mestského odievania, zbierka keramiky, malieb na skle i zvykoslovných predmetov) a historické zbierky (remeselné pamiatky, strieborné šperky, doklady k dejinám pošty a poštovej služby od 17. stor.) a i.

Jurkovič, Miloš, 30. 7. 1900 Modra (časť Kráľová) – 13. 12. 1987 Bratislava — slovenský muzeológ, publicista a bibliograf, otec flautistu M. Jurkoviča. Po absolvovaní štúdia poľnohospodárskeho inžinierstva na ČVUT v Prahe (1919 – 23) pôsobil 1924 – 26 v Štátnych výskumných ústavoch zemedelských. R. 1927 bol poverený budovaním Zemedelského múzea v Bratislave, 1930 – 40 jeho hlavný správca, zaslúžil sa o sprístupnenie jeho prvej expozície (1930) a po jeho zlúčení (1940) so Slovenským vlastivedným múzeom do Slovenského múzea (dnes SNM v Bratislave) 1940 – 48 jeho hlavný správca, 1948 – 55 riaditeľ (z funkcie musel z politických príčin odstúpiť), 1955 – 59 vedúci prírodovedného oddelenia a 1960 krátko Kabinetu múzejnej a vlastivednej práce (musel odísť do dôchodku); súčasne 1955 – 57 prednášal všeobecnú muzeológiu na Filozofickej fakulte UK.

Zakladateľská osobnosť a organizátor slovenského múzejníctva. V Slovenskom múzeu sa venoval systematickému dopĺňaniu zbierok, budovaniu knižnice a odborných oddelení poľnohospodárskeho i vlastivedného zamerania, spolupracoval na budovaní stálych expozícií aj príležitostných výstav. Koncom 2. svetovej vojny zabezpečil pred príchodom frontu evakuáciu zbierok, po vojne opravu budovy, navrátenie zbierok a obnovenie činnosti múzea a 1949 sa s J. Gerykom zaslúžil o jeho zoštátnenie, ako aj o zoštátnenie SNM v Martine. Od 1939 pokladník Zväzu slovenských múzeí, od 1945 jeho podpredseda.

Autor a spoluautor viacerých prác, odborných štúdií a článkov uverejňovaných v odborných muzeologických časopisoch, v zborníkoch a vo vlastivedných periodikách, v ktorých sa zaoberal dejinami a aktuálnymi problémami slovenského múzejníctva, zostavil a zredigoval súhrnnú publikáciu Slovenské múzeá, ich vznik a prehľad sbierok (1945). Zaoberal sa dokumentovaním spôsobu života slovenských roľníkov, a tým aj vývoja slovenského poľnohospodárstva, ďalej botanikou, dejinami vinohradníctva a ovocinárstva (Slovenské ovocinárstvo kedysi a dnes, 1970, spoluautor; Kronika ovocinárstva na Slovensku, 1974 – 76), autor viacerých bibliografií z oblasti poľnohospodárstva, vinohradníctva a lesníctva, člen komisie SAV pre poľnohospodársku terminológiu. Písal o významných osobnostiach slovenských kultúrnych dejín (Dr. Jozef Ľudovít Holuby, 1943; Ľudovít Orphanides – ovocinár, 1946), významne prispel ku genealogickému výskumu na Slovensku (spracoval napr. genealógiu rodu Jurkovičovcov). Autorsky spracoval heslá do Slovenského náučného slovníka (1932) a Encyklopédie Slovenska (1979 – 82). Organizátor amatérskeho fotografovania na Slovensku. Svetský funkcionár evanjelickej cirkvi a. v. Nositeľ viacerých ocenení a vyznamenaní; 1968 vyznamenaný Cenou Andreja Kmeťa.

katalóg [gr.] —

1. systematický súpis (zoznam) predmetov alebo objektov určitého súboru (knižničného, archívneho alebo zbierkového fondu, umeleckej zbierky, produktov firmy ap.) s ich popisom. Podľa charakteru súboru má katalóg rozličnú funkciu, môže slúžiť na orientáciu a na efektívne vyhľadávanie v ňom (napr. kníh v knižničnom fonde), prostredníctvom popisu a vyobrazení na dokumentáciu, prezentáciu alebo na propagáciu jeho jednotlivých objektov (exponátov múzea, galérie alebo výstavy, mincí, poštových známok, priemyselných výrobkov) ap. Údaje v ňom môžu mať rozličný charakter i rozsah, napr. firemný katalóg alebo katalóg poštových známok môžu obsahovať aj cenník jednotlivých predmetov. Katalóg môže mať rozličnú formu. V lístkovej forme sa v minulosti vyhotovovali katalógy knižničných, archívnych alebo zbierkových fondov. Ako tlačovina sa v brožovanej forme v súčasnosti vydávajú napr. aukčné katalógy, katalógy výrobkov či náhradných súčiastok, katalógy zájazdov organizovaných cestovnými kanceláriami ap. Takéto katalógy, niekedy nazývané aj obrázkový cenník, sa spravidla vyhotovujú na kvalitnom hladenom papieri a s výborným tlačovým i grafickým vyhotovením. V súčasnosti sa popri katalógoch v tlačenej forme zostavujú elektronické katalógy, ktoré sú prístupné na internete, do elektronickej podoby sa prepracúvajú aj lístkové katalógy; → online katalóg. Proces tvorby katalógov zostavovaných v archívnictve, hudobnej vede, knihovníctve, múzejníctve, vo vede o umení a i. sa nazýva katalogizácia a riadi sa medzinárodne prijatými vedeckými katalogizačnými pravidlami.

V archívnictve systematický alebo tematický súpis archívnych katalogizačných jednotiek (najmenšou je spravidla archívny dokument), forma podrobného sprístupnenia obsahu archívnych fondov, ich častí alebo niektorých vybraných archívnych dokumentov. Ako analytická archívna pomôcka poskytuje popri inventári a registri podrobné a kriticky vyhodnotené informácie o obsahu archívneho dokumentu, o čase a mieste jeho vzniku, o jeho formálnych znakoch a jazyku vyhotovenia zaznamenané na katalogizačnom zázname. Vypracúva sa na úrovni fondu, resp. jeho časti a na úrovni jedného alebo viacerých archívov. Môže byť systematický (poradie katalogizačných záznamov zodpovedá systému usporiadania fondu, resp. jeho časti) alebo tematický (informuje o obsahu dokumentov týkajúcich sa konkrétnej témy). Vyhotovuje sa v knižnej (pozostáva z titulného listu, úvodu, katalogizačných záznamov, registrov a tiráže), niekedy v lístkovej forme, v súčasnosti najmä ako online katalóg;

v astronómii systematicky usporiadaný zoznam hviezd, → hviezdny katalóg;

vo filatelii zoznam (spojený s cenníkom) s vyobrazením predmetov filatelistického záujmu, najmä poštových známok, celín, celistvostí a odtlačkov poštových pečiatok; jedna zo základných pomôcok filatelistu. Najbežnejšie a najpoužívanejšie sú všeobecné (generálne) katalógy jednotlivých známkových krajín, ktoré obsahujú zoznam základných známok (hárčekov, tlačových listov) zoradených podľa dátumu vydania. Spravidla zobrazujú všetky známky a pri každej emisii v sprievodnom texte uvádzajú základné a podľa zvoleného rozsahu aj doplňujúce údaje (dátum vydania, meno autora výtvarného návrhu a rytca, spôsob tlače, druh a rozmer zúbkovania, druh papiera, priesvitky, náklad a dobu platnosti). Ďalej uvádzajú poradové katalógové číslo, farbu i nominálnu hodnotu známok i cenu na filatelistickom trhu zvlášť poštovo nepoužitých (čisté) a zvlášť opečiatkovaných známok, príp. cenu celistvosti alebo obálky dňa vydania s príslušnou známkou. Špecializované katalógy (zvyčajne jednej známkovej krajiny) uvádzajú aj všetky vyskytujúce sa, zberateľsky hľadané varianty známok (typy, spojené typy, známky s doskovými chybami, výrobnými chybami, odchýlkami farieb, papiera, lepu, zúbkovania ap.). Katalógy poštových známok sa v súčasnosti vydávajú aj na CD a DVD nosičoch. K najstarším svetovým katalógom patria Stanley Gibbons vychádzajúci od 1865 v Spojenom kráľovstve (zakladateľ Stanley Gibbons, *1840, †1913), katalóg Scott vychádzajúci od 1868 v USA (zakladateľ John Walter Scott, *1845, †1919), Yvert et Tellier vychádzajúci od 1896 vo Francúzsku (zakladatelia Louis Yvert, *1866, †1950, a Théodule Tellier, *asi 1856, †1922) a katalóg Michel, ktorý vychádza od 1910 v Nemecku (zakladateľ Hugo Michel, *1872, †1944), ktorý je v rámci zberateľskej výmeny na Slovensku najrozšírenejší. V bývalom Československu vydávala katalóg čs. poštových známok Poštová filatelistická služba (Pofis, založená 1950), ktorá od 1993 vydáva české známky. Na Slovensku vydáva špecializované katalógy slovenských poštových známok a ďalších oficiálne vydávaných predmetov filatelistického záujmu najmä Zväz slovenských filatelistov;

v hudobnej vede súpis hudobných prameňov usporiadaný podľa rôznych hudobnohistorických kritérií alebo podľa spôsobu spracovania. V oblasti hudobnohistorického výskumu to môžu byť napr. katalógy vzácnych rukopisných pamiatok, súpis starých notových tlačí určitého regiónu alebo cirkevného spoločenstva (napr. Súpis hudobnín z bývalého premonštrátskeho kláštora v Jasove, 1967), katalóg hudobných motívov v stredovekom výtvarnom umení (In: Jana Bartová: Hudba v stredovekom výtvarnom umení na Slovensku, 2011), katalógy zbierky historických hudobných nástrojov (In: Sprievodca po zbierkovom fonde Hudobného múzea SNM, 2003) ap. Katalogizuje sa však aj súčasná hudobná tvorba a hudobná produkcia (katalóg gramofónových nahrávok, katalóg hudobnín a kníh o hudbe vydaných hudobným vydavateľstvom, katalóg piesní interpreta populárnej hudby ap.).

Špeciálnym druhom hudobného katalógu je tematický katalóg, ktorý je spravidla podrobným súpisom tvorby určitého skladateľa s bibliografickými údajmi a hudobnými incipitmi (notovanými ukážkami) začiatkov jednotlivých skladieb, ich častí alebo hlavných tém, ktoré umožňujú ich presnú identifikáciu. Tematický katalóg spresňuje označenie diel skladateľov, ktorí dôsledne neuvádzali poradové (opusové) čísla svojich skladieb. Poradové číslo diela v tematickom katalógu je súčasťou úplného názvu skladby, napr. dielam J. S. Bacha sú priradené čísla podľa katalógu BWV (1950), ktorý zostavil nemecký muzikológ Wolfgang Schmieder (*1901, †1990), dielam J. Haydna čísla podľa Hobokenovho katalógu (J. Haydn, Tematicko-bibliografický zoznam diel, J. Haydn, Thematisch-bibliographisches Werkverzeichnis, skr. Hob., 1957), ktorý zostavil holandský muzikológ Anthony van Hoboken (*1887, †1983), dielam W. A. Mozarta čísla podľa Köchlovho zoznamu (skr. K. z., nem. KV; 1862), ktorý zostavil rakúsky muzikológ Ludwig Ritter von Köchel (*1800, †1877), dielam F. Schuberta čísla podľa Deutschovho katalógu (F. Schubert, Tematický katalóg všetkých jeho diel v chronologickom poradí, Schubert, Thematic Catalogue of All His Works in chronological order, 1951; aktualizovaný Franz Schubert. Thematisches Verzeichnis seiner Werke in chronologischer Folge, 1978) známeho ako Deutsch-Verzeichnis (skr. D.), ktorý zostavil rakúsky muzikológ O. E. Deutsch. Tematický katalóg môže byť zostavený aj podľa iných kritérií, napr. podľa žánrovo vyhranenej skupiny hudobných diel v historicky ohraničenom období ich vzniku, podľa vybranej lokality ap.

Najvýznamnejším špecializovaným katalógom s otvoreným dokumentačným systémom celoslovenského charakteru je Slovenský katalóg hudobnohistorických prameňov (SKHP) zostavovaný od 1967 v Hudobnom múzeu SNM v Bratislave. Slovenské hudobnodokumentačné inštitúcie (Slovenská národná knižnica v Martine a Hudobné múzeum SNM v Bratislave) priebežne prispievajú do Medzinárodného súpisu hudobných prameňov (Répertoire international des sources musicales, RISM, založený 1952) so sídlom vo Frankfurte nad Mohanom;

v informatike zoznam webových stránok hierarchicky usporiadaných podľa kategórií a podkategórií (internetový katalóg). Stránky do katalógu navrhujú prevažne ich majitelia a editori katalógu ich zaraďujú do príslušných kategórií. Internetový katalóg vďaka svojmu usporiadaniu umožňuje rýchle a efektívne vyhľadávanie, nie je to však internetový vyhľadávač (ten zobrazuje odkazy na základe kľúčových slov);

v knihovníctve systematický súpis dokumentov (kníh, periodík ap.) knižničného fondu slúžiaci na orientáciu vo fonde a na efektívne vyhľadávanie dokumentov v ňom, druh sekundárneho dokumentu, ktorý podáva obraz o konkrétnom knižničnom fonde. Najnižšou jednotkou knižničného katalógu je v procese katalogizácie vyhotovovaný katalogizačný záznam (resp. v minulosti katalogizačný lístok), ktorý v súlade s informačnou funkciou katalógu, resp. s jej čiastkovými funkciami obsahuje základné údaje o dokumente, napr. meno autora a názov diela, pri periodikách jeho názov, ročník, rok vydania (bibliografická funkcia katalógu) a signatúru (príp. siglu), ktorá informuje používateľa o tom, či je určitý dokument súčasťou daného knižničného fondu a kde je uložený (lokačná funkcia katalógu).

V minulosti sa podľa zvoleného hľadiska, spôsobu spracovania katalógu, jeho určenia ap. zostavovali rôzne typy katalógov v lístkovej forme, a to podľa použitého súpisného údaja menné (podľa mena autora), vecné (predmetové; zostavené podľa predmetových hesiel) a systematické (podľa vopred určenej klasifikačnej schémy vychádzajúcej z obsahu dokumentu) katalógy, k doplnkovým druhom patrili číselné, geografické, názvové a tematické katalógy. Podľa typov dokumentov sa rozlišovali katalógy kníh, katalógy periodík, katalógy firemnej literatúry, katalógy noriem, katalógy hudobnín ap., podľa určenia služobné katalógy a čitateľské katalógy. K najrozšírenejším a najpoužívanejším čitateľským katalógom v súčasnosti patria online katalógy OPAC (Online Public Access Catalogue, online verejne prístupný katalóg; masovejšie sa začal používať v 80. rokoch 20. stor. v USA), ktoré verejnosti sprístupňujú databázu knižníc prostredníctvom terminálov výpočtového systému knižnice alebo prostredníctvom internetu. Používateľom umožňujú vyhľadávanie na základe kľúčových slov alebo textu, ktoré môžu byť obmedzené špecifickými poľami (rok vydania, jazyk dokumentu).

V záujme zabezpečenia kompatibility systémov knižníc, využívania knižničných katalógov v rôznych častiach sveta, znásobenia rýchlosti poskytovania informácií a umožnenia ich výmeny vznikla v 2. pol. 20. stor. v súvislosti s rozvojom výpočtovej techniky a jej aplikáciou v oblasti knihovníctva potreba zjednotiť na medzinárodnej úrovni aj metodiku katalogizácie dokumentov, vytvoriť katalogizačné pravidlá, čo dovtedy vykonával každý štát osobitne. Prvé medzinárodné katalogizačné princípy (známe ako Parížske princípy) boli prijaté 1961 na Medzinárodnej konferencii o katalogizačných princípoch (International Conference on Cataloguing Principles) zorganizovanej Medzinárodnou federáciou knihovníckych asociácií a inštitúcií (IFLA). Princípy katalogizácie na Slovensku vychádzajú zo spolupráce knižničných inštitúcií s medzinárodnými organizáciami, najmä s IFLA, pričom sa uplatňujú základné medzinárodné štandardy, najmä Medzinárodný štandardný bibliografický popis, MARC (v súčasnosti MARC 21; Machine-Readable Cataloguing, strojom čitateľná katalogizácia), Anglo-americké katalogizačné pravidlá (Anglo-American Cataloguing Rules, AACR; vydané 1967, neskôr viackrát revidované, v súčasnosti AACR 2) a nové katalogizačné pravidlá RDA (Resource Description and Access – Popis a sprístupňovanie zdrojov), ako aj normy Medzinárodnej organizácie pre normalizáciu (ISO) týkajúce sa spracovania dokumentov;

v múzejníctve zostavovaný katalóg zbierok alebo muzeálny katalóg je súpis (v tlačenej alebo v elektronickej podobe) zbierkových predmetov detailne podľa kritických vedeckých pravidiel. Je zostavovaný v procese katalogizácie (druhostupňovej evidencie), ktorú vykonáva kurátor na základe pramenno-odborných a muzeálnych vedomostí v súlade s katalogizačnými pravidlami múzea, a završuje tak formálne a obsahové sprístupnenie zbierkového fondu múzea. Medzinárodné pravidlá katalogizácie múzejných a i. kultúrnych objektov obsahujú štandard slúžiaci na popis a dokumentáciu kultúrnych a umeleckých objektov s názvom Katalogizovanie kultúrnych objektov (Cataloging Cultural Objects, CCO). Základnou katalogizačnou jednotkou je elektronický katalogizačný záznam (v galérii dokumentačná karta), ktorý obsahuje odborný a technický popis zbierkového predmetu, čo zabezpečuje jeho nezameniteľnosť, a vyhotovuje sa samostatne o každom zbierkovom predmete. Obsahuje o. i. meno autora (doplnené biografickými údajmi) alebo atribúciu, obdobie vzniku, rozmery, techniku, popis, údaje o reštaurovaní alebo o konzervovaní, údaje o nadobudnutí, vedecké expertízy, grafy a nákresy doplnené všestrannou vizuálnou (fotografie celku i detailov) a literárnou dokumentáciou. Snímky dokladajú aj štýlovú povahu diela (napr. rukopisy), jeho genézu (röntgenové snímky spodných vrstiev) i jeho materiálovú a technickú štruktúru (mikroskopické a makroskopické snímky). Súčasťou katalógového spracovania diela sú aj záznamy o živote a tvorbe autora (najmä vo vzťahu k dokumentovanému dielu a k obdobiu jeho vzniku), o objednávateľovi i o vzniku a pôvode diela, ako aj bibliografická časť, ktorá obsahuje dôležité pramene (monografie, štúdie, výstavné katalógy, články). Elektronický katalogizačný záznam je dokladom o odbornom spracovaní zbierkového predmetu pri jeho ďalšom využití, ako aj úradným dokladom o vedení odbornej druhostupňovej evidencie. Katalogizačné záznamy sa zatrieďujú do odborných katalógov spravidla podľa vedných odborov v súvislých číselných radoch odlíšených príslušným znakom. Systém tvorby katalógov určuje štatutárny orgán múzea. Tlačenú podobu majú výstavný katalóg (súpis diel vystavených na výstave, určený širšej verejnosti, doplnený zvyčajne teoretickými textami od viacerých autorov zaoberajúcimi sa vystavenými dielami) a aukčný katalóg (informuje o dielach určených na predaj v aukcii umeleckých diel a uvádza aj navrhovanú cenu).

Vo vede o výtvarnom umení je osobitným druhom katalógu katalóg umelca (nazývaný aj monografický katalóg, kritický katalóg, aj catalogue raisonné, œuvre catalogue), súpis diel vytvorených jedným umelcom počas života;

2. miestnosť, v ktorej je umiestnený lístkový katalóg.

Kiripolský, Milan, 3. 3. 1946 Nové Zámky – 27. 8. 1999 Martin — slovenský muzeológ, spisovateľ a publicista. Po ukončení štúdií pracoval v Okresnej pamiatkovej správe v Považskej Bystrici. R. 1979 bol iniciátorom zriadenia dnešného Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici (zriadené 1984; autor libreta a scenára prvej stálej expozície dejín a národopisu považskobystrického regiónu). R. 1982 – 90 pôsobil v Kysuckom múzeu v Čadci. Zaslúžil sa o rozvoj kysuckého múzejníctva v kontexte Múzea kysuckej dediny v Novej Bystrici v časti Vychylovka (aj Skanzen Vychylovka, otvorený 1981) a 1983 sa podieľal na tvorbe scenára stálej expozície starších dejín Kysúc v kaštieli v Radoli. Od 1990 pôsobil v Etnografickom múzeu SNM v Martine (1990 – 91 vedúci oddelenia Múzea slovenskej dediny, 1991 – 95 jeho riaditeľ). Zaslúžil sa o opätovné sprístupnenie a rekonštrukciu Botanickej záhrady Etnografického múzea SNM v Martine, o obnovu, reinštaláciu a sprístupnenie Múzea Martina Benku a o zreštaurovanie a expozičné sprístupnenie dreveného kostolíka z Rudna (sprístupnený 1994) a filagórie zo Slovenského Pravna v Múzeu slovenskej dediny. Jeden z autorov projektu SNM Múzeá a etniká zameraného na výskum, dokumentáciu a propagáciu kultúr etnických minorít na Slovensku. Po 1990 člen Asociácie európskych múzeí v prírode a prezident Únie múzeí v prírode na Slovensku. Autor literárno-dramatických a historicko-národopisných rozhlasových relácií Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a scenárov rozsiahleho cyklu Encyklopédia slovenských obcí Slovenskej televízie (dnes RTVS). Významnou mierou sa podieľal na zostavení monografií o niektorých kysuckých obciach (Makove, Ochodnici, Svrčinovci a Turzovke). Od pol. 60. rokov 20. stor. literárne činný (autor niekoľkých prozaických prác a básní publikovaných v novinách a časopisoch).

Kiszely [-se-], Karol Ivan, 12. 10. 1881 Ban. Bystrica – 12. 4. 1947 tamže — slovenský múzejník a knihovník. Študoval orientalistiku, históriu a zemepis na univerzite v Budapešti, uskutočnil viacero študijných ciest (napr. do Turecka a i. orientálnych krajín, precestoval takmer celú Európu).

Trvalo pôsobil v Banskej Bystrici, 1914 – 18 učiteľ dejepisu a prírodopisu na evanjelickom gymnáziu, 1917 – 47 správca Mestského múzea (dnes Stredoslovenské múzeum) v Banskej Bystrici. Zakladateľ (1926) a do 1946 prvý riaditeľ Mestskej verejnej knižnice (dnes Štátna vedecká knižnica) v Banskej Bystrici. Počas SNP po jeho ústupe do hôr (1944) ukryl v Mestskom múzeu v Banskej Bystrici časť archívu SNM vrátane tajného archívu V. Šrobára. Zaslúžil sa o budovanie múzea v Banskej Bystrici, ktoré 1925 prihlásil do Zväzu československých múzeí. Iniciátor budovania vedeckej knižnice v Banskej Bystrici spojením viacerých tamojších historických knižníc a zbierok. Všestranný kultúrny pracovník, ako znalec dejín Banskej Bystrice vykonával lektorskú činnosť a organizoval kurzy sprievodcov. Spracoval dejiny Matice slovenskej v Banskej Bystrici 1863 – 75. Bibliofil, majiteľ bohatej knižnice.

Autor mnohých štúdií a článkov publikovaných v slovenských i v maďarských časopisoch a zborníkoch, v ktorých informoval o činnosti múzea a knižnice, o knižnici evanjelického gymnázia a o prvej knižnej zbierke J. Čaploviča. Autor publikácií Sprievodca Mestského múzea v Banskej Bystrici (1937) a Banská Bystrica – perla Slovenska (1941). Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. Uhorskej zemepisnej spoločnosti, od 1925 Zväzu československých múzeí, od 1939 člen a 1943 – 45 podpredseda muzeálnej rady Zväzu slovenských múzeí.

Kmeť, Andrej, 19. 11. 1841 Bzenica, okres Žiar nad Hronom – 16. 2. 1908 Martin — slovenský botanik, archeológ, etnograf, múzejník, náboženský spisovateľ, organizátor kultúrneho a vedeckého života a katolícky kňaz. R. 1852 – 59 študoval na piaristickom gymnáziu v Banskej Štiavnici, 1859 – 61 v Trnave a 1861 – 65 teológiu v Ostrihome. R. 1865 bol vysvätený za rímskokatolíckeho kňaza, 1865 – 66 pôsobil ako kaplán v Senohrade, 1867 – 78 farár v Krnišove (dnes Kráľovce-Krnišov) a 1878 – 1906 v Prenčove. Od 1906 žil na dôchodku v Turčianskom Svätom Martine (dnes Martin). Patril k predstaviteľom generácie spätej s Maticou slovenskou (MS), 1863 sa zúčastnil jej zakladajúceho valného zhromaždenia a stal sa jedným z jej prvých členov.

Vo vedeckej činnosti bol samoukom. Venoval sa najmä botanike, etnografii a folkloristike. Botanikou sa začal zaoberať už ako študent gymnázia v Banskej Štiavnici. Skúmal flóru Hontu, najmä Štiavnických vrchov. Zbieral vyššie rastliny a ich semená, lichenizované huby (lišajníky), machy, riasy, a najmä huby, pri ich určovaní spolupracoval s poprednými slovenskými (J. Ľ. Holubym, V. Grešíkom, V. Vraným, I. Textorisovou), uhorskými a svet. odborníkmi a inštitúciami. Našiel viacero nových rastlinných druhov. V úsilí urobiť čo najkomplexnejšiu zbierku rastlín ako základ ďalšieho rozvoja slovenskej botaniky počas pobytu v Prenčove vytvoril herbár, ktorý obsahuje rastliny získané vlastným zberom, výmenou s inými botanikmi i kúpou a je pozoruhodný i zo stredoeurópskeho hľadiska (je uložený v Prírodovednom múzeu SNM v Bratislave). Obsahuje 77 900 položiek, z toho asi 42-tis. vyšších rastlín (z nich najpočetnejšia je zbierka 6-tis. ruží) a vyše 35-tis. nižších rastlín (z nich je asi 25-tis. húb a slizoviek, 4-tis. lišajníkov a niekoľko machov a rias). Obsahuje typový materiál, podľa ktorého iní vedci opísali nové taxóny (systematické jednotky). Sústredil aj unikátnu zbierku semien, ktorá má 1 773 vzoriek z 516 rodov.

V oblasti etnografie a folkloristiky bol jedným z prvých odborných zhodnocovateľov a popularizátorov ľudového umenia, počas pastorácie zapisoval ľudové povesti a rozprávky a skúmal ľudové zvyky a obyčaje. Jeho zberateľská činnosť v oblasti slovesných tradícií predstavuje korpus do 100 textov, predovšetkým regestov povestí. Už ako študent vydal 1863 zozbierané Prostonárodné vianočné piesne, ku ktorým pripojil Nápevy vianočných piesní. Pozoruhodná je aj jeho rukopisná zbierka príslovných výrokov obsahujúca 555 jednotiek. Zaujímal sa aj o výšivky a čipky, ktoré propagoval doma i v zahraničí, na Svetovú výstavu vo Viedni (1873), na jubilejnú zemskú výstavu v Prahe (1891), na svet. výstavu ženských prác v Paríži (1893) i na Národopisnú výstavu českoslovanskú v Prahe (1895) pripravil expozíciu výšiviek z Hontu. R. 1887 spoluorganizoval výstavu čipiek v Turčianskom Svätom Martine a 1905 výstavu ľudovoumeleckej výroby v Honte. Na zlepšenie ekonomického postavenia ľudu organizoval predaj ľudových čipiek a výšiviek. Bol spoluiniciátorom založenia spoločnosti Lipa (Účastinná spoločnosť pre napomáhanie ľudovému priemyslu Lipa, založená 1910) v Turčianskom Svätom Martine a výšivkárskeho družstva (Družstvo pre speňaženie domáceho ľudového priemyslu) v Skalici. Vyvíjal veľké úsilie na rozvoj osvetovej práce i na hospodárske povznesenie roľníckeho ľudu. Navrhoval, aby MS venovala výchove ľudu väčšiu pozornosť a založila osobitnú Maticu ľudu, ktorá by slúžila na zintenzívnenie kultúrno-výchovnej činnosti pri MS. Vydal viacero publikácií venovaných modernizácii hospodárenia roľníkov, založil viacero hospodárskych spolkov a knižníc (napr. v Senohrade, Krnišove), bojoval proti alkoholizmu.

Od 1878 sa zaoberal aj archeológiou (jeden z prvých slovenských vzdelancov, ktorý sa jej venoval systematicky, terénnym výskumom najintenzívnejšie 1887 – 1905), zapisoval miestopisné názvy, ktoré považoval za východisko pri pátraní po archeologických náleziskách. Pri výskumoch v Honte získal cenný archeologický materiál z prehistorických období, najmä z bronzovej doby, v Beši (dnes obec v okrese Levice) vykopal a zachránil kostru mamuta.

Organizátor národno vedeckého života. Po zrušení MS (1875) navrhoval založiť vedecký spolok, ktorý by reprezentoval túžby národa a vydobyl mu uznanie a rešpekt, 1884 navrhol založiť Prírodoskúmateľský spolok a vydávať prírodovedný časopis Živa, tieto návrhy sa však nezrealizovali. Uvedomoval si, že treba rozvíjať všetky vedné disciplíny a nesústreďovať sa len na zberateľstvo. R. 1892 navrhol založiť slovenskú učenú spoločnosť so sídlom v Turčianskom Svätom Martine a s filiálkami vo všetkých slovenských mestách a mestečkách. Na porade národnokultúrnych dejateľov v auguste 1892 v Turčianskom Svätom Martine bol jeho návrh prijatý a sám vypracoval návrh stanov Slovenského vedeckého spolku. Na jeho zakladajúcom zhromaždení 24. 4. 1893 však koncepcia spolku nebola prijatá a namiesto neho bola založená Muzeálna slovenská spoločnosť (MSS) s vlastivedno-zberateľským a muzeálnym programom. Ako predseda prípravného výboru sa významne pričinil o prijatie stanov MSS, ktorá ihneď začala svoju činnosť (oficiálne až po schválení stanov príslušným ministerstvom 1895) a Kmeť sa stal jej predsedom; vo funkcii pôsobil až do smrti. Zaslúžil sa o vydávanie Zborníka Muzeálnej slovenskej spoločnosti (založený 1896) a Časopisu Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1898) i o položenie základov a postavenie budovy Múzea (1906 – 07, prvá budova SNM, dnes Múzeum A. Kmeťa SNM), ktorému venoval väčšinu svojich mineralogicko-geologických zbierok a knižnicu.

Od 1875 člen Uhorskej prírodovednej spoločnosti, od 1884 člen Zoologicko-botanickej spoločnosti vo Viedni, 1897 zakladajúci člen Národopisnej spoločnosti Národopisného múzea českoslovanského v Prahe, člen Matice českej, člen a tajomník Spolku sv. Vojtecha. Autor množstva popularizačných i odborných prác a brožúrok, náboženských prác, štúdií a článkov uverejňovaných vo viacerých novinách, časopisoch a zborníkoch doma i v zahraničí, napr. Cyrill a Method, Dolnozemský Slovák, Dom a škola, Katolícke noviny, Literárne listy, Národné noviny a Deutsche botanische Monatschrift.

Autor brožúr Nový svet, alebo čo nového vo svete (1871), Jako sa majú poklady kopať (1871), spisu Hospodár na Slovensku I (1875), knižných publikácií Veleba Sitna (1893), v ktorej vedecky spracoval prírodu, históriu a ľudovú kultúru tejto oblasti, Sv. škapulár, alebo Poučná a modlitebná príručná knižočka (1897), Sitno a čo z neho vidieť (1901), Spodnia čeľusť človečia s dvoma zámkami (1902) a i. Jeho rozsiahla písomná pozostalosť (asi 11-tis. položiek), ako aj ním darované zbierky (geologická zbierka, kostra mamuta z Beše a i.) sú uložené v SNM v Martine a v Bratislave, knižné zbierky (osobná knižnica) v knižničnom fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine. Je podľa neho nazvaných asi 40 druhov, najmä ruží a húb (napr. ruža Kmeťova – Rosa kmetiana, Ombrophila kmetii a Hydnum kmetii) a najvyšší vodopád na území Slovenska (→ Kmeťov vodopád).

Ministerstvo kultúry SR udeľuje od 2009 Cenu Andreja Kmeťa osobnostiam pôsobiacim v oblasti slovenského múzejníctva, galerijníctva, etnografie a folkloristiky za vedecké práce pomáhajúce odbornému rastu v týchto oblastiach, za celoživotnú alebo dlhoročnú prácu v týchto oblastiach alebo za aktivity prispievajúce k rozvoju, ochrane, uchovaniu a využívaniu kultúrneho dedičstva.

komora umenia a divov — zbierka výnimočných, zriedkavých, resp. nezvyčajných predmetov rôzneho druhu, určenia a pôvodu (prírodniny, umelecké diela, vedecké prístroje, starožitnosti, rôzne exotické a i. podivuhodné artefakty) spoločne prezentovaných na malom priestore, predchodkyňa múzea. Vyvinula sa na prelome 15. a 16. stor. v súvislosti s renesančným osvojovaním si prirodzeného sveta a jej cieľom ako univerzálnej zbierky bolo obsiahnuť všetky znalosti o svete, všetko poznanie sveta, a vytvoriť tak obraz (zrkadlo) sveta, vyvolať určitú víziu o ňom, predstavovala teda akési divadlo sveta (→ theatrum mundi).

Existovalo niekoľko typov komôr:

komora divov (nem. Wunderkammer), v ktorej sa sústreďovali rôznorodé a vzájomne neporovnateľné predmety, predstavovala akési zovšeobecnenie poznatkov o celkovom usporiadaní sveta;

komora umenia (nem. Kunstkammer), ktorá väčšinou pozostávala z mechanických a umeleckých predmetov zhotovených z rôznych materiálov, patrili tam aj rôzne prístroje, glóbusy, hudobné nástroje, teda všetko, čo dokázal zhotoviť človek;

komora rarít (nem. Raritätenkammer), ktorá obsahovala rozličné kuriozity uspokojujúce túžbu po poznaní alebo objekty mimoriadneho významu (rarity).

V 17. a 18. stor. v období baroka sa komory začali postupne pretvárať na kabinety (kabinet sa považuje za mladšiu formu komory), ktoré v časoch svojej existencie zohrali významnú úlohu vo vedeckom bádaní. Viaceré špecializované komory umenia alebo kabinety prírodnín sa stali základom budúcich múzejných fondov viacerých významných svetových múzeí. K najstarším známym komorám z obdobia renesancie patria napr. z polovice 16. stor. pochádzajúce zbierky kráľa Filipa II. v Escoriale v Španielsku, zbierky cisára Rudolfa II. na Pražskom hrade v Prahe či zbierky arcivojvodu Ferdinanda Tirolského v zámku Ambras v Innsbrucku. Zo 17. stor. sú to napr. zbierka kráľa Karola I. v Londýne (základ Royal Collection – umeleckých zbierok britskej kráľovskej rodiny) či tzv. Museum Wormianum – komora rarít dánskeho lekára, archeológa a archivára Oleho Worma (*1588, †1654), ktorá tvorí základ zbierok Geologického múzea (Geologisk Museum) v Kodani, zbierka prírodovedca a fyzika Hansa Sloana (*1660, †1753), ktorá predstavuje základ britského Múzea prírodných vied (Natural History Museum) v Londýne, umelecké zbierky bazilejskej rodiny Amerbachovcov (Amerbach-Kabinett), ktoré sa stali základom zbierok Umeleckého múzea v Bazileji (Kunstmuseum Basel), zbierky anglického starožitníka a zberateľa umenia Eliasa Ashmoleho (*1617, †1692), ktoré predstavujú základ Ashmolean Museum of Art and Archaeology v Oxforde, a pod. Takto zamerané zbierkové kolekcie sústreďovali v 18. stor. vo svojich sídlach aj šľachtické rodiny na Slovensku, najznámejšou bol tzv. pálfiovský kunstkabinet (kabinet umenia, prírodnín a rarít; v súčasnosti už z väčšej časti rozpredaný) založený Rudolfom Pálfim (*1719, †1768) na hrade Červený Kameň.