Alexandru cel Bun → Alexander Dobrý

Gheorghiu-Dej [gjorgju dež], Gheorghe, 8. 11. 1901 Bărlad – 19. 3. 1965 Bukurešť — rumunský politik. Od 1930 člen Komunistickej strany Rumunska, 1932 – 33 organizoval štrajkové hnutie železničiarov, 1933 – 44 väznený. Po úteku z väzenia v auguste 1944 sa postavil na čelo vedenia komunistickej strany. V októbri 1945 ho národná konferencia KS potvrdila vo funkcii generálneho tajomníka, ktorú vykonával doživotne (s výnimkou 1954 – 55). R. 1944 – 46 minister spojov, 1946 – 48 minister hospodárstva, 1948 – 52 prvý podpredseda vlády, 1952 – 55 predseda vlády, 1961 – 65 predseda Štátnej rady (hlava štátu).

Hasdeu, Bogdan Petriceicu, 26. 2. 1838 Cristineşti-Hotinului, Besarábia, dnes Cristineşti, judeţ Botoşani, Rumunsko – 25. 8. 1907 Cîmpina, dnes Câmpina, pochovaný v Bukurešti — rumunský jazykovedec, historik a folklorista. Pochádzal zo starej bojarskej rodiny, po absolvovaní štúdií v rôznych vedných odboroch sa 1863 usadil v Bukurešti. Založil a viedol niekoľko časopisov (napr. Din Moldova, Lumina), v ktorých uverejňoval svoje historické, jazykovedné, etnografické a literárnokritické články. Od 1874 profesor porovnávacej filológie na univerzite v Bukurešti. Položil vedecké základy rumunskej filológie, svojím monumentálne projektovaným slovníkom rumunského jazyka Etymologicum Magnum Romaniae (1886 – 93) sa zaslúžil o konštituovanie spisovnej rumunčiny. Z historických prác je najvýznamnejší spis Kritické dejiny Rumunov (Istoria critică a românilor, 1874/75). V oblasti folkloristiky sa pokúsil o klasifikáciu ľudovej slovesnosti a zaoberal sa teóriou rozprávky. Z dramatických prác vyniká jeho historická dráma Razvan a Vidra (Răzvan şi Vidra, 1867).

Hohenzollernovci-Sigmaringenovci [hóenco- zig-] (Hohenzollern-Sigmaringen) — dynastia rumunských kráľov (1866 – 1947) pochádzajúcich zo švábskej línie nemeckého kniežacieho rodu Hohenzollernovcov. V Rumunsku vládli Karol I. (knieža 1866 – 81, kráľ 1881 – 1914), Ferdinand I. (1914 – 27), Michal I. (1927 – 30, 1940 – 47) a Karol II. (1930 – 40).

Karol I., aj Carol, vlastným menom Karl Eitel Friedrich Zephyrinus Ludwig von Hohenzollern-Sigmaringen, 20. 4. 1839 Sigmaringen – 10. 10. 1914 zámok Peleş (pri meste Sinaia), pochovaný v Curtea de Argeş — rumunské knieža (domnitor, od 1866) a kráľ (od 1881), druhý syn pruského kniežaťa Karla Antona, strýko Ferdinanda I. Od 1859 dôstojník v pruskej armáde, 1866 ľudovým hlasovaním zvolený za nástupcu zvrhnutého A. I. Cuzu. Zreorganizoval rumunskú armádu, počas rusko-tureckej vojny (1877 – 78) bojovali jeho jednotky na strane Ruska, čo vzhľadom na významný podiel rumunskej armády na porážke Turecka viedlo po Sanstefanskej mierovej zmluve (1878) k uznaniu plnej nezávislosti Rumunska. R. 1878 bola na jeho popud prijatá demokratická ústava, 1881 bolo Rumunsko vyhlásené za konštitučnú monarchiu a Karol sa stal prvým rumunským kráľom. R. 1883 pristúpil k členstvu v Trojspolku. Na začiatku 1. svet. vojny sa usiloval o neutralitu krajiny, zakrátko však zomrel bez potomka a jeho nástupcom sa stal synovec Ferdinand (I.).

Karol II., aj Carol, 15. 10. 1893 Sinaia – 4. 4. 1953 Estoril, Portugalsko, pochovaný v Curtea de Argeş — rumunský kráľ (1930 – 40) z dynastie Hohenzollernovcov-Sigmaringenovcov, syn Ferdinanda I., otec Michala I. Od mladosti bol považovaný za veľmi problémového, pre neusporiadaný súkromný život nebol obľúbený. R. 1918 uzatvoril morganatický sobáš s Ioanou (Zizi) Lambrinovou (*1898, †1953), ktorý bol o rok úradne anulovaný. R. 1921 bol donútený oženiť sa s gréckou princeznou Helenou (*1896, †1982), s ktorou mal jediného legitímneho potomka (rozviedli sa 1928). Väčšinou sa zdržiaval v zahraničí, pre nelegitímny pomer s dcérou vidieckeho lekárnika Elenou Lupescuovou (vlastným menom Magda Wolff) sa 1926 vzdal nároku na trón a žil v Paríži. R. 1930 bol po návrate vyhlásený parlamentom za kráľa. Pokúsil sa nastoliť tzv. kráľovskú diktatúru, rozpustil parlament, čím chcel čeliť rastúcemu vplyvu fašistickej organizácie Železné gardy. Na začiatku 2. svet. vojny prišlo Rumunsko o podstatnú časť územia a Karol po obsadení rumunských ropných polí (8. 10. 1940) nemeckými jednotkami abdikoval v prospech svojho syna; do smrti žil v exile. R. 2003 boli jeho telesné pozostatky prevezené do Rumunska.

Kogălniceanu [-gelniča-], Mihăil, aj Cogălniceanu, Mihăil, 18. 9. 1817 Iaşi, Moldavské kniežatstvo, dnes Rumunsko – 1. 7. 1891 Paríž, pochovaný v Iaşi — rumunský politik, historik a publicista. Študoval na univerzitách v Nemecku a vo Francúzsku. Od 1840 redigoval časopisy Dacia literară (Literárna Dácia) a Arhiva românească (Rumunský archív) a zaoberal sa moldavskou históriou. Za svoje kritické postoje bol nútený nakrátko odísť do Bukoviny, ktorá bola pod správou Rakúska. R. 1848 sa zapojil do revolučného hnutia v Moldavsku a vo Valašsku, ktoré malo za cieľ vytvoriť z obidvoch kniežatstiev nezávislý spoločný štátny útvar. Po porážke revolúcie sa venoval vydávaniu vlastenecky orientovaných novín a časopisov (Steaua Dunării, Hviezda Dunaja) a historických prameňov. Po zvolení A. I. Cuzu za knieža Moldavska (17. 1. 1859) a Valašska (5. 2. 1859) sa spolupodieľal na unifikačnom procese dunajských kniežatstiev, o. i. aj vo funkcii predsedu vlády Moldavska (júl 1860-január 1861), a na ich medzinárodnom uznaní ako Rumunského kniežatstva (1861; oficiálny názov Spojené rumunské kniežatstvá; → Rumunsko, dejiny). R. 1863 – 65 ministerský predseda a minister vnútra Rumunského kniežatstva. Zaslúžil sa o presadenie agrárnej a školskej reformy a o sekularizáciu cirkevného majetku, čo vyvolalo odpor konzervatívnej opozície. Po nástupe kniežaťa Karola I. (1866, od 1881 kráľ) vykonával funkciu ministra vnútra (1868 – 70 a 1879 – 80) a ministra zahraničných vecí (1876 a 1877 – 78), počas jeho pôsobenia bola oficiálne vyhlásená nezávislosť Rumunska (9. 5. 1877). Od 1880 pôsobil ako rumunský veľvyslanec v Paríži. Nositeľ radu veľkodôstojník Čestnej légie.