Zobraziť kategórie Skryť kategórie

Kategórie

Vyhľadávanie podľa kategórií: literatúra – Európa - švédska literatúra

Zobrazené heslá 1 – 9 z celkového počtu 9 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Andersson, Dan

Andersson, Dan, 6. 4. 1888 Skattlosberg – 16. 9. 1920 Štokholm — švédsky proletársky básnik a prozaik. Jeho rodičia boli fínskeho pôvodu. Prešiel viacerými zamestnaniami, neskôr z tohto obdobia čerpal námety svojich diel. Debutoval novelami Uhliarske príbehy (Kolarhistorier, 1914), problémami uhliarov sa zaoberal aj v knihe Uhliarove piesne (Kolvaktarens visor, 1915) obsahujúcej básne i prózu. Sociálne námety stvárnil v zbierke Čierne balady (Svarta ballader, 1917) a v autobiografickom románe Traja bezdomovci (De tre hemlosa, 1918).

Hansson, Ola

Hansson, Ola, 12. 11. 1860 Hönsinge – 20. 9. 1925 Istanbul — švédsky básnik a prozaik. Debutoval 1884 zbierkou Básne (Dikter), v ktorej nadviazal na bohatú tradíciu rodného kraja Skåne, súvislosti medzi duchovnom a prírodou zachytil v zbierke Nokturno (Notturno, 1885). R. 1885 – 87 publikoval v časopise Framåt zbierku esejí a polemický spis Materializmus v krásnej literatúre (Materialismen i skönlitteraturen), v ktorom naznačil svoj prechod od naturalizmu k novoromantizmu a dekadencii, o čom svedčí zbierka básní Sensitiva amorosa (1887) obsahujúca prchavé erotické fantázie na rozhraní poézie a prózy silno poznačené pesimizmom vtedajšej doby. Knihu Páriovia (Parias, 1888) tvoria krátke črty s naturalistickými motívmi zločinu spáchaného pod vplyvom vyššej sily. Pretože vo Švédsku bola jeho tvorba prijatá chladne, emigroval do Nemecka, kde sa však nepresadil. Oboznámil sa s dielom F. Nietzscheho, čo zjavne poznačilo jeho tvorbu, najmä lyrickú zbierku Piesne mladého Ofega (Ung Ofegs visor, 1892). S osudom emigranta sa vyrovnal v autobiografických románoch Cesta k životu (Vägen till livet, 1896) a Cesta domov (Resan hem, 1894). Lásku k domovu prejavil i v románe o živote sedliakov Dvorec (Skåne Rustgården, 1910). Autor esejí o F. Nietzschem a E. A. Poeovi.

Hedberg, Olle

Hedberg [-berj], Olle, vlastným menom Carl Olof, 31. 5. 1899 Norrköping – 20. 9. 1974 Verveln — švédsky prozaik, popredný predstaviteľ medzivojnového švédskeho románu. Autor početných moralisticko-satirických románov z meštianskeho a šľachtického prostredia. Debutoval románom Utečenci a honci (Rymmare och fasttagare, 1930) o mladíckom pokuse hlavného hrdinu snažiaceho sa vymaniť z meštiackeho prostredia, životného štýlu a jeho hodnôt. Zo šľachtického prostredia čerpal námety románov Iris a poručíkovo srdce (Iris och löjtnantshjärta, 1934), Som rodeným princom (Jag är en prins av blodet, 1939), Priznaj farbu (Bekänna färg, 1947) a i. Autor protinacistickej satiry Preč s blondínkami (Ut med blondinerna, 1939) a memoárov Môj život bol snom (Mitt liv var en dröm, 1962). Od 1957 člen Švédskej akadémie.

Hedenvind-Eriksson, Gustav

Hedenvind-Eriksson, Gustav, 17. 5. 1880 Gubbhögen – 17. 4. 1967 Štokholm — švédsky prozaik, predstaviteľ prvej generácie švédskej robotníckej literatúry. Pôvodne lesný robotník, neskôr pracoval na stavbe železníc, potom pri námorníctve. Debutoval sociálnym románom Z vyrúbaného lesa (Ur en fallen skog, 1910) o ničivej moci peňazí a hrabivosti podnikateľov. V trilógii Dedičstvo roztratených (De förskingrades arv, 1926), Okrídlené koleso (Det bevingade hjulet, 1928) a Na vykúpenej zemi (På friköpt jord, 1930) čerpal námety z prostredia robotníkov pracujúcich na stavbe železnice. V 30. rokoch 20. stor. sa postupne priklonil k modernizmu, najmä k expresionizmu a symbolizmu, napr. vo fantastických rozprávkach Jämtländské rozprávky (Jämtländska sagor, 1941), Rozprávkový ľud, ktorý sa stratil (Sagofolket som kom bort, 1946), Rozprávka o Jormovi (Jorms saga, 1949) a Rozprávka o lovcovi Gismusovi (Gismus jägares saga, 1959) inšpirovaných ľudovými rozprávkami a príhodami. Napísal autobiografický román S vagónikom k básňam (Med rallarkärra mot dikten, 1944) a spomienkovú knihu Spor Boží a proletársky básnik (Gudaträtan och proletärdiktaren, 1960).

Heidenstam, Verner von

Heidenstam, Verner von, 6. 7. 1859 Olshammar – 20. 5. 1940 Övralid — švédsky básnik a prozaik. Pre ochorenie na tuberkulózu musel prerušiť štúdium, podnikol dve dlhodobé cesty po južnej Európe a Blízkom východe, krátko študoval maliarstvo v Ríme a Paríži. Dlhý čas žil vo Švajčiarsku, kde sa zoznámil s A. Strindbergom (ich vzájomná korešpondencia je dôkazom ich obojstranne hlbokého vplyvu). Od 1912 člen Švédskej akadémie. Ústredná postava švédskeho novoromantizmu, ktorého program zhrnul v spise Renesancia (Renässans, 1889) a v polemickej satire Pepitina svadba (Pepitas bröllop, 1890); jeho heslom bola krása, individualizmus a hedonizmus. Program hnutia revoltujúceho proti naturalizmu, vede a technike naplnil už v prvej lyrickej zbierke Roky putovania a potuliek (Vallfart och vandringsår, 1888), ktorá je charakteristická orientálnymi motívmi, hýrivými farbami i tónmi, dekoratívnosťou, metaforami a prirovnaniami vychádzajúcimi z konkrétnych obrazov i neobyčajným osobným tónom.

Jeho lyrika i próza sa vyznačujú národným pátosom, láskou k rodnému kraju a obdivom k prostému človeku. Z lyrických zbierok vynikajú Básne (Dikter, 1895), ako aj silno vlastenecky ladené až exaltované zbierky Ľud (Ett folk, 1902), Nové básne (Nya dikter, 1915) a Staré básne (Sista dikter, 1942). Z prozaických prác sa preslávil cyklom poviedok Karolovci (Karolinerna, 1897 – 98) o období vlády Karola XII., historickým románom Púť sv. Brigity (Heliga Birgittas pilgrimsfärd, 1901) a 2-dielnym románom Rodokmeň Folkungovcov (Folkungaträdet, 1905 – 07), v ktorom zobrazil vzostup mocného rodu. Autor románov Hans Alienus (1892), Svätý Juraj a drak (Sankt Göran och draken, 1900), Les šumí (Skogen susar, 1904) a i. Spomienky na detstvo zobrazil v memoároch Keď kvitli gaštany (När kastanjerna blommade, 1941). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 1916.

Jersild, Per Christian

Jersild [-šild], Per Christian, 14. 3. 1935 Katrineholm, provincia Södermanland — švédsky spisovateľ, lekár a vedec. Písal realistické i fantastické prózy s prvkami absurdity a humornú i pesimistickú satiru (s burlesknými črtami), v ktorej kritizoval byrokraciu a technokratickú spoločnosť. Napísal okolo 35 kníh, debutoval zbierkou poviedok Počty (Räknelära,1960). Jeho prvý román Do horúceho pekla (Till varmare länder, 1961; slov. 1968) sa nestretol s pozornosťou kritiky, presadil sa pikareskným románom Calvinolova cesta svetom (Calvinols resa genom världen, 1965). V románoch Poľovačka na svine (Grisjakten, 1968), ktorá je fiktívnym denníkom úradníka povereného likvidáciou ošípaných na švédskom vidieku, a Dovidenia v Song My (Vi ses i Song My, 1970) s námetom vietnamskej vojny odsudzuje bezcitnosť a neľudskosť v súčasnej spoločnosti. Autor románov Ostrov detí (Barnens ö, 1976; slov. 1982; sfilmovaný 1980, réžia Kay Pollak) o chlapcovi, ktorý ostal počas prázdnin sám, a o strate jeho túžby dospieť, keď spoznal krutosť sveta dospelých, Babylonský dom (Babels hus, 1978; slov. 1983), ktorý je kritikou nehumánneho prístupu zdravotníckeho personálu k pacientom v modernej nemocnici, a Po potope (Efter floden, 1982), v ktorej načrtol temnú víziu života na Zemi zničenej nukleárnou vojnou, historického románu Päťdesiaty spasiteľ (Den femtionde frälsaren, 1984), v ktorom poukazuje na moderné vizionárstvo, vedecko-fantastického príbehu Živá duša (En levande själ, 1980) o etike v lekárskom výskume, literárnej fantázie Holgerssonovci (Holgerssons, 1991), v ktorej zosmiešnil postavu Nilsa Holgerssona z rovnomennej knihy S. Lagerlöfovej, zobrazujúc jeho život v súčasnom Švédsku, ako aj románov Neskoré povesti (Sena sagor, 1998), v ktorom sa venuje medicínskym otázkam, Kráľovná svetla (Ljusets drottning, 2000), ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú identitu v zložitých rodinných vzťahoch, a Tivoli (2017) i divadelných hier, napr. Moskovská horúčka (Moskvafeber, 1977), esejistických a memoárových diel, napr. Vzbura morčiat (Uppror bland marsvinen, 1972), Profesionálne vyznania (Professionella bekännelser, 1981) a Lekárske memoáre (Medicinska memoarer, 2006). Člen švédskej Kráľovskej akadémie vied (1999), nositeľ viacerých ocenení.

Karlfeldt, Erik Axel

Karlfeldt, Erik Axel, pôvodne Eriksson, 20. 7. 1864 Karlbo, dnes súčasť mesta Avesta, provincia Dalarna – 8. 4. 1931 Štokholm, pochovaný v Aveste (časť Krylbo) — švédsky básnik. Pochádzal zo sedliackej rodiny (1888 prijal nové priezvisko, aby sa dištancoval od otca, ktorý bol uväznený). R. 1885 – 1902 študoval na univerzite v Uppsale (pre nedostatok peňazí musel štúdium viackrát prerušiť). Do 1912 pracoval ako vychovávateľ a knihovník. V tvorbe vychádzal z novoromantizmu 90. rokov 19. stor., inšpiroval sa dielom V. von Heidenstama a Gustafa Frödinga (*1860, †1911), slovesnými tradíciami rodného kraja Dalarna (ságy, povesti) a Bibliou.

Jeho poézia má výrazne národný charakter, idealizoval v nej minulosť švédskeho národa, najmä však zanikajúci spôsob života sedliakov, ktorý staval do protikladu k životu v modernej spoločnosti. Veľký úspech dosiahol zbierkami Piesne pustatín a lásky (Vildmarks och kärleksvisor, 1895), Fridolínove piesne a iné básne (Fridolins visor och andra dikter, 1898) a Fridolínova záhrada rozkoše a dalarnské maľby v rýmoch (Fridolins lustgård och Dalmålningar pårim, 1901), v ktorej cez postavu Fridolína zobrazil vlastné myšlienky, melancholické nálady a túžbu po návrate k sedliackemu životu. Vytvoril v nich vlastný, osobitný štýl ironizujúci pastiš, ktorým otvoril cestu k používaniu moderných výrazových prostriedkov. Básnické zbierky Flora a Pomona (Flora och Pomona, 1906) a Flora a Bellona (Flora och Bellona, 1918) obsahujú intelektuálne básne odrážajúce dekadentné nálady spoločnosti začiatkom 20. stor. a ťaživú atmosféru 1. svetovej vojny. V poslednej básnickej zbierke Jesenný roh (Hösthorn, 1927) charakteristickej bohato štruktúrovaným symbolickým jazykom opäť čerpal námety z ľudovej tradície. Viaceré z jeho básní boli zhudobnené.

Od 1904 člen Švédskej akadémie (od 1904 člen Nobelovho inštitútu, od 1907 Nobelovho výboru), 1904 pre pracovné zväzky s akadémiou odmietol prijať Nobelovu cenu, 1931 mu bola udelená posmrtne.

Kellgren, Johan Henric

Kellgren, Johan Henric, 1. 12. 1751 Floby, provincia (län) Västra Götaland – 20. 4. 1795 Štokholm — švédsky básnik, literárny kritik a novinár. Pochádzal z rodiny protestantského kňaza, po štúdiách na Kráľovskej akadémii v Turku vo Fínsku, ktorá bolo centrom osvietenstva, prednášal latinskú literatúru. R. 1777 odišiel do Štokholmu, 1778 sa stal členom umeleckej spoločnosti Utile dulci a prispievateľom a neskôr aj editorom osvietenského časopisu Stockholms Posten, ktorý sa stal platformou snáh o pozdvihnutie švédskej literatúry na európsku úroveň. Pôsobil ako knihovník a neskôr tajomník kráľa Gustáva III., od 1786 člen novozaloženej Švédskej akadémie.

Významná literárna osobnosť tzv. gustaviánskej epochy a predstaviteľ osvietenstva. Debutoval 1773 rokokovo ladenými erotickými básňami, popularitu si však získal satirickou poémou Môj výsmech (Mina löjen, 1778), v ktorej odsúdil dobové predsudky a povery. V básni Naše omyly (Våra villor, 1780) poukázal na úsilie zakryť egoizmus, ktorý považoval za skutočnú hybnú silu ľudského konania. V 80. rokoch 18. stor. napísal viacero veršovaných drám na témy, ktoré navrhol Gustáv III., výsledkom ich spolupráce je napr. libreto k úspešnej národnej opere Gustáv Vasa (Gustaf Wasa, 1786; hudba Johann Gottlieb Naumann, *1741, †1801). V alegorickej ságe Nepriatelia svetla (Ljusets fiender, 1792) sa prihlásil k švédskemu klasicizmu a osvietenstvu, súčasne však opísal ich krízu, ktorá súvisela s Francúzskou revolúciou a s obmedzením tlačovej slobody po zavraždení Gustáva III. V poéme Nové stvorenie alebo Svet predstavivosti (Den nya skapelsen eller Inbillningens värld, 1789) v duchu romantizmu oslávil silu fantázie a lásky, podobný charakter má aj poéma Kristíne (Till Christina, 1790). V aforizmoch Filozof na hradskej ceste alebo slobodné myšlienky v literatúre (Filosofen på landsvägen eller fria tankar i litteratur, 1792) zobrazil problémy vtedajšej doby.

Kjellgren, Josef

Kjellgren [čel-], Josef, 13. 12. 1907 ostrov Mörkö – 8. 4. 1948 Štokholm — švédsky spisovateľ. Debutoval 1929 básňami v almanachu robotníckych autorov Fem unga (Päť mladých). V lyrike inšpirovanej W. Whitmanom stvárnil krásu i otroctvo moderného sveta práce, ako aj socálnu biedu veľkomiest (básnické zbierky Žiara majáka, Fyrsken, 1931; Okcident, Occident, 1933). V kolektívnom románe Ľudia okolo mosta (Människor kring en bro, 1935), ktorý je oslavou ľudského života a viery v pokrok, ale aj kritikou meštiackych hodnôt, vychádzal z vlastného prežívania. Preslávil sa románovou tetralógiou Smaragd (Smaragd, Smaragden, 1939; Zlatá reťaz, Guldkedjan, 1940; Priateľstvo medzi mužmi, Kamratskap mellan män, 1947; Plavím sa, Nu seglar jag, vydaný posmrtne 1948) o živote posádky nákladnej lode na mori. Autor zbierky poviedok Raz v živote (En gång i livet, 1950), divadelnej hry Neznámy švédsky vojak (Okänd svensk soldat, 1938), v ktorej odsúdil nástup nacizmu v Nemecku, a knihy pre mládež Dunderhake a vydra Krištof (Äventyr i skärgården, 1941; slov. 1962).