Apih [-ich], Josip, 16. 3. 1853 Zapuže, Radovljica – 19. 1. 1911 Klagenfurt — slovinský dejepisec, jeden zo zakladateľov profesionálnej novodobej slovinskej historiografie, jeden z prvých, ktorí začali využívať archívne pramene. Zameriaval sa na výskum kultúrnych a politických slovinských dejín 18. – 19. stor. a dejín národného školstva. Hlavné dielo: Slovinci a rok 1848 (Slovenci in leto 1848, 1888).

Hribar, Ivan, 19. 9. 1851 Trzin – 18. 4. 1941 Ľubľana — slovinský politik, diplomat a publicista. Koncom 19. stor. bol ako prívrženec tzv. novoslovanstva popredným činiteľom slovinského národného hnutia v rámci Rakúsko-Uhorska. R. 1896 – 1910 starosta Ľubľany (zaslúžil sa o jej rozvoj a modernizáciu), 1907 – 11 súčasne poslanec viedenskej ríšskej rady. R. 1919 – 21 bol prvým veľvyslancom Kráľovstva SHS v Československu. R. 1932 – 38 senátor Juhoslávie.

Istria, chorv., slovin., srb. Istra; lat. Histria — historické územie na polostrove Istria v Jadranskom mori. V staroveku bolo osídlené ilýrskymi kmeňmi (Istrovia, Liburnovia), 177 pred n. l. sa stalo súčasťou Rímskej ríše. R. 41 pred n. l. bola Istria v rámci správnej reformy pričlenená k Itálii, kde spolu s Venetiou tvorila 10. správny obvod (Venetia et Histria). Po páde Západorímskej ríše bola nakrátko súčasťou panstva Ostrogótov, 539 – 789 súčasťou Byzantskej ríše (752 – 774 Longobardskej ríše). V 6. – 7. stor. prišli na jej územie Slovania. Od 789 bola súčasťou Franskej ríše, 952 – 976 Bavorského vojvodstva, od 976 tvorila zvláštnu marku v rámci Korutánskeho vojvodstva. R. 1209 bola juhozápadná časť (markgrófstvo Istria) udelená Aquilejskému patriarchátu, pobrežná časť bola pod nadvládou Benátok, ktoré si 1420 podriadili celú oblasť. Vnútrozemskú časť (grófstvo Istria) si 1374 podmanili Habsburgovci, ktorí 1797 mierom z Campoformia získali celú Istriu (spolu s Benátskom). R. 1805 odobral Rakúsku bývalú benátsku časť Napoleon I. Bonaparte (→ Bratislavský mier) a 1809 pripojil aj pôvodnú habsburskú časť. R. 1809 – 13 tak obidve časti (Intendenza d’Istria) tvorili spolu s Terstom a regiónom Gorizia súčasť francúzskych Ilýrskych provincií. Po Viedenskom kongrese 1814 – 15 pripadla celá Istria znova Rakúsku. Spočiatku bola súčasťou Ilýrskeho kráľovstva, od 1849 ako markgrófstvo Istria (spolu s oblasťami Gorizia, Gradisca d’Isonzo a Terst) tvorila tzv. Prímorie (Küstenland). R. 1861 bola vyhlásená za korunnú krajinu s vlastným krajinským snemom. Po 1. svetovej vojne 1919/20 sa stala súčasťou Talianska, počas 2. svetovej vojny bola 1944 obsadená juhoslovanským vojskom a od 1947 sa na základe Parížskej mierovej zmluvy stala súčasťou Juhoslávie. V súčasnosti je súčasťou Chorvátska (väčšia južná časť) a Slovinska (severná časť).

Kardelj [-del aj -deľ], Edvard, 27. 1. 1910 Ľubľana – 10. 2. 1979 tamže — juhoslovanský politik slovinského pôvodu. Absolvoval učiteľský seminár v Ľubľane, od 1928 člen komunistickej strany, 1930 – 32 väznený. R. 1934 – 37 žil v exile, po návrate sa stal najbližším spolupracovníkom J. B. Tita, od 1938 člen politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany (ÚV KS) Juhoslávie. Počas 2. svet. vojny 1941 – 44 jeden z organizátorov národnooslobodzovacieho boja a vodcov slovinských partizánov, 1943 – 45 podpredseda Antifašistickej rady národného oslobodenia Juhoslávie (AVNOJ).

Po vojne 1945 – 53 podpredseda vlády, súčasne 1948 – 53 minister zahraničných vecí. R. 1953 – 63 námestník predsedu vlády (resp. predseda zväzovej výkonnej rady), 1963 – 67 predseda Národného zhromaždenia, od 1974 člen prezídia SFRJ, súčasne od 1960 profesor politickej ekonómie na univerzite v Ľubľane. R. 1952 – 66 člen výkonného výboru a 1958 – 66 tajomník ÚV KS Juhoslávie, od 1966 člen predsedníctva ÚV. Patril k hlavným teoretikom tzv. titoizmu, navrhol model robotníckej samosprávy, 1964/65 bol spolu s Vladimirom Bakarićom (*1912, †1983) hlavným iniciátorom hospodárskych reforiem v Juhoslávii, podieľal sa na vypracovaní novej ústavy z 1953 i nasledujúcich ústav, najmä z 1974, ktorá posilňovala federatívne usporiadanie Juhoslávie.

Karnburg, slovin. Krnski grad — obec v juž. Rakúsku v spolkovej krajine Korutánsko, súčasť katastrálneho územia trhovej obce Maria Saal (slovinsky Gospa Sveta). Od konca 6. stor. osídlené slovanskými Karantáncami (za ich potomkov sa pokladajú dnešní Slovinci), centrum jedného z prvých slovanských kmeňových kniežatstiev – Karantánie (do konca 8., resp. do zač. 9. stor.). V 2. pol. 9. stor. tam vznikla karolovská falc (Curtis Carantana), z ktorej sa zachovali len dnešný rímskokatolícky kostol Pfalzkirche (pôvodne kaplnka falce; doložený 927, považovaný za najstarší zachovaný kostol vo vých. Alpách) a zvyšky karolovského múru. Pri kostole sa našiel tzv. Kniežací kameň (slovinsky Knežji kamen, nem. Fürstenstein) zo sekundárne upravenej hlavice rímskeho iónskeho stĺpu, na ktorom mal prebiehať intronizačný obrad slovanských kniežat sídliacich v Karnburgu (jeho vyobrazenie sa nachádza aj na 2-centovej slovinskej eurominci).

Korošec, Anton, 12. 5. 1872 Biserjane, dnes súčasť obce Sveti Jurij ob Ščavnici, Pomurský región – 14. 12. 1940 Belehrad — slovinský a juhoslovanský politik, katolícky kňaz. Po štúdiu teológie bol 1895 vysvätený za kňaza, od 1898 pôsobil v seminári v Maribore (1905 získal doktorát na univerzite v Grazi). Pôsobil ako redaktor vo viacerých periodikách (1901 Naš dom, Náš domov; 1909 Straža, Stráž). Stal sa jedným z vodcov Slovinskej ľudovej strany, za ktorú bol 1906 – 18 poslancom rakúskej ríšskej rady (1917/18 predseda juhoslovanského klubu), kde presadzoval radikálnu štátoprávnu reformu habsburskej monarchie a koncom 1. svetovej vojny sa zasadzoval za jej rozpad. Súčasne 1909 – 18 poslanec Štajerského krajinského snemu. Ako predseda Národnej rady Slovincov, Chorvátov a Srbov v Záhrebe (október – november 1918) bol jedným zo spolutvorcov novovzniknutého Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov a po ustanovení Kráľovstva SHS pôsobil v období dlhej politickej nestability ako minister rôznych rezortov vo väčšine juhoslovanských vlád. Od 28. júla 1928 do 7. januára 1929 predseda vlády. Ako prvý nesrbský premiér musel riešiť narastajúce etnické napätie medzi Srbmi a Chorvátmi. Po prevrate 6. 1. 1929 a vytvorení Kráľovstva Juhoslávia odišiel do opozície, za kritiku režimu bol 1933 – 34 internovaný. Po atentáte na kráľa Alexandra I. Karadjordjevića (1934) sa vrátil do vrcholnej politiky, 1935 – 38 minister vnútra, minister školstva a predseda senátu. Patril k zástancom autonómie Slovinska v rámci Juhoslávie.