Barreto, Lima, vlastným menom Afonso Henriques de Lima Barreto, 13. 5. 1881 Rio de Janeiro – 1. 11. 1922 tamže — brazílsky novinár a spisovateľ. Jeho dielo je motivované životom vo veľkomeste, ako aj sociálnymi a rasovými problémami v brazílskej spoločnosti na prelome 19. a 20. stor. Je autorom románov Spomienky pisára Izaiáša Caminhu (Recordações do escrivão Isaías Caminha, 1909), Smutný koniec Polykarpa Quaresmu (Triste Fim de Policarpo Quaresma, časopisecky 1911, knižne 1915) a Život a smrť M. J. Gonzagu de Sá (Vida e morte de M. J. Gonzaga de Sá, 1919).

Bandeira, Manuel Carneiro de Sousa, 19. 4. 1886 Recife, Pernambuco – 13. 10. 1968 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ, esejista, prekladateľ a kritik umenia.

V básnickej tvorbe sa sústreďoval na opis krásna. Debutoval symbolistickou básnickou zbierkou Popol hodín (A cinza das horas, 1917), v ktorej spracoval motív nehy. Po vydaní básnickej zbierky Karneval (Carnaval, 1919) sa stal jedným z najuznávanejších brazílskych modernistických básnikov. V básnickej zbierke Neviazaný rytmus (O ritmo dissoluto, 1924), ktorá vyšla ako súčasť Básní (Poesias, 1924), zachytil pocity vyplývajúce z jeho zákernej choroby (tuberkulóza). Podobná tematika je charakteristická aj pre zbierku Roztopašnosť (Libertinagem, 1930). Autor básnických zbierok Ranná hviezda (Estrela da manhã, 1936), v ktorej rozvíjal sociálne témy, a Zobrané básne (Poesias completas, 1940), súborného diela Celoživotná hviezda (Estrela da vida inteira, 1966), fejtónov Fejtóny z brazílskej provincie (Crônicas da provínica do Brasil, 1937) a próz Cesta po Pasargadách (Itinerário de Pasárgada, 1954).

Alves Castro [-veš kaštru], vlastným menom Antônio Federico de Castro Alves, 14. 3. 1847 Muritiba, pri meste Castro Alves, štát Bahia – 6. 7. 1871 Salvador — brazílsky romantický básnik a dramatik. Považovaný za najväčšieho brazílskeho básnika, bojovník za práva černochov, jeden zo stúpencov abolicionizmu, zakladateľ kondorskej školy (condoreirismo) vyzdvihujúcej odvahu, veľkosť ducha a mužnosť dávajúcu sa do služieb spoločnosti. Jeho básne oplývajú veľkou imagináciou, rétorickou údernosťou a štylistickou stručnosťou. Úspech dosiahol abolicionistickou básňou Loď s černochmi (O Navio Negreiro, 1868) a básnickou zbierkou Vznášajúca sa pena (Espumas flutuantes, 1870). Autor divadelnej hry Gonzaga alebo revolúcia v Minas (Gonzaga ou a Revolução de Minas, 1867), posmrtne vyšli básnické zbierky Vodopád Paula Afonsa (A Cachoeira de Paulo Afonso, 1876), Africké hlasy (Vozes d’África, 1880) a Otroci (Os Escravos, 1883). Zomrel na tuberkulózu.

Almeida, Manuel Antônio de, 17. 11. 1831 Rio de Janeiro – 28. 11. 1861 Macaé — brazílsky novinár a prozaik začínajúceho sa realizmu. Študoval medicínu a pôsobil ako redaktor novín Correio Mercantil, v ktorých 1852 – 53 uverejňoval eseje, recenzie a politické články. V literárnej prílohe novín vydával na pokračovanie svoj jediný román Pamäti policajného seržanta (Memórias de um sargento de milícias, knižne vydaný 1854 – 56), ktorý s humorom opisuje život syna portugalských prisťahovalcov. Almeidovu literárnu tvorbu ukončila predčasná smrť pri stroskotaní lode.

Andrade, Carlos Drummond de, 31. 10. 1902 Itabira – 17. 8. 1987 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ a novinár. Vyštudoval farmáciu, pracoval ako štátny úradník. Patrí k básnikom brazílskeho modernizmu. R. 1925 založil (s Emíliom Guimarãesom Mourom, *1902, †1971) modernistický časopis A Revista, publikoval aj v ďalších periodikách. Jeho poézia sa vyznačuje slovným majstrovstvom a invenciou. Autor básnických zbierok Akási poézia (Alguma poesia, 1930), Močiare duše (Brejo da Alma, 1934), Jasná záhada (Claro Enigma, 1951), Ľúbiť sa učíme, keď ľúbime (Amar se aprende amando, 1985), próz Minaské vyznania (Confissões de Minas, 1944), Prechádzky po ostrove (Passeios na ilha, 1952), Ústa z mesačného svitu (Boca de luar, 1984) a vtipných fejtónov.

Andrade, Mário Raul de Morais, 9. 10. 1893 São Paulo – 25. 2. 1945 tamže — brazílsky spisovateľ, muzikológ, estét a politik. Zaoberal sa národopisom a folklórom, literárnou a výtvarnou kritikou, poéziou i prózou. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov brazílskeho modernizmu. Jeho básnický debut V každej básni sa skrýva kvapka krvi (Há uma gota de sangue em cada poema, 1917) má ešte prvky parnasizmu a symbolizmu, v ďalších zbierkach Bláznivé São Paulo (Paulicéia desvairada, 1922;) a Klan Veľkej korytnačky (Clã do Jabuti, 1927), ktoré sú charakteristické používaním voľného verša, ľudového jazyka a opisom miestnych tradícií, sa však priklonil k modernizmu. Autor teoretických prác o modernizme Otrokyňa, ktorá sa nevolá Isaura (A Escrava que não é Isaura, 1925) a Rysy brazílskej literatúry (Aspectos da literatura brasileira, 1943), románov Milovať, neprechodné sloveso (Amar, verbo intransitivo, 1927) a Macunaíma (1928), v ktorom zachytáva príbeh mladého muža narodeného v džungli, pričom využíva prvky jazyka, hudby, folklóru a kultúry brazílskych domorodých národov.

Anchieta [-šie-], José de, sv. 19. 3. 1534 San Cristóbal de la Laguna, Tenerife – 9. 6. 1597 Reritiba, dnes Anchieta — španielsky jezuita a misionár v Brazílii, príbuzný sv. Ignáca z Loyoly. R. 1553 bol pre zdravotné problémy poslaný do Brazílie, kde pôsobil ako misionár. Prvé roky vyučoval domorodcov i osadníkov v São Vicente. Spoluzakladateľ São Paula, kde bol rektorom jezuitského kolégia, neskôr brazílsky provinciál v Bahii. Všestranná literárna osobnosť, striedal tvorbu didaktickej prózy, písanie listov, náboženskej lyriky, katechetických drám a historickej esejistiky. Zostavil gramatiku (Umenie gramatiky najpoužívanejšieho jazyka na pobreží brazílskom, Arte de gramática da língua mais usada na costa do Brasil, 1595) a slovník tupijsko-guaraníjskeho jazyka, ktorý pozdvihol na literárny jazyk a stal sa línguou geral. Autor viacjazyčných drám a náboženských hier uvádzaných pri príležitosti liturgických sviatkov, napr. dvojjazyčná Hra o všeobecnom evanjelia hlásaní (Auto da pregaçã universal, inscenovaná okolo 1567 –70 na voľnom priestranstve). Známe sú jeho listy písané po španielsky, portugalsky a latinsky adresované jezuitským provinciálom v Coimbre, Lisabone a Ríme, v ktorých farbisto opisoval nezvyčajnú brazílsku realitu i zvyky domorodých Indiánov a spevy inšpirované náboženskou tematikou. Horlivý prírodovedec a geograf, opísal faunu a flóru miestnej oblasti (Čo najviac prírodných vecí, Quam plurimarum rerum naturalium, 1560). Roku 2014 vyhlásený pápežom Františkom za svätého, považovaný za spolupatróna Brazílie, sviatok má 9. júna.

Alencar [-kar], José Martiniano de, 1. 5. 1829 Mecejana – 12. 12. 1877 Rio de Janeiro — brazílsky spisovateľ a politik, zakladateľ tzv. romantického indianizmu. Vyštudoval právo na univerzite v São Paule, neskôr pôsobil ako novinár. Člen Konzervatívnej strany Brazílie, 1868 – 70 minister spravodlivosti. V románoch Guaraníjec (O Guarani, 1857; čes. 1969) a Strieborné bane, (As Minas de Prata, 2 zv., 1865, 1866) i v indiánskych legendách Iracema (1865) a Ubirajara (1874), ktoré sa vyznačujú nezvyčajnou predstavivosťou a brilantným štýlom, idealizovane opísal tropickú brazílsku prírodu a scény zo života pôvodných obyvateľov krajiny – Indiánov.