Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - novogrécka literatúra

Zobrazené heslá 1 – 5 z celkového počtu 5 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Chatzopulos, Kostas

Chatzopulos [-dzo-], Kostas, 1868 Agrinion – 20. 7. 1920 pri ostrove Korfu — novogrécky básnik, prozaik a prekladateľ. Vyštudoval právo v Aténach, 1909 založil v Mníchove Sociálnodemokratický zväz a v časopise Numas preložil do dimotiki Komunistický manifest. Hudobnosťou a plasticitou symbolistických veršov v zbierkach Piesne samoty (Ta tragudia tis erimias, 1898) a Elégie a idyly (Elegia ke ta idyllia, 1898) prekonal svojho učiteľa J. Drosinisa. Od symbolizmu sa odklonil v zbierkach básní Prosté tóny (Apli tropi, 1920) a Večerné povesti (Vradini thryli, 1920). V realistických románoch Láska na dedine (Agapi sto chorio, 1910) a Pevnosť v Akropotame (O pyrgos tu Akropotamu, 1915) kriticky podáva charakteristiku rodinného života malomeštiakov v Rumélii. V novele Nadčlovek (Yperanthropos, 1915) kritizuje Grékov, ktorí študovali v Nemecku a pod vplyvom diela F. Nietzscheho sa po návrate domov cítili nadľuďmi. Návrat k symbolizmu predstavuje román Jeseň (Fthinoporo, 1917). Do dimotiki preložil divadelné hry J. W. Goetheho, N. V. Gogoľa, H. Ibsena a i.

Karyotakis, Kostas

Karyotakis, Kostas, 30. 10. 1896 Tripolis – 21. 7. 1928 Preveza — novogrécky básnik. R. 1917 absolvoval štúdium práva na univerzite v Aténach. Cestoval po európskych krajinách (1924 Nemecko, 1926 Rumunsko), od 1928 žil v Patrase a neskôr na gréckom vidieku v Preveze. V posledných rokoch svojho života trpel depresiami (spáchal samovraždu).

Predstaviteľ novogréckej medzivojnovej literatúry, novoromantizmu a novosymbolizmu, ovplyvnený dielami francúzskych symbolistov a novogréckych básnikov Miltiadisa Malakasisa (*1869, †1943) a Romosa Filyrasa (*1888, †1942). Jeho básnické zbierky Súženie človeka a predmetov (O ponos tu anthropu ke ton pramaton, 1919), Utišujúci žiaľ (Nipenthi, 1921) a Elégie a satiry (Elejia ke Satires, 1927) sú charakteristické dekadenciou, nihilizmom, pesimizmom a roztrpčením z neúspechu (1922 porážka Grékov v grécko-tureckej vojne) politickej koncepcie nazývanej Veľká myšlienka (Megali idea, koncepcia znovuvytvorenia veľkogréckej ríše presadzovaná od polovice 19. stor.; → Grécko, Dejiny). Trpkosť a melanchóliu vyjadril v poéme Spánok (Ypnos), sebairóniu v básni Dokonalí samovrahovia (Idaniki avtochires). Jeho tvorba a názory boli v 30. rokoch 20. stor. podnetom na vznik myšlienkového hnutia, tzv. karyotakizmu, reprezentujúceho postoj zatrpknutej mladej gréckej generácie (strata ideálov a hodnôt Veľkej myšlienky). V tomto období sa viacerí básnici inšpirovali Karyotakisovou tvorbou alebo ju napodobňovali vo vyjadrovaní pesimizmu, melanchólie a cynizmu, napr. poetka Maria Polydurisová (Polyduri, *1902, †1930), ktorá mu venovala báseň Prečo si ma miloval (Jiati m’agapises), ako aj ďalší významní novogrécki básnici (J. Ritsos, J. Seferis, Nikiforos Vrettakos, *1911, †1991).

Autor viacerých prozaických diel, napr. Tri veľké radosti (Tris megales chares, 1927 – 28). Karyotakisov život a dielo sa stali námetom opery Kostas Karyotakis (1984 – 86) M. Theodorakisa; viaceré jeho básne boli zhudobnené.

Kavafis, Konstantinos

Kavafis, Konstantinos, 29. 4. 1863 Alexandria, Egypt – 29. 4. 1933 tamže — novogrécky básnik. Pochádzal zo zámožnej rodiny, po otcovej náhlej smrti (1870) žil od 1872 s matkou (spočiatku používal meno po matke – Konstantinos Fotiadis Kavafis, neskôr aj Konstantinos Petru Kavafis) v Liverpoole, od 1877 študoval v Londýne. Neskôr odišiel do Alexandrie, 1882 – 84 žil v Istanbule, 1885 sa natrvalo usadil v Alexandrii, kde od 1892 pracoval v štátnej správe. Uskutočnil niekoľko ciest do Francúzska a Grécka, udržiaval osobné kontakty s N. Kazantzakisom, E. M. Forsterom a F. T. Marinettim.

Básne začal písať ako 19-ročný (uverejňované na voľných listoch), najvýznamnejšie diela vytvoril v 20. rokoch 20. stor. Do začiatku 20. stor. bol ovplyvnený dekadentným romantizmom, symbolizmom (básne Hradby, Tichi; Sviečky, Keria; Túžby, Epithymies; Hlasy, Fones; Mesto, Polis; Itaka, Ithaki) a parnasizmom (prevažná časť tvorby s historickými námetmi, o. i. 12 básní, v ktorých ovplyvnený spismi Gregora Naziánskeho útočil na Juliána Apostatu) a vyjadroval sympatie k Byzancii (báseň V kostole, Stin ekklisia), na začiatku 20. stor. sa v jeho tvorbe objavili aj prvky realizmu. Odmietal dobové literárne tendencie, písal jambickým aj voľným veršom vo svojsky obmenenom jazyku kathareusa, jeho tvorba námetmi, ako aj formou krátkych básní pripomínala tvorbu alexandrijských autorov z 3. stor. pred n. l.

V básňach Dvaja mladíci (Dyo nei), Krásne a biele kvety (Orea luludia ki aspra) a Pri vstupe do kaviarne (Stu kafeniu tin isodo) spracoval tému homosexuálnej lásky. Prvú zbierku Básne (Piimata) obsahujúcu 14 básní vydal 1904, 1910 vyšla rozšírená o ďalších 7 básní, doplnené a prepracované súborné vydanie vyšlo posmrtne 1935. R. 1966 vyšiel cyklus kresieb ku Kavafisovým veršom Ilustrácie k 14 básňam Konstantina P. Kavafisa (Illustrations for Fourteen Poems from Constantine Petrou Cavafy) D. Hockneyho. Na Slovensku vyšiel výber Kavafisových básní v zbierke Dokonané je (1989, preklad Ivan Gavora, prebásnil P. Janík).

Kazantzakis, Nikos

Kazantzakis [-dza-], Nikos, 18. 2. 1883 Iraklio – 26. 10. 1957 Freiburg im Breisgau, Nemecko, pochovaný v Irakliu — novogrécky spisovateľ a filozof, manžel G. Kazantzakisovej. Literárne činný začal byť už počas štúdia práva na univerzite v Aténach (1902 – 06) zbierkou básní Had a ľalia (Ofis ke krino, 1906) a divadelnou hrou Svitanie (Ximeroni, 1906, premiéra 1907). R. 1907 – 09 študoval filozofiu na parížskej Sorbone, kde ho ovplyvnil vitalizmus H. Bergsona, ktorý bol jeho učiteľom, ako aj diela F. Nietzscheho. R. 1914 sa zoznámil s básnikom A. Sikelianosom, ktorý sa stal jeho blízkym priateľom a s ktorým strávil určitý čas v kláštoroch na Atose. Po návrate z tohto prostredia opustil tradičné kresťanstvo a napísal tragédiu Kristus (Christos, 1915); s náboženskými problémami sa mu však nepodarilo vyrovnať sa a k postave Ježiša Krista sa v tvorbe viackrát vracal. R. 1916 – 17 sa s priateľom Jorjisom Zorbasom (Giorgis Zorbas, *asi 1867, †1942) pokúšal o ťažbu lignitu na Peloponéze, 1918 – 19 vycestoval do ZSSR, 1919 pracoval na gréckom ministerstve sociálnej starostlivosti a z poverenia E. Venizelosa organizoval repatriáciu Grékov z oblasti Čierneho mora a Kaukazu.

V literárnej tvorbe čerpal z buddhizmu (napr. tragédia Buddha, Vudas; začal ju písať 1922 – 23, dokončil 1941), ako aj z myšlienok Františka z Assisi a A. Schweitzera. Rozhodujúci vplyv na jeho svetonázor mal však pobyt v povojnovom Rakúsku a Nemecku (1922 – 23), kde sa zblížil s myšlienkami socialistickej revolúcie a komunizmu. Od 1924 (neúspešne) plánoval ilegálne socialistické hnutie na Kréte. R. 1925 – 30 podnikol ďalšie tri cesty do ZSSR (reportáž Čo som videl v Rusku, Ti ida sti Rusia, 1928). V období 1924 – 38 vytvoril viacero verzií eposu Odysseia, ktorý sám považoval za svoje najvýznamnejšie dielo a v ktorom (v 33 333 jambických veršoch v 24 spevoch) prostredníctvom gréckeho hrdinu Odysea vyjadril vlastné nihilistické filozofické názory na otázky ľudskej slobody, samoty, života a smrti. Podstatnú časť eposu vytvoril v Československu, kde 1929 – 30 a 1931 – 32 žil v Krušných horách neďaleko obce Boží Dar (okres Karlovy Vary). R. 1932 – 33 navštívil Španielsko (cestopis Španielsko, Ispania, 1937), 1935 Japonsko a Čínu (Japonsko Čína, Japonia – Kina, 1938) a 1939 Spojené kráľovstvo. Po vypuknutí 2. svetovej vojny sa vrátil do Grécka, kde žil na ostrove Aigína. Od 1946 pôsobil v Paríži ako poradca UNESCO pre vydávanie prekladov z klasickej gréckej literatúry a od 1948 v juhofrancúzskom meste Antibes. Zomrel po návrate z návštevy Číny (1957).

Kazantzakis patrí k najvýznamnejším novogréckym autorom 20. stor., písal básne, drámy i eseje, preslávil sa však najmä ako prozaik. Svoj najznámejší, autobiografický román s filozofickým podtextom Život a skutky Alexisa Zorbasa (Vios ke politia tu Alexi Zorba, 1946; čes. Alexis Zorbas, 1967; sfilmovaný 1964, réžia M. Kakojannis, hudba M. Theodorakis) napísal v priebehu jedného mesiaca. Dej sa odohráva na Kréte, okrem rozprávača je hlavnou postavou prostý horal Zorbas, ktorý má niektoré spoločné črty s Kazantzakisovým priateľom J. Zorbasom. V románe Kapitán Michalis. Sloboda alebo smrť (Kapetan Michalis. Eleftheria i thanatos!, 1953; slov. 1970) zachytil boj Kréťanov proti Turkom v 19. stor. V proticirkevne zameranom románe Kristus znova ukrižovaný (O Christos xanastavronete, švéd. 1950, gr. 1954; slov. 1965; sfilmovaný 1957 pod názvom Ten, ktorý musí umrieť, réžia J. Dassin) sa venoval súčasnému životu a sociálnej problematike; motív románu použil B. Martinů ako podklad libreta svojej opery Řecké pašije (premiéra 1961). V románe Posledné pokušenie (O telefteos pirasmos, švéd., nór. a nem. 1952, gr. 1954; sfilmovaný 1988, réžia M. Scorsese), v ktorom sa inšpiroval Dostojevského myšlienkami, sa zaoberal pocitmi vnútornej duševnej katarzie (1954 sa dielo dostalo na index zakázaných kníh). Autor románov Toda-Raba (1934) o dojmoch zo ZSSR, Svätý úbožiačik (O ftochulis tu Theu, 1956; slov. 1970) o sv. Františkovi z Assisi a Správa El Grecovi (Anafora ston Greko, 1961), filozoficko-mystickej básnickej prózy Askéza. Spasitelia Boží (Askitiki. Salvatores Dei, 1927) a 21 hier (niektoré nezachované či nepublikované), najmä tragédií s politickými (Hlavný majster, Protomastoras, 1910; zhudobnil M. Kalomiris, 1916), mytologickými (Odyseus, Odysseas, časopisecky 1922, knižne 1928; trilógia Prometeus, Promitheas, 1941 – 43), historickými (Nikefor II. Fókas, Nikiforos Fokas, 1927; Melissa, 1937; Julián, Iulianos, napísaná 1939, angl. 1945; trilógia Konštantín Palaiologos, Konstantinos Paleologos, 1956) a biblickými (Sodoma a Gomora, Sodoma ke Gomora, 1956) námetmi. Posmrtne bola vydaná Kazantzakisova korešpondencia s manželkou Galatiou Listy Galatii (Epistoles pros tin Galatia, 1958) a s jeho životopiscom Pandelisom Prevelakisom (*1909, †1986) Štyristo listov Prevelakisovi (Tetrakosia grammata tu Kazantzaki ston Prevelaki, 1965), ako aj zbierka 24 lyrických básní Tercíny (Tertsines, 1960). Prekladal starogrécke Homérove eposy a diela svetových autorov (Danteho Alighieriho, W. Shakespeara, F. García Lorcu a A. Rimbauda, spisy Ch. R. Darwina a F. Nietzscheho a i.). Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov.

Kazantzakisová, Galatia

Kazantzakisová [-dza-] (Kazantzaki), Galatia, pôvodné rodné meno Galatia Alexiu, 23. 12. 1886 Iraklio – 17. 11. 1962 Atény — novogrécka spisovateľka, manželka N. Kazantzakisa. Písala poéziu, prózu i drámu. Prvé verše uverejňovala v časopisoch Pinakothiki (Galéria), Nea zoi (Nový život) a Numas. V ranej tvorbe, napr. v novele Smej sa, šašo (Ridi, paliatso, 1909) a v dráme Za každú cenu (Me kathe thysia, 1911), ktoré vznikli pod vplyvom francúzskeho a ruského kritického realizmu, kritizovala meštianske rodinné a sociálne vzťahy, v románe Ženy (Jinekes, 1931) sa zaoberala otázkami emancipácie žien. Súkromný život N. Kazantzakisa zachytila v románe Ľudia a nadľudia (Anthropi ke yperanthropi, 1957).

Autorka noviel Choré mesto (Arrosti politia, 1916) a Vila Viktória (Vila Viktoria, 1959), zbierky poviedok Od jedenástej hodiny predpoludním do jednej hodiny popoludní (11 p. m. – 1 m. m., 1930), románu Muži (Andres, 1933) a vyše 20 divadelných hier, napr. Ranení vtáci (Pligomena pulia, 1925) a Zatiaľ čo loď pláva (Eno to plio taxidevi, 1931, 1933 uvedená v Národnom divadle v Aténach). Kazantzakisovej dramatická tvorba vyšla súborne pod názvom Opona (Avlea, 1959).