Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - francúzska literatúra

Zobrazené heslá 1 – 3 z celkového počtu 3 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Hardy, Alexandre

Hardy [ár-], Alexandre, plným menom Alexandre Le Hardy, asi 1570 Paríž – asi 1632 tamže — francúzsky dramatik a básnik, predstaviteľ francúzskeho barokového divadla, jeden z predchodcov francúzskej klasicistickej tragédie 17. stor. Jeho divadelné hry sa vyznačujú zovretou dramatickou štruktúrou, rozdelením na päť dejstiev a zachovávaním jednoty miesta. Napísal približne 700 hier najmä pre prvé francúzske stále divadlo v Burgundskom paláci (Hôtel de Bourgogne). K najvýznamnejším patria napr. tragédie Dido sa obetuje (Didon se sacrifiant, napísaná asi 1603, vydaná 1624 v 1. zväzku zbierky Divadlo Alexandra Hardyho, Le theatre d'Alexandre Hardy), Coriolan (napísaná asi 1607), Mariamne (napísaná asi 1610), pastorála Alcea (Alcee, napísaná asi 1620), tragikomédia Kornélia (Cornelie, napísaná pred 1625), vydané 1625 v 2. zväzku zbierky Divadlo Alexandra Hardyho, tragikomédia Sila krvi (La Force du sang, napísaná asi 1612, vydaná 1626 v 3. zväzku zbierky Divadlo Alexandra Hardyho), tragédia Alexandrova smrť (La Mort d’Alexandre, napísaná asi 1621, vydaná 1626 v 4. zväzku zbierky Divadlo Alexandra Hardyho), pastorála Víťazná alebo pomstená láska (L’Amour victorieux ou vengé, napísaná asi 1625, vydaná 1628 v 5. zväzku zbierky Divadlo Alexandra Hardyho) a i.

Henriot, Émile

Henriot [anrjo], Émile, vlastným menom Paul Émile Hector Maigrot, 3. 3. 1889 Paríž – 14. 4. 1961 tamže — francúzsky básnik a prozaik. Od 1919 literárny kritik časopisu Temps, od 1944 novín Le Monde (praktizoval kritiku dobrého vkusu a porozumenia), od 1945 člen Francúzskej akadémie. Do literatúry vstúpil na začiatku 20. stor. ako básnik; nadviazal na symbolizmus, najmä na básnickú tvorbu H. de Régniera, napr. v básnických zbierkach Básne pre Sylviu (Poèmes à Sylvie, 1906), Záhrady na francúzsky spôsob (Jardins à la française, 1911), Eklogy podľa Vergília (Églogues imitées de Virgile, 1912) a Akvarely (Aquarelles, 1922). V románoch Aricie Brunová alebo Meštiacke cnosti (Aricie Brun ou les Vertus bourgeoises, 1924), Stratené príležitosti (Les Occasions perdues, 1931), Bratislavská ruža (La Rose de Bratislava, 1948) a i. prejavil zmysel pre jemnú psychologickú analýzu postáv. Autor literárnych esejí Literárna pošta (Courrier littéraire, 8 zväzkov, 1922 – 56), Stendhaliana (1924), Knihy z druhej priehradky (Les Livres du second rayon, 1925), Alfred de Musset (1928), Od Lamartina k Valérymu (De Lamartine a Valéry, 1946) a i.

kanadská literatúra

kanadská literatúra — súhrnné označenie literatúry vytvorenej kanadskými autormi v anglickom a vo francúzskom jazyku.

Kanadská literatúra v anglickom jazyku, aj anglickokanadská literatúra – najstaršie kanadské písomné pamiatky napísané v angličtine pochádzajú z 18. stor. od cestovateľov a bádateľov, napr. od Samuela Hearna (Hearne, *1745, †1792; Cesta z Pevnosti princa waleského pri Hudsonovom zálive k Severnému oceánu..., A Journey from Prince of Wales’s Fort in Hudson’s Bay, to the Northern Ocean..., 1795), A. Mackenzieho, Simona Frasera (*1776, †1862) a J. Franklina. Majú dokumentárny charakter a predstavujú správy z objaviteľských ciest do neznámych oblastí na severe a západe Kanady, ako aj o prvých stretnutiach s domorodým obyvateľstvom. Prvý román Príbeh Emily Montagueovej (The History of Emily Montague, 1769), ktorého dej sa odohráva v Kanade, napísala niekoľko rokov po porážke Francúzov na Abrahámových pláňach (1759, dnes súčasť Quebecu) manželka britského armádneho kaplána Frances Brooková (Brooke, *1724, †1789).

Národná literatúra v anglickom jazyku sa začala rozvíjať až na začiatku 19. stor. Prvú pôvodnú kanadskú báseň Dedina na vzostupe (The Rising Village, 1825) oslavujúcu život prvých osadníkov a rozmach Nového Škótska vytvoril kanadský básnik Oliver Goldsmith (*1794, †1861). Základy humoristického žánru položil T. Ch. Haliburton. V 1. pol. 19. stor. prevládala najmä próza zo života prvých prisťahovalcov, ktorú charakterizuje konflikt medzi snom o zasľúbenej zemi a tvrdou realitou každodenného boja o prežitie v nehostinnej kanadskej divočine (S. Moodieová; Catharine Parr Traillová, Traill, *1802, †1899; a i.). Vznik kanadskej konfederácie (1867) sprevádzal činorodý literárny a vlastenecký život. Tzv. konfederační básnici (A. Lampman, sir Ch. G. D. Roberts, W. B. Carman, D. C. Scott, I. V. Crawfordová a i.) inšpirovaní anglickým romantizmom a americkým transcendentalizmom hľadali vlastný básnický jazyk v kráse kanadskej prírody. D. C. Scott a E. T. Seton boli priekopníkmi nového žánru krátkej prózy – naturalistickej zvieracej poviedky. V oblasti prozaickej tvorby prekvital historický román, ktorého tradíciu založil prvý kanadský historik a otec kanadskej prózy J. Richardson medzinárodne úspešným románom Wacousta (1832) o povstaní Ottawov pod vedením náčelníka Pontiaca (1763) pri pevnosti Detroit. Podobný úspech zaznamenal W. Kirby románom s gotickými prvkami Zlatý pes (The Golden Dog, 1877). Prví kanadskí dramatici (Charles Mair, *1838, †1927; Sarah Anne Curzonová, Curzon, *1833, †1898) čerpali námety z minulosti.

Začiatkom 20. stor. na základe vzrastajúceho záujmu verejnosti o regionálne zvláštnosti zaujali významné miesto básnici zachytávajúci francúzskokanadské zvyky (William Henry Drummond, *1854, †1907) a rituály pôvodného obyvateľstva (Emily Pauline Johnsonová, Johnson, *1861, †1913), ako aj neľútostnú prírodu kanadského severu a jej krásu (Robert William Service, *1874, †1958). Najvýznamnejšia báseň s témou prvej svetovej vojny Na flámskych poliach (In Flanders Fields, 1915) napísal básnik John McCrae (*1872, †1918). Po prvej svetovej vojne sa začala poézia vzďaľovať od sentimentálnych viktoriánskych vzorov. Vlastný, osobitý štýl vytvoril E. J. Pratt v epických poémach Titanic (The Titanic, 1935), Brébeuf a jeho bratia (Brébeuf and His Brethren, 1940) a Až po posledný podval (Towards the Last Spike, 1952), ktoré mali dokumentárny charakter. Na jeho tvorbu nadviazal inovatívny a experimentálny básnik E. Birney, ktorý predznamenal nástup moderny a ako šéfredaktor (1936 – 40) torontského časopisu Canadian Forum (1920) dával priestor novým básnikom. V tomto období začali tvoriť Arthur James Marshall Smith (*1902, †1980), Francis Reginald Scott (*1899, †1985) a A. M. Klein, ktorí vychádzali z konkrétneho umenia a písali voľným veršom. Poézia 30. a 40. rokov 20. stor. reagovala na svetovú hospodársku krízu (Dorothy Livesayová, Livesay, *1909, †1996), vzostup fašizmu a druhú svetovú vojnu. Opozíciu ku kozmopolitnej a metafyzickej poézii A. J. M. Smitha (*1902, †1980) a časopisu Preview (1942) predstavovali Irving Layton (vlastným menom Israel Pincu Lazarovič, *1912, †2006), Louis Dudek (*1918, †2001) a Raymond Souster (*1921, †2012), ktorí vyzývali k návratu k realizmu typickému pre literárny kontext Severnej Ameriky. S časopisom Preview sa v 40. rokoch 20. stor. spájala aj tvorba najpokrokovejšej kanadskej poetky Patricie Kathleen Pageovej (Page; *1916, †2010).

V próze sa na úkor historického románu začal presadzovať regionalizmus, napr. L. M. Montgomeryová v slávnom románe Anna zo Zeleného domu (Anne of Green Gables, 1908; slov. 1959) zachytila kolorit Ostrova princa Eduarda, Sara Jeannette Duncanová (Duncan, *1861, †1922), R. Connor, S. Leacock či komerčne úspešná M. de la Rocheová oblasť ontárijských mestečiek. V prériových provinciách dominovali realisti (Martha Ostensová, Ostenso, *1900, †1963; F. P. Grove), ktorí na pozadí života malých, často úzkoprsých farmárskych komunít zobrazili súboj človeka s neúprosnou prírodou. Počas druhej svetovej vojny vznikol významný román Dve samoty (Two Solitudes, 1945) H. MacLennana zachytávajúci napätie medzi po francúzsky a po anglicky hovoriacimi Kanaďanmi v Quebecu. V 40. a 50. rokoch 20. stor. došlo k odklonu od tradičných naratívnych štruktúr a k lyrizácii prózy (James Sinclair Ross, *1908, †1996; William Ormond Mitchell, *1914, †1998; Ernest Buckler, *1908, †1984; a i.).

V 60. rokoch 20. stor. s nárastom národného sebavedomia Kanaďanov sa začalo obdobie rozkvetu kanadskej literatúry. Najvýznamnejšou predstaviteľkou je poetka, prozaička a literárna kritička M. E. Atwoodová, ktorá sa literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival: A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972) pokúsila definovať kanadskú identitu. Jej romány sú prenikavými sondami do súčasného mestského života i do vzťahov mužov a žien, ako aj varovaním pred totalitnou mocou, politickým násilím a hrozbou environmentálnej katastrofy. Hrdinky búriace sa proti skostnatenému malomeštiackemu prostrediu zobrazili M. Laurenceová a nositeľka Nobelovej ceny za literatúru (2013) A. Munrová. Mavis Gallantová (Gallant, *1922, †2014) sa v poviedkach zaoberala ľudskou osamelosťou a krehkým svetom ilúzií, prívrženec jungovskej hlbinnej psychológie R. Davies zobrazil vzťah medzi mýtom a históriou, telom a dušou, fikciou i skutočnosťou a vierou, M. Richler pokrytectvo modernej spoločnosti a L. Cohen citové a sexuálne problémy ľudí modernej doby. V 60. a 70. rokoch 20. stor. nastal odklon od tradičného realizmu, do prózy prenikli prvky surrealizmu, postmodernej hravosti a experimentu, centrom záujmu však naďalej zostala história. Veľkej popularite sa preto tešili autori historiografické metafikcie (M. E. Atwoodová; Robert Kroetsch, *1927, †2011; Rudy Wiebe, *1934; Timothy Findley, *1930, †2002; George Bowering, *1935; M. Ondaatje; Carol Ann Shieldsová, Shields, *1935, †2003; Jane Urquhartová, Urquhart, *1949; Anne Michaelsová, Michaels, *1958; Daphne Marlattová, Marlatt, *1942; a i.), z ktorých mnohí začínali ako básnici a fascinácia históriou je prítomná aj v ich poézii. Tradícia regionalizmu pokračovala v próze (David Adams Richards, *1950; Guy Vanderhaeghe, *1951; Richard Bruce Wright, *1937, †2017; Ann-Marie MacDonaldová, MacDonald, *1958; Alistair MacLeod, *1936, †2014; Wayne Johnston, *1958; a i.) i v poézii (Alfred Wellington Purdy, *1918, †2000; Lorna Crozierová, Crozier, *1948; Fred Wah, *1939; a i.).

Približne od 80. rokov 20. stor. sa čoraz viac pozornosti venuje vyjadreniu plurality a rôznorodosti anglofónnej Kanady. Vďaka politike multikulturalizmu rastie záujem o tvorbu etnických skupín a prisťahovalcov, začali tvoriť indiánski a inuitskí autori (Jeannette Armstrongová, Armstrong, *1948; Beatrice Culletonová Mosionierová, Culleton Mosionier, *1949; Tomson Highway, *1951; Thomas King, *1943; Eden Robinsonová, Robinson, *1968; a i.), ktorí spochybňujú základné koncepty západnej kultúry a vyzývajú k návratu k vlastným ústnym tradíciám, mýtom a kultúrnym zvyklostiam. Proti stereotypnému vnímaniu pôvodného obyvateľstva protestujú aj indiánske poetky (Beth Brantová, Brant, *1941, †2015; Marie Annharte Bakerová, Baker, *1942; Marilyn Dumontová, Dumont, *1955; a i.). K ústredným témam literatúry Indiánov patria hľadanie vlastnej národnej identity, boj s rasovými predsudkami a vyrovnávanie sa s narušenými rodinnými vzťahmi. Podobné témy rezonujú aj u autorov prisťahovalcov (Bharati Mukherjeeová, Mukherjee, *1940, †2017; Shyam Selvadurai, *1965; a i.), resp. ich potomkov (napr. Nino Ricci, *1959). Vysokou mierou inovácie a nástojčivosťou výpovede sa vyznačuje najmä tvorba spisovateľov ázijského pôvodu (Joy Kogawová, Kogawa, *1935; Hiromi Gotová, Goto, *1966; Sky Leeová, Lee, *1952; Denise Chongová, Chong, *1953; Rohinton Mistry, *1952; a i.). Zabudnutú históriu afroamerického obyvateľstva zobrazili v poézii i v próze George Elliott Clarke (*1960), Dionne Brandová (Brand, *1953), Austin Clarke (*1934, †2016), Cecil Foster (*1954), Shani Mootoová (Mootoo, *1957) a i.

V kanadskej poézii po 1980 badať záujem o metafyziku (Margaret Avisonová, Avison, *1918, †2007; Gwendolyn MacEwenová, MacEwen, *1941, †1987; Phyllis Webbová, Webb, *1927; a i.), typické sú vplyvy feministických teórií (D. Marlattová; Di Brandt, vlastým menom Diana Ruth Janzenová, Janzen, *1952; a i.), očarenie klasickou literatúrou (Anne Carsonová, Carson, *1950) a experimentovanie s jazykom (Lisa Robertsonová, Robertson *1961; Christian Bök, *1966; a i.).

Dráma po druhej svetovej vojne kopírovala vývin prózy, v 60. rokoch 20. stor. čerpala námety z minulosti, napr. John Coulter (*1888, †1980) v divadelnej hre Riel (1950) o hrdinskom vodcovi vzbury Métisov. Po vzniku regionálnych a experimentálnych divadiel sa začali hrať inovatívne a odvážne drámy, napr. Majetok a oči mužov (Fortune and Men’s Eyes, 1967) Johna Herberta (*1926, †2001) o homosexualite a sexuálnom otroctve vo väzenskom prostredí, Extáza Rity Joeovej (The Ecstasy of Rita Joe, 1967) Georgea Rygu (*1932, †1987) o mladej Indiánke hľadajúcej svoje miesto vo svete belochov či trilógia Donnellyovci (The Donnellys, 1973 – 75) Jamesa Reaneyho (*1926, †2008) napísaná na motívy skutočnej udalosti (vyvraždenie írskej prisťahovaleckej rodiny v južnom Ontáriu 1880). V 70. rokoch 20. stor. vzniklo niekoľko experimentálnych kolektívnych inscenácií, na ktorých ako scenáristi participovali aj herci, napr. Farmárska šou (The Farm Show, 1972) Teda Johnsa (*1942) a Paula Thompsona (*1940) či Kanaďania (Les Canadiens, 1977) Ricka Salutina (*1942). Väčšina dramatikov tohto obdobia sa neodklonila od realizmu (David Freeman, *1945, †2012; David French, *1939, †2010; David Fennario, *1947; Michael Cook, *1933, †1994; Carol Boltová, Bolt, *1941, †2000; Joanna Glassová, Glass, *1936; a i.). U Georgea F. Walkera (*1947) badať vplyv kinematografie, herec a režisér Morris Panych (*1952) získal úspech neverbálnymi drámami. Koncom 80. rokov 20. stor. sa presadili indiánski dramatici (Tomson Highway, *1951; Marie Clementsová, Clements, *1962; Margo Kanová, Kane, *1951; Daniel David Moses, *1952; a i.) a neskôr aj autori z iných etnických skupín (G. E. Clarke; Rahul Varma, *1952; Rick Shiomi, *1947; Marty Chan, *1965; a i.).

Kanadská literatúra vo francúzskom jazyku, aj francúzskokanadská literatúra, quebecká literatúra – literatúra napísaná vo francúzskom jazyku v kanadskej provincii Quebec. Prvé literárne pamiatky predstavujú vo Francúzsku vytlačené správy z expedícií J. Cartiera a S. de Champlaina, ako aj francúzskych misionárov a obchodníkov s kožušinami (Pierre-Esprit Radisson, *asi 1636, †1710), historické diela (Pierre Boucher, *1622, †1717; Marie Morinová, Morin, *1649, †1730), náboženské spisy (Marie de l’Incarnation, *1599, †1672) a listy opisujúce každodenný život vo francúzskej kolónii Nové Francúzsko (Élisabeth Bégonová, Bégon, *1696, †1755).

Pôvodná tvorba sa začala rozvíjať po 1763, keď sa Nové Francúzsko stalo britskou provinciou (problematiku anglicko-francúzskych vzťahov zobrazil v poézii Joseph Quesnel, *1746, †1809). Od 1830 sa spisovatelia zameriavali na kritiku britskej nadvlády, na myšlienky samostatnosti a vlastenectva, napr. Michel Bibaud (*1782, †1857) v básnickej zbierke Epištoly, satiry, piesne, epigramy a iné hry vo veršoch (Épîtres, satires, chansons, épigrammes et autres pièces de vers, 1830), François-Réal Angers (*1812, †1860) v románe Odhalenie zločinu (Les Révélations du crime, 1837) a Philippe Aubert de Gaspé (*1814, †1841) v románe Vplyv knihy (L’Influence d’un livre, 1837). Základom národného uvedomenia sa stali historiografické diela Dejiny Kanady (Histoire du Canada, 4 zväzky, 1845 – 48) historika, novinára a básnika Françoisa-Xaviera Garneaua (*1809, †1866) predstavujúce liberálnu interpretáciu dejín a tradicionalistické Prednášky z kanadských dejín (Cours d’histoire du Canada, 1861) Jeana-Baptista-Antoina Ferlanda (*1805, †1865) vyzývajúce, naopak, ku konzervativizmu a k duchovným a vidieckym hodnotám. Tieto protichodné myšlienkové koncepcie sa premietli do kultúrnej a literárnej produkcie celého obdobia a ovplyvnili i vzťahy francúzskokanadskej literatúry k novým literárnym smerom.

V 60. rokoch 19. stor. sa okolo kritika abbého Henriho-Raymonda Casgraina (*1831, †1904) a časopisov Les soirees canadiennes (1861 – 65) a Le foyer canadien (1863 – 66) sformovalo prvé francúzskokanadské literárne hnutie Quebecká vlastenecká škola (École patriotique de Québec, 1860), ktoré presadzovalo estetiku romantizmu i realizmu založenú na vlasteneckých a katolíckych konzervatívnych pozíciách. Myšlienky hnutia uplatnili v poézii Octave Crémazie (*1827, †1879) a Louis-Honoré Fréchette (*1839, †1908), v próze Philippe Aubert de Gaspé (*1786, †1871) v historickom románe Starí Kanaďania (Les anciens Canadiens, 1863) oslavujúcom kanadskú minulosť, a najmä v ruralistickom románe rodnej hrudy (roman du terroir), ktorý sa rozvíjal aj v nasledujúcom období a ktorého najvýznamnejšími príkladmi sú romány Otcovská pôda (La terre paternelle, 1846) Patricea Lacomba (*1807, †1863) a Mária Chapdelainová (Maria Chapdelaine, časopisecky 1914, knižne 1916) Louisa Hémona (*1880, †1913). K hnutiu patrili aj Antoine Gérin-Lajoie (*1824, †1882) považovaný za autora prvej komédie Mladý Latour (Le jeune Latour, 1844), Adolphe-Basile Routhier (*1839, †1920), ktorý je autorom francúzskeho textu kanadskej národnej hymny (hudba Calixa Lavallée, *1842, †1891), Laure Conanová (Conan, vlastným menom Marie-Louise-Félicité Angers, *1845, †1924), Joseph-Charles Taché (*1820, †1894) a i. Rozvoj divadelnej tvorby od 1858 podnietili aj zájazdy francúzskych hercov do Kanady, napr. S. Bernhardtovej. Významné sú divadelné hry L.-H. Fréchetta a sociálne drámy Louvignyho de Montigny (*1876, †1955).

Koncom 19. stor. sa s postupujúcou urbanizáciou a industrializáciou stal centrom kultúry Montreal, 1895 vznikla modernistická Montrealská literárna škola (École littéraire de Montréal, 1895 – 1935), ktorá presadzovala požiadavku budovania národnej literatúry na svetových podnetoch, inšpirovala sa modernou svetovou poéziou, lartpourlartizmom a exotizmom (Paul Morin, *1889, †1963), dekadenciou (René Chopin,*1885, †1953) a symbolizmom (Jean Charbonneau, *1875, †1960; Arthur de Bussières, *1877, †1913). Najvýznamnejšími predstaviteľmi tejto školy i francúzskokanadského modernizmu sú symbolistický básnik É. Nelligan a básnik a prozaik Robert Choquette (*1905, †1991). V próze na prelome 19. a 20. stor. sa okrem historického románu a románu rodnej hrudy, ktorý prechádzal myšlienkovým i umeleckým vývinom až k paródii, čoraz viac presadzovala problematika mesta (P. Lacombe, A. Gérin-Lajoie). Presadzovanie realizmu v próze narážalo na nábožensku cenzúru, napr. román Mária Calumetová (Marie Calumet, 1904) Rodolpha Girarda (*1879, †1956) spôsobil konflikt s cirkevnou hierarchiou a znova mohol byť vydaný až 1946. Od 30. rokov 20. stor. smeroval román rodnej hrudy ako jeden z ústredných žánrov francúzskokanadskej prózy k psychologickej analýze (Claude-Henri Grignon,*1894, †1976; Jean-Charles Harvey, *1891, †1967), lyrizácii (Félix-Antoine Savard, *1896, †1982) a dokumentárnosti (Philippe Ringuet, vlastným menom Philippe Panneton, *1895, †1960). Jeho premeny v 30. – 60. rokoch 20. stor. podnietili vznik generácie významných spisovateľov tvoriacich jadro francúzskokanadskej prózy 20. stor.

Ekonomická kríza v 30. rokoch 20. stor. urýchlila vznik modernej básnickej tvorby, ktorá na rozdiel od národného tradicionalizmu zdôrazňovala nové estetické princípy (voľný verš, bohatá obrazotvornosť, spiritualita), platformou novej generácie básnikov a prozaikov sa stala literárna revue La Relève (1934 – 41) Roberta Charbonneaua (*1911, †1967). Autentickú poéziu vytvorili Hector de Saint-Denys Garneau (*1912, †1943), Alain Grandbois (*1900, †1975), Rina Lasnierová (Lasnier, *1910, †1997) a Anne Hébertová (Hébert, *1916, †2000).

Po druhej svetovej vojne ovplyvnil experimentálne literárne smery 50. a 60. rokov 20. stor. manifest Refus global (Globálne odmietnutie, 1948) vydaný v Montreale skupinou mladých maliarov (Paul-Émile Borduas, *1905, †1960; J.-P. Riopelle), ktorí odmietali sociálne, umelecké a náboženské normy vtedajšej spoločnosti. Vedúcou postavou sa stal Claude Gauvreau (*1925, †1971), jeho koncepcia tzv. exploratívneho jazyka (fr. langue exploréenne) ovplyvnila tvorbu Rolanda Giguèra (*1929, †2003), Gilla Hénaulta (*1920, †1996) a neskôr A. Grandboisa a R. Lasnierovej. V próze 50. rokov 20. stor. rezonovala mestská (Gabrielle Royová, Roy, *1909, †1983; Roger Lemelin, *1919, †1992) a existenciálna (André Langevin, *1927, †2009) problematika, dominoval psychologický román (Françoise Lorangerová, Loranger, *1913, †1995), román rodnej hrudy vyvrcholil v tvorbe Germaine Guèvremontovej (Guèvremont, *1893, †1968). V 40. – 50. rokoch 20. stor. zaznamenala rozvoj divadelná tvorba, významnými národnými dramatikmi boli Gratien Gélinas (*1909, †1999), Marcel Dubé (*1930, †2016), Jacques Ferron (*1921, †1985) a A. Hébertová.

V 60. rokoch 20. stor. počas tzv. tichej revolúcie (fr. révolution tranquille) nastali veľké zmeny v spoločenskom a kultúrnom živote, zavŕšila sa národná emancipácia, štátna podpora umožnila vznik nových vydavateľstiev, časopisov a divadiel. R. 1977 sa francúzština stala hlavným úradným jazykom provincie Quebec, angličtina klesla na pozíciu jazyka chránenej menšiny, bola odstránená náboženská cenzúra. Získaním nového jazykového i právneho vedomia sa francúzskokanadská literatúra vymanila aj z pocitu periférnosti voči Francúzsku. V emancipačnom hnutí zohralo významnú úlohu vydavateľstvo a zároveň básnická skupina Hexagone založená 1953 básnikom G. Mironom, ku ktorej patrili R. Giguère a Paul-Marie Lapointe (*1929, †2011), ako aj radikálna revue Liberté (1959). G. Miron svojimi názormi (avantgardnosť, vlastenectvo, ľavicovosť) ovplyvnil aj skupinu združenú okolo vydavateľstva a časopisu Parti pris (1963) angažujúcu sa za samostatný Quebec a presadzujúcu v literatúre jazykové odlišnosti kanadskej francúzštiny; zmenil sa aj štatút literatúry, francúzskokanadská literatúra sa stala quebeckou literatúrou. Skupinu založil André Major (*1942), hlavnými predstaviteľmi boli básnici Gérald Godin (*1938, †1994), Jacques Brault (*1933) a Paul Chamberland (*1939). V 60. rokoch 20. stor. sa tvorba vyznačovala kultúrnym vrením a experimentmi v poézii, v próze i v divadle. Poézia bola charakteristická tematickou pestrosťou (mesto, každodennosť, americkosť; Denis Vanier, *1949, †2000; Lucien Francoeur, *1948) a spoločenskou angažovanosťou (P. Chamberland, Michèle Lalondová, Lalonde, *1937; Gatien Lapointe, *1931, †1983; G. Godin; a i.). Básnici, ktorí vychádzali z formálnych experimentov a odmietali angažovanosť poézie, sa inšpirovali francúzskym štrukturalizmom, najmä básnickou skupinou okolo francúzskej revue Tel Quel. Patria k nim napr. François Charron (*1952), Roger Des Roches (*1950), Michel Beaulieu (*1941, †1985), ako aj Nicole Brossardová (Brossard, *1943), France Théoretová (Théoret, *1942) a Yolande Villemairová (Villemaire, *1949), ktoré ako predstaviteľky feministických tendencií uplatňovali na vyjadrenie ženského básnického jazyka formálne experimenty. Skupina nonkonformných tvorcov, ktorí sa združovali okolo časopisov Hobo-Québec a Cul-Q, sa inšpirovala najmä bítnickou protestnou poéziou (D. Vanier, Claude Beausoleil, *1948; Louis Geoffroy, *1947, †1977).

V próze 60. a 70. rokov 20. stor. sa autori zameriavali na interpretáciu dejín a národného dedičstva (J. Ferron; Antonine Mailletová, Maillet, *1929; Victor-Lévy Beaulieu, *1945), ako aj na kritiku spoločenských a politických pomerov (Marie-Claire Blaisová, Blais, *1939; Claude Jasmin, *1930) a okrem tradičného rozprávania (Y. Thériault; Jean-Yves Soucy, *1945, †2017) zaujal významné miesto nový román (Hubert Aquin, *1929, †1977; Gérard Bessette, *1920, †2005; Jacques Godbout, *1933; A. Hébertová; Réjean Ducharme, *1941, †2017). Divadelná tvorba 60. a 70. rokov 20. stor. je charakteristická rozmanitosťou tematiky (historické hry J. Ferrona, psychologicko-spoločenské hry F. Lorangerovej), ako aj využitím experimentálnych postupov (surrealistické drámy C. Gauvreaua; divadelné hry integrujúce kabaretnú a piesňovú poéziu Michela Garneaua, *1939; monodráma Clémence DesRochersovej, DesRochers, *1933) a hovorového jazyka vrátane dialektu (A. Mailletová, V.-L. Beaulieu) i argotu (tzv. argot joual, jazyk montrealskej robotníckej triedy), ktorý v experimentálnych divadelných hrách z mestskej periférie využíva významný dramatik a prozaik M. Tremblay.

V poézii 80. a 90. rokov 20. stor. sa strácala angažovanosť v duchu básnickej poetiky G. Mirona, nastal obrat k intimistickej poézii, dôraz sa kládol na indivíduum, jednoduchosť a zrozumiteľnosť (Jean Charlebois, *1945; Paul Bélanger, *1953; a i.). Lyrická výpoveď smerovala k autobiografickým tendenciám v tvorbe Yva Boisverta (*1950, †2012), Jeana-Paula Daousta (*1946), Louise Warrenovej (Warren, *1956) a Élise Turcottovej (Turcotte, *1957) a v tvorbe feministických autoriek N. Brossardovej, F. Théoretovej, Louise Dupréovej (Dupré, *1949) a Danielle Fournierovej (Fournier, *1955). K významným básnikom patria aj Serge Patrice Thibodeau (*1959) a Carle Coppens (*1972), piesňovú tvorbu a šansón reprezentujú Robert Charlebois (*1944), Pauline Julienová (Julien, *1928, †1998) a Céline Dionová (Dion, *1968). V próze 80. a 90. rokov 20. stor. nastal nový rozmach románu, autori prichádzali s tematickými a formálnymi inováciami, zaujímali sa o dedičstvo indiánskych a inuitských (eskimáckych) obyvateľov a integrovali sa kultúrne hodnoty imigrantov (Bernard Assiniwi, *1935, †2000; Marco Micone, *1945), do popredia sa dostávali témy príslušnosti k americkému kontinentu (Jacques Poulin, *1937; J. Godbout), každodenných problémov (M. Tremblay, Yves Beauchemin, *1941; Gaétan Soucy, *1958, †2013; L. Dupréová; Francine Noëlová, Noël, *1945), problémov moderného Quebecu (Diane Giguèrová, Giguère, *1937), ako aj homosexuality (André Roy, *1944; L. Dupréová, Suzanne Jacobová, Jacob, *1943). Postmodernistické tendencie sa prejavili v tvorbe J. Godbouta, dôležitosť nadobúdali krátke žánre, novela a poviedka (J. Ferron; A. Major; M. Tremblay; Monique Proulxová, Proulx, *1952), rozvíjal sa aj román autofikcie (Marie-Sissi Labrècheová, Labrèche, *1969; Robert Lalonde, *1947; J.-Y. Soucy; A. Mailletová; A. Hébertová; R. Ducharme) a historický román (Claire de Lamirande, *1929, †2009; Pierre Gravel, *1942, †2003; Micheline Lachanceová, Lachance, *1944; Pierre Turgeon, *1947). V oblasti divadelnej tvorby autori spracúvali tému inakosti, M. Micone zobrazil problematiku talianskej menšiny v Quebecu a Wajdi Mouawad (*1968) sa témou menšín zaoberá v symbolickej rovine. Indiánskej tematike a mýtom sa venujú divadelné hry Yva Siouiho Duranda (Yves Sioui Durand; *1951). Predstaviteľmi experimentálnej tvorby sú Normand Chaurette (*1954), René-Daniel Dubois (*1955), výrazne sa presadzuje aj feministická divadelná poetika (Denise Boucherová, Boucher, *1935; Jovette Marchessaultová, Marchessault, *1938, †2012).