Berytos — grécky názov fenického prístavného mesta; dnes Bejrút.

Júda Makabejský, hebrejsky Jehuda ben Matijahu alebo Jehuda ha-Makabi, ? – 160 pred n. l. pri Elase — židovský bojovník. Pochádzal z rodu Hasmoneovcov, syn veľkňaza Matatiáša (†166 pred n. l.), vodcu hnutia proti helenizácii Judska (→ helenistický judaizmus) presadzovanej Seleukovcami. Po otcovej smrti a znesvätení jeruzalemského Chrámu (167 pred n. l.) seleukovským kráľom Antiochom IV. Epifanom sa postavil na čelo povstania Makabejcov (166 pred n. l.), 164 pred n. l. dobyl Jeruzalem a dal očistiť a znova vysvätiť Chrám (túto udalosť si Židia každoročne pripomínajú na sviatok Chanuka). R. 160 pred n. l. však v bitke pri Elase (v blízkosti dnešného mesta Ramalláh) početnému seleukovskému vojsku podľahol a padol. Pochovaný v rodinnej hrobke v Modiine (neďaleko Jeruzalema). Historicky pravdivý opis jeho činov predstavuje deuterokánonická starozákonná Prvá kniha Makabejcov (nie je súčasťou Tanachu).

Baal, západosemitsky ba’lu, hebr. ba’al — ústredný boh kanaánsko-fenickej mytológie (→ fenické náboženstvo a mytológia), syn boha Dagana, jeho manželkou je Baalat (stotožňovaná aj s Aštartou, Ašérou, Anat), sídlom hora Sapán. Pôvodne vládca neba a zeme, prírodné božstvo zúrodňujúce zem dažďom, boh búrky, zároveň boh Slnka. Jeho meno znamená pán, ktorý je vlastníkom niečoho (Baal berit – pán zmluvy, Baal zebub – pán múch, atď.). Pravdepodobne krátko pred polovicou 2. tisícročia pred n. l. sa slovo Baal začalo používať namiesto mena obávaného mocného boha búrky Adada. Baalov kult mal aj istý orgiastický ráz. Rozšíril sa i do iných krajín (Egypt, Sýria, príbuzným pomenovaním Bél bol označovaný aj mezopotámsky Enlil a babylonsko-asýrsky Marduk), v Izraeli niekedy nahrádzal úlohu Jahveho (JHVH; v Biblii sú viaceré zmienky o prorokoch brojacich proti uctievaniu Baala), v Sýrii sa jeho kult udržal dlho po príchode kresťanstva. Jeho symbolmi boli býk a býčie rohy; zobrazovaný s fúzmi a kučerami, s kyjakom a bleskom, s krátkym mečom a krátkou suknicou a s býčími rohmi na kužeľovitej prilbe.

Kartágo, fenicky Kart Hadašt (Nové Mesto), gr. Karchédón, lat. Carthago — staroveké prístavné mesto na pobreží severnej Afriky v dnešnom Tunisku, dnes archeologická lokalita v severnej časti mesta Tunis. Osídlenie a rozvoj Kartága prebiehali vo viacerých obdobiach.

Púnske obdobie – podľa antických prameňov založili Kartágo 814/813 pred n. l. ako obchodnú kolóniu Feničania z Týru (dnešný Súr v Libanone), archeologické nálezy ho však dokladajú až od polovice 8. stor. pred n. l. Jeho obyvateľov, Kartágincov, Rimania nazývali Púni (lat. Poeni, → Feničania). Podľa legendy založila Kartágo týrska princezná Dido (aj Elissa, Elyssa, Alissar), ktorá ušla pred svojím bratom Pygmalionom (dal zavraždiť jej manžela, aby sa zmocnil jeho bohatstva) do Numídie. Miestny kráľ jej sľúbil predať toľko územia, koľko možno ohradiť býčou kožou. Dido kožu rozrezala na tenké prúžky a vytýčila nimi oblasť okolo jadra budúceho Kartága, pahorku Byrsa (gr. byrsa = koža). Podľa Vergíliovho eposu Aeneis existovalo Kartágo už v období trójskej vojny. Dido poskytla v Kartágu útočisko obrancovi Tróje Aeneovi, ktorý ju však opustil, a preto spáchala samovraždu. To sa malo stať základom neskorších konfliktov medzi Rímom a Kartágom (Aeneas je považovaný za praotca rímskeho národa).

Pravdepodobne v 7. stor. pred n. l. sa Kartágo vymanilo spod kontroly svojho materského mesta Týru, postupne rozširovalo svoje územie a v 5. stor. pred n. l. sa stalo mestským štátom (termín Kartágo potom označuje nielen mesto Kartágo, ale aj štátny útvar, ktorého bolo hlavným centrom, t. j. Púnsku ríšu), najvýznamnejšou obchodnou a vojenskou mocnosťou západného Stredomoria, ktorej záujmová oblasť siahala od Egypta po Pyrenejský polostrov. Kartáginci si v severnej Afrike podriadili osady, ktoré boli už predtým kolonizované Feničanmi, napr. v dnešnom severovýchodnom Alžírsku kolónie Hippo Regius (dnes Annaba) a Cirta (dnes Constantine) a v severozápadnej Líbyi kolóniu Leptis Magna (neďaleko mesta Homs), v Stredozemnom mori kolonizovali napr. ostrovy Ibusim (dnes Ibiza) v Baleárach a Sardíniu, na západnej Sicílii založili mestá Lilybaeum (dnes Marsala) a Panormos (dnes Palermo), v Španielsku Kart Hadašt (lat. Carthago Nova, dnes Cartagena) a i.

Hlavným konkurentom Kartágincov boli spočiatku Gréci, ktorí od 8. stor. pred n. l. prenikali na západ (→ grécka kolonizácia). Kartáginci však uzavreli vojenskú koalíciu s Etruskmi a ich postup dočasne obmedzili. Po námornej bitke pri Alalii (dnes Aléria na Korzike) približne 540 – 535 pred n. l. spoločne docielili vyhnanie Grékov z Korziky (pripadla Etruskom) a zo Sardínie (pripadla Kartágincom). V 5. stor. pred n. l. pokračovali v expanzívnej politike a v dlhoročných grécko-kartáginských, tzv. sicílskych vojnách (5. – 3. stor. pred n. l.) sa pokúsili ovládnuť Sicíliu (väčšina kolónií bola grécka, Kartáginci dovtedy kolonizovali len jej západnú časť). Boje sa skončili 341 alebo 340 pred n. l. porážkou Kartágincov v bitke pri rieke Krimisos (pravdepodobne dnešná rieka Belice, juhozápadná Sicília). R. 312 (al. 310) pred n. l. ovládol takmer celé územie Kartága syrakúzsky tyran Agathoklés, ktorý sa 307 pred n. l. vrátil na Sicíliu (vyhlásil sa za sicílskeho kráľa) a 305 pred n. l. uzavrel s Kartágincami mier.

Postupné narastanie moci Ríma, ktorý do pol. 3. stor. pred n. l. ovládol takmer celý Apeninský polostrov, však začalo ohrozovať Kartágo ako dominantnú námornú a obchodnú mocnosť v západnom Stredomorí. Kartáginci spočiatku udržiavali s Rimanmi dobré vzťahy, 509 pred n. l. a 348 pred n. l. uzavreli mierové zmluvy vymedzujúce sféry ich vplyvu a na základe poslednej mierovej zmluvy z 279/278 pred n. l. dokonca spoločne bojovali proti epirskému kráľovi Pyrrhovi, ktorý dobyl väčšiu časť Sicílie patriacu Kartágincom. Výsledkom konfliktu ich záujmov boli tri púnske vojny.

V prvej púnskej vojne (264 – 241 pred n. l.) Kartágo po porážke kartáginského vojvodcu Hamilkara Barka v námornej bitke pri Egadských ostrovoch úplne stratilo Sicíliu. R. 237 pred n. l. Rím využil povstanie kartáginských žoldnierov a obsadil Sardíniu a Korziku. V nasledujúcom období však Kartáginci zásluhou Hamilkara Barka a jeho zaťa Hasdrubala (†221 pred n. l.) ovládli južnú časť Pyrenejského polostrova (s významnými ložiskami striebra) a 227 pred n. l. tam založili dnešné mesto Cartagena. R. 226 pred n. l. uzavreli s Rimanmi zmluvu, ktorá určovala rieku Iberus (aj Iber, dnešná rieka Ebro) ako hranicu medzi kartáginskou a rímskou sférou vplyvu. V druhej púnskej vojne (218 – 202 pred n. l.) sa bojovalo najmä v Itálii: 217 pred n. l. kartáginský vojvodca Hannibal zvíťazil pri Trasimenskom jazere, 216 pred n. l. pri Cannae v Apúlii, 211 pred n. l. podnikol demonštratívnu výpravu k Rímu (→ Hannibal ante portas!), 207 pred n. l. Rimania pri rieke Metaurus (dnes Metauro) porazili jeho brata Hasdrubala (*asi 243 pred n. l., †207 pred n. l.). R. 206 pred n. l. Scipio Africanus St. vytlačil Kartágincov z Hispánie a po bitke pri Zame (202 pred n. l.; Zama Major, aj Zama Regia, pravdepodobne južne od dnešného mesta Tunis) bol 201 pred n. l. medzi Kartágom a Rímom uzavretý mier, podľa ktorého sa vláda Kartága obmedzila len na severovýchod dnešného Tuniska (okolie Kartága) a muselo zaplatiť Rímu vojnové reparácie. Zároveň na severoafrickom území vzniklo pod patronátom Ríma kráľovstvo Numídia. Numídsky kráľ Masinissa sa usiloval rozšíriť svoje územie na úkor Kartága, a preto vyprovokoval vojnovú roztržku s Kartágincami, ktorí podľa mieru z 201 pred n. l. nesmeli bez povolenia rímskeho senátu viesť žiadnu vojnu. To viedlo 149 pred n. l. k vypuknutiu tretej púnskej vojny, v ktorej bolo Kartágo porazené a 146 pred n. l. úplne zničené, jeho obyvatelia zahynuli v bojoch alebo boli poslaní do otroctva (asi 50-tis. ľudí). Na území Kartága vznikla rímska provincia Africa.

Kartáginci (Púni) hovorili v súčasnosti už zaniknutým púnskym (severoafrickým) dialektom feničtiny – púnčinou, resp. neskôr novopúnčinou, ktorá sa používala asi do 6. stor. n. l. Patrila k semitským jazykom afroázijskej jazykovej rodiny a významne ovplyvnila niektoré moderné berberské jazyky, najmä v súčasnom Tunisku, Alžírsku a Maroku (slovná zásoba, toponymá). Zapisovala sa variantom fenického písma – púnskym, resp. novopúnskym písmom, ktoré sa používalo asi do 3. stor. n. l. v monumentálnej, resp. v novopúnskej (neskoropúnskej) kurzívovej podobe a zachovalo sa len v nápisoch. Predpokladá sa, že sa neskôr stalo základom líbyjského písma (aj numídske písmo), písma tifinag (predarabské písmo používané berberským etnikom Tuaregov) a turdetského písma (písmo starovekého mesta Tartéssos).

Náboženstvo Kartágincov (púnske náboženstvo) bolo polyteistické, vychádzalo z fenického náboženstva a mytológie. Hlavným bohom bol Baal Hamon (jedna z podôb semitského boha Baala, púnsky Pán zástupov), patrónkou Kartága však bola jeho manželka, bohyňa Mesiaca a nočnej oblohy Tanit (jedna z podôb Aštarty), nazývaná aj Baalova tvár (púnsky Pene Baal) alebo Kráľovná (púnsky Rabat). Bola rovnocenná Baalovi Hamonovi, jej symbolom bol rovnostranný trojuholník, ktorého sa na hornom vrchole dotýkala vodorovná čiara a nad ňou bol kruh, resp. trojuholník (podľa niektorých autorov ide o obrys ženy s roztiahnutými rukami – trojuholník predstavoval jej rúcho, kruh hlavu a horizontálna línia medzi nimi ramená). Rimania ju neskôr stotožnili s Junonou (Iuno Caelestis). Bohyni Tanit bol zasvätený hlavný mestský chrám nachádzajúci sa v blízkosti prístavu, kde jej boli na kovových oltároch (tofet) prinášané zvieracie a podľa niektorých kresťanských autorov (napr. Tertullianus) aj ľudské obety (malí chlapci). Dokladom ľudských obiet by malo byť množstvo zachovaných stél (najstaršia zo 7. stor. pred n. l.) označujúcich hroby (obetovaných) detí, čo však viacerí súčasní autori spochybňujú. Ďalší uctievaní bohovia boli napr. Melkart (púnsky Kráľ mesta), pôvodne ochranný boh mesta Týros pokladaný za syna Baala a Tanit, Ešmun, boh lekárstva, pôvodne ochranný boh fenického mesta Sidon, a i.

Moc Kartága bola založená najmä na obchode (obchodovalo s otrokmi a predovšetkým s kovmi). Kartáginci budovali obchodné a vojenské loďstvo, prístavy (dva umelé uzatvorené prístavy v Kartágu, jeden pre vojnové a druhý pre obchodné lode, boli v antike považované za majstrovské technické diela), zakladali obchodné stanice. Boli vynikajúci stavitelia lodí. Kartáginskí moreplavci sa už od 8. stor. pred n. l. plavili po Stredozemnom mori a prenikli až za Heraklove stĺpy (Gibraltársky prieliv), napr. podľa niektorých zdrojov podnikol okolo 450 pred n. l. Himilko (Himilco) plavbu pozdĺž západného pobrežia Európy a pravdepodobne sa dostal až do Británie, v tom istom čase viedol Hanno Moreplavec expedíciu pozdĺž západného pobrežia Afriky. Obchod podporovala aj hustá cestná sieť spájajúca pobrežie s vnútrozemím Afriky. V kartáginskom hospodárstve malo okrem obchodu významnú úlohu aj vysoko rozvinuté poľnohospodárstvo, pestovalo sa najmä obilie, ovocie a vinič, čo dokladá napr. 28-zväzkový spis kartáginského učenca a agronóma Maga (Mago), resp. Magóna z Kartága, z 2. stor. pred n. l. o pestovaní plodín, ktorý Rimania ako jediné dielo kartáginskej (púnskej) literatúry preložili do latinčiny (v súčasnosti známe len z citátov). Významný bol chov koní. Vysokú úroveň dosiahla výroba a spracovanie kovov (striebro, železo, meď, cín), z ktorých sa vyrábali rozličné nádoby a v obdobiach vojen zbrane, rozvíjalo sa aj tkáčstvo a farbiarstvo (najmä na export), na domácu spotrebu sa vyrábala keramika, predmety zo slonoviny a i.

Kartágo v období najväčšieho rozkvetu pozostávalo z niekoľkých štvrtí. Jeho centrom bol pahorok Byrsa s akropolou (od 5. stor. pred n. l. opevnený hradbami), v ktorého blízkosti sa nachádzali rozsiahle pohrebiská. V 3. stor. pred n. l. malo Kartágo helenistický charakter, pravidelnú uličnú sieť s rozsiahlymi domami s peristylmi a patrilo k najväčším a najvýstavnejším mestám helenistického Stredomoria. Politickú moc v ňom mali zámožné obchodnícke rodiny, na čele štátu stál spočiatku kráľ, od 5. stor. pred n. l. dvaja šoffeti (suffeti, obdoba rímskych konzulov) volení ľudovým zhromaždením na jeden rok a senát (300 doživotne vymenovaných členov). Stabilitu štátu kontroloval tribunál (104 členov, každý s titulom sudca). Kartáginské vojsko pozostávalo z cudzích žoldnierov, ktorí pochádzali z Afriky (Líbyjčania, Numíďania), z ostrovov v Stredomorí (Sardínia, Korzika, Baleáry) a z Grécka. Kartáginci, ktorí vytvorili osobitnú kultúru, sa stali sprostredkovateľmi kultúrnych vplyvov medzi východnou a západnou oblasťou Stredomoria.

Rímske obdobie – mesto Kartágo sa 122 pred n. l. pokúsil obnoviť Gaius Sempronius Gracchus poskytnutím jeho územia chudobným rímskym občanom (bezzemkom), ktorých vyslal ako kolonistov do severnej Afriky. Rímsky senát však tejto prvej rímskej zámorskej kolónii (Colonia Iunonia Carthago) oficiálny štatút mesta neschválil. Opätovne obnoviť Kartágo sa rozhodol 46 pred n. l. Caesar, jeho predsavzatie realizoval 29 pred n. l. Oktavián (cisár Augustus), ktorý vyslal do severnej Afriky približne 3-tis. kolonistov. Vzniklo nové mesto Colonia Iulia Concordia Carthago, ktoré sa vyvíjalo a rozrastalo postupne, najmä v 2. – 5. stor. n. l., a ako hlavné mesto provincie Africa patrilo v cisárskom období k najväčším mestám Rímskej ríše (žilo tam okolo 500-tis. obyvateľov). Centrom mesta ostal pahorok Byrsa (s akropolou), kde vznikli mohutné terasy, na ktorých bolo vybudované fórum s kapitolom a bazilikou. V 2. stor. n. l. bol postavený palác rímskeho guvernéra, Antoninove kúpele (termy, postavené za vlády Antonina Pia 145 – 165, patria k najlepšie zachovaným architektonickým pamiatkam z rímskeho obdobia) a cirkus (hipodróm), ktoré patrili k najväčším stavbám svojho druhu v Rímskej ríši. Bolo tam aj niekoľko chrámov, divadlo, amfiteáter, odeion a niekoľko verejných cisterien na vodu (nezachovali sa). V 2. – 3. stor. boli prestavané aj obidva prístavy. Už v 2. stor. jestvovala v Kartágu významná kresťanská obec a biskupstvo (spolu s Rímom najvýznamnejšie v západnom svete), pôsobili tam Tertullianus, Cyprián z Kartága, sv. Augustín a i., konalo sa tam niekoľko cirkevných snemov. V pol. 4. stor. bola vybudovaná rotunda, ktorá bola kópiou Chrámu Božieho hrobu v Jeruzaleme. Kresťanské kostoly mali niekoľko lodí oddelených stĺpmi, apsidu na východnej i na západnej strane a podlahu pokrytú mozaikami.

R. 439 dobyli Kartágo Vandali vedení kráľom Geiserichom a až do 533, keď ich ríšu rozvrátil vojenský veliteľ byzantského cisára Justiniána I. Veľkého Belisar, bolo hlavným sídlom vandalských kráľov. V nasledujúcom období sa stalo rezidenciou východorímskeho (byzantského) miestodržiteľa a bolo prestavané; boli obnovené staršie a vznikli nové kostoly, a to aj v blízkosti mesta za hradbami (bazilika Damous El Karita, pol. 6. stor.). R. 698 bolo Kartágo dobyté Arabmi a deštruované. Odvtedy v ruinách. Postupne sa vyľudnilo, slúžilo ako zdroj stavebného materiálu a spolií na stavby mešít.

Systematický archeologický výskum v Kartágu sa začal 1975 v rámci medzinárodného projektu UNESCO na záchranu Kartága (UNESCO pour la sauvegarde de Carthage), jeho rozširovanie však sťažuje skutočnosť, že veľká časť pozostatkov Kartága sa nachádza pod zástavbou predmestí mesta Tunis. R. 1979 boli ruiny Kartága zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Do súčasnosti sa okrem zvyškov viacerých verejných profánnych i sakrálnych stavieb zachovali aj artefakty z púnskeho, a najmä z rímskeho (mozaiky, sochy) a byzantského obdobia uchovávané v Kartáginskom národnom múzeu (fr. Musée national de Carthage, založené 1875) na území bývalého mesta Kartágo na pahorku Byrsa a v archeologickom Národnom múzeu Bardo (Musée national du Bardo, založené 1888) v mestskej štvrti Bardo v Tunise.

Haifa, Hefa, hebr. Chejfa — prístavné mesto v severozápadnom Izraeli na pobreží Stredozemného mora v južnej časti najširšieho zálivu pobrežia na úpätí vrchu Karmel 85 km severne od Tel Avivu-Jaffy, administratívne stredisko administratívnej oblasti Haifa; 280-tis. obyvateľov (podľa počtu obyvateľov 3. najväčšie mesto štátu, 2016). Významné priemyselné, obchodné a kultúrne stredisko štátu. Priemysel lodný, strojársky, automobilový, kovoobrábací, elektrotechnický, hutnícky (oceliarne), petrochemický (veľké ropné rafinérie na konci ropovodu z Eilatu), chemický (o. i. výroba syntetického kaučuku), textilný (najmä bavlnársky), odevný, potravinársky, keramický, sklársky, cementársky, energetický. Dopravná križovatka, významný obchodný (prekládka 5 mil. t ročne) a osobný prístav, letisko. Vrchol Karmelu (→ pohorie Karmel) je prístupný lanovkou. Juhovýchodne od Haify leží najväčšia cementáreň štátu.

Oblasť Haify bola osídlená už v bronzovej dobe (14. – 10. stor. pred n. l.). V antickom období tam jestvovalo helenistické mesto Šikmona (gr. Sykaminos, lat. Sycaminum, aj Sicaminum, Sicamina) ležiace vo vnútrozemí a židovská rybárska osada Haifa prvýkrát spomínaná v Talmude v 3. stor. n. l. Hoci sa Haifa v Biblii výslovne nespomína, podľa židovskej a kresťanskej tradície bol vrch Karmel miestom pôsobenia proroka Eliáša (1 Kr 18). V 11. stor. sa Haifa stala dôležitým obchodným centrom s talmudskou školou. Počas križiackych výprav bola dobytá križiakmi a opevnená (nazývaná aj Kaifas Porfyria, lat. Caiphas Porphyria; podľa biblického Kajfáša, ktorý podľa kresťanov Haifu založil). Okolo 1155 sa v Eliášovej jaskyni na vrchu Karmel usadil ako pustovník Berthold z Kalábrie a okolo 1185 sa stal hlavou tam žijúcich eremitov; z nich vzišiel neskôr rád karmelitánov, ktorý zohral vo vývoji mesta významnú úlohu. R. 1265 bola Haifa dobytá a zničená mamlúckym sultánom Bajbarsom. Jej význam začal narastať od 2. pol. 18. stor., keď bolo vybudované jadro dnešnej Haify (na mieste pôvodného rímskeho opevnenia Castra Samaritanorum), a najmä po 1868, keď sa pri Haife usadili príslušníci nemeckého náboženského reformného hnutia Tempelgesellschaft (Spoločenstvo chrámu), ktorí o. i. postavili cesty a podnietili začiatok výstavby prístavu (moderný prístav bol dobudovaný 1933). Od pol. 19. stor. sa do Haify začali sťahovať Židia z Maroka a neskôr z Európy. Po páde Osmanskej ríše (1918) sa Haifa dostala pod britskú správu a postupne sa stala najmodernejším palestínskym mestom. Po vzniku štátu Izrael (1948) sa stala jeho súčasťou. Haifa je liberálnym multikulturálnym a multináboženským mestom; hoci väčšinu súčúčasnej populácie tvoria židia, žijú tam aj moslimovia, kresťania, drúzovia a bahaisti (Haifa je svetovým centrom bahaizmu, od 60. rokov 20. stor. tam sídli najvyšší bahaistický zákonodarný a správny orgán Všeobecný dom spravodlivosti). Stavebné pamiatky: karmelitánsky kláštor s bazilikou Stella Maris (1828 – 67, na mieste pôvodného kláštora z 1767); na svahu vrchu Karmel perzské záhrady, uprostred nich pútnické miesto bahaizmu Bábova svätyňa so zlatou kupolou (1909, dokončené 1957), s mauzóleom Mirzu Aliho Mohameda nazývaného Báb (Boží posol), zakladateľa bábizmu, a Abbása Efendiho (*1844, †1921) nazývaného Abdul Bahá (služobník Bahu), syna zakladateľa bahaizmu Bahá’ulláha. Univerzita (1963), technická univerzita Technion (1912), knižnice, divadlá, múzeá (moderného umenia, etnologické, starého umenia, japonského umenia, námorné a i.), galérie. Zoologická záhrada. Asi 30 km južne od Haify sa nachádza významná archeologická lokalita Caesarea Palestinae (→ Caesarea).

Kanaán, hebr. Kenaan —

1. v širšom význame historický názov územia siahajúceho od vých. pobrežia Stredozemného mora po Arabskú púšť (dnešný Libanon, juhozáp. Sýria, Izrael, Palestínske autonómne územia a záp. Jordánsko), najneskôr od 3. tisícročia pred n. l. obývaného západosemitskými kmeňmi hovoriacimi kanaánskymi jazykmi; v súčasnosti označované ako sýrsko-palestínska kultúrna oblasť. V užšom význame sa ako Kanaán označuje pás vých. pobrežia Stredozemného mora zodpovedajúci územiu starovekej Fenície. Názov Kanaán je pravdepodobne odvodený od purpurového farbiva (churritsko-akkadsky kinachchu), ktoré sa získavalo z ostranky purpurodajnej (Murex trunculus) a používalo sa na farbenie látok, významovo je totožný s gr. Foinikia (Fenícia), prípadne je odvodený od semitského verbálneho koreňa kn’ s významom skloniť sa, pokoriť sa;

2. podľa Starého zákona zasľúbená zem, ktorú Boh prisľúbil Abrahámovým potomkom (1 M 15,18 – 21; 5 M 11,10 – 17), t. j. Izraelitom, a do ktorej ich priviedol Jozua ako nástupca Mojžiša (5 M 31,7). Pomenovanie Kanaán sa v Starom zákone odvodzuje od Noachovho vnuka Kanaána (hebr. Kenaan), ktorého potomkovia obývali sýrsko-palestínsku oblasť, najmä Feníciu (1 M 10,15 – 19).