Baltrušaitis, Jurgis, 2. 5. 1873 Paantvardis, Litva – 1. 3. 1944 Montrouge, pri Paríži, Francúzsko — litovský básnik píšuci po rusky a litovsky. Od 1920 litovský vyslanec v Rusku, od 1939 litovský diplomat v Paríži. Významný predstaviteľ ruského modernistického hnutia a symbolizmu. V ruštine vydal básnické zbierky Hlinené schody (Zemnyje stupeni, 1911), Horská cestička (Gornaja tropa, 1912) a Ľalia a kosák (Lilija i serp, 1948), v litovčine Nové bydlisko (ļkurtuvés, 1941) a Veniec sĺz (Ašarų vainikas, 1942). Posmrtne vyšla básnická zbierka Poézia (Poezija, 1948).

Baltrušaitytėová-Masionienėová (Baltrušaitytė-Masionienė), Birute, 24. 10. 1940 Lomiai, pri meste Tauragės – 2. 8. 1996 Vilnius — litovská poetka, prozaička, literárna historička. Jej básnická tvorba, napr. básnické zbierky V objatí tráv (Žolynų prieglaudoj, 1980) a Pri prameni riek (Upių pradžioj, 1982), je charakteristická maximalizmom, nečakanými asociáciami, muzikálnosťou, baladickosťou a meditatívnosťou. V jej prozaickej tvorbe, napr. v próze Pod juhozápadným nebom (Po pietvakarių dangum, 1981), dominujú motívy povinnosti a oddanosti svojmu národu i kultúrne a historické témy. Autorka literárnohistorických prác Súčasná estónska próza (Dabartinės estu prozos, 1977), Lev Nikolajevič Tolstoj a Litva (Levas Tolstojus ir Lietuva, 1978) a Po stopách literárnych vzťahov (Literaturinių ryšių pėdsakais, 1982).

Brazdžionis, Bernardas, 15. 2. 1907 Stebeikėliai – 11. 7. 2002 Los Angeles, USA — litovský exilový básnik, autor literatúry pre deti a mládež a literárny kritik. Od 1934 pôsobil v katolíckych časopisoch (1934 – 40 Ateities spinduliai, Paprsky budúcnosti; 1934 – 35 Pradalgės, Pokosené rady; 1938 – 39 Dienovidis, Poludnie). R. 1944 emigroval do Nemecka a potom do USA.

Predstaviteľ katolíckej moderny v litovskej literatúre. V ranej tvorbe sa inšpiroval biblickými motívmi a náboženským jazykom, neskoršia poézia je charakteristická melodičnosťou verša a rytmickou gradáciou. V zbierkach napísaných v exile zachytil problematiku litovských exulantov a túžby po samostatnosti Litvy. Básnické zbierky: Plačúci otrok (Verkiantis vergas, 1928), Večný žid (Amžinas žydas, 1933), Padajúce hviezdy (Krintančios žvaigždės, 1933), Znamenia a zázraky (Ženklai ir stebuklai, 1936), Kniežacie mesto (Kunigaikščių miestas, 1939), Cudzie hory (Svetimi kalnai, 1945), Vaidila Valiūnas (1956), Úplnok poézie (Poezijos pilnatis, 1970 Los Angeles, 1989 Vilnius), Petras Karuža (1984), Medzi zemou a nebom (Tarp žemės ir dangaus, 1992) a i. Napísal asi 20 kníh pre deti a mládež.

Jasukaitytėová (Jasukaitytė), Vidmantė, 10. 7. 1948 Pumpučiai (pri meste Šiauliai) — litovská spisovateľka a novinárka. R. 1967 – 71 študovala litovskú filológiu na univerzite vo Vilniuse. V 80. – 90. rokoch 20. stor. pôsobila v politike. Debutovala zbierkou básní Oheň, ktorým treba prejsť (Ugnis, kurią reikia pereiti, 1976). Vo svojej poézii zobrazuje náboženskú, psychologickú a ženskú problematiku. Odmieta deklaratívny feminizmus a využíva pôsobivý impresionistický opis ženského vnímania sveta v rôznych historických, sociálnych a náboženských kontextoch. V jej neskoršej próze dominuje sociálne a metafyzické videnie súčasného postmoderného sveta. Autorka básnických zbierok Tak ďaleko som (Taip toli esu, 1979), Brat môj, človeče (Mano broli žmogau, 1982), Príliš veľa slnka (Saulės per daug, 1986), Povedz zbohom nevykopanému striebru (Neiškastam sidabrui pasakyk sudie, 1999), Pravá tvár ničoty (Tikrasis nebūties veidas, 2002) a Ulica Subačiaus. Geto (Subačiaus gatvė. Getas, 2003), knihy esejí a modlitieb Hrozno z Golgoty (Golgotos vynuogės, 2001), zbierky poviedok Zázračná tráva pri plote (Stebuklinga patvorių žolė, 1981) a Holubica, ktorá bude čakať (Balandė, kuri lauks, 1989), románov Po nás už nebude (Po mūsų nebebus mūsų,1987), Mária Egyptská (Marija Egiptietė, 2002), Boh zomiera sám (Dievas miršta vienišas, 2003), Keď sme boli vlci (Kai mes buvome vilkai, 2007), Zabila som svoju dcéru (Aš nužudžiau savo dukterį, 2008) a Starec alebo listy Antikristovi (Senis, arba laiškai Antikristui, 2009), divadelných hier Žemaitė (1986), Žilvinas (1988) a Poľovačka na vlky (Vilkų medžioklė, 1990) a filmového scenára Korene trávy (Žolės šaknys, 1989).

Katiliškis, Marius, vlastným menom Albinas Marius Vaitkus, 26. 9. 1914 Gruzdžiai (neďaleko mesta Šiauliai) – 17. 12. 1980 Lemont (súčasť Chicaga), Illinois, pochovaný na litovskom cintoríne v Chicagu — litovský spisovateľ. Publikovať začal časopisecky, prvé básne vydal 1931 v časopise Naujienos (Novinky). Počas 2. svetovej vojny (po porážke nemeckých vojsk a znovunastolení sovietskej moci v Litve 1944) emigroval do Nemecka, od 1949 žil v USA.

V tvorbe sa tematicky zaoberal životom litovskej spoločnosti v medzivojnovom období a po 2. svetovej vojne. V prvej zbierke poviedok Hodina rozchodu (Prasilenkimo valanda, 1948) opísal litovskú spoločnosť v období nezávislosti (1918 – 1940) a povojnový život v trestaneckých táboroch. Jeho prozaická tvorba je písaná v duchu impresionizmu (neskôr s realistickými prvkami), napr. poviedkový román Závetrie (Užuovėja, 1952), v ktorom v 12 príbehoch vykreslil život na dedine na severe Litvy (detailný opis hospodárskych prác v spojení s najdôležitejšími spoločenskými udalosťami, dialóg človeka s prírodou, krásy prírody), a román Jeseň kráča lesmi (Miškais ateina ruduo, 1957), v ktorom sú zobrazené osudy ľudí spätých s prírodou (s lesom). V diele Niet návratu (Išėjusiems negrįžti, 1958) považovanom za najlepší litovský román o 2. svetovej vojne opísal tragické jesenné mesiace obnovenia sovietskej moci v Litve 1944, keď tisíce Litovčanov museli opustiť svoje domovy.

Autor zbierok poviedok Sviatok za mestom (Šventadienis už miesto, 1963), Poviedky (Apsakymai, 1975) a Návrat starého vojaka (Seno kareivio sugrįžimas, posmrtne 2003), ktorá bola dlho považovaná za stratenú, a posmrtne vydaného románu Pondelok na ulici Emerald (Pirmadienis Emerald gatvėje, 1993).

Kaudzīteovci [-dzí-] — lotyšskí spisovatelia, bratia Matīss (18. 8 1848 Mādari, kraj Vecpiebalga – 8. 11. 1926 Kalna Kaibēni, kraj Vecpiebalga) a Reinis (12. 5. 1839 Mādari – 21. 8. 1920 Kalna Kaibēni). Obidvaja boli v detstve ovplyvnení protestantským hnutím herrenhutov (Matīss Kaudzīte: Bratský zbor vo Vidzemsku, Brāļu draudze Vidzemē, 1877). R. 1868 sa spoločne presťahovali do neďalekej obce Kalna Kailbēni, kde založili školu a po absolvovaní učiteľských skúšok tam aj pedagogicky pôsobili, súčasne od 70. rokov 19. stor. písali učebnice. Ich literárna činnosť bola ovplyvnená aj národnou a spoločenskou angažovanosťou (Matīss bol od 1868 členom Rižskej lotyšskej spoločnosti, Rīgas Latviešu biedrība, a obidvaja boli členmi speváckeho spolku vo Vecpiebalge, ktorý 1884 – 1891 vyvíjal viaceré dobročinné aktivity).

Matīss debutoval básnickými zbierkami Piesne (Dziesmiņas, 1872) a Básne (Dzejoļi, 1877), písal i krátku prózu, recenzie a neskôr divadelné hry. Reinis vo svojich prózach vyzdvihoval práva lotyšských roľníkov a je prvým lotyšským autorom aforizmov. Kaudzīteovci spoločne napísali prvý lotyšský realistický román Časy zememeračov (Mērnieku laiki, 1879; sfilmovaný 1968, réžia Voldemārs Pūce), v ktorom na pozadí pozemkovej reformy v Livónsku (Vidzemsku) v 60. a 70. rokoch 19. stor. realisticky vykreslili typické postavy lotyšského vidieka s ich kladnými i zápornými vlastnosťami, morálne vyznenie diela (zdôrazňovali tradičné národné a kresťanské hodnoty) ozvláštnili grotesknými prvkami z dedinského života. Román si čoskoro získal veľkú popularitu a významne ovplyvnil ďalší vývoj lotyšskej prózy, viackrát bol adaptovaný na divadelné hry, ktoré sa dodnes uvádzajú na viacerých divadelných scénach. Na spoločné dielo sa pokúsil nadviazať Matīss neúspešným pokračovaním románu pod názvom Nové časy zememeračov (Jaunie mērnieku laiki, 1924 – 27), ktoré však ostalo nedokončené. Kaudzīteovci spoločne písali aj cestopisné prózy, v ktorých zachytili zážitky z ciest po Európe, a publicistické články.

Kirša, Faustas, 25. 2. 1891 usadlosť Senadvaris, Utenský kraj – 5. 1. 1964 Boston, Massachusetts — litovský básnik, dramatik a publicista. R. 1915 absolvoval pedagogické kurzy vo Vilniuse, 1921 – 26 študoval na Berlínskej univerzite a súčasne pôsobil ako redaktor novín Lietuvos aidas (Litovské ozveny) a časopisu Lietuva (Litva). R. 1920 s B. Sruogom redigoval literárny a umelecký almanach Dainava, neskôr žurnál Pradai ir žygiai (Prvopočiatky a činy). Písal aj scenáre pre satirické divadlo Vlkolak (Vilkolakis) v Kaunase. Od 1927 predseda Litovskej umeleckej spoločnosti, na začiatku 2. svetovej vojny Združenia litovských spisovateľov, pracoval v divadle v Šiauliai. R. 1944 odišiel do Nemecka, odkiaľ 1949 emigroval do USA.

Predstaviteľ symbolizmu a reflexívnej lyriky v litovskej literatúre, napr. básnická zbierka Viery (Verpetai, 1918) nesie viaceré znaky symbolizmu (abstraktnosť a neurčitosť, časté protiklady materiálnosti a ideálov). Vo svojich básňach sa zaoberal filozofickými témami, napr. tzv. večnými pravdami. V básnickej zbierke Ozveny ozvien (Aidų aidužiai, 1921), ktorá je ovplyvnená tvorbou B. Sruogu, sa pokúsil zmeniť charakter svojej poézie a v neskorších zbierkach (Obrátené brázdy, Suverstos vagos, 1926; Piesne, Giesmės, 1934; Modlitby na kameni, Maldos ant akmens, 1937; Pútnici, Piligrimai, 1939; Diaľky, Tolumos, 1947; Posvätné kamene, Šventieji akmenys, 1951) sa vrátil k meditatívnym a rétorickým básňam, v ktorých badať odklon od symbolizmu. V satirickej poéme Popol (Pelenai, 1930) vyjadril zodpovednosť za osud národa. Do litovčiny prekladal divadelné hry a operné libretá.

Kondrotas, Saulius Tomas, 30. 1. 1953 Kaunas — litovský prozaik. V roku 1976 ukončil štúdium psychológie a filozofie na univerzite vo Vilniuse. V roku 1986 emigroval do Nemecka, od 1989 spolupracoval s Rádiom Slobodná Európa v Mníchove (2001 – 04 riaditeľ literárnej sekcie v Prahe), od 2004 žije v USA.

V tvorbe sa opiera o princípy prvotného mytologického myslenia. V jeho dielach sa prelínajú mýty so skutočnosťou a biblické legendy so súčasnosťou. V románoch a poviedkach zachytáva iracionálnu, emotívne napätú atmosféru. Charakteristické sú aj mnohovýznamovosť a používanie metafor i obrazov. Postavy sú skôr symbolické (čerpá z kresťanskej i pohanskej kultúry), namiesto individuálnych charakterov zobrazuje psychologické typy ľudí.

Je autorom zbierok poviedok Svet bez hraníc (Pasaulis be ribų, 1977), Príbehy rôznych dôb (Įvairių laikų istorijos, 1982) a Láska podľa Jozefa (Meilė pagal Juozapą, 2004), ktorá obsahuje staršie i nové poviedky, románu Hadí pohľad (Žalčio žvilgsnis, 1981; sfilmovaný 1990, réžia Gytis Lukšas), ktorý bol preložený do viacerých jazykov, a viacerých filmových scenárov.