Andersson, Dan, 6. 4. 1888 Skattlosberg – 16. 9. 1920 Štokholm — švédsky proletársky básnik a prozaik. Jeho rodičia boli fínskeho pôvodu. Prešiel viacerými zamestnaniami, neskôr z tohto obdobia čerpal námety svojich diel. Debutoval novelami Uhliarske príbehy (Kolarhistorier, 1914), problémami uhliarov sa zaoberal aj v knihe Uhliarove piesne (Kolvaktarens visor, 1915) obsahujúcej básne i prózu. Sociálne námety stvárnil v zbierke Čierne balady (Svarta ballader, 1917) a v autobiografickom románe Traja bezdomovci (De tre hemlosa, 1918).

Hansson, Ola, 12. 11. 1860 Hönsinge – 20. 9. 1925 Istanbul — švédsky básnik a prozaik. Debutoval 1884 zbierkou Básne (Dikter), v ktorej nadviazal na bohatú tradíciu rodného kraja Skåne, súvislosti medzi duchovnom a prírodou zachytil v zbierke Nokturno (Notturno, 1885). R. 1885 – 87 publikoval v časopise Framåt zbierku esejí a polemický spis Materializmus v krásnej literatúre (Materialismen i skönlitteraturen), v ktorom naznačil svoj prechod od naturalizmu k novoromantizmu a dekadencii, o čom svedčí zbierka básní Sensitiva amorosa (1887) obsahujúca prchavé erotické fantázie na rozhraní poézie a prózy silno poznačené pesimizmom vtedajšej doby. Knihu Páriovia (Parias, 1888) tvoria krátke črty s naturalistickými motívmi zločinu spáchaného pod vplyvom vyššej sily. Pretože vo Švédsku bola jeho tvorba prijatá chladne, emigroval do Nemecka, kde sa však nepresadil. Oboznámil sa s dielom F. Nietzscheho, čo zjavne poznačilo jeho tvorbu, najmä lyrickú zbierku Piesne mladého Ofega (Ung Ofegs visor, 1892). S osudom emigranta sa vyrovnal v autobiografických románoch Cesta k životu (Vägen till livet, 1896) a Cesta domov (Resan hem, 1894). Lásku k domovu prejavil i v románe o živote sedliakov Dvorec (Skåne Rustgården, 1910). Autor esejí o F. Nietzschem a E. A. Poeovi.

Hedberg [-berj], Olle, vlastným menom Carl Olof, 31. 5. 1899 Norrköping – 20. 9. 1974 Verveln — švédsky prozaik, popredný predstaviteľ medzivojnového švédskeho románu. Autor početných moralisticko-satirických románov z meštianskeho a šľachtického prostredia. Debutoval románom Utečenci a honci (Rymmare och fasttagare, 1930) o mladíckom pokuse hlavného hrdinu snažiaceho sa vymaniť z meštiackeho prostredia, životného štýlu a jeho hodnôt. Zo šľachtického prostredia čerpal námety románov Iris a poručíkovo srdce (Iris och löjtnantshjärta, 1934), Som rodeným princom (Jag är en prins av blodet, 1939), Priznaj farbu (Bekänna färg, 1947) a i. Autor protinacistickej satiry Preč s blondínkami (Ut med blondinerna, 1939) a memoárov Môj život bol snom (Mitt liv var en dröm, 1962). Od 1957 člen Švédskej akadémie.

Hedenvind-Eriksson, Gustav, 17. 5. 1880 Gubbhögen – 17. 4. 1967 Štokholm — švédsky prozaik, predstaviteľ prvej generácie švédskej robotníckej literatúry. Pôvodne lesný robotník, neskôr pracoval na stavbe železníc, potom pri námorníctve. Debutoval sociálnym románom Z vyrúbaného lesa (Ur en fallen skog, 1910) o ničivej moci peňazí a hrabivosti podnikateľov. V trilógii Dedičstvo roztratených (De förskingrades arv, 1926), Okrídlené koleso (Det bevingade hjulet, 1928) a Na vykúpenej zemi (På friköpt jord, 1930) čerpal námety z prostredia robotníkov pracujúcich na stavbe železnice. V 30. rokoch 20. stor. sa postupne priklonil k modernizmu, najmä k expresionizmu a symbolizmu, napr. vo fantastických rozprávkach Jämtländské rozprávky (Jämtländska sagor, 1941), Rozprávkový ľud, ktorý sa stratil (Sagofolket som kom bort, 1946), Rozprávka o Jormovi (Jorms saga, 1949) a Rozprávka o lovcovi Gismusovi (Gismus jägares saga, 1959) inšpirovaných ľudovými rozprávkami a príhodami. Napísal autobiografický román S vagónikom k básňam (Med rallarkärra mot dikten, 1944) a spomienkovú knihu Spor Boží a proletársky básnik (Gudaträtan och proletärdiktaren, 1960).

Heidenstam, Verner von, 6. 7. 1859 Olshammar – 20. 5. 1940 Övralid — švédsky básnik a prozaik. Pre ochorenie na tuberkulózu musel prerušiť štúdium, podnikol dve dlhodobé cesty po južnej Európe a Blízkom východe, krátko študoval maliarstvo v Ríme a Paríži. Dlhý čas žil vo Švajčiarsku, kde sa zoznámil s A. Strindbergom (ich vzájomná korešpondencia je dôkazom ich obojstranne hlbokého vplyvu). Od 1912 člen Švédskej akadémie. Ústredná postava švédskeho novoromantizmu, ktorého program zhrnul v spise Renesancia (Renässans, 1889) a v polemickej satire Pepitina svadba (Pepitas bröllop, 1890); jeho heslom bola krása, individualizmus a hedonizmus. Program hnutia revoltujúceho proti naturalizmu, vede a technike naplnil už v prvej lyrickej zbierke Roky putovania a potuliek (Vallfart och vandringsår, 1888), ktorá je charakteristická orientálnymi motívmi, hýrivými farbami i tónmi, dekoratívnosťou, metaforami a prirovnaniami vychádzajúcimi z konkrétnych obrazov i neobyčajným osobným tónom.

Jeho lyrika i próza sa vyznačujú národným pátosom, láskou k rodnému kraju a obdivom k prostému človeku. Z lyrických zbierok vynikajú Básne (Dikter, 1895), ako aj silno vlastenecky ladené až exaltované zbierky Ľud (Ett folk, 1902), Nové básne (Nya dikter, 1915) a Staré básne (Sista dikter, 1942). Z prozaických prác sa preslávil cyklom poviedok Karolovci (Karolinerna, 1897 – 98) o období vlády Karola XII., historickým románom Púť sv. Brigity (Heliga Birgittas pilgrimsfärd, 1901) a 2-dielnym románom Rodokmeň Folkungovcov (Folkungaträdet, 1905 – 07), v ktorom zobrazil vzostup mocného rodu. Autor románov Hans Alienus (1892), Svätý Juraj a drak (Sankt Göran och draken, 1900), Les šumí (Skogen susar, 1904) a i. Spomienky na detstvo zobrazil v memoároch Keď kvitli gaštany (När kastanjerna blommade, 1941). Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 1916.

Jersild [-šild], Per Christian, 14. 3. 1935 Katrineholm, provincia Södermanland — švédsky spisovateľ, lekár a vedec. Písal realistické i fantastické prózy s prvkami absurdity a humornú i pesimistickú satiru (s burlesknými črtami), v ktorej kritizoval byrokraciu a technokratickú spoločnosť. Napísal okolo 35 kníh, debutoval zbierkou poviedok Počty (Räknelära,1960). Jeho prvý román Do horúceho pekla (Till varmare länder, 1961; slov. 1968) sa nestretol s pozornosťou kritiky, presadil sa pikareskným románom Calvinolova cesta svetom (Calvinols resa genom världen, 1965). V románoch Poľovačka na svine (Grisjakten, 1968), ktorá je fiktívnym denníkom úradníka povereného likvidáciou ošípaných na švédskom vidieku, a Dovidenia v Song My (Vi ses i Song My, 1970) s námetom vietnamskej vojny odsudzuje bezcitnosť a neľudskosť v súčasnej spoločnosti. Autor románov Ostrov detí (Barnens ö, 1976; slov. 1982; sfilmovaný 1980, réžia Kay Pollak) o chlapcovi, ktorý ostal počas prázdnin sám, a o strate jeho túžby dospieť, keď spoznal krutosť sveta dospelých, Babylonský dom (Babels hus, 1978; slov. 1983), ktorý je kritikou nehumánneho prístupu zdravotníckeho personálu k pacientom v modernej nemocnici, a Po potope (Efter floden, 1982), v ktorej načrtol temnú víziu života na Zemi zničenej nukleárnou vojnou, historického románu Päťdesiaty spasiteľ (Den femtionde frälsaren, 1984), v ktorom poukazuje na moderné vizionárstvo, vedecko-fantastického príbehu Živá duša (En levande själ, 1980) o etike v lekárskom výskume, literárnej fantázie Holgerssonovci (Holgerssons, 1991), v ktorej zosmiešnil postavu Nilsa Holgerssona z rovnomennej knihy S. Lagerlöfovej, zobrazujúc jeho život v súčasnom Švédsku, ako aj románov Neskoré povesti (Sena sagor, 1998), v ktorom sa venuje medicínskym otázkam, Kráľovná svetla (Ljusets drottning, 2000), ktorej hlavný hrdina hľadá vlastnú identitu v zložitých rodinných vzťahoch, a Tivoli (2017) i divadelných hier, napr. Moskovská horúčka (Moskvafeber, 1977), esejistických a memoárových diel, napr. Vzbura morčiat (Uppror bland marsvinen, 1972), Profesionálne vyznania (Professionella bekännelser, 1981) a Lekárske memoáre (Medicinska memoarer, 2006). Člen švédskej Kráľovskej akadémie vied (1999), nositeľ viacerých ocenení.

Karlfeldt, Erik Axel, pôvodne Eriksson, 20. 7. 1864 Karlbo, dnes súčasť mesta Avesta, provincia Dalarna – 8. 4. 1931 Štokholm, pochovaný v Aveste (časť Krylbo) — švédsky básnik. Pochádzal zo sedliackej rodiny (1888 prijal nové priezvisko, aby sa dištancoval od otca, ktorý bol uväznený). R. 1885 – 1902 študoval na univerzite v Uppsale (pre nedostatok peňazí musel štúdium viackrát prerušiť). Do 1912 pracoval ako vychovávateľ a knihovník. V tvorbe vychádzal z novoromantizmu 90. rokov 19. stor., inšpiroval sa dielom V. von Heidenstama a Gustafa Frödinga (*1860, †1911), slovesnými tradíciami rodného kraja Dalarna (ságy, povesti) a Bibliou.

Jeho poézia má výrazne národný charakter, idealizoval v nej minulosť švédskeho národa, najmä však zanikajúci spôsob života sedliakov, ktorý staval do protikladu k životu v modernej spoločnosti. Veľký úspech dosiahol zbierkami Piesne pustatín a lásky (Vildmarks och kärleksvisor, 1895), Fridolínove piesne a iné básne (Fridolins visor och andra dikter, 1898) a Fridolínova záhrada rozkoše a dalarnské maľby v rýmoch (Fridolins lustgård och Dalmålningar pårim, 1901), v ktorej cez postavu Fridolína zobrazil vlastné myšlienky, melancholické nálady a túžbu po návrate k sedliackemu životu. Vytvoril v nich vlastný, osobitný štýl ironizujúci pastiš, ktorým otvoril cestu k používaniu moderných výrazových prostriedkov. Básnické zbierky Flora a Pomona (Flora och Pomona, 1906) a Flora a Bellona (Flora och Bellona, 1918) obsahujú intelektuálne básne odrážajúce dekadentné nálady spoločnosti začiatkom 20. stor. a ťaživú atmosféru 1. svetovej vojny. V poslednej básnickej zbierke Jesenný roh (Hösthorn, 1927) charakteristickej bohato štruktúrovaným symbolickým jazykom opäť čerpal námety z ľudovej tradície. Viaceré z jeho básní boli zhudobnené.

Od 1904 člen Švédskej akadémie (od 1904 člen Nobelovho inštitútu, od 1907 Nobelovho výboru), 1904 pre pracovné zväzky s akadémiou odmietol prijať Nobelovu cenu, 1931 mu bola udelená posmrtne.

Kellgren, Johan Henric, 1. 12. 1751 Floby, provincia (län) Västra Götaland – 20. 4. 1795 Štokholm — švédsky básnik, literárny kritik a novinár. Pochádzal z rodiny protestantského kňaza, po štúdiách na Kráľovskej akadémii v Turku vo Fínsku, ktorá bolo centrom osvietenstva, prednášal latinskú literatúru. R. 1777 odišiel do Štokholmu, 1778 sa stal členom umeleckej spoločnosti Utile dulci a prispievateľom a neskôr aj editorom osvietenského časopisu Stockholms Posten, ktorý sa stal platformou snáh o pozdvihnutie švédskej literatúry na európsku úroveň. Pôsobil ako knihovník a neskôr tajomník kráľa Gustáva III., od 1786 člen novozaloženej Švédskej akadémie.

Významná literárna osobnosť tzv. gustaviánskej epochy a predstaviteľ osvietenstva. Debutoval 1773 rokokovo ladenými erotickými básňami, popularitu si však získal satirickou poémou Môj výsmech (Mina löjen, 1778), v ktorej odsúdil dobové predsudky a povery. V básni Naše omyly (Våra villor, 1780) poukázal na úsilie zakryť egoizmus, ktorý považoval za skutočnú hybnú silu ľudského konania. V 80. rokoch 18. stor. napísal viacero veršovaných drám na témy, ktoré navrhol Gustáv III., výsledkom ich spolupráce je napr. libreto k úspešnej národnej opere Gustáv Vasa (Gustaf Wasa, 1786; hudba Johann Gottlieb Naumann, *1741, †1801). V alegorickej ságe Nepriatelia svetla (Ljusets fiender, 1792) sa prihlásil k švédskemu klasicizmu a osvietenstvu, súčasne však opísal ich krízu, ktorá súvisela s Francúzskou revolúciou a s obmedzením tlačovej slobody po zavraždení Gustáva III. V poéme Nové stvorenie alebo Svet predstavivosti (Den nya skapelsen eller Inbillningens värld, 1789) v duchu romantizmu oslávil silu fantázie a lásky, podobný charakter má aj poéma Kristíne (Till Christina, 1790). V aforizmoch Filozof na hradskej ceste alebo slobodné myšlienky v literatúre (Filosofen på landsvägen eller fria tankar i litteratur, 1792) zobrazil problémy vtedajšej doby.

Kjellgren [čel-], Josef, 13. 12. 1907 ostrov Mörkö – 8. 4. 1948 Štokholm — švédsky spisovateľ. Debutoval 1929 básňami v almanachu robotníckych autorov Fem unga (Päť mladých). V lyrike inšpirovanej W. Whitmanom stvárnil krásu i otroctvo moderného sveta práce, ako aj socálnu biedu veľkomiest (básnické zbierky Žiara majáka, Fyrsken, 1931; Okcident, Occident, 1933). V kolektívnom románe Ľudia okolo mosta (Människor kring en bro, 1935), ktorý je oslavou ľudského života a viery v pokrok, ale aj kritikou meštiackych hodnôt, vychádzal z vlastného prežívania. Preslávil sa románovou tetralógiou Smaragd (Smaragd, Smaragden, 1939; Zlatá reťaz, Guldkedjan, 1940; Priateľstvo medzi mužmi, Kamratskap mellan män, 1947; Plavím sa, Nu seglar jag, vydaný posmrtne 1948) o živote posádky nákladnej lode na mori. Autor zbierky poviedok Raz v živote (En gång i livet, 1950), divadelnej hry Neznámy švédsky vojak (Okänd svensk soldat, 1938), v ktorej odsúdil nástup nacizmu v Nemecku, a knihy pre mládež Dunderhake a vydra Krištof (Äventyr i skärgården, 1941; slov. 1962).