Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km²), najväčšie Jam ozero (31,1 km²) a Sindorskoje ozero (28,5 km²); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km²) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Kalmycko, Kalmycká republika, kalmycky Xaľmg, Xaľmg Tañġč, ruský a oficiálny prepis Kalmykija, Respublika Kalmykija, slovenský prepis Chaľmg, Chaľmg Tangghč — republika Ruska na juhovýchode jeho európskej časti pri pobreží Kaspického mora záp. od ústia Volgy. Vo vých. časti územia sa rozprestiera Kaspická nížina (výška do 28 m n. m.) s prevažne močaristým a ťažko prístupným pobrežím, v záp. časti vrchovina Jergeny (výška do 222 m n. m.), juž. hranica republiky vedie po Kumsko-manyčskej zníženine. Mierne teplé kontinentálne podnebie s horúcimi suchými letami s teplotou v júli 23 až 26 °C a so suchými chladnými zimami s teplotou v januári –5 až –8 °C a s nízkym ročným úhrnom zrážok od 170 mm na pobreží do 400 mm na západe. Málo riek, severových. časťou krajiny preteká na malom úseku Volga, významnejšie rieky Manyč a Kuma; početné malé slané jazerá. Na juhu vegetácia polopúští, na severe suchých stepí. Hospodárstvo slabo rozvinutého regiónu je založené na poľnohospodárskej výrobe, väčšina pôdy je umelo zavlažovaná, pestovanie pšenice, kukurice, slnečnice, zemiakov, ovocia a zeleniny; kočovný chov oviec (aj karakulských) a hovädzieho dobytka; rybolov. Priemysel ťažobný (ropa a zemný plyn), potravinársky (rybný, olejársky, mliekarský), strojársky, stavebných materiálov. Slabšie rozvinutá dopravná sieť, letisko v Eliste.

Obyvateľstvo: 53,3 % Kalmykov, 33,6 % Rusov, 2,5 % Dargincov, 2,0 % Čečenov, 1,7 % Kazachov a i. Náboženstvo: buddhizmus (jediný európsky región, kde má prevahu), pravoslávne kresťanstvo.

Územie Kalmycka bolo osídlené v neolite, v 7. – 5. stor. pred n. l. ho obývali Skýti, vo 4. stor. pred n. l. – 6. stor. n. l. Sarmati a Alani. V pol. 7. stor. ho ovládol Chazarský kaganát, v polovici 11. stor. Kumáni, v 13. stor. Zlatá horda a v polovici 15. stor. Astrachánsky chanát. Na prelome 16. a 17. stor. sa tam usadili Kalmyci, ktorí 1664 vytvorili Kalmycký chanát jestvujúci ako polosuverénny štát do 1771, keď bol začlenený do Ruského impéria. Veľká časť Kalmykov sa však 1771 – 86 pre národnostný a sociálny útlak zo strany Rusov i pre násilné obracanie na pravoslávie vysťahovala. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola 1920 v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Kalmycká autonómna oblasť s hlavným mestom Astrachán (do 1927). V 20. a 30. rokoch 20. stor. sa sovietska vláda usilovala prinútiť Kalmykov k usadlému spôsobu života a v krajine vypukol hladomor. R. 1935 bola Kalmycká autonómna oblasť zmenená na Kalmyckú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, ktorá bola počas 2. svet. vojny (1942 – 43) obsadená Nemcami. R. 1943 bola republika zrušená, 1944 boli Kalmyci za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídlení na Sibír a do Strednej Ázie, z máp boli vymazané kalmycké názvy a nahradené ruskými (napr. Elista nahradená názvom Stepnoj), na označenie Kalmykov ako etnika sa zaviedol názov Ojrati. Autonómia Kalmykov bola obnovená až v priaznivejšej spoločenskej situácii 1957 (Kalmycká autonómna oblasť; časť jej pôvodného územia však pripadla susednej Astrachánskej oblasti). R. 1958 bola opäť zriadená Kalmycká autonómna sovietska socialistická republika, ktorá 1990 vyhlásila štátnu zvrchovanosť pod názvom Kalmycká sovietska socialistická republika, 1992 prijala názov Kalmycko-Xaľmg Tañġč, 1993 súčasný názov, 5. apríla 1994 bola prijatá ústava republiky (Stepný zákon, rus. Stepnoje Uloženije). R. 2000 sa Kalmycko stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Kalmycko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rus. Narodnyj Chural Respubliki Kalmykija), ktorý má 27 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Kabardsko-Balkarsko, Kabardsko-balkarská republika, aj Kabarda-Balkarsko, kabardsky Qėbėrdej-Balqėr, Qėbėrdej-Balqėr Respublikė, slovenský prepis Qabardej-Balqar, Qabardej-Balqar Respublika, balkarsky Qabarty-Malqar, Qabarty-Malqar Respublika, rusky Kabardino-Balkarija, Kabardino-Balkarskaja Respublika — republika Ruska na juhu krajiny pri hranici s Gruzínskom, súčasť Severokaukazského federálneho okruhu. Prevažne vysokohorský reliéf, na západe a juhu predhoria a horské pásma centrálnej časti Veľkého Kaukazu, na hranici s Karačajsko-Čerkeskom najvyšší vrch Elbrus, 5 642 m n. m.; smerom na severovýchod sa územie postupne znižuje a prechádza do menej členitého reliéfu s krasovými javmi, ako i do Kabardskej roviny, ktorej najnižšia časť leží vo výške okolo 200 m n. m. Mierne teplé kontinentálne podnebie, vo vyšších nadmorských výškach drsné horské, priemerná teplota v januári od -4 °C na Kabardskej rovine do -12 °C v oblasti Kaukazu, v júli od 23 °C do 4 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 500 mm do 2 000 mm. Hlavná rieka Terek s prítokmi Baksan, Malka, Čegem a Čerek; v pohoriach početné ľadovce. Územie s pôvodnou stepnou vegetáciou na Kabardskej rovine a čiastočne v predhorí bolo premenené na poľnohospodársky využívanú krajinu. Okolo 16 % povrchu zaberajú lesy. Dominantnými odvetviami hospodárstva sú poľnohospodárska výroba a ťažba surovín (volfrámu a molybdénu). Pestovanie obilia, kukurice, slnečnice, zeleniny a ovocia; rozvinuté vinohradníctvo; chov oviec, ošípaných a koní. Väčšina poľnohospodárskej pôdy je umelo zavlažovaná. Priemysel strojársky, drevársky, hutnícky (farebná metalurgia), potravinársky, textilný, odevný, kožiarsky, stavebných materiálov, energetický (Baksanská vodná elektráreň). Oblasť vysokohorskej turistiky a alpinizmu. V doprave zohráva významnú úlohu cestná doprava, železničná sieť slabo rozvinutá, letisko v Naľčiku.

Obyvateľstvo: 55,3 % Kabarďanov, 25,1 % Rusov, 11,6 % Balkarov, 1,1 % Osetov, 1,0 % Turkov a i. (2009). Väčšie mestá: Naľčik, Prochladnyj.

Dejiny Kabardsko-Balkarska sú úzko späté s dejinami Adygejska a Karačajsko-Čerkeska. Územie dnešného Kabardsko-Balkarska bolo osídlené už v praveku, v 13. – 15. stor. tam prišli Kabarďania a Balkari a oblasť sa postupne dostala pod nadvládu Mongolov, Gruzíncov, Peržanov a Turkov. R. 1557 prijali kabardskí feudáli ochranu ruského cára Ivana IV. Vasilieviča Hrozného ako záruku proti nájazdom Krymských Tatárov a Turkov (Rusku sa tak podarilo dostať pod kontrolu nielen Kabardsko, ale aj dnešné Sev. Osetsko-Alaniu, ktoré bolo od Kabardska v lénnej závislosti; Turecko uznalo tento stav ako definitívny až 1774; → Küčük-kajnardžský mier), Balkarsko bolo pripojené k Rusku až 1827. R. 1917 vznikol vo Vladikavkaze Zväz spojených horalov Kaukazu a Dagestanu, ktorý vyhlásil nezávislú Horskú republiku (členmi boli Kabardsko, Balkarsko, Čečensko, Čerkesko, Dagestan, Ingušsko, Karačajsko a Sev. Osetsko), 1918 bola prijatá demokratická ústava, ako aj nový názov Republika horalov Sev. Kaukazu. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa Kabardsko-Balkarsko stalo 1918 – 19 súčasťou Terskej (Tereckej) sovietskej republiky, ktorá sa 1918 nakrátko (júl – december) stala súčasťou Severokaukazskej sovietskej republiky, a 1920 (január – september) Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky. Kabardsko z nej bolo vyčlenené 1. septembra 1921, Balkarsko 4. januára 1922 a 6. januára 1922 boli obidve autonómne oblasti zlúčené pod názvom Kabardsko-balkarská autonómna oblasť, ktorá sa 1936 zmenila na Kabardsko-balkarskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku. Počas 2. svet. vojny prebiehali na území republiky tvrdé boje (1942 – 43). R. 1944 boli Balkari za údajnú kolaboráciu s Nemcami násilne vysídľovaní na Sibír a do Str. Ázie (odhaduje sa, že zahynulo takmer 50 % národa) a republika bola premenovaná na Kabardskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku, pôvodný názov bol obnovený až 1957 v priaznivejšej spoločenskej situácii. R. 1990 bola vyhlásená štátna zvrchovanosť republiky najprv pod názvom Kabardská sovietska socialistická republika, od 1991 Kabardsko-balkarská sovietska socialistická republika (koncom 1991 existovalo úsilie rozdeliť republiku na základe jazykového hľadiska, čo sa však nezrealizovalo aj napriek tomu, že 17. novembra 1991 bola proklamovaná Balkarská republika a 30. decembra 1991 Kabardská republika), od 1992 súčasný názov. R. 1996 vyhlásil kongres Balkarov vytvorenie samostatnej Balkarskej republiky v rámci Ruskej federácie (existovala 14 dní). Ústava Kabardsko-Balkarska bola prijatá 1. septembra 1997. R. 2000 sa stalo súčasťou Juž. federálneho okruhu a 2010 po vyčlenení z neho spolu s ďalšími severokaukazskými republikami (okrem Adygejska) a Stavropolským krajom súčasťou Severokaukazského federálneho okruhu.

Kabardsko-Balkarsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (rusky Parlament Kabardino-Balkarskoj Respubliki), ktorý má 72 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.

Altajsko, Altajská republika, rus. Altaj, Respublika Altaj — republika v ázijskej časti Ruska v Sibírskom federálnom okruhu na juhu ekonomického rajónu Západná Sibír. Hraničí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Takmer celé jej územie vypĺňa horská sústava Altaja s hlbokými a úzkymi dolinami a kotlinami so stepnou vegetáciou, s horskými chrbtami presahujúcimi 4 000 m n. m., v Katunskom chrbte na hranici s Kazachstanom je najvyšší vrch Altajska a celého Altaja – Belucha, 4 506 m n. m. Na severozápade rovinaté územie rozdelené riekou Ob na Priobskú plošinu na východe (výšky do 300 m n. m.) a Kulundskú step na západe. Podnebie výrazne kontinentálne, priemerné teploty v januári −12 až −32 °C, v júli 9 – 18 °C, priemerný ročný úhrn zrážok od 100 mm v kotlinách do 1 000 mm v horských oblastiach. Hlavná rieka Ob spolu s prítokmi Katuň a Bija odvodňuje asi 88 % územia. Podhorské pásmo (od 300 do 650 m n. m.) s lesostepou tvorí prechod k horskej tajge, nad ktorou je pásmo lúk alpského typu. Lesy pokrývajú 16,5 % povrchu. Na altajskom predhorí sú ložiská železnej rudy a farebných i drahých kovov, v jazerách na Kulundskej stepi ložiská solí spolu s ložiskami barytu a stavebných materiálov.

Základom hospodárstva je živočíšna výroba a cestovný ruch. Chov oviec, hovädzieho dobytka, významný je chov a lov kožušinovej zveri. Pestovanie pšenice, cukrovej repy, slnečnice, ľanu. Priemysel ťažobný (ťažba polymetalických rúd), strojársky (výroba traktorov, poľnohospodárskych strojov, železničných vagónov), chemický (výroba syntetických vláken, gumárskych výrobkov), drevársky, textilný (bavlnársky), obuvnícky, potravinársky. Najväčšie priemyselné centrá (Barnaul, Bijsk) i hlavná časť poľnohospodárskej výroby sú sústredené v lesostepnej oblasti. Cestovný ruch je výrazne vzrastajúcim odvetvím ekonomiky. Krajina má kultúrne i prírodné zaujímavosti (kúpele Belokuricha na sev. svahoch Altaja, kúpele Čemal, rekreačná oblasť pri Teleckom jazere), lokality na rybárčenie, poľovníctvo, skialpinizmusa ap.; turistami preferované sú ekologické a kultúrno-poznávacie exkurzie. Altajsko nemá železnice, hlavný cestný ťah vedie horskými dolinami z hlavného mesta Gorno-Altajsk do mesta Koš-Agač a ďalej do Mongolska, na rieke Ob vodná doprava, letisko v Gorno-Altajsku (letiská vo väčších mestách Altajska určené na regulárne i charterové lety v 90. rokoch 20. stor. do 2015 úplne zanikli). Obyvateľstvo: 57 % Rusov, 34 % Altajcov (2014). Náboženstvo: sunnitský islam, pravoslávne kresťanstvo, tibetský buddhizmus. Používané jazyky: altajčina, ruština. Podiel mestského obyvateľstva 26 %. Jediným väčším mestom je Gorno-Altajsk.

Dejiny Altajska sú úzko späté s dejinami Strednej Ázie a jej štátnych útvarov. Územie dnešného Altajska bolo osídlené už v staršej kamennej dobe, čo dokladajú nálezy z archeologickej lokality Ulalinka. Neskôr (bronzová a železná doba) sa na jeho území vystriedalo viacero archeologických kultúr (afanasievska, karakolská, pazyrycká). Od 3. stor. pred n. l. bolo súčasťou Hunskej ríše. V 2. – 4. stor. pod nadvládou Sien-piov, vo 4. – 6. stor. Žuan-žuanov, v 6. – 8. stor. rôznych kaganátov (Turkického, Ujgurského, Kirgizského). V 8. stor. sa na území Altajska rozšíril manicheizmus. Zač. 13. stor. sa stalo súčasťou mongolskej Džingischánovej ríše, v pol. 15. stor. bolo pod nadvládou západomongolských Ojratov. Od 1756 súčasť Ruska (1756 – 79 spravované v rámci Sibírskej gubernie, 1779 – 83 Kolyvanskej oblasti, 1783 – 96 Kolyvanskej gubernie, 1796 – 1804 Toboľskej gubernie, 1804 – 1917 Tomskej gubernie). Po Októbrovej revolúcii 1917 sa oblasť počas občianskej vojny v Rusku dostala pod kontrolu admirála A. V. Kolčaka, do 1920 však väčšinu územia obsadili boľševici. R. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky vytvorená Ojratská autonómna oblasť s centrom v obci Ulala (dnes Gorno-Altajsk), 1932 premenovaná na Ojrotskú autonómnu oblasť, od 1948 názov Horská altajská autonómna oblasť, ktorá 1925 – 30 patrila do Sibírskeho, 1930 – 37 do Západosibírskeho a 1937 – 91 do Altajského kraja. R. 1991 získalo Altajsko štatút republiky pod názvom Horská altajská sovietska socialistická republika, 1992 premenovaná na Republiku Horský Altaj, od 1992 súčasný názov. Ústava Altajska bola prijatá 7. júna 1997. R. 2000 sa Altajsko stalo súčasťou Sibírskeho federálneho okruhu.

Altajsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na jej čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (rus. Gosudarstvennoje Sobranije – El Kurultaj Respubliki Altaj) má 41 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Altaj — v minulosti používaný názov Altajska.

Adygejsko, Adygejská republika, rus. Adygeja, Respublika Adygeja — republika Ruska, súčasť Južného federálneho okruhu a ekonomického rajónu Severný Kaukaz v sev. podhorí Kaukazu. Predstavuje enklávu v Krasnodarskom kraji. V sev. časti územia pozdĺž ľavého brehu rieky Kubáň a na jej prítoku Laba sa tiahne Kubánska nížina, juž. časť vypĺňajú predhoria Veľkého Kaukazu s výškami do 300 m n. m., na ktoré v pramennej oblasti rieky Belaja nadväzujú chrbty Veľkého Kaukazu s výškami nad 3 000 m n. m. Podnebie je mierne teplé kontinentálne, priemerná teplota v januári −2 °C, v júli okolo 22 °C, ročný úhrn zrážok okolo 700 mm. Hlavné rieky: Kubáň (na jej toku Krasnodarská priehrada a Šapsugská priehrada), Laba, Belaja. Úrodné černozeme, pôvodnú lesostep vystriedali oráčiny. Nerastné suroviny: ropa, zemný plyn, stavebné materiály. Na územie Adygejska zasahuje Kaukazská prírodná rezervácia zapísaná 1999 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Adygejsko má rozvinutý potravinársky (vinársky, tabakový, výroba rastlinných a aromatických olejov, konzervárne), drevársky, strojársky, automobilový (v meste Jablonovskij) a ťažobný (ťažba ropy, zemného plynu) priemysel, ako aj priemysel stavebných materiálov. Najväčším priemyselným centrom je hlavné mesto Majkop (potravinársky a strojársky priemysel, v blízkosti ťažba ropy). V poľnohospodárstve prevláda pestovanie obilnín (ozimná pšenica, kukurica, ryža), na východe technických plodín (slnečnica, cukrová repa, konope, tabak), rozšírené je ovocinárstvo; chov hovädzieho dobytka, koní a ošípaných. Železničná, cestná a riečna (na Kubáni a Krasnodarskej priehrade) doprava.

Obyvateľstvo: 63,6 % Rusov, 25,2 % Adygejcov, 3,7 % Arménov, 1,4 % Ukrajincov, 6,1 iných (2016). Náboženstvo: sunnitský islam (Adygejci), pravoslávne kresťanstvo. Používané jazyky: adygejčina, ruština. Najväčšími sídlami sú hlavné mesto Majkop a osada mestského typu Jablonovskij.

Dejiny Adygejska, v minulosti nazývaného Čerkesko (→ Čerkesi), sú úzko späté s dejinami susedných severokaukazských štátov. Územie oddávna obývali Adygovia, ktorí v 6. stor. pod vplyvom Byzancie prijali kresťanstvo, v 17. – 18. stor. sa pod tlakom Osmanskej ríše islamizovali. V 1. pol. 19. stor. bolo Adygejsko nezávislým štátom, ktorý sa rozprestieral od rieky Kubáň až k čiernomorskému pobrežiu, 1830 – 64 pripojené k Rusku. V máji 1917 vo Vladikavkaze Zväz zjednotených horalov Kaukazu vyhlásil nezávislú Horskú republiku, ktorej členmi okrem Čerkeska boli aj Ingušsko, Čečensko, Kabardsko, Balkarsko, Karačajsko, Dagestan a Severné Osetsko. R. 1918 – 19 súčasť Terskej sovietskej republiky a od januára 1921 Horskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky, dňa 27. 7. 1922 bola v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky ustanovená Adygejská autonómna oblasť. Po rozpade ZSSR sa Adygejsko 24. 3. 1992 stalo republikou na čele s prezidentom, vlastnou ústavou a zákonodarstvom v rámci Ruskej federácie. R. 2000 sa stalo súčasťou Južného federálneho okruhu.

Adygejsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie. Hlavou republiky je prezident volený na 5 rokov parlamentom (adygejsky Adygė Respublikėm i Qėralygo Sovet – Xasėm, slovenský prepis Adyga Respublikam i Qaralygo Sovet – Chasam, rusky Gosudarstvennyj Sovet – Chase Respubliki Adygeja), ktorý má 50 poslancov volených na päťročné volebné obdobie.